-
Prečo sa zaujímať o iné náboženstvá?Ľudstvo hľadá Boha
-
-
1. kapitola
Prečo sa zaujímať o iné náboženstvá?
1–7. Aké sú niektoré prejavy rozmanitosti svetových náboženstiev?
NECH žijete kdekoľvek, určite ste mali možnosť na vlastné oči vidieť, ako náboženstvo vplýva na životy miliónov ľudí, a azda i na váš. V krajinách, kde sa rozvinul hinduizmus, môžete vidieť, ako ľudia vykonávajú púdžú — obrad, pri ktorom sa prinášajú bohom obete v podobe kokosových orechov, kvetov a jabĺk. Kňaz urobí veriacim na čelo bodku červeným alebo žltým farbivom, takzvaný tilak. A milióny ľudí sa každoročne schádzajú k rieke Gange, aby sa očistili v jej vodách.
2 V katolíckych krajinách uvidíte ľudí modliť sa v kostoloch a katedrálach s krížikom alebo ružencom v ruke. Guľôčky ruženca sú na počítanie modlitieb, predkladaných v oddanosti Márii. Kňazov a mníšky spoznáme hneď podľa ich čierneho odevu.
3 V protestantských krajinách je spústa modlitební a kostolov, v nedeľu sa farníci sviatočne vyobliekajú a zhromaždia sa spievať nábožné piesne a počúvať kázeň. Ich duchovní nosia čierny oblek so zvláštnym kňazským golierikom.
4 V islamských krajinách začujete hlasy muezínov, moslimských vyvolávačov, ktorí z minaretov päťkrát denne vyzývajú verných k obradnej modlitbe, salátu. Na Svätý korán hľadia ako na islamský svätý spis. Podľa islamskej viery bol zjavený Bohom a odovzdaný prorokovi Muhammadovi prostredníctvom anjela Gabriela v siedmom storočí n. l.
5 Na uliciach mnohých budhistických krajín sú výrazom zbožnosti mnísi, ktorých tu môžete vidieť zvyčajne v šafránovom, čiernom alebo červenom rúchu. Starobylé chrámy so sochami usmievavého Budhu sú dôkazom dávneho vzniku budhistickej viery.
6 Šintoizmus, udomácnený najmä v Japonsku, vstupuje do každodenného života rodinnými oltárikmi a obeťami predkom. Japonci neváhajú modliť sa i za tie najsvetskejšie veci, i za úspech pri školských skúškach.
7 Inú náboženskú činnosť, známu po celom svete, konajú ľudia chodiaci z domu do domu a stojaci na uliciach s Bibliou a biblickou literatúrou v ruke. Pri pohľade na časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! temer každý pozná, že títo ľudia sú Jehovovi svedkovia.
8. O čom svedčia dejiny náboženskej oddanosti?
8 O čom svedčí táto veľká rozmanitosť náboženskej oddanosti vo svete? O tom, že ľudstvo má už celé tisícročia duchovné potreby a túžby. Človek stále žije v skúškach a pod bremenami, v pochybnostiach a otázkach, ku ktorým patrí i hádanka smrti. Ako sa ľudia obracali k Bohu alebo k svojim bohom hľadajúc požehnanie a útechu, náboženské cítenie sa prejavovalo mnohými rozličnými spôsobmi. Náboženstvo sa pokúša odpovedať aj na veľké otázky: Prečo sme tu? Ako by sme mali žiť? Čo prinesie ľudstvu budúcnosť?
9. V akom zmysle prejavuje väčšina ľudí vo svojom živote istý druh náboženskej oddanosti?
9 Na druhej strane sú milióny ľudí, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo ani vieru v nejakého boha. To sú ateisti. Ďalší ľudia, agnostici, veria, že Boh je neznámy a pravdepodobne nepoznateľný. To, pravda, neznamená, že sú to ľudia bez zásad alebo bez etiky, práve tak ako mať náboženstvo neznamená, že človek má morálne zásady a etiku. No ak chápeme náboženstvo ako „oddanosť istej zásade, dôslednú vernosť, svedomitosť, zbožnú náklonnosť či príchylnosť“, tak väčšina ľudí, i ateisti a agnostici, prejavuje vo svojom živote istý druh náboženskej oddanosti. — The Shorter Oxford English Dictionary (Kratší oxfordský anglický slovník).
10. Má náboženstvo vplyv na moderný svet? Znázornite to.
10 Pri toľkých náboženstvách je vo svete, ktorý sa zásluhou zrýchľujúcej sa dopravy a oznamovacích prostriedkov neustále zmenšuje, vplyv rôznych vierovyznaní citeľný, či sa nám to páči, alebo nie. Rozhorčenie, ktoré prepuklo v roku 1989 nad knihou Satanské verše, napísanou, podľa mienky niektorých ľudí, ‚odpadnutým moslimom‘, jasne svedčí o tom, ako sa náboženské cítenie skutočne môže prejaviť vo svetovom meradle. Islamskí vodcovia žiadali zákaz knihy, ba dokonca smrť autora. Prečo niektorí ľudia tak búrlivo reagujú vo veciach náboženstva?
11. Prečo nie je nesprávne skúmať iné viery?
11 Ak máme na to odpovedať, musíme vedieť niečo o pozadí svetových náboženstiev. Ako konštatuje Geoffrey Parrinder v knihe World Religions—From Ancient History to the Present (Svetové náboženstvá — od dávnej histórie po dnešok): „Štúdium rozličných náboženstiev nemusí znamenať nevernosť vlastnej viere; tá sa môže skôr rozšíriť tým, že vidíme, ako druhí ľudia pátrali po skutočnom stave vecí a boli obohatení svojím hľadaním.“ Poznanie vedie k porozumeniu a porozumenie k tolerancii, k znášanlivosti voči ľuďom s inými názormi.
Prečo skúmať?
12. Aké činitele obvykle rozhodujú o náboženstve človeka?
12 Pomysleli ste si niekedy alebo povedali: ‚Mám svoje vlastné náboženstvo. Je to veľmi osobná vec. O tom sa s ľuďmi nerozprávam‘? Pravda, náboženstvo je veľmi osobné — prakticky od narodenia nám náboženské alebo etické predstavy vštepujú do mysle rodičia a príbuzní. V dôsledku toho obvykle prijímame náboženské ideály svojich rodičov a starých rodičov. Náboženstvo sa stalo takrečeno vecou rodinnej tradície. Kam to vedie? Tam, že v mnohých prípadoch nám naše náboženstvo vyberajú iní. Je to prosto otázka miesta a času nášho narodenia. Alebo, ako sa vyjadril historik Arnold Toynbee, príslušnosť človeka k určitému vierovyznaniu býva často určená „zemepisnou náhodou miesta jeho narodenia“.
13, 14. Prečo nie je rozumné domnievať sa, že náboženstvo prevzaté narodením je automaticky schválené Bohom?
13 No je rozumné domnievať sa, že náboženstvo prevzaté narodením je nevyhnutne celou pravdou? Ak ste sa narodili v Taliansku alebo v Južnej Amerike, asi ste nemali na výber, a boli ste vychovaný ako katolík. Pokiaľ ste sa narodili v Indii, pravdepodobne ste sa automaticky stali hinduistom, alebo ak ste z Pandžábu, azda sikhom. Ak boli vaši rodičia z Pakistanu, budete zrejme moslimom. Ak ste sa narodili niekedy v posledných desaťročiach v socialistickej krajine, možno ste tiež nemali na výber a boli ste vychovaný ako ateista. — Galaťanom 1:13, 14; Skutky 23:6.
14 Je teda náboženstvo, ktoré človek prevzal narodením, automaticky to jedine pravé, schválené Bohom? Keby sa týmto názorom riadilo ľudstvo celé tisícročia, mnohí ľudia by dodnes zotrvávali v primitívnom šamanizme a v starovekých kultoch plodnosti, na základe úsudku: ‚Čo bolo dobré pre mojich predkov, je dobré i pre mňa.‘
15, 16. Aký úžitok máme zo skúmania iných náboženstiev?
15 Pri širokej rozmanitosti náboženských prejavov, ktoré sa za uplynulých 6 000 rokov po celom svete rozvinuli, sa prinajmenej poučíme a rozšírime si obzor, keď porozumieme, čomu veria iní ľudia a ako ich viera vznikla. A možno nám to otvorí i výhľad na konkrétnejšiu nádej do budúcnosti.
16 V dôsledku prisťahovalectva a pohybu obyvateľstva dnes v mnohých krajinách žijú vedľa seba ľudia rôzneho náboženstva. Preto pochopenie stanoviska druhého môže prispieť k zmysluplnejšej výmene myšlienok a k rozhovorom medzi ľuďmi rôzneho vierovyznania. A možno sa tým odstráni i niečo z tej nenávisti vo svete, ktorá korení v náboženských rozporoch. Pravda, ľudia môžu vzájomne hlboko nesúhlasiť vo veci náboženskej vierouky, no niet dôvodu nenávidieť niekoho len preto, že má iný názor. — 1. Petra 3:15; 1. Jána 4:20, 21; Zjavenie 2:6.
17. Prečo by sme nemali nenávidieť ľudí, ktorých náboženské zmýšľanie sa odlišuje od nášho?
17 Staroveký židovský zákon stanovil: „Nebudeš nenávidieť brata svojho v srdci svojom, dohovárajúc napomenieš druha svojho, aby si nenosil pre neho hriech. Nepomstíš sa a nebudeš nevražiť na synov ľudu svojho a milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Ja som HOSPODIN [Jehova].“ (3. Mojžišova 19:17, 18, PKM) Zakladateľ kresťanstva vyhlásil: „Ale vám, ktorí počúvate, hovorím: Naďalej milujte svojich nepriateľov, robte dobro tým, čo vás nenávidia... A vaša odmena bude veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo je láskavý k nevďačným a zlým.“ (Lukáš 6:27, 35) Pod nadpisom „Skúšaná“ uvádza podobnú zásadu Korán (súra 60:7, K): „Možno, že Boh spôsobí, že medzi vami a tými, s ktorými ste v nepriateľstve, zavládne láska, lebo Boh je všemohúci a Boh je najviac odpúšťajúci a zľutovný.“
18. Prečo záleží na tom, čomu človek verí?
18 Znášanlivosť a porozumenie sú naozaj potrebné, no neznamená to, že nezáleží na tom, čomu kto verí. Historik Geoffrey Parrinder povedal: „Niekedy sa hovorí, že všetky náboženstvá majú ten istý cieľ, alebo že sú rovnocennými cestami k pravde, ba dokonca, že všetky učia tie isté náuky... Jednako dávni Aztékovia, ktorí dvíhali k slnku tlčúce srdcia svojich obetí, určite nemali také dobré náboženstvo ako vyznávači pokojného Budhu.“ A potom, či by vo veciach uctievania nemal určovať sám Boh, čo je a čo nie je prijateľné? — Micheáš 6:8.
Čo by malo byť meradlom náboženstva?
19. Ako by náboženstvo malo vplývať na správanie človeka?
19 Väčšina náboženstiev má síce súbor článkov viery čiže náuk, no tie často tvoria veľmi zložitú teológiu, presahujúcu chápanie priemerného laika. Predsa však v každom prípade možno uplatniť zákon príčiny a následku. Náboženské učenie by malo vplývať na osobnosť a na každodenné správanie každého veriaceho. Takže v správaní každého človeka sa zákonite bude vo väčšej či menšej miere zrkadliť jeho náboženské zázemie. Aký účinok má na vás vaše náboženstvo? Vytvára vaše náboženstvo láskavejších ľudí? Ľudí štedrejších, poctivejších, pokornejších, znášanlivejších a súcitnejších? To sú oprávnené otázky, pretože veľký náboženský učiteľ Ježiš Kristus tvrdil: „Každý dobrý strom nesie znamenité ovocie, ale každý skazený strom nesie bezcenné ovocie; dobrý strom nemôže niesť bezcenné ovocie, ani skazený strom nemôže niesť znamenité ovocie. Každý strom, ktorý neprináša znamenité ovocie, sa vytína a hádže do ohňa. Týchto ľudí teda skutočne poznáte podľa ich ovocia.“ — Matúš 7:17–20.
20. Aké otázky sa vynárajú v súvislosti s náboženstvom v dejinách?
20 Svetové dejiny nás určite vedú k zamysleniu a vnucujú nám otázku, akú úlohu hralo náboženstvo v tých mnohých vojnách, ktoré ničili ľudstvo a spôsobovali nepredstaviteľné utrpenia. Prečo toľkí ľudia zabíjali a boli zabíjaní v mene náboženstva? Križiacke výpravy, inkvizícia, konflikty na Strednom východe a v Severnom Írsku, vraždenie medzi Irakom a Iránom (1980–1988), zrážky hinduistov a sikhov v Indii — všetky tieto udalosti istotne nútia mysliacich ľudí, aby si kládli otázky o náboženskej viere a etike. — Pozri rámček „Náboženstvo, láska a nenávisť“.
21. Aké ovocie podľa niektorých príkladov prinášalo kresťanstvo?
21 Svojím pokrytectvom v tejto sfére sa preslávila najmä ríša kresťanstva. V dvoch svetových vojnách katolík zabíjal katolíka a protestant protestanta na príkaz svojich „kresťanských“ politických vodcov. A pritom Biblia zreteľne stavia proti sebe skutky tela a ovocie ducha. O skutkoch tela hovorí, že sú to „smilstvo, nečistota, voľné správanie, modlárstvo, pestovanie špiritizmu, nepriateľstvá, spory, žiarlivosť, výbuchy hnevu, sváry, rozdelenia, sekty, závisť, pijatiky, hýrenie a podobné veci. Vopred vás pred tým varujem, podobne ako som vás vopred varoval, že tí, čo konajú také veci, nezdedia Božie kráľovstvo.“ No takzvaní kresťania predsa po celé stáročia konajú také veci a ich duchovenstvo obvykle zatvára oči nad týmto ich počínaním. — Galaťanom 5:19–21.
22, 23. Aké ovocie by naproti tomu malo donášať pravé náboženstvo?
22 Naproti tomu pozitívne ovocie ducha sa opisuje ako: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, viera, miernosť, sebaovládanie. Proti tomu niet zákona.“ Všetky náboženstvá by mali donášať tento druh pokojného ovocia. Robia to? Prináša ho vaše náboženstvo? — Galaťanom 5:22, 23.
23 Táto kniha, ktorá skúma, ako ľudstvo hľadalo Boha pomocou svetových náboženstiev, by teda mala priniesť odpoveď na niektoré z našich otázok. Avšak podľa akých kritérií by sa náboženstvo malo posudzovať? Kto určí normy?
‚Mne moje náboženstvo stačí‘
24, 25. Čo je výzvou každému človeku, pokiaľ ide o jeho náboženstvo?
24 Mnoho ľudí odmieta náboženské rozhovory slovami: ‚Mne moje náboženstvo stačí. Nikomu neubližujem a keď môžem, pomôžem.‘ Ale naozaj to stačí? Sú naše osobné meradlá náboženstva dostačujúce na jeho posúdenie?
25 Ak je náboženstvo „prejav viery a hlbokej úcty človeka k nadľudskej moci, ktorá je vyznávaná ako stvoriteľ a vládca vesmíru“, ako uvádza jeden slovník, potom by sme sa istotne mali pýtať: Je moje náboženstvo dostačujúce pre stvoriteľa a vládcu vesmíru? V takom prípade by stvoriteľ mal mať aj právo určiť, čo je prijateľné správanie, uctievanie a učenie, a čo nie. Na to je potrebné, aby zjavil ľudstvu svoju vôľu, a takéto zjavenie musí byť ľahko dosiahnuteľné a prístupné všetkým. Okrem toho by jeho zjavenia, aj keby boli dávané s odstupom storočí, mali byť vždy v súlade a dôsledné. A to je výzva každému človeku — aby preskúmal dôkazy a sám sa presvedčil, čo je prijatia hodná Božia vôľa.
26. Ktorá svätá kniha by mala slúžiť ako meradlo pravého uctievania a prečo?
26 Jedna z najstarších kníh, ktoré sa vyhlasujú za inšpirované Bohom, je Biblia. Je to zároveň najrozšírenejšia a najprekladanejšia kniha v celých dejinách. Takmer pred dvetisíc rokmi vyhlásil jeden z jej pisateľov: „Už sa prestaňte utvárať podľa tohto systému vecí, ale sa premieňajte obnovením svojej mysle, aby ste sa sami presvedčili, aká je dobrá a prijateľná a dokonalá Božia vôľa.“ (Rimanom 12:2) Čo má byť zdrojom takých presvedčivých dôkazov? Ten istý pisateľ hovorí: „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné na učenie, na karhanie, na nápravu vecí, na ukázňovanie v spravodlivosti, aby bol Boží človek celkom spôsobilý, úplne vyzbrojený pre každé dobré dielo.“ Preto by inšpirovaná Biblia mala slúžiť ako spoľahlivé meradlo pravého a Bohu prijateľného uctievania. — 2. Timotejovi 3:16, 17.
27. a) Aké sväté spisy majú niektoré svetové náboženstvá? b) Aké by mali byť ich náuky v porovnaní s biblickými?
27 Najstaršia časť Biblie časovo predstihuje všetky ostatné náboženské spisy sveta. Tóra čiže prvých päť kníh Biblie, Zákon napísaný Mojžišom pod inšpiráciou, sa datuje do 15. a 16. storočia pred n. l. Na porovnanie: hinduistický spis Rigvéda (zbierka spevov) bol dokončený okolo roku 900 pred n. l. a nevyhlasuje o sebe, že je božsky inšpirovaný. Budhistický „kánon troch košov“ sa datuje do piateho storočia pred n. l. Korán, o ktorom sa tvrdí, že bol odovzdaný Bohom prostredníctvom anjela Gabriela, pochádza zo siedmeho storočia n. l. Kniha Mormonova, podľa správ daná Jozefovi Smithovi v Spojených štátoch anjelom menom Moroni, je výtvorom 19. storočia. Ak sú daktoré z týchto spisov božsky inšpirované, ako tvrdia niektorí, tak to, čo ponúkajú ako náboženské vedenie, by nemalo odporovať učeniu Biblie, ktorá je pôvodným inšpirovaným prameňom. Mali by tiež dávať odpovede na niektoré z najťažších otázok, s ktorými sa ľudstvo potýka.
Otázky, ktoré si vyžadujú odpoveď
28. Uveďte niektoré otázky, ktoré si vyžadujú odpovede.
28 1. Učí Biblia to, čo učí väčšina náboženstiev a čomu verí mnoho ľudí, totiž, že ľudia majú nesmrteľnú dušu a že smrť ju prenáša do inej ríše, „na onen svet“, do neba, pekla alebo očistca, alebo že sa duša vracia prevteľovaním?
2. Učí Biblia, že Zvrchovaný Pán vesmíru nemá meno? Učí, že je to jeden Boh, alebo že sú to tri osoby v jednom Bohu, alebo mnoho bohov?
3. Aké bolo podľa Biblie pôvodné Božie predsavzatie pri stvorení ľudí pre život na zemi?
4. Učí Biblia, že zem bude zničená? Alebo poukazuje len na koniec alebo záver skazeného svetového systému?
5. Ako možno skutočne dosiahnuť vnútorný pokoj a záchranu?
29. a) Akou prvoradou zásadou by sme sa mali riadiť pri hľadaní pravdy? b) Aké odpovede na naše otázky dáva Biblia?
29 Každé náboženstvo má iné odpovede, ale pri našom hľadaní „čistého náboženstva“ by sme mali nakoniec dospieť k záverom, ku ktorým si naozaj Boh želá, aby sme dospeli. (Jakub 1:27, RP) Prečo si to môžeme takto povedať? Pretože našou prvoradou zásadou bude: „Boh nech je nájdený ako pravdivý, aj keby bol každý človek nájdený ako luhár, ako je aj napísané: ‚Aby si dokázal, že si spravodlivý v svojich slovách, a aby si zvíťazil, keď budeš súdený.‘“ — Rimanom 3:4.a
30. O akých otázkach sa okrem iného bude uvažovať v nasledujúcej kapitole?
30 Nuž, keď už máme základ na skúmanie svetových náboženstiev, obráťme sa k počiatkom ľudského hľadania duchovných hodnôt. Čo vieme o tom, ako sa začalo náboženstvo? Aké spôsoby uctievania vznikli medzi starovekými a azda i medzi prírodnými národmi?
-
-
Ako vzniklo náboženstvo?Ľudstvo hľadá Boha
-
-
2. kapitola
Ako vzniklo náboženstvo?
1, 2. Čo sa zistilo o starobylosti a rozmanitosti náboženstva?
DEJINY náboženstva sú také staré ako dejiny samého človeka. To nám potvrdzujú archeológovia i antropológovia. I v „najprimitívnejších“, to znamená nevyvinutých civilizáciách sa nachádzajú doklady nejakej formy uctievania. The New Encyclopæia Britannica hovorí, že „ako zistili vedci, nikdy nikde neexistoval ľud, ktorý by nebol v istom zmysle nábožný“.
2 Popritom, že je náboženstvo oddávna, vyskytuje sa vo veľkej rozmanitosti. Lovci lebiek v džungli na Borneu, Eskimáci v mrazivej Arktíde, kočovníci na saharskej púšti, mestskí obyvatelia svetových metropolí — každý ľud a každý národ na zemi má svojho boha alebo bohov a svoj spôsob uctievania. Rozmanitosť náboženstiev je skutočne ohromujúca.
3. Aké otázky o svetových náboženstvách si zaslúžia, aby sme o nich pouvažovali?
3 Z toho logicky vznikajú otázky. Odkiaľ sa vzali všetky tieto náboženstvá? Keďže sú medzi nimi značné rozdiely, ale i podobnosti, vznikli nezávisle od seba, alebo sa azda vyvinuli z jedného zdroja? Vlastne by sme sa mohli spýtať: Prečo vôbec vzniklo náboženstvo? A ako? Odpovede na tieto otázky sú životne dôležité pre všetkých, ktorí majú záujem dopátrať sa pravdy o náboženstve a o náboženských vieroukách.
Otázka pôvodu
4. Čo vieme o zakladateľoch mnohých náboženstiev?
4 Keď dôjde na otázku pôvodu, ľudia rôznych náboženstiev si pomyslia na mená ako Muhammad, Budha, Konfucius a Ježiš. Skoro v každom náboženstve možno nájsť ústrednú postavu, ktorej sa pripisuje zásluha na ustanovení ‚pravej viery‘. Niektorí z nich boli reformátori–obrazoborci, iní filozofi–moralisti, ďalší zase nesebeckí ľudoví hrdinovia. Mnohí zanechali spisy alebo výroky, ktoré položili základ nového náboženstva. Po čase sa to, čo hovorili a robili, prepracúvalo, prikrášľovalo a dostávalo mystický nádych. Ba niektorí z týchto vodcov boli i povýšení na bohov.
5, 6. Ako vznikli mnohé náboženstvá?
5 Hoci sú títo jednotlivci považovaní za zakladateľov hlavných náboženstiev, ktoré dnes poznáme, treba poznamenať, že náboženstvo ako také nevytvorili. Ich učenie vo väčšine prípadov vyrástlo z už jestvujúcich náboženských predstáv, napriek tomu, že väčšina týchto zakladateľov tvrdila, že jeho prameňom je božská inšpirácia. Alebo premenili a prispôsobili existujúce náboženské systémy, ktoré v istom zmysle už neuspokojovali.
6 Napríklad Budha bol podľa toho, čo nám dokážu povedať dejiny, kniežaťom, ktorým hlboko otriaslo utrpenie a žalostné pomery, ktoré videl okolo seba v spoločnosti ovládanej hinduizmom. Budhizmus bol výsledkom jeho hľadania a úsilia o riešenie mučivých problémov života. Podobne Muhammad bol veľmi znepokojený modlárstvom a nemravnosťou, ktoré videl v náboženských obyčajoch okolo seba. Neskôr vyhlásil, že dostal od Boha osobitné zjavenia, z ktorých vznikol Korán a ktoré sa stali základom nového náboženského hnutia, islamu. Protestantizmus zase vyrástol z katolicizmu ako výsledok reformácie, ktorá sa začala začiatkom 16. storočia, keď Martin Luther protestoval proti vtedajšiemu predávaniu odpustkov katolíckou cirkvou.
7. Na akú otázku o náboženstve ešte treba odpovedať?
7 Teda, pokiaľ ide o dnes existujúce náboženstvá, nechýbajú nám informácie o ich pôvode a vývoji, ich zakladateľoch, posvätných spisoch a tak ďalej. Ale čo vieme o náboženstvách, ktoré boli pred nimi? A čo o tých, ktoré boli ešte skôr? Keď zájdeme dosť hlboko do histórie, skôr či neskôr budeme postavení pred otázku: Ako vôbec vzniklo náboženstvo? Ak chceme nájsť na ňu odpoveď, musíme ju asi hľadať za hranicami jednotlivých náboženstiev.
Mnoho teórií
8. Aký bol po celé stáročia postoj ľudí k náboženstvu?
8 Štúdium pôvodu a vývoja náboženstva je pomerne nový odbor. Po stáročia ľudia viac–menej prijímali náboženskú tradíciu, do ktorej sa narodili a v ktorej boli vychovaní. Väčšinou sa uspokojili s vysvetleniami zdedenými po predkoch a domnievali sa, že ich náboženstvo je pravda. Zriedkakedy sa objavil dôvod klásť si otázky alebo potreba skúmať ako, kedy alebo prečo sa veci začali. Pri obmedzených možnostiach cestovania a výmeny informácií si málokto vôbec uvedomoval, že sú aj iné náboženské systémy.
9. Ako sa vedci od 19. storočia pokúšajú zistiť, ako a prečo vzniklo náboženstvo?
9 Ale v 19. storočí sa obraz začal meniť. Intelektuálnymi kruhmi preletela teória o evolúcii. To spolu s nástupom vedeckého bádania spôsobilo, že mnohí začali spochybňovať ustálené systémy a s nimi i náboženstvo. Niektorí učenci, keď si uvedomili hranice možnosti nájsť kľúč k vysvetleniu v jestvujúcom náboženstve, obrátili sa k pozostatkom raných civilizácií alebo k vzdialeným končinám sveta, kde ľudia stále ešte žili v primitívnych spoločnostiach. Pokúšali sa tu uplatniť metódy psychológie, sociológie, antropológie a ďalších vied v nádeji, že nájdu vysvetlenie, ako a prečo vzniklo náboženstvo.
10. Čo vzišlo z bádania o pôvode náboženstva?
10 Aký bol výsledok? Zrazu sa objavilo množstvo teórií — vyzeralo to tak, že ich je toľko, koľko je bádateľov — a z nich každý odporoval všetkým ostatným a každý sa usiloval prekonať druhých smelosťou a originálnosťou. Niektorí z týchto vedcov dospeli k významným záverom, dielo ďalších prosto upadlo do zabudnutia. Krátky pohľad na výsledky tohto skúmania nás môže poučiť a mnohé osvetliť. Prispeje k lepšiemu porozumeniu náboženských postojov ľudí, s ktorými prichádzame do styku.
11. Vysvetlite teóriu animizmu.
11 Anglický antropológ Edward Tylor (1832–1917) predložil teóriu, obvykle nazývanú animizmus. Vysvetlil názor, že skúsenosti ako sny, vízie, halucinácie a neživotnosť mŕtvol priviedli primitívnych ľudí k predstave, že v tele sídli duša (po latinsky anima). Podľa tejto teórie časté sny o zomrelých blízkych osobách vyvolali v ľuďoch domnienku, že duša po smrti žije ďalej, že opúšťa telo a býva v stromoch, skalách, riekach a podobne. Napokon začali mŕtvych a predmety, v ktorých vraj prebývajú duše, uctievať ako bohov. A tak, ako hovorí Tylor, sa zrodilo náboženstvo.
12. Vysvetlite teóriu animatizmu.
12 Ďalší anglický antropológ, R. R. Marett (1866–1943), navrhol jemnejší animizmus, ktorý nazval animatizmus. Keď preštudoval vieru Melanézanov z Tichomorských ostrovov a vieru domorodcov z Afriky a Ameriky, došiel k záveru, že primitívne národy nepoznali pojem osobnej duše, ale verili, že existuje neosobná sila alebo nadprirodzená moc, ktorá všetko oživuje; táto viera vyvolávala v človeku pocity strachu a bázne, a tie sa stali základom jeho primitívneho náboženstva. Pre Maretta bolo náboženstvo prevažne emocionálnou reakciou človeka na neznámo. Marettovým obľúbeným výrokom bolo, že náboženstvo „je skôr vytancované ako vymyslené“.
13. Akú teóriu náboženstva predložil James Frazer?
13 Roku 1890 vydal škótsky znalec starodávneho folklóru James Frazer (1854–1941) knihu The Golden Bough (Zlatá ratolesť). Dokazoval v nej, že náboženstvo vyrástlo z mágie. Podľa Frazera človek sa najprv pokúšal ovládnuť svoj život a svoje prostredie tým, že napodobňoval dianie, ktoré pozoroval v prírode. Myslel si napríklad, že môže privolať dážď tým, že bude kropiť zem vodou za hromového bubnovania, alebo že môže uškodiť svojmu nepriateľovi zapichovaním špendlíkov do jeho obrazu. To viedlo k používaniu rituálov, zaklínadiel a magických predmetov vo všetkých možných oblastiach života. Keď sa ukázali ako neúčinné, obrátil sa človek k uzmierovaniu nadprirodzených mocí a k prosbám o ich pomoc, a nepokúšal sa ich už ovládnuť. Z rituálov a zaklínania sa stali obete a modlitby, a tak vzniklo náboženstvo. Podľa Frazera náboženstvo je „uprosovanie a uzmierovanie síl, ktoré sú nad človekom“.
14. Ako vysvetlil pôvod náboženstva Sigmund Freud?
14 Aj slávny rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud (1856–1939) sa vo svojej knihe Totem a tabu pokúšal vysvetliť pôvod náboženstva. Verný svojmu povolaniu vysvetľoval, že najstaršie náboženstvo vyrástlo z takzvanej otcovskej neurózy. Podľa jeho teórie v primitívnej spoločnosti platilo to isté, čo u divých koní a dobytka — že otec dominoval rodu. Synovia, ktorí otca nenávideli a súčasne obdivovali, sa vzbúrili a otca zabili. Aby získali otcovu moc, tvrdil Freud, ‚títo diví ľudožrúti zjedli svoju obeť‘. Neskôr, hnaní výčitkami svedomia, vymysleli obrady a rituály, ktorými chceli napraviť svoj skutok. Podľa Freudovej teórie z otcovej postavy sa stal Boh, z obradov a rituálov sa stalo najstaršie náboženstvo a jedenie zabitého otca sa premenilo na tradíciu svätého prijímania, ktoré sa koná v mnohých náboženstvách.
15. Čo sa stalo s väčšinou navrhnutých teórií o pôvode náboženstva?
15 Dalo by sa uviesť veľa ďalších teórií usilujúcich sa vysvetliť vznik náboženstva. Väčšina z nich upadla do zabudnutia a žiadna sa nedostala do popredia ako dôveryhodnejšia alebo prijateľnejšia než iné. Prečo? Jednoducho preto, lebo nikdy neexistovali žiadne historické dôkazy alebo doklady, ktoré by potvrdzovali ich pravdivosť. Boli to iba výplody predstavivosti alebo úvah niektorého bádateľa a zakrátko ich nahradili úvahy zase niekoho ďalšieho, kto sa objavil.
Chybný základ
16. Prečo roky bádania nepriniesli vysvetlenie vzniku náboženstva?
16 Po rokoch potýkania sa s týmto problémom v súčasnosti mnohí dospeli k záveru, že je veľmi nepravdepodobný nejaký prelom v hľadaní odpovede na otázku, ako vzniklo náboženstvo. A to predovšetkým preto, lebo kosti a pozostatky starovekých ľudí nám nepovedia, ako títo ľudia uvažovali, čoho sa báli, alebo prečo niečo uctievali. Akékoľvek závery vyvodené z týchto nálezov sú prinajlepšom iba dômyselné dohady. Po druhé, náboženské zvyky dnešných takzvane primitívnych národov, ako sú austrálski domorodci, nemôžu byť spoľahlivým meradlom alebo ukazovateľom toho, čo robili alebo ako rozmýšľali ľudia dávnych čias. Nikto nevie naisto, či a ako sa ich kultúra v priebehu stáročí menila.
17. a) Čo vedia súčasní historici náboženstva? b) Čo sa zdá byť hlavnou starosťou tých, ktorí skúmajú náboženstvo?
17 Keďže je tu toľko neistého, kniha World Religions—From Ancient History to the Present (Svetové náboženstvá — od dávnej histórie po dnešok) hovorí, že „súčasný historik náboženstva vie, že je nemožné dospieť k počiatkom náboženstva“. O snahách historikov však kniha poznamenáva: „V minulosti veľmi mnohým teoretikom nešlo iba o to, aby náboženstvo opísali alebo vysvetlili, ale o to, aby ho znevážili. Uvažovali takto: ak sa ukáže, že prvotné formy náboženstva sú založené na ilúziách, azda to podryje i pozíciu neskorších a vyšších foriem náboženstva.“
18. a) Prečo toľkí bádatelia nemali úspech pri vysvetľovaní pôvodu náboženstva? b) Aké boli zrejme pravé úmysly „vedeckých“ bádateľov náboženstva?
18 Posledná poznámka vysvetľuje, prečo rôzni „vedeckí“ bádatelia pôvodu náboženstva neprišli so žiadnym udržateľným vysvetlením. Logika nám hovorí, že správny záver možno vyvodiť len zo správneho predpokladu. Ak človek začína s mylným predpokladom, nie je pravdepodobné, že dôjde k zdravému záveru. Opätovné neúspechy snáh „vedeckých“ bádateľov predložiť rozumné vysvetlenie vrhajú vážne pochybnosti na východiskové predpoklady, na ktorých svoje názory stavajú. Vo svojich predpojatých predstavách sa v snahe ‚znevážiť náboženstvo‘ pokúsili znevážiť Boha.
19. Čo je hlavnou podmienkou úspechu vedeckého bádania? Znázornite to.
19 Túto situáciu možno prirovnať k mnohým spôsobom, akými sa astronómi do 16. storočia pokúšali vysvetliť pohyb planét. Teórií bolo veľa, ale žiadna z nich nebola naozaj uspokojivá. Prečo? Pretože sa zakladali na domnienke, že Zem je stredobodom vesmíru, okolo ktorého obiehajú hviezdy a planéty. K skutočnému pokroku nedošlo dovtedy, kým vedci — a katolícka cirkev — neboli ochotní uznať skutočnosť, že Zem nie je stredobodom vesmíru, ale obieha okolo Slnka, stredu slnečnej sústavy. Neúspech mnohých teórií pokúšajúcich sa tieto veci vysvetliť priviedol niektorých jednotlivcov s otvorenou mysľou k tomu, aby namiesto vymýšľania nových teórií znovu preskúmali východiskový bod svojho bádania. A to viedlo k úspechu.
20. a) Čo bolo mylným predpokladom „vedeckého“ skúmania pôvodu náboženstva? b) O akej bytostnej potrebe sa zmienil Voltaire?
20 Tú istú zásadu možno uplatniť pri skúmaní pôvodu náboženstva. Vzrast ateizmu a všeobecne rozšírené prijímanie evolučnej teórie spôsobili, že mnoho ľudí považuje za samozrejmé, že Boh neexistuje. Na základe tejto domnienky usudzujú, že vysvetlenie existencie náboženstva možno nájsť v človeku samom — v jeho myšlienkových pochodoch, v jeho potrebách, v jeho strachu, v jeho „neurózach“. Voltaire vyhlásil: „Keby Boh nebol, ľudia by si ho museli vymyslieť.“ Mnohí z toho vyvodzujú, že človek si Boha naozaj vymyslel. — Pozri rámček na strane 28.
21. Aký logický záver vyplýva zo zlyhania mnohých teórií o pôvode náboženstva?
21 Keďže záplava teórií nedokázala dať naozaj uspokojivú odpoveď, či nie je načase preskúmať predpoklad, na ktorom všetky tie výskumy stáli? Namiesto neplodného lopotenia sa v stále tých istých koľajach, nebolo by logické hľadať odpoveď inde? Ak máme otvorenú myseľ, pripustíme, že je to i rozumné, i vedecké. A máme tu hneď aj príklad, ktorý nám pomôže pochopiť logickosť takého postupu.
Staroveký príklad
22. Ako vplývali mnohé teórie, ktoré mali Aténčania o svojich bohoch, na ich spôsob uctievania?
22 Grécke Atény boli v 1. storočí n. l. významným strediskom učenosti. Aténčania však mali mnoho rozličných filozofických škôl, ako boli napríklad epikurejci a stoici, a každá škola mala vlastnú predstavu o bohoch. Podľa týchto rôznych predstáv sa uctievalo mnoho božstiev a vyvinuli sa rôzne spôsoby uctievania. A tak bolo mesto plné chrámov a modiel vytvorených ľuďmi. — Skutky 17:16.
23. Aký celkom odlišný názor na Boha predložil Aténčanom apoštol Pavol?
23 Okolo roku 50 n. l. prišiel do Atén kresťanský apoštol Pavol a predložil Aténčanom celkom odlišný názor. Povedal im: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko v ňom, súc Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch vytvorených rukami, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, lebo sám dáva všetkým život a dych a všetko.“ — Skutky 17:24, 25.
24. Čo v podstate povedal Pavol Aténčanom o pravom uctievaní?
24 Inými slovami, Pavol povedal Aténčanom, že pravý Boh, ktorý „stvoril svet a všetko v ňom“, nie je výplodom ľudskej predstavivosti, ani mu nemožno slúžiť tak, ako si človek zaumieni. Pravé náboženstvo nie je len jednostranné úsilie človeka o naplnenie istej psychickej potreby alebo o potlačenie istého strachu. Naopak, keďže pravý Boh je stvoriteľ, ktorý dal človeku schopnosť rozmýšľať a silu rozumu, je len logické, že práve On zaobstará človeku cestu, ako sa dostať do uspokojivého vzťahu s Ním. A to, ako povedal Pavol, Boh aj urobil. „A vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ, aby bývali na celom zemskom povrchu,... aby hľadali Boha, ak by ho azda mohli nahmatať a naozaj ho nájsť, lebo v skutočnosti nie je ďaleko od nikoho z nás.“ — Skutky 17:26, 27.
25. Vysvetlite hlavnú myšlienku Pavlovho výkladu o pôvode ľudstva.
25 Pristavme sa pri hlavnej Pavlovej myšlienke: Boh „vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ“. Aj keď dnes žije na zemeguli mnoho ľudských národov, vedci vedia, že v skutočnosti celé ľudstvo pochádza z jedného rodu. Táto koncepcia má veľký význam, lebo ak hovoríme, že ľudstvo je z jedného rodu, znamená to oveľa viac, než že je iba biologicky a geneticky príbuzné. Je si navzájom príbuzné aj po iných stránkach.
26. Čo vieme o jazyku a ako to podporuje Pavlovu hlavnú myšlienku?
26 Všimnite si, čo sa píše v knihe Story of the World’s Worship (Dejiny svetového uctievania) o ľudskom jazyku. „Tí, ktorí študovali jazyky sveta a porovnávali ich navzájom, zistili jednu vec: Všetky jazyky sa dajú zoskupiť do jazykových rodín alebo tried a ako vidno, všetky tieto rodiny pochádzajú z jedného spoločného zdroja.“ Inými slovami, jazyky sveta nevznikli oddelene a nezávisle od seba, ako by nás chceli presvedčiť evolucionisti. Tí majú teóriu, že jaskynní ľudia v Afrike, Európe a Ázii sa začali dorozumievať chrochtaním a mrmlaním a z toho sa postupne vyvinuli ich jazyky. Tak to nebolo. Sú dôkazy o tom, že jazyky „pochádzajú z jedného spoločného zdroja“.
27. Prečo je logické myslieť si, že ľudské predstavy o Bohu a náboženstve pochádzajú z jedného spoločného zdroja?
27 Ak to platí o niečom takom osobnom a jedinečne ľudskom, ako je jazyk, či nemáme dôvod myslieť si, že aj predstavy ľudí o Bohu a náboženstve by mali pochádzať z jedného zdroja? Náboženstvo predsa súvisí s myslením a myslenie sa spája s ľudskou schopnosťou používať jazyk. To neznamená, že by všetky náboženstvá vyrástli z jediného náboženstva, ale ak budeme sledovať náboženské predstavy a pojmy, mali by smerovať k jednému spoločnému počiatku alebo zdroju. Existujú dôkazy, ktoré to potvrdzujú? A ak ľudské náboženstvá skutočne pochádzajú z jedného jediného zdroja, aký asi je? Ako to môžeme zistiť?
Rôzne, a predsa podobné
28. Ako môžeme zistiť, či svetové náboženstvá majú spoločný pôvod?
28 Odpoveď môžeme získať tým istým spôsobom, akým jazykovedci získali odpovede na otázku pôvodu jazyka. Keď etymológ postaví jazyky vedľa seba, môže sledovať rôzne jazyky späť až k ich zdroju. Podobne, keď postavíme vedľa seba rôzne náboženstvá, môžeme skúmať ich náuky, povesti, rituály, obrady, inštitúcie a tak ďalej a vidieť, či je tu dajaká nitka spoločnej totožnosti, a pokiaľ áno, kam nás vedie.
29. Čomu možno pripísať mnohé rozdiely medzi náboženstvami?
29 Na pohľad sa mnohé dnes existujúce náboženstvá jedno od druhého veľmi líšia. No keď ich zbavíme len rôznych príkras a neskorších dodatkov, alebo ak si odmyslíme rozdiely vyplývajúce z odlišného podnebia, jazyka, osobitných podmienok ich domovskej krajiny a iných činiteľov, je ohromujúce, aké podobnosti vyjdú najavo.
30. Aké podobnosti vidíte medzi rímskokatolíckym náboženstvom a budhizmom?
30 Napríklad, väčšina ľudí by si myslela, že ťažko by mohli byť dve náboženstvá od seba vzdialenejšie než rímskokatolícka cirkev na Západe a budhizmus na Východe. A predsa, čo vidíme, keď dáme nabok rozdiely, ktoré sa dajú pripísať jazyku a kultúre? Ak sme objektívni, musíme uznať, že obe majú veľa spoločného. I katolicizmus, i budhizmus je plný rituálov a ceremónií. K nim patrí používanie sviečok, kadidla, svätenej vody, ruženca, obrazov svätých, liturgických spevov a modlitebných knižiek, ba i znamenie kríža. Obidve náboženstvá udržiavajú inštitúciu mníchov a mníšok a sú známe celibátom kňazov, zvláštnymi rúchami, sviatočnými dňami, zvláštnymi pokrmami. Tento zoznam zďaleka nie je úplný, ale na ilustráciu postačí. Otázka znie: Prečo dve náboženstvá, ktoré sa javia ako odlišné, majú toľko vecí spoločných?
31. Aké podobnosti vidíte medzi inými náboženstvami?
31 Tak ako nám porovnanie týchto dvoch náboženstiev mnohé osvetlilo, to isté sa stane, aj keď porovnáme iné náboženstvá. Ak to urobíme, zistíme, že isté náuky a články viery sa vyskytujú skoro všade. Väčšine z nás sú povedomé náuky ako nesmrteľnosť ľudskej duše, nebeská odmena pre všetkých dobrých ľudí, večné muky pre zlých v podsvetí, očistec, trojjediný boh alebo božstvo zložené z mnohých bohov a bohyňa, ktorá je matkou alebo kráľovnou nebies. Okrem toho je ešte mnoho bájí a povestí, ktoré sú tak isto všeobecne rozšírené, ako napríklad povesti o páde človeka a strate božskej milosti po jeho nezákonnom pokuse získať nesmrteľnosť, o nutnosti obetí na uzmierenie hriechu, o hľadaní stromu života alebo prameňa mladosti, o bohoch a polobohoch, ktorí žili medzi ľuďmi a splodili nadľudské potomstvo, a o katastrofálnej potope, ktorá vyhladila temer celé ľudstvo.a
32, 33. a) Aký záver vyplýva z pozoruhodných podobností medzi svetovými náboženstvami? b) Aká otázka si žiada odpoveď?
32 Čo z tohto všetkého zisťujeme? Pozorujeme, že ľudia, ktorí týmto bájam a povestiam verili, žili ďaleko od seba. Ich kultúry a tradície boli odlišné a samostatné. Ich spoločenské zvyklosti nemali žiadnu súvislosť, a predsa v otázke náboženstva verili v toľko podobných vecí. I keď nie každý z týchto národov veril vo všetko, čo tu bolo uvedené, všetky verili v niečo z toho. A tak vzniká otázka: Prečo? Vyzerá to tak, akoby existovala akási spoločná studnica, odkiaľ každé náboženstvo načerpalo svoje základné články viery, jedno viac, iné menej. Ako plynul čas, tieto základné predstavy sa prikrášľovali a obmieňali a vyvíjali sa z nich ďalšie náuky. Ale hlavné črty sa nemenia, základný obraz zostáva.
33 Takáto podobnosť základných pojmov u mnohých náboženstiev sveta, pravdaže, mocne svedčí o tom, že nevznikli každé osamotene a nezávisle. Naopak, ak by sa nám podarilo vrátiť sa dostatočne ďaleko do minulosti, mal by tam byť spoločný prameň, z ktorého ich predstavy pochádzajú. Čo bolo tým prameňom?
