‚Nabádanie na základe lásky‘
ASI v rokoch 60–61 n. l. opustil jeden otrok, utečenec, Rím a vydal sa na 1 400 kilometrov dlhú cestu domov do Kolos, do mesta ležiaceho v juhozápadnej časti Malej Ázie. Niesol so sebou ručne písané posolstvo pre svojho majiteľa, ktoré nenapísal nikto iný ako apoštol Pavol. Dnes je tento list časťou Biblie a nesie meno svojho príjemcu, Filémona.
List Filémonovi je majstrovskou ukážkou taktného, presvedčivého argumentovania. Ešte dôležitejšie je však to, že obsahuje niekoľko praktických poučení pre dnešných kresťanov, z ktorých jedno ukazuje hodnotu vzájomného nabádania na základe kresťanskej lásky. Venujme sa teda podrobnejšie tomuto krátkemu, ale pôsobivému listu.
Utečenec sa vracia
Filémon bol kresťanom, milovaným členom zboru v Kolosách. (Filémonovi 4, 5) Zbor dokonca používal jeho dom na zhromaždenia. (Verš 2) Okrem toho sa Filémon osobne poznal s apoštolom Pavlom; je možné, že tento apoštol mu pomohol stať sa kresťanom. Pravda, Pavol naznačuje, že v Kolosách osobne nezvestoval. (Kolosanom 2:1) Strávil však dva roky v Efeze, kde zvestoval v takom rozsahu, že „všetci, ktorí bývali v oblasti Ázie [kde sa nachádzali i Kolosy], počuli Pánovo slovo“. (Skutky 19:10) Medzi jeho vnímavými poslucháčmi bol azda aj Filémon.
Tak ako mnohí bohatí ľudia v tej dobe, aj Filémon bol majiteľom otrokov. V staroveku nebolo otroctvo vždy niečím potupným. Predať seba alebo členov rodiny do otroctva sa považovalo medzi Židmi za prijateľný spôsob, ako splatiť dlhy. (3. Mojžišova 25:39, 40) The International Standard Bible Encyclopedia v komentári o rímskej dobe píše: „Veľa ľudí sa z rozličných dôvodov samo predávalo do otroctva; predovšetkým preto, aby sa ich život stal ľahším a bezstarostnejším, než bol život chudobného slobodného človeka, a tiež preto, aby získali zvláštny druh zamestnania a aby vystúpili po spoločenskom rebríčku... Mnohí, ktorí nemali rímske občianstvo, sa sami predávali rímskym občanom s opodstatneným očakávaním, že sa stanú rímskymi občanmi, keď budú prepustení na slobodu, čo bolo starostlivo zakotvené v rímskom práve.“
Problém však nastal vtedy, keď jeden z Filémonových otrokov menom Onezimus Filémona opustil a utiekol do Ríma. Pritom možno Filémonovi ukradol peniaze, aby mal z čoho financovať svoj útek. (Verš 18) V Ríme sa Onezimus dostal do kontaktu s apoštolom Pavlom, ktorý tam bol ako väzeň.
‚Predtým neužitočný‘ otrok, ktorý utiekol z otroctva, sa teraz stal kresťanom. Dal sa k dispozícii Pavlovi a preukazoval užitočné služby tomuto uväznenému apoštolovi. Nie div, že Onezimus našiel miesto v Pavlovej „nežnej náklonnosti“ a stal sa pre Pavla „milovaným bratom“. — Verše 11, 12, 16.
Apoštol Pavol by bol býval rád, keby bol Onezimus zostal pri ňom, ale Filémon mal zákonné práva ako Onezimov vlastník. Onezimus mal teda povinnosť vrátiť sa do služby svojho zákonného pána. Ako ho však Filémon prijme? Bude sa s hnevom dožadovať svojho práva vymerať mu krutý trest? Bude pochybovať o úprimnosti Onezimovho tvrdenia, že je spolukresťanom?
Urovnať veci v láske
Pavol bol podnietený, aby napísal Filémonovi o Onezimovi. List písal vlastnou rukou, nie prostredníctvom svojho sekretára, ako to bolo jeho zvykom. (Verš 19) Venuj niekoľko minút tomu, aby si si prečítal tento krátky list Filémonovi celý. Iste si všimneš, že potom, čo sa Pavol predstavil a zaželal Filémonovi a jeho domácnosti „nezaslúženú láskavosť a pokoj“, pochválil Filémona za ‚jeho lásku a vieru, ktorú mal k Pánu Ježišovi a ku všetkým svätým‘. — Verše 1–7.
Pavol sa mohol ľahko dovolávať svojej právomoci apoštola a ‚nariadiť Filémonovi urobiť to, čo je správne,‘ ale namiesto toho Pavol ‚nabádal na základe lásky‘. Dosvedčil skutočnosť, že Onezimus sa naozaj stal kresťanským bratom a že bol pre Pavla veľmi užitočný. Apoštol pripustil: „Rád by som si ho [Onezima] ponechal pre seba, aby mne, ktorý nosím väzenské putá pre dobré posolstvo, ďalej slúžil namiesto teba. Ale,“ pokračoval Pavol, „bez tvojho súhlasu nechcem nič robiť, aby tvoj dobrý skutok nebol akoby z donútenia, ale z tvojej vlastnej slobodnej vôle.“ — Verše 8–14.
Apoštol teda pobádal Filémona, aby prijal späť svojho bývalého otroka ako brata. „Prijmi ho láskavo, ako by si prijal mňa,“ napísal Pavol. To neznamenalo, že by Onezimus musel byť oslobodený z otroctva. Pavol nepropagoval zmenu spoločenského zriadenia jestvujúceho v jeho dobe. (Porovnaj Efezanom 6:9; Kolosanom 4:1; 1. Timotejovi 6:2.) Napriek tomu však bude vzťah pána a otroka nepochybne zmiernený kresťanským putom, ktoré teraz bolo medzi Onezimom a Filémonom. Filémon mal považovať Onezima za niečo „viac ako [za] otroka, [za] milovaného brata“. — Verše 15–17.
