Reaguj na Božie sľuby prejavovaním viery

„[Jehova Boh] nám bohato daroval drahocenné a preveľké sľuby.“ — 2. PETRA 1:4.

 1. Čo nám umožňuje prejavovať pravú vieru?

JEHOVA chce, aby sme prejavovali vieru v jeho sľuby. No „viera nie je vlastníctvom všetkých“. (2. Tesaloničanom 3:2) Táto vlastnosť je ovocím Božieho svätého ducha čiže Božej činnej sily. (Galaťanom 5:22, 23) Preto len tí, ktorí sú vedení Jehovovým duchom, môžu prejavovať vieru.

 2. Ako apoštol Pavol definuje „vieru“?

² Ale čo je viera? Apoštol Pavol ju označuje za „zrejmý dôkaz skutočností, hoci ich nevidíme“. Dôkaz týchto neviditeľných skutočností je taký silný, že viera je daná na tú istú úroveň. O viere je tiež povedané, že to je „isté očakávanie vecí, v ktoré dúfame“, lebo tí, ktorí ju vlastnia, majú záruku, že všetko, čo Jehova Boh sľúbil, je také isté, ako by to bolo už splnené. — Hebrejom 11:1.

Viera a Jehovove sľuby

 3. Čo zažijú pomazaní kresťania, ak budú prejavovať vieru?

³ Aby sme sa páčili Jehovovi, musíme prejavovať vieru v jeho sľuby. Apoštol Peter to ukázal vo svojom druhom inšpirovanom liste, ktorý napísal okolo roku 64 n. l. Poukázal na to, že ak budú pomazaní kresťania prejavovať vieru, uvidia, ako sa splnia Božie „drahocenné a preveľké sľuby“. Na základe toho sa budú ‚podieľať na božskej prirodzenosti‘ ako spoludedičia s Ježišom Kristom v nebeskom Kráľovstve. S vierou a s pomocou Jehovu Boha títo kresťania unikli z otroctva skazených zvykov a praktík tohto sveta. (2. Petra 1:2–4) Predstav si to! Tí, ktorí prejavujú pravú vieru, sa dnes tešia z rovnakej drahocennej slobody.

 4. Aké vlastnosti by sme mali pripojiť k svojej viere?

⁴ Viera v Jehovove sľuby a vďačnosť za slobodu, ktorú máme od Boha, by nás mali podnecovať robiť všetko pre to, aby sme boli príkladnými kresťanmi. Peter povedal: „Prispejte podľa toho celým svojím vážnym úsilím, pripojte k svojej viere cnosť, k cnosti poznanie, k poznaniu sebaovládanie, k sebaovládaniu vytrvalosť, k vytrvalosti zbožnú oddanosť, k zbožnej oddanosti bratskú náklonnosť, k bratskej náklonnosti lásku.“ (2. Petra 1:5–7) Peter nám takto predkladá zoznam, ktorý by bolo dobré naučiť sa naspamäť. Pozrime sa bližšie na tieto vlastnosti.

Podstatné prvky viery

 5, 6. Čo je cnosť a ako ju môžeme pripojiť k svojej viere?

⁵ Peter povedal, že cnosť, poznanie, sebaovládanie, vytrvalosť, zbožná oddanosť, bratská náklonnosť a láska majú byť pripojené k sebe navzájom a k našej viere. Musíme tvrdo pracovať na tom, aby sa tieto vlastnosti stali podstatnými prvkami našej viery. Napríklad cnosť nie je vlastnosť, ktorú by sme mohli prejavovať oddelene od viery. Lexikograf W. E. Vine poukazuje na to, že v 2. Petra 1:5 „cnosť je pripojená ako nevyhnutná vlastnosť pri prejavovaní viery“. Každá z ostatných vlastností, ktoré Peter uviedol, má byť tiež prvkom našej viery.

⁶ Ako prvé musíme pripojiť k našej viere cnosť. Byť cnostný znamená robiť to, čo je dobré v Božích očiach. Preto grécke slovo, ktoré je tu preložené ako „cnosť“, je v niektorých prekladoch preložené ako „dobrota“. (New International Version; The Jerusalem Bible; Today’s English Version) Cnosť nás podnecuje, aby sme sa vyhýbali konať zlo alebo škodiť blížnym. (Žalm 97:10) Podnecuje nás tiež k odvážnym skutkom pri konaní dobra druhým v duchovnom, telesnom i citovom ohľade.

