Naša relatívna podriadenosť nadriadeným vrchnostiam
„Preto je naliehavý dôvod, prečo máte byť podriadení.“ — RIMANOM 13:5.
1. Akú tvrdú skúsenosť zažili mnohí z rúk nacistických nadriadených vrchností? Bolo to preto, že by „robili zle“?
7.JANUÁRA 1940 Franz Reiter a päť mladých Rakúšanov bolo popravených gilotínou. Boli Bibelforscher, Jehovovi svedkovia. Zomreli, pretože im svedomie nedovoľovalo chopiť sa zbrane za Hitlerovu ríšu. Reiter bol jeden z tisícov svedkov, ktorí zomreli pre svoju vieru počas druhej svetovej vojny. Oveľa viac ich zostalo pevných dlhé roky v koncentračných táboroch. Trpeli všetci „mečom“ nacistických nadriadených vrchností, pretože „konali zlo“? (Rimanom 13:4) Vôbec nie! Z Pavlových ďalších slov vyplýva, že títo kresťania poslúchali Božie príkazy z Rimanom 13. kapitoly aj vtedy, keď trpeli z rúk vrchnosti.
2. Aký závažný dôvod máme na podriadenosť nadriadeným vrchnostiam?
2 V Rimanom 13:5 apoštol napísal: „Preto je naliehavý dôvod, prečo máte byť podriadení, nielen pre hnev, ale aj pre vlastné svedomie.“ Pavol predtým povedal, že to, že vrchnosť nosí „meč“, je dobrý dôvod podriaďovať sa jej. Teraz nám však dáva silnejší dôvod: svedomie. Snažíme sa slúžiť Bohu „s čistým svedomím.“ (2. Timotejovi 1:3) Biblia nám hovorí, aby sme boli podriadení nadriadeným vrchnostiam, a my poslúchame, lebo chceme robiť to, čo je správne v Božích očiach. (Hebrejom 5:14) Naozaj, naše biblicky školené svedomie nás podnecuje, aby sme poslúchali vrchnosť aj vtedy, keď nás žiaden človek nevidí. — Porovnaj Kazateľa 10:20.
„Preto aj platíte dane“
3, 4. Akú povesť majú Jehovovi svedkovia a prečo majú kresťania platiť dane?
3 Pred niekoľkými rokmi boli v Nigérii nepokoje kvôli plateniu daní. Niekoľkí prišli o život a vrchnosť povolala vojsko. Vojaci vstúpili do sály kráľovstva, kde bolo zhromaždenie, a chceli vedieť, aký je jeho účel. Keď sa dozvedeli, že je to zhromaždenie Jehovových svedkov na biblickom štúdiu, veliaci dôstojník povedal vojakom, aby odišli, a dodal: „Jehovovi svedkovia neagitujú proti daniam.“
4 Títo nigérijskí svedkovia mali povesť, že žijú v súlade s Pavlovými slovami: „Preto aj platíte dane; sú totiž Božími verejnými služobníkmi, ktorí stále slúžia práve tomuto účelu.“ (Rimanom 13:6) Keď Ježiš stanovil pravidlo ‚splácajte cézarove veci cézarovi‘, hovoril o platení daní. (Matúš 22:21) Svetské vrchnosti podporujú stavanie ciest, policajnú ochranu, knižnice, dopravu, školstvo, poštové a iné služby. Často používame tieto služby. Je preto správne, že za ne platíme prostredníctvom daní.
„Dávajte každému, čo komu patrí“
5. Čo sa myslí výrazom „dávajte každému, čo komu patrí“?
5 Pavol pokračuje: „Dávajte každému, čo komu patrí: daň tomu, kto vyžaduje daň; poplatok tomu, kto vyžaduje poplatok; bázeň tomu, kto vyžaduje takú bázeň; česť tomu, kto vyžaduje takú česť.“ (Rimanom 13:7) Slovo „každý“ zahŕňa každú svetskú vrchnosť, ktorá je Božím verejným služobníkom. Neexistujú výnimky. Dokonca aj keď žijeme pod politickým systémom, ktorý sa nám osobne nepáči, platíme dane. Keď sú náboženstvá oslobodené od daní tam, kde žijeme, zbory to môžu využiť. Kresťania môžu využiť, tak ako iní obyvatelia, všetky zákonné opatrenia, ktoré poskytujú úľavu pri platení daní. Ale žiaden kresťan by sa nemal nezákonne vyhýbať plateniu daní. — Porovnaj Matúša 5:41; 17:24–27.
