Viera nás podnecuje k činom!

„Vidíš, že [Abrahámova] viera pôsobila spolu s jeho skutkami a jeho vieru zdokonalili jeho skutky.“ — JAKUB 2:22.

 1, 2. Ako budeme konať, ak máme vieru?

MNOHÍ ľudia hovoria, že majú vieru v Boha. Ale viera vyjadrovaná iba slovami je rovnako neživá ako mŕtvola. „Viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva,“ napísal učeník Jakub. Povedal tiež, že bohabojný Abrahám mal vieru, ktorá „pôsobila spolu s jeho skutkami“. (Jakub 2:17, 22) Aký význam majú tieto slová pre nás?

² Ak máme pravú vieru, nebudeme iba veriť tomu, čo počujeme na kresťanských zhromaždeniach. Budeme podávať dôkazy o viere, lebo sme činnými svedkami Jehovu. Áno, viera nás podnieti uplatňovať v živote Božie Slovo; podnieti nás k činnosti.

Predpojaté prejavovanie priazne je nezlučiteľné s vierou

 3, 4. Ako by viera mala ovplyvňovať to, ako sa správame k druhým?

³ Ak máme pravú vieru v Boha a v Krista, nebudeme predpojatí v prejavovaní priazne. (Jakub 2:1–4) Niektorým z tých, ktorým Jakub písal, chýbala nepredpojatosť, ktorá sa od pravých kresťanov vyžaduje. (Rimanom 2:11) Preto sa Jakub pýta: „Či sa držíte viery nášho Pána Ježiša Krista, našej slávy, keď prejavujete priazeň zaujato?“ Ak na zhromaždenie prišiel bohatý neveriaci so zlatými prsteňmi a v nádhernom odeve a neveriaci „chudobný v špinavom obleku“, mali byť obaja dobre prijatí; oni však venovali zvláštnu pozornosť bohatým. Usádzali ich „na významné miesto“, zatiaľ čo chudobným neveriacim povedali, aby zostali stáť alebo si sadli na podlahu niekomu k nohám.

⁴ Jehova poskytol výkupnú obeť Ježiša Krista pre bohatých i pre chudobných. (2. Korinťanom 5:14) Preto keby sme uprednostňovali bohatých, odchyľovali by sme sa od viery Krista, ktorý ‚sa stal chudobným, aby sme sa my stali bohatými jeho chudobou‘. (2. Korinťanom 8:9) Nikdy neposudzujme ľudí takto a nepreukazujme im česť z nesprávnej pohnútky. Boh nie je predpojatý; ak by sme my boli predpojatí, ‚vynášali by sme zlé rozhodnutia‘. (Jób 34:19) Ak túžime páčiť sa Bohu, určite nepodľahneme pokušeniu uprednostňovať obľúbencov či ‚obdivovať osobnosti pre svoj vlastný prospech‘. — Júda 4, 16.

 5. Koho si Boh vybral, aby boli „bohatí vo viere“, a čo často robia hmotne bohatí ľudia?

⁵ Jakub hovorí o tých, ktorí sú skutočne bohatí, a nabáda k tomu, aby bola láska prejavovaná všetkým nepredpojato. (Jakub 2:5–9) ‚Boh si vyvolil chudobných, aby boli bohatí vo viere a aby boli dedičmi kráľovstva.‘ Je to tak preto, že chudobní často lepšie reagujú na dobré posolstvo. (1. Korinťanom 1:26–29) Hmotne bohatí ľudia ako trieda utláčajú druhých, pokiaľ ide o dlhy, mzdy a právne kroky. Hovoria zle o Kristovi a prenasledujú nás, lebo nesieme jeho meno. Ale my buďme odhodlaní poslúchať „kráľovský zákon“, ktorý vyžaduje milovať blížnych — byť rovnako láskaví k bohatým i k chudobným. (3. Mojžišova 19:18; Matúš 22:37–40) Keďže Boh to vyžaduje, predpojaté prejavovanie priazne znamená ‚dopúšťať sa hriechu‘.

