Čo o tom hovorí Biblia?
Páčia sa Bohu všetky náboženské slávnosti?
Dvadsaťtisíc verných slávi zvláštnu omšu na námestí mesta. Keď sa bohoslužby skončia, začína sa procesia. Zástup ctiteľov sa teraz zväčšuje na 60 000 ľudí, ktorí sa uberajú ulicami, nasledujúc obraz Nossa Senhora Aparecida, „svätice“, patrónky Brazílie. Napoludnie počuť neďaleko svätyne silný praskot, keď pútnici vystreľujú svetelné rakety.
TAKÉTO náboženské slávnosti s procesiami sú bežné v mnohých krajinách. Ale čo podnecuje zástupy, aby sa pridávali k procesiám? Pre katolíkov, budhistov a ľudí s iným náboženským presvedčením sú dvoma základnými motívmi tradícia a nábožnosť. Okrem toho, podobne ako v minulosti, dôležitým prvkom môže byť i zábava. The World Book Encyclopedia uvádza, že v stredoveku „sa pri mnohých náboženských sviatkoch kládol dôraz na rozptýlenie. Tým umožňovali ľuďom zabudnúť na útrapy každodenného života.“ To isté často platí i dnes. Napríklad mesto Salvador v Brazílii je preslávené svojimi náboženskými a ľudovými slávnosťami, na ktorých sa pri rozličných oslavách a zábavách mieša mysticizmus s veselosťou, a nakoniec to všetko vrcholí karnevalom. Hoci sú niektoré náboženské procesie možno spojené s veselosťou, iné majú slávnostný ráz.
„Niekoľkí v sprievode za obrazom a kňazmi spievali hymnickú pieseň, zatiaľ čo ostatní kráčali mlčky,“ poznamenáva jeden turista, ktorý sledoval typickú procesiu v Brazílii. „Ale celej tej scéne dominovala vážnosť alebo skôr smútok, akoby zástup kráčal v pohrebnom sprievode.“ A Lúcio zo severnej časti Brazílie hovorí: „Tak ako kedysi aj ja, ľudia zúfalo hľadajú nápravu či riešenie rodinných alebo finančných problémov. Uctievanie nejakého ‚svätca‘ často znamená bozkávať obraz, ísť kolenačky po schodoch alebo prekonávať dlhé vzdialenosti pešo s kameňom na hlave.“
Takéto obete, ktoré si človek sám uloží, sa neveriacim môžu zdať čudné. Avšak ich účastníci sú presvedčení, že sa to páči Bohu. Ale je to naozaj tak? Či sa takéto náboženské slávnosti a procesie Bohu páčia, alebo nie, nám pomôže pochopiť Biblia.
Prinášajú Božie schválenie?
Dejiny nám hovoria, že Izrael slávil výročné i periodické sviatky s plesaním. Takéto sviatky ctili Jehovu Boha. (5. Mojžišova 16:14, 15) O biblických sviatkoch sa v The Illustrated Bible Dictionary (Ilustrovaný biblický slovník) hovorí: „Prejavovala sa úprimná radosť. Náboženská oddanosť nebola nezlučiteľná s potešením z dočasných vecí, ktoré sa chápali ako Božie dary.“ Napriek náboženským oslavám však kňazi a izraelský ľud zanedbávali svoje duchovné potreby. (Izaiáš 1:15–17; Matúš 23:23) Ale pre nás je podstatné, či náboženské procesie boli súčasťou kresťanstva v prvom storočí.