6, 7. Prečo by sme mali platiť dane, dokonca aj keď sa peniaze používajú na financovanie niečoho, s čím nesúhlasíme, alebo keď nás vrchnosť prenasleduje?
6 Predpokladajme, že dane sa zdajú nespravodlivé. Alebo čo ak sa časť peňazí z daní využíva na financovanie niečoho, s čím nesúhlasíme, ako sú bezplatné potraty, krvné banky alebo programy, ktoré sú v rozpore s naším neutrálnym postojom? Napriek tomu platíme všetky dane. Vrchnosť musí prevziať zodpovednosť za to, ako používa peniaze z daní. Nie sme povolaní súdiť vrchnosť. Boh je „sudca zeme“, a vo svojom čase bude volať vlády na zodpovednosť, ako používali svoju moc. (Žalm 94:2; Jeremiáš 25:31) Kým sa to stane, platíme dane.
7 Čo ak nás vrchnosť prenasleduje? Aj tak platíme dane pre každodenné služby, ktoré nám poskytuje. O svedkoch, ktorí trpeli prenasledovanie v jednej africkej krajine, napísal sanfranciský Examiner: „Mali by ste sa na nich pozerať ako na vzorných občanov. Svedomito platia dane, starajú sa o chorých, bojujú proti negramotnosti.“ Áno, títo prenasledovaní svedkovia platia dane.
„Bázeň“ a „česť“
8. Čo je „bázeň“, ktorú by sme mali mať pred vrchnosťou?
8 „Bázeň“ z Rimanom 13:7 nie je zbabelý strach, ale skôr úcta k svetskej vrchnosti, strach prestúpiť zákon. Táto úcta sa vzdáva postaveniu, ale nie vždy jednotlivcovi, ktorý je v postavení. Keď Biblia hovorí prorocky o rímskom cisárovi Tibériovi, nazýva ho „opovrhnutý človek“. (Daniel 11:21, RP) Ale bol cézar, a kresťania mali mať preto pred ním bázeň a úctu.
9. Ako prejavujeme česť ľudským vrchnostiam?
9 Čo sa týka cti, riadime sa Ježišovým príkazom nedávať tituly na základe náboženského postavenia. (Matúš 23:8–10) Ale keď ide o svetské vrchnosti, radi sa na ne obraciame akýmikoľvek titulmi, ktoré sa vyžadujú, aby sa im vyjadrila česť. Pavol použil výraz „vznešený“, keď sa rozprával s rímskym miestodržiteľom. (Skutky 26:25) Daniel oslovil Nabuchodonozora „môj pane“. (Daniel 4:19) Dnes môžu kresťania použiť výrazy ako „Vaše lordstvo“ alebo „Vaše veličenstvo“. Možno vstanú, keď sudca vstúpi do súdnej siene, alebo sa úctivo poklonia pred vládcom, keď je to zvykom.
Relatívna podriadenosť
10. Ako Ježiš ukázal, že sú hranice toho, čo môže žiadať ľudská vrchnosť od kresťana?
10 Keď sa Jehovovi svedkovia podriaďujú ľudským vrchnostiam, prečo Franz Reiter a veľa iných tak trpelo? Pretože naša podriadenosť je relatívna a vrchnosť vždy neuznáva, že sú tu biblicky stanovené hranice toho, čo môže vyžadovať. Ak vrchnosť žiada niečo, čo uráža kresťansky školené svedomie, prekračuje Bohom danú hranicu. Ježiš to naznačil, keď povedal: „Splácajte... cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.“ (Matúš 22:21) Ak cézar vyžaduje to, čo patrí Bohu, musíme uznať, že Boh je na prvom mieste.
