Kto má skutočne nebeské povolanie?
JEHOVA miluje ľudstvo. Táto láska je taká veľká, že dal svojho Syna Ježiša Krista ako výkupné, ktorým vykúpil to, čo náš praotec Adam stratil. Čo to bolo? Večný, dokonalý ľudský život so všetkými jeho právami a vyhliadkami. (Ján 3:16) Výkupné bolo tiež prejavom Ježišovej lásky k ľudstvu. — Matúš 20:28.
Božia láska sa prejavila v tom, že sa otvorili dva druhy nádeje pre ľudstvo, založené na hodnote Ježišovej výkupnej obete. (1. Jána 2:1, 2) Predtým než Ježiš zomrel ako človek, mali tí, ktorí získali Božie schválenie, len jednu nádej, a to život v pozemskom raji. (Lukáš 23:43) Po letniciach v roku 33 n. l. však Jehova dal nebeskú nádej „malému stádu“. (Lukáš 12:32) Ale čo sa odohralo v nedávnej dobe? Od roku 1931 zameriava posolstvo o Kráľovstve pozornosť na „iné ovce“ a od roku 1935 Boh priťahuje k sebe „veľký zástup“ ľudí podobných ovciam prostredníctvom Krista. (Ján 10:16; Zjavenie 7:9) Boh vložil do ich srdca nádej na večný život v pozemskom raji. Prajú si jesť dokonalú stravu, chcú láskavo vládnuť nad zvieratami a chcú sa tešiť navždy zo spoločenstva spravodlivých ľudí.
Súcitní kňazi a králi
Keďže to bola láska, ktorá viedla Ježiša, aby dal svoj život ako výkupné, určite bude súcitným kráľom. Ježiš však nebude sám viesť ľudstvo k dokonalosti počas jeho tisícročného kraľovania. Jehova zaobstaral ďalších súcitných kráľov v nebesiach. Oni „budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním vládnuť ako králi tisíc rokov“. — Zjavenie 20:1–6.
Koľko spolukráľov bude mať Kristus a ako sú vyberaní pre takúto neobyčajnú prednosť? Apoštol Ján videl 144 000 na nebeskej hore Sion spolu s Baránkom, Ježišom Kristom. Pretože boli „kúpení z ľudstva“, budú vedieť, čo to znamená prežívať skúšky, znášať bremená nedokonalosti, trpieť a zomierať ako ľudia. (Zjavenie 14:1–5; Jób 14:1) Akí súcitní králi–kňazi to budú!
Svedectvo ducha
Tých 144 000 „má pomazanie od svätého“, od Jehovu. (1. Jána 2:20) Je to pomazanie pre nebeskú nádej. Boh „vložil na nich pečať a dal im do ich sŕdc znamenie toho, čo má prísť, totiž ducha“. — 2. Korinťanom 1:21, 22.
Tí, ktorí majú nebeské povolanie, majú o tom svedectvo Božieho ducha. Pavol o tom napísal v Rimanom 8:15–17: „Vy ste totiž nedostali ducha otroctva, ktorý znovu spôsobuje strach, ale ste dostali ducha prijatia za synov a týmto duchom voláme: ,Abba, Otče!‘ Tento duch sám svedčí s naším duchom, že sme Božie deti. Ak sme teda deti, sme aj dedičia; naozaj Boží dedičia, ale spoludedičia s Kristom, za predpokladu, že spolu trpíme, aby sme boli aj spolu oslávení.“ Prostredníctvom Božieho ducha čiže činnej sily volajú pomazaní „Abba, Otče!“
Hlavný dôkaz o tom, že človek bol pomazaný k nebeskému povolaniu, je duch čiže prevládajúce vedomie synovstva. (Galaťanom 4:6, 7) Taký jednotlivec je úplne presvedčený, že ho Boh splodil k duchovnému synovstvu ako jedného zo 144 000 spoludedičov nebeského kráľovstva. Môže dosvedčiť, že jeho nebeská nádej nie je jeho osobná, vypestovaná túžba či jeho predstava, ale že pochádza od Jehovu ako výsledok pôsobenia Božieho ducha na neho. — 1. Petra 1:3, 4.