 7. Prečo by sme mali pripojiť k svojej viere a cnosti poznanie?

⁷ Prečo nás Peter nabáda, aby sme k našej viere a cnosti pripojili poznanie? Keď stojíme pred novými skúškami našej viery, potrebujeme poznanie, ak máme rozlíšiť správne od nesprávneho. (Hebrejom 5:14) Štúdiom Biblie, skúsenosťami pri uplatňovaní Božieho Slova a prejavovaním praktickej múdrosti v každodennom živote si rozširujeme poznanie. To nám zase umožňuje zachovávať si vieru a naďalej robiť to, čo je cnostné, keď sme v skúškach. — Príslovia 2:6–8; Jakub 1:5–8.

 8. Čo je sebaovládanie a ako je spojené s vytrvalosťou?

⁸ Aby sme mohli skúšky zvládať s vierou, musíme pripojiť k nášmu poznaniu sebaovládanie. Grécke slovo pre „sebaovládanie“ znamená schopnosť mať vládu nad sebou. Toto ovocie Božieho ducha nám pomáha prejavovať zdržanlivosť v myslení, reči a správaní. Vytrvávaním v prejavovaní sebaovládania pripájame k nemu vytrvalosť. Grécke slovo pre „vytrvalosť“ znamená odvážnu pevnosť, nie rezignáciu so smutnou tvárou, keď nastanú ťažkosti, ktorým nemožno uniknúť. Pre radosť, ktorá bola Ježišovi predložená, zniesol mučenícky kôl. (Hebrejom 12:2) Sila od Boha spojená s vytrvalosťou podopiera našu vieru a pomáha nám radovať sa v súžení, odolávať pokušeniu a nedopúšťať sa kompromisov, keď sme prenasledovaní. — Filipanom 4:13.

 9. a) Čo je zbožná oddanosť? b) Prečo by sme mali pripojiť k zbožnej oddanosti bratskú náklonnosť? c) Ako môžeme pripojiť k bratskej náklonnosti lásku?

⁹ K našej vytrvalosti musíme pripojiť zbožnú oddanosť — prejavovať Jehovovi hlbokú úctu, uctievať ho a slúžiť mu. Naša viera rastie, keď uplatňujeme zbožnú oddanosť a vidíme, ako Jehova zaobchádza so svojím ľudom. No na to, aby sme mohli prejavovať zbožnosť, musíme mať bratskú náklonnosť. Veď „ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, nemôže milovať Boha, ktorého nevidel“. (1. Jána 4:20) Srdce by nás malo podnecovať k prejavovaniu pravej náklonnosti k iným Jehovovým služobníkom a k tomu, aby sme sa vždy zaujímali o ich blaho. (Jakub 2:14–17) Ale prečo sa nám hovorí, že máme k bratskej náklonnosti pripojiť lásku? Peter mal zjavne na mysli, že musíme prejavovať lásku všetkým ľuďom, nielen našim bratom. Táto láska sa prejavuje najmä kázaním dobrého posolstva a tým, že ľuďom pomáhame v duchovnom ohľade. — Matúš 24:14; 28:19, 20.

Protikladné účinky

10. a) Ako budeme konať, ak pripojíme k svojej viere cnosť, poznanie, sebaovládanie, vytrvalosť, zbožnú oddanosť, bratskú náklonnosť a lásku? b) Čo sa stane, ak ten, čo tvrdí, že je kresťan, nemá tieto vlastnosti?

¹⁰ Ak pripojíme k našej viere cnosť, poznanie, sebaovládanie, vytrvalosť, zbožnú oddanosť, bratskú náklonnosť a lásku, potom budeme myslieť, hovoriť a konať takým spôsobom, aký Boh schvaľuje. A naopak, ak niekto tvrdí, že je kresťan, ale neprejavuje tieto vlastnosti, stáva sa duchovne slepým. „Zaviera oči pred svetlom“ od Boha a zabúda, že bol očistený od minulých hriechov. (2. Petra 1:8–10; 2:20–22) Nikdy takto nezlyhajme a nestraťme vieru v Božie sľuby.