Zlatý vek na počiatku
34. Aká povesť o počiatku človeka je spoločná mnohým náboženstvám?
34 Je zaujímavé, že medzi povesťami, ktoré sú spoločné mnohým náboženstvám, je jedna, ktorá rozpráva, že ľudstvo má počiatok v zlatom veku, keď bol človek nevinný, žil si šťastne a pokojne v úzkom spoločenstve s Bohom a nepodliehal chorobám ani smrti. I keď sa podrobnosti možno líšia, predsa tá istá predstava dokonalého raja, ktorý kedysi existoval, sa nachádza v písomných pamiatkach a povestiach mnohých náboženstiev.
35. Opíšte starovekú zoroastrijskú predstavu o prvotnom zlatom veku.
35 Avesta, posvätná kniha starovekého perzského zoroastrizmu, rozpráva, že kedysi žil „krásny Jima, dobrý pastier“, ktorý bol prvým smrteľníkom, s ktorým sa zhováral Ahura Mazda (stvoriteľ). Ahura Mazda mu prikázal, aby „živil, spravoval a opatroval môj svet“. Preto mal postaviť „varu“, podzemný príbytok pre všetkých živých tvorov. Tam „nebola ani panovačnosť, ani zlomyseľnosť, ani hlúposť, ani násilie, ani chudoba, ani klam, ani zakrpatenosť, ani znetvorenie, ani veľké zuby, ani telá prerastajúce obvyklú výšku. Obyvatelia netrpeli žiadnou poškvrnou od zlého ducha. Bývali medzi voňavými stromami a zlatými stĺpmi; boli najväčší, najlepší a najkrajší na celej zemi; bol to urastený a krásny rod.“
36. Ako opísal „zlatý vek“ grécky básnik Hesiodos?
36 U starých Grékov Hesiodova báseň Práca a dni rozpráva o piatich ľudských vekoch, z ktorých prvý bol „zlatý vek“, keď sa ľudia tešili z plného šťastia. Hesiodos tu píše:
„Nesmrteľní bohovia, ktorí kráčajú po nebeských nádvoriach,
najprv vytvorili zlatý rod ľudí.
Žili ako bohovia so šťastnou, bezstarostnou dušou,
bez lopoty a bolesti; ani sa za nimi neplazila
biedna staroba, ale celý život im plynul
v hodovaní, ani ich údy nepoznali nijakú zmenu.“
Podľa gréckej mytológie sa tento zlatý vek stratil, keď Epimeteus prijal za manželku krásnu Pandoru, dar olympského boha Dia. Jedného dňa Pandora nadvihla vrchnák veľkej vázy a z tej zrazu vykĺzli von trápenia, biedy a choroby, z ktorých sa ľudstvo už nikdy nemalo zotaviť.
37. Porozprávajte, ako opisujú „raj“ na počiatku dejín staročínske povesti.
37 Aj dávne čínske povesti rozprávajú o zlatom veku za dní Žltého cisára Chuang-Ti, ktorý vraj panoval sto rokov v 26. storočí pred n. l. Jemu sa pripisovalo vynájdenie všetkého, čo súviselo s civilizáciou — oblečenia a prístrešia, dopravných prostriedkov, zbraní a vojenského umenia, obrábania pôdy, remesiel, pestovania hodvábu, hudby, jazyka, matematiky, kalendára a tak ďalej. Za jeho panovania vraj „nebolo v Číne zlodejov ani bojov a ľudia žili v pokore a pokoji. Dážď v pravý čas a počasie zaisťovali rok čo rok hojnú úrodu. Najpodivuhodnejšie bolo, že ani divé zvieratá nezabíjali a dravé vtáky neškodili. Skrátka, dejiny Číny sa začínali rajom.“ Číňania sa dodnes považujú za potomkov Žltého cisára.
38. Aký záver možno vyvodiť zo zhody, ktorá je v legendárnych opisoch počiatkov ľudstva?
38 Podobné legendárne opisy obdobia šťastia a dokonalosti na počiatku ľudských dejín môžeme nájsť v náboženstvách mnohých ďalších národov — Egypťanov, Tibeťanov, Peruáncov, Mexičanov a ďalších. Je to len náhoda, že všetky tieto národy, ktoré žili ďaleko od seba a mali celkom odlišné kultúry, jazyky a zvyky, mali rovnaké predstavy o svojom pôvode? Je to len náhoda alebo zhoda okolností, že sa všetky rozhodli vysvetľovať svoj počiatok rovnakým spôsobom? Logika a skúsenosti nám hovoria čosi iné. Nie, vo všetkých týchto povestiach musia byť votkané isté spoločné prvky pravdy o počiatku človeka a jeho náboženstva.
39. Aký obraz možno poskladať zo spoločných prvkov mnohých povestí o počiatku ľudstva?
39 Vo všetkých tých rozmanitých povestiach o počiatku človeka možno pozorovať mnoho spoločných prvkov. Keď ich položíme vedľa seba, začne sa pred nami vynárať úplnejší obraz. Rozpráva nám o tom, ako Boh stvoril prvého muža a prvú ženu a postavil ich do raja. Spočiatku boli veľmi spokojní a veľmi šťastní, no onedlho sa vzbúrili. Vzbura viedla k strate dokonalého raja a na jeho miesto nastúpila ťažká práca a drina, bolesť a utrpenie. Po čase sa ľudstvo skazilo natoľko, že ho Boh potrestal tým, že zoslal naň veľkú záplavu vôd, ktorá zahubila všetkých okrem jednej rodiny. Keď sa táto rodina rozmnožila, niektorí potomkovia sa spolčili a začali stavať navzdor Bohu obrovskú vežu. Boh zmaril ich plán tým, že im zmiatol jazyky a rozptýlil ich do ďalekých končín zeme.
40. Vysvetlite vzťah medzi Bibliou a povesťami o pôvode ľudských náboženstiev.
40 Je tento zložený obraz iba výsledkom myšlienkového úsilia človeka? Nie, je to v podstate obraz, aký podáva aj Biblia v prvých jedenástich kapitolách 1. knihy Mojžišovej. Nebudeme sa tu zaoberať otázkou hodnovernosti Biblie, ale všimnite si, že biblická správa o raných dejinách ľudstva sa zrkadlí v kľúčových prvkoch mnohých povestí.b Správa odhaľuje, že keď sa ľudstvo začalo rozchádzať z Mezopotámie, nieslo si so sebou svoje spomienky, skúsenosti a predstavy všade tam, kam prišlo. Tie sa časom pretvárali a menili a stali sa v každej časti sveta osnovou vznikajúcich náboženstiev. Inými slovami, keď sa vrátime k uvedenej analógii, správa v 1. Mojžišovej je tou pôvodnou krištáľovo čistou studnicou, z ktorej vyšli základné predstavy o počiatku človeka a uctievania, ktoré nachádzame v rôznych náboženstvách sveta. Všade si k nim pridali vlastné osobité náuky a zvyky, ale súvislosť je očividná.
41. Čo by ste mali mať na pamäti pri čítaní ďalších kapitol tejto knihy?
41 V ďalších kapitolách tejto knihy budeme podrobnejšie hovoriť o tom, ako jednotlivé náboženstvá vznikli a vyvíjali sa. Dozviete sa všeličo o tom, ako sa každé náboženstvo nielenže čímsi líši od ostatných, ale sa im aj čímsi podobá. Budete môcť pozorovať, ako každé náboženstvo zapadá do časového sledu ľudských dejín a dejín náboženstva, aký vzťah má jeho posvätná kniha alebo spisy k ostatným, ako bol jeho zakladateľ alebo vodca ovplyvnený inými náboženskými predstavami, aj ako samo vplývalo na správanie a dejiny ľudstva. Ak budete mať pri skúmaní dlhého ľudského hľadania Boha tieto myšlienky na pamäti, jasnejšie uvidíte pravdu o náboženstve a náboženských učeniach.
[Poznámky pod čiarou]
a Podrobné porovnanie rôznych povestí o potope, rozšírených medzi rozličnými národmi, možno nájsť v knihe Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma), vydanej Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža, 1988, zväzok 1, strany 328, 610 a 611.
b Podrobné informácie týkajúce sa tejto témy možno nájsť v knihe The Bible—God’s Word or Man’s? (Biblia — slovo Božie, alebo ľudské?) vydanej Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža, 1989.
[Zvýraznený text na strane 23]
Nástup vedeckého bádania a evolučná teória spôsobili, že mnohí si začali klásť otázky o náboženstve
[Zvýraznený text na strane 34]
Akoby existovala akási spoločná studnica, z ktorej každé náboženstvo načerpalo svoje základné články viery
[Rámček na strane 28]
Prečo je človek nábožný?
▪ John B. Noss v knihe Man’s Religions (Ľudské náboženstvá) podotýka: „Všetky náboženstvá tým či oným spôsobom hovoria, že človek nestojí ani nemôže stáť sám. Je bytostne spätý so silami v prírode a v spoločnosti mimo seba, ba je od nich závislý. Zreteľne alebo menej zreteľne si uvedomuje, že nie je nezávislým zdrojom sily, schopným stáť oddelene od sveta.“
Podobne hovorí kniha World Religions—From Ancient History to the Present: „Štúdium náboženstva odhaľuje, že jeho významnou črtou je túžba po hodnote života, viera, že život nie je náhodný a bez zmyslu. Hľadanie zmyslu vedie k viere v moc vyššiu, než je ľudská, a napokon k univerzálnej alebo nadľudskej mysli, ktorá má zámer i vôľu zachovať najvyššie hodnoty ľudského života.“
Teda náboženstvo uspokojuje základnú ľudskú potrebu, tak ako potrava uspokojuje náš hlad. Vieme, že jesť hocičo bez výberu, keď sme hladní, utlmí zvieravú bolesť z hladu, no ak by sme takto jedli dlhší čas, poškodíme si zdravie. K zdravému životu potrebujeme stravu, ktorá je zdravá a výživná. Práve tak potrebujeme zdravú duchovnú potravu, aby sme si udržali duchovné zdravie. Preto nám Biblia hovorí: „Človek žije nielen chlebom, ale... človek žije z každého výroku Jehovových úst.“ — 5. Mojžišova 8:3.
[Mapa na strane 39]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Ako sa ľudský rod rozchádzal z Mezopotámie, odnášal si so sebou svoje náboženské predstavy a spomienky
BABYLON
LÝDIA
SÝRIA
EGYPT
ASÝRIA
MÉDIA
ELAM
PERZIA
[Obrázky na strane 21]
Muži ako Budha, Konfucius a Luther zmenili jestvujúce náboženské systémy, ale nie sú pôvodcami náboženstva
[Obrázok na strane 25]
Rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud pripisoval vznik náboženstva strachu z osobnosti otca
[Obrázok na strane 27]
Predpoklad, že Zem je stredobodom vesmíru, viedol k mylným záverom o pohyboch planét
[Obrázky na strane 33]
Budhizmus a rímsky katolicizmus — prečo sa zdá, že majú veľa spoločného?
Čínska budhistická bohyňa milosrdenstva s dieťaťom
Katolícka madona s dieťaťom Ježišom
Tibetský budhista používa modlitebný mlynček a ruženec
Katolíčka používa ruženec
[Obrázok na strane 36]
Čínske povesti rozprávajú o zlatom veku za panovania Chuang-Ti (Žltého cisára) v bájnych časoch
-
-
Spoločné nitky v mytológiiĽudstvo hľadá Boha
-
-
3. kapitola
Spoločné nitky v mytológii
1–3. a) Prečo by nás mali zaujímať mýty? b) Čím sa budeme zaoberať v tejto kapitole?
PREČO by sme sa mali zamýšľať nad mýtmi čiže bájami? Či to nie sú iba výmysly z dávnej minulosti? Je pravda, že mnohé z nich sa opierajú o výmysel, ale sú aj iné, ktoré stavajú na skutočnosti. Také sú napríklad báje a povesti vyskytujúce sa na celom svete, ktoré sa zakladajú na skutočnosti svetovej záplavy čiže potopy, o ktorej rozpráva Biblia.
2 Dôvod, prečo sa zamýšľame nad bájami, je ten, že sú základom viery a obradov, ktoré možno nájsť v náboženstvách dodnes. Tak napríklad vieru v nesmrteľnú dušu možno sledovať od starovekých asýrsko–babylonských bájí cez egyptskú, grécku a rímsku mytológiu až po kresťanstvo, kde sa stala základnou teologickou poučkou. Mýty sú dokladom toho, že dávnoveký človek hľadal bohov, ale práve tak aj zmysel života. V tejto kapitole krátko zhrnieme niektoré spoločné témy, vyskytujúce sa v bájach najvýznamnejších svetových kultúr. V prehľade týchto mytológií si všimneme, ako sa stvorenie, potopa, falošní bohovia a polobohovia, nesmrteľná duša a uctievanie slnka pravidelne objavujú ako spoločné nitky v tkanive mytológie čiže bájoslovia. Pýtame sa: prečo?
3 Veľmi často je jadrom historická skutočnosť, osoba alebo udalosť, ktorá bola neskoršie zveličená alebo prekrútená, čím vznikla báj. Jednou z tých historických skutočností je biblická správa o stvorení.a
Skutočnosť a výmysel o stvorení
4, 5. Aké články viery predkladala grécka mytológia?
4 Bájí o stvorení je veľmi mnoho, ale žiadna nemá tú prostú logiku biblickej správy o stvorení. (1. Mojžišova, 1. a 2. kapitola) Napríklad opis, ktorý podáva grécke bájoslovie, znie barbarsky. Prvý Grék, ktorý systematicky spísal mýty, bol Hesiodos; svoju Theogóniu napísal v 8. storočí pred n. l. Rozoberá v nej, ako vznikli bohovia a svet. Začína Géou čiže Gaiou (Zemou), ktorá porodila Urana (Nebo). To, čo nasledovalo, vysvetľuje učenec Jasper Griffin v The Oxford History of the Classical World (Oxfordské dejiny klasického sveta):
5 „Hesiodos rozpráva príbeh, známy už Homérovi, ako za sebou nasledovali nebeskí bohovia. Najprv bol najvyšší Uranos, ale ten utláčal svoje deti, a Gaia posmelila svojho syna Kronosa, aby ho vyklieštil. Kronos zase požieral svoje deti, až kým mu jeho manželka Rheia nedala zjesť kameň namiesto Dia. Zeus bol ako dieťa vychovávaný na Kréte, neskôr donútil otca, aby vyvracal jeho súrodencov, a s nimi potom i s pomocou iných porazil Kronosa a Titanov a vrhol ich do tartaru.“
6. Čo je podľa Jaspera Griffina pravdepodobným prameňom veľkej časti gréckej mytológie?
6 Odkiaľ vzali Gréci túto čudesnú mytológiu? Ten istý autor odpovedá: „Najvzdialenejší pôvod zdá sa byť sumerský. V týchto východných rozprávaniach tiež nachádzame postupnosť bohov; a motívy vyklieštenia, požierania a kameňa sa opakujú spôsobom síce rôznym, ale jednako je zrejmé, že podobnosť s Hesiodom nie je žiadna náhoda.“ Zdroj mnohých mýtov, ktoré prenikli i do iných kultúr, musíme hľadať v starovekej Mezopotámii a Babylone.
7. a) Prečo nie je ľahké dozvedieť sa niečo o staročínskych mýtoch? b) Ako vysvetľuje jedna čínska báj stvorenie Zeme a človeka? (Porovnaj 1. Mojžišovu 1:27; 2:7.)
7 Nie je vždy ľahké určiť, čo obsahovala staroveká mytológia čínskeho ľudového náboženstva, lebo mnoho písomných pamiatok bolo zničených v rokoch 213–191 pred n. l.b Niektoré báje však zostali, medzi nimi báj, ktorá opisuje, ako bola utvorená Zem. Profesor orientálneho umenia Anthony Christie píše: „Dozvedáme sa, že Chaos bol ako slepačie vajce. Nebo ani Zem neexistovali. Z vajca sa narodil Chan-Ku, z jeho ťažkých prvkov bola utvorená Zem a z ľahkých prvkov Obloha. Chan-Ku je zobrazený ako trpaslík v medvedej koži alebo v plášti z lístia. Počas 18 000 rokov sa vzdialenosť medzi Zemou a Oblohou zväčšovala denne o desať stôp a Chan-Ku rástol rovnakou rýchlosťou, takže jeho telo vypĺňalo túto medzeru. Keď zomrel, rôzne časti jeho tela sa premenili na rôzne prírodné živly... Z jeho bĺch vznikol ľudský rod.“
8. Ako vznikli jazyky podľa mytológie Inkov?
8 Od Inkov z Južnej Ameriky pochádza povesť, ako bájny stvoriteľ dal každému národu reč. „Každému národu dal jazyk, ktorým mal hovoriť... Každému dal bytie a dušu, tak mužom, ako i ženám, a prikázal všetkým národom, aby sa vnorili pod zem. A tak každý národ zmizol pod zemou a vynoril sa na mieste, ktoré mu určil.“ (The Fables and Rites of the Yncas [Mýty a obrady Inkov] od Cristóbala de Molina z Cuzca, citované v South American Mythology [Juhoamerická mytológia]). Zdá sa, že faktickým jadrom tohto inkského mýtu je biblická správa o zmätení jazykov v Bábeli. (1. Mojžišova 11:1–9) Obráťme teda pozornosť na potopu opísanú v Biblii v 1. Mojžišovej 7:17–24.
Potopa — skutočnosť, či výmysel?
9. a) Čo nám hovorí Biblia o situácii na zemi pred potopou? b) Čo musel urobiť Noach a jeho rodina, aby sa zachránili pred potopou?
9 Biblia nás vedie asi o 4 500 rokov späť približne do roku 2 500 pred n. l. a rozpráva nám, ako sa spurní Boží duchovní synovia zhmotňovali do ľudskej podoby a „brali si manželky“. Z tohto neprirodzeného kríženia vznikli násilnícki tvorovia Nefilim, „mocní, ktorí boli oddávna preslávení muži“. Ich nezákonné správanie vplývalo na predpotopný svet natoľko, že Jehova povedal: „‚Zotriem z povrchu zeme ľudí, ktorých som stvoril,... lebo ľutujem, že som ich urobil.‘ Ale Noach našiel priazeň v Jehovových očiach.“ Správa potom pokračuje o určitých praktických krokoch, ktoré musel urobiť Noach, keď chcel zachrániť seba a svoju rodinu, ako aj rôzne druhy zvierat pred potopou. — 1. Mojžišova 6:1–8, 13–8:22; 1. Petra 3:19, 20; 2. Petra 2:4; Júda 6.
10. Prečo by sa na biblickú správu o potope nemalo hľadieť ako na báj?
10 Novodobí kritici označujú správu o udalostiach pred potopou, o ktorých rozpráva 1. Mojžišova, za mýtus. Noachov príbeh však prijímali a verili mu dôveryhodní muži ako Izaiáš, Ezechiel, Ježiš Kristus a apoštoli Peter a Pavol. Jeho pravdivosť podporuje aj skutočnosť, že sa odráža v tak mnohých mytológiách celého sveta, okrem iného i v starovekom Epose o Gilgamešovi a v bájach Číňanov, Aztékov, Inkov a Mayov. Majúc teda na pamäti biblickú správu, zamyslime sa nad asýrsko–babylonskou mytológiou a jej zmienkami o potope.c — Izaiáš 54:9; Ezechiel 14:20; Matúš 24:37; Hebrejom 11:7.
Potopa a bohočlovek Gilgameš
11. Odkiaľ poznáme Epos o Gilgamešovi?
11 Keď sa vrátime asi o 4 000 rokov nazad do minulosti, stretneme sa s chýrnym akkadským mýtom, Eposom o Gilgamešovi. Poznáme ho najmä z klinopisného textu z knižnice Aššurbanipala, ktorý vládol v starovekom Ninive.
12. Kto bol Gilgameš a prečo nebol obľúbený? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:1, 2.)
12 Je to rozprávanie o hrdinských činoch Gilgameša, o ktorom sa píše, že bol z dvoch tretín boh a z jednej tretiny človek, čiže poloboh. Jedna verzia eposu hovorí: „V Uruku vystaval hradby, veľké opevnenia a chrám božstva Eanna pre boha oblohy Anu a pre bohyňu lásky Ištar... našu paniu lásky a vojny.“ (Pozri rámček, strana 45, zoznam asýrsko–babylonských bohov a bohýň.) Gilgameš však nebol príjemný spoločník. Obyvatelia Uruku sa ponosovali bohom: „Jeho žiadosť neponechá žiadnu pannu jej milencovi, ani bojovníkovu dcéru, ani manželku šľachtica.“
13. a) Ako zasiahli bohovia a čo urobil Gilgameš? b) Kto bol Uta-napištim?
13 Ako zasiahli bohovia, aby vyhoveli sťažnosti ľudu? Bohyňa Aruru stvorila Enkidua, aby bol ľudským sokom Gilgameša. No namiesto aby boli nepriateľmi, stali sa blízkymi priateľmi. V priebehu rozprávania Enkidu zomiera. Zdrvený Gilgameš narieka: „Keď zomriem, či nebudem ako Enkidu? Žiaľ vstúpil do môjho vnútra. V strachu zo smrti túlam sa stepou.“ Chcel spoznať tajomstvo nesmrteľnosti a vydal sa hľadať Uta-napištima, ktorý prežil potopu a dostal nesmrteľnosť s bohmi.
14. a) Čo bolo Uta-napištimovi prikázané urobiť? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:13–16.) b) Ako sa podľa eposu skončila Gilgamešova výprava?
14 Gilgameš napokon nachádza Uta-napištima a ten mu rozpráva o potope. Na tabuľke XI, známej ako Tabuľka o potope, uvádza Uta-napištim pokyny, ktoré mu boli dané v súvislosti s potopou: „Zrúť dom, postav si loď! Zanechaj bohatstvo, vyhľadaj život... Všetko semeno živé do lode uveď!“ Neznie to podobne ako biblická správa o Noachovi a potope? Uta-napištim však nemôže dať Gilgamešovi nesmrteľnosť. Sklamaný Gilgameš sa vracia domov do Uruku. Rozprávanie sa končí jeho smrťou. Celkové posolstvo eposu je smútok a pocit márnosti zo smrti a záhrobia. Títo dávnovekí ľudia nenašli Boha pravdy a nádeje. No spojitosť eposu s prostou biblickou správou o dobe pred potopou je celkom zjavná. Teraz prejdime k správam o potope, ako sa objavujú v ďalších povestiach.
Legenda o potope v iných kultúrach
15. Čím je pre nás zaujímavá sumerská povesť o potope?
15 Ešte skorší než Epos o Gilgamešovi je sumerský mýtus, ktorý predstavuje „Ziusudru, náprotivok biblického Noacha. Opisuje ho ako zbožného, bohabojného kráľa, ustavične očakávajúceho božské zjavenie v snoch alebo zariekavaniach.“ (Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament — Staroveké texty z Blízkeho východu vzťahujúce sa na Starý zákon) Podľa toho istého prameňa tento mýtus „podáva najbližšiu a najpozoruhodnejšiu paralelu k biblickej látke, aká sa doteraz našla v sumerskej literatúre“. Babylonská a asýrska civilizácia, ktoré vznikli neskôr, boli pod vplyvom sumerskej.
16. Z akého zdroja mohli pochádzať čínske povesti o potope?
16 V knihe China—A History in Art (Čína — história v umení) sa rozpráva o tom, že jeden z dávnych čínskych panovníkov bol Jü, „víťaz z Veľkej potopy. Jü zviedol záplavu vôd do riek a morí, aby mohol znovu usídliť svoj ľud.“ Znalec mytológie Joseph Campbell napísal o čínskom „Období Veľkých desiatich“: „Mytológia raného obdobia Čou zaradila do tohto dôležitého veku, ktorý sa skončil potopou, desať cisárov. Preto sa zdá, že to, čo tu vidíme, je asi miestne pretvorenie postupného radu starého sumerského zoznamu kráľov.“ Campbell potom citoval ďalšie prvky z čínskych povestí, ktoré, zdá sa, „podporujú argumenty v prospech mezopotámskeho zdroja“. To nás privádza späť k tomu istému hlavnému prameňu mnohých bájí. Rozprávanie o potope sa však objavuje i v Amerike, napríklad v Mexiku za čias Aztékov v 15. a 16. storočí n. l.
17. Aké povesti o potope mali Aztékovia?
17 V mytológii Aztékov sa hovorilo o štyroch minulých vekoch. V prvom z nich bola zem obývaná obrami. (To je ďalšia pripomienka Nefilim, obrov, o ktorých hovorí Biblia v 1. Mojžišovej 6:4.) Bola tu aj prastará povesť o potope, v ktorej „vody hore splývajú s vodami dole, zotierajú obzory a zo všetkého robia nekonečný kozmický oceán“. Boh ovládajúci dážď a vodu bol Tlaloc. Jeho dážď sa nedal získať lacno, bol dávaný „výmenou za krv obetovaných ľudí, ktorých tečúce slzy napodobňovali dážď, a tým podnietili jeho príval“. (Mythology—An Illustrated Encyclopedia [Mytológia — ilustrovaná encyklopédia]) Iná povesť uvádza, že štvrtý vek bol pod vládou Chalchiuhtlicue, bohyne vôd, ktorej vesmír zanikol potopou. Ľudia sa zachránili tým, že sa premenili na ryby.
18. Aké rozprávania prevládajú v juhoamerickej mytológii? (Porovnaj 1. Mojžišovu 6:7, 8; 2. Petra 2:5.)
18 Podobne aj Inkovia mali svoje báje o potope. Britský spisovateľ Harold Osborne píše: „Azda najčastejšie sa v juhoamerickom mýte vyskytujú rozprávania o potope... Báje o potope sú veľmi rozšírené medzi kmeňmi žijúcimi v horách i medzi kmeňmi tropických nížin. Potopa sa obyčajne spája so stvorením a s epifániou (zjavením) boha–stvoriteľa... Niekedy sa chápe ako božský trest, ktorým bolo vyhladené vtedajšie ľudstvo, čo bolo i prípravou na príchod nového rodu.“
19. Akú povesť o potope mali Mayovia?
19 Takisto Mayovia v Mexiku a Strednej Amerike mali svoju povesť o potope, ktorá znamenala celosvetovú záplavu čiže haiyococab, čo znamená „voda nad zemou“. Katolícky biskup Las Casas napísal, že guatemalskí Indiáni „ju nazývali butic, čo je slovo, ktorým sa označuje záplava mnohých vôd a znamená konečný súd; a tak veria, že má prísť ďalšia butic, iná záplava a súd, no nie vodou, ale ohňom“. Po celom svete je známych veľa ďalších povestí o potope, týchto niekoľko však stačí na potvrdenie jadra tejto legendy, a tým je historická udalosť opísaná v 1. knihe Mojžišovej.
Všeobecne rozšírená viera v nesmrteľnosť duše
20. Akú podobu mala asýrsko–babylonská viera v posmrtný život?
20 Avšak nie všetky báje majú základ v skutočnosti alebo v Biblii. Pri svojom hľadaní Boha sa človek chytal i stebiel, oklamaný ilúziou nesmrteľnosti. Na ďalších stránkach sa dozviete, že viera v nesmrteľnú dušu a jej obmeny sú dedičstvom, ktoré nám odovzdali tisícročia. Ľudia dávnej asýrsko–babylonskej kultúry verili v posmrtný život. New Larousse Encyclopedia of Mythology vysvetľuje: „Pod zemou, za priepasťou Apsu (naplnenou sladkou vodou a obklopujúcou zem), leží pekelné sídlo, kam zostupovali ľudia po smrti. Bola to ‚zem, odkiaľ niet návratu‘... V týchto krajoch večnej temnoty sa tiesnia všetky duše mŕtvych — edimmu —‚ odeté ako vtáky v krídlasté rúcho‘.“ Ako vraví báj, tomuto pozemskému svetu vládla bohyňa Ereškigal, „kňažná veľkej zeme“.
21. Čo sa dialo s mŕtvymi podľa viery Egypťanov?
21 Podobne Egypťania mali svoju predstavu o nesmrteľnej duši. Skôr než mohla duša dospieť do prístavu blaženosti, musela byť vážením porovnaná s Maát, bohyňou pravdy a spravodlivosti, symbolizovanou pierkom pravdy. Pomáhal pri tom alebo boh Anubis so šakaľou hlavou, alebo sokol Hór. Ak dušu schválil Oziris, bude mať podiel na blaženosti s bohmi. (Pozri obrázok na strane 50.) Tak ako inde, i tu nachádzame spoločnú nitku babylonského ponímania nesmrteľnosti duše, ktoré ovláda náboženstvo, životy a správanie ľudí.
22. Akú predstavu o mŕtvych mali Číňania a čo robili, aby im pomohli?
22 Staročínska mytológia obsahovala vieru v život po smrti a v nutnosť starať sa o to, aby predkovia zotrvávali v dobrej nálade. Predkovia boli „chápaní ako živí, mocní duchovia, zaujímajúci sa o blaho svojich žijúcich potomkov, ale schopní rozhnevať sa a trestať, ak by sa im niečo nepáčilo“. Mŕtvym sa mala poskytovať všetka pomoc, k čomu patrili i spoločníci v smrti. Tak „niektorí králi rodu Šang... boli pochovaní spolu so sto až tristo ľudskými obeťami, ktoré im mali byť sluhami na onom svete. (Tento zvyk spája starovekú Čínu s Egyptom, Afrikou, Japonskom a inými miestami, kde sa konali podobné obete.)“ (Man’s Religions [Náboženstvá človeka] od Johna B. Nossa) V týchto prípadoch viera v nesmrteľnú dušu viedla až k ľudským obetiam. — Naproti tomu pozri Kazateľa 9:5, 10; Izaiáša 38:18, 19.
23. a) Kto a čo bol v gréckej mytológii Hádes? b) Čo je hádes podľa Biblie?
23 Gréci, ktorí mali vo svojom bájosloví mnoho bohov, sa tiež starostlivo zaujímali o svojich mŕtvych a ich osud. Podľa ich bájí bola vláda nad onou ríšou hlbokej temnoty zverená synovi Kronosa a bratovi bohov Dia a Poseidóna. Volal sa Hádes a jeho ríša dostala meno po ňom. Ako sa duše mŕtvych dostávali do hádesu?d
24. a) Čo sa podľa gréckej mytológie dialo v podsvetí? b) Čím sa grécka mytológia podobala Eposu o Gilgamešovi?
24 Spisovateľka Ellen Switzerová píše: „V podsvetí boli... strašní tvorovia. Bol tam prievozník Cháron, ktorý na pramici prevážal tých, ktorí práve zomreli, zo zeme živých do podsvetia. Za svoju prievoznícku službu (cez rieku Styx) si Cháron žiadal mzdu, a tak Gréci pochovávali mŕtvych s mincou pod jazykom, aby bola istota, že majú čím zaplatiť. Mŕtve duše, ktoré nemohli zaplatiť, zostávali na nesprávnej strane rieky, v akejsi zemi nikoho, a mohli sa vracať a strašiť živých.“e
25. Kto bol pod vplyvom gréckych predstáv o duši?
25 Grécke báje o duši pôsobili na chápanie Rimanov a grécki filozofi ako Platón (okolo 427–347 pred n. l.) mocne ovplyvnili ranokresťanských odpadlíckych mysliteľov, ktorí prijali náuku o nesmrteľnej duši do svojho učenia, hoci nemá základ v Biblii.
26, 27. Ako nazerali na smrť Aztékovia, Inkovia a Mayovia?
26 Aztékovia, Inkovia a Mayovia tiež verili v nesmrteľnosť duše. Smrť bola pre nich práve takou záhadou ako pre iné civilizácie. Mali svoje obrady a články viery, ktoré im mali pomôcť zmieriť sa s ňou. Historik a archeológ Victor W. von Hagen hovorí o tom v knihe The Ancient Sun Kingdoms of the Americas (Starobylé americké slnečné kráľovstvá): „Mŕtvi v skutočnosti žili: iba prešli z jednej fázy do druhej; boli neviditeľní, nehmatateľní, nezraniteľní. Mŕtvi... sa stali nevidenými členmi klanu.“ — Naproti tomu pozri Sudcov 16:30; Ezechiela 18:4, 20.
27 Tá istá kniha hovorí, že „Indián z kmeňa Inkov veril v nesmrteľnosť; vlastne veril, že človek nikdy neumiera... mŕtve telo jednoducho znovu ožíva a preberá sily neviditeľných mocí.“ Aj Mayovia verili v dušu a v trinásť nebies a deväť pekiel. Teda kdekoľvek sa pozrieme, ľudia chceli poprieť skutočnosť smrti a nesmrteľná duša im bola barlou, o ktorú sa opierali. — Izaiáš 38:18; Skutky 3:23.
28. Aké predstavy patrili k viere Afričanov?
28 Aj v afrických mytológiách sú odkazy na ďalej žijúce duše. Veľa Afričanov žije v strachu pred dušami mŕtvych. New Larousse Encyclopedia of Mythology uvádza: „Táto viera je zviazaná s ďalšou — v pokračujúcu existenciu duše po smrti. Čarodejníci sú schopní privolať duše, aby posilnili ich moc. Často sa duše mŕtvych sťahujú do tiel zvierat, ba môžu sa prevteliť i do rastlín.“ Preto Zuluovia nezabíjajú niektoré hady, o ktorých veria, že sú to duchovia ich príbuzných.
29. Vyložte povesti niektorých kmeňov v južnej Afrike. (Porovnaj 1. Mojžišovu 2:15–17; 3:1–5.)
29 Masajovia z juhovýchodnej Afriky veria v stvoriteľa menom Ngai, ktorý ku každému Masajovi postavil strážneho anjela. Vo chvíli smrti anjel odnáša bojovníkovu dušu do záhrobia. Už citovaný Larousse uvádza báj Zuluov o smrti, mýtus o prvom človeku Unkulunkulu, ktorý sa v tomto rozprávaní stáva najvyššou bytosťou. Poslal chameleóna, aby povedal ľudstvu: „Ľudia nebudú zomierať!“ Chameleón bol pomalý a cestou sa hocikde pristavil. Preto Unkulunkulu poslal iné posolstvo po jašterici: „Ľudia budú zomierať!“ Jašterica prišla prvá, „a od tých čias nikto neunikol smrti“. Tá istá povesť sa s určitými obmenami rozpráva medzi kmeňmi Bečuáncov, Basutov a Barongov.
30. Čo sa v tejto knihe ešte dozvieme o duši?
30 Pri ďalšom skúmaní ľudského hľadania Boha si ešte budeme môcť všimnúť, aký dôležitý význam pre ľudstvo mal a dosiaľ ešte má mýtus o nesmrteľnosti duše.
Uctievanie slnka a ľudské obete
31. a) Čo verili Egypťania o slnečnom bohu Ra? b) Ako je to v rozpore s tým, čo hovorí Biblia? (Žalm 19:4–6; 19:5–7, RP)
31 Egyptská mytológia má rozsiahly panteón bohov a bohýň. Pri hľadaní Boha Egypťania, práve tak ako mnoho iných dávnych spoločností, mali sklon uctievať to, čo udržiavalo ich každodenný život — slnko. Preto pod menom Ra (Amon-Ra) ctili zvrchovaného pána oblohy, ktorý každý deň plával na svojej lodi z východu na západ. Keď padla noc, uberal sa nebezpečnou cestou cez podsvetie.
32. Opíšte jeden zo sviatkov boha ohňa Xiuhtecutliho (Huehueteotla).
32 Všeobecne rozšíreným zvykom pri uctievaní slnka v náboženstve Aztékov, Inkov a Mayov boli ľudské obete. Aztékovia zachovávali ustálený cyklus náboženských sviatkov s ľudskými obeťami svojim rôznym bohom, najmä pri uctievaní slnečného boha Tezcatlipoca. Aj vo sviatok boha ohňa Xiuhtecutliho (Huehueteotla) „vojnoví zajatci tancovali spolu s tými, ktorí ich zabíjali, a... krútili sa okolo oslnivého ohňa, potom ich hodili do pahreby, ešte živých vytiahli, aby im mohli vyrezať z tela ešte bijúce srdce a obetovať ho bohom“. — The Ancient Sun Kingdoms of the Americas.
33. a) Čo patrilo k uctievaniu Inkov? b) Čo hovorí Biblia o ľudských obetiach? (Porovnaj 2. Kráľov 23:5, 11; Jeremiáša 32:35; Ezechiela 8:16.)
33 Kúsok južnejšie, u Inkov, malo náboženstvo vlastné obete a mýty. V dávnom inkskom uctievaní obetovali deti a zvieratá slnečnému bohu Intiovi a stvoriteľovi Viracochovi.
Mýtickí bohovia a bohyne
34. Ktorí bohovia tvorili najvýznamnejšiu egyptskú trojicu a aké úlohy mali?
34 Najvýznačnejšia z egyptských triád je trojica zložená z Izis, symbolu božského materstva, Ozirisa, jej brata a manžela, a ich syna Hóra, zvyčajne znázorňovaného sokolom. Egyptské sochárstvo niekedy zobrazuje Izis dojčiacu svoje dieťa, v póze veľmi pripomínajúcej sochy a maľby madony a dieťaťa, ktoré sa začalo objavovať v kresťanstve o vyše dvetisíc rokov neskôr. Izisin manžel Oziris sa po čase stal populárny ako boh mŕtvych, pretože ponúkal dušiam zomrelých nádej na večný šťastný život v záhrobí.
35. Kto bola Hathor a čo bolo jej hlavným výročným sviatkom?
35 Egyptská Hathor bola bohyňou lásky a radosti, hudby a tanca. Stala sa kráľovnou mŕtvych a pristavovala im rebrík, aby sa mohli dostať do neba. Ako píše New Larousse Encyclopedia of Mythology, bola oslavovaná na veľkých sviatkoch, „predovšetkým na Nový rok, ktorý bol výročím jej narodenia. Pred svitaním vynášali kňažky Hathorinu sochu na terasu, aby na ňu dopadali lúče vychádzajúceho slnka. Radosť, ktorá nasledovala, bola podnetom na opravdivý karneval a deň sa končil spevom a opitosťou.“ Zmenili sa dajako vážnejšie po tisícoch rokov oslavy Nového roku?
36. a) V akom náboženskom prostredí žil Izrael v 16. storočí pred n. l.? b) Aký osobitný význam malo desať rán?
36 Egypťania mali vo svojom panteóne aj mnoho zvieracích bohov a bohýň, takými boli býk Apis, baran Banaded, žaba Heqt, krava Hathor a krokodíl Sebek. (Rimanom 1:21–23) Práve v tomto náboženskom prostredí sa ocitli Izraelčania vo svojom otrockom zajatí, do ktorého upadli v 16. storočí pred n. l. Jehova, Boh Izraela, musel poslať na Egypt desať rán, aby ich vyslobodil z tvrdošijného faraónovho zovretia. (2. Mojžišova 7:14–12:36) Tieto rany boli úmyselným pokorením mýtických bohov Egypta. — Pozri rámček na strane 62.
37. a) Aké povahové črty mali niektorí rímski bohovia? b) Ako správanie bohov ovplyvňovalo ich stúpencov? c) Čo zažili Pavol a Barnabáš v Lystre?
37 Prejdime teraz k bohom starovekého Grécka a Ríma. Rím si mnohých bohov vypožičal zo starého Grécka, i s ich cnosťami a neresťami. (Pozri rámčeky, strany 43 a 66.) Napríklad Venuša a Flóra boli nehanebné pobehlice, Bakchus bol pijan a hýrivec, Merkur bol zbojník ciest a Apollo zvodca žien. O otcovi bohov Jupiterovi sa rozpráva, že sa dopustil cudzoložstva alebo krvismilstva asi s päťdesiatimi deviatimi ženami! (Či to nepripomína vzbúrených anjelov, ktorí pred potopou žili so ženami?) Ctitelia majú sklon napodobňovať správanie svojich bohov, nečudo potom, že rímski cézari Tiberius, Nero a Caligula viedli spustnutý život cudzoložníkov, smilníkov a vrahov.
38. a) Aké uctievanie sa konalo v Ríme? b) Ako pôsobilo náboženstvo na rímskeho vojaka?
38 Rimania zaradili do svojho náboženstva bohov mnohých cudzích kultov. S nadšením sa pustili do uctievania perzského boha Mithru, ktorý sa stal ich bohom slnka (pozri rámček na stranách 60–61), a do uctievania sýrskej bohyne Atargatis (Ištar). Grécku bohyňu Artemis si premenili na Dianu a mali vlastné obmeny egyptskej Izis. Prevzali i keltskú trojicu bohýň plodnosti. — Skutky 19:23–28.
39. a) Kto vládol nad rímskym kňazstvom? b) Ako vyzeral jeden z rímskych náboženských obradov?
39 Na vykonávanie verejných kultov v stovkách svätýň a chrámov mali rozličných kňazov. Všetci „podliehali právomoci Pontifika maxima [najvyššieho kňaza], ktorý bol hlavou štátneho náboženstva“. (Atlas of the Roman World — Atlas rímskeho sveta) Atlas ďalej uvádza, že jedným z rímskych obradov bolo taurobolium, pri ktorom „ctiteľ stál v jame a bol vykúpaný v krvi býka, ktorého nad ním obetovali. Z tohto obradu vyšiel v stave očistenej nevinnosti.“
Kresťanské báje a povesti?
40. Ako nazerajú mnohí učenci na udalosti týkajúce sa raného kresťanstva?
40 Ako píšu niektorí moderní kritici, i v kresťanstve je veľa mýtov a povestí. Je to pravda? Mnohí učenci odmietajú Ježišovo narodenie z panny, jeho zázraky a jeho vzkriesenie a tvrdia, že je to mýtus. Niektorí dokonca hovoria, že Ježiš nikdy neexistoval a že mýtus o ňom je prenesený zo staršej mytológie a z uctievania slnka. Špecialista na mytológiu Joseph Campbell napísal: „Preto niektorí učenci vyslovili názor, že nikdy nebol ani Ján (Krstiteľ), ani Ježiš, ale len boh vôd a boh slnka.“ Treba však pamätať na to, že mnohí z týchto učencov sú ateisti, ktorí úplne zavrhujú akúkoľvek vieru v Boha.
41, 42. Aké sú dôkazy historickosti raného kresťanstva?
41 Taký skeptický názor je však v rozpore s historickými dôkazmi. Židovský historik Josephus (okolo 37–100 n. l.) napísal: „Niektorí Židia považovali zničenie Herodesovho vojska za Božiu pomstu, a pomstu iste spravodlivú, za to, ako Herodes zaobchádzal s Jánom zvaným Krstiteľ. Herodes ho totiž dal zabiť, hoci to bol dobrý človek.“ — Marek 1:14; 6:14–29.
42 Ten istý Josephus dosvedčil aj historickú existenciu Ježiša Krista, keď napísal, že povstal „istý Ježiš, človek divotvorca, ak ho vôbec možno nazvať človekom,... ktorého jeho učeníci volali Boží syn“. A pokračoval, že „Pilát ho odsúdil... A ani dnes plemä tých, ktorí sa po ňom volajú ‚mesianisti‘, nevymrelo.“f — Marek 15:1–5, 22–26; Skutky 11:26.
43. Aký základ viery v Krista mal apoštol Peter?
43 Preto kresťanský apoštol Peter mohol s plným presvedčením, ako očitý svedok Ježišovej premeny, napísať: „Nie, neoboznámili sme vás s mocou a prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista tak, že sme nasledovali prefíkane vymyslené falošné historky [po grécky mythos], ale tak, že sme sa stali očitými svedkami jeho vznešenosti. Lebo dostal od Boha, Otca, česť a slávu, keď mu boli odovzdané nádhernou slávou takéto slová: ‚To je môj syn, môj milovaný, ktorého som sám schválil.‘ Áno, počuli sme tieto slová prichádzajúce z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.“ — 2. Petra 1:16–18.g
44. Aká biblická zásada by sa mala uplatniť pri akomkoľvek rozpore medzi ľudskou mienkou a Božím slovom?
44 V tomto rozpore medzi „znaleckou“ ľudskou mienkou a Božím slovom musíme uplatniť už uvedenú zásadu: „Čo teda? Ak niektorí neprejavili vieru, či ich nedostatok viery zmarí Božiu vernosť? Nech sa to nikdy nestane! Ale Boh nech je nájdený ako pravdivý, aj keby bol každý človek nájdený ako luhár, ako je aj napísané: ‚Aby si dokázal, že si spravodlivý v svojich slovách, a aby si zvíťazil, keď budeš súdený.‘“ — Rimanom 3:3, 4.
Spoločné nitky
45. Aké niektoré spoločné nitky majú mytológie sveta?
45 Tento krátky prehľad niekoľkých svetových mytológií poukázal na určité spoločné črty, z ktorých mnohé možno sledovať späť až do Babylonu, mezopotámskej kolísky väčšiny náboženstiev. Sú tu spoločné nitky či už vo fakte stvorenia, či v správach o čase, keď na zemi žili polobohovia a obri a potopa zničila zlých, alebo aj v základných náboženských predstavách uctievania slnka a nesmrteľnosti duše.