Duch čiže prevládajúci postoj pomazaných pôsobí pod vplyvom Božieho svätého ducha ako pobádacia sila. Vedie ich k pozitívnej reakcii na to, čo hovorí Božie slovo o nebeskej nádeji. Pozitívne reagujú aj na to, ako s nimi zaobchádza Jehova prostredníctvom svätého ducha. Preto sú si istí, že sú Božími duchovnými deťmi a dedičmi.
Keď pomazaní čítajú, čo Božie slovo hovorí o duchovných deťoch a o nebeskej nádeji, ich prirodzený sklon je, aby si povedali: ‚To patrí mne.‘ Radostne reagujú, keď slovo ich Otca sľubuje nebeskú odmenu. Hovoria: ‚To patrí mne,‘ keď čítajú: „Milovaní, teraz sme Božie deti.“ (1. Jána 3:2) A keď pomazaní čítajú, že Boh splodil ľudí „aby boli akýmsi prvým ovocím jeho tvorov“, ich vnútorný postoj odpovie: ‚Áno, splodil ma za tým účelom.‘ (Jakob 1:18) Vedia, že boli „pokrstení v Ježiša Krista“ a v jeho smrť. (Rimanom 6:3) Teda sú pevne presvedčení, že sú časťou Kristovho duchovného tela, a prechovávajú nádej, že podstúpia smrť ako on a že budú vzkriesení k nebeskému životu.
Aby zdedili nebeské kráľovstvo, musia sa pomazaní ‚usilovať, aby si zaistili svoje povolanie a vyvolenie‘. (2. Petra 1:5–11) Chodia vo viere a stále robia duchovné pokroky podobne ako tí, ktorí majú pozemskú nádej. Čo ešte patrí k svedectvu ducha?
Prečo prijímajú?
Pomazaní kresťania nechcú ísť do neba preto, že sú nespokojní s pozemským životom. (Porovnaj Júdu 3, 4, 16.) Ale svätý duch svedčí spolu s ich duchom, že sú Božie deti. Sú si tiež istí, že boli prijatí do novej zmluvy. Zmluvnými stranami v tejto zmluve sú Boh Jehova a duchovný izrael. (Jeremiáš 31:31–34; Galaťanom 6:15, 16; Hebrejom 12:22–24) Táto zmluva, ktorá sa uviedla do platnosti preliatím Ježišovej krvi, vyberá ľud pre Jehovovo meno a robí týchto pomazaných kresťanov časťou Abrahámovho „semena“. (Galaťanom 3:26–29; Skutky 15:14) Nová zmluva zostáva v platnosti, dokiaľ všetci duchovní izraelčania nebudú vzkriesení k nesmrteľnému životu v nebesiach.
Tí, ktorí naozaj majú nebeské povolanie, nemajú pochybnosti o tom, že sú tiež v zmluve pre nebeské kráľovstvo. Ježiš sa odvolával na túto zmluvu medzi sebou a jeho nasledovníkmi, keď povedal: „Vy ste to však, ktorí ste so mnou vydržali v mojich skúškach, a ja robím s vami zmluvu, ako môj Otec urobil zmluvu so mnou o kráľovstve, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve a sedeli na trónoch, aby ste súdili dvanásť izraelských kmeňov.“ (Lukáš 22:28–30) Táto zmluva s Ježišovými učeníkmi začala platiť, keď boli pomazaní svätým duchom v deň letníc roku 33 n. l. Zostáva v platnosti medzi Kristom a jeho spolukráľmi navždy. — Zjavenie 22:5.
Tí, ktorí majú nebeské povolanie, vedia určite, že sú v novej zmluve a v zmluve pre kráľovstvo. Preto je správne, že prijímajú symbolický chlieb a víno pri každoročnej výročnej slávnosti Pánovej večere čiže pamätnej slávnosti Ježišovej smrti. Nekvasený chlieb symbolizuje Ježišovo bezhriešne ľudské telo, a víno symbolizuje jeho dokonalú krv vyliatu pri smrti, ktorá uviedla do platnosti novú zmluvu. — 1. Korinťanom 11:23–26.
Ak Jehova pestuje v tebe nepopierateľnú nádej na nebeský život, potom sa na to spoliehaš. V modlitbách vyjadruješ túto nádej. Upútava celú tvoju pozornosť a nemôžeš ju oddeliť od seba. Máš mimoriadne duchovné túžby. No ak si rozdelený a neistý, potom by si rozhodne nemal prijímať zo symbolov Pánovej večere.
