Ľudské panovanie zvážené na váhach

9. časť: Ľudská vláda dosahuje svoj vrchol!

Nadnárodné politické systémy: ríše, ligy, konfederácie alebo federácie tvorené medzi národnými štátmi na dočasnom alebo stálom základe na dosiahnutie spoločných cieľov, presahujúc národné hranice, vlády alebo záujmy.

5. OKTÓBRA 539 pred n. l. bolo mesto Babylon v slávnostnej nálade. Tisíc najvyšších vládnych predstaviteľov prijalo pozvanie kráľa Balsazára na večernú hostinu. Balsazár a jeho politickí spoločníci sa neznepokojovali, hoci boli ohrození a obkľúčení vojskami Médov a Peržanov. Nakoniec, mestské múry boli nedobytné. Nebola nijaká bezprostredná príčina pre strach.

Potom, bez varovania, uprostred osláv začala ľudská ruka písať na stenu paláca zlovestné slová: MENE, MENE, TEKEL a PARSIN. Kráľovi sa roztriasli kolená a zbledol. — Daniel 5:5, 6, 25.

Zavolali Daniela, Izraelčana a ctiteľa Boha, ktorým Balsazár a jeho vládni priatelia pohŕdali, aby vysvetlil písmo. „Toto je vysvetlenie,“ začal Daniel, „MENE, Boh spočítal dni tvojho kráľovstva a ukončil ho. TEKEL, bol si odvážený na váhach a nájdený nedostatočný. PERES, tvoje kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.“ Proroctvo určite neveštilo nič dobré. Splnilo sa, „keď bol v tú istú noc chaldejský kráľ Balsazár zabitý“. — Daniel 5:26–28, 30.

Cez noc jedna ľudská vláda nahradila druhú! Vo svetle nedávnych podobných politických revolučných zmien vo východnej Európe by sme mohli uvažovať, či to, čo sa stalo Balsazárovi, môže mať význam v našich dňoch. Mohlo by to byť predzvesťou čohosi pre ľudské vlády ako celok? Máme dobrý dôvod predložiť túto vážnu myšlienku, pretože „celé civilizácie predsa miznú“, hovorí profesor Kolumbijskej univerzity, Jacques Barzun, a dodáva: „Strašný koniec Grécka a Ríma nie je mýtom.“

Ľudstvo vymyslelo všetky možné druhy vlády. Aké sú výsledky po tisícročiach pokusov a omylov? Bola ľudská vláda uspokojivá? Môže opatriť riešenie pre nastávajúce problémy ľudstva?

Sľuby, sľuby!

Čiastočnú odpoveď dáva Bakul Rajni Patelová, riaditeľka centra vrcholného výskumu v Bombay, India. Obviňuje politikov z „absolútneho pokrytectva“ a hovorí: „V Indii a iných krajinách tretieho sveta je módou, že vodcovia stoja na pódiach a sústavne rečnia o ‚rozvoji‘ a ‚pokroku‘. Aký rozvoj a pokrok? Koho to ohlupujeme? Stačí sa pozrieť na rôzne štatistiky týkajúce sa tretieho sveta: 40 000 detí zomiera denne na choroby, ktorým sa dá predísť.“ Dodáva, že najmenej 80 miliónov detí je podvyživených, alebo idú každý večer spať hladné.

‚Moment,‘ môžete namietať. ‚Politici dávajú aspoň záruku, že sa snažia. Nejaký druh vlády je potrebný, ak sa majú vyriešiť vážne problémy, pred ktorými dnes stojí svet.‘ Áno, ale vzniká otázka: Mala by to byť vláda vytvorená ľuďmi alebo Bohom?

Neodmietajte túto otázku ako naivnú a nemyslite si ako mnohí ľudia, že Boh sa rozhodol zostať stranou. Pápež Ján Pavol II. si zrejme tiež myslí, že Boh ponechal na ľudí, aby si vládli sami najlepšie ako môžu, pretože počas návštevy v Keni asi pred 10 rokmi povedal: „Politický život je vážnou výzvou pre kresťana.“ Pokračoval: „Je právom a povinnosťou občanov zúčastňovať sa na politickom živote... Bolo by chybou myslieť si, že kresťan by sa nemal zapájať do týchto oblastí života.“

Ľudstvo postupovalo podľa tejto teórie často s podporou nábožentsva a dlho hľadalo dokonalú vládu. Každý nový druh vlády sprevádzali veľkolepé sľuby. Ale i najlepšie znejúce sľuby zaznejú falošne, ak sa nedodržia. (Pozri „Sľuby a skutočnosť“ na strane 18.) Je jasné, že ľudstvo doteraz nevytvorilo ideálnu vládu.