Hoci Ježiš Kristus zachovával určité židovské sviatky, ani on, ani jeho apoštoli nedali podnet na konanie náboženských procesií. The Encyclopædia Britannica hovorí: „Zdá sa, že procesie prišli do módy krátko nato, ako Konštantín uznal v 4. storočí kresťanstvo za štátne náboženstvo.“ A The World Book Encyclopedia uvádza: „Do cirkevných slávností [s ich procesiami] bolo prebratých mnoho pohanských zvykov, ktorým sa dával nový význam.“
Kresťania nie sú povinní pripájať sa k takýmto náboženským slávnostiam a procesiám. O sviatkoch, ktoré Boží zákon daný starovekému Izraelu vyžadoval zachovávať, apoštol Pavol napísal: „Nech vás nikto nesúdi pre jedlo a pitie alebo pre nejaký sviatok alebo zachovávanie novmesiaca či sabatu; lebo tieto veci sú tieňom budúcich vecí, ale skutočnosť patrí Kristovi.“ (Kolosanom 2:16, 17) Kresťania v Kolosách nemali dovoliť, aby niekto posudzoval ich postavenie pred Bohom podľa toho, či zachovávali sviatky mojžišovského Zákona.
Niečo lepšie ako procesie
Keby Kolosania stotožňovali svoju kresťanskú vieru s obradmi, bol by to krok späť v ich viere. Pavol dôvodil: Prečo nasledovať to, čo bolo iba tieňom pravdy? Skutočná pravda spočíva v Kristovi. Preto ak sa niekto pridŕža prorockého predobrazu, zatemňuje duchovnú skutočnosť, na ktorú predobraz poukazoval. Ako to? Pretože, ako povedal Pavol, „skutočnosť patrí Kristovi“. A tak zachovávanie takýchto náboženských obradov dnes nie je súčasťou pravého kresťanského uctievania.
Od kresťanov sa teda už nevyžaduje zachovávanie týchto zvykov božského pôvodu a rozhodne by sa mali vyhýbať slávnostiam pohanského pôvodu, pri ktorých sa možno používajú obrazy a nasleduje neviazaná zábava. (Žalm 115:4–8) Apoštol Pavol varoval: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi. Lebo čo má spoločné spravodlivosť s nezákonnosťou? Alebo aký má podiel svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliálom?“ (2. Korinťanom 6:14, 15) Inými slovami, ak sa chceme páčiť Bohu, nemôžeme miešať pravé uctievanie s falošným. Ako by sme mohli ignorovať Božiu vôľu, a pritom sa Bohu stále páčiť? — Matúš 7:21.
Nie, Boh neschvaľuje náboženské sviatky a procesie poškvrnené pohanstvom. Zaniknú spolu so všetkými zvykmi, ktoré Jehovu zneuctievajú, ako je to predpovedané v Božom slove. V Zjavení 18:21, 22 je falošné náboženstvo so svojimi praktikami spojené s pohanským mestom Babylon. Čítame tu: „Silný anjel zdvihol kameň ako veľký mlynský kameň a vrhol ho do mora a povedal: ‚Tak bude Babylon, veľké mesto, zvrhnutý rýchlym vrhom, a už sa nikdy nenájde. A už nikdy nebude v tebe počuť zvuk spevákov sprevádzajúcich sa na harfe a hudobníkov a flautistov a trubačov.‘“ Čo urobíte, keď ste sa teraz dozvedeli, že babylonské náboženské sviatky sa Bohu nepáčia?
Predstavte si, že ste na ceste k nejakému dôležitému cieľu, a zablúdili ste. Ak vám niekto láskavo ukáže, ako sa môžete bezpečne dostať do cieľa, neboli by ste vďační za to, že ste našli tú správnu cestu? Podobne, keď ste sa dozvedeli, aký náhľad má Boh na náboženské procesie, prečo sa nepozrieť hlbšie do jeho Slova, aby ste videli, čo sa mu skutočne páči? Keď budete konať podľa toho, čo sa z Biblie dozviete, prispeje to k dobrému vzťahu k Bohu — a to oveľa prevyšuje všetko, čo prináša zachovávanie náboženských sviatkov a účasť na procesiách. — Ján 17:3.
[Prameň ilustrácie na strane 20]
Veľkonočná procesia v Holandsku, Harper’s, 19. storočie