Oneziforus — odvážny utešiteľ
„PAMÄTAJTE na tých, ktorí sú vo väzenských putách, akoby ste boli spútaní s nimi, a na tých, s ktorými sa zle zaobchádza.“ (Hebrejom 13:3) Keď apoštol Pavol okolo roku 61 n. l. písal tieto slová, on sám už viac než raz okúsil väznenie a pred svojou mučeníckou smrťou ho mal okúsiť znovu. (Skutky 16:23, 24; 22:24; 23:35; 24:27; 2. Korinťanom 6:5; 2. Timotejovi 2:9; Filémonovi 1) V tom čase bolo naliehavo potrebné, podobne ako je aj teraz, aby sa zbory starali o spoluveriacich, ktorí podstupujú skúšky viery.
Jedným učeníkom v prvom storočí, ktorý venoval mimoriadnu pozornosť tejto potrebe, bol Oneziforus. Ten navštevoval Pavla počas jeho druhého väznenia v Ríme. O ňom apoštol napísal: „Nech Pán poskytuje milosrdenstvo Oneziforovej domácnosti, lebo mi často priniesol občerstvenie a nehanbil sa za moje putá. Naopak, keď bol v Ríme, usilovne ma hľadal a našiel ma.“ (2. Timotejovi 1:16, 17) Venoval si niekedy čas úvahe o tom, čo týchto niekoľko slov naozaj znamená? Také uvažovanie pravdepodobne prehĺbi tvoje ocenenie pre Onezifora. Pochopíš, že to bol odvážny utešiteľ.
Pavlovo druhé uväznenie
Po tom, čo bol Pavol prepustený po svojom prvom uväznení, ocitol sa v rímskom žalári znova, ale za ťažších podmienok. Predtým k nemu priatelia mohli prísť do jeho vlastného prenajatého domu a Pavol bol očividne presvedčený, že jeho prepustenie je na dosah. Teraz ho väčšina priateľov opustila a jemu hrozila mučenícka smrť. — Skutky 28:30; 2. Timotejovi 4:6–8, 16; Filémonovi 22.
V tomto prípade bol Pavol vo väzení okolo roku 65 n. l. Približne rok predtým — v júli 64 n. l. — Rím zachvátil požiar, ktorý spôsobil rozsiahle škody v 10 zo 14 mestských obvodov. Podľa rímskeho historika Tacita cisár Nero nebol schopný dosiahnuť, aby utíchla „zlá povesť, že požiar vznikol na rozkaz. A tak Nero, aby skoncoval s týmito chýrmi, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli nenávidení pre svoje hanebné skutky a ľud ich nazýval kresťanmi... Aj pri smrti si z nich robia posmech: navlečú na nich kože divých zvierat a dajú roztrhať psom alebo ich pribíjajú na kríž, a len čo zhasol deň, podpaľujú a nechajú horieť ako nočné fakle.“
V podobnej atmosfére a s podobnými vyhliadkami sa Pavol ocitol opäť vo väzení. Nie div, že bol taký vďačný za návštevy svojho priateľa Onezifora! Ale pozrime sa na tú istú situáciu očami Onezifora.
Návštevy u väzňa Pavla
Oneziforova rodina zjavne žila v Efeze. (2. Timotejovi 1:18; 4:19) Či Oneziforus prišiel do hlavného mesta ríše v nejakej vlastnej veci alebo osobitne navštíviť Pavla, to sa neuvádza. V každom prípade apoštol podotkol: ‚Keď bol Oneziforus v Ríme, často mi priniesol občerstvenie.‘ (2. Timotejovi 1:16, 17) Aký druh občerstvenia? Hoci súčasťou Oneziforovej podpory mohla byť i materiálna pomoc, jeho prítomnosť zjavne slúžila Pavlovi aj ako prostriedok na posilnenie a povzbudenie. Naozaj, niektoré preklady uvádzajú: „Často rozradostňoval môjho ducha“ alebo „často ma utešoval“.