Vzájomné upevnenie

Našiel odpoveď nukleárny vedec Harold Urey? Tvrdil, že „nejestvuje nijaké konštruktívne riešenie svetových problémov okrem možnosti svetovej vlády, ktorá by bola schopná stanoviť zákony pre celý povrch zeme.“ Ale nie každý si je istý, že to pomôže. V minulosti bola účinná spolupráca medzi členmi medzinárodných organizácií prakticky nedosiahnuteľná. Všimnime si význačný príklad.

Po 1. svetovej vojne, 16. januára 1920, bola založená nadnárodná organizácia Spoločnosť národov, združujúca 42 členských krajín. Mala byť skôr svetovým parlamentom, ako usporiadaním svetovej vlády. Jej zámerom bolo podporovať svetovú jednotu najmä riešením sporov medzi suverénnymi štátmi a takto predchádzať vojne. Do roku 1934 vzrástol počet členských štátov na 58.

Spoločnosť však bola založená na vratkom základe. „Prvá svetová vojna sa skončila v znamení veľkých nádejí do budúcnosti, ale sklamanie nedalo na seba dlho čakať,“ vysvetľuje The Columbia History of the World. „Nádeje vkladané do Spoločnosti národov sa ukázali neskutočné.“

Dňa 1. septembra 1939 začala sa 2. svetová vojna a uvrhla Spoločnosť do priepasti nečinnosti. Hoci formálne bola rozpustená až 18. apríla 1946, zlyhala vo všetkých zámeroch a cieľoch a nedožila sa ani 20 rokov. Pred jej oficiálnym „pohrebom“ ju nahradila iná nadnárodná organizácia, Spojené národy, ktorá vznikla 24. októbra 1945, a mala 51 členských štátov. Ako sa bude dariť tomuto novému pokusu?

Druhý pokus

Niektorí ľudia hovoria, že Spoločnosť zlyhala preto, že bola nesprávne utvorená. Iné názory kladú hlavnú vinu nie na Spoločnosť, ale na jednotlivé vlády, ktoré neboli ochotné poskytnúť jej dostatočnú podporu. Nepochybne je trocha pravdy v oboch názoroch. Zakladatelia Spojených národov sa za každú cenu pokúšali poučiť z bezmocnosti Spoločnosti a odstrániť niektoré slabosti, ktoré Spoločnosť prejavila.

Spisovateľ R. Baldwin nazýva OSN „nadriadenou nad starú Spoločnosť v jej možnostiach utvoriť svetový poriadok mieru, spolupráce, zákonnosti a ľudských práv“. Je pravda, že niektoré špecializované činnosti, medzi nimi WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), UNICEF (Pomocný fond deťom pri OSN) a FAO (Potravinová a poľnohospodárska organizácia) majú chvályhodné ciele a mali do istej miery úspech. Aj skutočnosť, že OSN už pôsobí 45 rokov, vyše dvakrát tak dlho ako Spoločnosť, zdanlivo naznačuje, že Baldwin má pravdu.

Najúspešnejšia bola OSN v urýchlení dekolonizácie a prinajmenej dosiahla, že prebehla „trochu usporiadanejšie ako bez OSN,“ podľa novinára Richarda Ivora. Tvrdí tiež, že OSN „pomohla obmedziť studenú vojnu na bojové pole v rečníctve“. Chváli „vzor univerzálnej funkčnej spolupráce“, ktorý pomohla vytvoriť.

Niektorí samozrejme tvrdia, že hrozba nukleárneho vojnového konfliktu pôsobila ako zábrana proti premene studenej vojny na horúcu viac ako Spojené národy. Skutočnosťou je, že táto organizácia namiesto dodržania sľubu o zjednotení národov, zakotveného vo svojom názve, často neurobila viac než to, že slúžila ako prostredník, pokúšajúci sa udržať nejednotné národy, aby si vzájomne neskočili na krk. Ba ani v tejto úlohe rozhodcu nemala vždy úspech. Ako vysvetľuje spisovateľ Baldwin, podobne ako stará Spoločnosť „sú Spojené národy bezmocné a nemôžu urobiť viac ako to, čo obvinený členský štát láskavo dovolí“.

Táto neúprimná podpora zo strany členských štátov OSN sa často odrážala v ich neochote poskytovať peniaze na udržanie organizácie v činnosti. Napríklad USA neposkytli svoje poplatky pre FAO kvôli rezolúcii, ktorú považovali za kritiku Izraela a pro–palestínsku. Neskôr tento najväčší finančný podporovateľ OSN súhlasil so zaplatením takej čiastky, aby si udržal svoj hlas, ale viac ako dve tretiny dlhu zostali nezaplatené.