‚Milosrdenstvo jasá nad súdom‘

 6. Prečo by sme boli priestupníkmi zákona, keby sme sa nesprávali milosrdne k druhým?

⁶ Ak nemilosrdne zvýhodňujeme niekoho na úkor iného, sme priestupníkmi zákona. (Jakub 2:10–13) Keď urobíme nesprávny krok v tomto smere, stávame sa priestupníkmi všetkých Božích zákonov. Izraeliti, ktorí sa nedopustili cudzoložstva, ale boli zlodejmi, sa stali priestupníkmi mojžišovského Zákona. Ako kresťania sme súdení „zákonom slobodných“ — zákonom duchovného Izraela, s ktorým bola uzavretá nová zmluva a ktorý má zákon v srdci. — Jeremiáš 31:31–33.

 7. Prečo tí, ktorí pokračujú v predpojatom prejavovaní priazne, nemôžu od Boha očakávať milosrdenstvo?

⁷ Ak tvrdíme, že máme vieru, ale zotrvávame v predpojatom prejavovaní priazne, sme v nebezpečenstve. Tí, ktorí sú bez lásky a milosrdenstva, budú súdení bez milosrdenstva. (Matúš 7:1, 2) Jakub hovorí: „Milosrdenstvo víťazne jasá nad súdom.“ Ak prijímame usmerňovanie Jehovovým svätým duchom tak, že prejavujeme milosrdenstvo v každom našom správaní, nebudeme zavrhnutí, keď budeme súdení. Namiesto toho zakúsime milosrdenstvo a budeme jasať, že sme neboli prísne či nepriaznivo posúdení.

Viera plodí znamenité skutky

 8. Aká je situácia človeka, ktorý hovorí, že má vieru, ale chýbajú mu skutky?

⁸ Okrem toho, že viera nás robí láskyplnými a milosrdnými, plodí aj ďalšie znamenité skutky. (Jakub 2:14–26) Samozrejme, viera vyjadrovaná len slovami, ktorej chýbajú skutky, nás nezachráni. Je pravda, že skutkami Zákona si spravodlivé postavenie pred Bohom nemôžeme vyslúžiť. (Rimanom 4:2–5) Jakub hovorí o skutkoch, ktoré nie sú podnecované nejakým zákonníkom, ale vierou a láskou. Ak sme podnecovaní takýmito vlastnosťami, potom neurobíme iba to, že zaželáme všetko dobré spoluveriacemu, ktorý je v núdzi. Bratovi alebo sestre, ktorí sú neodetí alebo hladní, poskytneme hmotnú pomoc. Jakub kladie otázku: ‚Ak povieš bratovi, ktorý je v núdzi: „Choď v pokoji, zohrej sa a dobre sa najedz“, ale neposkytneš mu, čo potrebuje, aký je z toho úžitok?‘ Žiaden. (Jób 31:16–22) Taká „viera“ je mŕtva!

 9. Čo ukazuje, že máme vieru?

⁹ Aj keby sme v určitej miere pestovali spoločenstvo s Božím ľudom, naše tvrdenie, že máme vieru, môžu podoprieť iba skutky z celého srdca. Je výborné, že sme zavrhli náuku o Trojici a veríme, že existuje jediný pravý Boh. Ale iba veriť ešte neznamená mať skutočnú vieru. „Démoni veria“ a „trasú sa“ strachom, lebo ich čaká zničenie. Ak naozaj máme vieru, podnieti nás ku konaniu takých skutkov, ako je kázanie dobrého posolstva a poskytovanie jedla a ošatenia núdznym spoluveriacim. Jakub sa pýta: „Či to vieš, ó, prázdny človek [ktorý nie je naplnený presným poznaním o Bohu], že viera bez skutkov je neúčinná?“ Áno, viera si vyžaduje činy.

10. Prečo je Abrahám nazvaný „otcom všetkých, ktorí majú vieru“?

¹⁰ Zbožný patriarcha Abrahám mal vieru, ktorá ho podnecovala ku konaniu. Ako ‚otec všetkých, ktorí majú vieru‘ bol „vyhlásený za spravodlivého zo skutkov, keď obetoval svojho syna Izáka na oltári“. (Rimanom 4:11, 12; 1. Mojžišova 22:1–14) Čo keby bola Abrahámovi chýbala viera, že Boh dokáže vzkriesiť Izáka a splniť svoj sľub o semene prostredníctvom neho? V takom prípade by sa Abrahám určite nepokúsil obetovať svojho syna. (Hebrejom 11:19) Práve Abrahámove poslušné skutky ‚zdokonalili jeho vieru‘ čiže urobili ju úplnou. Tak sa „splnilo... písmo [1. Mojžišova 15:6], ktoré hovorí: ‚Abrahám uveril Jehovovi a počítalo sa mu to za spravodlivosť.‘“ Abrahámove skutky, keď sa snažil obetovať Izáka, potvrdili skoršie Božie vyhlásenie, že Abrahám je spravodlivý. Skutkami viery dal Abrahám najavo lásku k Bohu a bol nazvaný „Jehovov priateľ“.

