‚Proti tomu, čo sa falošne nazýva poznanie‘
AKO je pre teba dôležitá pravda? Znepokojuje ťa, že pravda o stvoriteľovi neba i zeme bola skreslená, dokonca zakrytá nepravdou? Táto skutočnosť veľmi znepokojovala Irenea, muža, ktorý sa hlásil ku kresťanstvu v druhom storočí nášho letopočtu. Snažil sa odhaliť nebezpečné nepresnosti gnosticizmu, odpadlíckej formy kresťanstva. Ešte predtým apoštol Pavol varoval Timoteja, aby sa odvrátil od takéhoto ‚falošne nazývaného poznania‘. — 1. Timotejovi 6:20, 21.
Ireneus statočne vystupoval proti mylnému učeniu. Všimnime si, napríklad, čo povedal v úvode svojho rozsiahleho literárneho diela „Vyvrátenie a prekonanie toho, čo sa falošne nazýva poznanie“. Napísal: „Istí muži, ktorí odmietajú pravdu, vnášajú medzi nás falošné príbehy a zbytočné rodokmene, ktoré slúžia skôr pre spory, ako povedal apoštol [1. Timotejovi 1:3, 4], než pre Božie dielo budovania viery. Svojou ľstivou výrečnosťou odvádzajú na scestie myseľ neskúsených, a privádzajú ich do zajatia, pričom porušujú Pánove zjavenia a zle vykladajú to, čo bolo povedané dobre.“
Gnostici (z gréckeho slova gnósis, ktoré znamená „poznanie“) tvrdili, že majú vyššie poznanie na základe tajného zjavenia a vystatovali sa, že sú „napravovatelia apoštolov“. Gnosticizmus spojil filozofiu, špekulácie a pohanský mysticizmus s odpadnutým kresťanstvom. Ireneus sa nechcel podieľať na ničom takom. Naopak, pustil sa do celoživotného boja proti kacírskym náukám. Nepochybne dobre vedel o tom, že treba uplatňovať výstrahu apoštola Pavla: „Dajte si pozor, aby vás azda niekto neodviedol ako svoju korisť filozofiou a prázdnym klamom podľa ľudského podania, podľa základných vecí sveta a nie podľa Krista.“ — Kolosanom 2:8; 1. Timotejovi 4:7.
Mladosť a duchovný úrad
O mladosti a osobnom živote Irenea veľa nevieme. Všeobecne sa predpokladá, že sa narodil v Malej Ázii v meste Smyrna alebo v jeho blízkosti medzi rokom 120 a 140 n. l. Ireneus osobne dosvedčuje, že sa v ranej mladosti zoznámil s Polykarpom, dozorcom zboru v Smyrne.
V čase, keď sa Ireneus vzdelával pod Polykarpovým vedením, sa zrejme spriatelil s Florinom. Polykarp bol živým spojovacím článkom s apoštolmi. Podal rozsiahle výklady Písma a dôrazne odporúčal držať sa učenia Ježiša Krista a jeho apoštolov. Hoci mal Florinus výborné biblické vzdelanie, neskôr sa uchýlil k náukám Valentína, najvýznamnejšieho vodcu gnostického hnutia.
Ireneus si prial, aby sa jeho priateľ a bývalý spoločník Florinus opäť vrátil k zdravému biblickému učeniu, a chcel ho ochrániť pred Valentínovým učením. Preto Ireneus v liste Florinovi napísal: „Florinus, tieto náuky... nie sú zdravým porozumením, tieto náuky nesúhlasia s cirkvou, a tých, ktorí sa nimi riadia, zavádzajú do tej najväčšej bezbožnosti... presbyteri, ktorí boli pred nami, a ktorí poznali apoštolov, ti takéto učenie neodovzdali.“
Ireneus sa snažil pripomínať Florinovi výborné školenie, ktoré dostal pri nohách vynikajúceho Polykarpa, a preto mu ďalej napísal: „Spomínam si na vtedajšie udalosti... takže môžem dokonca povedať, kde požehnaný Polykarpos sedával a rozprával... Aj o tom, ako rozprával o svojich dôverných rozhovoroch s Jánom a ostatnými, ktorí kedysi videli Pána; ako tiež hovoril o ich slovách.“
Florinovi bolo pripomenuté, že Polykarp učil to, čo kedysi prijal od „očitých svedkov Slova života [a čo] opísal v úplnom súlade s Písmom. Tieto veci, ktoré mi boli láskavo zverené z Božej milosti, som potom počul a zapísal ich, nie na papier, ale do svojho srdca; a z Božej milosti si stále tieto veci pripomínam. A [o valentinizme] môžem dosvedčiť pred Bohom, že keby bol onen požehnaný apoštolský presbyter [Polykarp] niečo také počul, bol by kričal a zapchal si uši... Utiekol by z miesta, kde by počul či už posediačky alebo postojačky takéto slová.“
Nemáme správu o tom, či Florinus odpovedal na tento dojímavý a pôsobivý Ireneov list. Ale z Ireneových slov vidíme, že mal hlboký záujem o drahého priateľa, ktorý opustil cestu pravdy a podľahol odpadlíctvu. — Porovnaj 2. Tesaloničanom 2:3, 7–12.