A čo dlhy, ktoré si azda Onezimus narobil, možno krádežami? Pavol sa opäť odvoláva na svoje priateľstvo s Filémonom a hovorí: „Ak ti okrem toho urobil niečo nesprávne, alebo ti niečo dlhuje, pripočítaj to na môj účet.“ Pavol vyjadril dôveru, že Filémon prejaví ducha odpúšťania a urobí viac než len to, o čo ho Pavol žiadal. Keďže Pavol dúfal, že bude čoskoro prepustený, dokonca zariaďoval, aby sa mohol v blízkej budúcnosti tešiť z Filémonovej pohostinnosti. Potom, čo Pavol poslal niekoľko ďalších pozdravov a zaželal Filémonovi „nezaslúženú láskavosť Pána Ježiša Krista“, svoj list ukončil. — Verše 18–25.
Poučenie pre dnešných kresťanov
V liste Filémonovi je mnoho praktického poučenia pre dnešných kresťanov. Pripomína nám napríklad potrebu odpúšťania, aj keby nám spoluveriaci vážne ukrivdil. „Ak odpustíte ľuďom ich priestupky,“ povedal Ježiš, „aj váš nebeský Otec odpustí vám.“ — Matúš 6:14.
Najmä tí, ktorí majú v kresťanskom zbore postavenia súvisiace s určitou právomocou, môžu mať úžitok z listu Filémonovi. Je pozoruhodné, že Pavol sa vyhýbal použiť svoju apoštolskú právomoc, aby nariadil Filémonovi vykonať to, čo je správne. Okrem toho Pavol nežiadal, aby bolo Onezimovi dovolené zostať v Ríme v jeho službách. Pavol uznával majetkové práva iných. Uvedomoval si tiež, že hoci autoritatívnym prístupom by sa možno dalo dosiahnuť, aby Filémon vyhovel jeho žiadosti, bude lepšie, keď ho ku konaniu podnieti srdce. Svoju prosbu zakladal na láske, aby tak vyvolal odozvu vychádzajúcu zo srdca.
Dnešní kresťanskí starší by preto nikdy nemali ‚panovať nad tými, ktorí sú Božím dedičstvom‘ tým, že by zneužívali svoju moc alebo používali drsný, autoritatívny spôsob zaobchádzania so stádom. (1. Petra 5:1–3) Ježiš povedal: „Viete, že vládcovia národov sa nad nimi vypínajú a že veľkí nad nimi vykonávajú moc. Medzi vami to tak nie je.“ (Matúš 20:25, 26) Dozorcovia obyčajne zisťujú, že členovia stáda oveľa lepšie reagujú na láskavé výzvy ako na príkazy. Tí, čo trpia depresiou, si vážia dozorcov, ktorí si s láskou nájdu čas, aby si vypočuli ich problémy a poskytli im súcitnú radu.
Pavlov list ďalej pripomína starším hodnotu pochvaly a taktnosti. Začína ocenením toho, že Filémon „občerstvil nežnú náklonnosť svätých“. (Verš 7) Táto úprimná pochvala nepochybne zapôsobila na myseľ Filémona tak, že sa stal prístupnejší. Podobne je to i dnes. Radu alebo pripomienku možno často zmierniť úprimnou, láskavou pochvalou. A takáto rada by nemala byť necitlivá ani netaktná, ale štedro „okorenená soľou“, aby bola pre poslucháča prijateľnejšia. — Kolosanom 4:6.
Apoštol Pavol ďalej vyjadril dôveru, že Filémon urobí, čo je správne: „Spolieham sa, že mi vyhovieš, a píšem ti, lebo viem, že urobíš dokonca viac ako to, čo hovorím.“ (Verš 21) Starší, prejavujete takú istú dôveru vo svojich spolukresťanov? Či im to nepomôže, aby sami chceli robiť to, čo je správne?
Aj rodičia často zisťujú, že ak prejavia dôveru svojim potomkom, prináša to dobré výsledky. Rodičia môžu deťom dopriať určitú mieru dôstojnosti tým, že uznajú hodnotu ich ochotnej poslušnosti — túžby konať viac, ako iba spĺňať požiadavky. Rodičovské príkazy alebo požiadavky by mali byť, pokiaľ možno, predkladané láskavým, milujúcim tónom. Rodičia by pritom mali prejavovať schopnosť vžiť sa do situácie dieťaťa a mali by uvádzať dôvody. Mali by tiež úprimne chváliť svoje deti, keď je takáto pochvala zaslúžená, a mali by sa vyhýbať tomu, že by ich nadmerne kritizovali, a to najmä na verejnosti.
Podobným spôsobom môžu aj manželia prejavovať rozumnosť a láskavosť a byť pohotoví pochváliť svoje manželky. Potom je pre manželku podriadenosť príjemná a je zdrojom osvieženia a radosti. — Príslovia 31:28; Efezanom 5:28.
Nie je uvedené, ako vlastne Filémon na Pavlov list reagoval. Ťažko si však vieme predstaviť, že by Pavlova dôvera v neho bola nepodložená. Kiež sú aj dnešní kresťanskí starší, rodičia i manželia podobne úspešní pri svojom zaobchádzaní s inými, nie donucovaním, príkazmi alebo používaním nátlaku, ale ‚nabádaním na základe lásky‘.
[Obrázok na strane 23]
Pavol sa neodvolával na svoju právomoc apoštola, ale nabádal Filémona na základe kresťanskej lásky