11. Aký dôkaz viery máme v prípade Rachab?

¹¹ Abrahám dokázal, „že človek je vyhlásený za spravodlivého skutkami, a nie samotnou vierou“. Takisto to bolo v prípade Rachab, prostitútky z Jericha. Bola „vyhlásená za spravodlivú skutkami, keď pohostinne prijala [izraelských] poslov a poslala ich inou cestou“, takže unikli svojim kanaanskym nepriateľom. Skôr než sa Rachab stretla s izraelskými vyzvedačmi, rozpoznala, že Jehova je pravý Boh, a jej neskoršie slová a to, že zanechala prostitúciu, dokazujú jej vieru. (Jozua 2:9–11; Hebrejom 11:31) Po tomto druhom príklade viery prejavenej skutkami Jakub hovorí: „Áno, ako je telo bez ducha mŕtve, tak je aj viera bez skutkov mŕtva.“ Keď je človek mŕtvy, nie je v ňom životná sila čiže „duch“ a nemôže robiť nič. Viera vyjadrovaná iba slovami je rovnako neživá a neužitočná ako mŕtve telo. Ak však máme skutočnú vieru, podnieti nás k zbožnému konaniu.

Ovládni svoj jazyk!

12. Čo majú robiť starší v zbore?

¹² Aj hovorenie a vyučovanie môže poskytovať dôkazy o viere, ale je potrebné ovládať sa. (Jakub 3:1–4) Starší ako učitelia v zbore majú vážny záväzok a veľkú zodpovednosť pred Bohom. Preto by mali pokorne skúmať svoje pohnútky a svoju spôsobilosť. Okrem poznania a schopností musia mať títo muži hlbokú lásku k Bohu a k spoluveriacim. (Rimanom 12:3, 16; 1. Korinťanom 13:3, 4) Starší musia zakladať svoje rady na Písmach. Ak by starší chybil vo svojom vyučovaní a malo by to za následok problémy u druhých, Boh by ho prostredníctvom Krista posúdil nepriaznivo. Preto starší by mali byť pokorní a mali by usilovne študovať a verne sa držať Božieho Slova.

13. Prečo sa potkýname v slove?

¹³ Aj výborní učitelia — a vlastne všetci — „sa mnohokrát potkýname“ pre nedokonalosť. Potknúť sa v slove je jedna z najčastejších a potenciálne najškodlivejších chýb. Jakub hovorí: „Ak sa niekto nepotkýna v slove, je dokonalý muž, schopný držať na uzde aj celé svoje telo.“ My na rozdiel od Ježiša Krista neovládame svoj jazyk dokonale. Keby sme to dokázali, mohli by sme ovládať aj ostatné údy nášho tela. Napokon, vďaka uzdám a zubadlám kone idú tam, kam ich usmerníme, a pomocou malého kormidla môže aj veľká loď, ktorú ženie silný vietor, smerovať tam, kam si to praje kormidelník.

14. Ako Jakub zdôrazňuje, že na ovládnutie jazyka je potrebné úsilie?

¹⁴ Všetci musíme poctivo uznať, že na ovládnutie jazyka je potrebné ozajstné úsilie. (Jakub 3:5–12) Uzda je v porovnaní s koňom malá; takisto kormidlo je malé v porovnaní s loďou. A v porovnaní s ľudským telom je jazyk malý, a „predsa sa veľmi vystatuje“. Keďže Písma jasne ukazujú, že Bohu sa nepáči vychvaľovanie sa, hľadajme jeho pomoc, aby sme to nerobili. (Žalm 12:3, 4; 1. Korinťanom 4:7) Kiež zdržiavame jazyk aj vtedy, keď nás niekto provokuje, pamätajúc na to, že len jedna iskra stačí na zapálenie lesa. Ako ukazuje Jakub, „jazyk je oheň“ so schopnosťou spôsobiť veľkú škodu. (Príslovia 18:21) Nepoddajný jazyk „predstavuje svet nespravodlivosti“! Každá zlá stránka tohto bezbožného sveta je spojená s neovládaným jazykom. Je zodpovedný za také škodlivé veci, ako je ohováranie a falošné učenie. (3. Mojžišova 19:16; 2. Petra 2:1) Čo myslíš? Nemala by nás naša viera podnecovať, aby sme sa veľmi usilovali ovládnuť svoj jazyk?