Ako vznikajú nesprávne domnienky?
Niektorí môžu nesprávne prijímať zo symbolov, pretože v skutočnosti neuznávajú to, že pomazanie „nezáleží na tom, kto si praje, ani na tom, kto beží, ale na Bohu“. (Rimanom 9:16) Nie je vecou jednotlivca, aby rozhodoval o tom, že chce byť vzatý do novej zmluvy a stať sa spoludedičom s Kristom v nebeskom kráľovstve. Záleží na Jehovovom výbere. V starovekom Izraeli si Boh vyberal tých, ktorí mali slúžiť ako jeho kňazi, a popravil Kóracha za to, že sa opovážlivo usiloval o kňazstvo Bohom určené Áronovej rodine. (2. Mojžišova 28:1; 4. Mojžišova 16:4–11, 31–35; 2. Paralipomenon 26:18; Hebrejom 5:4, 5) Podobne by sa Jehovovi nepáčilo, keby sa niekto predstavoval ako taký, ktorý má povolanie byť medzi nebeskými kráľmi a kňazmi, a Boh by mu pritom nedal takéto povolanie. — Porovnaj 1. Timotejovi 5:24, 25.
Niekto môže chybne predpokladať, že má nebeské povolanie, pre silné citové rozrušenie vyvierajúce z vážnych problémov. Smrť manželského partnera alebo iná tragédia môže spôsobiť, že človek stratí záujem o život na zemi. Alebo blízky spoločník môže tvrdiť, že je z pomazaných, a niekto by si potom mohol priať mať podobný osud. Takéto činitele môžu v ňom vyvolávať pocit, že nebeský život je pre neho. Ale Boh nedáva takýmto spôsobom niekomu ducha synovstva. Poukazovalo by to na nedostatok vďačnosti za Božie predsavzatie so zemou, keby si niekto želal ísť do nebies pre nežiadúce okolnosti v pozemskom živote.
Aj predchádzajúce náboženské názory môžu viesť u niekoho k nesprávnemu záveru, že má nebeské povolanie. Azda bol predtým spojený s falošným náboženstvom, ktoré hlásalo ako jedinú nádej nebeský život pre verných. Preto si kresťan musí dávať pozor, aby sa nenechal zmietať citmi alebo nesprávnymi názormi z minulosti.
Starostlivé skúmanie je nevyhnutné
Apoštol Pavol zdôraznil veľmi dôležitú vec, keď napísal: „Ktokoľvek je chlieb alebo pije Pánov kalich nehodne, bude vinný vo veci tela a krvi Pánovej. Nech sa najprv človek po starostlivom skúmaní schváli, a tak nech je z chleba a pije z kalicha. Lebo ten, kto je a pije, je a pije si odsúdenie, ak nerozlišuje telo. (1. Korinťanom 11:27–29) Preto pokrstený kresťan, ktorý sa v nedávnych rokoch začal domnievať, že dostal nebeské povolanie, by mal o tom uvažovať veľmi pozorne a s modlitbami.
Taký človek by si mohol položiť otázku: ‚Neovplyvnili ma iní ľudia k uvažovaniu o nebeskom živote?‘ To by bolo nesprávne, pretože Boh neustanovil nikoho, aby získaval iných pre túto prednosť. Sklon k fantáziám nie je znakom Božieho pomazania, a Boh nepomazáva dedičov Kráľovstva tak, že by spôsobil, aby počuli hlasy, ktoré by im o tom niečo povedali.
Niektorí by si mohli položiť otázku: ‚Užíval som drogy predtým, než som sa stal kresťanom? Užívam lieky, ktoré ovplyvňujú emócie? Bol som liečený pre nejaké duševné alebo citové problémy?‘ Niektorí povedali, že spočiatku bojovali proti tomu, o čom sa domnievali, že je to nebeská nádej. Iní povedali, že im Boh na nejaký čas odobral pozemskú nádej a nakoniec im dal nebeskú nádej. Ale taký postup protirečí Božiemu zaobchádzaniu. Okrem toho viera nie je vecou neistoty, ale istoty. — Hebrejom 11:6.