11. Aká zásada ukazuje, že sú hranice toho, čo môže ľudská vrchnosť požadovať?
11 Je tento postoj podvratný alebo zradcovský? Vôbec nie. Je to v skutočnosti rozšírenie zásady, ktorú uznáva väčšina civilizovaných národov. V 15. storočí istý Peter von Hagenbach bol súdený za to, že zaviedol vládu teroru v časti Európy, nad ktorou mal moc. Jeho obhajoba, že on len poslúchal pokyny svojho pána, burgundského vojvodcu, bola zamietnutá. Tvrdenie, že osoba, ktorá sa dopúšťa zverstiev, nie je zodpovedná, ak poslúcha pokyny nadriadenej vrchnosti, bolo odvtedy vznesené veľakrát — najznámejší je prípad nacistických vojnových zločincov pred medzinárodným súdom v Norimberku. Toto tvrdenie sa obyčajne odmieta. Medzinárodný súd vyhlásil v rozsudku: „Jednotlivci majú medzinárodnú povinnosť, presahujúcu národné záväzky poslušnosti, ktorú prikazuje štát.“
12. Aké sú biblické príklady Božích služobníkov, ktorí odmietli poslúchať neodôvodnené požiadavky vrchnosti?
12 Boží služobníci vždy uznávali, že podriadenosť, ktorú podľa svedomia dlhujú nadriadeným vrchnostiam, má medze. Asi v tom čase, keď sa Mojžiš narodil v Egypte, faraón prikázal dvom židovským pôrodným babám, aby zabíjali všetkých novorodených hebrejských chlapcov. No pôrodné baby zachovali deti pri živote. Konali zle, keď neposlúchli faraóna? Nie, poslúchali svoje Bohom dané svedomie, a Boh ich požehnal. (2. Mojžišova 1:15–20) Keď bol Izrael vo vyhnanstve v Babylone, Nabuchodonozor žiadal, aby sa jeho úradníci, vrátane Hebrejov Sadracha, Mézacha a Abednéga, poklonili pred obrazom, ktorý umiestnil na planine Dura. Traja Hebreji odmietli. Konali nesprávne? Nie, lebo keby poslúchli kráľov príkaz, znamenalo by to neposlušnosť voči Božiemu zákonu. — 2. Mojžišova 20:4, 5; Daniel 3:1–18.
„Poslúchať Boha ako vládcu“
13. Aký príklad nám dali raní kresťania, čo sa týka relatívnej podriadenosti nadriadeným vrchnostiam?
13 Podobne, keď židovské vrchnosti žiadali od Petra a Jána, aby prestali zvestovať o Ježišovi, oni odpovedali: „Posúďte sami, či je pred Bohom spravodlivé viac poslúchať vás ako Boha.“ (Skutky 4:19; 5:29) Nemohli mlčať. Časopis Kresťanské storočie upozorňuje na iný postoj, ktorý zaujali raní kresťania z dôvodov svedomia, keď hovorí: „Raní kresťania neslúžili v ozbrojených silách. Roland Bainton poznamenáva, že ‚od konca novozákonnej doby do rokov 170–180 nie je dôkaz, že by kresťania slúžili v armáde‘. (Kresťanský postoj voči vojne a mieru [Abingdon, 1960], s. 67–8)... Swift hovorí, že Justín Mučeník ‚považuje za samozrejmé, že kresťania sa zdržiavali násilných činov‘.“
14, 15. Aké sú niektoré biblické zásady relatívnej poslušnosti ľudským vrchnostiam, ktorými sa riadili raní kresťania?
14 Prečo raní kresťania neslúžili ako vojaci? Nesporne preto, že každý pozorne študoval Božie slovo a zákon a urobil osobné rozhodnutie na základe biblicky školeného svedomia. Boli neutrálni, „neboli časťou sveta“, a ich neutralita im zakazovala postaviť sa na niektorú stranu v sporoch tohto sveta. (Ján 17:16; 18:36) Ďalej patrili Bohu. (2. Timotejovi 2:19) Keby dávali svoje životy za štát, znamenalo by to, že dávajú cézarovi to, čo patrí Bohu. Navyše boli časťou medzinárodného bratstva spojeného láskou. (Ján 13:34, 35; Kolosanom 3:14; 1. Petra 4:8; 5:9) Nemohli sa pre dobré svedomie chopiť zbrane s možnosťou zabiť spolukresťana.