Bývalý zástupca riaditeľa UNICEF, Varindra Tarzie Vittachi, napísal v roku 1988, že odmieta „pripojiť sa ku všeobecnému lynčovaniu “ tých, ktorí neuznávajú Spojené národy. Nazval sa „lojálnym kritikom“, priznal však, že všeobecne rozšírený útok je dielom ľudí, ktorí hovoria, že „Spojené národy sú ‚svetlom, ktoré zlyhalo‘, že samy nežijú v súlade s vlastnými ideálmi, že neboli schopné splniť svoju úlohu na udržanie mieru a že ich mnohé komisie, až na malé výnimky, neodôvodnili svoju existenciu“.

Hlavnú slabinu Spojených národov odhalil novinár Ivor, keď napísal: „Čokoľvek iné by OSN mohla urobiť, ale nemôže odstrániť hriech. Môže sťažiť páchanie medzinárodných priestupkov a môže volať priestupníkov k väčšej zodpovednosti. Ale ešte nemala úspech v tom, aby zmenila srdce a mysle tých ľudí, ktorí vedú národy, ani tých, ktorí ich tvoria.“ — Kurzíva od nás.

Nedostatok OSN je teda ten istý, ako nedostatok všetkých foriem ľudskej vlády. Ani jedna z nich nie je schopná vštepiť ľuďom nesebeckú lásku k spravodlivosti, nenávisť k zlému a úctu k autorite, predpoklady, bez ktorých nie je možný úspech. Predstav si, aké množstvo univerzálnych problémov by sa mohlo zmierniť, ak by boli ľudia ochotní nechať sa viesť spravodlivými zásadami! Napríklad novinová správa o znečisťovaní v Austrálii hovorí, že tento problém jestvuje „nie z nevedomosti, ale pre postoj“. Článok označuje chamtivosť za základnú príčinu a hovorí, že „vládna politika problém zhoršila“.

Nedokonalí ľudia jednoducho nemôžu vytvoriť dokonalé vlády. Ako zaznamenal spisovateľ Thomas Carlyle v roku 1843: „Po určitom čase je každá vláda presným obrazom ľudí, ktorí ju tvoria, s ich múdrosťou i nerozumnosťou.“ Kto môže namietať proti takejto logike?

„Buďte roztrieštené na kusy!“

Teraz, počas 20. storočia, ľudské vlády dosiahli svoj vrchol. Ľudské vlády zamýšľajú vytvoriť proti božskej vláde najopovážlivejšie a najvzdorovitejšie sprisahanie aké kedy jestvovalo. (Porovnaj Izaiáša 8:11–13.) Neurobili tak raz, ale dvakrát. Najprv vytvorením Spoločnosti národov, a potom OSN. Zjavenie 13:14, 15 nazýva výsledok „obraz divého zvieraťa“. To je priliehavé, pretože je to obraz celého ľudského politického systému vecí na zemi. Tento politický systém, podobne ako divé zviera, vykorisťoval obyvateľov zeme a spôsobil nevýslovnú biedu.

Spoločnosť národov skončila katastrofou v roku 1938. Ten istý údel očakáva Spojené národy podľa splnenia biblického proroctva: „Opásajte sa a buďte roztrieštené na kusy! Opásajte sa a buďte roztrieštené na kusy! Naplánujte úklad, ale bude zmarený!“ — Izaiáš 8:9, 10.

Kedy nastane toto konečné roztrieštenie „obrazu divého zvieraťa“ spolu so systémom ľudských vlád, ktoré zobrazuje? Kedy Jehova ukončí ľudské vlády, ktoré napádajú jeho zvrchovanosť? Biblia neudáva presný dátum, ale biblické proroctvá a svetské udalosti hovoria: ‚Veľmi skoro.‘ — Lukáš 21:25–32.

Nápis na stene vidia všetci, ktorí ho chcú vidieť. Tak ako bolo Balsazárovo kráľovstvo odvážené na váhach a nájdené nedostatočné, tak je aj celé ľudské panstvo súdené a nájdené nedostatočné. Toleruje politickú korupciu, vyvoláva vojny, podporuje pokrytectvo a sebectvo každého druhu a zanedbáva poskytovanie primeraného bývania, potravy, vzdelania a lekárskej starostlivosti svojim podporovateľom.