Človek by si mohol položiť aj otázku: ‚Túžim po dôležitom postavení? Chcel by som mať nejaké vplyvné postavenie teraz alebo ako jeden z kráľov a kňazov spojených s Kristom?‘ Keď v prvom storočí nášho letopočtu zaznievala všeobecná výzva usilovať sa o vstup do nebeského kráľovstva, nemali všetci pomazaní kresťania zodpovedné postavenia, ani neboli všetci členmi vedúceho zboru alebo staršími, či služobnými pomocníkmi. Bolo medzi nimi mnoho žien a tie nemali žiadnu zvláštnu autoritu; pomazanie duchom nevedie ani k žiadnemu mimoriadnemu porozumeniu Božieho slova, čo vyplýva z toho, že apoštol Pavol považoval za nutné istých pomazaných kresťanov poučovať a udeľovať im rady. (1. Korinťanom 3:1–3; Hebrejom 5:11–14) Tí, ktorí majú nebeské povolanie, sa nepovažujú za významné osobnosti a neupozorňujú na to, že sú pomazaní. Prejavujú skôr pokoru, akú možno právom očakávať od tých, ktorí majú „Kristovu myseľ“. (1. Korinťanom 2:16) Uvedomujú si tiež, že Božie spravodlivé požiadavky platia pre všetkých kresťanov bez ohľadu na to, či majú nebeskú, alebo pozemskú nádej.
Ak niekto vyznáva, že má nebeské povolanie, to neznamená, že dostáva zvláštne zjavenia. Boh má oznamovací prostriedok, ktorým zaobstaráva duchovný pokrm pre svoju pozemskú organizáciu. (Matúš 24:45–47) Nikto by si preto nemal myslieť, že mu postavenie pomazaného kresťana dáva múdrosť, ktorá je nadradená múdrosti „veľkého zástupu“ s pozemskou nádejou. (Zjavenie 7:9) Zdatnosť vo zvestovateľskej službe, v odpovedaní na biblické otázky alebo v biblických prednáškach nenaznačuje pomazanie duchom, pretože aj kresťania s pozemskou nádejou si v týchto ohľadoch počínajú veľmi dobre. Takisto ako pomazaní žijú vzorným kresťanským životom. Veď aj Samson a ďalší z predkresťanskej doby mali Božieho ducha a boli plní horlivosti a porozumenia. A predsa nikto z tohto ‚veľkého oblaku svedkov‘ nemal nebeskú nádej. — Hebrejom 11:32–38; 12:1; 2. Mojžišova 35:30, 31; Sudcov 14:6, 19; 15:14; 1. Samuelova 16:13; Ezechiel 2:2.
Pamätaj na to, kto robí voľbu
Ak sa spoluveriaci opýta na nebeské povolanie, môže s ním o tejto veci hovoriť menovaný starší alebo iný zrelý kresťan. Ale nikto nemôže v tomto rozhodnúť za druhého — len Jehova dáva nebeskú nádej. Ten, kto naozaj má nebeské povolanie, sa nemusí nikdy pýtať spoluveriacich, či má túto nádej. Pomazaným „bolo dané nové zrodenie, nie porušiteľným, ale neporušiteľným plodným semenom prostredníctvom slova živého a trvajúceho Boha“. (1. Petra 1:23) Boh svojím duchom a svojím slovom zasieva toto „semeno“, ktoré z človeka robí ‚nové stvorenie‘ s nebeskou nádejou. (2. Korinťanom 5:17) Áno, voľbu robí Jehova.
Takže keď študuješ Bibliu s novými, nie je dobré dávať podnet, aby sa pokúsili rozhodnúť, či majú nebeské povolanie. Ale čo ak sa pomazaný kresťan preukázal ako neverný a bolo nutné ho nahradiť? Potom by bolo rozumné urobiť záver, že Boh dá nebeské povolanie niekomu, kto bol po mnoho rokov príkladný vo vernej službe nášmu nebeskému Otcovi.
V súčasnosti hlavný dôraz Božieho posolstva nespočíva na výzve, aby sa ľudia stali členmi Kristovej nebeskej nevesty. Ale „duch a nevesta hovoria: ‚Príď!‘“ Je to pozvanie k životu v pozemskom raji. (Zjavenie 22:1, 2, 17) Pomazaní sa v tejto činnosti ujímajú vedenia a pritom prejavujú ‚pokoru mysle‘ a pracujú, ‚aby si zaistili svoje povolanie a vyvolenie‘. — Efezanom 4:1–3; 2. Petra 1:5–11.