Epafroditus — posol Filipanov
„PRIVÍTAJTE ho teda zvyčajným spôsobom v Pánovi s celou radosťou; a stále považujte takých mužov za drahých,“ napísal Pavol Filipanom. Nepochybne by sme boli šťastní, keby sa nejaký kresťanský dozorca o nás vyjadril takýmito vrúcnymi slovami. (Filipanom 2:29, Reference Bible) O kom však Pavol hovoril? A čo urobil tento človek, že si zaslúžil také vrúcne odporúčanie?
Odpoveď na prvú otázku znie: Pavol hovoril o Epafroditovi. Aby sme zodpovedali druhú otázku, pouvažujme o okolnostiach, ktoré podnietili Pavla, aby napísal tieto slová.
Asi v roku 58 n. l. sa Filipania dopočuli, že divoký dav v Jeruzaleme vyvliekol Pavla z chrámu a zbil ho, potom bol Pavol zatknutý vrchnosťou a po bezvýslednej väzbe bol v putách prevezený do Ríma. (Skutky 21:27–33; 24:27; 27:1) Filipania, ktorí si robili starosti o jeho blaho, si určite kládli otázku, čo by preňho mohli urobiť. Po materiálnej stránke boli chudobní a boli od Pavla ďaleko, takže pomoc, ktorú mohli poskytnúť, bola obmedzená. Ale vrúcny cit, ktorý podnecoval Filipanov, aby podporovali jeho službu v minulosti, ich stále pobádal, a to tým viac, že Pavol bol v kritickej situácii. — 2. Korinťanom 8:1–4; Filipanom 4:16.
Filipania určite zvažovali, či by jeden z nich nemohol Pavla navštíviť s darom a pomáhať mu, keby niečo potreboval. Bola to však dlhá a únavná cesta a pomáhať Pavlovi mohlo byť nebezpečné! Joachim Gnilka píše: „Návšteva väzňa si vyžadovala odvahu, a to tým skôr v prípade väzňa, ktorého ‚zločin‘ sa musel javiť neobyčajne nejasný.“ Pisateľ Brian Rapske hovorí: „Bolo tu ďalšie nebezpečenstvo vyplývajúce z toho, že sa človek proste príliš dôverne stýkal s väzňom alebo sympatizoval s ním či s jeho názormi... Jediné náhodné slovo alebo skutok mohol viesť nielen k smrti väzňa, ale aj jeho pomocníka.“ Koho mohli Filipania poslať?
Vieme si predstaviť, že cesta tohto druhu v nich mohla vyvolávať znepokojenie a neistotu, ale Epafroditus (nemýľme si ho s Epafrom z Kolos) bol ochotný vykonať túto náročnú misiu. Súdiac podľa jeho mena, ktoré obsahuje meno Afrodity, mohol byť pohanom obráteným na kresťanstvo — synom rodičov oddaných tejto gréckej bohyni lásky a plodnosti. Keď Pavol písal Filipanom, aby im poďakoval za ich štedrosť, mohol právom opísať Epafrodita ako „vášho posla a osobného služobníka pre moju potrebu“. — Filipanom 2:25.
Z toho, čo o Epafroditovi hovorí Biblia, môžeme pochopiť, že napriek svojej chvályhodnej ochote nechať sa použiť v takejto službe pre Pavla i pre vlastný zbor Epafroditus mal rovnaké problémy, aké môžeme mať aj my. Uvažujme o jeho príklade.
‚Osobný služobník pre moju potrebu‘
Nepoznáme podrobnosti, ale dokážeme si predstaviť, že Epafroditus prišiel do Ríma unavený z cesty. Pravdepodobne cestoval po Via Egnatia, rímskej ceste, ktorá prechádzala naprieč Macedóniou. Mohol sa preplaviť cez Jadran na „podpätok“ Apeninského polostrova a potom ísť po Appiovej ceste do Ríma. Bola to únavná cesta (1200 kilometrov jedným smerom), ktorá pravdepodobne trvala vyše mesiaca. — Pozri tabuľku na strane 29.