15 Navyše kresťania nemohli zachovávať populárne náboženské obrady, ako je uctievanie cézara. Následkom toho boli považovaní za „zvláštnych a nebezpečných ľudí, a ostatní obyvatelia im prirodzene neverili“. (Biblia rozpráva od W. A. Smarta) Hoci Pavol písal, že kresťania by mali prejavovať ‚bázeň tomu, kto vyžaduje takú bázeň‘, nezabúdali na väčšiu bázeň, či skôr úctu k Jehovovi. (Rimanom 13:7; Žalm 86:11) Ježiš povedal: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemôžu zabiť dušu; ale radšej sa bojte toho, ktorý môže zničiť dušu i telo v gehenne.“ — Matúš 10:28.
16. V akých oblastiach musia kresťania starostlivo zvážiť svoju podriadenosť nadriadeným vrchnostiam?
16 Ako kresťania aj my dnes čelíme podobným výzvam. Nemôžeme sa zúčastňovať na žiadnom modernom spôsobe modlárstva – či sú to gestá uctievania pred obrazom alebo symbolom, alebo pripisovanie záchrany osobe či organizácii. (1. Korinťanom 10:14; 1. Jána 5:21) A ako raní kresťania, ani my nemôžeme urobiť kompromis v našej kresťanskej neutralite. — Porovnaj 2. Korinťanom 10:4.
„S miernosťou a hlbokou úctou“
17. Akú radu dal Peter tým, ktorí trpeli pre svedomie?
17 Apoštol Peter napísal o postoji v otázkach svedomia: „Ak niekto vytrváva pre svedomie voči Bohu v zarmucujúcich veciach a nespravodlivo trpí, to je príjemné.“ (1. Petra 2:19) Je to príjemné Bohu, keď kresťania stoja pevne napriek prenasledovaniu, a navyše majú z toho úžitok aj oni, pretože sa posilní a prečistí ich viera. (Jakob 1:2–4; 1. Petra 1:6, 7; 5:8–10) Peter tiež napísal: „I keby ste mali trpieť pre spravodlivosť, ste šťastní. A nebojte sa toho, čoho sa boja oni, ani sa neznepokojujte. Ale vo svojom srdci posväcujte Krista ako Pána, vždy pripravení na obhajobu pred každým, kto od vás žiada dôvod nádeje, ktorá je vo vás, ale robte to s miernosťou a hlbokou úctou.“ (1. Petra 3:14, 15) Naozaj rada, ktorá pomáha.
18, 19. Ako môže postoj s hlbokou úctou a miernosťou pomôcť, keď vrchnosť určuje hranice našej slobode uctievania?
18 Keď nastane prenasledovanie, pretože vrchnosť nechápe kresťanský postoj alebo pretože náboženskí vodcovia kresťanstva znevažujú Jehovových svedkov pred vrchnosťou, predloženie faktov vrchnosti by mohlo zmierniť tlak. Kresťan, ktorý je mierny a má hlbokú úctu, nebojuje fyzicky proti prenasledovateľom, ale používa všetky zákonné spôsoby na obhajobu viery. Potom ponechá veci v Jehovových rukách. — Filipanom 1:7; Kolosanom 4:5, 6.
19 Hlboká úcta vedie tiež kresťana k tomu, aby v najväčšej miere bez znásilnenia svedomia poslúchal vrchnosť. Napríklad, keď sú zborové zhromaždenia zakázané, kresťania nachádzajú menej nápadné spôsoby, ako sa sýtiť pri Jehovovom stole. Najvyššia vrchnosť, Boh Jehova, nám hovorí prostredníctvom Pavla: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku.“ (Hebrejom 10:24, 25) Ale takéto zhromaždenia sa môžu konať s rozvahou. Dokonca aj keď je prítomných len niekoľko osôb, môžeme si byť istí, že Boh požehnáva takéto usporiadanie. — Porovnaj Matúša 18:20.
20. Čo môžu kresťania robiť, ak je zakázané verejné zvestovanie dobrého posolstva?