Keď ľudské vlády pominú, a iste pominú, stane sa to akoby cez noc. Dnes sú tu, zajtra tu už nebudú — nahradí ich konečne dokonalá vláda — Božie kráľovstvo!

[Rámček na strane 18]

Sľuby a skutočnosť

Anarchie sľubujú neobmedzenú absolútnu slobodu; skutočnosťou je to, že bez vlády nejestvuje nijaký systém nariadení alebo zásad, v rámci ktorých môžu jednotlivci spolupracovať pre obojstranný úžitok; neobmedzená sloboda vyústi do chaosu.

Monarchie sľubujú stabilitu a jednotu pod vládou jedného panovníka; skutočnosťou je, že ľudskí panovníci s ohraničenými vedomosťami, obmedzení ľudskou nedokonalosťou a slabosťou, možno dokonca vedení zlými pohnútkami, sú tiež smrteľní; stabilita a jednota má preto krátku životnosť.

Aristokracie sľubujú najlepších panovníkov; skutočnosťou je, že panujú preto, že majú bohatstvo, určitý pôvod alebo moc, a nie nevyhnutne preto, že majú múdrosť, prehľad, alebo lásku a záujem o iných; nevhodný panovník monarchie je jednoducho nahradený niekoľkými panovníkmi z radov aristokracie.

Demokracie sľubujú, že všetok ľud môže rozhodovať na úžitok všetkých; skutočnosťou je, že občania nemajú ako vedomosti, tak ani čisté pohnútky nevyhnutné na to, aby sa dôsledne rozhodovali pre všeobecné blaho; Platón opísal demokraciu ako „pôvabnú formu vlády, plnú rozmanitosti a neporiadku, poskytujúcu druh rovnosti, ktorý je súčasne rovný i nerovný.“

Autokracie sľubujú, že urobia potrebné, a to bez zbytočného odkladu; skutočnosťou je, ako píše novinár Otto Friedrich, že „aj ľudia s najlepšími úmyslami, keď raz vstúpia do džungle politickej moci, stoja pred nutnosťou riadiť také akcie, ktoré by za normálnych okolností považovali za nemorálne“; takto sa „dobrí“ autokrati zmenia na uzurpátorov moci, ochotných obetovať potreby občanov na oltár osobných ambícií a cieľov.

Fašistické vlády sľubujú riadenie hospodárstva v prospech spoločnosti; skutočnosťou je, že to robia dosť neúspešne a za cenu osobnej slobody; oslavovaním vojny a nacionalizmu vytvorili politické monštrum, akým bolo Taliansko za Mussoliniho alebo Nemecko za Hitlera.

Komunistické vlády sľubujú vytvorenie utopickej, beztriednej spoločnosti ľudí, ktorí sa tešia úplnej rovnosti pred zákonom; skutočnosťou je, že triedy a nerovnosť ešte existujú a že skorumpovaní politici ošklbávajú obyčajného človeka; výsledkom bolo šíriace sa odmietanie komunizmu, ktorého pevnosti narušili nacionalistické a separatistické hnutia.

[Rámček na strane 18]

O Organizácii spojených národov

▪ Spojené národy v súčasnosti tvorí 160 členských štátov. Jedinými krajinami, ktoré ešte nie sú členmi, je Severná a Južná Kórea a Švajčiarsko; všeobecné hlasovanie, ktoré sa konalo vo Švajčiarsku v marci 1986, odmietlo členstvo väčšinou tri ku jednej.

▪ Okrem hlavnej organizácie pôsobí ďalších 55 zvláštnych organizácií, špeciálnych komisií, komisií pre ľudské práva a operatívnych zložiek na udržanie mieru.

▪ Každý členský štát má jeden hlas vo Valnom zhromaždení, i keď najľudnatejšia krajina Čína má asi 22 tisíc obyvateľov na jedného obyvateľa členskej krajiny s najnižším počtom obyvateľov, štátu St. Kitts a Nevis.

▪ Počas osláv Medzinárodného roku mieru, vyhláseného OSN v roku 1986, zažil svet 37 ozbrojených konfliktov, viac ako kedykoľvek predtým od konca 2. svetovej vojny.

▪ Zo všetkých členských štátov OSN má 37 percent menej obyvateľov, ako má jednotný medzinárodný „národ“ Jehovových svedkov; 59 percent má menej obyvateľov, ako bol v tomto roku počet prítomných na Pamätnej slávnosti na pamiatku Kristovej smrti.

[Obrázky na strane 19]

„Králi zeme... sa zoskupili spolu ako jeden proti Jehovovi a proti jeho pomazanému.“ — Žalm 2:2

Spoločnosť národov

Organizácia spojených národov