11. Čo môžeme právom očakávať od lojálnych pomazaných?

¹¹ Lojálni pomazaní kresťania veria Jehovovým sľubom a snažia sa zaistiť si svoje povolanie a vyvolenie, ktoré od neho dostali. Môžeme očakávať, že na svojej ceste budú prejavovať zbožné vlastnosti napriek akýmkoľvek prekážkam. Pre verných pomazaných ‚je bohato zaobstaraný vstup do večného kráľovstva Ježiša Krista‘ pomocou vzkriesenia k duchovnému životu v nebi. — 2. Petra 1:11.

12. Ako máme chápať slová v 2. Petra 1:12–15?

¹² Peter si uvedomoval, že čoskoro zomrie, a očakával, že nakoniec bude vzkriesený k nebeskému životu. No pokým žil v „tomto stánku“ — vo svojom ľudskom tele —, snažil sa budovať vieru spoluveriacich a vyburcovať ich tým, že im pripomínal, čo je potrebné na to, aby sa tešili z božskej priazne. Po Petrovom odchode — keď zomrel — jeho duchovní bratia a sestry si mohli posilňovať vieru tak, že si pripomínali jeho slová. — 2. Petra 1:12–15.

Viera v prorocké slovo

13. Ako Boh poskytol svedectvo o Kristovom príchode, ktoré posilňuje vieru?

¹³ Sám Boh podal svedectvo posilňujúce vieru, že Ježišov príchod „s mocou a veľkou slávou“ je istý. (Matúš 24:30; 2. Petra 1:16–18) Pohanskí kňazi nemali o svojich bohoch nijaké doklady, a tak rozprávali o nich nepravdivé historky, zatiaľ čo Peter, Jakub a Ján boli pri Kristovom premenení očitými svedkami jeho vznešenosti. (Matúš 17:1–5) Videli ho osláveného a počuli zvuk Božieho hlasu, ktorým Boh potvrdil, že Ježiš je jeho milovaný Syn. Týmto potvrdením a žiarivým zjavom, ktorý bol vtedy Kristovi daný, bola Kristovi udelená česť a sláva. Kvôli tomuto božskému zjaveniu nazval Peter toto miesto, čo bolo pravdepodobne na hrebeni Hermona, „svätým vrchom“. — Porovnaj 2. Mojžišovu 3:4, 5.

14. Ako by malo na našu vieru pôsobiť Ježišovo premenenie?

¹⁴ Ako by malo Ježišovo premenenie pôsobiť na našu vieru? Peter povedal: „Preto máme prorocké slovo ešte istejšie; a konáte dobre, keď naň dávate pozor ako na lampu svietiacu na tmavom mieste, kým sa nerozvidnie a nevyjde dennica, vo vašom srdci.“ (2. Petra 1:19) K „prorockému slovu“ zjavne patrili nielen proroctvá o Mesiášovi zaznamenané v Hebrejských písmach, ale aj Ježišov výrok, že príde „s mocou a veľkou slávou“. Ako sa Ježišovou premenou stalo to slovo „ešte istejším“? Táto udalosť potvrdila prorocké slovo o Kristovom slávnom príchode v kráľovskej moci.

15. Čo to znamená venovať pozornosť prorockému slovu?

¹⁵ Aby sme si posilnili vieru, musíme venovať pozornosť prorockému slovu. K tomu patrí toto slovo študovať, rozoberať ho na kresťanských zhromaždeniach a uplatňovať jeho rady. (Jakub 1:22–27) Musíme dovoliť, aby bolo ‚lampou svietiacou na tmavom mieste‘, ktorá osvecuje naše srdce. (Efezanom 1:18) Iba vtedy nás bude viesť, až kým sa „dennica“ čiže „jasná ranná hviezda“, Ježiš Kristus, nezjaví v sláve. (Zjavenie 22:16) Toto zjavenie bude pre neverných znamenať zničenie, a pre tých, ktorí prejavujú vieru, požehnanie. — 2. Tesaloničanom 1:6–10.