46, 47. a) Aké biblické vysvetlenie spoločného pôvodu mytológie a spájajúcich nitiek, ktoré sa v nej objavujú, môžeme predložiť? b) Akými ďalšími hľadiskami dávnovekého uctievania sa budeme zaoberať?
46 Z biblického pohľadu môžeme tieto spoločné nitky vysvetliť, keď si pripomenieme, že po potope sa ľudstvo pred vyše 4 200 rokmi na Boží príkaz rozišlo z Bábelu v Mezopotámii. I keď sa rozdelilo, utvoriac rodiny a kmene s rôznymi jazykmi, začínalo s rovnakým základným chápaním predchádzajúcej histórie a náboženských predstáv. (1. Mojžišova 11:1–9) Počas stáročí sa toto chápanie skreslilo a každá kultúra si ho dajako prizdobila, z čoho vzniklo mnoho výmyslov, povestí a bájí, ktoré sa dostali až k nám. Tieto mýty, ktoré sa rozišli s biblickou pravdou, nepriblížili ľudstvo k pravému Bohu.
47 No ľudstvo vyjadrovalo svoje náboženské cítenie aj inými spôsobmi — špiritizmom, šamanizmom, mágiou, uctievaním predkov a tak ďalej. Povedia nám tie niečo o tom, ako ľudstvo hľadalo Boha?
[Poznámky pod čiarou]
a Podrobnú úvahu o stvorení nájdete v knihe Ako vznikol život? — Evolúciou, alebo stvorením?, vydanej Biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža.
b O novšej čínskej mytológii, ktorá vznikla pod vplyvom budhizmu, taoizmu a konfucianizmu, budeme hovoriť v kapitolách 6 a 7.
c Podrobnejší rozbor dôkazov historickej pravdivosti potopy nájdete v knihe Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma), zväzok 1, strany 327–328, 609–612, vydanej Spoločnosťou Strážna veža.
d Slovo „hádes“ sa desaťkrát vyskytuje v Kresťanských gréckych písmach, nie však ako mýtická osoba, ale ako spoločný hrob ľudstva. Je to grécky ekvivalent hebrejského slova šeol. — Porovnaj Žalm 16:10; Skutky 2:27, Kingdom Interlinear (Medziriadkový preklad kráľovstva); pozri tiež Insight on the Scriptures, zväzok 1, str. 1015–1016, vydaný Spoločnosťou Strážna veža.
e Je zaujímavé, že Uta-napištim, hrdina Eposu o Gilgamešovi, mal svojho prievozníka Uršanabiho, ktorý previezol Gilgameša cez vody smrti, aby sa mohol stretnúť s tým, ktorý prežil potopu.
f Podľa tradičného Josephovho textu, poznámka pod čiarou, strana 48, vydanie Harvardovej univerzity, zväzok IX.
g Ďalšie informácie o kresťanstve pozri v 10. kapitole.
[Rámček na strane 43]
Grécke a rímske božstvá
Mnoho bohov a bohýň gréckej mytológie malo podobné postavenie v rímskej mytológii. Tabuľka uvádza niektorých z nich.
Grécky Rímsky Úloha
Afrodita Venuša bohyňa lásky
Apolón Apollo boh svetla, lekárstva a poézie
Ares Mars boh vojny
Artemis Diana bohyňa lovu a rodenia detí
Asklepios Aesculapius boh uzdravovania
Aténa Minerva bohyňa remesiel, vojny a múdrosti
Demeter Ceres bohyňa všetkého, čo rastie
Dionýzos Bakchus boh vína, plodnosti a samopašnosti
Eros Kupido boh lásky
Gaia Terra symbol zeme a matka a manželka Urana
Hefaistos Vulkán kováč bohov a boh ohňa
a kovotepectva
Héra Juno ochrankyňa manželstva a žien; pre
Grékov Diova sestra a manželka, pre
Rimanov Jupiterova manželka
Hermes Merkur posol bohov, boh obchodu a vedy,
ochranca pocestných, zlodejov
a tulákov
Hestia Vesta bohyňa domáceho krbu
Hypnos Somnus boh spánku
Kronos Saturn pre Grékov vládca Titanov a otec
Dia, v rímskej mytológii aj boh
poľnohospodárstva
Plutón, Hádes Pluto boh podsvetia
Poseidón Neptun boh mora; v gréckej mytológii aj boh
zemetrasenia a koní
Rheia Ops Kronova sestra a manželka
Uranos Uranus syn a manžel Gaie a otec Titanov
Zeus Jupiter vládca bohov
(Podľa The World Book Encyclopedia, 1987, zväzok 13.)
[Rámček na strane 45]
Asýrsko-babylonskí bohovia a bohyne
Anu — najvyšší boh panujúci nad nebesami, otec Ištary
Aššur — národný vojnový boh Asýrčanov, aj boh plodnosti
Ea — boh vody, otec Marduka, varoval Uta-napištima pred potopou
Enlil (Bel) — pán vzduchu; jeho neskoršia obdoba v gréckej mytológii Zeus; Babylončanmi stotožnený s Mardukom (Belom)
Ištar — božské zosobnenie planéty Venuše; súčasťou jej kultu bola posvätná prostitúcia; vo Fenícii bola Aštarte, v Sýrii Atargatis, v Biblii Aštoret (1. Kráľov 11:5, 33), v Grécku Afrodita, v Ríme Venuša
Marduk — prvý medzi babylonskými bohmi; „pohltil všetkých ostatných bohov a prevzal všetky ich rozmanité úlohy“; Izraelčanmi nazývaný Merodach
Sin — mesačný boh, člen trojice, do ktorej patril Šamaš (slnko) a Ištar (planéta Venuša)
Šamaš — slnečný boh svetla a spravodlivosti; predchodca gréckeho Apolóna
Tammuz (Dumuzi) — boh úrody; milenec Ištary
(Podľa New Larousse Encyclopedia of Mythology)
[Rámček/obrázky na stranách 60, 61]
Bohovia rímskeho vojaka
Rím bol povestný svojou disciplinovanou armádou. Súdržnosť jeho ríše závisela od morálky a zdatnosti vojenských légií. Muselo sa tu rátať i s náboženstvom? Áno. Rimania, našťastie, zanechali po sebe jasné dôkazy svojej pracovitosti v podobe ciest, pevností, vodovodov, koloseí a chrámov. Napríklad v Northumbrii v severnom Anglicku stojí známy Hadriánov múr, postavený okolo roku 122 n. l. Čo prezradili vykopávky o činnosti rímskych posádok a o úlohe náboženstva?
V múzeu Housesteads, neďaleko vykopaných pozostatkov stanovišťa rímskej posádky pri Hadriánovom múre, je pri jednom vystavenom predmete takýto údaj: „Náboženský život rímskeho vojaka sa delil do troch častí. Po prvé... kult božských cisárov a uctievanie ochranných bohov Ríma, ako boli Jupiter, Victoria a Mars. Každý rok sa na prehliadkovej ploche každej pevnosti zasväcoval oltár Jupiterovi. Od všetkých vojakov sa očakávala účasť na sviatkoch oslavujúcich narodeniny, deň nástupu na trón a dni víťazstiev božských cisárov.“ Ako sa to podobá zvykom v dnešných armádach, kde kapláni, oltáre a zástavy sú pravidelnou súčasťou armádneho uctievania!
A čo bolo druhou zložkou náboženského života rímskeho vojaka? Bolo to uctievanie ochranných bohov a strážneho ducha ich vlastnej jednotky, „tak ako i bohov prinesených z ich rodných krajín“.
„Napokon tu boli kulty, ku ktorým sa hlásil jednotlivec. Pokiaľ si vojak spĺňal svoje záväzky voči oficiálnym kultom, smel uctievať ktoréhokoľvek boha.“ To znie ako veľmi liberálny postoj k slobode uctievania, ale „výnimkou boli tie náboženstvá — medzi nimi druidské —, ktorých prax sa považovala za neľudskú, a tie, ktorých lojálnosť k štátu bola podozrivá, napríklad kresťanstvo“. — Porovnaj Lukáša 20:21–25; 23:1, 2; Skutky 10:1, 2, 22.
Je zaujímavé, že roku 1949 bol v močiari pri Carrawburghu, celkom blízko Hadriánovho múru, objavený Mithrov chrám. (Pozri fotografiu.) Archeológovia odhadujú, že bol postavený okolo roku 205 n. l. Je v ňom socha boha slnka, oltáre a latinský nápis, ktorý okrem iného hlása: „Nepremožiteľnému bohu Mithrovi“.
[Rámček na strane 62]
Bohovia Egypta a desať pohrôm
Jehova vykonal súd nad bezmocnými bohmi Egypta prostredníctvom desiatich pohrôm. — 2. Mojžišova 7:14–12:32.
Pohroma Opis
1. Níl a ďalšie vody sa premenili na krv. Potupa boha Nílu
Hapiho
2. Žaby. Bohyňa žiab Heqt nemala moc zastaviť ich
3. Prach sa premenil na komáre. Thoth, pán kúziel, nemohol
pomôcť egyptským kúzelníkom
4. Ovady po celom Egypte okrem Góšenu, kde býval Izrael.
Žiaden boh tomu nemohol zabrániť — ani Ptah, stvoriteľ
vesmíru, ani Thoth, pán kúziel
5. Mor dobytka. Ani posvätná krava, bohyňa Hathor, ani býk
Apis nemohli zastaviť túto pohromu
6. Vredy. Božstvá–liečitelia Thot, Izis a Ptah neboli
schopní pomôcť
7. Hromy a krupobitie. Odhalenie bezmocnosti Rešpua, vládcu
nad bleskom, a Thota, boha dažďa a hromu
8. Kobylky. Tie boli úderom pre boha plodnosti Mina,
ochrancu úrody
9. Tri dni tmy. Potupa hlavného boha slnka Ra a slnečného
boha Hóra
10. Smrť prvorodených i faraónovho prvorodeného, ktorý bol
pokladaný za vteleného boha. Ra (Amon-Ra), boh slnka,
niekedy predstavovaný ako baran, tomu nemohol zabrániť
[Rámček na strane 66]
Mytológia a kresťanstvo
Keď sa pred necelými dvoma tisícmi rokov objavilo kresťanstvo, bolo uctievanie mýtických bohov starovekého Grécka a Ríma v plnom rozkvete. V Malej Ázii ešte stále prevládali grécke mená, čo vysvetľuje, prečo obyvatelia Lystry (v dnešnom Turecku) nazvali kresťanských uzdraviteľov Pavla a Barnabáša „bohmi“ a hovorili o nich ako o Hermovi a Diovi, a nie ako o rímskom Merkurovi a Jupiterovi. Správa uvádza, že „Diov kňaz, ktorého chrám bol pred mestom, priviedol býky a priniesol vence k bránam a chcel so zástupmi obetovať“. (Skutky 14:8–18) Pavol a Barnabáš iba horko–ťažko presvedčili zástup, aby im neobetovali. To svedčí o tom, ako vážne vtedy ľudia brali svoju mytológiu.
[Obrázok na strane 42]
Vrch Olymp v Grécku, o ktorom sa verilo, že tam sídlia bohovia
[Obrázok na strane 47]
Hlinená tabuľka s klinovým písmom, na ktorej je časť Eposu o Gilgamešovi
[Obrázok na strane 50]
Anubis, boh so šakaľou hlavou, váži srdce–dušu na ľavej miske váh, proti Maát, bohyni pravdy a spravodlivosti, symbolizovanej pierkom; Thoth zapisuje na tabuľku výsledok, prv než ho oznámi Ozirisovi
[Obrázky na strane 55]
Chalchiuhtlicue, aztécka bohyňa sladkej vody. Nádoba v tvare sovy s dutinou, kde sa vraj kládli obetované srdcia
[Obrázok na strane 57]
Egyptská trojica: zľava Hór, Oziris a Izis
[Obrázky na strane 58]
Inkské uctievanie slnka sa vykonávalo v Machu Picchu v Peru
Intihuatana, vsadený kameň, „kolík na uväzovanie“ slnka, používaný asi v spojitosti s uctievaním slnka v Machu Picchu
[Obrázky na strane 63]
Znázornenie sokola Hóra, býka Apisa a žaby Heqt. Bohovia Egypta neboli schopní odvrátiť pohromy, ktoré zoslal Jehova, vrátane premeny Nílu na krv
[Obrázky na strane 64]
Grécke božstvá, zľava, Afrodita; Zeus nesúci Ganymeda, čašníka bohov; Artemis
-
-
Hľadanie nepoznaného prostredníctvom mágie a špiritizmuĽudstvo hľadá Boha
-
-
4. kapitola
Hľadanie nepoznaného prostredníctvom mágie a špiritizmu
1. Čo povedal Pavol Aténčanom na Areopágu? Prečo?
„MUŽI, Aténčania, vidím, že podľa všetkého máte väčšiu bázeň pred božstvami ako iní.“ (Skutky 17:22) To povedal kresťanský apoštol Pavol zástupu zhromaždenému na Areopágu, Marsovom pahorku, v starovekých gréckych Aténach. Takto sa vyjadril, pretože predtým videl, že „mesto je plné modiel“. (Skutky 17:16) Čo videl?
2. Čo bolo dôkazom, že Aténčania mali bázeň pred božstvami?
2 V tomto kozmopolitnom meste nepochybne videl rôznych gréckych a rímskych bohov a bolo zrejmé, že život ľudu sa krúti okolo uctievania božstiev. Z obavy, aby náhodou nezabudli na nejaké dôležité alebo mocné božstvo, ktoré by sa preto mohlo nahnevať, pridali Aténčania do svojho uctievania i „Neznámeho Boha“. (Skutky 17:23) Tým jasne dávali najavo svoju bázeň pred božstvami.
3. Je bázeň pred božstvami len vlastnosťou Aténčanov?
3 Pravda, bázeň pred božstvami, najmä neznámymi, sa neobmedzuje len na Aténčanov prvého storočia. Po tisícročia ovládala takmer celé ľudstvo. Na mnohých miestach sveta je skoro každá oblasť života ľudí priamo či nepriamo spojená s božstvami alebo duchmi. Ako sme videli v predchádzajúcej kapitole, báje starovekých Egypťanov, Grékov, Rimanov, Číňanov a ďalších boli hlboko zakorenené v predstavách o bohoch a duchoch, ktorí hrali významnú úlohu v osobných i štátnych záležitostiach. V stredoveku bujneli v ríši kresťanstva historky o alchymistoch, kúzelníkoch a čarodejniciach, ba ani dnes nie je situácia o nič lepšia.
Dnešné obrady a povery
4. Aké sú niektoré známe zvyky, ktoré zjavne súvisia s božstvami alebo duchmi?
4 Či si to ľudia uvedomujú alebo nie, mnohé veci, ktoré robia, sú späté s poverčivými praktikami či predstavami, z ktorých niektoré naozaj súvisia s božstvami alebo duchmi. Viete, že napríklad oslavovanie narodenín má pôvod v astrológii, ktorá pripisuje veľkú dôležitosť presnému dátumu narodenia? A čo narodeninová torta? Zdá sa, že má spojitosť s gréckou bohyňou Artemis, ktorej narodeniny sa slávili medovými koláčmi v tvare mesiaca, ozdobenými sviečkami. Alebo viete o tom, že obliekať sa na pohreby do čierneho bolo pôvodne ľsťou, ako uniknúť pozornosti zlých duchov, ktorí vraj pri takých príležitostiach obchádzajú ľudí? Niektorí čierni Afričania sa natierajú na bielo a trúchliaci v ďalších krajinách nosia nezvyklé farby, aby ich duchovia nespoznali.
5. Aké zaužívané povery poznáte?
5 Okrem týchto rozšírených obyčajov majú ľudia všade svoje povery a strach. Na Západe sa verí, že rozbiť zrkadlo, vidieť prebehnúť čiernu mačku, alebo prejsť popod rebrík prináša nešťastie, a podľa toho, kde žijete, utorok alebo piatok trinásteho sa považuje za nešťastný deň. Na Východe si Japonci zapínajú kimono tak, že ľavú stranu si preložia cez pravú, pretože obrátený spôsob je určený len pre nebohých. Japonci si stavajú domy tak, aby ani okná, ani dvere nesmerovali na severovýchod, aby démoni, ktorí stadiaľ vraj prichádzajú, nenašli vchod. Na Filipínach pred pohrebom vyzúvajú mŕtvym topánky a kladú im ich k nohám, aby ich „svätý“ Peter privítal. Starí ľudia napomínajú deti, aby sa slušne správali, takým spôsobom, že ukazujú na mesiac ako na tvár „svätého“ Michaela, ktorý sa pozerá a zapisuje si ich skutky.
6. Nakoľko sa dnes ľudia venujú špiritizmu?
6 Viera v duchov a božstvá sa však neobmedzuje len na zdanlivo neškodné obyčaje a povery. Tak v primitívnych, ako aj v moderných spoločnostiach sa ľudia uchyľovali k rozmanitým prostriedkom, pomocou ktorých by ovládli alebo upokojili hrozivých duchov a získali si priazeň duchov blahosklonných. Tu nám iste hneď zídu na um kmene v ďalekých džungliach a horách, ktoré sa chodia radiť so špiritistickými médiami, medicinmanmi a šamanmi (kňazmi mágie), keď je niekto chorý alebo v ťažkostiach. No aj ľudia vo veľkých a menších mestách chodia k astrológom, k hádačom, k jasnovidcom a veštkyniam, pýtajú sa ich na budúcnosť, alebo hľadajú pomoc pri dôležitých rozhodnutiach. Podaktorí sa takýmto praktikám s nadšením venujú, i keď podľa mena patria k určitému náboženstvu. A mnohí ďalší si práve zo špiritizmu, čiernej mágie a okultizmu urobili svoje náboženstvo.
7. O akých otázkach musíme uvažovať?
7 Kde je zdroj alebo pôvod všetkých týchto obyčajov a povier? Sú to jednoducho len iné prístupy k Bohu? A čo je najdôležitejšie: čo prinášajú tým, ktorí sa dajú nimi viesť? Odpoveď na tieto otázky musíme hľadať hlboko v dejinách ľudstva a aspoň letmo nazrieť do jeho dávnych spôsobov uctievania.
Človek siaha po neznámom
8. Aká jedinečná vlastnosť odlišuje človeka od nižších tvorov?
8 Napriek všetkému, čo vyhlasujú evolucionisti, človek má duchovný rozmer, ktorý ho odlišuje od nižších tvorov a robí vyšším, ako sú oni. Rodí sa s pocitom, ktorý ho ženie, aby skúmal neznámo. Neustále zápasí s otázkami: Aký je zmysel života? Čo sa deje s človekom po smrti? Aký je vzťah človeka k hmotnému svetu a vlastne k celému vesmíru? Poháňa ho i túžba preniknúť k niečomu vyššiemu a mocnejšiemu, než je on sám, aby akosi ovládol svoje prostredie a svoj život. — Žalm 8:3, 4; 8:4, 5, RP; Kazateľ 3:11; Skutky 17:26–28.
9. Ako opisuje istý učenec duchovné zameranie čiže „duchovno“?
9 Ivar Lissner v knihe Man, God and Magic (Človek, Boh a mágia) to vyjadril takto: „Možno len obdivovať vytrvalosť, s akou sa človek za celú svoju históriu usiloval prekonať sám seba. Nikdy nesústreďoval svoju energiu len na veci potrebné k životu. Neustále pátral, hľadal cestu ďalej, usiloval sa dosiahnuť nedosiahnuteľné. Toto zvláštne, prirodzené a vrodené nutkanie v ľudskej bytosti je jej duchovno.“
10. Z čoho vidno, že človek má prirodzený pud približovať sa k Bohu?
10 Isteže tí, ktorí neveria v Boha, nevidia vec takto. Tento ľudský sklon zväčša pripisujú psychickým alebo iným potrebám človeka, ako sme si už ukázali v 2. kapitole. No či sme všetci nezažili, že v ohrození života alebo v zúfalej situácii prvou reakciou väčšiny ľudí je volať Boha alebo inú vyššiu moc na pomoc? I dnes je to tak, nielen v dávnej minulosti. Lissner pokračuje: „Kto konal výskumy medzi najstaršími primitívnymi národmi, tomu nijako nemohla uniknúť skutočnosť, že všetky majú pojem Boha, že si živo uvedomujú existenciu najvyššej bytosti.“
11. K čomu vedie ľudské úsilie preniknúť k neznámemu? (Porovnaj Rimanom 1:19–23.)
11 Iná vec je, ako sa snažili uspokojiť túto vrodenú túžbu preniknúť k neznámemu. Kočovní lovci a pastieri sa triasli pred silou divej zveri. Roľníci zas boli obzvlášť citliví na zmeny počasia a ročné obdobia. Obyvatelia pralesov reagovali celkom inak než ľudia z púští alebo z hôr. Pri týchto rozdielnych obavách a potrebách rozvinuli si ľudia neprehľadnú rozmanitosť náboženských obyčajov, o ktorých dúfali, že nimi zapôsobia na dobrotivých bohov a uzmieria si hrozivých.
12. Aké spoločné črty vidíme v náboženských obyčajoch ľudí po celom svete?
12 Napriek nesmiernej rozmanitosti sa vo všetkých týchto náboženských obyčajoch dajú vybadať isté spoločné črty. Patrí k nim hlboká úcta a strach pred posvätnými duchmi a nadprirodzenými mocami, používanie mágie, veštenie budúcnosti zo znamení a predzvestí, astrológia a rôzne spôsoby hádania. Pri skúmaní týchto spoločných čŕt uvidíme, že hrali závažnú úlohu vo vytváraní náboženského zmýšľania ľudí na celej zemeguli a po všetky storočia, nevynímajúc ani dnešných ľudí.
Posvätní duchovia a nadprirodzené moci
13. Čo bolo pre ľudí v dávnych dobách azda záhadou?
13 Život ľudí v raných dobách sa zdal byť plný záhad. Boli obklopení nevysvetliteľným a zarážajúcim dianím. Napríklad, nemohli pochopiť, prečo zdravý, statný človek odrazu upadne do choroby, prečo obloha nedá dážď v obvyklý čas alebo ako to, že holý, zdanlivo neživý strom sa rozzelená a je plný života v určitom ročnom období. Aj vlastný tieň, tlkot srdca a dych boli záhadou.
14, 15. Čomu človek z nedostatku porozumenia a vedenia pripisoval nevysvetliteľné veci? (Porovnaj 1. Samuelovu 28:3–7.)
14 Vďaka vrodenému duchovnému sklonu bolo len prirodzené, že človek pripisoval tieto záhadné veci a deje určitej nadprirodzenej moci. Keďže však nemal správne vedenie a porozumenie, jeho svet sa zakrátko naplnil dušami, duchmi, strašidlami a démonmi. Tak severoamerickí Indiáni z kmeňa Algonquinov volajú ľudskú dušu otahčuk, pod čím rozumejú „jeho tieň“, a zasa Malajci z juhovýchodnej Ázie veria, že keď človek zomrie, jeho duša uniká von nozdrami. Dnes viera v duchov a duše zomrelých — a pokusy nejako s nimi nadviazať spojenie — je temer všeobecne rozšírená.
15 Práve tak sa aj iné veci v prirodzenom okolí — slnko, mesiac, hviezdy, oceány, rieky, vrchy — zdali byť živé a akoby priamo vplývali na ľudskú činnosť. Zdalo sa, že obývajú akýsi svoj vlastný svet, a preto ich ľudia zosobňovali ako duchov a božstvá, niektorých ako priaznivo naklonených a nápomocných, iných ako zlých a škodiacich. Uctievanie stvorených vecí zaujalo prvoradé miesto takmer vo všetkých náboženstvách.
16. Ako sa prejavovalo uctievanie duchov, božstiev a posvätných predmetov?
16 Takéto formy viery nachádzame v náboženstvách prakticky každej starovekej civilizácie. Babylončania a Egypťania uctievali bohov slnka, mesiaca a súhvezdí. K predmetom ich zbožňovania patrili i živočíchy a divé zvieratá. Hinduisti sú známi svojím panteónom, ktorý má milióny bohov. Číňania mali vždy svoje posvätné hory a riečnych bohov, a svoju synovskú úctu vyjadrovali uctievaním predkov. Dávni druidi na Britských ostrovoch mali posvätné duby a osobitnú úctu prejavovali imelu, ktoré rástlo na dube. Neskôr prispeli svojím dielom Gréci a Rimania, a viera v duchov, božstvá, duše, démonov a posvätné predmety každého druhu sa pevne zakorenila.
17. Ako sa uctievanie stvorených vecí prejavuje ešte i dnes?
17 Aj keď sa dnes niektorí ľudia na každú takúto vieru pozerajú asi ako na poveru, podobné predstavy sa dodnes vyskytujú v náboženských zvykoch mnohých ľudí po celom svete. Niektorí doteraz veria, že určité vrchy, rieky, skaly zvláštneho tvaru, staré stromy a mnohé ďalšie veci sú posvätné a uctievajú ich ako predmety zbožňovania. Na takých miestach stavajú oltáre, svätostánky a chrámy. Napríklad rieka Ganga je posvätná pre hinduistov, ktorých najväčším želaním je vykúpať sa v nej, kým žijú, a rozsypať do nej svoj popol, keď zomrú. Budhisti považujú za mimoriadny zážitok uctievanie vo svätyni Buddhgaja v Indii, kde vraj Budha dospel k osvieteniu pod stromom bódhi. Katolíci idú kolenačky do baziliky Našej panej guadalupskej v Mexiku, alebo sa kúpu v „posvätných“ vodách pri svätyni vo francúzskych Lourdoch, kde hľadajú zázračné uzdravenie. Uctievanie stvorených vecí namiesto uctievania stvoriteľa sa v hojnej miere vyskytuje dodnes. — Rimanom 1:25.
Vzostup mágie
18. K čomu viedla viera v duchov a božstvá?
18 Len čo sa ujala viera, že neživý svet je plný duchov, dobrých či zlých, ľahko sa prešlo k ďalšiemu kroku — k pokusom hľadať vedenie a požehnanie u dobrých, a uzmieriť si zlých. Tak sa ľudia začali zaoberať mágiou, ktorá prekvitala azda u každého národa, v minulosti i dnes. — 1. Mojžišova 41:8; 2. Mojžišova 7:11, 12; 5. Mojžišova 18:9–11, 14; Izaiáš 47:12–15; Skutky 8:5, 9–13; 13:6–11; 19:18, 19.
19. a) Čo je mágia? b) Prečo sa mágia zdá mnohým ľuďom vierohodná?
19 Mágia je v podstate úsilie ovládnuť alebo prinútiť prírodné alebo nadprirodzené sily, aby plnili vôľu človeka. Keďže ľudia v prvotných spoločnostiach nepoznali skutočnú príčinu mnohých každodenných dejov, verili, že opakovanie určitých magických slov či zaklínadiel alebo konanie nejakého rituálu by mohlo privodiť isté žiadúce účinky. Mágii pridávalo na vierohodnosti to, že niektoré rituály boli skutočne učinné. Existujú napríklad správy, že medicinmani — v podstate čarodejníci alebo kúzelníci — na ostrovoch Mentawai, západne od Sumatry, mali prekvapujúce úspechy v liečení ľudí trpiacich hnačkou. Magická formula žiadala, aby si postihnutí ľahli tvárou dolu pri okraji jedného útesu a z času na čas oblizovali pôdu. Prečo to malo účinok? Pôda na útese obsahovala kaolín, bielu hlinku, ktorá sa dnes používa do niektorých liekov proti hnačke.
20. Ako mágia ovládla životy ľudí?
20 Niekoľko takýchto úspechov rýchlo zahladilo všetky neúspechy a zaistilo čarodejníkom povesť. Čoskoro sa stali obávanými a vysokováženými osobami — kňazmi, náčelníkmi, šamanmi, medicinmanmi, zázračnými doktormi a médiami. Ľudia chodili za nimi so svojimi ťažkosťami, aby ich uzdravili, odvrátili chorobu, aby im našli stratené veci, odhalili zlodejov, zahnali zlé vplyvy a vyriekli pomstu. Časom vznikol veľký súbor poverčivých zvykov a rituálov, ktoré sa zaoberali týmito záležitosťami, ale aj ďalšími životnými udalosťami, ako je narodenie, dosiahnutie dospelosti, zasnúbenie, svadba, smrť a pohreb. Moc a tajuplnosť mágie čoskoro ovládla všetky stránky ľudského života.
Tance na privolanie dažďa a čary
21, 22. Čo je to „imitačná mágia“? Uveďte príklad.
21 Napriek veľkej pestrosti magických praktík u rôznych národov, základné predstavy, z ktorých vychádzajú, sú si nápadne podobné. Prvá je predstava, že rovnaké vyvoláva rovnaké, teda že napodobnením možno dosiahnuť žiadúci účinok. Tomu sa niekedy hovorí imitačná mágia. Keď v Severnej Amerike Indiánom z kmeňa Omaha nedostatok dažďa ohrozoval úrodu, tancovali okolo nádrže s vodou. Potom jeden z nich nabral vodu do úst a vystrekol ju do vzduchu, napodobňujúc tak dážď alebo spŕšku. Alebo sa muž váľal po zemi ako ranený medveď, aby sa uistil, že sa mu vydarí lov na medveďa.
22 Iné národy mali náročnejšie rituály, v ktorých boli spevy a obete. Číňania si robili veľkého papierového alebo dreveného draka, svojho boha dažďa, a nosili ho v sprievode alebo vyniesli modlu svojho božstva z chrámu a postavili ju na slnko, aby pocítila horúčavu a zoslala dážď. Rituál národa Ngoni vo východnej Afrike pozostával z nalievania piva do hrnca zakopaného v pôde chrámu dažďa a z modlitby: „Pán Čauta, zatvrdil si svoje srdce proti nám, čo od nás žiadaš? Veď máme zahynúť! Daj svojim deťom dážď, tu je pivo, ktoré sme ti dali.“ Potom zvyšné pivo vypijú. Nasleduje spev a tanec a mávanie vetvami namočenými vo vode.
23. Ako sa vyvinulo kúzelníctvo a čarovanie? (Porovnaj 3. Mojžišovu 19:31; 20:6, 27; 5. Mojžišovu 18:10–13.)
23 Ďalšia predstava v pozadí magických praktík je tá, že predmety, ktoré patrili nejakej osobe, neprestávajú mať na ňu vplyv ani vtedy, keď sú od nej odlúčené. Z toho sa vyvinul zvyk začarovať niekoho tým, že sa pôsobilo na niečo, čo tejto osobe kedysi patrilo. Ešte v 16. a 17. storočí sa v Európe a v Anglicku verilo, že čarodejnice a čarodejníci môžu takouto mocou spôsobiť ľuďom škodu. K používaným technikám patrilo urobiť voskovú podobu osoby a pichať do nej ihlice, napísať jeho meno na kus papiera a potom ho spáliť, zahrabať časť jeho odevu alebo urobiť niečo s jeho vlasmi, ostrihanými nechtami, s jeho potom, ba i s výkalmi. Rozšírenosť týchto a podobných zvykov vidno zo skutočnosti, že v roku 1542, 1563 a 1604 boli v anglickom parlamente schválené zákony vyhlasujúce čarodejníctvo za hrdelný zločin. Táto forma mágie sa takým či onakým spôsobom praktizovala medzi ľuďmi takmer všetkých národov celé stáročia.
Budúcnosť v znameniach
24. a) Čo je veštenie? b) Ako veštili Babylončania?
24 Mágia sa často používa na odhaľovanie skrytých informácií alebo na nazretie do budúcnosti pomocou znamení. To je známe ako veštenie. Boli ním povestní Babylončania. Podľa knihy Magic, Supernaturalism, and Religion (Mágia, nadprirodzeno a náboženstvo) „boli majstrami v umení predvídať, predpovedali budúcnosť z pečene a čriev zabitých zvierat, z ohňa a dymu a z trblietania drahokamov; predpovedali udalosti zo zurčania prameňov a z tvaru rastlín... Atmosferické úkazy, dážď, oblaky, vietor a blesk sa vykladali ako znamenia, praskanie nábytku a dreveného obloženia predpovedalo budúce udalosti... Muchy a iný hmyz, ako aj psy boli nositeľmi okultných posolstiev.“
25. Ako sa o veštení v starovekom Babylone zmieňovali Ezechiel a Daniel?
25 Biblická kniha Ezechiela rozpráva, ako na jednej vojenskej výprave „babylonský kráľ sa totiž zastavil na križovatke, pri východisku oboch ciest, kvôli vešteniu. Potriasol šípmi. Pýtal sa pomocou terafim; pozeral sa do pečene.“ (Ezechiel 21:21) K babylonskému dvoru patrili aj zaklínači, čarodejníci a kňazi, ktorí sa venovali mágii. — Daniel 2:1–3, 27, 28.
26. Aký bol obľúbený spôsob veštenia u Grékov?
26 Ľudia iných, východných i západných národov sa tiež púšťali do rôznych spôsobov veštenia. Gréci sa pýtali vo svojich veštiarňach na veľké politické udalosti i na svetské osobné záležitosti, ako je svadba, cestovanie a deti. Najslávnejšia veštiareň bola v Delfách. Odpovede, o ktorých si mysleli, že sú od boha Apolóna, prichádzali prostredníctvom kňažky alebo Pýthie v podobe nezrozumiteľných zvukov a boli vykladané kňazmi, ktorí ich zostavovali do veršov s dvojakým významom. Klasickým príkladom bola odpoveď lýdskemu kráľovi Kroisovi, ktorá znela: „Ak Kroisos prekročí Halys, zničí mocnú ríšu.“ Ukázalo sa, že tá zničená mocná ríša bola jeho vlastná. Keď Kroisos prekročil rieku Halys, aby vtrhol do Kapadócie, porazil ho Peržan Cýrus.
27. V akej miere sa veštením zaoberali Rimania?
27 Na Západe veštecké umenie dosiahlo vrchol u Rimanov, ktorí skúmali znamenia a úkazy takmer pri všetkom, čo robili. Ľudia všetkých spoločenských tried verili v astrológiu, čary, talizmany, hádačstvo a mnoho ďalších foriem veštenia. A podľa znalca rímskych dejín Edwarda Gibbona „rôzne spôsoby uctievania, ktoré vládli v rímskom svete, považoval ľud všetky za rovnako pravé“. Preslávený štátnik a rečník Cicero bol odborníkom v hľadaní znamení z letu vtákov. Rímsky historik Petronius poznamenal, že súdiac podľa množstva náboženstiev a kultov v niektorých rímskych mestách, muselo tam byť viac bohov než ľudí.
28. Akým spôsobom veštili v dávnych časoch Číňania?
28 V Číne vykopali vyše 100 000 vešteckých kostí a mušlí z druhého tisícročia pred n. l. (dynastia Šang). Kňazi Šangov ich používali na hľadanie božského vedenia pri všetkom, počnúc počasím až po presuny vojsk. Na tieto kosti písali kňazi starobylým písmom otázky. Potom kosti ohriali, skúmali pukliny, čo sa objavili, a zapisovali odpovede na tie isté kosti. Niektorí učenci sa domnievajú, že z týchto starovekých zápisov sa vyvinulo čínske písmo.
29. Akú zásadu veštenia predkladá kniha I-ťing?
29 Najznámejšie staroveké čínske dielo o veštectve je I-ťing (Kniha premien), ktorú údajne napísali prví dvaja cisári dynastie Čou, Wen Wang a Čou Kung v 12. storočí pred n. l. Obsahuje podrobné vysvetlenie vzájomného pôsobenia dvoch protikladných síl jin a jang (tmavá–svetlá, záporná–kladná, ženská–mužská, mesiac–slnko, zem–nebo a tak ďalej), o ktorých mnoho Číňanov dodnes verí, že sú to riadiace princípy stojace za všetkými životnými záležitosťami. Kniha predkladá obraz, že všetko sa neustále mení a nič netrvá. Ak sa má človeku vydariť akékoľvek podujatie, musí si uvedomiť všetky premeny v danom okamihu a konať v súlade s nimi. Preto ľudia kladú otázky a hádžu lós a potom sa obracajú k I-ťingu o odpovede. Po celé stáročia slúžil I-ťing v Číne za základ najrôznejších odpovedí, mystického veštenia zo znakov nakreslených na zemi (geomantia) a iných foriem veštenia.
Od astronómie k astrológii
30. Opíšte vývoj ranej astronómie.
30 Poriadok v pohyboch Slnka, Mesiaca, hviezd a planét oddávna fascinoval ľudí na zemi. V Mezopotámii boli objavené súpisy hviezd z roku 1800 pred n. l. Na základe takýchto údajov dokázali Babylončania predpovedať mnohé astronomické úkazy ako zatmenie Mesiaca, východ a západ súhvezdí a určité pohyby planét. Oblohu pozorovali i Egypťania, Asýrčania, Číňania, Indiáni, Gréci, Rimania a ďalšie dávne národy a podrobne zaznamenávali astronomické úkazy. Podľa týchto záznamov zostavovali svoje kalendáre a usmerňovali svoju činnosť v priebehu roku.
31. Ako sa z astronómie zrodila astrológia?
31 Z astronomických pozorovaní vysvitalo, že isté udalosti na zemi akoby prebiehali súčasne s určitými nebeskými úkazmi. Napríklad striedanie ročných období úzko súviselo s pohybom Slnka, príliv a odliv sa riadil fázami Mesiaca, každoročné záplavy Nílu vždy nasledovali po východe Síria, najjasnejšej hviezdy. Prirodzeným záverom bolo, že nebeské telesá hrajú významnú úlohu ako príčiny týchto a ďalších pozemských udalostí. Egypťania dokonca nazvali Sírius Prinášačom Nílu. Myšlienka, že hviezdy vplývajú na dianie na zemi, rýchlo viedla k predstave, že na nebeské telesá by sa dalo spoliehať pri predpovedaní budúcnosti. Tak astronómia zrodila astrológiu. Zakrátko si králi držali pri dvore úradných astrológov, aby hľadali radu vo hviezdach pri dôležitých štátnych záležitostiach. Ale i prostí ľudia vzhliadali k hviezdam v súvislosti so svojimi osobnými osudmi.
32. Ako pestovali astrológiu Babylončania?
32 A opäť sa tu objavujú Babylončania. Vo hviezdach videli nebeské príbytky bohov, tak ako boli ich pozemskými príbytkami chrámy. Tak vznikla myšlienka zoskupovať hviezdy do súhvezdí a tiež viera, že nebeské úkazy, ako napríklad zatmenie alebo objavenie sa istých jasných hviezd či komét, veštia zármutok a vojny na zemi. Medzi vykopávkami v Mezopotámii sa našli stovky správ od astrológov určené kráľom. Niektoré oznamovali, že hroziace zatmenie Mesiaca je znamením, že určitý nepriateľ utrpí porážku, alebo že objavenie sa istej planéty v istom súhvezdí bude znamenať „veľké zlo“ na zemi.
33. Čo povedal Izaiáš o Babylončanoch, „pozorovateľoch hviezd“?
33 Ako mocne sa Babylončania spoliehali na tento druh veštenia, vysvitá z posmešných slov proroka Izaiáša, ktoré vyslovil, keď predpovedal zničenie Babylonu: „Postav sa teraz so svojimi zaklínadlami a s množstvom svojho čarodejníctva, v ktorých si sa namáhala od mladosti... Nech vstanú teraz a zachránia ťa, tí ctitelia nebies, pozorovatelia hviezd, tí, čo počas novmesiacov oznamujú poznanie o veciach, ktoré prídu na teba.“ — Izaiáš 47:12, 13.
34. Kto boli „mágovia“, ktorí prišli k dieťaťu Ježišovi?
34 Z Babylonu sa astrológia dostala do Egypta, Asýrie, Perzie, Grécka, Ríma a Arábie. I na Východe mali Hindovia a Číňania zložité astrologické systémy. „Mágovia“, o príchode ktorých k dieťaťu Ježišovi píše evanjelista Matúš, boli „astrológovia z východu“. (Matúš 2:1, 2) Niektorí učenci usudzujú, že boli možno z chaldejskej a médoperzskej astrologickej školy v Parthii, ktorá bývala provinciou Perzie a neskôr sa stala nezávislou Parthskou ríšou.
35. Ako sa rozvíjala astrológia v gréckom období?
35 Boli to však Gréci, ktorí rozvinuli astrológiu do tej podoby, v akej sa vykonáva dnes. V druhom storočí n. l. zozbieral grécky astronóm Klaudius Ptolemaios z egyptskej Alexandrie všetky astrologické záznamy do štyroch kníh nazvaných Tetrabiblos, ktoré až dodnes slúžia ako základný astrologický text. Z neho sa vyvinulo to, čo sa obvykle nazýva natálnou astrológiou, čiže systém predpovedania budúcnosti človeka na základe štúdia jeho horoskopu — tabuľky, ktorá ukazuje postavenie Slnka, Mesiaca a rôznych planét medzi súhvezdiami, ako sa javili z rodiska toho človeka v okamihu jeho narodenia.
36. Čo je dôkazom, že si astrológia získala vážnosť?
36 V 14. a 15. storočí si astrológia získala veľké uznanie na Západe. Vyučovala sa ako vedný odbor na univerzitách, a to vyžadovalo dobrú znalosť jazykov a matematiky. Astrológovia boli považovaní za učencov. Shakespearove diela sú plné narážok na astrologické vplyvy na záležitosti ľudí. Každý kráľovský dvor i mnohí šľachtici si držali súkromného astrológa, aby sa mohli okamžite poradiť. Takmer každý plán — či to bola vojna, stavba, obchod alebo cesta — sa uskutočnil, až keď sa spýtali hviezd. Astrológia si získala vážnosť.
37. Ako ovplyvnil astrológiu vedecký pokrok?
37 Aj keď práce astronómov, ako Koperníka a Galilea, spolu s postupujúcim vedeckým bádaním astrológiu ako právoplatnú vedu značne zdiskreditovali, prežila až po dnešok. (Pozri rámček, strana 85.) Na hlavy štátu i na prostých ľudí, či v technicky vyspelých štátoch, alebo v najodľahlejších dedinách rozvojových krajín, si toto tajomné umenie, vynájdené Babylončanmi, rozvinuté Grékmi a ďalej rozšírené Arabmi, stále udržiava nemalý vplyv.
Osud vpísaný do tváre a do dlane
38. Čo viedlo k ďalším formám veštenia, sústreďujúcim sa na ruku a tvár človeka?
38 Ak sa hľadanie znamení budúcnosti v nebesiach zdá príliš odťažité tým, ktorí si chcú veštiť, sú tu iné, bezprostrednejšie a ľahko prístupné spôsoby. V hebrejskej Zohar čiže Sefer hazohar (Kniha nádhery), dielo o židovskej mystike z 13. storočia, sa píše: „Na oblohe, ktorá obklopuje vesmír, vidíme mnoho figurácií, tvorených hviezdami a planétami. Zjavujú skryté veci a hlboké tajomstvá. Podobne aj na našej pokožke, ktorá obopína ľudskú bytosť, sú útvary a črty, ktoré sú hviezdami nášho tela.“ Takéto filozofovanie viedlo k ďalším spôsobom veštenia alebo predpovedania budúcnosti, k hľadaniu prorockých znamení na tvári a dlaniach. Podobné postupy sú dodnes rozšírené na Východe i na Západe. Je však zrejmé, že ich počiatky majú korene v astrológii a mágii.
39. Čo je fyziognómia a ako sa vykonávala?
39 Fyziognómia je hádanie z čŕt tváre, z tvaru očí, nosa, zubov a uší. V roku 1531 vydal v Štrasburgu istý Ján z Indagine na túto tému knihu, v ktorej predložil výrazné rytiny tvárí s rôznymi tvarmi očí, nosa, uší a tak ďalej, i so svojimi výkladmi. Je zaujímavé, že tu citoval Ježišove slová z Matúša 6:22: „Ak je tvoje oko prosté, bude celé tvoje telo jasné“, a na tomto základe tvrdil, že veľké, jasné a okrúhle oči sú znakom rýdzosti a dobrého zdravia, zatiaľ čo vpadnuté a malé oči prezrádzajú závisť, zlobu a podozrievavosť. Avšak v podobnej knihe Kompendium fyziognómie, vydanej v roku 1533, jej autor Bartolommeo Coclè tvrdil, že veľké a okrúhle oči znamenajú osobu nestálu a lenivú.
40. a) Čo je chiromantia? b) Ako sa hľadala opora pre chiromantiu v Biblii?
40 Veštci tvrdia, že v ľudskom tele popri hlave odzrkadľuje sily zhora najviac ruka. Preto ďalšou obľúbenou formou veštenia je určovanie povahy a osudu človeka čítaním z čiar na jeho dlani — chiromantia; obyčajne sa nazýva čítanie z ruky. Stredovekí chiromanti hľadali oporu pre svoje remeslo v Biblii. Našli tam verše ako „na ruku každého človeka kladie svoju pečať, všetci ľudia, ktorých učinil, nadobudli poznanie“ a „dlhosť dní je v jej pravici, v jej ľavici bohatstvo a sláva“. (Jób 37:7, EP; Príslovia 3:16, RP) Hrbolce či pahorky na dlani sa tiež brali do úvahy, lebo sa myslelo, že predstavujú planéty, a tak zjavujú niečo o človeku a jeho budúcnosti.
