Otázky čitateľov

Do akej miery by sa mala verná kresťanská manželka stavať proti rozvodovému konaniu začatému z podnetu jej manžela?

Na začiatku ľudského manželstva Boh povedal, že manžel a manželka sa majú ‚pridŕžať‘ jeden druhého. (1. Mojžišova 2:18–24) Ľudia sa stali nedokonalými, z čoho vyplynuli problémy v mnohých manželstvách, ale Boh si želal, aby sa manželia stále pridržiavali jeden druhého. Apoštol Pavol napísal: „Ľuďom v manželstve dávam pokyny, nie však ja, ale Pán, že manželka nemá odchádzať od svojho manžela; ale keby naozaj odišla, nech zostane nevydatá, alebo nech sa opäť zmieri so svojím manželom; a manžel nemá opúšťať svoju manželku.“ — 1. Korinťanom 7:10, 11.

Tieto slová pripúšťajú, že medzi nedokonalými ľuďmi sa niekedy môže stať, že niektorý z manželov sa rozhodne odísť. Napríklad Pavol povedal, že ak partner odchádza, ani jeden z nich nemá vstúpiť do manželstva. Prečo? Partner síce odišiel, ale ich vzájomné puto v Božích očiach trvá. Pavol to mohol povedať, lebo Ježiš stanovil pre kresťanské manželstvo túto normu: „Každý, kto sa rozvádza so svojou manželkou okrem dôvodu smilstva [po grécky porneia] a ožení sa s inou, cudzoloží.“ ​(Matúš 19:9) Áno, jediným podkladom na rozvod, ktorý z biblického hľadiska ukončí manželstvo, je „smilstvo“, čiže sexuálna nemravnosť. V prípade, o ktorom hovorí Pavol, sa zrejme ani jeden z partnerov nedopustil nemravnosti, a tak keď manžel alebo manželka odišli, manželstvo sa z Božieho hľadiska neskončilo.

Pavol potom hovorí o situácii, keď má pravý kresťan za manželského partnera neveriaceho. Zamyslime sa nad Pavlovými pokynmi: „Ak neveriaci odchádza, nech odíde; brat alebo sestra nie sú za takých okolností v otroctve, ale Boh vás povolal k pokoju.“ ​(1. Korinťanom 7:12–16) Čo by mohla verná manželka robiť, ak ju neveriaci manžel opustil a dokonca sa usiluje dosiahnuť právnou cestou rozvod?

Azda by bola radšej, keby s ňou zostal. Azda ho stále miluje, uvedomuje si ich obojstranné emocionálne a sexuálne potreby a tiež vie, že tak ona, ako aj malé deti, ktoré azda majú, potrebujú materiálnu podporu. Možno tiež dúfa, že časom sa jej manžel stane veriacim a bude zachránený. Jednako, ak on podniká kroky smerujúce k ukončeniu manželstva (na nejakom nebiblickom podklade), manželka by ho mohla ‚nechať odísť‘, ako napísal Pavol. To isté by platilo, keby niektorý veriaci manžel pohrdol Božím názorom na manželstvo a trval by na odchode.

V takej situácii však ona možno vidí potrebu právne chrániť seba a deti. Ako? Chcela by si ponechať v opatere svoje milované deti, aby im mohla ďalej prejavovať materinskú lásku, poskytovať im školenie v morálke a vštepovať im vieru založenú na vynikajúcom učení Biblie. (2. Timotejovi 3:15) Rozvod by mohol jej práva ohroziť. Preto možno podnikne kroky, aby bola pred úradmi náležite zastupovaná, aby bolo ochránené jej právo mať prístup k svojim deťom a aby sa zaistilo, že jej manžel bude povinný živiť rodinu, ktorú opúšťa. Niekde môže žena, ktorá je proti rozvodu, podpísať právne dokumenty, ktoré riešia otázku zverenia detí do výchovy a finančnej podpory, bez toho, aby súhlasila s rozvodom, o ktorý sa usiluje jej manžel. Inde štylizácia týchto dokumentov naznačuje, že s rozvodom súhlasí; ak by sa teda jej manžel previnil cudzoložstvom, potom by to, že ona podpíše takýto dokument, znamenalo, že ho zavrhla.

Väčšina komunity a zboru nebude poznať podrobnosti, napríklad to, či bol rozvod dosiahnutý na biblickom podklade. A tak prv než to dôjde tak ďaleko, bolo by dobré, keby manželka o týchto faktoch informovala (najlepšie písomne) predsedajúceho dozorcu a ďalšieho staršieho zboru. Tak budú tieto fakty k dispozícii v prípade, že by — v tom čase alebo neskôr — vznikli nejaké otázky.

Vráťme sa k Ježišovmu vyjadreniu: „Každý, kto sa rozvádza so svojou manželkou okrem dôvodu smilstva a ožení sa s inou, cudzoloží.“ Ak sa manžel dopustil sexuálnej nemravnosti, ale chce zostať v manželstve so svojou ženou, ona (tá, ktorá bola v Ježišovom príklade nevinná) sa musí rozhodnúť, či mu odpustí a bude mať s ním spoločné manželské lôžko, alebo ho zavrhne. Ak je ochotná odpustiť mu a ďalej so svojím zákonitým manželom žiť, nie je takým konaním morálne poškvrnená. — Hozeáš 1:1–3; 3:1–3.

V prípade, že sa nemravný manžel usiluje o rozvod, manželka môže byť stále ochotná odpustiť mu v nádeji, že sa k nej vráti. Je na nej, aby sa na základe svojho svedomia a svojej situácie rozhodla, či bude namietať proti rozvodovému konaniu, na ktoré on dal podnet. Niekde môže žena, ktorá nesúhlasí s rozvodom, podpísať dokumenty, ktorými si vyhradí zverenie detí do výchovy a finančnú podporu bez toho, aby naznačila, že súhlasí s rozvodom; podpísanie takých dokumentov by samo osebe nenaznačovalo, že ho zavrhla. Inde však môžu ženu, ktorá je proti rozvodu, požiadať, aby podpísala dokumenty, ktoré naznačujú, že s rozvodom súhlasí; podpísaním takých dokumentov by dala výslovne najavo, že svojho vinného manžela zavrhla.

Aby sa predišlo možným nedorozumeniam, bolo by dobré, keby manželka dala v tomto prípade zástupcom zboru list, v ktorom by bolo uvedené, aké kroky podniká a s akým postojom. Mohla by uviesť, že svojmu manželovi povedala o svojej ochote odpustiť mu a byť jeho manželkou. To by znamenalo, že rozvod manžel dosahuje proti jej vôli, že ho nezavrhla, ale je stále ochotná odpustiť mu. Keď takto jasne dá najavo, že je ochotná mu odpustiť a zostať s ním v manželstve, potom by podpísanie dokumentov, ktoré len vyjadrujú, ako sa majú usporiadať finančné záležitosti a/alebo výchova detí, nenaznačovalo, že svojho manžela zavrhla.a

Keby jej ochota odpustiť mu platila aj po rozvode, potom by ani ona, ani jej manžel neboli voľní, aby vstúpili do manželstva s niekým iným. Ak by sa nevinná manželka, ktorej ponuku odpustenia manžel odmietol, neskôr rozhodla zavrhnúť ho pre jeho nemravnosť, potom by boli obaja voľní. Ježiš ukázal, že nevinný partner má právo sa tak rozhodnúť. — Matúš 5:32; 19:9; Lukáš 16:18.

[Poznámka pod čiarou]