Naplnenie túžby navštíviť kresťanského väzňa v Ríme v tom čase predstavovalo náročnú úlohu. Oproti dňom Pavlovho prvého väznenia rímski kresťania s Pavlom zjavne stratili kontakt. Vo veľkom meste, akým bol Rím, nebolo ľahké nájsť jedného neznámeho väzňa medzi takým veľkým počtom ľudí, ktorí museli byť v putách za rôzne prečiny. Preto bolo nutné usilovne hľadať. Učenec Giovanni Rostagno opisuje situáciu takto: „Mohli nastať rozličné ťažkosti. Predovšetkým, pri hľadaní bola potrebná mimoriadna opatrnosť. Tu i tam zhromažďovať informácie a prejavovať úzkostlivosť v snahe vypátrať väzenie, v ktorom je držaný starý fanatický väzeň zapletený do početných zločinov, to mohlo vzbudzovať nevhodné podozrenie.“
Pisateľ P. N. Harrison vykresľuje živý obraz tej istej situácie slovami: „Zdá sa nám, že v prúdiacom dave občas zazrieme mihnúť sa jednu cieľavedomú tvár a s roznieteným záujmom sledujeme tohto cudzinca od ďalekých brehov Egejského mora, ako sa prediera labyrintom neznámych ulíc, klope na mnoho dverí, sleduje každú stopu, je upozorňovaný na riziká, ktoré podstupuje, ale nenechá sa odradiť od svojho hľadania; až kým ho v nejakom zapadnutom žalári nepozdraví známy hlas a on neobjaví Pavla pripútaného reťazou k rímskemu vojakovi.“ Ak sa to miesto nejako podobalo iným rímskym žalárom, bolo to pravdepodobne chladné, tmavé a špinavé miesto plné reťazí a utrpenia každého druhu.
Stať sa známym ako priateľ väzňa, akým bol Pavol, bolo riskantné. Ešte nebezpečnejšie bolo ďalej ho navštevovať. Otvorene odhaliť svoju totožnosť kresťana znamenalo vystaviť sa riziku zatknutia a smrti umučením. No Oneziforus sa neuspokojil iba s jednou či dvoma návštevami. Nehanbil sa ani sa nebál robiť to „často“. Oneziforus naozaj žil podľa významu svojho mena, „ten, kto prináša osoh“, a odvážne a láskyplne poskytoval pomoc napriek nebezpečenstvu.
Prečo to všetko robil? Brian Rapske uviedol: „Väzenie nebolo iba miestom fyzického utrpenia, ale aj miestom hlbokej úzkosti, pretože väzňovi spôsobovalo stres. V takom kontexte mohla byť fyzická prítomnosť a slovné povzbudenie tých, ktorí poskytovali pomoc, pre väzňa veľkou posilou po citovej stránke.“ Oneziforus si to zjavne uvedomoval a odvážne svojho priateľa podporoval. Ako si len Pavol musel ceniť takúto pomoc!
Čo sa stalo s Oneziforom?
Pavol vo svojom druhom liste Timotejovi poslal pozdravy Oneziforovej domácnosti a napísal o ňom: „Nech dá Pán, aby v ten deň našiel milosrdenstvo od Jehovu.“ (2. Timotejovi 1:18; 4:19) Mnohí si myslia, že slová „v ten deň“ sa vzťahujú na Boží deň súdu, a tak prichádzajú k záveru, že Oneziforus zomrel. Keby to bolo tak, možno sa „Oneziforus odvážil chodiť do týchto nebezpečných končín tak dlho, až kým raz za to nezaplatil... svojím životom,“ predpokladá P. N. Harrison. Prirodzene, Oneziforus mohol byť jednoducho preč z domu alebo ho Pavol mohol zahrnúť do pozdravov, ktoré poslal celej jeho domácnosti.
Niektorí sú presvedčení, že výrok: „Nech dá Pán, aby v ten deň našiel milosrdenstvo od Jehovu,“ skrýva v sebe zvláštny význam. Sú toho názoru, že tieto slová oprávňujú človeka orodovať za duše zomrelých, ktoré žijú a možno trpia v nejakej duchovnej ríši. Ale takáto myšlienka je v rozpore s biblickým učením, že mŕtvi si neuvedomujú nič. (Kazateľ 9:5, 10) Aj keby už bol Oneziforus mŕtvy, Pavol iba vyjadril želanie, aby jeho priateľ našiel milosrdenstvo od Boha. „Toto želanie sme oprávnení vyjadrovať vzhľadom na všetkých ľudí,“ hovorí R. F. Horton. „Ale modliť sa za mŕtvych a slúžiť za nich omše je myšlienka vzdialená [apoštolovej] mysli.“
Buďme lojálnymi utešiteľmi
Či už Oneziforus naozaj prišiel o život, keď pomáhal Pavlovi, alebo nie, určite riskoval svoj život, aby apoštola našiel a navštívil ho vo väzení. A nemožno pochybovať o tom, že Pavol si cenil veľmi potrebnú podporu a povzbudenie, ktoré od neho dostal.
Keď spolukresťanov postihne skúška, prenasledovanie či väznenie, azda budeme mať príležitosť ich utešiť a povzbudiť. Kiež sa teda za nich modlíme a láskyplne robíme všetko, čo môžeme, aby sme im pomohli. (Ján 13:35; 1. Tesaloničanom 5:25) Podobne ako Oneziforus, buďme odvážnymi utešiteľmi.
[Obrázok na strane 31]
Oneziforus odvážne utešoval uväzneného apoštola Pavla