41. Ako sa pestuje veštenie na Ďalekom východe?
41 Hádanie z čŕt tváre a z čiar ruky je nesmierne obľúbené na Ďalekom východe. Popri profesionálnych veštcoch a poradcoch ponúkajúcich svoje služby je tu množstvo amatérov a všemajstrov, pretože knihy a publikácie každej úrovne sú ľahko dostupné. Často sa ľudia púšťajú do čítania z ruky len tak pre zábavu, no mnohí to berú vážne. Obvykle sa však ľudia neuspokoja s jedným spôsobom veštenia. Keď majú pred sebou vážny problém alebo dôležité rozhodnutie, idú do svojho chrámu, či budhistického, taoistického, šintoistického alebo iného, a tam sa pýtajú bohov, potom idú k astrológovi, aby sa opýtal hviezd, potom k hádačovi, aby im čítal z ruky a z tváre, a nakoniec prídu domov a pýtajú sa svojich zomrelých predkov. Dúfajú, že aspoň niekde nájdu odpoveď, ktorá sa im bude zdať vhodná.
Je to len nevinná zábava?
42. K čomu došli ľudia v prirodzenej túžbe poznať budúcnosť?
42 Je prirodzené, že by každý rád vedel, čo skrýva budúcnosť. Aj túžba zaistiť si šťastie a odvrátiť to, čo by mohlo škodiť, je všeobecná. Preto ľudia po celé veky hľadali vedenie u duchov a božstiev. Pritom sa zaplietli do špiritizmu, mágie, astrológie a ďalších poverčivých praktík. V minulosti nosili ľudia na svoju ochranu amulety a talizmany a chodili sa liečiť k medicinmanom a šamanom. Aj dnes nosia ľudia medailónky so „svätým“ Krištofom, alebo nosia talizmany „pre šťastie“, chodia na seansy, majú abecedné tabuľky, krištáľové gule, horoskopy a tarokové karty. Pokiaľ ide o špiritizmus a povery, ľudstvo sa zrejme príliš nezmenilo.
43. a) Ako sa mnohí ľudia pozerajú na špiritizmus, mágiu a veštenie? b) Na aké otázky týkajúce sa poverčivých zvykov treba dať odpoveď?
43 Mnohí si, samozrejme, uvedomujú, že sú to len povery, ktoré nemajú žiaden reálny základ. A keď o tom hovoria, možno dodajú, že to robia len pre zábavu. Iní dokazujú, že mágia a veštenie sú vlastne užitočné, lebo dávajú duševnú istotu ľuďom, ktorí by inak boli príliš vyľakaní z prekážok, s ktorými sa v živote stretávajú. No je to všetko len nevinná zábava alebo psychická opora? Odkiaľ pochádzajú všetky špiritistické a magické zvyky, o ktorých sme uvažovali v tejto kapitole, a mnoho ďalších, o ktorých sme sa nezmienili?
44. Čo je v podstate základom všetkých týchto zvykov?
44 Pri skúmaní rozličných aspektov špiritizmu, mágie a veštenia sme si všimli, že sú úzko spojené s vierou v duše zomrelých a v duchov, dobrých i zlých. Teda viera v duchov, mágia a veštenie je v podstate založená na akomsi mnohobožstve, zakorenenom v náuke o nesmrteľnosti ľudskej duše. Je to však zdravý základ na to, aby sme na ňom postavili svoje náboženstvo? Pokladali by ste uctievanie založené na takomto základe za prijateľné?
45. Pred akými otázkami, pokiaľ išlo o jedlá obetované modlám, stáli kresťania prvého storočia?
45 Kresťania prvého storočia stáli pred tými istými otázkami. Boli obklopení Grékmi a Rimanmi s ich mnohými bohmi a božstvami, aj s ich obradmi plnými povier. Takým obradom bolo obetovanie jedla modlám a potom nasledujúce jeho spoločné jedenie. Mal by sa na takom obrade zúčastniť ten, kto miluje pravého Boha a chce sa mu páčiť? Všimnite si, ako na túto otázku odpovedal apoštol Pavol.
46. Čo veril Pavol a raní kresťania o Bohu?
46 „Čo sa týka jedenia jedla obetovaného modlám, vieme, že modla nie je vo svete nič a že niet Boha okrem jedného. Lebo hoci sú takí, ktorí sú nazývaní ‚bohmi‘, či v nebi, alebo na zemi, tak ako je mnoho ‚bohov‘ a mnoho ‚pánov‘, pre nás je skutočne jeden Boh, Otec, z ktorého je všetko, a my pre neho.“ (1. Korinťanom 8:4–6) Pre Pavla a kresťanov prvého storočia pravým náboženstvom nebolo uctievanie mnohých bohov, polyteizmus, ale oddanosť len „jednému Bohu, Otcovi“, ktorého meno zjavuje Biblia, keď hovorí: „Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ — Žalm 83:18; 83:19, RP.
47. Ako odhalil Pavol pravú totožnosť ‚bohov a pánov‘ v nebi i na zemi?
47 No treba si všimnúť i to, že apoštol Pavol síce povedal, že ‚modla nie je nič‘, ale nepovedal, že ‚bohovia‘ a ‚páni‘, ku ktorým sa ľudia obracajú so svojou mágiou, veštením a obeťami, neexistujú. O čo teda ide? Pavol to objasnil ďalej v tom istom liste, keď napísal: „Ale hovorím, že veci, ktoré obetujú národy, obetujú démonom, a nie Bohu.“ (1. Korinťanom 10:20) Áno, prostredníctvom svojich bohov a pánov uctievali národy v skutočnosti démonov — anjelských čiže duchovných tvorov, ktorí sa vzbúrili proti pravému Bohu a pripojili sa k svojmu vodcovi, Satanovi Diablovi. — 2. Petra 2:4; Júda 6; Zjavenie 12:7–9.
48. Aké nebezpečenstvo z okultnej sféry hrozí i dnes a ako sa mu možno vyhnúť?
48 Ľudia často ľutujú takzvané primitívne národy, ktoré boli zotročené svojimi poverami a strachom. Hovoria, že ich odpudzujú krvavé obete a divošské rituály. Právom. A predsa dodnes počúvame o vúdú, satanských kultoch, dokonca aj o ľudských obetiach. Sú to možno extrémne prípady, predsa však dokazujú, že záujem o okultné veci je stále veľmi živý. Môže sa to začať ‚nevinnou zábavou‘ a zvedavosťou, ale často to vedie až k tragédii a smrti. Aké múdre je dbať na biblickú výstrahu: „Buďte triezvi, bdejte, váš protivník, Diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil.“ — 1. Petra 5:8; Izaiáš 8:19, 20.
49. Čo budeme skúmať v ďalších kapitolách tejto knihy?
49 Keď sme sa zamysleli nad vznikom náboženstva, nad rozmanitosťou dávnych mytológií a nad rôznymi formami špiritizmu, mágie a povier, obrátime teraz pozornosť k veľkým náboženstvám sveta — hinduizmu, budhizmu, taoizmu, konfucianizmu, šintoizmu, judaizmu, cirkviam kresťanstva a islamu. Ako vznikli tieto náboženstvá? Čo učia? Aký vplyv majú na svojich veriacich? O týchto a ďalších otázkach budeme uvažovať v nasledujúcich kapitolách.
[Zvýraznený text na strane 76]
Zdalo sa, že niektoré čary boli účinné
[Rámček na strane 85]
Je astrológia vedecká?
Astrológia tvrdí, že Slnko, Mesiac, hviezdy a planéty môžu pôsobiť na dianie na zemi a že konštelácia týchto nebeských telies v okamihu narodenia človeka zohráva dôležitú úlohu v jeho živote. Vedecké objavy to však značne spochybňujú:
▪ Práce astronómov, ako boli Koperník, Galileo a Kepler, jasne dokázali, že Zem nie je stredobodom vesmíru. Teraz je známe i to, že hviezdy, ktoré sa javia ako súhvezdia, často v skutočnosti netvoria skupinu. Niektoré z nich môžu byť ďaleko vo vesmíre, kým iné pomerne blízko. Preto sú domnelé vlastnosti takzvaných súhvezdí zverokruhu číry výmysel.
▪ Planéty Urán, Neptún a Pluto boli raným astrológom neznáme, pretože boli objavené až po vynájdení teleskopu. Teda ako asi vysvetľovali ich „vplyv“ astrologické tabuľky nakreslené o stáročia skôr? A potom, prečo by „vplyv“ jednej planéty mal byť „dobrý“ a druhej „zlý“, keď veda teraz vie, že v podstate všetky sú kusmi neživej skaly alebo zhlukmi plynov, ktoré sa rútia priestorom?
▪ Genetika nás učí, že základné črty našej osobnosti sa netvoria pri narodení, ale pri počatí, keď sa jedna z miliónov spermiových buniek otca spojí s jednou vaječnou bunkou matky. Astrológia však napriek tomu určuje horoskop človeka podľa okamihu jeho narodenia. Tento asi deväťmesačný rozdiel by v astrologických pojmoch musel dať jedincovi celkom iný vzorec osobnosti.
▪ Prechod Slnka súhvezdiami, ako ho vidí pozorovateľ zo zeme, je dnes asi o mesiac oneskorený oproti tomu, ako ho pred 2 000 rokmi astrológovia zaznamenali na svoje astrologické mapy a tabuľky. Preto astrológia označuje osobu narodenú koncom júna alebo začiatkom júla ako Raka (veľmi citlivého, náladového, uzavretého). V skutočnosti je však Slnko v tom čase v súhvezdí Blížencov, takže by osoba mala byť spoločenská, vtipná, zhovorčivá.
Je zrejmé, že astrológia nemá žiaden racionálny ani vedecký základ.
[Obrázky na strane 71]
Rozbité zrkadlá, čierne mačky a niektoré čísla sú základom povier. Čínsky znak, ktorý zodpovedá slovu „štyri“, znamená v čínštine a japončine „smrť“
[Obrázky na strane 74]
Vľavo, bazilika Našej panej guadalupskej v Mexiku, kde sa katolíci modlia o zázračné uzdravenie.
Vpravo, Stonehenge v Anglicku, kde vraj starí druidi uctievali slnko
[Obrázok na strane 80]
Niektorí ľudia sa radia so šamanmi a zázračnými doktormi
[Obrázky na strane 81]
Iní mávajú seansy, používajú abecedné tabuľky, krištáľové gule, tarokové karty a jasnovidcov
[Obrázky na strane 82]
Veštenie s použitím nápisov na korytnačine a symbolu jin-jang má na Ďalekom východe dlhú históriu
[Obrázky na strane 87]
Mnohí ľudia sa riadia horoskopom a veria, že postavenie Slnka, Mesiaca, planét a hviezd v okamihu ich narodenia má vplyv na ich život
[Obrázky na strane 90]
Veriaci potrasie nádobku osudu, vypadne mu jedna palička s veštbou, a tak dostáva posolstvo a výklad
-
-
Hinduizmus — hľadanie oslobodeniaĽudstvo hľadá Boha
-
-
5. kapitola
Hinduizmus — hľadanie oslobodenia
„V hinduistickej spoločnosti je náboženským zvykom ráno ako prvé okúpať sa v neďalekej rieke alebo, ak nie je nablízku rieka ani potok, doma. Ľudia veria, že ich to posväcuje. Potom, stále ešte pred raňajkami, idú do miestneho chrámu a obetujú kvety a jedlo miestnemu bohu. Niektorí umyjú modlu a ozdobia ju červeným a žltým práškom.
Skoro v každej domácnosti majú kútik alebo aj miestnosť na uctievanie obľúbeného rodinného boha. Niekde je obľúbeným bohom Ganéša, boh s hlavou slona. K nemu sa ľudia modlia najmä o úspech, lebo je známy ako taký, ktorý odstraňuje prekážky. Inde majú prvé miesto v prijímaní uctievania Krišna, Ráma, Šiva, Durgá alebo iné božstvá.“ — Tara C., Káthmandú, Nepál.
1. a) Opíšte niektoré hinduistické zvyky. b) Aké sú niektoré rozdiely medzi západným a hinduistickým pohľadom na život?
ČO JE hinduizmus? Je to len zjednodušená predstava Západu o uctievaní zvierat, o kúpeľoch v Gange a kastovníctve? Alebo je to niečo viac? Odpoveď znie: Oveľa viac. Hinduizmus je odlišný spôsob chápania života, ktorému sú západné hodnoty celkom cudzie. Ľudia na Západe majú sklon hľadieť na život ako na chronologický rad udalostí v slede dejín. Hinduisti vidia život ako stále sa opakujúci kolobeh, cyklus, v ktorom ľudské deje majú len malý význam.
2, 3. a) Prečo je ťažké definovať hinduizmus? b) Ako vysvetľuje istý hinduistický spisovateľ vzťah medzi hinduizmom a polyteizmom?
2 Nie je ľahké definovať hinduizmus, pretože nemá formulované žiadne určité vyznanie, nemá hierarchiu kňazov ani riadiaci orgán. Má však učiteľov, tzv. svami, a duchovných vodcov, tzv. guru. Široká definícia hinduizmu uvedená v istej historickej knihe hovorí, že je to „celý komplex článkov viery a inštitúcií, ktoré sa vynárali od čias, keď boli napísané ich starobylé (a najposvätnejšie) spisy, védy, až dodnes“. Iná kniha uvádza: „Možno povedať, že hinduizmus je kult boha Višnua alebo boha Šivu alebo bohyne Šakti alebo ich vtelení, podôb, manželiek alebo potomkov.“ To umožňuje zahrnúť sem kulty Rámu a Krišnu (Višnuových vtelení), Durgá, Skandu a Ganéšu (ako Šivovej manželky a synov). Tvrdí sa, že hinduizmus má 330 miliónov bohov, a predsa vraj nie je polyteistickým náboženstvom. Ako je to možné?
3 To vysvetľuje indický spisovateľ A. Parthasarathy: „Hinduisti nie sú polyteisti. Hinduizmus hovorí o jednom Bohu... Rozmanití bohovia a bohyne hinduistického panteónu sú skôr predstavitelia mocí a funkcií jedného najvyššieho Boha vo viditeľnom svete.“
4. Čo zahrnuje pojem „hinduizmus“?
4 Hinduisti hovoria o svojej viere často ako o sanatana dharma, čo znamená večný zákon alebo poriadok. Hinduizmusa je naozaj len voľný pojem, ktorý opisuje rad náboženstiev a siekt (sampradája), ktoré sa vyvíjali a prekvitali po vyše tisíc rokov pod strechou zložitej staroindickej mytológie. Táto mytológia je taká spletitá, že New Larousse Encyclopedia Mythology píše: „Indická mytológia je nerozmotateľná džungľa bujného porastu. Keď do nej vojdete, stratíte denné svetlo a všetko jasné vedomie o smere.“ Predsa však zhrnieme v tejto kapitole niektoré črty a náuky tejto viery.
Dávne korene hinduizmu
5. Nakoľko rozšírený je hinduizmus?
5 Aj keď hinduizmus nie je taký rozšírený ako niektoré iné veľké náboženstvá, predsa mal v roku 1990 okolo 700 miliónov prívržencov, čo znamená asi každého ôsmeho človeka (13 %) zo svetovej populácie. Väčšina z nich však žije v Indii. Preto máme dôvod pýtať sa: Ako a prečo sa hinduizmus rozšíril práve v Indii?
6, 7. a) Ako sa podľa niektorých historikov dostal hinduizmus do Indie? b) Ako predkladá hinduizmus povesť o potope? c) Aké náboženstvo bolo v údolí Indu prv, než prišli Árijci, ako hovorí archeológ Marshall?
6 Niektorí historici hovoria, že korene hinduizmu siahajú asi 3 500 rokov do minulosti, keď vlna sťahovania národov priviedla Árijcov so svetlou pleťou zo severozápadu do údolia Indu, ktoré dnes patrí prevažne k Pakistanu a Indii. Odtiaľ sa tento ľud rozšíril po rovinách rieky Gangy naprieč celou Indiou. Niektorí odborníci tvrdia, že náboženské predstavy prisťahovalcov sa utvárali na základe starobylých iránskych a babylonských učení. Jednou nitkou, ktorú má hinduizmus spoločnú s mnohými inými kultúrami, je povesť o potope. — Pozri rámček, strana 120.
7 No aká forma náboženstva existovala v údolí Indu pred príchodom Árijcov? Archeológ Sir John Marshall hovorí o „‚Veľkej bohyni matke‘, niektoré znázornenia predstavujú figúru ťarchavej ženy, väčšinu tvoria nahé ženské postavy s vysokými nákrčníkmi a ozdobami hlavy... Potom je ‚Mužský boh‘, ‚v ktorom možno hneď spoznať prototyp historického Šivu‘, sediaci (v jogínskej polohe) tak, že sa chodidlá dotýkajú, ityfalický (pripomínajúci kult lingamu [falusu]), obklopený zvieratami (čo znázorňuje Šivovo meno ‚Pán zvierat‘). Hojné sú kamenné znázornenia falusu a vulvy,... ktoré poukazujú na kult lingamu a jóni Šivu a jeho manželky.“ (World Religions—From Ancient History to the Present [Svetové náboženstvá — od dávnej histórie po dnešok]) Dodnes sa Šiva uctieva ako boh plodnosti, boh falusu čiže lingamu. Zvieraťom, na ktorom jazdí, je býk Nandin.
8, 9. a) Ako protirečí istý hinduistický učenec Marshallovej teórii? b) Aký protiargument vyslovil o uctievaných predmetoch hinduizmu a „kresťanstva“? c) Čo je základom svätých spisov hinduizmu?
8 Hinduistický učenec Svami Sankarananda nesúhlasí s Marshallovým výkladom a tvrdí, že uctievané kamene, niektoré známe pod menom Šivalinga, boli pôvodne symbolmi „nebeského ohňa alebo slnka a slnečného ohňa, lúčov“. (The Rigvedic Culture of the Pre-Historic Indus [Rigvédska kultúra prehistorického Indu]) Dôvodí, že „kult pohlavia... nevznikol ako náboženský kult. Je to neskorší prídavok. Je to úpadok pôvodného kultu. To ľudia strhávajú ideál, ktorý prevyšuje ich chápanie, dolu na svoju úroveň.“ Proti západnej kritike hinduizmu argumentuje tým, že podľa kresťanského uctievania kríža, pohanského falického symbolu, „kresťania... sú vyznávači kultu pohlavia“.
9 Po čase sa indické články viery, mýty a legendy zapisovali a dnes tvoria sväté spisy hinduizmu. I keď sú tieto posvätné diela rozsiahle, nepokúšajú sa predložiť jednotné hinduistické učenie.
Sväté spisy hinduizmu
10. Ako sa volajú niektoré z najstarších spisov hinduizmu?
10 Najstaršie spisy sú védy, zbierka modlitieb a hymien, známych ako Rig-véda, Sáma-véda, Jadžur-véda a Atharva-véda. Boli napísané počas niekoľkých storočí a dokončené okolo roku 900 pred n. l. K védam sa po istom čase pripojili ďalšie spisy, medzi ktoré patrili bráhmany a upanišády.
11. a) Aký je rozdiel medzi bráhmanami a upanišádami? b) Aké náuky sú v upanišádach?
11 Bráhmany určujú, ako sa majú konať obrady a obete, domáce i verejné, a podrobne rozoberajú ich hlboký význam. Boli spísané okolo roku 300 pred n. l. a neskôr. Upanišády (doslovne „sedenia pri učiteľovi“), známe tiež ako védanty a písané v rokoch 600–300 pred n. l., sú spisy, ktoré podávajú zdôvodnenie všetkého myslenia a konania podľa hinduistickej filozofie. V týchto spisoch sú vyslovené náuky o sansáre (sťahovaní duší) a karme (viere, že skutky minulého života sú príčinou terajšieho postavenia v živote).
12. Kto bol Ráma a kde sa o ňom rozpráva?
12 Ďalší súbor spisov sú purány, dlhé alegorické poviedky obsahujúce mnoho hinduistických mýtov o bohoch a bohyniach aj o hinduistických hrdinoch. Do tejto rozsiahlej hinduistickej knižnice patria aj eposy Rámajana a Mahabhárata. Prvý je príbehom „Pána Rámu... najskvelejšej zo všetkých postáv posvätnej literatúry“, ako hovorí A. Parthasarathy. Rámajana je jeden z najpopulárnejších spisov hinduistov. Pochádza asi zo štvrtého storočia pred n. l. Je to príbeh hrdinu Rámu alebo Rámačandru, v ktorom hinduisti vidia vzor syna, brata a manžela. Je považovaný za siedmu avatáru (vtelenie) boha Višnua a jeho meno sa často vzýva pri pozdrave.
13, 14. a) Čo je podľa istého indického prameňa Bhagavadgíta? b) Čo znamená šruti a smriti a čo je Manu Smriti?
13 Podľa Bhaktivédantu Svamiho Prabhupádu, zakladateľa Medzinárodnej spoločnosti pre uvedomovanie si Krišnu, „Bhagavadgíta [časť Mahabháraty] je najvyšším poučením o mravnosti. Poučky Bhagavadgíty tvoria najvyšší stupeň náboženstva a najvyšší stupeň mravnosti... Posledná poučka Gíty je posledné slovo všetkej mravnosti a náboženstva: odovzdať sa Kṛṣṇovi [Krišnovi].“ — BG.
14 Bhagavadgíta (Pieseň vznešeného), pokladaná niektorými za „klenot indickej duchovnej múdrosti“, je rozhovor na bojisku „medzi Pánom Šrí Krišnom, najvyššou osobnosťou Božstva, a Ardžunom, jeho dôverným priateľom a ctiteľom, ktorého poučuje o umení sebarealizácie“. No Bhagavadgíta je len jednou časťou rozsiahlej hinduistickej svätej knižnice. Niektoré z týchto spisov (védy, bráhmany a upanišády) sa chápu ako šruti, čo znamená „počuté“, preto ich považujú za priamo zjavené posvätné písmo. Iné, ako eposy a purány, sú smriti, čo znamená „zapamätané“, a teda zostavené ľudskými autormi, hoci odvodené zo zjavenia. Príkladom toho je Manu Smriti, ktorý predkladá hinduistický náboženský a spoločenský zákon a pritom vysvetľuje základy kastového systému. Ako vyzerajú niektoré články viery, ktoré vznikli z týchto hinduistických spisov?
Učenie a správanie — ahinsa a varna
15. a) Definujte pojem ahinsa a vysvetlite, ako ho uplatňujú džinisti. b) Ako Gándhí chápal ahinsu? c) Ako sa od hinduistov a džinistov odlišujú sikhovia?
15 V hinduizme, ako aj v iných náboženstvách, sú isté základné pojmy, ktoré majú vplyv na myslenie a každodenné správanie. Vyniká tu pojem ahinsa (slovo zo sanskrtu) čiže nenásilie, ktorým sa tak preslávil Mohandas Gándhí (1869–1948), známy ako Mahátma. (Pozri rámček, strana 113.) Na základe tejto filozofie nemajú hinduisti zabíjať, ani robiť násilie iným tvorom, čo je jedna z príčin, prečo ctia niektoré zvieratá, ako kravy, hady a opice. Naprísnejšími zástancami učenia ahinsa a úcty k životu sú stúpenci džinizmu (založeného v 6. storočí pred n. l.), ktorí chodia bosí, ba nosia masku na tvári, aby náhodou neprehltli nejaký hmyz. (Pozri rámček, strana 104, a fotografiu, strana 108.) Naproti tomu sikhovia sú známi svojou vojenskou tradíciou a Singh, ich obvyklé priezvisko, znamená lev. — Pozri rámček, strany 100, 101.)
16. a) Ako sa väčšina hinduistov pozerá na kastový systém? b) Čo povedal o kastovom systéme Gándhí?
16 Všeobecne známou stránkou hinduizmu je varna, jeho kastový systém, ktorý rozdeľuje spoločnosť do pevne vymedzených tried. (Pozri rámček, strana 113.) Nemožno si nevšimnúť, že hinduistická spoločnosť je až dodnes rozvrstvená podľa tohto systému, hoci budhisti a džinisti ho zavrhujú. No práve tak ako v Spojených štátoch a inde ešte pretrváva rasová diskriminácia, je i kastový systém hlboko zakorenený v indickej psychike. Je to istý druh triedneho povedomia, podobný tomu, ktorý sa, síce v menšej miere, vyskytuje v britskej spoločnosti i v ďalších krajinách. (Jakub 2:1–9) V Indii sa teda človek rodí do prísneho kastového systému, z ktorého nie je takmer žiadna možnosť úniku. No priemerný hinduista ani únik nehľadá. Chápe svoje zaradenie ako svoj predurčený, nevyhnutný životný údel, ktorý je dôsledkom jeho činov v predchádzajúcom živote čiže karmou. Ako však vznikol kastový systém? Tu sa opäť musíme obrátiť na hinduistickú mytológiu.
17, 18. Ako podľa hinduistickej mytológie vznikol kastový systém?
17 Podľa hinduistickej mytológie boli pôvodne štyri hlavné kasty, určené časťami tela praotca ľudstva Purušu. Hymny Rig-védy rozprávajú:
„Keď Purušu delili, koľko častí urobili?
Ako nazývajú jeho ústa, jeho ruky? Ako volajú jeho stehná a nohy?
Brahman [najvyššia kasta] bol jeho ústami, z oboch jeho rúk vznikla radžanja.
Z jeho stehien stala sa vaišja, z jeho nôh bola vytvorená šudra.“ — The Bible of the World (Biblia sveta).
18 Teda verilo sa, že kňazi, brahmani, najvyššia kasta, vznikli z Purušových úst, jeho najvyššej časti. Trieda vládcov alebo bojovníkov (kšatrija alebo randžanja) vzišla z jeho rúk. Trieda kupcov a roľníkov, nazývaná vaišja, pochádza z jeho stehien, nižšia trieda súdra alebo šudra, robotnícka trieda, z jeho chodidiel.
19. Aké ďalšie kasty vznikli?
19 V ďalších storočiach vznikli ešte nižšie kasty, vydedenci a nedotknuteľní, alebo ako ich láskavejšie volal Mahátma Gándhí, haridžani čiže ‚osoby patriace bohu Višnuovi‘. Hoci nedotknuteľnosť je v Indii od roku 1948 nezákonná, nedotknuteľní majú stále veľmi tvrdý život.
20. Z akých ďalších hľadísk sa môžeme pozrieť na kastový systém?
20 Po čase sa kasty rozmnožili tak, že azda každé povolanie a remeslo v indickej spoločnosti tvorilo kastu. Tento starobylý kastový systém, ktorý drží každého na jeho mieste v spoločnosti, je v skutočnosti i rasový a „obsahuje odlišné rasové typy, od toho, ktorý je známy ako árijský [so svetlou pleťou], až po preddrávidské kmene [s tmavšou pleťou]“. Varna čiže kasta znamená „farbu“. „Prvé tri kasty boli Árijci, najsvetlejší ľudia, štvrtá kasta, zahrnujúca domorodcov s tmavou pleťou, bola neárijská.“ (Myths and Legends Series—India [Súbor mýtov a legiend — India] od Donalda A. Mackenzieho) Je skutočnosťou indického života, že kastový systém posilnený náboženským učením o karme uzavrel milióny ľudí do trvalej biedy a bezprávia.
Skľučujúci kolobeh bytia
21. Podľa Garudapurány, ako vplýva karma na osobný údel človeka?
21 Ďalším základným článkom viery, ktorý vplýva na hinduistickú etiku a správanie, a jeden z najpôsobivejších, je učenie o karme. Je to zásada, že každý čin má svoje následky, či už pozitívne alebo negatívne. Karma určuje každé bytie sťahujúcej sa čiže prevteľujúcej sa duše. Ako vysvetľuje Garudapurána:
„Človek je tvorcom svojho osudu a už vo svojom zárodočnom živote je pod vplyvom dynamiky skutkov svojho predošlého bytia. Či zavretý v horskej pevnosti, alebo kolísaný náručou mora, či bezpečný na lone svojej matky, alebo dvíhaný vysoko nad jej hlavu, človek nemôže utiecť pred účinkami svojich predošlých činov... Čokoľvek má človeka postihnúť v určitom veku alebo čase, to ho iste vtedy a v ten deň dostihne.“
Garudapurána pokračuje:
„Poznanie, ktoré človek získa pri svojom predošlom zrodení, bohatstvo rozdané v almužnách v predošlej existencii a skutky vykonané v predošlom vtelení predchádzajú jeho dušu v jej prebývaní.“
22. a) Aký rozdiel je medzi možnosťami duše po smrti v hinduizme a v kresťanstve? b) Aké je biblické učenie o duši?
22 Na čom spočíva táto viera? V učení o karme má podstatnú úlohu nesmrteľnosť duše. Práve karma však robí hinduistický názor na dušu odlišným od názoru kresťanstva. Hinduista verí, že každá osobná duša, džíva čiže prána,b prechádza mnohými prevteleniami a možno i „peklom“. Musí sa usilovať splynúť s „Najvyššou skutočnosťou“ zvanou tiež brahma (nezamieňať s hinduistickým bohom Brahmom). Na druhej strane náuky kresťanstva ponúkajú duši vybrať si medzi nebom, peklom, očistcom alebo limbom, podľa náboženského presvedčenia človeka. — Kazateľ 9:5, 6, 10; Žalm 146:4.
23. Ako ovplyvňuje karma názor hinduistov na život? (Porovnaj Galaťanom 6:7–10.)
23 Karma vyvoláva u hinduistov sklon k fatalizmu. Veria, že ich súčasné postavenie je dôsledkom predchádzajúceho bytia, a preto je zaslúžené, či je dobré, alebo zlé. Hinduista sa môže usilovať o lepšie správanie, aby jeho budúce bytie bolo znesiteľnejšie. Preto prijíma svoj životný údel ochotnejšie než človek Západu. Hinduista vo všetkom vidí pôsobenie zákona príčiny a následku vo vzťahu k svojmu predošlému životu. Je to zásada, že človek žne to, čo zasial v predošlom bytí. To všetko, pravda, spočíva na predpoklade, že človek má nesmrteľnú dušu, ktorá prechádza do ďalšieho života, či ako človek, zviera alebo rastlina.
24. Čo je mókša a ako, podľa viery hinduistov, ju možno dosiahnuť?
24 Aký je teda konečný cieľ hinduistickej viery? Dosiahnuť mókšu, čo znamená oslobodenie alebo prepustenie z drviaceho kolesa prerodov a rozličných bytí. Je to teda únik z telesnej existencie, únik nie pre telo, ale pre „dušu“. „Keďže mókša čiže prepustenie z dlhého sledu prevtelení je cieľom každého hinduistu, skutočne najväčšou udalosťou jeho života je jeho smrť,“ hovorí jeden komentátor. Mókšu možno dosiahnuť nasledovaním rôznych márg čiže ciest. (Pozri rámček, strana 110.) Ako mocne je toto náboženské učenie zviazané so starobabylonským poňatím nesmrteľnosti duše!
25. Ako sa líši hinduistický názor na život od biblického pohľadu?
25 Podľa Biblie je však toto pohŕdanie hmotným životom a jeho zavrhovanie v priamom protiklade k pôvodnému predsavzatiu Boha Jehovu s ľudstvom. Keď stvoril prvú ľudskú dvojicu, určil jej šťastný, radostný pozemský život. Biblická správa hovorí:
„A potom Boh tvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho na Boží obraz; stvoril ich mužského a ženského rodu. A Boh ich požehnal a Boh im povedal: ‚Buďte plodní a rozmnožte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a majte v podriadenosti morské ryby a nebeské lietajúce tvory a každého živého tvora, ktorý sa pohybuje na zemi.‘... Potom Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1. Mojžišova 1:27–31)
Biblia prorokuje zemi skorý príchod obdobia mieru a spravodlivosti, vek, v ktorom bude mať každá rodina vlastný vhodný príbytok a večným údelom ľudstva bude dokonalé zdravie a život. — Izaiáš 65:17–25; 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:1–4.
26. Aká otázka si teraz žiada odpoveď?
26 Ďalšia otázka, ktorá si žiada odpoveď, je: Kto sú bohovia, ktorým sa musí hinduista zapáčiť, aby dosiahol dobrú karmu?
Panteón hinduistických bohov
27, 28. a) Ktorí bohovia tvoria hinduistickú trimurti? b) Kto sú ich manželky? c) Vymenujte niektorých ďalších bohov a bohyne.
27 Hinduizmus si síce robí nárok na milióny bohov, no v praxi sú len určití obľúbení bohovia, na ktorých sa sústredili rôzne sekty hinduizmu. Traja z popredných bohov sú zoskupení v tom, čomu hinduisti hovoria trimurti, trojica, triáda bohov. — Ďalších hinduistických bohov pozri v rámčeku, strany 116, 117.
28 Trojica sa skladá z Brahmu stvoriteľa, Višnua udržiavateľa a Šivu ničiteľa a každý má najmenej jednu manželku. Brahma má za ženu Sarasvatí, bohyňu poznania. Višnuova manželka je Lakšmí a Šivova prvá manželka bola Satí, bohyňa, ktorá spáchala samovraždu. Bola prvou ženou, ktorá vstúpila do obetného ohňa, a tak sa stala prvou satí. Podľa jej mýtického príkladu sa tisíce indických vdov po stáročia obetúvali na pohrebnej vatre svojho mŕtveho manžela, hoci tento zvyk je dnes už protizákonný. Šiva má ešte inú manželku, známu pod niekoľkými menami a titulmi. Vo svojej priaznivej podobe je to Párvatí a Uma, ako aj Gaurí, Zlatá. Ako Durgá alebo Kálí je bohyňou, ktorá vzbudzuje strach.
29. Ako sa hinduisti pozerajú na Brahmu? (Porovnaj Skutky 17:22–31.)
29 Brahmovi patrí síce ústredné miesto v hinduistickej mytológii, ale nemá veľmi významné miesto v uctievaní priemerného hinduistu. V skutočnosti mu zasvätili len málo chrámov, hoci sa volá Brahma stvoriteľ. Hinduistická mytológia však pripisuje akt stvorenia hmotného vesmíru najvyššej bytosti, zdroju či podstate, ktorý je nazývaný brahma a stotožňovaný s posvätnou slabikou ÓM alebo AUM. Všetci traja členovia trojice sa považujú za časť tejto „bytosti“ a na všetkých ostatných bohov sa hľadí ako na jej rôzne prejavy. Nech sa teda ktorýkoľvek boh uctieva ako najvyšší, toto božstvo sa považuje za všeobjímajúce, univerzálne. I keď hinduisti zjavne uctievajú milióny bohov, väčšina uznáva len jedného pravého Boha, ktorý môže prijať mnohé podoby: mužské, ženské, ba i zvieracie. Preto hinduistickí učenci pohotovo poukazujú na to, že hinduizmus je v skutočnosti monoteistický, nie polyteistický. Neskoršie védske myslenie však zavrhuje pojem najvyššej bytosti a nahrádza ho neosobným božským princípom alebo realitou.
30. Aké sú niektoré avatáry Višnua?
30 Višnu, dobrotivé slnečné a kozmické božstvo, je stredom uctievania vyznávačov višnuizmu. Objavuje sa v desiatich avatárach čiže vteleniach, ku ktorým patrí Ráma, Krišna a Budha.c Iná avatára je Višnu Nárajana, „znázornený v ľudskej podobe, ako spí na zvinutom hadovi Šéšovi alebo Anantovi plávajúc na kozmických vodách so svojou manželkou, bohyňou Lakšmí, ktorá mu sedí pri nohách, a boh Brahma povstáva z lotosu vyrastajúceho z Višnuovho pupku.“ — The Encyclopedia of World Faiths (Encyklopédia svetových vier).
31. Akým bohom je Šiva?
31 Šiva, obvykle nazývaný i Mahéša (Najvyšší pán) a Mahadéva (Veľký boh), je druhý najväčší boh hinduizmu a uctievanie sústredené na neho sa volá šivaizmus. Je opisovaný ako „veľký askét, majster jogy, ktorý sedí zahrúžený do meditácie na svahoch Himalájí, telo pomazané popolom a hlavu pokrytú rozstrapatenými vlasmi“. Je známy i „svojím erotizmom ako oplodňovateľ a najvyšší pán tvorenia, Mahadéva“. (The Encyclopedia of World Faiths) Je uctievaný prostredníctvom lingamu čiže falického symbolu. — Pozri fotografie, strana 99.
32. a) Aké podoby prijíma bohyňa Kálí? b) Aké anglické slovo bolo odvodené z jej uctievania?
32 Ako mnohé iné svetové náboženstvá i hinduizmus má svoju najvyššiu bohyňu, ktorá môže byť príťažlivá i desivá. Vo svojej príjemnejšej podobe je známa ako Párvatí a Uma. Jej strašná povaha sa prejavuje ako Durgá alebo Kálí, krvilačná bohyňa, ktorá má záľubu v krvavých obetiach. Ako bohyňa matka, Kálí Ma (Čierna matka zeme), je hlavnou bohyňou šaktistickej sekty. Zobrazujú ju obnaženú až po boky a ovešanú mŕtvolami, hadmi a lebkami. V minulosti jej veriaci, známi ako thugi, obetovali uškrtené ľudské obete. (Z tohto slova vzniklo anglické slovo „thug“ — surovec.)
Hinduizmus a rieka Ganga
33. Prečo je Ganga pre hinduistov posvätnou riekou?
33 O hinduistickom panteóne bohov nemožno hovoriť bez toho, že by sme sa zmienili o jeho najposvätnejšej rieke Gange. Mnohé v hinduistickej mytológii sa priamo viaže na rieku Gangu čiže Ganga Ma (Matka Ganga), ako ju volajú oddaní hinduisti. (Pozri mapu na strane 123.) Odriekajú modlitbu, ktorá obsahuje 108 rozličných pomenovaní rieky. Prečo si úprimní hinduisti tak ctia Gangu? Pretože úzko súvisí s ich každodenným prežívaním a s ich starobylou mytológiou. Veria, že predtým existovala v nebi ako Mliečna dráha. Ako sa stala riekou?
34. Ako vysvetľuje jedna hinduistická báj vznik rieky Gangy?
34 Väčšina hinduistov by to s istými obmenami vysvetlila takto: Maharadža Ságara mal 60 000 synov, ktorí boli zabití ohňom Kapilu, jedného zo zjavení Višnua. Ich duše boli odsúdené do pekla, iba že by bohyňa Ganga zostúpila z neba, očistila ich a tak ich vymanila spod kliatby. Ságarov pravnuk Bhagíratha sa prihovoril u Brahmu, aby dovolil posvätnej Gange zostúpiť na zem. Jedna verzia báje pokračuje: „Ganga odvetila: ‚Som taký mohutný prúd, že by som zničila základy zeme.‘ A tak [Bhagíratha] robil tisíc rokov pokánie a potom šiel k bohu Šivovi, najväčšiemu zo všetkých askétov, a prehovoril ho, aby sa postavil vysoko nad zemou doprostred skál a ľadu Himalájí. Šiva mal rozstrapatené vlasy vysoko navŕšené na hlave a dovolil Gange zrútiť sa z oblohy do jeho kaderí, ktoré tak zmiernili náraz hroziaci zemi. A tak Ganga stekala mierne na zem, plynula z hôr a cez roviny prinášajúc vodu a tým i život na suchú zem.“ — From the Ocean to the Sky (Od oceánu k oblohe) od Sira Edmunda Hillaryho.
35. Čo rozprávajú o tejto rieke stúpenci Višnua?
35 Višnuovi stúpenci si rozprávajú inú obmenu báje o vzniku Gangy. Podľa starodávneho textu Višnupurány:
„Z tohto kraja [svätého stolca Višnua] vychádza rieka Ganga, ktorá sníma všetky hriechy... Vyviera z nechtu palca Višnuovej ľavej nohy.“
Alebo ako hovoria višnuisti v sanskrte: „Višnu-padábdža-sambhúta“, čo znamená „narodená z lotosovitej nohy Višnuovej“.
36. Čo veria hinduisti o moci, ktorú majú vody Gangy?
36 Hinduisti veria, že Ganga má moc oslobodzovať, očisťovať a uzdravovať veriacich. Višnupurána tvrdí:
„Svätí, ktorí sú očistení kúpeľom vo vodách tejto rieky a ktorých myseľ je oddaná Kéšavovi [Višnuovi], získajú konečné oslobodenie. Keď o posvätnej rieke počujú, túžia po nej, vidia ju, dotýkajú sa jej, kúpu sa v nej, alebo spievajú o nej, [rieka] deň čo deň očisťuje všetky bytosti. Aj tí, ktorí žijú ďaleko... a volajú ‚Ganga a Ganga‘, sú oslobodení od hriechov, ktoré spáchali za tri predchádzajúce životy.“
Brahmandapurána uvádza:
„Tí, ktorí sa raz zbožne vykúpu v čistom prúde Gangy, tých kmene Ona ochraňuje pred stotisíc nebezpečenstvami. Všetky zlá nahromadené po generácie sú zničené. Samotným kúpeľom v Gange je človek ihneď očistený.“
37, 38. Prečo milióny hinduistov putujú ku Gange?
37 Indovia sa schádzajú k rieke konať púdžu, uctievanie obeťami kvetov, spevom modlitieb a tým, že prijímajú od kňazov tilak, znamienko na čelo červenou alebo žltou farbou. Potom sa brodia do rieky a vykúpu sa. Mnohí vodu aj pijú, napriek jej silnému znečisteniu odpadom, chemikáliami a mŕtvolami. Duchovná príťažlivosť Gangy je taká veľká, že milióny Indov si žiadajú aspoň raz sa vykúpať v ich ‚svätej rieke‘, bez ohľadu na to, či je znečistená alebo nie.
38 Ďalší zase prinášajú telá svojich zosnulých, aby ich pri rieke spálili na vatre a ich popol rozhodili do rieky. Veria, že to zaručuje večnú blaženosť odchádzajúcej duši. Ľudia, ktorí sú príliš chudobní a nemajú čím zaplatiť pohrebnú vatru, len spustia telo v rubáši do rieky, kde sa naň vrhnú vtáky, živiace sa zdochlinami, alebo sa samo rozloží. A tu prichádzame k otázke: Čo ešte okrem toho, o čom sme uvažovali, učí hinduizmus o posmrtnom živote?
Hinduizmus a duša
39, 40. Čo hovorí istý hinduistický komentátor o duši?
39 Bhagavadgíta na to odpovedá takto:
„Tak ako vtelená duša ustavične putuje v tomto tele z chlapčenstva do mladosti a potom do staroby, podobne putuje duša pri smrti do iného tela.“ — Kapitola 2, text 13.
40 Istý hinduistický komentár k tomuto textu hovorí: „Keďže každé živé súcno je individuálna duša, každý v každom okamihu mení telo, prejavujúc sa niekedy ako dieťa, inokedy ako mladík a inokedy ako starec — hoci je tam tá istá duchovná duša a neprechádza žiadnou zmenou. Táto individuálna duša napokon vymení samotné telo tým, že sa presťahuje z jedného do druhého, a pretože iste bude mať iné telo pri budúcom narodení — či už hmotnom alebo duchovnom — nebol dôvod, aby Ardžuna nariekal nad smrťou.“
41. Podľa Biblie, čo treba mať na mysli, keď sa hovorí o duši?
41 Všimnite si, že komentár hovorí, že „každé živé súcno je individuálna duša“. Tento výrok je v súlade s tým, čo hovorí Biblia v 1. Mojžišovej 2:7:
„A Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“
Treba si však všímať dôležitý rozdiel: Je živou dušou človek so všetkými svojimi funkciami a schopnosťami, alebo človek má dušu, oddelenú od svojich telesných funkcií? Je človek duša, alebo má dušu? Nasledujúci citát objasňuje hinduistické poňatie.
42. Ako sa hinduizmus a Biblia rozchádzajú v chápaní duše?
42 Kapitola 2, text 17 Bhagavadgíty uvádza:
„To, čo prestupuje celé telo, je nezničiteľné. Nikto nie je schopný zničiť nehynúcu dušu.“
Tento text je potom vysvetlený takto:
„Každé jednotlivé telo obsahuje individuálnu dušu a znakom prítomnosti duše je individuálne vedomie.“
Teda, zatiaľ čo Biblia hovorí, že človek je dušou, hinduistické učenie hovorí, že má dušu. A to je obrovský rozdiel, ktorý má prenikavý vplyv na všetky učenia, ktoré vychádzajú z týchto názorov. — 3. Mojžišova 24:17, 18.
43. a) Kde je pôvod učenia o nesmrteľnej duši? b) Aké sú jeho dôsledky?
43 Učenie o nesmrteľnej duši vo svojom najhlbšom základe čerpá zo stojatých vôd starobabylonského náboženského vedomia. Zákonite vedie k myšlienke ‚posmrtného života‘ a jej dôsledkom, ktoré sa nápadne črtajú v náukách toľkých náboženstiev — prevteľovanie, nebo, peklo, očistec, limbus a tak ďalej. Pre hinduistu sú nebo a peklo dočasnými miestami, kde sa čaká, kým duša dostane svoje ďalšie vtelenie. Obzvlášť zaujímavé je hinduistické poňatie pekla.
Hinduistické učenie o pekle
44. Ako vieme, že hinduizmus učí o pekle s mukami prežívanými pri vedomí?
44 Text z Bhagavadgíty hovorí:
„Keď sa porušia zákony rodiny, Džanardána, vtedy ľudí iste očakáva pobyt v pekle.“ — I. 44. Harvard Oriental Series, Vol. 38, 1952.
