KEĎ sa kresťanská žena vydá, musí sa v mnohých veciach prispôsobiť novým podmienkam. Azda najviac sa to dotýka jej slobody. Keď bola slobodná, mohla možno veľa svojich rozhodnutí robiť bez toho, aby sa niekoho iného pýtala na jeho názor. Ale teraz, keď má manžela, je povinná sa s ním radiť a pýtať si jeho súhlas, aby mohla urobiť mnohé z toho, o čom sa zvykla rozhodovať sama. Prečo je to tak?

Pretože keď Stvoriteľ ľudstva dal prvú ženu za manželku prvému mužovi, ustanovil, že muž bude hlavou svojej manželky a ich budúcich detí. To bolo len rozumné. V každej organizovanej skupine ľudí sa musí niekto ujať vedenia a robiť konečné rozhodnutia. V prípade manželstva Stvoriteľ rozhodol, že „manžel je hlavou svojej manželky“. — Efezanom 5:23.

V súlade s tým božský príkaz hovorí: „Manželky nech sa podriaďujú svojim manželom.“ (Efezanom 5:22) To, ako na manželku toto usporiadanie pôsobí, závisí od dvoch vecí: Po prvé od toho, do akej miery je ochotná sa tomuto usporiadaniu podriadiť, a po druhé od toho, ako bude jej manžel uplatňovať svoju autoritu. Ak sa obaja manželskí partneri pozerajú na toto usporiadanie správnym spôsobom, zisťujú, že je požehnaním pre manželku, manžela a ich deti.

Podriadenosť je relatívna

Právomoc manžela nad manželkou nie je absolútna. V istom zmysle môže byť podriadenosť manželky prirovnaná k podriadenosti kresťana svetskému vládcovi. Boh prikazuje, že kresťan musí byť ‚podriadený nadriadeným vrchnostiam‘. (Rimanom 13:1) Napriek tomu musí byť táto podriadenosť vždy v rovnováhe s tým, čo sme dlžní Bohu. Ježiš povedal: „Splácajte cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.“ (Marek 12:17) Ak cézar (svetská vláda) žiada, aby sme mu dali to, čo patrí Bohu, máme na pamäti slová apoštola Petra: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Skutky 5:29.

Určitým spôsobom je to podobné i v prípade, keď je kresťanka vydatá za muža, ktorý nechápe alebo nerešpektuje kresťanské zásady; napriek tomu je povinná podriaďovať sa mu. Bolo by dobré, keby namiesto toho, aby sa búrila proti tomuto usporiadaniu ustanovenému Bohom, správala sa voči manželovi s láskou a pozorne, a tak sa snažila získať jeho dôveru. Také znamenité správanie možno podnieti manžela k tomu, aby sa zmenil; môže ho dokonca získať pre pravdu. (1. Petra 3:1, 2) Ak jej manžel prikazuje urobiť niečo, čo Boh zakazuje, musí pamätať na to, že jej hlavným Vládcom je Boh. Ak napríklad manžel vyžaduje, aby sa zapojila do nemravného sexuálneho konania, ako je výmena partneriek, nesmie sa podriadiť. (1. Korinťanom 6:9, 10) Podriadenosť manželovi určuje jej svedomie a jej prvoradá podriadenosť Bohu.

V dobe kráľa Dávida bola Abigail vydatá za Nábala, muža, ktorý nerešpektoval Božie zásady a ktorý konal drsne a neláskavo voči Dávidovi a Dávidovým mužom. Títo predtým chránili tisíce oviec a kôz patriacich Nábalovi, ale keď Dávid žiadal, aby mu prispel nejakým jedlom, Nábal odmietol niečo dať.

Keď sa Abigail dozvedela, že lakomý postoj jej manžela privedie ich domácnosť do nešťastia, sama sa rozhodla priniesť Dávidovi jedlo. „Abigail hneď rýchlo vzala dvesto chlebov a dva veľké krčahy vína a päť upravených oviec a päť seí praženého obilia a sto koláčov hrozienok a dvesto koláčov lisovaných fíg a naložila ich na osly. Potom povedala svojim mladým mužom: ‚Choďte predo mnou. Hľa, ja pôjdem za vami.‘ Svojmu manželovi Nábalovi však nepovedala nič.“ — 1. Samuelova 25:18, 19.

Konala Abigail nesprávne, keď urobila to, čo bolo v rozpore s vôľou jej manžela? V tomto prípade nie. Podriadenosť Abigail nevyžadovala, aby bola taká neláskavá ako jej manžel, zvlášť keď Nábalovo nerozumné konanie vystavilo celú jeho domácnosť nebezpečenstvu. Preto jej Dávid povedal: „Buď požehnaný Jehova, Boh Izraela, ktorý mi ťa poslal v tento deň v ústrety! A buď požehnaná tvoja rozumnosť.“ (1. Samuelova 25:32, 33) Podobne by dnes kresťanské manželky nemali prejavovať nespokojnosť a búriť sa proti postaveniu hlavy svojho manžela; ale ak tento koná nekresťanským spôsobom, manželka nie je povinná nasledovať ho v tom.

Je pravda, že Pavol vo svojom liste Efezanom hovorí: „Ako je zbor podriadený Kristovi, nech sú aj manželky svojim manželom vo všetkom.“ (Efezanom 5:24) To, že tu apoštol použil slovo „všetko“, neznamená, že podriadenosť manželky nemá hranice. Vyjadrenie „ako je zbor podriadený Kristovi“ naznačuje, čo mal Pavol na mysli. Všetko, čo Kristus vyžaduje od svojho zboru, je spravodlivé, v súlade s Božou vôľou. Preto sa mu zbor môže ľahko a s radosťou podriaďovať vo všetkom. Podobne je to v prípade manželky kresťanského manžela, ktorý sa úprimne snaží nasledovať Ježišov vzor. Takáto manželka sa mu rada podriadi vo všetkom. Vie, že má veľký záujem o to, čo je pre ňu najlepšie, a že od nej nikdy nebude vedome žiadať, aby robila niečo, čo nie je v súlade s Božou vôľou.

Ak manželka pestuje také kresťanské vlastnosti ako skromnosť a milujúcu láskavosť, nie je pre ňu ťažké podriadiť sa manželovi.

Kresťanské manželky nie sú hlúpe. Často môžu dať svojim manželom cenné návrhy, tak ako Sára svojmu manželovi Abrahámovi. (1. Mojžišova 21:12) Na druhej strane kresťanská manželka nebude mať na svojho manžela nerozumné požiadavky. Prejaví svoju láskavosť a pokoru mysle tým, že sa bude riadiť jeho vedením a podporovať jeho rozhodnutia, i keď sa možno niekedy odlišujú od toho, čomu by ona dala prednosť.

Rozumný manžel, tak ako rozumný starší, je prístupný a láskavý. Milujúca manželka na to reaguje tým, že je súcitná a zhovievavá a vyjadruje uznanie za úsilie, ktoré manžel vynakladá, aby spĺňal svoje zodpovednosti napriek nedokonalosti a tlaku, ktorý prináša život. Ak takýto postoj pestuje manžel i manželka, podriadenosť v manželstve sa nestane problémom. Je skôr zdrojom radosti, pocitu bezpečia a trvalej spokojnosti.