S akým duchom sa Epafroditus vydal na cestu? Bol vyslaný, aby Pavlovi preukázal „osobnú službu“ čiže leitourgiu. (Filipanom 2:30) Toto grécke slovo sa pôvodne vzťahovalo na prácu pre štát, na ktorú sa občan dobrovoľne podujal. Neskôr nadobudlo význam určitého druhu povinnej služby, ktorú štát vyžadoval od občanov mimoriadne spôsobilých vykonávať ju. O použití tohto slova v Gréckych Písmach jeden učenec hovorí: „Kresťan je človek, ktorý pracuje pre Boha i pre ľudí, a to po prvé preto, že to túži robiť celým svojím srdcom, a po druhé preto, že to musí robiť, lebo ho k tomu núti Kristova láska.“ Áno, Epafroditus prejavil znamenitého ducha!
‚Vystavil svoju dušu nebezpečenstvu‘
Pavol si vypožičal slovo zo slovníka hazardných hráčov, keď povedal, že Epafroditus ‚vystavil [paraboleusamenos] svoju dušu nebezpečenstvu‘ alebo doslova „dal do stávky“ svoj život pre Kristovu službu. (Filipanom 2:30) Netreba si myslieť, že Epafroditus urobil niečo pochabé; so spĺňaním jeho posvätnej služby skôr bolo spojené určité riziko. Pokúsil sa azda uskutočniť túto misiu, ktorá mala za cieľ pomôcť, v drsnom ročnom období? Vytrvával v snahe prísť do cieľa, keď niekde na ceste ochorel? V každom prípade Epafroditus „ochorel takmer až na smrť“. Možnože zamýšľal zostať s Pavlom, aby mu slúžil, preto apoštol zjavne chcel ospravedlniť, že sa Epafroditus vracia skôr, ako sa očakávalo. — Filipanom 2:27.
Napriek tomu bol Epafroditus odvážny človek, ochotný nesebecky sa nasadzovať, aby priniesol pomoc tým, ktorí ju potrebovali.
Mohli by sme si položiť otázku: ‚Do akej miery by som sa snažil pomôcť svojim duchovným bratom, ktorí sú v ťažkých okolnostiach?‘ Takýto ochotný duch nie je pre kresťanov otázkou voľby. Ježiš povedal: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali.“ (Ján 13:34) Epafroditus konal svoju službu ‚takmer až po smrť‘. Bol teda príkladom človeka, ktorý mal také „zmýšľanie“, k akému Pavol povzbudzoval Filipanov. (Filipanom 2:5, 8, 30, Kingdom Interlinear) Budeme pripravení ísť až tak ďaleko?
Napriek tomu Epafroditus upadol do skľúčenosti. Prečo?
Jeho skľúčenosť
Predstav si na jeho mieste seba. Pavol napísal: „Túži, aby vás všetkých videl, a je skľúčený, lebo ste počuli, že ochorel.“ (Filipanom 2:26) Epafroditus vedel, že bratia v jeho zbore majú správu o tom, že ochorel a že nebol schopný pomáhať Pavlovi tak, ako dúfali. V skutočnosti sa mohlo zdať, že Epafroditus spôsobil Pavlovi ešte viac starostí. Nemusel azda Pavlov spoločník, lekár Lukáš, zanedbať iné veci, aby sa postaral o Epafrodita? — Filipanom 2:27, 28; Kolosanom 4:14.
Pravdepodobne preto začal byť Epafroditus skľúčený. Možno si myslel, že bratia v jeho zbore ho pokladajú za neschopného. Azda sa cítil vinný a „túžil“ ich vidieť, aby ich uistil o svojej vernosti. Pavol použil na opis jeho stavu veľmi silné grécke slovo adémoneó, „byť skľúčený“. Toto slovo môže podľa učenca J. B. Lightfoota naznačovať „zmätený, nepokojný, polopomätený stav, ktorý je vyvolaný fyzickou poruchou alebo duševnou tiesňou, akou je žiaľ, pocit hanby, sklamanie atď.“ Jediné ďalšie použitie tohto slova v Gréckych Písmach súvisí s Ježišovou agóniou, ktorú tak intenzívne prežíval v Getsemanskej záhrade. — Matúš 26:37.
Pavol prišiel k záveru, že najlepšie bude poslať Epafrodita späť k Filipanom s listom, ktorý vysvetlí neočakávaný návrat ich posla. Slovami „považujem... za potrebné poslať k vám Epafrodita“ Pavol berie zodpovednosť za jeho návrat na seba, a tak rozptyľuje akékoľvek možné podozrenie, že Epafroditus zlyhal. (Filipanom 2:25) Naopak, Epafroditus takmer prišiel o život, aby vykonal svoju misiu! Pavol vrúcne odporúča, aby ‚ho privítali zvyčajným spôsobom v Pánovi s celou radosťou; a stále považovali takých mužov za drahých, lebo sa pre Pánovo dielo takmer priblížil k smrti, vystaviac svoju dušu nebezpečenstvu, aby plne vynahradil ich neprítomnosť v preukazovaní osobnej služby pre neho‘. — Filipanom 2:29, 30.