Istý komentár hovorí: „Tí, ktorí sú vo svojom pozemskom živote veľmi hriešni, musia podstúpiť rôzne druhy trestov na pekelných planétach.“ Je tu však jeden rozdiel oproti večným pekelným mukám kresťanstva: „Tento trest... nie je naveky.“ Teda čo je presne hinduistické peklo?
45. Ako sú opísané muky v pekle hinduistov?
45 Tu je opis osudu hriešnika, ako ho uvádza Márkandéjapurána:
„Potom ho poslovia Jamu [boha mŕtvych] rýchlo spútajú do hrôzostrašných slučiek a vlečú ho na juh, trasúceho sa pod údermi palice. Potom je vláčený Jamovými poslami, vydávajúc strašné, márne výkriky, po zemi, ktorá sa ježí [rastlinou] kusa, tŕním, mraveniskami, pichliačmi a kamením, z ktorej miestami šľahajú plamene, je samá jama, blčí slnečnou páľavou a planie jeho lúčmi. Vlečený ukrutnými poslami a trhaný stovkami šakalov putuje hriešnik do Jamovho domu desivou cestou...
Keď sa jeho telo páli, prežíva silný pálčivý pocit, a keď je jeho telo bité či rezané, cíti veľkú bolesť.
Keď je jeho telo takto znivočené, tvor, i keď vojde do iného tela, trpí večnú biedu za svoje neblahé činy...
Potom, aby boli jeho hriechy zmyté, je vzatý do ďalšieho takéhoto pekla. Keď prešiel hriešnik všetkými peklami, vezme na seba život zvieraťa. Potom prechádza životmi červov, hmyzu a múch, šeliem, komárov, slonov, stromov, koní, kráv a rozličnými inými hriešnymi bedárskymi životmi a keď dospeje k ľudskému rodu, narodí sa ako hrbáč, ohyzdný človek alebo trpaslík alebo čandála pukasa.“
46, 47. Čo hovorí Biblia o stave mŕtvych a čo z toho môžeme vyvodiť?
46 Porovnajme to s tým, čo hovorí o mŕtvych Biblia:
„Lebo živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič, ani už nemajú žiadnu mzdu, pretože sa zabudla ich pamiatka. A zahynula aj ich láska, aj ich nenávisť, aj ich žiarlivosť, a na neurčitý čas už nemajú podiel na ničom, čo sa musí robiť pod slnkom. Všetko, čo nájde tvoja ruka robiť, rob celou svojou silou, pretože nie je práce ani plánovania ani poznania ani múdrosti v šeole, na mieste, na ktoré ideš.“ — Kazateľ 9:5, 6, 10.
47 Ak, pravda, človek nemá dušu, ale je dušou, ako hovorí Biblia, potom nie je žiadne vedomé bytie po smrti. Nie je žiadna blaženosť a nie je žiadne utrpenie. Všetky nelogické komplikácie so „záhrobím“ tým miznú.d
Súper hinduizmu
48, 49. a) Zopakujte niektoré hinduistické náuky. b) Prečo niektorí ľudia zapochybovali o hinduistickej viere? c) Kto prišiel s iným názorom a spochybnil hinduistické myšlienky?
48 Tento nevyhnutný krátky prehľad hinduizmu ukázal, že je to náboženstvo polyteizmu založeného na monoteizme — viere v brahmu, Najvyššiu bytosť, zdroj, podstatu, symbolizovanú slabikou ÓM alebo AUM, a s mnohými tvárami alebo prejavmi. Je to i náboženstvo, ktoré učí znášanlivosti a nabáda k láskavosti ku zvieratám.
49 Na druhej strane však niektoré prvky hinduistického učenia, ako je karma a bezprávie kastového systému spolu s modlárstvom a rozpormi v mýtoch, priviedli niektorých premýšľajúcich ľudí k pochybnostiam o tejto viere. Jeden taký pochybovač povstal v severovýchodnej Indii okolo roku 560 pred n. l. Bol to Siddhártha Gautama. Založil novú vieru, ktorá sa v Indii neujala, no začala prekvitať inde, ako vysvetlí nasledujúca kapitola. Touto novou vierou bol budhizmus.
[Poznámky pod čiarou]
a Názov hinduizmus vymysleli Európania.
b V prekladoch zo sanskrtu sa slovo „duša“ často používa pri prekladaní výrazu átman, no jeho presnejší preklad je „duch“. — Pozri A Dictionary of Hinduism—Its Mythology, Folklore and Development 1500 B.C.–A.D. 1500 (Slovník hinduizmu — jeho mytológia, folklór a vývoj 1500 pred n. l. – 1500 n. l.), strana 31, a brožúru Victory Over Death—Is It Possible for You? (Môžeš zvíťaziť nad smrťou?), vydanú Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža roku 1986.
c Desiata a budúca avatára je avatára Kalki, v ktorej je „zobrazovaný ako nádherný mladík na veľkom bielom koni, s mečom ako meteor, ktorým rozsieva dookola smrť a skazu“. „Jeho príchod znova nastolí spravodlivosť na zemi a návrat veku čistoty a nevinnosti.“ — Religions of India; A Dictionary of Hinduism (Náboženstvá Indie; Slovník hinduizmu). — Porovnaj Zjavenie 19:11–16.
d Biblické učenie o vzkriesení mŕtvych nemá žiadnu súvislosť s náukou o nesmrteľnej duši. Pozri kapitolu 10.
[Rámček/obrázky na stranách 100, 101]
Sikhizmus — reformné náboženstvo
Sikhizmus symbolizovaný tromi mečmi a kruhom je náboženstvom viac ako sedemnástich miliónov ľudí. Väčšina žije v Pandžábe. Sikhský Zlatý chrám uprostred umelého jazera stojí v Amritsare, sikhskom svätom meste. Sikhov ľahko spoznať podľa ich modrých, bielych alebo červených turbanov, ktorých nosenie je podstatnou súčasťou ich náboženských zvykov, ako aj to, že si nechávajú rásť dlhé vlasy.
Hindské slovo sikh znamená „učeník“. Sikhovia sú učeníci svojho zakladateľa guru Nánaka a stúpenci učenia desiatich guruov (Nánaka a deviatich nástupcov), ktorých spisy sú v sikhskej svätej knihe Guru Granth Sahib. Náboženstvo vzniklo začiatkom 16. storočia, keď chcel guru Nának prevziať to najlepšie z hinduizmu a islamu a vytvoriť zjednotené náboženstvo.
Nánakovo poslanie možno zhrnúť jednou vetou: „Keďže je iba jeden Boh a ten je naším Otcom, preto musíme byť všetci bratia.“ Sikhovia veria ako moslimovia v jedného Boha a zakazujú používať modly. (Žalm 115:4–9; Matúš 23:8, 9) Riadia sa hinduistickou tradíciou viery v nesmrteľnosť duše, prevteľovanie a karmu. Sikhské miesto uctievania sa nazýva gurdvára. — Porovnaj Žalm 103:12, 13; Skutky 24:15.
Jedno veľké prikázanie guru Nánaka bolo: „Stále pamätaj na Boha, opakuj jeho meno.“ O Bohu sa hovorí ako o „Tom pravom“, ale žiadne meno sa neuvádza. (Žalm 83:16–18) Iné prikázanie bolo: „Deľ sa o to, čo zarobíš, s menej šťastnými.“ V súlade s tým je v každom sikhskom chráme langar, voľne prístupná kuchyňa, kde zadarmo môžu jesť ľudia každého druhu. Sú tam aj voľné miestnosti, kde môžu prespať pocestní. — Jakub 2:14–17.
Posledný guru, Gobind Singh (1666–1708), utvoril bratstvo sikhov nazývané chálsa, ktoré sa riadi takzvanými piatimi K, totiž: kéš, nestrihané vlasy symbolizujúce duchovné zmýšľanie, kangha, hrebeň symbolizujúci poriadok a disciplínu, kirpán, meč symbolizujúci dôstojnosť, odvahu a obetavosť, kara, oceľový náramok symbolizujúci jednotu s Bohom, kačh, krátke nohavice naznačujúce cudnosť a nosené ako symbol mravného sebaovládania. — Pozri The Encyclopedia of World Faiths, strana 269.
[Obrázok]
Zlatý chrám sikhov v Amritsare, Pandžáb, India
[Obrázky]
Modrý turban znamená myseľ širokú ako obloha, kde niet miesta pre predsudky
Biely turban označuje svätú osobu, ktorá vedie príkladný život
Čierny turban je pamiatka na britské prenasledovanie sikhov v roku 1919
Iné farby sú vecou vkusu
[Obrázok]
Kňaz sikhov v obradnej paráde vysvetľuje históriu posvätných zbraní
[Rámček/obrázky na strane 104]
Džinizmus — sebazaprenie a nenásilie
Toto náboženstvo so svojím starobylým indickým symbolom svastiky bolo založené v šiestom storočí pred n. l. zbožným indickým kniežaťom Nataputtom Vardhamánom, lepšie známym ako Vardhamána Mahávíra (titul znamenajúci „veľký muž“ alebo „veľký hrdina“). Obrátil sa k životu sebazapierania a askézy. Nahý sa vydal hľadať poznanie „dedinami a rovinami strednej Indie, pátrať po oslobodení z kolobehu rodenia, smrti a znovuzrodenia“. (Man’s Religions od Johna B. Nossa) Veril, že spásu duše možno dosiahnuť iba krajným sebazaprením a sebavýchovou a tvrdým uplatňovaním ahinsa, nenásilím ku všetkým tvorom. Dovádzal ahinsa do takých krajností, že nosil so sebou mäkkú metlu, ktorou mohol jemne odmetať hmyz, ktorý by mu prišiel do cesty. Jeho úcta k životu mala tiež chrániť čistotu a rýdzosť jeho vlastnej duše.
Jeho dnešní nasledovníci v snahe vylepšiť si svoju karmu vedú podobný život sebazapierania a úcty ku všetkým ostatným tvorom. Opäť vidíme mocný vplyv viery v nesmrteľnosť ľudskej duše na ľudský život.
Dnes sú necelé štyri milióny vyznávačov tejto viery a väčšina ich je v Bombaji a v indickom Gudžaráte.
[Obrázok]
Džinista uctieva pri nohách 17 metrov vysokej sochy svätého Gómatéšvaru v Karnátake v Indii
[Rámček/obrázky na stranách 106, 107]
Stručný prehľad hinduistických pojmov
ahinsa — nenásilie; ničomu neubližovať a nič nezabíjať. Základ hinduistického vegetariánstva a lásky k zvieratám
ášram — svätyňa alebo miesto, kde vyučuje guru (duchovný vodca)
átman — duch; súvisí s tým, čo je nesmrteľné. Často sa chybne prekladá ako duša. Pozri džíva
avatára — zjavenie alebo vtelenie hinduistického božstva
bhakti — láskyplná oddanosť bohu, ktorá vedie ku spáse
bindi — červená bodka, ktorú nosia na čele vydaté ženy
brahma — Najvyššia skutočnosť. Pozri stranu 116
bráhman — kňazský najvyšší stupeň kastového systému
dharma — konečný zákon všetkých vecí, to, čo určuje správnosť a nesprávnosť činov
ghát — schody alebo plošina na brehu rieky
guru — učiteľ alebo duchovný vodca
haridžan — člen kasty nedotknuteľných; znamená to „Boží ľud“, súcitné pomenovanie, ktoré im dal Mahátma Gándhí
džapa — uctievanie boha opakovaním jedného z jeho mien; na počítanie sa používa mala čiže ruženec so 108 guľôčkami
džíva — (alebo prána) — osobná duša alebo bytosť
karma — zásada, že každý skutok má svoje kladné alebo záporné dôsledky pre budúci život putujúcej duše
kšatrija — vzdelaná trieda vládcov a vojakov a druhý stupeň kastového systému
mahant — svätý muž alebo učiteľ
mahátma — hinduistický svätec, z maha — vysoký alebo veľký, a átman — duch
mantra — posvätný predpísaný text na odriekanie, formula, o ktorej sa verí, že má magickú moc. Používa sa pri zasväcovaní do sekty a opakuje sa v modlitbách a zaklínaniach
mája — svet ako ilúzia
mókša alebo tiež mukti — vyslobodenie z kolobehu znovuzrodení, koniec putovania duše. Známa i ako nirvána, splynutie jednotlivca s Najvyšším súcnom, brahmou
ÓM, AUM — slovný symbol predstavujúci brahmu, používaný pri meditácií; zvuk považovaný za mystickú vibráciu, používa sa ako posvätná mantra
paramátman — svetový duch, univerzálny átman alebo brahma
púdža — uctievanie
sádhu — svätý muž, askét alebo jogín
sansára — sťahovanie večnej nezničiteľnej duše
šakti — ženská moc alebo manželka boha, najmä družka Šivu
šráddha — dôležité obrady konané na počesť predkov a na pomoc odobravším sa dušiam, aby dosiahli mókšu
šudra — nádenník, najnižšia zo štyroch hlavných kást
svami — učiteľ alebo vyššia úroveň duchovného vodcu
tilak — znamienko na čele, ktoré symbolizuje neustále pamätanie na Pána pri každej činnosti
trimurti — hinduistická trojica zložená z Brahmu, Višnua, a Šivu
upanišády — rané posvätné spisy hinduizmu. Známe i ako védanta, koniec véd
vaišja — trieda kupcov a roľníkov, tretia skupina v kastovom systéme
védy — najranejšie posvätné básnické spisy hinduizmu
Jama — boh smrti; sústavne sleduje karmu každého človeka, aby určil kvalitu jeho budúceho života
joga — z koreňa judž, čo znamená spojiť, spriahnuť do jarma; ide o spojenie jednotlivca s univerzálnou božskou bytosťou. Všeobecnejšie známa ako cvičenie v meditácii, ku ktorému patria polohy tela a ovládanie dychu. Hinduizmus uznáva najmenej štyri hlavné jogy čiže cesty. Pozri stranu 110
[Obrázky]
Zľava: hinduistický mahant; sádhu v postoji meditácie; guru z Nepálu
[Rámček na strane 110]
Štyri cesty k mókše
Hinduistická viera ponúka najmenej štyri cesty k dosiahnutiu mókše čiže oslobodenia duše. Sú známe ako jogy alebo márgy, chodníky k mókše.
1. Karma joga — „Cesta činu čiže karma joga, metóda činu. V zásade karma márga znamená konať svoju dharmu podľa svojho miesta v živote. Určité povinnosti sa vyžadujú od všetkých ľudí, ako ahinsa a zdržiavanie sa alkoholu a mäsa, avšak osobitná dharma každého jednotlivca závisí od kasty a od životnej etapy človeka.“ — Great Asian Religions (Veľké ázijské náboženstvá).
Táto karma sa koná prísne v hraniciach kasty. Čistota kasty sa zachováva tým, že sa človek ani nežení, ani neje mimo svojej kasty, ktorá bola určená karmou z jeho predošlého života. Preto na kastu, do ktorej je človek zaradený, nepozerá ako na bezprávie, ale ako na dedičstvo z predošlého vtelenia. V hinduistickej filozofii si muži a ženy nie sú všetci rovní. Sú rozdelení podľa kasty, podľa pohlavia a vlastne podľa farby pleti. Obyčajne čím svetlejšia pleť, tým vyššia kasta.
2. Džňána joga — „Cesta poznania čiže džňána joga, metóda poznania. Na rozdiel od cesty činu, karma márgy, s jej predpísanými povinnosťami pre každú životnú príležitosť, džňána márga podáva filozofický a psychologický spôsob poznania seba a vesmíru. Bytie, nie konanie, je kľúčom k džňána márge. [Kurzíva od nás.] Najdôležitejšie je, že táto cesta umožňuje tým, ktorí sa jej venujú, mókšu v tomto živote.“ (Great Asian Religions) Patrí k nej sebaskúmajúca joga, vzdialenie sa svetu a askéza. Je výrazom sebaovládania a sebazaprenia.
3. Bhakti joga — „Dnes najpopulárnejšia forma hinduistickej tradície. Je to cesta oddanosti, bhakti márga. Na rozdiel od karma márgy... je tento chodník ľahší, spontánnejší a môže sa po ňom vydať osoba akejkoľvek kasty, pohlavia alebo veku... Ponecháva voľný priebeh ľudským citom a túžbam namiesto toho, aby ich premáhala jogínskou askézou... Spočíva výlučne v oddanosti božským bytostiam.“ A tých, ako hovorí tradícia, je na uctievanie 330 miliónov. Podľa tejto tradície poznať znamená milovať. Bhakti v skutočnosti znamená „citovú väzbu na vyvoleného boha“. — Great Asian Religions.
4. Radža joga — metóda „zvláštnych polôh, spôsobov dýchania a rytmického opakovania náležitých myšlienkových formúl“. (Man’s Religions [Ľudské náboženstvá]) Má osem stupňov.
[Rámček/obrázok na strane 113]
Mahátma Gándhí a kastový systém
„Nenásilie je prvým článkom mojej viery. Je aj posledným článkom môjho kréda.“ — Mahátma Gándhí, 23. marca 1922.
Mahátma Gándhí, preslávený svojím nenásilným vedením pri napomáhaní snáh o nezávislosť Indie od Veľkej Británie (ktorú získala roku 1947), bojoval aj za zlepšenie údelu miliónov Hindov. Ako uvádza indický profesor M. P. Rege: „Hlásal ahinsa (nenásilie) ako základnú morálnu hodnotu, pod ktorou rozumel starostlivý záujem o dôstojnosť a blaho každého človeka. Poprel autoritu hinduistických spisov, ak ich učenie je v rozpore s ahinsa, odvážne bojoval zo všetkých síl za vykorenenie nedotknuteľnosti a hierarchického kastového systému a presadzoval rovnosť žien vo všetkých oblastiach života.“
Aký bol Gándhího názor na údel nedotknuteľných? V liste Džavaharlálovi Néhruovi z 2. mája 1933 napísal: „Hnutie haridžan si vyžaduje viac ako len intelektuálne úsilie. Vo svete nie je nič také zlé. A predsa nemôžem opustiť náboženstvo, a teda hinduizmus. Život by mi bol bremenom, keby ma hinduizmus sklamal. Milujem kresťanstvo, islam a mnohé iné viery cez hinduizmus... Ale pritom nemôžem tolerovať nedotknuteľnosť.“ — The Essential Gandhi (Výber z Gándhího)
[Obrázok]
Mahátma Gándhí (1869–1948), ctený hinduistický vodca a učiteľ ahinsa
[Rámček/obrázky na stranách 116, 117]
Hinduizmus — niektorí bohovia a bohyne
Aditi — matka bohov, nebeská bohyňa; Nekonečno
Agni — boh ohňa
Brahma — Boh stvoriteľ, tvorivý princíp vesmíru. Jeden z bohov trimurti (trojice)
brahma — Najvyššie, všetko prenikajúce súcno vesmíru predstavované zvukom ÓM alebo AUM. (Pozri symbol hore.) Hovorí sa o ňom aj ako o átmane. Niektorí hinduisti vidia v brahme neosobný božský princíp Najvyššej skutočnosti
Budha — Gautama, zakladateľ budhizmu; hinduisti naňho hľadia ako na vtelenie (avatáru) Višnua
Durgá — manželka alebo šakti Šivu, stotožňovaná s Kálí
Ganéša — Šivov syn, boh so sloňou hlavou, Pán prekážok, boh úspechu. Nazývaný aj Ganapati a Gadžánana
Ganga — bohyňa, jedna zo Šivových manželiek a zosobnenie rieky Gangy
Hanumant — opičí boh a oddaný nasledovník Rámu
Himaláje — obydlie snehu, otec Párvatí
Kálí — Šivova čierna družka (šakti) a krvilačná bohyňa skazy. Často zobrazovaná s vyplazeným dlhým červeným jazykom
Krišna — hravé ôsme vtelenie Višnua a božstvo Bhagavadgíty. Jeho milenkami boli gopi, pastierky
Lakšmí — bohyňa krásy a šťastia. Višnuova manželka
Manasa — bohyňa hadov
Manu — predok ľudského rodu, zachránený zo skazonosnej potopy veľkou rybou
Mitra — boh svetla. Rimanom známy ako Mithra
Nandin — býk, na ktorom jazdil Šiva
Natarádža — Šiva v tanečnom postoji vnútri plamenného kruhu
Párvatí alebo Uma — bohyňa, manželka Šivu. Prijíma i podobu bohyne Durgá čiže Kálí
Pradžápati — stvoriteľ vesmíru, Pán tvorstva, otec bohov, démonov a všetkých ostatných tvorov. Neskoršie známy ako Brahma
Puruša — kozmický človek. Z jeho tela boli utvorené štyri hlavné kasty
Rádha — Krišnova manželka
Ráma, Rámačandra — siedme vtelenie boha Višnua. Epos Rámajana rozpráva o Rámovi a jeho manželke Síte
Sarasvatí — bohyňa poznania a manželka stvoriteľa Brahmu
Šašthí — bohyňa, ktorá ochraňuje ženy a deti pri pôrode
Šiva — boh plodnosti, smrti a zničenia; člen trimurti. Symbolizovaný trojzubcom a falusom
Sóma — boh aj droga, elixír života
Višnu — boh udržiavateľ života; tretí člen trimurti
[Prameň ilustrácie]
(Podľa Mythology—An Illustrated Encyclopedia [Mytológia — ilustrovaná encyklopédia])
[Obrázky]
Zhora vľavo v smere hodinových ručičiek: Natarádža (tancujúci Šiva), Sarasvatí, Krišna, Durgá (Kálí)
[Rámček na strane 120]
Hinduistická povesť o potope
„Ráno priniesli Manuovi [praotcovi ľudstva a prvému zákonodarcovi] vodu na umývanie... Keď sa umýval, dostala sa mu do rúk ryba [Višnu vo svojom vtelení Matsja].
Prehovorila k nemu slovo: ‚Postaraj sa o mňa a ja ťa zachránim!‘ ‚Pred čím ma zachrániš?‘ ‚Potopa uchváti všetkých týchto tvorov; a od tej ťa zachránim.‘ ‚Ako sa mám o teba postarať?‘“
Ryba poučila Manua, ako sa má o ňu starať. „Nato povedala: ‚V tom a tom roku príde potopa. Potom ma (moju radu) poslúchneš a pripravíš loď; a keď sa potopa zdvihne, vojdeš do lode a ja ťa zachránim.‘“
Manu urobil, čo mu ryba kázala, a počas potopy ryba odtiahla loď na „vrch severu. Potom povedala: ‚Zachránila som ťa. Priviaž loď ku stromu, ale nedaj sa vodou strhnúť, dokým si na vrchu. Až voda opadne, smieš postupne schádzať dolu.‘“ — Satapatha-bráhmana; porovnaj 1. Mojžišovu 6:9–8:22.
[Mapa/obrázky na strane 123]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Ganga tečie z Himalájí do Kalkaty v dĺžke 2 400 kilometrov a má deltu v Bangladéši
INDIA
Kalkata
Rieka Ganga
[Obrázky]
Ganga Ma, na Šivovej hlave, steká cez jeho vlasy
Zbožní hinduisti na pobrežných schodoch, kúpajúci sa v Gange vo Varanasí čiže Benárese
[Obrázok na strane 96]
Ganéša, hinduistický boh šťastia s hlavou slona, syn Šivu a Párvatí
[Obrázky na strane 99]
Lingamy (falické symboly), uctievané Hindmi. Šiva (boh plodnosti) vnútri jedného lingamu a so štyrmi hlavami okolo druhého
[Obrázok na strane 108]
Džinistické mníšky nosia mukha-vastrika, rúško, ktoré chráni hmyz, aby sa nedostal do úst a nebol zabitý
[Obrázok na strane 115]
Uctievanie hadov, praktizované najmä v Bengálsku. Manasa je bohyňa hadov
[Obrázok na strane 118]
Višnu s manželkou Lakšmí na zvinutom hadovi Ananta so štvorhlavým Brahmom na lotose vyrastajúcom z Višnuovho pupka
-
-
Budhizmus — hľadanie osvietenia bez BohaĽudstvo hľadá Boha
-
-
6. kapitola
Budhizmus — hľadanie osvietenia bez Boha
1. a) Ako sa prejavuje budhizmus v západnej spoločnosti? b) Aké sú príčiny tohto vývoja na Západe?
NA PRELOME 20. storočia bol mimo Ázie budhizmus takmer neznámy, ale dnes má postavenie svetového náboženstva. Mnohí ľudia na Západe s počudovaním zisťujú, že budhizmu sa darí priamo v ich susedstve. Veľa z toho vyplynulo z medzinárodného utečeneckého hnutia. V západnej Európe, Severnej Amerike, Austrálii a inde sa utvorili pomerne veľké ázijské spoločenstvá. Stále viac prisťahovalcov si tam nachádza novú vlasť a prináša si so sebou svoje náboženstvo. Zároveň sa na Západe väčšie množstvo ľudí prvý raz stretáva s budhizmom. Tieto skutočnosti, spolu s povoľnosťou a duchovným úpadkom v tradičných cirkviach, spôsobili, že niektorí ľudia sa obrátili k „novému“ náboženstvu. — 2. Timotejovi 3:1, 5.
2. Kde sa dnes nachádzajú budhisti?
2 Podľa ročenky 1989 Britannica Book of the Year si teda budhizmus robí nárok asi na 300 miliónov stúpencov na celom svete, z toho asi po 200 000 v západnej Európe a Severnej Amerike, 500 000 v Latinskej Amerike a 300 000 v Sovietskom zväze. Väčšina prívržencov budhizmu však dosiaľ žije v ázijských krajinách — na Srí Lanke, v Barme, Thajsku, Japonsku, Kórei a Číne. Ale kto bol Budha? Ako vzniklo toto náboženstvo? Aké je učenie a aká je prax budhizmu?
Otázka spoľahlivého zdroja
3. Aké zdroje o Budhovom živote sú k dispozícii?
3 „To, čo sa vie o Budhovom živote, je založené najmä na svedectve kanonických textov, z ktorých najrozsiahlejšie a najobsažnejšie sú napísané v staroindickom jazyku pali,“ hovorí kniha World Religions—From Ancient History to the Present (Svetové náboženstvá — od staroveku po dnešok). To znamená, že neexistujú žiadne zdroje z jeho čias, ktoré by nám povedali niečo o Siddhárthovi Gautamovi, zakladateľovi tohto náboženstva, ktorý žil v severnej Indii v šiestom storočí pred n. l. To je, prirodzene, vážna ťažkosť. Ešte vážnejšia je však otázka, kedy a ako boli vytvorené „kanonické texty“.
4. Ako sa spočiatku uchovávalo autentické Budhovo učenie?
4 Budhistické tradície tvrdia, že krátko po Gautamovej smrti bol zvolaný koncil päťsto mníchov, aby rozhodli, čo je autentické Majstrovo učenie. Budhistickí učenci a historici hodne diskutujú o tom, či sa takýto koncil vôbec konal. Dôležité však je, že aj budhistické texty uznávajú, že stanovené autentické učenie sa nespísalo, ale učeníci sa ho učili naspamäť. Na spísanie museli posvätné texty ešte dlho čakať.
5. Kedy boli zapísané texty v jazyku pali?
5 Podľa srílanských kroník zo štvrtého až šiesteho storočia n. l. boli najranejšie z týchto palijských „kanonických textov“ spísané za vlády kráľa Vattagamani Abháju v prvom storočí pred n. l. Iné správy o Budhovom živote sa objavili v písomnej podobe až asi v prvom alebo dokonca piatom storočí n. l., takmer tisíc rokov po jeho smrti.
6. Čo sa kritizuje na „kanonických textoch“? (Porovnaj 2. Timotejovi 3:16, 17.)
6 Preto aj Abingdon Dictionary of Living Religions (Abingdonský slovník živých náboženstiev) uvádza, že „‚životopisy‘ sú jednak neskorého pôvodu, jednak plné legendárnych a mýtických prvkov, a najstaršie kanonické texty sú plodom dlhého procesu ústneho podania, ktoré zjavne zahŕňalo nejaké revízie a množstvo doplnkov“. Jeden učenec dokonca „tvrdil, že ani jedno slovo zapísaného učenia nemožno s nespornou istotou pripísať samému Gautamovi“. Je takáto kritika oprávnená?
Budhovo počatie a narodenie
7. Ako podľa hinduistických textov počala Budhu jeho matka?
7 Zamyslite sa nad nasledujúcimi úryvkami z džátaky, časti palijského kánonu, a z budhačarity, sanskrtského textu o živote Budhu z druhého storočia n. l. Najprv rozprávanie o tom, ako Budhu vo sne počala jeho matka, kráľovná Mahámája:
„Štyria strážni anjeli prišli a zdvihli ju aj s lehátkom a odniesli do Himalájí... Potom prišli manželky týchto strážnych anjelov a doviedli ju k jazeru Anotatta a vykúpali ju, aby odstránili každú ľudskú škvrnu... Neďaleko bol Strieborný pahorok a v ňom zlatý palác. Tam rozprestreli božské lôžko čelom na východ a položili ju naň. Vtedy sa stal budúci Budha nádherným bielym slonom... Vystúpil na Strieborný pahorok a... trikrát obišiel matkino lôžko obrátený k nemu pravým bokom, udrel ju do pravého boku a ako keby vstúpil do jej lona. Tak došlo k počatiu na sviatok letného slnovratu.“
8. Čo bolo predpovedané o Budhovej budúcnosti?
8 Keď kráľovná vyrozprávala sen svojmu kráľovskému manželovi, kráľ zavolal šesťdesiatich štyroch významných hinduistických kňazov, nakŕmil ich, ošatil a požiadal o výklad. Odpovedali takto:
„Nepodliehaj úzkosti, veľký kráľ!... Budeš mať syna. A ak zotrvá v rodinnom živote, stane sa svetovládcom, ak ale rodinný život opustí a odíde zo sveta do ústrania, stane sa Budhom a odvalí mraky hriechu a bláznovstva tohto sveta.“
9. Aké nezvyčajné udalosti vraj nasledovali po výroku o Budhovej budúcnosti?
9 Potom sa údajne stalo tridsaťdva zázrakov:
„Všetkých desaťtisíc svetov sa náhle zatriaslo, zakolísalo a zachvelo... Vo všetkých peklách zhasli ohne... medzi ľuďmi ustali choroby... všetky hudobné nástroje vydali zvuk, hoci na ne nikto nehral... v mohutnom oceáne zosladla voda... celých desaťtisíc svetov sa stalo jednou hromadou vencov tej najväčšej možnej nádhery.“
10. Ako opisujú budhistické posvätné texty Budhovo narodenie?
10 Potom došlo k nezvyčajnému narodeniu Budhu v záhrade stromov šála, nazývanej Háj v Lumbiní. Keď sa kráľovná chcela chytiť konára najvyššieho zo stromov šála v tomto háji, strom sa k nej ochotne sklonil, aby mohla konár dočiahnuť. Držiac sa a stojac porodila.
„Vyšiel z lona svojej matky ako kazateľ zostupujúci z kazateľského stolca alebo muž zostupujúci po schodoch, vystierajúci obe ruky a obe nohy, nedotknutý žiadnou nečistotou z lona svojej matky...“
„Len čo sa narodil, [budúci Budha] pevne kladie obe nohy chodidlami na zem, robí sedem krokov na sever s bielym baldachýnom nad hlavou a prezerá si každý kút sveta a volá nedostižným hlasom: Na celom svete som hlavný, najlepší a najpoprednejší; toto je moje posledné zrodenie, už nikdy sa znovu nenarodím.“
11. Aký postoj zaujali niektorí učenci k správam posvätných textov o Budhovom živote?
11 Rovnako prikrášlené sú aj príbehy o jeho detstve, stretnutiach s mladými ctiteľkami, putovaniach a azda o každej udalosti v jeho živote. Netreba sa asi čudovať, že väčšina učencov odbíja tieto príbehy ako legendy a mýty. Jeden pracovník Britského múzea sa dokonca vyjadril, že pre „veľký objem legiend a zázrakov... nemožno Budhov historický život rekonštruovať“.
12, 13. a) Aký je tradičný príbeh Budhovho života? b) Čo sa všeobecne prijíma z údajov o čase Budhovho narodenia? (Porovnaj Lukáša 1:1–4.)
12 Napriek týmto mýtom predsa koluje medzi ľuďmi príbeh Budhovho života. Súčasný text A Manual of Buddhism (Príručka budhizmu), vydaný v Kolambe na Srí Lanke, uvádza nasledujúce zjednodušené podanie:
„Za májového splnu v roku 623 pred n. l. sa v oblasti Nepálu narodil indický princ z kmeňa Šákjov menom Siddhatha Gótamo.a Jeho otcom bol kráľ Šuddfódana a jeho matkou kráľovná Mahámája. Zomrela pár dní po narodení dieťaťa a jeho pestúnkou sa stala Mahá Padžápati.
V šestnástich rokoch sa oženil so svojou sesternicou, krásnou princeznou Jašódharou.
Takmer trinásť rokov po svojom šťastnom sobáši žil v prepychu v blaženej nevedomosti o nestálosti života za bránami paláca.
Časom si postupne uvedomil pravdu. V dvadsiatom deviatom roku, ktorý bol svedkom obratu na jeho ceste, sa mu narodil syn Ráhula. Pozeral sa na svojho potomka ako na prekážku, lebo si uvedomil, že všetci bez výnimky sú podrobení rodeniu, chorobe a smrti. Tak pochopil rozsah žiaľu a rozhodol sa, že nájde liek na túto univerzálnu chorobu ľudstva.
Zriekol sa teda svojich kráľovských rozkoší a raz v noci opustil domov... Ostrihal si vlasy, obliekol sa do jednoduchého rúcha askétu a vydal sa hľadať Pravdu.“
13 Týchto niekoľko životopisných údajov zreteľne kontrastuje s fantastickými príbehmi v „kanonických textoch“, a okrem roku narodenia sú všeobecne prijímané.
Osvietenie — ako k nemu došlo
14. Čo spôsobilo obrat v Gautamovom živote?
14 Čo bol ten zmienený „obrat na jeho ceste“? Ten nastal, keď prvý raz uvidel chorého človeka, starého človeka a mŕtveho človeka. Táto skutočnosť v ňom vyvolala mučivé otázky o zmysle života: Prečo sa ľudia rodia? Len aby trpeli, starli a zomierali? Potom vraj uvidel svätého muža, ktorý sa zriekol sveta, aby hľadal pravdu. To pohlo Gautamu, aby sa vzdal svojej rodiny, svojho majetku a svojho kniežacieho mena a nasledujúcich šesť rokov hľadal odpovede u hinduistických učiteľov a guruov, no neúspešne. Správy hovoria, že prešiel cez meditácie, pôsty, jogu a krajné sebazaprenie, a predsa nenašiel duchovný pokoj ani osvietenie.
15. Ako Gautama nakoniec dosiahol predpokladané osvietenie?
15 Nakoniec si uvedomil, že toto krajné sebazaprenie je rovnako neužitočné ako život v pohodlí, ktorý žil predtým. Nastúpil teraz to, čo nazval Strednou cestou, a vyhýbal sa extrémom, ktorým predtým podliehal. Usúdil, že odpoveď nájde vo vlastnom vedomí. Usadil sa pod pipalom, indickým figovníkom, a meditoval. Odolal útokom a pokušeniam diabla Máru a vytrval v meditácii štyri týždne (niektorí hovoria, že sedem týždňov), až údajne prenikol všetko poznanie a porozumenie a dospel k osvieteniu.
16. a) Čím sa stal Gautama? b) Aké iné názory na Budhu existujú?
16 Týmto postupom sa podľa budhistickej terminológie stal Gautama Budhom — Prebudeným čiže Osvieteným. Dosiahol konečný cieľ, nirvánu, stav dokonalého pokoja a osvietenia, oslobodenia od túžby a utrpenia. Stal sa známy aj ako Šákjamuni (mudrc kmeňa Šákjov) a často o sebe hovoril ako o Tathágatovi (tom, ktorý takto prišiel [vyučovať]). Rôzne budhistické sekty majú však na neho rozdielne názory. Niektoré ho dôsledne hodnotia ako človeka, ktorý si našiel cestu k osvieteniu a vyučoval ju svojich nasledovníkov, iné v ňom vidia posledného zo série budhov, ktorí prišli do sveta hlásať alebo oživiť dharmu (palijsky dhamma), učenie čiže cestu Budhu. Ďalší sa naňho pozerajú ako na bódhisattvu, toho, kto dosiahol osvietenie, ale odložil vstup do nirvány, aby mohol pomáhať iným v ich úsilí o osvietenie. Nech však táto udalosť, Osvietenie, znamená čokoľvek, má ústrednú dôležitosť vo všetkých školách budhizmu.
Čo je Osvietenie?
17. a) Kde a komu predniesol Budha svoju prvú kázeň? b) Vysvetlite krátko Štyri ušľachtilé pravdy.
17 Keď Budha dosiahol osvietenie a prekonal určité počiatočné váhanie, vydal sa vyučovať svoju novonájdenú pravdu, svoju dharmu, iných. Svoju prvú a asi najdôležitejšiu kázeň predniesol v meste Benáres, v jelenej zvernici, piatim bhikkom — učeníkom čiže mníchom. Učil v nej, že ak chce byť niekto spasený, musí sa vyhnúť ceste zmyslových pôžitkov, ako aj askéze a ísť Strednou cestou. Potom musí pochopiť a nasledovať Štyri ušľachtilé pravdy (pozri rámček na vedľajšej strane), ktoré možno stručne zhrnúť takto:
1) Celé bytie je utrpenie.
2) Utrpenie vzniká z túžby čiže žiadosti.
3) Vyhasnutie túžby znamená koniec utrpenia.
4) Vyhasnutie túžby možno dosiahnuť kráčaním po Osemdielnej ceste, ovládaním svojho správania, myslenia a viery.
18. Čo povedal Budha o zdroji svojho osvietenia? (Porovnaj Jóba 28:20, 21, 28; Žalm 111:10.)
18 Toto kázanie o Strednej ceste a Štyroch ušľachtilých pravdách zhŕňa podstatu Osvietenia a považuje sa za skratku celého Budhovho učenia. (V porovnaní s tým pozri Matúša 6:25–34; 1. Timotejovi 6:17–19; Jakuba 4:1–3; 1. Jána 2:15–17.) Gautama netvrdil o svojom kázaní, že je božsky inšpirované, ale pripisoval ho sám sebe slovami „objavil Tathágata“. Hovorí sa, že Budha na smrteľnej posteli povedal svojim učeníkom: „Hľadajte záchranu len v pravde, nehľadajte pomoc u nikoho okrem seba.“ Podľa Budhu teda osvietenie neprichádza od Boha, ale osobným úsilím, rozvíjaním správneho myslenia a dobrých skutkov.
19. Prečo bolo Budhovo posolstvo v tých časoch vítané?
19 Nie je ťažké uhádnuť, prečo bolo toto učenie vo vtedajšej indickej spoločnosti vítané. Odsudzovalo na jednej strane chamtivé a skazené náboženské praktiky, ktoré presadzovali hinduistickí brahmani čiže kňazská kasta, a na druhej strane i prísnu askézu džinistov a iných mystických kultov. Odstraňovalo aj obete a rituály, myriady bohov a bohýň a ťaživý kastovný systém, ktorý ovládal a zotročoval život ľudu vo všetkých smeroch. Jednoducho, sľubovalo oslobodenie každému, kto bol ochotný ísť Budhovou cestou.
Budhizmus rozširuje svoj vplyv
20. a) Čo sú „Tri klenoty“ budhizmu? b) Aký rozsah malo Budhovo kazateľské dielo?
20 Keď piati bhikkuovia prijali Budhovo učenie, stali sa prvou sanghou čiže mníšskym rádom. Tak sa doplnili „Tri klenoty“ (triratna) budhizmu — Budha, dharma a sangha, ktoré mali pomáhať ľuďom na ceste k osvieteniu. Takto pripravený sa Budha vydal kázať po celej dĺžke a šírke údolia Gangy. Prichádzali si ho vypočuť ľudia všetkých spoločenských vrstiev a postavení a stávali sa jeho učeníkmi. Prv ako vo svojich osemdesiatich rokoch zomrel, stal sa známym a váženým. Správy hovoria, že posledné slová, ktoré vyslovil pred učeníkmi, zneli: „Všetkým zloženým veciam je vrodený rozklad. Usilovne pracujte na vlastnej spáse.“
21. a) Kto prispel k rozšíreniu budhizmu? b) Aký výsledok mali jeho snahy?
21 V treťom storočí pred n. l., asi 200 rokov po Budhovej smrti, vládol najväčší zástanca budhizmu cisár Ašóka, ktorý si podmanil väčšinu Indie. Zarmútený vraždením a rozvratom, ktoré spôsobilo jeho dobývanie, prijal budhizmus a dal mu štátnu podporu. Vybudoval náboženské pamätníky, zvolal koncily a vyzval ľudí, aby žili podľa Budhovho návodu. Ašóka vyslal aj budhistických misionárov do všetkých častí Indie a na Srí Lanku, do Sýrie, Egypta a Grécka. Predovšetkým Ašókovým úsilím vyrástol budhizmus z indickej sekty na svetové náboženstvo. Niektorí sa na Ašóku oprávnene pozerajú ako na druhého zakladateľa budhizmu.
22. Ako sa budhizmus rozšíril po celej Ázii?
22 Zo Srí Lanky sa budhizmus rozšíril na východ do Myanmaru (Barmy), Thajska a iných častí Indočíny. Na severe prenikol budhizmus do Kašmíru a strednej Ázie. Z týchto oblastí už v prvom storočí n. l. putovali budhistickí mnísi cez neprístupné hory a púšte a niesli svoje náboženstvo do Číny. Z Číny mal budhizmus už len krôčik do Kórey a Japonska. Budhizmus sa dostal aj do Tibetu, susediaceho s Indiou na severe. Zmiešal sa s miestnymi vierami a vynoril sa ako lámaizmus. Toto náboženstvo ovládlo tamojší náboženský a politický život. Do šiesteho až siedmeho storočia n. l. sa budhizmus upevnil v celej juhovýchodnej Ázii a na Ďalekom východe. Ale čo sa dialo v Indii?
23. Čo sa stalo s budhizmom v Indii?
23 Zatiaľ čo sa budhizmus šíril v iných krajinách, doma v Indii postupne upadal. Mnísi zahĺbení do filozofického a metafyzického bádania začali strácať spojenie so svojimi laickými nasledovníkmi. Aj strata kráľovskej podpory a prijatie hinduistických myšlienok a zvyklostí prispeli k zániku budhizmu v Indii. Budhistické sväté miesta ako Lumbiní, kde sa Gautama narodil, a Bódhgaja, kde zažil „osvietenie“, sa obrátili v ruiny. V 13. storočí budhizmus z Indie, z krajiny, kde vznikol, prakticky mizne.
24, 25. Akým ďalším vývojom prešiel budhizmus v 20. storočí?
24 Počas 20. storočia budhizmus prešiel ďalšími zmenami. Politické zvraty v Číne, Mongolsku, Tibete a v krajinách juhovýchodnej Ázie mu zasadili zdrvujúcu ranu. Boli zničené tisíce kláštorov a chrámov a státisíce mníchov a mníšok bolo vyhnaných, uväznených, ba aj zabitých. Napriek tomu v myslení a zvykoch ľudí týchto krajín doteraz cítiť mocný vplyv budhizmu.
25 V Európe a Severnej Amerike sa budhistická myšlienka hľadania „pravdy“ vo vlastnom ja zdá byť veľmi príťažlivá a pestovanie meditácií poskytuje únik pred vravou západného života. Zaujímavo to vyjadril Tenzin Gyatso, tibetský dalajláma vo vyhnanstve, ktorý v predslove ku knihe Living Buddhism (Živý budhizmus) napísal: „Možno, že dnes je úlohou budhizmu, aby pripomenul duchovný rozmer života ľuďom na Západe.“
Rozdielne cesty budhizmu
26. Ako sa delí budhizmus?
26 Hoci je zvykom hovoriť o budhizme ako o jednom náboženstve, v skutočnosti je rozdelený do viacerých škôl. Na základe rôzneho výkladu povahy Budhu a jeho učenia má každá vlastné náuky, zvyky a spisy. Tieto školy sa ďalej delia na početné skupiny a sekty, z ktorých mnohé sú silne ovplyvnené miestnou kultúrou a tradíciou.
27, 28. Ako by ste opísali théravádsky budhizmus? (Porovnaj Filipanom 2:12; Jána 17:15, 16.)
27 Théraváda (Cesta starších) čiže hínajána (Menší voz) je škola budhizmu, ktorá prekvitá na Srí Lanke, v Myanmare (Barme), Kambodži a Laose. Niektorí ju považujú za konzervatívnu školu. Zdôrazňuje získavanie múdrosti a prácu na vlastnej spáse zrieknutím sa sveta a mníšskym životom, meditáciou a štúdiom v kláštore.
28 V niektorých týchto krajinách možno často vidieť skupiny mladých mužov s vyholenými hlavami, v šafránovom rúchu a bosých nosiť žobrácke misky, aby prijali svoj denný prídel potravy od laických veriacich, ktorých úlohou je podporovať mníchov. Je zvykom, že muži aspoň časť svojho života strávia v kláštore. Konečným cieľom mníšskeho života je stať sa arhatom, to jest tým, kto dosiahol duchovnú dokonalosť a oslobodenie od bolestí a utrpenia v kolobehu nových zrodení. Budha ukázal cestu; je vecou každého, aby ju nasledoval.