Nevieme, kedy sa Ireneus usadil v Gálii (Francúzsku). V roku 177 n. l. slúžil ako dozorca zboru v Lyone. Správa hovorí, že jeho služba bola veľmi plodná. Dejepisec Gregor z Toursu píše, že Ireneovi sa podarilo za krátky čas obrátiť na kresťanstvo celý Lyon. Bolo to nepochybne nadsadené.
Proti kacírstvu
Ireneovo hlavné dielo „Vyvrátenie a prekonanie toho, čo sa falošne nazýva poznanie“, sa zvyčajne uvádza pod názvom „Proti kacírstvu“. Skladá sa z piatich kníh. Prvé dve obsahujú kritický opis učenia rôznych kacírskych siekt, najmä valentínskeho kacírstva. V ďalších troch knihách sa Ireneus snaží uvádzať „dôkazy z Písiem“.
V úvode k starej knihe „Proti kacírstvu“ Ireneus píše: „Pamätaj na to, čo som povedal v dvoch predchádzajúcich knihách; a keď k nim toto pripojíš, budeš mať odo mňa úplnú odpoveď proti všetkým kacírom a budeš im schopný verne a statočne odolávať na úžitok jedinej pravej a životodarnej viery, ktorú cirkev prijala od apoštolov a ktorú vštepuje svojim deťom. Pán všetkých dal svojim apoštolom moc evanjelia a skrze nich sme tiež poznali pravdu, to znamená, učenie Božieho Syna — lebo Pán im povedal: ‚Kto počúva vás, počúva mňa, a kto opovrhuje vami, opovrhuje mnou a tým, ktorý ma poslal.‘“
Ireneus síce pripúšťal, že nie je dobrý spisovateľ, ale bol rozhodnutý odhaliť všetky stránky „nesprávnych náuk“ gnosticizmu. Cituje a komentuje veľa biblických textov a majstrovsky uvádza dôvody proti ‚falošným učiteľom‘ ‚zhubných siekt‘. (2. Petra 2:1–3) Zdá sa, že Ireneus namáhavo zostavoval svoje dielo do uspokojujúcej podoby. Prečo? Lebo nazbieral veľmi rozsiahly materiál.
Ireneov výklad sa zrejme zrodil z veľkého úsilia a po dôkladnom štúdiu. Jeho dôkladné dokazovanie ponúka bohaté informácie o zdrojoch a javoch gnosticizmu. Ireneove spisy sú aj neoceniteľným zoznamom niektorých biblických názorov, ktoré koncom druhého storočia zastávali tí, ktorí sa hlásili k Božiemu slovu.
Ireneus znova potvrdzuje vieru v „jedného Boha, Otca, všemohúceho, ktorý vytvoril nebo i zem a more a všetko, čo je v nich, a jedného Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal telom na našu záchranu.“ Tieto skutočnosti gnostici popierali.
V stati o gnostickom doketizme (učení, že Kristus nikdy neprišiel v ľudskej podobe) Ireneus napísal: „Kristus musí byť človek ako my, ak nás má vykúpiť zo skazenosti a urobiť nás dokonalými. Hriech a smrť prišli na svet skrze jedného človeka; môže ich teda podľa zákona a na naše dobro odstrániť len človek; ale nie Adamov potomok, ktorý sám potrebuje vykúpenie, ale druhý Adam, ktorý bol splodený nadprirodzene, nový zakladateľ nášho rodu.“ (1. Korinťanom 15:45) Gnostici boli zástancovia dualizmu a verili, že duchovné veci sú dobré, ale že všetka hmota a telo sú zlé. Tak zavrhovali Ježiša Krista.
Na základe viery, že telo je zlé, zavrhovali gnostici aj manželstvo a rozmnožovanie a tvrdili, že jeho pôvodcom je satan. Dokonca pripisovali hadovi v Edene božskú múdrosť. Tento názor spôsoboval extrémny spôsob života, buď asketizmus alebo telesnú požívačnosť. Tvrdili, že záchrana je možná len na základe mystickej gnózy čiže sebapoznania, a preto nemali miesto pre pravdu Božieho slova.
K Ireneovým argumentom patrila viera v milénium. Z náznakov je zrejmé, že do istej miery chápal vyhliadku na budúci pokojný život na zemi. Snažil sa zjednotiť rozštiepenie, ktoré narastalo v jeho čase, dôsledným uplatňovaním Božieho slova. Spomína sa naňho pre jeho jasné myslenie, bystrú vnímavosť a zdravú súdnosť.
Niektorí síce pripisujú Ireneovi (ktorý zomrel okolo roku 200 n. l.) zásluhu za to, že podporoval pravé náuky kresťanskej viery, ale musíme si uvedomiť, že žil v čase zmien a predpovedaného odpadnutia. Jeho dokazovanie je občas nepresné a niekedy si dokonca odporuje. Ale svedectvo mužov, ktorí sa statočne zastávali Božieho inšpirovaného Slova proti ľudským tradíciám, považujeme za veľmi cenné.