16. Prečo môžeme veriť, že sa splnia všetky prorocké sľuby zapísané v Božom Slove?

¹⁶ Boží proroci neboli iba bystrými mužmi, ktorí oznamovali múdre predpovede, lebo Peter povedal: „Žiadne proroctvo Písma nepramení z nejakého osobného výkladu. Lebo nikdy nebolo proroctvo vyslovené z vôle človeka, ale ľudia hovorili z Boha, ako boli unášaní svätým duchom.“ (2. Petra 1:20, 21) Napríklad Dávid povedal: „Bol to Jehovov duch, ktorý hovoril skrze mňa.“ (2. Samuelova 23:1, 2) A Pavol napísal: „Celé Písmo je inšpirované Bohom.“ (2. Timotejovi 3:16) Keďže Boží proroci boli inšpirovaní Božím duchom, môžeme veriť, že všetky sľuby zapísané v jeho Slove sa splnia.

Verili v Božie sľuby

17. Ktorý sľub bol základom Ábelovej viery?

¹⁷ Jehovove sľuby boli základom viery ‚veľkého oblaku‘ jeho predkresťanských svedkov. (Hebrejom 11:1–12:1) Napríklad Ábel veril Božiemu sľubu o „semene“, ktoré rozmliaždi „hadovi“ hlavu. Jestvoval totiž dôkaz o splnení Božieho rozsudku nad Ábelovými rodičmi. Mimo Edenu Adam a jeho rodina jedli chlieb v pote svojich tvárí, lebo prekliata zem rodila tŕnie a bodľačie. Ábel si pravdepodobne všimol Evinu žiadostivú túžbu po jej manželovi a videl, že Adam nad ňou vládne. Určite hovorila o bolesti svojej ťarchavosti. A vstup do záhrady Eden bol strážený cherubínmi a planúcim ostrím meča. (1. Mojžišova 3:14–19, 24) To všetko tvorilo „zrejmý dôkaz“ uisťujúci Ábela, že prostredníctvom sľúbeného Semena príde vyslobodenie. Ábel konal vo viere, keď obetoval Bohu obeť, ktorá sa ukázala cennejšia ako Kainova. — Hebrejom 11:1, 4.

18, 19. V akých ohľadoch prejavovali vieru Abrahám a Sára?

¹⁸ Aj patriarchovia Abrahám, Izák a Jakob verili Jehovovým sľubom. Abrahám prejavil vieru v Boží sľub, že všetky rody zeme sa budú žehnať prostredníctvom neho a že jeho semenu bude daná krajina. (1. Mojžišova 12:1–9; 15:18–21) Jeho syn Izák a vnuk Jakob boli „spoludedičmi toho istého sľubu“. Vierou Abrahám „býval ako cudzinec v krajine sľubu“ a očakával „mesto, ktoré má skutočné základy“, Božie nebeské Kráľovstvo, pod ktorým bude vzkriesený k životu na zemi. (Hebrejom 11:8–10) Máš podobnú vieru?

¹⁹ Abrahámova manželka Sára mala asi 90 rokov a plodný vek u nej už dávno pominul, keď prejavila vieru v Boží sľub a bolo jej umožnené „počať semeno“ a porodiť Izáka. A tak sa zo storočného Abraháma, ktorý bol „akoby mŕtvy“ vzhľadom na rozmnožovanie, napokon „zrodili deti v množstve ako hviezdy na nebi“. — Hebrejom 11:11, 12; 1. Mojžišova 17:15–17; 18:11; 21:1–7.

20. Čo robili patriarchovia, i keď nezažili úplné splnenie sľubov, ktoré im Boh dal?

²⁰ Verní patriarchovia zomreli bez toho, aby zažili úplné splnenie sľubov, ktoré im Boh dal. No „videli [splnené veci] zďaleka a uvítali ich a verejne oznamovali, že sú cudzincami a dočasnými usadlíkmi v krajine“. Kým sa Zasľúbená krajina stala vlastníctvom Abrahámovho potomstva, pominuli celé generácie. Bohabojní patriarchovia však celý život prejavovali vieru v Jehovove sľuby. Pretože nikdy nestratili vieru, čoskoro budú vzkriesení k životu v pozemskej oblasti „mesta“, ktoré Boh pre nich pripravil — mesiášskeho Kráľovstva. (Hebrejom 11:13–16) Podobným spôsobom nám môže viera pomôcť, aby sme zostali lojálnymi voči Jehovovi, a to aj keď nevidíme bezprostredné splnenie všetkých jeho úžasných sľubov. Naša viera nás tiež podnecuje poslúchať Boha tak, ako ho poslúchal Abrahám. A tak ako on odovzdal duchovné dedičstvo svojmu potomstvu, aj my môžeme pomáhať našim deťom prejavovať vieru v Jehovove vzácne sľuby. — Hebrejom 11:17–21.