29. Čím sa vyznačuje mahájánsky budhizmus? (Porovnaj 1. Timotejovi 2:3, 4; Jána 3:16.)
29 Mahájána (Väčší voz) je škola budhizmu obvyklá v Číne, Kórei, Japonsku a Vietname. Nazýva sa tak preto, lebo zdôrazňuje Budhovo učenie, že „pravda a cesta záchrany je pre každého, či žije v jaskyni, v kláštore alebo v dome... Nie je iba pre tých, ktorí sa vzdajú sveta.“ Základnou mahájánskou myšlienkou je, že Budhova láska a súcit sú také veľké, že by nikomu neodoprel záchranu. Učí, že Budhova povaha je v nás všetkých, a preto je každý schopný stať sa Budhom, osvieteným alebo bódhisattvom. Osvietenie neprichádza tvrdou sebakázňou, ale vierou v Budhu a súcitom so všetkým živým. To je iste veľmi príťažlivé pre prakticky uvažujúce masy. Vďaka tomuto liberálnemu postoju sa z mahájány vyvinuli početné skupiny a kulty.
30. O aký cieľ sa usilujú zástancovia budhizmu „Čistá zem“? (Porovnaj Matúša 6:7, 8; 1. Kráľov 18:26, 29.)
30 Medzi mnohé mahájánske sekty, ktoré sa vyvinuli v Číne a Japonsku, patria budhistické školy Čistá zem a Zen. Prvá verí v spásnu moc Amidu Budhu, ktorý sľúbil svojim nasledovníkom znovuzrodenie v Čistej zemi čiže Západnom raji, krajine radosti a rozkoše obývanej bohmi a ľuďmi. Odtiaľ je už ľahké urobiť krok do nirvány. Opakovaním modlitby „Verím v Amidu Budhu“ aj tisíckrát za deň sa veriaci očisťuje, aby dosiahol osvietenie alebo sa znovu zrodil v Západnom raji.
31. Aké sú črty zen budhizmu? (Porovnaj Filipanom 4:8.)
31 Zen budhizmus (v Číne škola Čchan) odvodzuje svoj názov od pestovania meditácie. Slovo čchan (po čínsky) a zen (po japonsky) sú obdoby sanskrtského slova dhjána, ktoré znamená „meditácia“. Táto vetva učí, že štúdium, dobré skutky a rituály majú malú hodnotu. Človek môže dosiahnuť osvietenie rozjímaním o takých neriešiteľných otázkach ako: „Aký je zvuk potlesku jednej ruky?“ alebo „Čo nájdeme tam, kde nie je nič?“ Mystická povaha zen budhizmu našla svoj výraz v zjemnenom umení aranžovania kvetov, kaligrafie, maľovania atramentom, poézie, záhradníctva a tak ďalej, ktoré bolo priaznivo prijaté na Západe. Dnes možno v mnohých západných krajinách nájsť strediská zenovej meditácie.
32. Aká je prax tibetského budhizmu?
32 Nakoniec je tu tibetský budhizmus čiže lámaizmus. Táto forma budhizmu sa niekedy nazýva mantrajána (Mantrový voz), lebo v nej vyniká dlhé odriekavanie mantier, mnohých významových alebo nevýznamových slabík. Táto forma budhizmu namiesto zdôrazňovania múdrosti alebo súcitu stavia pri uctievaní do popredia používanie rituálov, modlitieb a špiritizmu. Modlitby sa opakujú tisíckrát za deň s pomocou modlitebných mlynčekov a guľôčok. Zložité rituály sa možno naučiť len ústnym poučovaním od lámov čiže mníšskych vodcov, medzi ktorými sú najpovestnejšími dalajláma a pančenláma. Po lámovej smrti sa hľadá dieťa, do ktorého sa údajne láma prevtelil, aby sa stalo budúcim duchovným vodcom. Výraz láma sa všeobecne používa aj na označenie všetkých mníchov, ktorí v istý čas tvorili podľa odhadu asi pätinu celej tibetskej populácie. A tak lámovia slúžia ako učitelia, lekári, statkári i ako politici.
33. Ako sa rozdelenie budhizmu podobá na rozdelenie kresťanstva? (Porovnaj 1. Korinťanom 1:10.)
33 Tieto hlavné vetvy budhizmu sa zase delia na mnoho skupín čiže siekt. Niektoré sú oddané určitému vodcovi, akým bol napríklad v Japonsku Ničiren, ktorý učil, že iba mahájánska Lotosová sútra obsahuje presné Budhovo učenie, alebo Nun Čchin-chaj na Tchaj-wane, ktorý má mnoho nasledovníkov. V tomto zmysle sa budhizmus príliš neodlišuje od kresťanstva s jeho mnohými denomináciami a sektami. V skutočnosti nie je zriedkavosťou vidieť ľudí, ktorí sa vyhlasujú za budhistov, ako dodržiavajú zvyky taoizmu, šintoizmu, uctievania predkov, ba i zvyky kresťanstva.b Všetky tieto budhistické sekty tvrdia, že svoju vieru a zvyky zakladajú na Budhovom učení.
Tri koše a iné budhistické spisy
34. Čo musíme mať na pamäti, keď uvažujeme o budhistickom učení?
34 Učenie pripisované Budhovi sa odovzdávalo ústne a začalo sa zapisovať až stáročia po jeho odchode. Jeho obsah je teda prinajlepšom predstavou jeho nasledovníkov z neskorších generácií o tom, čo hovoril a robil. To je ešte viac skomplikované skutočnosťou, že do tých čias sa už budhizmus rozštiepil do mnohých škôl. Rôzne texty teda predkladajú celkom odlišné verzie budhizmu.
35. Aké sú najranejšie posvätné budhistické texty?
35 Najranejšie budhistické texty boli napísané v jazyku pali, ktorý bol vraj príbuzný Budhovmu materinskému jazyku, asi v prvom storočí pred n. l. Théravádska škola ich prijíma za autentické texty. Tvorí ich tridsaťjeden kníh zoskupených do troch zbierok nazývaných Tipitaka (v sanskrte Tripitaka), čo znamená „Tri koše“ čiže „Tri zbierky“. Vinajapitaka (Kôš rádovej disciplíny) sa zaoberá prevažne pravidlami a predpismi pre mníchov a mníšky. Suttapitaka (Kôš náuky) obsahuje kázne, podobenstvá a príslovia prednesené Budhom a jeho poprednými učeníkmi. Abhidhammapitaka (Kôš konečného učenia) tvorí komentáre k budhistickým náukám.
36. Čím sa vyznačujú spisy mahájánskeho budhizmu?
36 Naproti tomu spisy mahájánskej školy sú väčšinou v sanskrte, čínštine a tibetčine, a je ich veľa. Len čínske texty tvoria vyše päťtisíc zväzkov. Obsahujú mnohé myšlienky, ktoré v skorších spisoch neboli, napríklad príbehy Budhov početných ako piesok Gangy, ktorí vraj žili nespočetné milióny rokov a každý spravoval svoj vlastný Budhov svet. Istý autor nepreháňa, keď poznamenáva o týchto textoch, že sa „vyznačujú rozmanitosťou, výstrednou obraznosťou, krikľavými osobnosťami a nespútaným opakovaním“.
37. Aké problémy vznikli v súvislosti s mahájánskymi spismi? (Porovnaj Filipanom 2:2, 3.)
37 Netreba zdôrazňovať, že týmto vysoko abstraktným rozpravám málokto rozumie. Preto sa budhizmus takýmto neskorším vývojom veľmi vzdialil od toho, čo Budha pôvodne zamýšľal. Podľa Vinajapitaky Budha chcel, aby jeho učenie bolo zrozumiteľné nielen vzdelancom, ale ľuďom každého druhu. Preto trval na tom, aby sa jeho myšlienky vyučovali v jazyku prostého ľudu, nie v posvätnom mŕtvom jazyku hinduizmu. A tak na námietku budhistov théravádskej školy, že tieto knihy sú nekanonické, nasledovníci mahájány odpovedajú, že Gautama Budha učil najprv prostých a nevedomých, ale učeným a múdrym zjavil náuky zapísané neskôr v mahájánskych knihách.
Kolobeh karmy a samsáry
38. a) Ako možno porovnať budhistické a hinduistické učenie? b) Ako chápe budhizmus dušu v teórii a v praxi?
38 Hoci budhizmus do istej miery oslobodil ľudí z okov hinduizmu, jeho základné myšlienky sú predsa dedičstvom hinduistického učenia o karme a samsáre. Budhizmus, ako ho pôvodne vyučoval Budha, sa odlišuje od hinduizmu v tom, že popiera existenciu nesmrteľnej duše, ale hovorí o jedincovi ako o „kombinácii fyzických a duševných síl čiže energií“.c Napriek tomu sa jeho učenie stále sústreďuje na myšlienku, že celé ľudstvo putuje zo života do života nespočetnými novými zrodeniami (samsára) a trpí následkami činov minulých i prítomných (karma). I keď sa môže javiť príťažlivo jeho posolstvo osvietenia a oslobodenia z tohto kolobehu, niektorí sa pýtajú: Nakoľko je spoľahlivý jeho základ? Aký dôkaz existuje o tom, že všetko utrpenie je výsledkom činov v predošlom živote? A aké sú vlastne dôkazy o tom, že existoval akýsi minulý život?
39. Ako jeden budhistický text vysvetľuje karmový zákon?
39 Jedno vysvetlenie karmového zákona hovorí:
„Kamma [palijský ekvivalent pojmu karma] je zákon sám osebe. Z toho však nevyplýva, že by mal existovať zákonodarca. Všeobecne známe prírodné zákony, ako je príťažlivosť, nepotrebujú zákonodarcu. Ani zákon kammy nevyžaduje zákonodarcu. Pôsobí na svojom poli bez zásahu vonkajšieho, nezávisle vládnúceho činiteľa.“ — A Manual of Buddhism.
40. a) Čo vyplýva z existencie prírodných zákonov? b) Čo hovorí Biblia o príčine a následku?
40 Je to správna úvaha? Naozaj nepotrebujú prírodné zákony zákonodarcu? Raketový odborník dr. Wernher von Braun raz povedal: „Prírodné zákony vesmíru sú také presné, že pre nás nie je problém postaviť kozmickú loď, ktorá by doletela na Mesiac, a let môžeme načasovať s presnosťou na zlomok sekundy. Tieto zákony musel niekto stanoviť.“ Aj Biblia hovorí o zákone príčiny a následku. Hovorí: „Bohu sa nemožno posmievať. Veď čokoľvek človek rozsieva, to bude aj žať.“ (Galaťanom 6:7) Takže miesto aby hovorila, že tento zákon nepotrebuje zákonodarcu, Biblia zdôrazňuje, že „Bohu sa nemožno posmievať“, a tým ukazuje, že tento zákon uviedol do činnosti jeho pôvodca, Jehova.
41. a) Ako možno porovnať karmový zákon so zákonom súdnictva? b) Porovnajte karmu s biblickým sľubom.
41 Okrem toho nám Biblia hovorí, že „mzda, ktorú platí hriech, je smrť“, a „kto zomrel, je zbavený hriechu“. Aj súdy uznávajú, že nikto nemá byť dvakrát trestaný za akýkoľvek zločin. Prečo by sa teda človek, ktorý už za svoje hriechy zaplatil tak, že zomrel, mal znovu narodiť len preto, aby opäť trpel následkami svojich minulých činov? A potom: ak nevie, za aké minulé skutky je trestaný, ako môže robiť pokánie a polepšiť sa? Možno to považovať za spravodlivé? Je to v súlade s milosrdenstvom, ktoré vraj bolo Budhovou najvýznačnejšou vlastnosťou? Biblia však po výroku, že „mzda, ktorú platí hriech, je smrť“, pokračuje: „Ale dar, ktorý dáva Boh, je večný život prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána.“ Áno, Biblia sľubuje, že Boh odstráni všetku skazenosť, hriech a smrť a prinesie celému ľudstvu slobodu a dokonalosť. — Rimanom 6:7, 23; 8:21; Izaiáš 25:8.
42. Ako vysvetľuje jeden budhistický učenec znovuzrodenie?
42 Pokiaľ ide o znovuzrodenie, tu je vysvetlenie budhistického učenca dr. Walpolu Rahulu:
„Bytosť nie je nič iné, len kombinácia fyzických a duševných síl čiže energií. To, čo nazývame smrť, je úplné vyradenie fyzického tela. Ustávajú celkom všetky tieto sily a energie vyradením tela? Budhizmus hovorí: ‚Nie.‘ Vôľa, rozhodovanie, túžba, smäd po bytí, pokračovaní, stávaní sa stále čímsi viac je obrovskou silou, ktorá poháňa celé životy, celé bytia, ktorá poháňa dokonca i celý svet. Je to tá najväčšia sila, najväčšia energia na svete. Podľa budhizmu táto sila neustáva vyradením tela, ktoré znamená smrť, ale ďalej sa prejavuje v inej forme a vytvára nové bytie, ktoré sa nazýva znovuzrodenie.“
43. a) Ako je biologicky určené genetické zloženie človeka? b) Aký „dôkaz“ sa niekedy uvádza v prospech znovuzrodenia? c) Je takýto „dôkaz“ znovuzrodenia v súlade so všeobecnou skúsenosťou?
43 V okamihu počatia človek dedí od každého rodiča päťdesiat percent génov. Preto nijako nie je možné, aby bol na sto percent totožný s niekým z ktoréhokoľvek niekdajšieho bytia. Skutočne, proces znovuzrodenia nemožno podoprieť žiadnou vedeckou zásadou. Tí, ktorí veria učeniu o znovuzrodení, často uvádzajú ako dôkaz skúsenosti ľudí, ktorí tvrdia, že si spomínajú na tváre, udalosti a miesta, ktoré nikdy nevideli. Je to logické? Ak ten, kto je schopný rozprávať veci, ktoré sa odohrali v minulosti, musel v tom veku žiť, potom by aj ten, kto vie predpovedať budúcnosť — a to o sebe tvrdia mnohí — musel žiť v budúcnosti. A to, pravdaže, nie je možné.
44. Porovnajte biblické učenie o „duchu“ s budhistickým učením o znovuzrodení.
44 Biblia hovorila o životnej sile vyše 400 rokov pred Budhom. Keď opisuje, čo sa stane pri smrti človeka, hovorí: „Potom sa prach vráti do zeme práve tak, ako bol, a samotný duch sa vráti k pravému Bohu, ktorý ho dal.“ (Kazateľ 12:7) Slovo „duch“ sa prekladá z hebrejského slova ruach a znamená životnú silu, ktorá preniká všetky živé tvory, ľudí i zvieratá. (Kazateľ 3:18–22) Dôležitý rozdiel je však ten, že ruach je neosobná sila; nemá vlastnú vôľu ani si neuchováva osobnosť alebo akékoľvek črty mŕtvej osoby. Neprechádza pri smrti z jednej osoby na druhú, ale ‚vracia sa k pravému Bohu, ktorý ho dal‘. Inými slovami, budúce životné vyhliadky tej osoby — nádej na vzkriesenie — sú úplne v Božích rukách. — Ján 5:28, 29; Skutky 17:31.
Nirvána — dosiahnutie nedosiahnuteľného?
45. Ako chápe budhizmus nirvánu?
45 To nás privádza k Budhovmu učeniu o osvietení a záchrane. V budhistických pojmoch je základnou myšlienkou záchrany oslobodenie od zákonov karmy a samsáry, a dosiahnutie nirvány. Čo je to nirvána? Budhistické texty hovoria, že je nemožné ju opísať alebo vysvetliť, že sa dá len prežiť. Nie je to nebo, kam ide človek po smrti, ale čosi, čo môžu dosiahnuť všetci už teraz a tu. Slovo samotné znamená vraj „sfúknutie, uhasenie“. Preto niektorí definujú nirvánu ako vyhasnutie všetkej vášne a túžby, bytie oslobodené od všetkých zmyslových citov, ako je bolesť, strach, utrpenie, láska alebo nenávisť, stav večného pokoja, odpočinku a nemennosti. Hovorí sa, že je to v podstate vyhasnutie individuálneho bytia.
46, 47. a) Čo je podľa budhistického učenia zdrojom spásy? b) Prečo je budhistický názor na zdroj záchrany v rozpore s každodennou skúsenosťou?
46 Budha učil, že osvietenie a spása — dokonalosť nirvány — neprichádzajú od žiadneho Boha ani vonkajšej sily, ale z vnútra každého človeka jeho vlastným úsilím o dobré skutky a správne myslenie. Tak vzniká otázka: Môže niečo dokonalé vzniknúť z niečoho nedokonalého? Nehovorí nám naša každodenná skúsenosť to isté, čo povedal hebrejský prorok Jeremiáš, že „pozemskému človeku nepatrí jeho cesta. Kráčajúcemu mužovi ani nepatrí, aby riadil svoj krok“? (Jeremiáš 10:23) Ak nikto nedokáže plne ovládať svoje činy ani v jednoduchých denných záležitostiach, je logické myslieť si, že môže sám dosiahnuť večnú záchranu? — Žalm 146:3, 4.
47 Tak ako sa človek chytený v pohyblivom piesku ťažko sám vyslobodí, tak aj celé ľudstvo väzí v pasci hriechu a smrti a nikto nie je schopný vyslobodiť sa z týchto osídiel. (Rimanom 5:12) Napriek tomu Budha učil, že záchrana závisí len a len od vlastného úsilia. Na rozlúčku povzbudil svojich učeníkov: „Spoliehajte sa sami na seba a nespoliehajte sa na pomoc zvonku; držte sa pevne pravdy ako lampy; záchranu hľadajte len v pravde; nehľadajte pomoc u nikoho okrem seba.“
Osvietenie, alebo rozčarovanie?
48. a) Ako opisuje istá kniha účinky zložitých budhistických predstáv, ako je nirvána? b) K akému výsledku viedol nedávny záujem o budhistické učenie v niektorých oblastiach?
48 Aké účinky má takéto učenie? Inšpiruje svojich veriacich k pravej viere a oddanosti? Kniha Living Buddhism uvádza, že v niektorých budhistických krajinách „mnísi takpovediac nepremýšľajú o jemnostiach svojho náboženstva. Dosiahnutie nirvány sa napospol pokladá za beznádejne nerealistické úsilie a meditácie sa pestujú len zriedka. Okrem zbežného štúdia Tipitaky sa venujú tomu, aby pôsobili na spoločnosť priaznivým a harmonickým vplyvom.“ Podobne i World Encyclopedia (japonská Svetová encyklopédia) v komentári o nedávnom vzraste záujmu o budhistické učenie poznamenáva: „Čím viac sa štúdium budhizmu špecializuje, tým viac sa vzďaľuje od svojho pôvodného účelu — viesť ľudí. Z tohto hľadiska nový trend usilovného štúdia budhizmu neznamená nevyhnutne obnovu živej viery. Skôr musíme poznamenať, že keď sa náboženstvo stáva predmetom zložitého metafyzického bádania, stráca silu skutočne živej viery.“
49. Čím sa pre mnohých stal budhizmus?
49 Základnou myšlienkou budhizmu je, že poznanie a porozumenie vedú k osvieteniu a záchrane. Ale zložité náuky rôznych škôl budhizmu vytvorili iba zmienenú ‚beznádejne nerealistickú‘ situáciu, vymykajúcu sa chápaniu väčšiny veriacich. Pre nich sa budhizmus zredukoval na konanie dobra a vykonávanie niekoľkých rituálov a jednoduchých predpisov. Neriešia ťažké životné otázky: Odkiaľ sme prišli? Prečo sme tu? Aká je budúcnosť človeka a zeme?
50. Aká otázka vzniká v súvislosti so skúsenosťami niektorých úprimných budhistov? (Porovnaj Kolosanom 2:8.)
50 Niektorí úprimní budhisti si uvedomili, že spletité náuky a ťaživé obrady súčasného budhizmu vyvolávajú zmätok a rozčarovanie. Humanitárne snahy budhistických skupín a združení v niektorých krajinách priniesli možno mnohým úľavu v bolesti a utrpení. Splnil však budhizmus to, čo sľuboval ako zdroj pravého osvietenia a oslobodenia pre všetkých?
Osvietenie bez Boha?
51. a) Čo hovorí jeden z príbehov o Budhovi a jeho učení? b) Aká dôležitá vec očividne chýba v Budhovom učení? (Porovnaj 2. Paralipomenon 16:9; Žalm 46:1; 46:2, RP; 145:18.)
51 V príbehoch z Budhovho života sa rozpráva, že raz bol Budha so svojimi učeníkmi v lese. Vzal hrsť lístia a povedal učeníkom: „To, čo som vás naučil, je ako toto lístie v mojej ruke; to, čo som vás nenaučil, je ako všetko lístie v lese.“ To bolo, pravdaže, vyjadrením toho, že Budha vyučoval iba zlomok toho, čo vedel. Vynechal však i jednu veľmi dôležitú vec — Gautama Budha prakticky nemal čo povedať o Bohu; ani sa nikdy za Boha nevyhlasoval. Ba svojim učeníkom vraj povedal: „Ak je Boh, je nepredstaviteľné, že by ho zaujímali moje každodenné záležitosti,“ a „nie sú žiadni bohovia, ktorí by mohli alebo chceli človeku pomôcť“.
52. a) Aký je budhistický názor na Boha? b) Čo budhizmus nevzal na vedomie?
52 V tomto zmysle je úloha budhizmu v ľudskom hľadaní pravého Boha minimálna. The Encyclopedia of World Faiths (Encyklopédia svetových vier) uvádza, že „raný budhizmus, zdá sa, vôbec nebral do úvahy otázku Boha a určite nevyučoval ani nevyžadoval vieru v Boha“. Zdôrazňovaním toho, že každý si má hľadať záchranu sám, že sa má obracať za osvietením do svojej mysle čiže vedomia, je budhizmus vlastne agnostický, ak nie ateistický. (Pozri rámček, strana 145.) V snahe odstrániť okovy hinduistických povier a závratné množstvo jeho mýtických bohov, budhizmus dospel k opačnému extrému. Nevzal na vedomie základný pojem Najvyššej bytosti, z vôle ktorej všetko je a pôsobí. — Skutky 17:24, 25.
53. Čo možno povedať o snahe človeka nájsť osvietenie bez Boha? (Porovnaj Príslovia 9:10; Jeremiáša 8:9.)
53 Tento nezávislý, do seba obrátený spôsob uvažovania viedol do hotového bludiska legiend, tradícií, zložitých náuk a výkladov, ktoré počas stáročí navŕšili mnohé školy a sekty. To, čo malo prinášať jednoduché riešenie zložitých problémov života, vytvorilo náboženskú a filozofickú sústavu, ktorá presahuje chápanie väčšiny ľudí. Priemerný budhista sa miesto toho zaoberá radšej uctievaním modiel a relikvií, bohov a démonov, duchov a predkov a vykonáva mnohé iné rituály a úkony, ktoré majú málo spoločného s tým, čo učil Gautama Budha. Je zjavné, že hľadať osvietenie bez Boha nikam nevedie.
54. O ktorých ďalších orientálnych náboženských mysliteľoch sa bude uvažovať ďalej?
54 Približne v tom istom čase, keď Gautama Budha hľadal cestu k osvieteniu, v inej časti ázijského kontinentu žili dvaja filozofi, ktorých myšlienky neskôr ovplyvnili milióny ľudí. Boli to Lao-c’ a Konfucius, dvaja mudrci ctení generáciami Číňanov i Nečíňanov. Čo učili a ako ovplyvnili ľudské hľadanie Boha? O tom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole.
[Poznámky pod čiarou]
a To je prepis palijského pravopisu jeho mena. Prepis zo sanskrtu je Siddhárta Gautama. Dátum jeho narodenia sa však udával rôzne — 560, 563 alebo 567 pred n. l. Väčšina autorít prijíma rok 560 alebo aspoň kladie jeho narodenie do šiesteho storočia pred n. l.
b Mnohí budhisti v Japonsku slávia veľkolepé „Vianoce“.
c Budhistické náuky ako anattá (nie ja) popierajú existenciu nemennej čiže večnej duše. No väčšina dnešných budhistov, najmä budhisti Ďalekého východu, verí v sťahovanie nesmrteľnej duše. Jasne o tom svedčí ich uctievanie predkov a viera v pekelné muky po smrti.
[Rámček na strane 139]
Budhove Štyri ušľachtilé pravdy
Budha vysvetlil základ svojho učenia v takzvaných Štyroch ušľachtilých pravdách. Citujeme tu z Dhammacakkappavattana Sutta (Základu kráľovstva spravodlivosti) v preklade T. W. Rhysa Davidsa:
▪ „A toto, bhikkuovia, je ušľachtilá pravda o utrpení. Zrodenie je sprevádzané bolesťou, rozklad je bolestný, choroba je bolestná, smrť je bolestná. Spojenie s nepríjemným je bolestné, odlúčenie od príjemného je bolestné; a akékoľvek neuspokojené dychtenie je tiež bolestné...
▪ A toto, bhikkuovia, je ušľachtilá pravda o pôvode utrpenia. Je to vpravde ten smäd, ktorý spôsobuje obnovu bytia, sprevádzaný zmyslovou rozkošou, ktorý hľadá ukojenie hneď tu, hneď tam — to jest dychtenie po ukojení vášní alebo dychtenie po živote alebo dychtenie po úspechu...
▪ A toto, bhikkuovia, je ušľachtilá pravda o zničení utrpenia. Je to vpravde zničenie, v ktorom nezostáva žiadna vášeň, práve tohto smädu: odloženie, zbavenie sa, oslobodenie, nelipnutie na tomto smäde...
▪ A toto, bhikkuovia, je ušľachtilá pravda o ceste, ktorá vedie k zničeniu bôľu. Je to vpravde táto osemdielna cesta, totiž: pravé názory, pravé úsilie, pravá reč, pravé konanie, pravý život, pravá snaha, pravé myslenie a pravé rozjímanie.“
[Rámček na strane 145]
Budhizmus a Boh
„Budhizmus učí cestu vedúcu k dokonalej dobrote a múdrosti bez osobného Boha; najvyššie poznanie bez ‚zjavenia‘;... možnosť vykúpenia bez vonkajšieho vykupiteľa, spásu, kde je každý svojím vlastným spasiteľom.“ — The Message of Buddhism (Posolstvo budhizmu) od Bhikkhu Subhadru, citované vo What Is Buddhism? (Čo je budhizmus?)
Sú teda budhisti ateistami? Kniha What Is Buddhism?, ktorú vydala budhistická lóža v Londýne, odpovedá: „Ak považujete za ateistu toho, kto odmieta pojem osobného Boha, tak áno.“ Ďalej hovorí: „Rastúca myseľ môže stráviť myšlienku vesmíru vedeného neodchýliteľným Zákonom rovnako dobre ako predstavu vzdialenej Osobnosti, ktorú asi nikdy neuvidí, ktorá býva nevedno kde a ktorá kedysi stvorila vesmír, ktorý je presiaknutý nepriateľstvom, bezprávím, nerovnosťou v príležitostiach a nekonečným utrpením a svárom.“
Budhizmus teda teoreticky nepodporuje vieru v Boha alebo stvoriteľa. Napriek tomu sa dnes takmer v každej krajine, kde sa pestuje budhizmus, nachádzajú budhistické chrámy a stupy a k obrazom a relikviám Budhu a bódhisattvov sa obracajú modlitby, obete a oddanosť veriacich budhistov. Budha, ktorý sa nikdy nevyhlasoval za Boha, stal sa v každom zmysle slova bohom.
[Mapa na strane 142]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Do siedmeho storočia n. l. sa budhizmus z Indie rozšíril do celej východnej Ázie
INDIA
Benáres
Bódhgaja
3. STOROČIE PRED N. L. SRÍ LANKA
1. STOROČIE PRED N. L. KAŠMÍR
STREDNÁ ÁZIA
1. STOROČIE N. L. ČÍNA
MYANMAR
THAJSKO
KAMBODŽA
JÁVA
4. STOROČIE N. L. KÓREA
6. STOROČIE N. L. JAPONSKO
7. STOROČIE N. L. TIBET
[Obrázky na strane 131]
Budhistické chrámy vo svete sa od seba štýlovo líšia
Čeng–te, severná Čína
Kofu, Japonsko
New York, USA
Chiang Mai, Thajsko
[Obrázok na strane 133]
Kamenný reliéf Májin sen z Gandháry v Pakistane zobrazuje budúceho Budhu ako slona vo svätožiare, ktorý vstupuje do kráľovnej Máje, aby ju oplodnil
[Obrázky na strane 134]
Budhistickí mnísi a veriaci v chráme v New Yorku
[Obrázky na strane 141]
Zobrazenia Budhu v štylizovaných polohách
vchádzajúceho do nirvány
vyučujúceho
meditujúceho
odolávajúceho pokušeniu
[Obrázok na strane 147]
Sprievod na počesť Budhových narodenín v Tokiu. Biely slon v pozadí symbolizuje Budhu
[Obrázky na strane 150]
Strany Lotosovej sútry (10. storočie) v čínštine popisujú moc bódhisattvy Kuan–jina zachraňovať pred ohňom a záplavou. Bódhisattva Ksitigarbha, vpravo, bol v 14. storočí populárny v Kórei
[Obrázok na strane 155]
Budhistický zvitok z japonského Kjóta zobrazuje muky v „pekle“
[Obrázky na strane 157]
Dnešní budhisti uctievajú (v smere hodinových ručičiek zhora vľavo) lingam v Bangkoku (Thajsko), relikviu Budhovho zuba v Kandy na Srí Lanke, Budhove sochy v Singapúre a v New Yorku
[Obrázky na strane 158]
Budhistka, ktorá sa modlí pred rodinným oltárikom, a deti, ktoré sa zúčastňujú chrámovej služby
-
-
Taoizmus a konfucianizmus — hľadanie nebeskej cestyĽudstvo hľadá Boha
-
-
7. kapitola
Taoizmus a konfucianizmus — hľadanie nebeskej cesty
Taoizmus, konfucianizmus a budhizmus tvoria tri hlavné náboženstvá Číny a Ďalekého východu. Na rozdiel od budhizmu sa však taoizmus a konfucianizmus nestali svetovými náboženstvami, ale zostali v podstate v Číne a tam, kde čínska kultúra presadila svoj vplyv. Napriek tomu, že nie sú dostupné žiadne oficiálne údaje o súčasnom počte ich prívržencov v Číne, taoizmus a konfucianizmus počas predchádzajúcich dvetisíc rokov ovládali náboženský život takmer štvrtiny svetovej populácie.
1. (Zahrň úvod.) a) Kde sa pestuje taoizmus a konfucianizmus a nakoľko sú rozšírené? b) Na aké obdobie sa obrátime, aby sme preskúmali tieto učenia?
‚NECH kvitne sto kvetov, nech súperí sto škôl.‘ Toto úslovie, ktoré sa stalo známe vďaka Mao Ce-tungovmu prejavu z roku 1956, bolo vlastne parafrázou výroku, ktorý používali čínski učenci na opis éry nazývanej obdobie Bojujúcich štátov, ktorá trvala v Číne od piateho do tretieho storočia pred n. l. V tom čase sa mocná dynastia Čou (asi 1122–256 pred. n. l.) rozpadla v systém voľne združených feudálnych štátov, ktoré medzi sebou neustále viedli vojny, čo spôsobovalo veľkú tieseň jednoduchým ľuďom.
2. a) Ako vzniklo „sto škôl“? b) Čo zostalo zo „sto škôl“?
2 Rozvrat a utrpenie spôsobené vojnami vážne oslabili moc tradičnej vládnúcej triedy. Jednoduchých ľudí neuspokojovalo podriaďovať sa vrtochom a úkladom aristokracie a mlčky trpieť následky. Preto dlho potláčané myšlienky a nádeje vyklíčili ako „sto kvetov“. Rôzne mysliteľské školy predkladali svoje predstavy o vláde, zákonoch, spoločenskom poriadku, správaní a etike, ako aj o poľnohospodárstve, hudbe a literatúre a dúfali, že to povedie k obnove normálneho života. Stali sa známe ako „sto škôl“. Väčšina z nich nezanechala trvalé stopy. Dve školy však vynikli tak, že ovplyvňovali život v Číne vyše dvetisíc rokov. Časom sa začali nazývať taoizmus a konfucianizmus.
Čo je to — tao?
3. a) Čo znamená čínsky pojem tao? b) Čo bolo podľa viery Číňanov príčinou všetkého, ak nie stvoriteľ? (Porovnaj Hebrejom 3:4.)
3 Ak máme pochopiť, prečo taoizmus a konfucianizmus dosiahli taký hlboký a trvalý vplyv na Číňanov, takisto ako na Japoncov, Kórejčanov a iné okolité národy, treba trochu porozumieť základnému čínskemu pojmu tao. Toto slovo znamená „cesta, hradská alebo chodník“. V prenesenom zmysle môže znamenať aj „metóda, princíp alebo učenie“. Harmónia a poriadok, ktoré Číňania pozorovali vo vesmíre, boli pre nich prejavom taa, akejsi božskej vôle či zákona, ktorý jestvuje vo vesmíre a riadi ho. Inými slovami, namiesto aby verili v Boha stvoriteľa, ktorý ovláda vesmír, verili v prozreteľnosť, vôľu neba alebo jednoducho v nebo ako príčinu všetkého.
4. Ako uplatňovali Číňania pojem tao na ľudské záležitosti? (Porovnaj Príslovia 3:5, 6.)
4 Keď uplatňovali pojem taa na ľudské záležitosti, verili, že existuje prirodzená a správna cesta, ako robiť každú vec, a že všetko a každý má svoje správne miesto a svoju správnu funkciu. Verili napríklad, že ak si vládca plní svoju povinnosť tak, že zaobchádza s ľuďmi podľa práva a dbá na obetné rituály patriace nebu, národ bude žiť v mieri a blahobyte. Podobne ak budú ľudia ochotní hľadať cestu čiže tao a pôjdu po nej, všetko bude v súlade, pokoji a bude dobre pracovať. Ak ale pôjdu proti nej, alebo jej budú vzdorovať, spôsobí to zmätok a pohromu.
5. a) Aký je taoistický prístup k tau? b) Aký je konfuciánsky prístup k tau? c) Aké otázky si žiadajú odpoveď?
5 Táto myšlienka, ísť s taom a nebrániť jeho chodu, je ústredným prvkom čínskeho filozofického a náboženského myslenia. Dá sa povedať, že taoizmus a konfucianizmus sú dve rôzne vyjadrenia toho istého poňatia. Taoizmus volí mystický prístup a vo svojej pôvodnej podobe odporúča nečinnosť, utíšenie a trpnosť, vyhýbanie sa spoločnosti a návrat k prírode. Jeho základnou myšlienkou je, že všetko dobre dopadne, ak ľudia zložia ruky do lona a nechajú prírodu ísť svojou cestou. Konfucianizmus volí zase pragmatický prístup. Učí, že spoločenský poriadok sa zachová, keď každý človek bude hrať úlohu, ktorá mu je určená, a bude si konať svoju povinnosť. Preto uzákoňuje všetky ľudské a spoločenské vzťahy — vládca–poddaný, otec–syn, manžel–manželka a tak ďalej — a pre všetky zaobstaráva vodidlo. Z toho zákonite vznikajú nasledujúce otázky: Ako tieto dva systémy vznikli? Kto boli ich zakladatelia? Ako sa dnes uplatňujú? A čo dosiahli, pokiaľ ide o ľudské hľadanie Boha?
Filozofické počiatky taoizmu
6. a) Čo je známe o zakladateľovi taoizmu? b) Ako sa zakladateľ taoizmu stal známym ako Lao-c’?
6 Vo svojom ranom štádiu bol taoizmus skôr filozofiou ako náboženstvom. Jeho zakladateľ Lao-c’ nebol spokojný so zmätkami a ruchom svojej doby a hľadal úľavu v úniku pred spoločnosťou a v návrate k prírode. O tomto mužovi, ktorý údajne žil v šiestom storočí pred n. l. — a to je tiež neisté —, sa veľa nevie. Zvyčajne ho nazývali Lao-c’, čo znamená „Starý majster“ alebo „Starec“, lebo podľa legendy ho matka nosila tak dlho, že pri narodení mal už biele vlasy.
7. Čo sa dozvedáme o Lao-c’ovi zo „Zápiskov historika“?
7 Jediný oficiálny záznam o Lao-c’ je v Š’-ťi (Zápisky historika) od S’-ma Čchiena, váženého dvorného historika z druhého a prvého storočia pred n. l. Podľa tohto zdroja bolo Lao-c’ovo skutočné meno Li Er. Bol úradníkom v cisárskych archívoch v Lao-jangu v strednej Číne. Avšak zaujímavejšie je toto rozprávanie o Lao-c’ovi:
„Lao-c’ žil väčšiu časť života v Čou. Keď predvídal úpadok Čou, odišiel a prišiel na hranicu. Colník Jin Si povedal: ‚Pane, ak ráčite odísť do ústrania, prosím vás, aby ste pre mňa napísali knihu.‘ Nato Lao-c’ napísal knihu vo dvoch častiach, ktorá sa skladala z päťtisíc a viac slov, v ktorej hovoril o pojmoch Cesty [tao] a Moci [te]. Potom odišiel. Nikto nevie, kde zomrel.“
8. a) Akú knihu údajne napísal Lao-c’? b) Prečo sa kniha rôzne vysvetľuje?
8 Veľa učencov o autentickosti tejto správy pochybuje. Tak či onak, vznikla kniha známa ako Tao-te-ťing (po slovensky „Kniha o ceste a cnosti“), ktorá sa považuje za základný text taoizmu. Je písaná v stručných, hádankových veršoch, z ktorých niektoré majú len tri alebo štyri slová. Z tohto dôvodu a tiež preto, že sa od čias Lao-c’ význam niektorých znakov veľmi zmenil, kniha má veľa rôznych výkladov.
Pohľad na „Tao-te-ťing“
9. Ako Lao-c’ opísal tao v Tao-te-ťingu?
9 V Tao-te-ťing vysvetľuje Lao-c’ tao, konečnú cestu prírody, a uplatňuje ju na každú oblasť ľudskej činnosti. Pre predstavu citujeme z moderného anglického prekladu od Gia-fu-Fenga a Jane Englishovej. O tau sa tam hovorí:
„[Bolo] čosi tajomne utvorené,
zrodené pred nebom a zemou...
Azda je to matka desaťtisíc vecí.
Neviem, ako sa to volá.
Nazývajme to tao.“ — Kapitola 25.
„Všetky veci pochádzajú z taa.
Sú živené cnosťou [te].
Sú vytvorené z látky.
Sú tvarované prostredím.
Tak všetkých desaťtisíc vecí uznáva tao
a ctí cnosť [te].” — Kapitola 51.
10. a) Čo je cieľom taoizmu? b) Ako sa tento taoistický názor uplatňuje na ľudské správanie?
10 Čo môžeme vyvodiť z týchto hádankových pasáží? Že pre taoistov je tao akási tajomná kozmická sila, zodpovedajúca za hmotný vesmír. Cieľom taoizmu je vyhľadať tao, nechať svet za sebou a splynúť s prírodou. Toto poňatie sa zračí aj v taoistickom pohľade na ľudské správanie. Tu je vyjadrenie tohto ideálu v Tao-te-ťingu:
„Radšej nedoplň ako naplň po okraj.
Prebrús čepeľ, a ostrie sa čoskoro otupí.
Nahromaď zásobu zlata a nefritu, a nikto ju neochráni.
Žiadaj o bohatstvo a tituly, a príde pohroma.
Odíď na odpočinok, keď je práca hotová.
To je nebeská cesta.“ — Kapitola 9.
11. Ako možno opísať taoistický ideál?
11 Z týchto niekoľkých príkladov vyplýva, že taoizmus bol aspoň spočiatku v podstate filozofickou školou. Bola to reakcia na krivdy, utrpenie, pustošenie a márnosť, ktoré priniesla drsná vláda dobového feudálneho systému, a taoisti verili, že pokoj a súlad nájdu vtedy, keď sa vrátia k tradícii dávnych čias predtým, ako prišli králi a ministri panujúci nad prostým ľudom. Ich ideálom bolo žiť pokojným vidieckym životom v jednote s prírodou. — Príslovia 28:15; 29:2.
Druhý mudrc taoizmu
12. a) Kto bol Čuang Čou? b) Čo dodal k pôvodnému učeniu Lao-c’a?
12 Filozofiu Lao-c’ posunul o krok ďalej Čuang Čou čiže Čuang-c’, čo znamená „majster Čuang“ (369–286 pred n. l.), ktorý bol považovaný za najvýznamnejšieho nástupcu Lao-c’. Vo svojej knihe Čuang-c’ nielenže rozpracoval tao, ale aj vysvetľoval predstavy jin a jang, ktoré boli prvýkrát rozvinuté v I-ťingu. (Pozri stranu 83.) Z jeho pohľadu nič nie je naozaj trvalé alebo absolútne, ale všetko prúdi medzi dvoma protikladmi. V kapitole „Jesenná povodeň“ napísal:
„Nič vo vesmíre nie je trvalé, lebo všetko žije len po smrť. Jedine tao, ktoré nemá počiatok ani koniec, trvá navždy... Život možno prirovnať k rýchlemu koňovi cválajúcemu tryskom — mení sa neustále a priebežne v každom zlomku sekundy. Čo by si mal robiť? Čo by si nemal robiť? Veď na tom vlastne vôbec nezáleží.“
13. a) Aký názor na život predkladá taoizmus v Čuang-c’ovom spracovaní? b) Aký sen Čuang-c’a je najznámejší?
13 Táto filozofia odstupu od vecí vedie taoistov k názoru, že nemá zmysel robiť čokoľvek, čo by prekážalo tomu, čo uviedla do činnosti príroda. Skôr či neskôr sa všetko vráti k svojmu protikladu. Nech je situácia akokoľvek neznesiteľná, čoskoro sa zlepší. Nech je situácia akokoľvek príjemná, čoskoro pominie. (Naproti tomu pozri Kazateľa 5:18, 19.) Pre tento filozofický pohľad na život je typický Čuang-c’ov sen, podľa ktorého si ho jednoduchí ľudia najlepšie pamätajú:
„Raz sa Čuang Čouovi snívalo, že je poletujúcim motýľom, ktorý je šťastný a robí si, čo sa mu zachce. Nevedel, že je Čuang Čou. Náhle sa zobudil, a hľa, bol hmotným, skutočným Čuang Čouom. Nevedel však, či je Čuang Čouom, ktorému sa sníva, že je motýľom, alebo motýľom, ktorému sa sníva, že je Čuang Čouom.“
14. V akých oblastiach sa zračí vplyv taoizmu?
14 Vplyv tejto filozofie sa zračí v básnickom a maliarskom štýle čínskych umelcov nasledujúcich generácií. (Pozri stranu 171.) Taoizmus však dlho nezostal pasívnou filozofiou.
Od filozofie k náboženstvu
15. a) K akej myšlienke privádza taoistov zaujatie prírodou? b) Aké výroky v Tao-te-ťingu prispeli k takejto myšlienke?
15 Vo svojej snahe splynúť s prírodou taoisti boli posadnutí jej nekonečnosťou a schopnosťou regenerácie. Uvažovali, že životom v súlade s taom čiže cestou prírody by človek nejako mohol preniknúť do tajov prírody a stať sa imúnnym voči telesnej ujme, chorobám, ba i smrti. Hoci Lao-c’ z toho neurobil spornú otázku, v Tao-te-ťingu sú pasáže, ktoré to trochu naznačujú. Napríklad 16. kapitola hovorí: „Byť zajedno s taom je večné. A hoci telo umiera, tao nikdy nepominie.“a
16. Čím prispeli spisy Čuang-c’a k magickej viere taoizmu?
16 Čuang-c’ tiež prispel k takýmto úvahám. Napríklad v dialógu z Čuang-c’ sa jedna vybájená postava pýta druhej: „Máš veľa rokov, a predsa máš detskú pleť. Prečo?“ Druhá odpovedá: „Naučil som sa tao.“ O inom taoistickom filozofovi Čuang-c’ napísal: „Teraz mohol Lie-c’ lietať s vetrom. Šťastne plával v chladnom vánku a vznášal sa pätnásť dní, kým sa vrátil. Medzi smrteľníkmi, ktorí dosiahnu šťastie, je takýto muž vzácny.“
17. Aké taoistické zvyky vyplynuli zo skorších úvah a k čomu to viedlo? (Porovnaj Rimanom 6:23; 8:6, 13.)
17 Podobné príbehy podnecovali predstavivosť taoistov, ktorí začali experimentovať s meditáciou, diétou a dychovými cvikmi, ktoré mohli údajne oddialiť telesný rozklad a smrť. Čoskoro začali kolovať legendy o nesmrteľných, ktorí dokázali lietať na oblakoch, ľubovoľne sa zjavovali a mizli a ktorí po dlhé a nespočítateľné roky žili na posvätných horách alebo odľahlých ostrovoch a živili sa rosou alebo čarovným ovocím. Čínske dejiny uvádzajú, že v roku 219 pred n. l. cisár Š-chuang-ti z dynastie Čchin vyslal flotilu s tritisíc chlapcami a dievčatami, aby našli bájny ostrov Pcheng-laj, sídlo nesmrteľných, a priviezli bylinu nesmrteľnosti. Netreba hovoriť, že sa s elixírom nevrátili, ale tradícia hovorí, že osídlili ostrovy teraz známe ako Japonsko.