15. Akú škodu môže spôsobiť nepoddajný jazyk?

¹⁵ Ak svoj jazyk nedržíme na uzde, celých nás to „poškvrňuje“. Napríklad ak by sme boli opakovane prichytení pri luhaní, mohli by sme sa stať známymi ako luhári. Ako však nepoddajný jazyk „rozpaľuje koleso prirodzeného života“? Tak, že zo života robí kolobeh nerestí. Jeden neovládaný jazyk môže rozrušiť celý zbor. Jakub sa zmieňuje o „gehenne“, o údolí Hinnom. Toto údolie, kde kedysi obetovali deti, sa stalo smetiskom, na ktorom sa ohňom odstraňovali odpadky z Jeruzalema. (Jeremiáš 7:31) Preto gehenna je symbolom zničenia. Gehenna v istom zmysle prepožičiava svoju ničivú moc nepoddajnému jazyku. Ak nebudeme držať svoj jazyk na uzde, môžeme sa stať obeťou ohňa, ktorý sme sami zapálili. (Matúš 5:22) Dokonca môžeme byť vylúčení zo zboru za to, že niekomu nadávame. — 1. Korinťanom 5:11–13.

16. Čo by sme mali robiť vzhľadom na to, akú škodu môže spôsobiť nepoddajný jazyk?

¹⁶ Ako zrejme poznáš z čítania Božieho Slova, Jehova vyhlásil, že človek má mať v podriadenosti zvieratá. (1. Mojžišova 1:28) A všetky druhy zvierat sa krotia. Napríklad cvičené sokoly sa používajú v poľovníctve. K ‚plaziacim sa tvorom‘, o ktorých sa zmieňuje Jakub, môžu patriť hady ovládané krotiteľmi hadov. (Žalm 58:4, 5) Človek dokonca dokáže ovládnuť veľryby, ale ako hriešni ľudia nedokážeme úplne skrotiť jazyk. Napriek tomu by sme sa mali vyhýbať urážajúcim, jedovatým či ohováračným poznámkam. Nepoddajný jazyk môže byť nebezpečným nástrojom naplneným smrtonosným jedom. (Rimanom 3:13) Je poľutovaniahodné, že jazyky falošných učiteľov odvrátili niektorých raných kresťanov od Boha. Preto nikdy nedovoľme, aby nás premohli jedovaté vyjadrenia odpadlíkov, či už vyslovené alebo napísané. — 1. Timotejovi 1:18–20; 2. Petra 2:1–3.

17, 18. Na aké nevhodné správanie poukazuje Jakub 3:9–12 a čo by sme mali v tomto smere robiť?

¹⁷ Viera v Boha a túžba páčiť sa mu nás môžu chrániť pred odpadlíctvom a môžu nám zabrániť používať jazyk nevhodne. Jakub poukazuje na nevhodné počínanie niektorých, keď hovorí, že ‚jazykom žehnáme nášho Otca, Jehovu, a preklíname ľudí, ktorí začali jestvovať v Božej podobe‘. (1. Mojžišova 1:26) Jehova je náš Otec tým, že „dáva všetkým život a dych a všetko“. (Skutky 17:24, 25) Je tiež v duchovnom zmysle Otcom pomazaných kresťanov. Všetci sme „v Božej podobe“, pokiaľ ide o duševné a mravné vlastnosti, vrátane lásky, práva a múdrosti, ktorými sa odlišujeme od zvierat. Ako by sme teda mali konať, ak máme vieru v Jehovu?