„Stále považujte takých mužov za drahých“
Mužom a ženám s rovnakým myšlienkovým postojom, aký mal Epafroditus, sa má naozaj prejavovať ocenenie. Obetujú sa, aby mohli slúžiť. Premýšľaj o tých, ktorí sa ponúkli, že budú slúžiť ďaleko od domova ako misionári, cestujúci dozorcovia alebo v jednej z kancelárií odbočiek spoločnosti Watch Tower. Ak teraz niekomu bráni vek alebo zhoršujúce sa zdravie robiť to, čo robil kedysi, zasluhuje si ohľad a úctu za roky svojej vernej služby.
Napriek tomu vysiľujúca choroba môže byť zdrojom skľúčenosti alebo pocitov viny. Človek by rád robil viac. Aké je to frustrujúce! Každý, kto sa ocitne v takej situácii, sa môže učiť od Epafrodita. Koniec koncov, bola to vari jeho vina, že ochorel? Určite nie! (1. Mojžišova 3:17–19; Rimanom 5:12) Epafroditus túžil slúžiť Bohu i svojim bratom, ale choroba ho v tom obmedzila.
Pavol nekarhal Epafrodita pre jeho indispozíciu, ale napísal Filipanom, aby stáli tesne po jeho boku. Podobne by sme aj my mali utešiť našich bratov, keď sú sklesnutí. Obvykle ich môžeme pochváliť za ich verný príklad v službe. Epafrodita určite utešilo to, že si ho Pavol cenil a hovoril o ňom tak dobre, a určite to zmiernilo jeho depresiu. Aj my si môžeme byť istí, že ‚Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na našu prácu a na lásku, ktorú sme prejavovali jeho menu tým, že sme slúžili svätým a naďalej slúžime‘. — Hebrejom 6:10.
[Rámček na strane 29]
Nepohodlie pri cestovaní
Dnes si cesta medzi dvoma významnými európskymi mestami, ako bola tá, ktorú podstúpil Epafroditus, azda nevyžaduje veľkú námahu. Prúdovým lietadlom možno takúto cestu pohodlne absolvovať za hodinu alebo dve. Podniknúť takú cestu v prvom storočí však bolo niečo celkom iné. Presúvať sa z miesta na miesto vtedy znamenalo nepohodlie. Cestovateľ, ktorý šiel pešo, mohol za deň prejsť 30 až 35 kilometrov, pričom sa vystavoval vplyvu počasia a rôznym nebezpečenstvám včítane „lupičov“. — 2. Korinťanom 11:26.
A ako to bolo so zastávkami na noc a so zásobami potravín?
Historik Michelangelo Cagiano de Azevedo vysvetľuje, že na rímskych cestách „boli mánsiónes, plne vybavené hostince so skladmi, stajňami a ubytovaním pre personál; medzi dvoma nasledujúcimi mánsiónes bolo viacero mútátiónes čiže zastávok, kde si človek mohol vymeniť kone alebo povoz a zaobstarať zásoby“. Tieto hostince mali hroznú povesť, lebo ich často navštevovali ľudia z tých najnižších spoločenských vrstiev. Okrem okrádania cestujúcich hostinskí často dopĺňali svoj príjem zárobkom prostitútok. Satirický básnik Juvenalis píšuci v latinčine sa vyjadril, že každý, kto bol nútený zostať v nejakom hostinci tohto druhu, sa mohol ocitnúť „na posteli tesne vedľa nejakého hrdloreza, v spoločnosti lodníkov, zlodejov a otrokov na úteku, vedľa katov a výrobcov rakiev... Jeden pohár slúži pre každého; nikto nemá posteľ pre seba ani stôl oddelene od ostatných.“ Ďalší starovekí pisatelia sa sťažovali na zlú vodu a na preplnené, špinavé a vlhké miestnosti zamorené blchami.
[Mapa/obrázok na strane 27]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Rím
[Obrázok]
Cestujúci v časoch Ríma
[Pramene]
Mapa: Mountain High Maps® Copyright © 1995 Digital Wisdom, Inc.; Cestujúci: Da originale del Museo della Civiltà Romana, Roma