18. a) Aká taoistická myšlienka stojí za ‚pilulkami nesmrteľnosti‘? b) Aké iné magické zvyky vypestoval taoizmus?
18 Za dynastie Chan (206 pred n. l. až 220 n. l.) magické praktiky taoizmu dosiahli nový vrchol. Hovorilo sa, že cisár Wu Ti síce presadzoval konfucianizmus ako oficiálne štátne učenie, ale veľmi ho priťahovala taoistická myšlienka telesnej nesmrteľnosti. Zvlášť ho zaujala alchymistická výroba ‚piluliek nesmrteľnosti‘. Podľa názoru taoistov život vzniká kombináciou protichodných síl jin a jang (ženskej a mužskej). Preto alchymisti napodobňovali prírodný proces zlučovaním olova (tmavého čiže jin) a ortute (svetlej čiže jang) a domnievali sa, že výsledkom bude pilulka nesmrteľnosti. Taoisti pestovali aj cvičenia podobné jogínskym, techniky ovládania dychu, rôzne diétne obmedzenia a sexuálne zvyky, o ktorých sa verilo, že posilňujú životnú energiu a predlžujú život. K ich výstroji patrili magické talizmany, ktoré vraj robili ich vlastníka pre zbrane neviditeľným a nezraniteľným, alebo umožňovali chodiť po vode, či lietať v priestore. Mali aj magické pečate, zvyčajne so symbolom jin-jang, ktoré pripevňovali na budovy a nad vchody, aby odplašili zlých duchov a dravú zver.
19. Ako bol taoizmus organizovaný?
19 V druhom storočí n. l. bol taoizmus už organizovaný. Istý Čang Ling čiže Čang Tao-ling vytvoril v západnej Číne tajnú taoistickú spoločnosť a vykonával magické liečenie a alchýmiu. Jeho hnutie sa stalo známe ako „taoizmus piatich peckov ryže“ (wu-tou-mi tao), lebo od každého člena sa požadoval poplatok piatich peckov ryže.b Čang tvrdil, že dostal osobné zjavenie od Lao-c’, a stal sa prvým „nebeským majstrom“. Nakoniec sa mu údajne podarilo vyrobiť elixír života a živý sa vzniesol do neba na tigrovi z vrchu Lung-hu (Dračieho tigrieho vrchu) v provincii Kiangsi. Čang Tao-lingom sa začala stáročná postupnosť taoistických „nebeských majstrov“ a o každom sa hovorilo, že je novým Čangovým vtelením.
Stretnutie s budhizmom
20. Ako sa taoizmus usiloval čeliť vplyvu budhizmu?
20 V siedmom storočí, za dynastie Tchang (618–907 n. l.), prenikal do čínskeho náboženského života budhizmus. Taoizmus sa však presadzoval ako náboženstvo s čínskymi koreňmi. Lao-c’ bol zbožstvený a taoistické spisy sa kanonizovali. Stavali sa chrámy, kláštory pre mužov i ženy a zakladali sa mužské i ženské mníšske rády, viac-menej podľa budhistického vzoru. Navyše taoizmus prijal do svojho panteónu mnohých bohov, bohyne, víly a nesmrteľných z čínskeho folklóru, napríklad Osem nesmrteľných (Pa sien), boha domáceho krbu (Cao-šen), mestských bohov (Čcheng Chuang) a strážcov dverí (Men-šen). Tak vznikol zlepenec spájajúci prvky budhizmu, tradičné povery, špiritizmus a uctievanie predkov. — 1. Korinťanom 8:5.
21. Na čo sa nakoniec premenil taoizmus a ako?
21 Časom taoizmus pomaly upadol do systému modlárstva a povier. Každý jednoducho uctieval svojich obľúbených bohov a bohyne v miestnych chrámoch, prosil ich o ochranu pred zlom a o pomoc pri získavaní pozemského bohatstva. Kňazi sa najímali, aby riadili pohreby, vyberali priaznivé miesta pre hroby, domy a obchody, rozprávali sa s mŕtvymi, odháňali zlých duchov a strašidlá, slávili sviatky a konali rôzne iné obrady. Teda to, čo sa začalo ako škola mystickej filozofie, sa premenilo na náboženstvo pohrúžené do viery v nesmrteľných duchov, pekelný oheň a polobohov — predstavy načerpané zo stojatých vôd falošnej vierouky starovekého Babylonu.
Druhý významný čínsky mudrc
22. Aká mysliteľská škola v Číne prevládla a o akých otázkach bude treba pouvažovať?
22 Sledovali sme vznik, vývoj a úpadok taoizmu. Pripomeňme si však, že to bola len jedna zo „sto škôl“, ktoré prekvitali v Číne v období Bojujúcich štátov. Inou školou, ktorá časom vynikla, ba získala vedúce postavenie, bol konfucianizmus. Prečo však konfucianizmus tak vynikol? Konfucius je mimo Číny nepochybne najznámejší zo všetkých čínskych mudrcov. Ale kto to bol? A čo učil?
23. Aké osobné údaje o Konfuciovi sa uvádzajú v „Zápiskoch historika“?
23 V súvislosti s Konfuciom sa opäť obráťme na Š’-ťi (Zápisky historika) od S’-ma Čchiena. Na rozdiel od krátkeho zápisu o Lao-c’ nachádzame rozsiahly životopis Konfucia. Tu sú niektoré osobné údaje citované z prekladu učenca Lin Jü-tchanga:
„Konfucius sa narodil v meste Cou, v okrese Čchang-ping, v krajine Lu... [Jeho matka] sa modlila pri pahorku Ni-čchiou a ako odpoveď na svoju modlitbu počala Konfucia v dvadsiatom druhom roku vojvodu Sianga z Lu (551 pred n. l.). Pri narodení mal na hlave zreteľný hrbolček, a preto ho nazvali Čchiou („kopček“). Jeho literárne meno bolo Čung-ni a jeho priezvisko Kchung.c
24. Čo sa stalo v prvých rokoch Konfuciovho života?
24 Krátko po narodení mu zomrel otec, ale matka sa mu napriek svojej chudobe postarala o riadne vzdelanie. Chlapec si vypestoval živý záujem o históriu, poéziu a hudbu. Podľa Rozhovorov, jednej z konfuciánskych Štyroch kníh, sa od pätnástich rokov venoval vedeckému bádaniu. V sedemnástich rokoch sa stal nižším štátnym úradníkom v rodnom štáte Lu.
25. Ako zapôsobila na Konfucia matkina smrť? (Porovnaj Kazateľa 9:5, 6; Jána 11:33, 35.)
25 Jeho finančná situácia sa zrejme zlepšila, takže sa v devätnástich rokoch oženil a nasledujúci rok mal syna. Ale keď mal asi dvadsaťpäť rokov, zomrela mu matka. Zrejme to na neho silne zapôsobilo. Ako starostlivý dodržiavateľ starobylých tradícií odišiel z verejného života a dvadsaťsedem mesiacov smútil za matkou pri jej hrobe. Tak sa stal pre Číňanov klasickým príkladom synovskej úcty.
Konfucius ako učiteľ
26. Akého povolania sa chopil Konfucius po matkinej smrti?
26 Nato opustil svoju rodinu a stal sa putujúcim učiteľom. Vyučoval hudbu, literatúru, občiansku náuku, etiku a prírodovedu, v rámci vtedajších možností. Zrejme si získal dobré meno, lebo sa hovorí, že v jednom období mal dovedna 3 000 žiakov.
27. Čo je známe o Konfuciovi ako učiteľovi? (Porovnaj Matúša 6:26, 28; 9:16, 17; Lukáša 12:54–57; Jána 4:35–38.)
27 V Oriente je Konfucius ctený predovšetkým ako majstrovský učiteľ. Epitaf na jeho hrobe v Čchü-fu v provincii Čantung hovorí jednoducho: „Starodávny, presvätý učiteľ“. Jeden západný spisovateľ opisuje jeho učiteľskú metódu takto: „Chodil ‚z miesta na miesto sprevádzaný tými, ktorí vstrebávali jeho názory na život‘. Keď putovali ďaleko, jazdil na voze, ktorý ťahal vôl. Pomalý krok zvieraťa umožňoval žiakom, aby šli za ním pešo, a je zrejmé, že námet prednášok mu často poskytli príhody, ktoré sa stali na ceste.“ Je zaujímavé, že Ježiš neskôr a nezávisle od neho používal podobnú metódu.
28. Čo podľa čínskeho spisovateľa Lin Jü-tchanga urobilo z Konfucia cteného učiteľa?
28 Konfucius sa stal u Orientálcov váženým učiteľom nepochybne preto, že bol sám dobrým bádateľom, najmä v oblasti histórie a etiky. „Ľudí ku Konfuciovi priťahovalo ani nie tak to, že bol najmúdrejší muž svojej doby, ako to, že bol najučenejší, jediný vo svojej dobe, kto ich mohol poučiť o starobylých knihách a starobylej učenosti,“ napísal Lin Jü-tchang. Lin zdôraznil jeho lásku k poznaniu ako azda hlavný dôvod, prečo konfucianizmus zvíťazil nad inými mysliteľskými školami, a zhrnul to takto: „Konfuciánski učitelia mali niečo konkrétne na vyučovanie, a konfuciánski žiaci mali niečo konkrétne na naučenie, totiž historické vedomosti, zatiaľ čo iné školy boli nútené ponúkať len vlastné mienky.“
„Nebo ma pozná!“
29. a) Čo bolo Konfuciovým skutočným životným cieľom? b) Ako sa snažil tento cieľ uskutočniť a ako to dopadlo?
29 Konfucius napriek svojim učiteľským úspechom nepovažoval učiteľstvo za svoje životné dielo. Myslel si, že jeho myšlienky o etike a morálke by mohli zachrániť nepokojný svet jeho dní, keby ich vládcovia chceli uplatniť tak, že by jeho alebo jeho žiakov zamestnali vo svojej vláde. Preto so skupinkou najbližších učeníkov opustil rodný štát Lu a cestoval zo štátu do štátu a snažil sa nájsť múdreho vládcu, ktorý by prijal za svoje jeho myšlienky o vláde a spoločenskom poriadku. Aký bol výsledok? Š’-ťi uvádza: „Nakoniec odišiel z Lu, bol opustený v Čchi, vyhnaný zo Sung a Wei, trpel núdzou medzi Čchan a Cai.“ Po štrnástich rokoch putovania sa vrátil do Lu sklamaný, ale nie zlomený.
30. Aké literárne diela tvorili základ konfucianizmu?
30 Po zvyšok svojho života sa oddával literárnej činnosti a vyučovaniu. (Pozri rámček, strana 177.) Hoci si dozaista ťažkal na to, ako upadol do zabudnutia, povedal: „Nereptám proti nebu. Nesťažujem sa na človeka. Tu na zemi pokračujem vo svojom štúdiu a som v styku s nebom hore. Nebo ma pozná!“ Napokon v roku 479 pred n. l. zomrel vo veku sedemdesiattri rokov.
Podstata konfuciánskych myšlienok
31. Čo bolo podľa Konfuciovho učenia cestou k dosiahnutiu spoločenského poriadku?
31 Hoci Konfucius vynikol ako učenec a učiteľ, jeho vplyv sa určite neobmedzil len na intelektuálne kruhy. Konfuciovi tiež nešlo iba o to, aby vyučoval pravidlá správania alebo morálku, ale aj o obnovu pokoja a poriadku v spoločnosti, ktorá bola v tej dobe rozvrátená neustálymi bojmi medzi feudálnymi pánmi. Preto Konfucius učil, že sa každý, od cisára až po prostý ľud, musí poučiť, akú úlohu má mať v spoločnosti, a mal by podľa toho aj žiť.
32, 33. a) Čo znamenal konfuciánsky pojem li? b) K čomu podľa Konfucia malo viesť uplatňovanie li?
32 Tento pojem je v konfucianizme známy ako li, čo znamená slušnosť, zdvorilosť, poriadok vecí, a v prenesenom význame rituál, obrad a hlbokú úctu. Na otázku: „Čo je veľké li?“ Konfucius podal nasledujúce vysvetlenie:
„Zo všetkého, čím ľudia žijú, je najväčšie li. Bez li neviem, ako správne uctievať vesmírnych duchov ani ako určiť patričné postavenie kráľa a ministrov, vládcu a ovládaných, starších a mladších, ani ako určiť mravné vzťahy medzi pohlaviami, medzi rodičmi a deťmi a medzi bratmi, ani ako rozlíšiť rôzne stupne vzťahov v rodine. Preto si šľachetný muž li tak veľmi ctí.“
33 Li je teda pravidlo správania, podľa ktorého pravý šľachetný muž (čün-c’, niekedy prekladané ako „lepší muž“) riadi všetky svoje spoločenské vzťahy. Keď sa o to usilujú všetci, „všetko je v poriadku v rodine, v štáte i vo svete“, povedal Konfucius, a vtedy sa koná tao čiže nebeská cesta. Ale ako treba li prejaviť? To nás privádza k ďalšiemu z ústredných pojmov konfucianizmu — k žen, k ľudskosti čiže ľudskej srdečnosti.
34. Čo znamená konfuciánsky pojem žen a ako pomáha riešiť spoločenské nešváry?
34 Zatiaľ čo li zdôrazňuje obmedzovanie vonkajšími pravidlami, žen sa týka ľudskej povahy čiže vnútorného človeka. Konfuciánske chápanie, predovšetkým ako ho vyjadril Konfuciov najpoprednejší učeník Mencius, tkvie v tom, že ľudská povaha je v podstate dobrá. Riešenie všetkých spoločenských neduhov teda spočíva v zušľachťovaní seba samého, a to sa začína vzdelaním a poznaním. Úvodná kapitola Veľkého učenia hovorí:
„Keď sa dosiahne pravé poznanie, potom sa vôľa stáva úprimnou; keď je vôľa úprimná, potom sa napráva srdce... keď sa napraví srdce, zušľachtí sa osobný život; keď sa zušľachtí osobný život, urovná sa rodinný život; keď sa urovná rodinný život, potom sa usporiada národný život; a keď je národný život usporiadaný, potom je v tomto svete pokoj. Od cisára po prostých ľudí sa všetci musia na zušľachťovanie osobného života pozerať ako na koreň alebo základ.“
35. a) Ako možno zhrnúť zásady li a žen? b) Ako sa to všetko odzrkadľuje v čínskom pohľade na život?
35 Vidíme teda, že podľa Konfucia zachovanie li umožní ľuďom, aby sa v každej situácii správali primerane, a pestovanie žen spôsobí, že budú s každým zaobchádzať láskavo. Teoreticky by to malo spôsobovať pokoj a súlad v spoločnosti. Konfuciánsky ideál založený na zásadách li a žen možno zhrnúť takto:
„Láskavosť u otca, synovská úcta u syna,
ušľachtilosť u najstaršieho brata, pokora a úcta u mladšieho,
spravodlivé správanie u manžela, poslušnosť u manželky,
ľudská ohľaduplnosť u starších, úctivosť u mladších,
blahosklonnosť u vládcov, lojálnosť u ministrov a poddaných.“
To všetko pomáha vysvetliť, prečo väčšina Číňanov a iných Orientálcov kladie taký dôraz na rodinné zväzky, na pracovitosť, vzdelanie a na to, aby každý poznal svoje miesto a správal sa podľa toho. Či sa na to pozeráme tak, alebo onak, tieto konfuciánske pojmy sa počas stáročí hlboko vryli do čínskeho vedomia.
Konfucianizmus sa stáva štátnym náboženstvom
36. Ako získal konfucianizmus postavenie štátneho náboženstva?
36 Vzostupom konfucianizmu sa skončilo „sto škôl“. Cisári dynastie Chan našli v konfuciánskom učení o lojálnosti k vládcovi práve ten návod, ktorý potrebovali na upevnenie moci trónu. Za cisára Wu Ti, o ktorom sme sa už zmienili v súvislosti s taoizmom, bol konfucianizmus povýšený na štátne náboženstvo. Za štátnych úradníkov sa vyberali len muži zbehlí v klasických konfuciánskych dielach a každý, kto chcel vstúpiť do vládnych služieb, musel prejsť celonárodnými skúškami založenými na klasických dielach konfucianizmu. Konfuciánske obrady a rituály sa stali náboženstvom kráľovského domu.
37. a) Ako sa konfucianizmus stal náboženstvom? b) Prečo je konfucianizmus v skutočnosti viac než len filozofia?
37 Táto zmena veľmi rýchlo pozdvihla Konfuciov význam v čínskej spoločnosti. Cisári dynastie Chan začali s tradíciou predkladania obetí pri Konfuciovom hrobe. Boli mu udelené čestné tituly. Potom v roku 630 n. l. tchangovský cisár Tchaj-cung prikázal, aby bol v každej provincii a okrese po celej ríši postavený štátny Konfuciov chrám a aby sa pravidelne predkladali obete. Konfucius bol prakticky v každom ohľade povýšený do postavenia boha, a konfucianizmus sa stal náboženstvom ťažko odlíšiteľným od taoizmu a budhizmu. — Pozri rámček, strana 175.
Dedičstvo múdrosti Východu
38. a) Čo sa dialo s taoizmom a konfucianizmom od roku 1911? b) Čo však stále platí o základných pojmoch týchto náboženstiev?
38 Odvtedy, ako sa v roku 1911 skončilo v Číne panstvo dynastií, boli konfucianizmus i taoizmus hodne kritizované, ba aj prenasledované. Taoizmus bol znevažovaný pre svoje magické a poverčivé zvyky a konfucianizmus bol označený za feudalistický, podporujúci otrockú mentalitu, aby ľud, najmä ženy, udržiaval v poddanstve. Aj napriek takýmto oficiálnym predsudkom sú základné pojmy týchto náboženstiev tak hlboko vštepené do čínskej mysle, že majú dosiaľ silný vplyv na mnohých ľudí.
39. Čo hovorí jedna novinová správa o poverčivých náboženských zvykoch v Číne?
39 Napríklad v roku 1987 pod titulom „Čínske náboženské obrady vzácne v Pekingu, ale prekvitajúce v prímorských krajoch“ uviedli kanadské noviny Globe and Mail, že takmer po štyridsiatich rokoch ateistickej vlády sú na vidieku dosiaľ bežné pohrebné obrady, chrámové služby a mnohé poverčivé zvyky. „Väčšina dedín má svojho feng-šuej, zvyčajne staršieho osadníka, ktorý vie veštiť z vetra (feng) a vody (šuej), aby určil najpriaznivejšie miesto pre všetko, od rodinného hrobu a nového domu až po nábytok v izbe,“ hovorí správa.
40. Aké náboženské zvyky možno pozorovať na Tchaj-wane?
40 Na iných miestach sa taoizmus a konfucianizmus vyskytuje všade, kde prežíva čínska kultúra. Na Tchaj-wane istý muž, ktorý sa vyhlasuje za potomka Čang Tao-linga, predsedá ako „nebeský majster“ s mocou dosadzovať taoistických kňazov (tao-š’). Ako patrónka tohto ostrova námorníkov a rybárov sa uctieva obľúbená bohyňa Ma-cu, označovaná ako „Svätá matka v nebi“. Prostý ľud sa napospol venuje prinášaniu obetných darov a obetiam duchom hôr, riek a hviezd, patrónom všetkých remesiel a bohom zdravia, šťastia a bohatstva.d
41. Ako sa dnes pestuje konfucianizmus ako náboženstvo?
41 A čo konfucianizmus? Jeho náboženská úloha poklesla na národnú pamiatku. V Konfuciovom rodisku Čchü-fu čínsky štát udržiava Konfuciov chrám a rodinné sídlo ako turistické atrakcie. Podľa časopisu China Reconstructs sa tam konajú predstavenia „predvádzajúce rituál uctievania Konfucia“. A v Singapure, na Tchaj-wane, v Hongkongu a na iných miestach východnej Ázie ľudia stále oslavujú Konfuciove narodeniny.
42. Prečo sú taoizmus a konfucianizmus nedostatočnými vodidlami pri hľadaní pravého Boha?
42 Na konfucianizme a taoizme vidíme, ako systém založený na ľudskej múdrosti a uvažovaní bez ohľadu na to, že je logický a dobre myslený, nestačí pri hľadaní pravého Boha. Prečo? Lebo zabúda na jeden podstatný prvok, totiž na vôľu a požiadavky osobného Boha. Konfucianizmus sa obracia na ľudskú povahu ako na silu, ktorá povzbudzuje k dobrému konaniu, a taoizmus sa obracia na prírodu. To však je dôvera na nepravom mieste, lebo znamená uctievať len stvorené veci namiesto stvoriteľa. — Žalm 62:9; 146:3, 4; Jeremiáš 17:5.
43. Ako náboženské tradície prekážajú Číňanom pri hľadaní pravého Boha?
43 No tradícia uctievania predkov a modiel, hlboká úcta ku kozmickému nebu, uctievanie duchov v prírode a s tým spojené rituály a obrady zapustili hlboké korene v čínskom myslení a prijímajú sa ako samozrejmá pravda. Často je veľmi ťažké hovoriť s Číňanom o osobnom Bohu alebo stvoriteľovi, lebo tento pojem je preňho úplne cudzí. — Rimanom 1:20–25.
44. a) Ako odpovedá uvažujúca myseľ na divy prírody? b) K čomu sme povzbudení?
44 Je nepopierateľné, že príroda je plná veľkých divov a múdrosti a že my ľudia sme obdarení úžasnými darmi rozumu a svedomia. Ale ako vyplynulo z kapitoly o budhizme, divy vo svete prírody priviedli uvažujúcich ľudí k záveru, že musí existovať nejaký konštruktér alebo stvoriteľ. (Pozri strany 151, 152.) Nie je potom logické, že by sme sa mali snažiť tohto stvoriteľa nájsť? A stvoriteľ nás k tomu aj povzbudzuje: „Zodvihnite vysoko oči a hľaďte. Kto stvoril tieto veci? Je to Ten, ktorý vyvádza ich vojsko podľa počtu, všetky ich dokonca nazýva podľa mena.“ (Izaiáš 40:26) Tak sa dozvieme nielen, kto je stvoriteľ, teda Boh Jehova, ale aj čo pre nás chystá v budúcnosti.
45. O akom ďalšom orientálnom náboženstve budeme ešte uvažovať?
45 Okrem budhizmu, konfucianizmu a taoizmu, ktoré zohrali veľkú úlohu v náboženskom živote ľudí Orientu, existuje tu ešte iné náboženstvo, ktoré pestujú iba Japonci — šintoizmus. Čím sa líši od iných? Aký má pôvod? Priviedlo ľudí k pravému Bohu? O tom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole.
[Poznámky pod čiarou]
a Lin Jü-tchangov preklad tejto pasáže znie: „Súc v zhode s taom, je večný a celý jeho život je uchránený pred škodou.“
b Jeden peck je miera sypkej hmoty rovnajúca sa 8,8 litra.
c Slovo „Konfucius“ je latinský prepis čínskeho Kchung-fu-c’, čo znamená „majster Kchung“. Polatinčené meno vymysleli v 16. storočí jezuitskí kňazi, keď prišli do Číny a odporučili rímskemu pápežovi, aby bol Konfucius kanonizovaný za „svätého“ rímskokatolíckej cirkvi.
d Jedna taoistická skupina na Tchaj-wane, nazývaná Tchien-tao (nebeská cesta), sa vyhlasuje za spojenie piatich svetových náboženstiev — taoizmu, konfucianizmu, budhizmu, kresťanstva a islamu.
[Rámček na strane 175]
Konfucianizmus — filozofia, alebo náboženstvo?
Mnohí vidia v konfucianizme len filozofiu a nie náboženstvo, lebo Konfucius sa málo vyjadroval o Bohu. Napriek tomu z toho, čo hovoril a robil, vyplývalo, že je nábožný. Vysvitá to z dvoch vecí. Po prvé, mal úctivú bázeň pred nadradenou kozmickou duchovnou silou, ktorú Číňania nazývajú tchien čiže Nebo, ktorú považoval za zdroj všetkej cnosti a mravného dobra a ktorej vôľa, podľa jeho názoru, riadi všetko. Po druhé, kládol veľký dôraz na starostlivé zachovávanie rituálov a obradov vzťahujúcich sa na uctievanie neba a duchov mŕtvych predkov.
Hoci Konfucius tieto názory nikdy nepresadzoval ako druh náboženstva, pre generácie Číňanov sa vlastne stali náboženstvom.
[Rámček/obrázky na strane 177]
Konfuciánske Štyri knihy a Päť klasických diel
Štyri knihy
1. Veľké učenie (Ta-süe), základ vzdelania ušľachtilého muža, prvý text, ktorý sa učili žiaci v školách starej Číny
2. Učenie stredu (Čung-jung), výklad o rozvíjaní ľudskej povahy umiernenosťou
3. Rozhovory (Lun-jü), zbierka Konfuciových výrokov považovaná za hlavný zdroj konfuciánskeho myslenia
4. Menciova kniha (Meng-c’), spisy a výroky Konfuciovho najväčšieho žiaka Meng-c’ čiže Mencia
Päť klasických diel
1. Kniha piesní (Š-ťing), 305 básní zobrazujúcich všedný život v ranom období Čou (1000–600 pred n. l.)
2. Kniha dokumentov (Šu-ťing), zahŕňa 17 storočí čínskej histórie od dynastie Šang (1766–1122 pred n. l.)
3. Kniha premien (I-ťing), kniha veštectva založená na výkladoch 64 možných kombinácií šiestich celých alebo neúplných riadkov
4. Kniha obradov (Li-ťi), zbierka pravidiel pre obrady a rituály
5. Letopisy jari a jesene (Čchun-čchiou), dejiny štátu, na území ktorého sa narodil Konfucius, od roku 721 do roku 478 pred n. l.
[Obrázky]
Päť klasických diel, hore, a vľavo časť Veľkého učenia (jednej zo Štyroch kníh), citovaného na strane 181
[Obrázok na strane 163]
Tao, „cesta, ktorou by mal človek ísť“
[Obrázok na strane 165]
Lao-c’, filozof taoizmu, na chrbte byvola
[Obrázok na strane 166]
Taoistický chrám Ma-cu, „Svätej matky v nebi“, na Tchaj-wane
[Obrázok na strane 171]
Hmlou zahalené hory, pokojné vody, rozkolísané stromy a učenci žijúci v ústraní — obľúbené námety čínskeho krajinárstva — odrážajú taoistický ideál života v súlade s prírodou
[Obrázky na strane 173]
Starobylá taoistická rezba boha dlhovekosti s Ôsmimi nesmrteľnými, vľavo.
Vpravo taoistický kňaz v úplnom rúchu pri pohrebe
[Obrázok na strane 179]
Konfucius, najpoprednejší čínsky mudrc, je ctený ako učiteľ mravnosti a etiky
[Obrázok na strane 181]
Oslavy s hudbou v Sung Kyun Kwane, konfuciánskom vzdelávacom stredisku zo 14. storočia v kórejskom Soule, udržiavajú konfuciánske rituály
[Obrázky na strane 182]
Typický Číňan, či budhista, taoista alebo konfucián, (zľava) doma vzdáva poctu predkom, uctieva boha bohatstva a vo sviatky obetuje v chrámoch
-
-
Šintoizmus — japonské hľadanie BohaĽudstvo hľadá Boha
-
-
8. kapitola
Šintoizmus — japonské hľadanie Boha
„Každé ráno pred raňajkami sme museli obetovať pohár vody a misku dusenej ryže na kamidane [šintoistickom domácom oltáriku], lebo môj otec bol šintoistický kňaz. Po tomto akte uctievania sme ryžu vzali a jedli sme z nej. Keď som to urobil, mal som dôveru, že bohovia nás budú chrániť.
Keď sme kupovali dom, bezpečne sme sa uistili o priaznivej polohe nového domu vzhľadom na náš starý dom tak, že sme sa poradili so šamanom čiže médiom duchov. Upozornil nás na tri démonské brány a poučil nás, aby sme urobili obrad očistenia, ktorý predpísal môj otec. A tak sme každý mesiac očisťovali tie miesta soľou.“ — Majumi T.
1. (Zahrň úvod.) Kde sa predovšetkým pestuje šintoistické náboženstvo a čo k nemu u niektorých veriacich patrí?
ŠINTOIZMUS je prevažne japonské náboženstvo. Podľa Nihon Šukjó Džiten (Encyklopédia japonského náboženstva) „formovanie sa šintoizmu je takmer totožné s japonskou etnickou kultúrou a je to náboženská kultúra, ktorá sa nikdy nepestovala mimo tejto etnickej spoločnosti“. Ale japonský obchod a kultúrne vplyvy sú teraz natoľko rozšírené, že by nás malo zaujímať, aké náboženské činitele utvárali japonskú históriu a japonskú osobnosť.
2. Do akej miery ovplyvňuje šintoizmus život japonského ľudu?
2 Hoci šintoizmus vyhlasuje, že má v Japonsku vyše 91 miliónov stúpencov, teda asi tri štvrtiny obyvateľstva, podľa prieskumov sa odhaduje, že len dva milióny ľudí, teda tri percentá dospelých obyvateľov, sa naozaj hlásia k šintoizmu. No znalec šintoizmu Sugata Masaaki hovorí: „Šintoizmus je tak neodlučne votkaný do tkaniva každodenného života Japoncov, že ľudia si takmer neuvedomujú jeho existenciu. Pre Japoncov nie je ani tak náboženstvom, ako skôr nevtieravou súčasťou prostredia, tak ako vzduch, ktorý dýchajú.“ Aj tí, ktorí hovoria, že sú k náboženstvu ľahostajní, kupujú šintoistické amulety, aby ich chránili na cestách, konajú svadby podľa šintoistickej tradície a vydávajú peniaze na každoročné šintoistické sviatky.
Kde je počiatok?
3, 4. Ako dostalo japonské náboženstvo prvý raz meno šintoizmus?
3 Označenie „šintoizmus“ vzniklo v šiestom storočí n. l. na odlíšenie miestnych náboženstiev od budhizmu, ktorý sa v Japonsku začal udomácňovať. „‚Náboženstvo Japoncov‘ samozrejme... existovalo pred zavedením budhizmu,“ vysvetľuje znalec japonských náboženstiev Sačija Hiro, „ale bolo to podvedomé náboženstvo, poskladané zo zvykov a ‚obyčajov‘. So zavádzaním budhizmu si však ľudia začali uvedomovať, že tie obyčaje tvoria japonské náboženstvo, odlišné od budhizmu, ktorý je cudzím náboženstvom.“ Ako sa vyvinulo toto japonské náboženstvo?
4 Je ťažké presne určiť dátum, kedy sa objavil pôvodný šintoizmus čiže „náboženstvo Japoncov“. S nástupom vodného spôsobu pestovania ryže došlo k tomu, že „vodné poľnohospodárstvo si vynútilo dobre organizované a stabilné obce“, vysvetľuje Kodansha Encyclopedia of Japan (Japonská encyklopédia Kodanša), „a tak sa vyvinuli poľnohospodárske rituály, ktoré neskôr hrali v šintoizme takú dôležitú úlohu“. Raní obyvatelia si vymysleli a ctili početných prírodných bohov.
5. a) Aký je názor šintoizmu na mŕtvych? b) Ako možno porovnať názor šintoizmu na mŕtvych s biblickým názorom?
5 Okrem toho strach z duší, ktoré opustili telo, viedol k rituálom na ich uzmierenie. Z tých sa neskôr vyvinulo uctievanie duchov predkov. Podľa šintoistickej viery má duša, ktorá „odišla“, stále svoju osobnosť a bezprostredne po smrti je poškvrnená nečistotou smrti. Keď pozostalí konajú pamätné obrady, duša sa očistí natoľko, že sa odstráni všetka zloba, a duša získa pokojnú a vľúdnu povahu. Časom duch predka nadobudne postavenie ochranného ancestrálneho božstva. Z toho vidíme, že viera v nesmrteľnú dušu je základom ďalšieho náboženstva a ovplyvňuje postoje a konanie veriacich. — Žalm 146:4; Kazateľ 9:5, 6, 10.
6, 7. a) Ako sa šintoisti pozerali na bohov? b) Čo je šintai a čím je v šintoizme významné? (Porovnaj 2. Mojžišovu 20:4, 5; 3. Mojžišovu 26:1; 1. Korinťanom 8:5, 6.)
6 Prírodní bohovia a bohovia predkov sa považovali za duchov, ktorí „plávajú“ vo vzduchu a napĺňajú ho. Vo sviatky ľudia volali bohov, aby zostúpili na vyhradené miesta, posvätené na túto príležitosť. Hovorilo sa, že bohovia dočasne prebývajú v šintai, predmetoch uctievania, ako sú stromy, kamene, zrkadlá a meče. Obrady riadili šamani čiže médiá duchov a privolávali bohov.
7 „Pristávacie plochy“ bohov, ktoré sa dočasne očisťovali pred sviatkami, postupne nadobudli trvalejšiu podobu. Ľudia stavali svätyne pre láskavých bohov, o ktorých si mysleli, že im žehnajú. Spočiatku nevyrezávali sochy bohov, ale uctievali šintai, v ktorých bohovia údajne prebývali. Ako šintai mohol slúžiť aj celý vrch, napríklad hora Fudžisan. Časom sa vyvinulo toľko bohov, že si Japonci vytvorili výraz jaojorozu-no-kami, čo doslovne znamená „osem miliónov bohov“ („kami“ znamená „bohovia“ alebo „božstvá“). Teraz sa tento výraz používa na označenie „nespočetných bohov“, lebo počet božstiev v šintoistickom náboženstve neustále rastie.
8. a) Ako bola podľa šintoistického mýtu vytvorená Amaterasu Ómikami a ako bola donútená dávať svetlo? b) Ako sa Ametarasu Ómikami stala národným božstvom a v akom vzťahu k nej boli cisári?
8 Keďže sa šintoistické rituály sústreďovali okolo svätýň, každý rodový klan mal svätyňu svojho ochranného božstva. Keď však v siedmom storočí n. l. cisárska rodina zjednotila národ, vyvýšila svoju slnečnú bohyňu Amaterasu Ómikami na národné božstvo a ústrednú postavu medzi šintoistickými bohmi. (Pozri rámček, strana 191.) Časom sa presadil mýtus, že cisár je priamy potomok slnečnej bohyne. Na podporu tejto viery boli v ôsmom storočí n. l. zostavené dva hlavné šintoistické spisy, Kodžiki a Nihon šoki. Tieto knihy s použitím mýtov, ktoré vyvyšovali cisársku rodinu ako potomkov bohov, pomohli utvrdiť zvrchovanosť cisárov.
Náboženstvo sviatkov a rituálov
9. a) Prečo istý znalec hovorí, že šintoizmus je náboženstvo samých „bez“? b) Nakoľko je šintoizmus prísny v náukách? (Porovnaj Jána 4:22–24.)
9 Tieto dve knihy šintoistickej mytológie neboli však považované za inšpirované písma. Je zaujímavé, že šintoizmus nemá ani nijakého známeho zakladateľa, ani nijakú bibliu. „Šintoizmus je náboženstvo s mnohými ‚bez‘,“ vysvetľuje znalec šintoizmu Šouiči Saeki. „Je bez vyhranených náuk a bez podrobnej teológie. Je vlastne bez akýchkoľvek predpisov, ktoré by sa zachovávali... Hoci som bol vychovaný v rodine, ktorá sa tradične držala šintoizmu, nepamätám sa, že by som dostal serióznu náboženskú výchovu.“ (Kurzíva od nás.) Pre šintoistov nie sú dôležité náuky a predpisy, a niekedy nie je dôležité ani čo uctievajú. Istý odborník na šintoizmus hovorí: „Dokonca i v tej istej svätyni často vymenili jedného boha za iného, a ľudia, ktorí týchto bohov uctievali a modlili sa k nim, si tú zmenu ani neuvedomili.“
10. Čo je pre šintoistov podstatné?
10 Čo je teda pre šintoistov podstatné? Kniha o japonskej kultúre hovorí: „Pôvodne šintoizmus považoval za ‚dobré‘ tie skutky, ktoré podporovali súlad a živobytie malej obce, a za ‚zlé‘ tie, ktoré tomu prekážali.“ Za najvyššiu hodnotu sa považoval súlad s bohmi, prírodou a obcou. Čokoľvek narúšalo pokoj a súlad v obci, bolo zlé, bez ohľadu na svoju mravnú hodnotu.
11. Akú úlohu zohrávajú sviatky v šintoistickom uctievaní a každodennom živote?
11 Keďže šintoizmus nemá jasne vyjadrené učenie čiže náuky, podporuje súlad obce cez obrady a sviatky. Encyklopédia Nihon Šúkjó Džiten vysvetľuje: „V šintoizme je najdôležitejšie, či slávime alebo neslávime sviatky.“ (Pozri rámček, strana 193.) Spoločné hodovanie okolo bohov–predkov vo sviatky prispievalo k duchu spolupráce medzi ľuďmi v obci pestovateľov ryže. Veľké sviatky sa vzťahovali a dosiaľ sa vzťahujú na pestovanie ryže. Na jar ľudia vzývajú „boha ryžových polí“, aby zostúpil do ich dediny, a modlia sa o dobrú úrodu. Na jeseň ďakujú svojim bohom za úrodu. Počas sviatkov nosia svojich bohov na mikoši čiže prenosnej svätyni a pijú ryžové víno (saké) a jedia pokrm s bohmi.
12. Aké očisťovacie obrady sa konajú v šintoizme a za akým účelom?
12 Šintoisti veria, že na to, aby boli v jednote s bohmi, musia byť očistení od každej mravnej nečistoty a hriechu. A tu je miesto pre rituály. Existujú dva spôsoby, ako očistiť osobu alebo predmet. Jedným je óharai a druhým misogi. Pri óharai šintoistický kňaz, aby očistil predmet alebo osobu, máva ratolesťou vždy zeleného stromu sakaki, na špičke ktorej sú uviazané pásiky papieru alebo ľanové vlákna, zatiaľ čo pri misogi sa používa voda. Tieto obrady očisťovania sú pre šintoistické náboženstvo také podstatné, že istá japonská autorita o nich vyhlasuje: „Možno bezpečne povedať, že šintoizmus [ako náboženstvo] bez týchto obradov nemôže obstáť.“
Prispôsobivosť šintoizmu
13, 14. Ako sa šintoizmus prispôsobil iným náboženstvám?
13 Sviatky a obrady šintoizmu pretrvali napriek premenám, ktorými šintoistické náboženstvo prešlo počas rokov. O aké premeny ide? Jeden znalec šintoizmu prirovnal zmeny v šintoizme k zmenám obliekacej bábiky. Keď sa objavil budhizmus, šintoizmus si obliekol budhistické učenie. Keď ľudia potrebovali mravné normy, obliekol si konfucianizmus. Šintoizmus bol veľmi prispôsobivý.
14 Veľmi skoro sa v dejinách šintoizmu zjavil synkretizmus čiže splývanie prvkov jedného náboženstva s druhým. Hoci do šintoizmu prenikol konfucianizmus a taoizmus, ktoré sú v Japonsku známe ako „cesta jin a jang“, hlavnou prísadou, ktorá sa zmiešala so šintoizmom, bol budhizmus.
15, 16. a) Ako reagovali šintoisti na budhizmus? b) Ako došlo k spojeniu šintoizmu a budhizmu?
15 Keď sa budhizmus cez Čínu a Kóreu dostal do Japonska, Japonci označili svoje tradičné náboženské zvyky ako šinto čiže „cestu bohov“. Avšak s príchodom nového náboženstva sa Japonsko rozdelilo v otázke, či budhizmus prijať, alebo nie. Probudhistický tábor tvrdil: ‚Všetky okolité krajiny tak uctievajú. Prečo by sa Japonsko malo odlišovať?‘ Protibudhistická strana odporovala: ‚Ak budeme uctievať bohov susedov, vyprovokujeme k hnevu vlastných bohov.‘ Po desaťročiach svárov zvíťazili probudhisti. Koncom šiesteho storočia n. l., keď princ Šotoka prijal budhizmus, nové náboženstvo zapustilo korene.
16 Ako sa budhizmus šíril do vidieckych obcí, narážal na miestne šintoistické božstvá, ktoré hlboko vrástli do každodenného života ľudí. Obe náboženstvá museli pristúpiť na kompromis, aby sa zhodli. Zlúčiť obidve náboženstvá pomohli budhistickí mnísi pestujúci sebadisciplínu v horách. Keďže hory boli považované za obydlie šintoistických božstiev, asketická prax mníchov v horách podnietila myšlienku zmiešať budhizmus a šintoizmus, čo viedlo aj k stavbe džingudži čiže „svätýň–chrámov“.a Postupne došlo k zlúčeniu oboch náboženstiev, keď sa budhizmus ujal vedenia vo vytváraní náboženských teórií.
17. a) Čo znamená kamikadze? b) Ako sa kamikadze viazalo na vieru, že Japonsko je božský národ?
17 Medzitým zapúšťala korene viera, že Japonsko je božský národ. Keď v 13. storočí napadli Japonsko Mongoli, vznikla viera v kamikadze, čo doslovne znamená „božský vietor“. Mongoli dva razy napadli ostrov Kjúšú s obrovskými flotilami a dva razy im to prekazila búrka. Japonci tieto búrky čiže vetry (kadze) pripísali svojim šintoistickým bohom (kami), a to veľmi posilnilo povesť týchto bohov.
18. Ako šintoizmus súťažil s inými náboženstvami?
18 S rastom dôvery v šintoistické božstvá začalo sa pozerať na ne ako na pôvodných bohov, kým Budhovia („osvietení“) a bóthisattvovia (budúci Budhovia, ktorí pomáhajú iným dosiahnuť osvietenie; pozri strany 136–138, 145, 146) boli považovaní len za prechodné miestne zjavenia božstiev. V dôsledku tohto sporu šintoizmu a budhizmu sa vyvinuli rôzne školy šintoizmu. Niektoré kládli dôraz na budhizmus, iné vyvyšovali šintoistický panteón a ďalšie používali na prikrášlenie svojho učenia neskoršiu formu konfucianizmu.
Uctievanie cisára a štátny šintoizmus
19. a) Čo bolo cieľom novošintoizmu? b) K akému zmýšľaniu viedlo učenie Norinagu Motooriho? c) K čomu nás vyzýva Boh?
19 Po mnohých rokoch kompromisov šintoistickí teológovia vyhlásili, že ich náboženstvo bolo znečistené čínskym náboženským myslením. Preto trvali na návrate k starobylej japonskej ceste. Objavila sa nová škola šintoizmu, známa ako novošintoizmus, s hlavným teológom Norinagom Motoorim, učencom 18. storočia. Pri hľadaní pôvodu japonskej kultúry Motoori študoval klasikov, najmä šintoistické spisy nazývané Kodžiki. Vyučoval zvrchovanosť bohyne slnka Amaterasu Ómikami, ale príčinu prírodných javov odbavoval hmlistým odvolávaním sa na bohov. Navyše podľa jeho učenia je božská prozreteľnosť nevypočítateľná a od ľudí je neúctivé snažiť sa jej porozumieť. Jeho názor bol: na nič sa nepýtaj a podriaďuj sa božskej prozreteľnosti. — Izaiáš 1:18.
20, 21. a) Ako sa jeden šintoistický teológ pokúšal zbaviť šintoizmus „čínskeho“ vplyvu? b) Vznik akého hnutia vyvolala Hiratova filozofia?
20 Jeden z Norinagových nasledovníkov, Acutane Hirata, rozvinul jeho myšlienku a pokúsil sa šintoizmus očistiť, zbaviť ho všetkých „čínskych“ vplyvov. A ako? Zmiešal šintoizmus s odpadlíckou „kresťanskou“ teológiou! Amenominakanuši-no-kamiho, boha, o ktorom sa zmieňujú Kodžiki, pripodobnil k Bohu „kresťanstva“ a vyhlásil, že tento predsedajúci boh vesmíru má dvoch podriadených bohov, „Rodiaceho vysoké (Takami-Musubi) a Rodiaceho božské (Kami-Musubi), ktorí zrejme predstavujú mužský a ženský princíp“. (Religions in Japan [Náboženstvá Japonska]). Prijal z rímskeho katolicizmu náuku o trojjedinom bohu, no tá sa nikdy nestala základným učením šintoizmu. Hiratova prímes takzvaného kresťanstva pridaná do šintoizmu však nakoniec vštepila šintoistickej mysli monoteizmus v podobe, v akej ho vyučuje kresťanstvo. — Izaiáš 40:25, 26.
21 Hiratova teológia sa stala základom hnutia ‚Uctievajte cisára‘, ktoré viedlo k zvrhnutiu feudálnych vojenských diktátorov, šógunov, a k obnove cisárskeho panstva v roku 1868. Po nastolení cisárskej vlády Hiratovi učeníci boli dosadení za vládnych poverencov šintoistického uctievania a usmerňovali vývoj tak, aby sa šintoizmus stal štátnym náboženstvom. Podľa vtedajšej novej ústavy sa cisár pokladaný za priameho potomka bohyne slnka Amaterasu Ómikami považoval za „svätého a nedotknuteľného“. Tak sa stal najvyšším bohom štátneho šintoizmu. — Žalm 146:3–5.