¹⁸ Keby sme preklínali ľudí, znamenalo by to, že by sme žiadali alebo zvolávali na nich zlo. Keďže nie sme božsky inšpirovanými prorokmi s oprávnením zvolávať zlo na niekoho, taká reč by bola dôkazom nenávisti, pre ktorú by sa naše žehnanie Boha stalo márnym. Nie je správne, aby z tých istých úst vychádzalo „žehnanie a preklínanie“. (Lukáš 6:27, 28; Rimanom 12:14, 17–21; Júda 9) Aké hriešne by bolo spievať Bohu chvály na zhromaždeniach a neskôr hovoriť zle o spoluveriacich! Z toho istého žriedla nemôže vyvierať sladká i horká voda. A tak ako ‚figovník nemôže rodiť olivy alebo vinič figy‘, ani slaná voda nemôže dať sladkú vodu. Ak my, ktorí by sme mali hovoriť to, čo je dobré, sústavne vyslovujeme horké slová, po duchovnej stránke niečo nie je v poriadku. Ak sme upadli do takéhoto zvyku, modlime sa o Jehovovu pomoc, aby sme prestali tak hovoriť. — Žalm 39:1.

Konaj s múdrosťou zhora

19. Ako môžeme pôsobiť na druhých, ak nás usmerňuje nebeská múdrosť?

¹⁹ Všetci potrebujeme múdrosť, aby sme mohli hovoriť a robiť to, čo sa patrí na tých, ktorí majú vieru. (Jakub 3:13–18) Ak máme zbožnú bázeň pred Bohom, Boh nám poskytne nebeskú múdrosť, schopnosť správne používať poznanie. (Príslovia 9:10; Hebrejom 5:14) Jeho Slovo nás učí, ako máme prejavovať „miernosť, ktorá patrí k múdrosti“. A pretože sme mierni, podporujeme pokoj v zbore. (1. Korinťanom 8:1, 2) Všetci, ktorí sa vystatujú, že sú veľkými učiteľmi spoluveriacich, ‚luhajú proti kresťanskej pravde‘, ktorá odsudzuje ich egoizmus. (Galaťanom 5:26) Ich „múdrosť“ je „zemská“ — charakteristická pre hriešnych ľudí odcudzených Bohu. Je „živočíšna“, keďže je výsledkom telesných sklonov. A je dokonca „démonská“, pretože zlí duchovia sú pyšní! (1. Timotejovi 3:6) Preto konajme múdro a pokorne, aby sme nerobili nič, čo by vytváralo atmosféru, v ktorej môžu prekvitať také ‚hanebnosti‘, ako je ohováranie a predpojaté prejavovanie priazne.

20. Ako by si opísal nebeskú múdrosť?

²⁰ „Múdrosť zhora je predovšetkým cudná“; robí nás mravne a duchovne čistými. (2. Korinťanom 7:11) Je „pokojná“; podnecuje nás, aby sme sa usilovali o pokoj. (Hebrejom 12:14) Nebeská múdrosť nás robí „rozumnými“, a nie dogmatickými a takými, s ktorými sa ťažko vychádza. (Filipanom 4:5) Múdrosť zhora je „pripravená poslúchať“; podporuje poslúchanie božského učenia a spoluprácu s Jehovovou organizáciou. (Rimanom 6:17) Múdrosť zhora nás tiež robí milosrdnými a súcitnými. (Júda 22, 23) Keďže je plná „dobrého ovocia“, podnecuje k záujmu o druhých a ku konaniu v súlade s dobrom, spravodlivosťou a pravdou. (Efezanom 5:9) A ako činitelia pokoja sa tešíme z „ovocia spravodlivosti“, ktorému sa v pokojných podmienkach darí.

21. K akým činom by nás podľa Jakuba 2:1–3:18 mala podnecovať naša viera v Boha?

²¹ Je teda jasné, že viera nás podnecuje k činom. Robí nás nepredpojatými, milosrdnými a aktívnymi v znamenitých skutkoch. Viera nám pomáha ovládnuť svoj jazyk a konať s nebeskou múdrosťou. Ale to nie je všetko, čo sa môžeme naučiť z tohto listu. Jakub dáva aj ďalšie rady, ktoré nám môžu pomôcť správať sa tak, ako je to náležité u tých, ktorí majú vieru v Jehovu.

Ako by si odpovedal?

◻ Čo je nesprávne na predpojatom prejavovaní priazne?

◻ Ako súvisí viera so skutkami?

◻ Prečo je dôležité ovládať jazyk?

◻ Aká je nebeská múdrosť?