Viera je pre kresťanov životne dôležitá

21. Čo musí patriť k prejavom viery, aby sme dnes boli Bohu prijateľní?

²¹ Pravdaže, k viere patrí viac ako iba dôvera v splnenie Jehovových sľubov. V celých ľudských dejinách bolo nutné rôznymi spôsobmi prejavovať vieru v Boha, aby bolo možné tešiť sa z jeho schválenia. Pavol poukázal na to, že „bez viery nie je možné páčiť sa [Jehovovi Bohu], lebo ten, kto sa približuje k Bohu, musí veriť, že je a že sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. (Hebrejom 11:6) Na to, aby bol niekto Jehovovi prijateľný, musí dnes prejavovať vieru v Ježiša Krista a vo výkupnú obeť, ktorú Boh prostredníctvom neho poskytol. (Rimanom 5:8; Galaťanom 2:15, 16) Je to tak, ako to povedal sám Ježiš: „Tak veľmi Boh miloval svet [ľudstva], že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život. Kto prejavuje vieru v Syna, má večný život; kto neposlúcha Syna, neuvidí život, ale Boží hnev zostáva na ňom.“ — Ján 3:16, 36.

22. Aký sľub sa splní pod mesiášskym Kráľovstvom?

²² Ježiš zohráva životne dôležitú úlohu pri spĺňaní Božích sľubov o Kráľovstve, o ktoré sa kresťania modlia. (Izaiáš 9:6, 7; Daniel 7:13, 14; Matúš 6:9, 10) Premenenie potvrdilo prorocké slovo o Ježišovom príchode v kráľovskej moci a sláve, ako to ukázal Peter. Mesiášske Kráľovstvo spôsobí splnenie aj ďalšieho Božieho sľubu, pretože Peter napísal: „Sú však nové nebesia a nová zem, ktoré očakávame podľa jeho sľubu, a v tých bude bývať spravodlivosť.“ (2. Petra 3:13) Podobné proroctvo sa splnilo v roku 537 pred n. l., keď sa židovskí vyhnanci vrátili z Babylona do svojej domoviny pod vedením Zorobábela ako miestodržiteľa a Jozuu ako veľkňaza. (Izaiáš 65:17) Peter však poukazoval na budúcnosť, keď „nové nebesia“ — nebeské mesiášske Kráľovstvo — budú vládnuť nad „novou zemou“ — spravodlivou ľudskou spoločnosťou, ktorá bude žiť na tejto zemi. — Porovnaj Žalm 96:1.

23. Aké otázky o cnosti sa budú ďalej rozoberať?

²³ Ako lojálni Jehovovi služobníci a nasledovníci jeho milovaného Syna, Ježiša Krista, túžime po Božom sľúbenom novom svete. Vieme, že je blízko, a veríme, že sa splnia všetky Jehovove drahocenné sľuby. Ak máme chodiť pred naším Bohom spôsobom, ktorý je mu prijateľný, musíme posilňovať svoju vieru tým, že k nej pripojíme cnosť, poznanie, sebaovládanie, vytrvalosť, zbožnú oddanosť, bratskú náklonnosť a lásku.a Teraz by bola namieste otázka: Ako môžeme prejavovať cnosť? A ako budeme mať my aj iní, najmä naši kresťanskí druhovia, ktorí reagujú na Božie sľuby prejavovaním viery, úžitok z toho, že budeme cnostní?

[Poznámka pod čiarou]

Ako odpovieš?

◻ Ako môže byť definovaná „viera“?

◻ Ktoré vlastnosti majú byť podľa 2. Petra 1:5–7 pripojené k našej viere?

◻ Aký vplyv na našu vieru by malo mať Ježišovo premenenie?

◻ Aké príklady viery poskytli Ábel, Abrahám, Sára a ďalší v dávnej dobe?

[Obrázok na strane 15]

Vieš, ako môže pôsobiť Ježišovo premenenie na vieru človeka?