20 Podobne niektoré vrchnosti zakazujú verejné zvestovanie dobrého posolstva. Kresťania, ktorí pod nimi žijú, si pamätajú, čo povedala Najvyššia vrchnosť skrze Ježiša: „Najprv sa musí vo všetkých národoch hlásať dobré posolstvo.“ (Marek 13:10) Preto poslúchajú Najvyššiu vrchnosť, nech to stojí čokoľvek. Kde to bolo možné, apoštoli zvestovali verejne a z domu do domu, ale sú aj iné spôsoby, ako sa dostať k ľuďom, napríklad príležitostné svedectvá. (Ján 4:7–15; Skutky 5:42; 20:20) Vrchnosť často nerobí prekážky zvestovateľskej práci, ak sa používa iba Biblia – čo znamená pre svedkov, aby sa dobre cvičili v rozhovoroch z Písma. (Porovnaj Skutky 17:2, 17.) Kresťania s odvahou, ale úctivo môžu často nájsť spôsob, ako poslúchať Jehovu a neprivodiť si hnev nadriadených vrchností. — Títovi 3:1, 2.
21. Ak je cézar neústupný v prenasledovaní, akú cestu si musia kresťania zvoliť?
21 Niekedy je však vrchnosť neústupná v prenasledovaní kresťanov. Potom môžeme s čistým svedomím len vytrvávať v robení toho, čo je správne. Mladý Franz Reiter si mohol vybrať: kompromis vo viere, alebo smrť. Ale pretože nemohol prestať uctievať Boha, odhodlane podstúpil smrť. V noci predtým ako zomrel, napísal Franz svojej matke: „Zajtra ráno budem popravený. Mám silu od Boha, tak ako všetci praví kresťania v minulosti... Ak zostaneš pevná až do smrti, stretneme sa opäť pri vzkriesení.“
22. Akú nádej máme a ako by sme mali dovtedy postupovať?
22 Raz bude celé ľudstvo len pod jedným zákonom Boha Jehovu. Dovtedy musíme s dobrým svedomím zachovávať Božie usporiadanie a udržať si relatívnu podriadenosť nadriadeným vrchnostiam, kým poslúchame zvrchovaného Pána, Jehovu, vo všetkom. — Filipanom 4:5–7.
Pamätáš si?
◻ Aký je závažný dôvod pre podriadenosť nadriadeným vrchnostiam?
◻ Prečo by sme sa nemali zdráhať platiť dane, ktoré vyžaduje cézar?
◻ Aký druh úcty by sme mali prejavovať vrchnosti?
◻ Prečo je naša podriadenosť cézarovi iba relatívna?
◻ Ak sme prenasledovaní, pretože cézar požaduje niečo, čo patrí Bohu, ako by sme sa mali správať?
[Rámček na strane 27]
Úcta, nie uctievanie
Raz ráno počas vyučovania si Terra, mladá kanadská Jehovova svedkyňa, všimla, že učiteľ si zavolal jednu spolužiačku na chvíľu von z triedy. Krátko po tom učiteľ ticho požiadal Terru, aby šla s ním do riaditeľne.
Po príchode si Terra všimla kanadskú zástavu, ktorá pokrývala riaditeľov stôl. Učiteľ povedal Terre, aby napľula na zástavu. Hovoril, že ak Terra nespieva národnú hymnu alebo nezdraví zástavu, nie je dôvod, prečo by to nemohla urobiť. Terra odmietla a vysvetlila, že hoci Jehovovi svedkovia neuctievajú zástavu, majú k nej úctu.
Učiteľ v triede oznámil, že práve urobil jeden pokus. Zobral dve študentky do riaditeľne a povedal im, aby napľuli na zástavu. Tá prvá sa zúčastnila na vlasteneckých slávnostiach, ale napľula na zástavu, keď jej povedal, aby to urobila. Terra nespievala hymnu, ani nezdravila zástavu, ale aj tak odmietla zneuctiť zástavu. Učiteľ poukázal na to, že to bola Terra, ktorá prejavila patričnú úctu. — Ročenka Jehovových svedkov, 1990.
[Pramene ilustrácií na strane 23]
French Embassy Press & Information Division
USSR Mission to the UN