Šintoistické „sväté písmo“
22, 23. a) Aké dva výnosy vydal cisár? b) Prečo sa tieto výnosy pokladali za posvätné?
22 Napriek tomu, že šintoizmus mal svoje starobylé záznamy, obrady a modlitby v Kodžiki, Nihongi a Čengišiki, štátny šintoizmus potreboval posvätnú knihu. V roku 1882 cisár Meidži vydal Cisársky výnos pre vojakov a námorníkov. Keďže pochádzal od cisára, Japonci sa naň pozerali ako na svätý spis a stal sa základom každodenného rozjímania mužov slúžiacich v ozbrojených silách. Zdôrazňoval, že povinnosť jednotlivcov splácať svoje dlhy a záväzky bohu–cisárovi má prednosť pred všetkými podlžnosťami, ktoré by mali voči komukoľvek.
23 Ďalší dodatok k šintoistickému svätému písmu bol Cisársky výnos o vzdelaní z 30. októbra 1890. „Nielenže položil základy školského vzdelania, ale stal sa prakticky svätým písmom štátneho šintoizmu,“ vysvetľuje Šigejoši Murakami, odborník na štátny šintoizmus. Výnos objasnil, že „historický“ vzťah medzi mýtickými cisárskymi predkami a ich poddanými je základom vzdelania. Ako sa pozerali Japonci na tieto edikty?
24. a) Uveďte príklad, ako sa ľud pozeral na cisárske výnosy. b) Ako štátny šintoizmus viedol k uctievaniu cisára?
24 „Keď som bola dievčatko, zástupca riaditeľa [školy] držal drevenú skrinku vo výške očí a s úctou ju vyniesol na stupienok,“ spomína Asano Košinová. „Riaditeľ skrinku prijal a vytiahol zvitok, na ktorom bol napísaný Cisársky výnos o vzdelaní. Kým čítal, mali sme hlboko skloniť hlavu, kým sme nepočuli záverečné slová: ‚Meno Jeho Veličenstva a Jeho pečať.‘ Počuli sme to toľkokrát, že sme si slová zapamätali.“ Až do roku 1945 sa celý národ cez vzdelávací systém založený na mytológii cvičil v oddanosti cisárovi. Štátny šintoizmus sa považoval za nadnáboženstvo a o ostatných trinástich šintoistických sektách vyučujúcich odlišné náuky sa hovorilo ako o sektárskom šintoizme.
Náboženské poslanie Japonska — dobyť svet
25. Ako sa ľud pozeral na japonského cisára?
25 Štátny šintoizmus mal aj svoju modlu. „Každé ráno som tlieskal smerom k slnku, symbolu bohyne Amaterasu Ómikami, potom som sa obrátil smerom k cisárovmu palácu a uctieval cisára,“ spomína starší Japonec Masato. Poddaní uctievali svojho cisára ako boha. Pozerali sa naňho ako na politicky i nábožensky najvyššieho, lebo pochádzal zo slnečnej bohyne. Jeden japonský profesor vyhlásil: „Cisár je boh zjavený v ľuďoch. Je zjavené Božstvo.“
26. Aké učenie vyplynulo z uctievania cisára?
26 Vďaka tomu vznikla náuka, že „stredom tohto pozoruhodného sveta je Mikádova [Cisárova] krajina. Z tohto stredu musíme toho Veľkého ducha rozšíriť po celom svete... Expanzia veľkého Japonska do celého sveta a povznesenie celého sveta na zem Bohov je naliehavou úlohou prítomnosti, a je aj naším večným a nemenným cieľom.“ (The Political Philosophy of Modern Shinto [Politická filozofia novodobého šintoizmu] od D. C. Holtoma) Cirkev a štát boli teda neodlučné.
27. Ako využili uctievanie cisára militaristi?
27 John B. Noss vo svojej knihe Man’s Religions (Náboženstvá človeka) hovorí: „Japonskí militaristi ihneď využili toto stanovisko. Myšlienka, že dobyvateľstvo je svätým poslaním Japonska, sa stala súčasťou ich vojnových prejavov. V takých slovách možno nepochybne vidieť logický dôsledok nacionalizmu presýteného všetkými hodnotami náboženstva.“ Aká tragédia pre Japonsko i pre iné krajiny bola zasiata vznikom šintoistického mýtu o cisárovom božstve a zmiešaním náboženstva s nacionalizmom!
28. Akú úlohu zohral šintoizmus v japonskom vojnovom úsilí?
28 Japonci v podstate nemali na výber. Za štátneho šintoizmu a jeho cisárskeho systému museli uctievať cisára. Japonské myslenie bolo presýtené a ovládané učením Norinagu Motooriho: ‚Na nič sa nepýtaj, ale podriaď sa božskej prozreteľnosti.‘ V roku 1941 bol celý národ zmobilizovaný, aby sa pod zástavou štátneho šintoizmu a v oddanosti „žijúcemu človeku–bohu“ vrhol do 2. svetovej vojny. ‚Japonsko je božský národ,‘ mysleli si ľudia, ‚a ak príde kríza, zavanie božský vietor kamikadze‘. Vojaci a ich rodiny prosili svojich bohov–ochrancov o úspech vo vojne.
29. Čo viedlo po 2. svetovej vojne ku strate viery u mnohých ľudí?
29 Keď bol v roku 1945 „božský národ“ porazený dvojitou ranou atómovej skazy Hirošimy a veľkej časti Nagasaki, šintoizmus sa ocitol vo vážnej kríze. Zdanlivo neporaziteľný božský vládca Hirohito sa za jeden deň stal porazeným ľudským cisárom. Japonská viera bola rozbitá. Kamikadze sklamal národ. Encyklopédia Nihon Šúkjó Džitan konštatuje: „Jedným z dôvodov bolo sklamanie národa nad tým, že bol zradený... Ešte horšie bolo, že šintoistický svet nepodal žiadne nábožensky vyspelé a priliehavé vysvetlenie pochybností, ktoré vyplynuli z [porážky]. Tak sa všeobecným trendom stala nábožensky nezrelá reakcia: ‚Nie je žiadny boh ani Budha.‘“
Cesta k pravému súladu
30. a) Ako sa môžeme poučiť zo šintoistickej skúsenosti v 2. svetovej vojne? b) Prečo je životne dôležité používať svoju silu rozumu v súvislosti s uctievaním?
30 Cesta, ktorou sa uberal štátny šintoizmus, objasňuje, aké je potrebné, aby každý jednotlivec skúmal tradičnú vieru, ktorej sa drží. Šintoisti azda hľadali cestu súladu so svojimi japonskými blížnymi, keď podporovali militarizmus. To však neprispelo k celosvetovému súladu, a keď živitelia a synovia padli v boji, neprinieslo to súlad ani doma. Kým niekomu oddáme svoj život, musíme sa ubezpečiť, komu a akej myšlienke sa obetujeme. „Úpenlivo prosím,“ povedal kresťanský učiteľ Rimanom, ktorí boli predtým oddaní uctievaniu cisára, „aby ste predkladali svoje telá ako živú, svätú obeť prijateľnú Bohu, svätú službu so silou rozumu.“ Takisto ako rímski kresťania mali použiť svoju silu rozumu, keď si volili, komu by sa mali oddať, aj pre nás je životne dôležité použiť svoju silu rozumu, keď sa rozhodujeme, koho budeme uctievať. — Rimanom 12:1, 2.
31. a) Čo stačilo väčšine veriacich šintoistov? b) Na akú otázku treba odpovedať?
31 Pre šintoistov nebolo v ich náboženstve dôležité presné určenie totožnosti jedného boha. Učiteľ japonskej náboženskej histórie Hidenori Cudži hovorí: „Jednoduchý ľud nevidel rozdiel medzi bohmi a Budhami. Či to boli bohovia alebo Budhovia, pokiaľ vypočúvali prosby o dobrú úrodu, odstránenie choroby a bezpečnosť rodiny, ľudu to stačilo.“ Ale priviedlo ich to k pravému Bohu a k jeho požehnaniu? História dáva jasnú odpoveď.
32. O čom bude hovoriť nasledujúca kapitola?
32 Šintoisti pri hľadaní nejakého boha, na základe viery v mytológiu, premenili človeka, svojho cisára, na boha, takzvaného potomka slnečnej bohyne Amaterasu Ómikami. Avšak tisíce rokov pred vznikom šintoizmu sa pravý Boh zjavil jednému semitskému mužovi viery v Mezopotámii. O tejto závažnej udalosti a jej dôsledkoch bude hovoriť naša nasledujúca kapitola.
[Poznámka pod čiarou]
a V Japonsku sa náboženské budovy šintoistov považujú za svätyne a budhistické za chrámy.
[Rámček na strane 191]
Bohyňa slnka v šintoistickom mýte
Šintoistický mýtus hovorí, že kedysi dávno si boh Izanagi „umyl ľavé oko, a tak zrodil veľkú bohyňu Amaterasu, bohyňu slnka“. Neskôr boh morských plání Susanoo tak vyľakal Amaterasu, že „sa skryla v nebeskej skalnej jaskyni a vchod zatarasila balvanom. Svet sa pohrúžil do tmy.“ Preto bohovia vymysleli plán, ako dostať Amaterasu z jaskyne. Pozbierali kikiríkajúcich kohútov, ktorí ohlasujú svitanie, a urobili veľké zrkadlo. Na stromy sakaki rozvešali drahokamy a stuhy. Potom bohyňa Ama no Uzume začala tancovať a bubnovať nohami na vedre. Vo svojom šialenom tanci postŕhala zo seba šaty a bohovia sa rozosmiali. To všetko vzbudilo zvedavosť Amaterasu, vyzrela von a uvidela sa v zrkadle. Obraz ju vylákal z jaskyne, boh Sily ju hneď chopil za ruku a vyviedol ju na priestranstvo.“ A svet bol znovu ožiarený lúčmi Slnečnej bohyne.“ — New Larousse Encyclopedia of Mythlogy. — Porovnaj 1. Mojžišovu 1:3–5, 14–19; Žalm 74:16, 17; 104:19–23.
[Rámček na strane 193]
Šintoizmus — náboženstvo sviatkov
Japonský rok je plný náboženských sviatkov čiže macuri. Niektoré z hlavných sviatkov:
▪ Šógacu čiže sviatok Nového roku, 1.–3. januára.
▪ Secubun, hádzanie fazuľami doma i vonku a volanie: ‚Diabli preč, šťastie sem‘, 3. februára.
▪ Hina Macuri čiže sviatok bábik pre dievčatká, koná sa 3. marca. Vystavuje sa pódium s bábikami, ktoré zobrazujú starobylú cisársku rodinu.
▪ Sviatok chlapcov, 5. mája; na tyč sa vešajú koinobori (kapry z papiera symbolizujúce silu).
▪ Cukimi, obdivovanie jesenného splnu, pričom sa obetujú ryžové koláčiky a prvé plody z úrody.
▪ Kanname-sai čiže obetovanie prvej novej ryže prostredníctvom cisára v októbri.
▪ Niiname-sai slávi cisárska rodina v novembri, keď cisár ochutnáva novú ryžu, lebo predsedá ako hlavný kňaz cisárskeho šintoizmu.
▪ Šiči-go-san, čo znamená „sedem–päť–tri“, slávia šintoistické rodiny 15. novembra. Siedmy, piaty a tretí rok sa považujú za dôležité prelomové roky; deti v pestrom kimone navštevujú rodinnú svätyňu.
▪ Slávi sa aj veľa budhistických sviatkov vrátane Budhových narodenín 8. apríla a sviatku Obon 15. júla, ktorý sa končí púšťaním lampiónov na more alebo rieku, „aby zaviedli duchov predkov späť na onen svet“.
[Obrázok na strane 188]
Šintoistka prosí bohov o priazeň
[Obrázok na strane 189]
Šinto, ‚Cesta bohov‘
[Obrázok na strane 190]
Niekedy sa považuje celý vrch, napríklad Fudžisan, za šintai čiže predmet uctievania
[Obrázky na strane 195]
Šintoisti nesúci mikoši čiže prenosnú svätyňu, a hore, s listami slezu (aoi) pri sviatku Aoi v Kjóte
[Obrázok na strane 196]
Mávanie papierovými pásikmi alebo ľanovými vláknami priviazanými k ratolesti vždy zelenej dreviny má očisťovať človeka i predmety a zaručiť im bezpečnosť
[Obrázky na strane 197]
Japonec nepociťuje rozpor, keď sa modlí pred šintoistickým oltárikom (vľavo) aj pred budhistickým oltárom
[Obrázok na strane 198]
Cisár Hirohito (na stupienku) bol uctievaný ako potomok Slnečnej bohyne
[Obrázok na strane 203]
Mladá žena pripevňuje na stenu svätyne ema čiže drevenú modliacu doštičku, ktorú kúpila
-
-
Judaizmus — hľadanie Boha prostredníctvom Písma a tradícieĽudstvo hľadá Boha
-
-
9. kapitola
Judaizmus — hľadanie Boha prostredníctvom Písma a tradície
1, 2. a) Ktorí významní Židia, napríklad, ovplyvnili históriu a kultúru? b) Akú otázku môže niekto položiť?
MOJŽIŠ, Ježiš, Mahler, Marx, Freud a Einstein — čo mali títo ľudia spoločné? Všetci boli Židia a rôzne ovplyvnili ľudské dejiny a kultúru. Je očividné, že sa Židia už tisícročia prejavujú ako pozoruhodný národ. Svedčí o tom aj sama Biblia.
2 Na rozdiel od iných starovekých náboženstiev a kultúr judaizmus má korene v histórii, nie v mytológii. Napriek tomu by sa niekto mohol spýtať: Židov je taká nepatrná menšina, je ich sotva osemnásť miliónov vo svete, kde žije päť miliárd ľudí; prečo by sme sa mali zaujímať o ich náboženstvo, judaizmus?
Prečo by nás mal zaujímať judaizmus?
3, 4. a) Z čoho sa skladajú Hebrejské písma? b) Prečo by sme mali uvažovať o hebrejskom náboženstve a jeho koreňoch?
3 Jeden z dôvodov je ten, že korene židovského náboženstva siahajú asi 4 000 rokov nazad do histórie a iné veľké náboženstvá sú vo väčšej či menšej miere zaviazané jeho Písmam. (Pozri rámček, strana 220.) Kresťanstvo, ktoré založil Ježiš (po hebrejsky Ješua), Žid žijúci v prvom storočí, malo korene v Hebrejských písmach. Aj islamský Korán nám už pri povrchnom čítaní prezradí, že islam tiež vďačí za mnohé veci týmto Písmam. (Korán, súra 2:49–57; 32:23, 24) Preto keď skúmame židovské náboženstvo, skúmame aj korene stovák iných náboženstiev a siekt.
4 Druhý a mimoriadne významný dôvod je ten, že židovské náboženstvo tvorí podstatný článok v ľudskom hľadaní pravého Boha. Podľa Hebrejských písiem praotec Židov Abrahám uctieval pravého Boha už pred takmer 4 000 rokmi.a Máme teda dôvod pýtať sa: Odkiaľ sú Židia a ich viera? — 1. Mojžišova 17:18.
Odkiaľ sú Židia?
5, 6. Aká je stručná história pôvodu Židov a ich mena?
5 Vo všeobecnosti je židovský národ potomstvom starovekej hebrejsky hovoriacej vetvy semitskej rasy. (1. Mojžišova 10:1, 21–32; 1. Paralipomenon 1:17–28, 34; 2:1, 2) Pred necelými 4 000 rokmi sa praotec Abram vysťahoval z prekvitajúcej metropoly Chaldejcov v Sumeri do krajiny Kanaan, o ktorej Boh povedal: „Potomstvu tvojmu dám zem túto.“b (1. Mojžišova 11:31–12:7) V 1. Mojžišovej 14:13 sa o ňom hovorí ako o „Ebrejovi Abramovi“, hoci jeho meno bolo neskôr zmenené na Abrahám. (1. Mojžišova 17:4–6) Od neho Židia odvodzujú svoj rodokmeň, ktorý sa začína jeho synom Izákom a jeho vnukom Jakobom, ktorého meno bolo zmenené na Izrael. (1. Mojžišova 32:27–29) Izrael mal dvanásť synov, ktorí sa stali základom dvanástich kmeňov. Jedným z nich bol Júda, z jeho mena bolo nakoniec odvodené slovo Žid. — 2. Kráľov 16:6.
6 Časom sa pojem „Žid“ rozšíril na všetkých Izraelčanov, nielen na Júdových potomkov. (Ester 3:6; 9:20) Žiaden Žid dnes nemôže presne určiť, z ktorého kmeňa pochádza, lebo židovské rodopisné záznamy boli zničené v roku 70 n. l., keď Rimania spustošili Jeruzalem. Avšak staroveké židovské náboženstvo sa počas tisícročí vyvíjalo a menilo. Dnes pestujú judaizmus milióny Židov v republike Izrael a v diaspore (rozptýlení po svete). Čo je základom tohto náboženstva?
Mojžiš, Zákon a národ
7. Akú prísahu dal Boh Abrahámovi a prečo?
7 V roku 1943 pred n. l.c si Boh vyvolil Abrama a urobil ho svojím zvláštnym služobníkom, a neskôr mu zložil slávnostnú prísahu pre jeho vernosť, v ktorej bol ochotný dať svojho syna Izáka ako obeť, i keď sa táto obeť nakoniec neuskutočnila. (1. Mojžišova 12:1–3; 22:1–14) Vo svojej prísahe Boh povedal: „Pri sebe samom prisahal som — riekol HOSPODIN [po hebrejsky יהוה, JHWH] — že keďže si učinil túto vec a neodoprel si mi syna svojho, jedináka svojho: že požehnám ti a rozmnožím potomstvo tvoje ako hviezdy neba... A požehnaní budú potomstvom [„semenom“ — JP] tvojím, pretože si poslúchol hlasu môjho.“ Táto prísaha bola zopakovaná Abrahámovmu synovi a vnukovi a pokračovala v kmeni Júda a v rodovej línii Dávida. Toto prísne monoteistické chápanie osobného Boha, ktorý priamo komunikuje s ľuďmi, bolo vo vtedajšom starovekom svete jedinečné a vytvorilo základ židovského náboženstva. — 1. Mojžišova 22:15–18; 26:3–5; 28:13–15; Žalm 89:4, 5, 29, 30, 36, 37, RP (Žalm 89:3, 4, 28, 29, 35, 36, NS).
8. Kto bol Mojžiš a akú úlohu zohral v Izraeli?
8 Boh, aby splnil svoje sľuby dané Abrahámovi, uzavrel s Abrahámovými potomkami zvláštnu zmluvu, položiac tým základ pre vznik národa. Táto zmluva bola uvedená do platnosti skrze Mojžiša, ktorý bol veľkým hebrejským vodcom a prostredníkom medzi Bohom a Izraelom. Kto bol Mojžiš a prečo má pre Židov taký význam? Správa z biblickej 2. Mojžišovej nám hovorí, že sa narodil v Egypte (1593 pred n. l.) izraelským rodičom, ktorí boli spolu s celým Izraelom otrokmi v zajatí. Bol tým, „koho PÁN vyčlenil“, aby vyviedol ľud na slobodu do Zasľúbenej krajiny Kanaan. (5. Mojžišova 6:23; 34:10, Ta) Mojžiš splnil životne dôležitú úlohu prostredníka zmluvy Zákona, ktorú dal Boh Izraelu, a okrem toho bol prorok, sudca, vodca a historik. — 2. Mojžišova 2:1–3:22.
9, 10. a) Aký bol Zákon odovzdaný cez Mojžiša? b) Akých stránok života sa týkalo Desať prikázaní? c) Aký záväzok prinášala Izraelu zmluva Zákona?
9 Zákon, ktorý Izrael prijal, sa skladal z Desiatich slov čiže prikázaní a z vyše 600 zákonov, ktoré tvorili úplný súbor pokynov a návodov na každodenné správanie. (Pozri rámček, strana 211.) Týkal sa svetských i svätých vecí — telesných a mravných požiadaviek, a tiež uctievania Boha.
10 Táto zmluva Zákona čiže náboženská ústava dala formu a obsah viere patriarchov. Vďaka tomu sa Abrahámovi potomci stali národom zasväteným Božej službe. Tak židovské náboženstvo začalo nadobúdať vyhranený tvar a Židia sa stali národom organizovaným na uctievanie a službu svojmu Bohu. V 2. Mojžišovej 19:5, 6 im Boh sľúbil: „Ak budete poslúchať hlasu môjho a ak budete zachovávať zmluvu moju... budete mi ríšou kňazov a svätým národom.“ Tak sa Izraelčania stanú ‚vyvoleným národom‘, ktorý bude slúžiť Božím predsavzatiam. Avšak splnenie sľubov zmluvy záviselo od podmienky: „Ak budete poslúchať“. Tento zasvätený národ bol teraz svojmu Bohu zaviazaný. Preto neskôr (v ôsmom storočí pred n. l.) Boh mohol povedať Židom: „Mojimi svedkami ste vy — vyhlasuje PÁN [po hebrejsky יהוה, JHVH] — mojím služobníkom, ktorého som vyvolil.“ — Izaiáš 43:10, 12, Ta.
Národ s kňazmi, prorokmi a kráľmi
11. Ako vzniklo kňazstvo a kráľovstvo?
11 Ešte kým bol izraelský národ na púšti a kráčal do Zasľúbenej krajiny, bolo ustanovené kňazstvo v rode Mojžišovho brata Árona. Centrom izraelského uctievania a obetí sa stal veľký prenosný stan čiže svätostánok. (2. Mojžišova, kapitoly 26–28) Po čase izraelský národ došiel do Zasľúbenej krajiny Kanaan a dobyl ju, tak ako prikázal Boh. (Jozua 1:2–6) Nakoniec bolo založené pozemské kráľovstvo a v roku 1077 pred n. l. sa stal kráľom Dávid z kmeňa Júda. Za jeho vlády sa kráľovstvo i kňazstvo upevnilo v novom národnom centre, Jeruzaleme. — 1. Samuelova 8:7.
12. Aký sľub dal Boh Dávidovi?
12 Po Dávidovej smrti jeho syn Šalamún postavil v Jeruzaleme nádherný chrám, ktorý nahradil svätostánok. Bolo jasné, že jedného dňa príde z Dávidovej rodovej línie pomazaný kráľ, Mesiáš, lebo Boh uzavrel s Dávidom zmluvu, že kráľovstvo zostane navždy v jeho rode. Z proroctiev vyplývalo, že cez tohto mesiášskeho kráľa čiže „semeno“ sa Izrael a všetky národy budú tešiť z dokonalého panovania. (1. Mojžišova 22:18, JP) Táto nádej sa ujala a mesiášska povaha židovského náboženstva sa jasne vykryštalizovala. — 2. Samuelova 7:8–16; Žalm 72:1–20; Izaiáš 11:1–10; Zechariáš 9:9, 10.
13. Koho používal Boh na nápravu hriešneho Izraela? Uveďte príklad.
13 Ale Židia sa nechali ovplyvniť falošným náboženstvom Kanaančanov a iných okolitých národov. Preto porušili svoj zmluvný vzťah k Bohu. Jehova, aby ich napravil a priviedol späť, poslal mnohých prorokov, ktorí prinášali ľudu jeho posolstvo. Tak sa proroctvo stalo ďalším jedinečným rysom náboženstva Židov a tvorí veľkú časť Hebrejských písiem. Veď osemnásť kníh Hebrejských písiem nesie mená prorokov. — Izaiáš 1:4–17.
14. Ako dali udalosti v Izraeli za pravdu prorokom?
14 Medzi prorokmi vynikli najmä Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel, ktorí varovali pred prichádzajúcim Jehovovým potrestaním národa za jeho modlárske uctievanie. Trest naozaj prišiel v roku 607 pred n. l., keď Jehova pre odpadlíctvo Izraela dovolil, aby Babylon, vtedajšia dominantná svetová veľmoc, zničil Jeruzalem a jeho chrám a odviedol národ do zajatia. Ukázalo sa, že proroci prorokovali správne, a história zaznamenala sedemdesiatročné vyhnanstvo Izraela, ktoré pokrylo väčšiu časť šiesteho storočia. — 2. Paralipomenon 36:20, 21; Jeremiáš 25:11, 12; Daniel 9:2.
15. a) Ako sa medzi Židmi ujala nová forma uctievania? b) Aký vplyv mali synagógy na uctievanie v Jeruzaleme?
15 V roku 539 pred n. l. Cýrus Perzský porazil Babylon a dovolil Židom, aby znovu osídlili svoju krajinu a obnovili chrám v Jeruzaleme. Hoci ostatok zareagoval, väčšina Židov zostala pod vplyvom babylonskej spoločnosti. Neskôr ovplyvnila Židov perzská kultúra. Vtedy sa na Strednom východe a okolo Stredozemného mora začali vytvárať židovské osady a v každej obci vznikla nová forma uctievania, ku ktorej patrila synagóga čiže zhromaždisko Židov v každom mestečku. Toto usporiadanie prirodzene znižovalo význam obnoveného chrámu v Jeruzaleme. Rozptýlení Židia boli teraz ozaj diasporou. — Ezdráš 2:64, 65.
Judaizmus sa objavuje v gréckom rúchu
16, 17. a) Aký nový vplyv sa rozmáhal v stredomorskej oblasti vo štvrtom storočí pred n. l.? b) Kto bol nástrojom šírenia gréckej kultúry a ako? c) Ako to prispelo k tomu, že sa judaizmus vynoril na svetovej scéne?
16 Vo štvrtom storočí pred n. l. bola židovská spoločnosť neustálená, a tak ňou zmietali vlny nežidovskej kultúry, ktorá zaplavovala celé Stredomorie i jeho okolie. Vody vychádzali z Grécka a judaizmus sa z nich vynoril v helenistickom rúchu.
17 V roku 332 pred n. l. grécky vojvodca Alexander Veľký bleskovým ťažením dobyl Stredný východ a keď prišiel do Jeruzalema, Židia ho vítali.d Alexandrovi nástupcovia pokračovali v jeho pláne helenizácie a šírili do všetkých častí ríše grécky jazyk, kultúru a filozofiu. Tak došlo v gréckej a židovskej kultúre k procesu splývania, ktorý mal neskôr prekvapujúce výsledky.
18. a) Prečo bol potrebný grécky preklad Hebrejských písiem Septuaginta? b) Aká zložka gréckej kultúry zrejme zapôsobila na Židov?
18 Židia v diaspore začali rozprávať po grécky namiesto po hebrejsky. A tak niekedy začiatkom tretieho storočia pred n. l. sa Hebrejské písma začali prekladať do gréčtiny pod názvom Septuaginta, cez ktorú mnoho Nežidov získalo úctu k židovskému náboženstvu, zoznámili sa s ním a niektorí naň dokonca prestúpili. Židia sa zas oboznamovali s gréckym myslením a niektorí sa dokonca stali filozofmi, čo bolo pre Židov niečo úplne nové.e Príkladom je Filón Alexandrijský z prvého storočia n. l., ktorý sa snažil vysvetliť judaizmus v pojmoch gréckej filozofie, akoby oboje vyjadrovalo rovnaké základné pravdy.
19. Ako istý židovský autor opisuje obdobie splývania gréckej a židovskej kultúry?
19 Židovský autor Max Dimont zhŕňa toto obdobie vzájomného ovplyvňovania gréckej a židovskej kultúry takto: „Židovskí učenci obohatení platónskym myslením, aristotelovskou logikou a euklidovskou vedou pristupovali k tóre s novými nástrojmi... Pripojili grécky rozum k židovskému zjaveniu.“ Udalosti, ku ktorým neskôr došlo pod rímskym panstvom, ktoré pohltilo grécku ríšu a v roku 63 pred n. l. aj Jeruzalem, mali vydláždiť cestu pre ešte významnejšie zmeny.
Judaizmus pod panstvom Ríma
20. Aká bola náboženská situácia Židov v prvom storočí n. l.?
20 Judaizmus prvého storočia nášho letopočtu sa ocitol v jedinečnej fáze. Max Dimont hovorí, že balansoval medzi „gréckou mysľou a rímskym mečom“. Židia boli, vďaka politickému útlaku a pod vplyvom výkladov mesiášskych proroctiev, najmä Danielových, plní očakávania. Rozdelili sa na viaceré strany. Farizeji zdôrazňovali ústne podaný zákon (pozri rámček, strana 221) viac ako chrámové obete. Saduceji vyvyšovali dôležitosť chrámu a kňazstva. Okrem nich tu boli esejci, zelóti a herodiáni. Všetci sa medzi sebou nábožensky a filozoficky preli. Židovskí vodcovia sa nazývali rabbi (majster, učiteľ), a vďaka ich znalosti Zákona rástla ich prestíž a stávali sa duchovnými vodcami nového typu.
21. Aké udalosti drasticky postihli Židov v prvých dvoch storočiach n. l.?
21 Ale v judaizme, najmä izraelskom, pokračovalo vnútorné i vonkajšie štiepenie. Nakoniec vypuklo otvorené povstanie proti Rímu a v roku 70 n. l. rímske oddiely obľahli Jeruzalem, spustošili mesto, do základov vypálili chrám a obyvateľstvo rozohnali. Neskôr bol Židom úplne zakázaný vstup do Jeruzalema. Bez chrámu, bez krajiny, s ľudom rozptýleným po celej Rímskej ríši — judaizmus, ak mal prežiť, potreboval nové náboženské vyjadrenie.
22. a) Ako bol judaizmus ovplyvnený zánikom chrámu v Jeruzaleme? b) Ako Židia delia Bibliu? c) Čo je Talmud a ako vznikol?
22 So zničením chrámu zmizli saduceji, a ústne podaný zákon, ktorého sa zastávali farizeji, sa stal ústredným bodom nového, rabínskeho judaizmu. Intenzívnejšie štúdium, modlitby a zbožné skutky sa stali náhradou za chrámové obete a púte. Tak sa judaizmus mohol pestovať kdekoľvek a kedykoľvek, v akomkoľvek kultúrnom prostredí. Rabíni tento ústne podaný zákon spísali, navyše ho doplnili komentármi, a neskôr komentármi ku komentárom, až vznikol celok známy ako Talmud. — Pozri rámček, strana 221.
23. K akému posunu došlo pod vplyvom gréckeho myslenia?
23 Čo bolo výsledkom týchto rôznych vplyvov? Max Dimont vo svojej knihe Jews, God and History (Židia, Boh a história) hovorí, že farizeji síce niesli ďalej pochodeň židovskej ideológie a náboženstva, ale „pochodeň zapálili grécki filozofi“. Kým veľká časť Talmudu bola nanajvýš zákonnícka, jeho znázornenia a vysvetlenia odrážali jasný vplyv gréckej filozofie. Napríklad grécke náboženské pojmy, ako je nesmrteľná duša, boli vyjadrené židovskými výrazmi. Naozaj, v tomto novom rabínskom období — v tých časoch zmiešania zákonníctva a filozofie — rástla medzi Židmi hlboká úcta k Talmudu, až po stredovek, keď si Židia už viac ctili Talmud ako samotnú Bibliu.
Judaizmus v stredoveku
24. a) Aké dve veľké spoločenstvá vznikli medzi Židmi v stredoveku? b) Ako ovplyvnili judaizmus?
24 V stredoveku (asi od roku 500 do roku 1500 n. l.) sa vytvorili dve odlišné židovské spoločenstvá — sefardskí Židia, ktorí sa vzmáhali pod moslimskou vládou v Španielsku, a aškenázski Židia v strednej a východnej Európe. Obe spoločenstvá zrodili rabínskych učencov, ktorých spisy a myšlienky dodnes tvoria základ židovského náboženského výkladu. Je zaujímavé, že mnohé dnes zaužívané obyčaje a náboženské zvyky v skutočnosti vznikli počas stredoveku. — Pozri rámček, strana 231.
25. Ako po čase reagovala katolícka cirkev na Židov v Európe?
25 V 12. storočí začali Židov z rôznych krajín vyháňať. Izraelský autor Abba Eban vysvetľuje v knihe My People—The Story of the Jews (Môj ľud — príbeh Židov): „V ktorejkoľvek krajine,... ktorá sa dostala pod jednostranný vplyv katolíckej cirkvi, je to rovnaký príbeh: strašné poníženie, mučenie, zabíjanie a vyháňanie.“ Nakoniec tento príklad v roku 1492 nasledovalo i Španielsko, ktoré sa opäť dostalo pod katolícku nadvládu, a nariadilo vyhnať zo svojho územia všetkých Židov. Na konci 15. storočia boli Židia vyhnaní takmer z celej západnej Európy a utekali do východnej Európy a krajín okolo Stredozemného mora.
26. a) Čo viedlo k rozčarovaniu Židov? b) Ako sa Židia začali deliť?
26 Počas stáročí útlaku a prenasledovania povstali medzi Židmi v rôznych častiach sveta mnohí samozvaní Mesiáši. Všetkých v tej či onej miere prijímali, ale skončilo sa to rozčarovaním. V 17. storočí boli potrebné nové iniciatívy, aby sa Židia posilnili a dostali sa z tohto temného obdobia. Uprostred 18. storočia sa objavila odpoveď na zúfalstvo, ktoré pociťoval židovský ľud. Bol to chasidizmus (pozri rámček, strana 226), zmes mystiky a náboženského vytŕženia, vyjadrovaná každodenne prejavovanou zbožnosťou a činnosťou. Približne v tom istom čase nemecký Žid Moses Mendelssohn ponúkol iné riešenie, cestu haskaly čiže osvietenia, ktoré viedlo k tomu, čo sa historicky považuje za „moderný judaizmus“.
Od „osvietenia“ k sionizmu
27. a) Ako ovplyvnil židovské postoje Moses Mendelssohn? b) Prečo mnohí Židia zavrhli nádej na osobného Mesiáša?
27 Podľa Mosesa Mendelssohna (1729–1786) Židia budú prijímaní, ak vyjdú spod obmedzenia Talmudu a prispôsobia sa západnej kultúre. Mendelssohn sa vo svojom čase stal jedným z najuznávanejších Židov v nežidovskom svete. Ale obnovené výbuchy prudkého antisemitizmu v 19. storočí, najmä v „kresťanskom“ Rusku, rozčarovali stúpencov hnutia, a tak sa mnohí sústredili na získanie politického útočišťa pre Židov. Zavrhli myšlienku osobného Mesiáša, ktorý odvedie Židov späť do Izraela, a začali pracovať na zriadení židovského štátu inými prostriedkami. A to sa napokon stalo koncepciou sionizmu: „zosvetštenie... židovského mesianizmu“, ako hovorí jedna autorita.
28. Aké udalosti v 20. storočí ovplyvnili židovské postoje?
28 Vyvraždenie asi šiestich miliónov európskych Židov pri vyhladzovaní podnietenom nacistami (1935–1945) dalo sionizmu konečný podnet a získalo mu veľké sympatie na celom svete. Sionistický sen sa uskutočnil v roku 1948 vznikom štátu Izrael. Tak sa dostávame k dnešnému judaizmu a k otázke: Čomu veria dnešní Židia?
Boh je jeden
29. a) Čo je v podstate moderný judaizmus? b) Ako sa dá charakterizovať židovstvo? c) Aké sú niektoré židovské sviatky a obyčaje?
29 Judaizmus je jednoducho náboženstvo národa. Preto ten, kto sa naň obracia, sa stáva súčasťou židovského národa, tak ako aj židovského náboženstva. Je to monoteistické náboženstvo v najprísnejšom zmysle, ktoré vyhlasuje, že Boh zasahuje do ľudských dejín, a to najmä v súvislosti so Židmi. Židovské uctievanie zahŕňa niekoľko každoročných sviatkov a rôzne obyčaje. (Pozri rámček, strany 230, 231.) Hoci neexistujú žiadne kréda ani dogmy prijímané všetkými Židmi, ústrednou zložkou uctievania v synagóge je vyznávanie jedinosti Boha, ako je vyjadrené v šéme, modlitbe založenej na 5. Mojžišovej 6:4: „POČUJ, JIZRAEL! HOSPODIN, BOH NÁŠ, HOSPODIN JEDEN JE.“
30. a) Ako Židia chápu Boha? b) Ako sa židovský názor na Boha nezhoduje s chápaním kresťanstva?
30 Táto viera v jedného Boha bola odovzdaná kresťanstvu a islamu. A ako hovorí rabín dr. J. H. Hertz: „Toto vznešené vyjadrenie absolútneho monoteizmu bolo vyhlásením vojny každému polyteizmu... Práve tak vylučuje šém trojicu kresťanského kréda ako porušenie Božej jednoty.“f Sústreďme sa však teraz na židovskú vieru, pokiaľ ide o posmrtný život.
Smrť, duša a vzkriesenie
31. a) Ako prenikla do židovského učenia náuka o nesmrteľnej duši? b) Aký rozpor spôsobilo učenie o nesmrteľnosti duši?
31 Jeden zo základných článkov viery moderného judaizmu je ten, že človek má nesmrteľnú dušu, ktorá prežíva smrť jeho tela. Ale pochádza táto myšlienka z Biblie? Encyclopaedia Judaica otvorene priznáva: „Učenie o nesmrteľnosti duše vstúpilo do judaizmu pravdepodobne pod gréckym vplyvom.“ To však vyvolalo náukový rozpor, ako uvádza ten istý zdroj: „Viera vo vzkriesenie a viera v nesmrteľnosť duše si v podstate odporujú. Jedna hovorí o kolektívnom vzkriesení na konci dní, teda že mŕtvi, ktorí spia v zemi, vstanú z hrobov, kým druhá hovorí o stave duše po smrti tela.“ Ako vyriešila tento rozpor židovská teológia? „Tvrdilo sa, že duša po smrti jedinca žije ďalej v inej ríši (tak vznikli rôzne predstavy o nebi a pekle), kým jeho telo leží v hrobe a čaká na telesné vzkriesenie všetkých mŕtvych tu na zemi.“
32. Čo hovorí Biblia o mŕtvych?
32 Univerzitný docent Arthur Hertzberg píše: „V samotnej [hebrejskej] Biblii je priestorom ľudského života tento svet. Neexistuje žiadne učenie o nebi a pekle, len rastúce chápanie konečného vzkriesenia mŕtvych na konci dní.“ To je jednoduché a presné vysvetlenie biblického chápania, totiž toho, že „mŕtvi nevedia vôbec nič... Lebo nie je nijaké konanie, nijaké uvažovanie, nijaká učenosť, nijaká múdrosť v Šeole [spoločnom hrobe ľudstva], kam odchádzaš.“ — Kazateľ 9:5,10, Ta; Daniel 12:1, 2; Izaiáš 26:19.
33. Ako sa Židia pôvodne pozerali na náuku o vzkriesení?
33 Podľa diela Encyclopaedia Judaica „v rabínskom období sa náuka o vzkriesení mŕtvych považuje za jednu z ústredných náuk judaizmu“ a „má sa rozlišovať medzi ňou a vierou v... nesmrteľnosť duše“.g Dnes však všetky smery judaizmu prijímajú nesmrteľnosť duše, no neprijímajú vzkriesenie mŕvych.
34. Ako na rozdiel od biblického názoru zobrazuje dušu Talmud? Aké poznámky pripájajú neskorší autori?
34 Na rozdiel od Biblie je Talmud, ovplyvnený helenizmom, plný výkladov a historiek o nesmrteľnej duši, dokonca i jej opisov. Neskoršia židovská mystická literatúra, kabala, ide dokonca tak ďaleko, že učí o prevteľovaní (sťahovaní duší), ktoré je v podstate starobylou hinduistickou náukou. (Pozri 5. kapitolu.) V dnešnom Izraeli sa táto náuka všeobecne prijíma za židovskú a má významnú rolu i v chasidskej viere a literatúre. Napríklad Martin Buber zaradil do svojej knihy Tales of the Hasidim—The Later Masters (Príbehy chasidov — neskorší majstri) príbeh o duši zo školy rabína Elimelecha z Liženska: „V deň zmierenia, keď rabbi Abrahám Jehošua prednášal Avodu, modlitbu, ktorá opakuje službu veľkňaza v jeruzalemskom chráme, a prišiel k miestu: ‚A tak hovoril‘, nikdy to tak nepovedal, ale hovoril: ‚A tak som povedal‘. Nezabudol na čas, keď jeho duša bola v tele jeruzalemského veľkňaza.“
35. a) Aký postoj k učeniu o nesmrteľnej duši zaujal reformný judaizmus? b) Čo jasne učí Biblia o duši?
35 Reformný judaizmus dospel až k zavrhnutiu viery vo vzkriesenie. Odstránil toto slovo z reformovaných modlitebných kníh a uznáva len vieru v nesmrteľnú dušu. O čo jasnejšia je biblická myšlienka vyjadrená v 1. Mojžišovej 2:7: „PÁN Boh stvoril človeka z prachu zemskej pôdy a vdýchol mu do nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ (JP) Spojenie tela a ducha čiže životnej sily tvorí „živú dušu“.h (1. Mojžišova 2:7; 7:22; Žalm 146:4) A tak keď zomrie hriešny človek, zomrie duša. (Ezechiel 18:4, 20) V okamihu smrti teda prestáva akékoľvek vedomé bytie človeka. Jeho životná sila sa vracia k Bohu, ktorý ju dal. (Kazateľ 3:19; 9:5, 10; 12:7) Skutočná biblická nádej pre mŕtvych je vzkriesenie — po hebrejsky techijat hametim, čiže „ožitie mŕtvych“.
36, 37. Čomu verili o budúcom živote verní Hebreji biblických čias?
36 Hoci nasledujúci záver prekvapí i mnohých Židov, skutočnou nádejou ctiteľov pravého Boha bolo po celé tisícročia vzkriesenie. Asi pred 3 500 rokmi hovoril trpiaci verný Jób o čase, ktorý má prísť, v ktorom ho Boh vzkriesi zo šeolu čiže z hrobu. (Jób 14:14, 15) Aj prorok Daniel si bol istý, že bude prebudený „na konci dní“. — Daniel 12:2, 12 (13, JP; NS).
37 Písmo nedáva žiaden základ pre tvrdenie, že títo verní Hebreji verili, že majú nesmrteľnú dušu, ktorá bude ďalej žiť v záhrobnom svete. Mali zrejme dostatočný dôvod veriť, že Zvrchovaný Pán, ktorý ráta a ovláda hviezdy vo vesmíre, si v čase vzkriesenia spomenie i na nich. Boli verní jemu a jeho menu. A On bude verný im. — Žalm 18:26 (25, NS); 147:4; Izaiáš 25:7, 8; 40:25, 26.
Judaizmus a Božie meno
38. a) Čo sa počas stáročí stalo s používaním Božieho mena? b) Aký je základ Božieho mena?
38 Judaizmus učí, že Božie meno síce existuje v písanej podobe, ale je príliš sväté na to, aby sa vyslovovalo.i Tak sa stalo, že za predchádzajúcich 2 000 rokov sa zabudla jeho správna výslovnosť. Ale Židia nezmýšľali vždy tak. Asi pred 3 500 rokmi Boh hovoril s Mojžišom a povedal mu: „Takto povedz synom Jizraelským: HOSPODIN [po hebrejsky יהוה, JHVH], Boh našich otcov, Boh Abrahámov, Boh Jicchakov a Boh Jakobov poslal ma k vám. To je moje meno na veky a to je pamiatka moja po všetky pokolenia.“ (2. Mojžišova 3:15; Žalm 135:13) Aké to bolo meno a aká pamiatka? Poznámka pod čiarou v Tanachu uvádza: „Meno JHVH (tradične čítané Adonaj, „PÁN“) sa tu spája s koreňom haja, ‚byť‘.“ Máme teda pred sebou sväté meno Boha, tetragrammaton, štyri hebrejské spoluhlásky JHVH (Jahve), ktoré sú vo svojej polatinčenej podobe po stáročia známe i v slovenčine ako JEHOVA.
39. a) Prečo je božské meno dôležité? b) Prečo Židia prestali vyslovovať božské meno?
39 V priebehu dejín Židia vždy prikladali veľkú dôležitosť Božiemu osobnému menu, hoci dôraz na jeho používanie sa od starých čias podstatne zmenil. Dr. A. Cohen v Everyman’s Talmud (Talmud pre každého) hovorí: „Zvláštna hlboká úcta patrila ‚chýrečnému menu‘ (šem hameforaš) Božstva, ktoré On zjavil izraelskému ľudu, to jest tetragrammatonu JHVH.“ Božské meno bolo hlboko ctené, lebo predstavovalo a charakterizovalo samu osobu Boha. Veď Boh sám oznámil svoje meno a povedal svojim ctiteľom, aby ho používali. To je zdôraznené i tým, že toto meno sa objavuje v hebrejskej Biblii 6 828–krát. Zbožní Židia však považujú za neúctivé vyslovovať Božie osobné meno.j
40. Čo vyhlásili niektoré židovské autority o používaní božského mena?
40 O starobylom rabínskom (nie biblickom) varovaní pred vyslovením mena napísal rabbi A. Marmorstein vo svojej knihe The Old Rabbinic Doctrine of God (Staré rabínske učenie o Bohu): „Kedysi bol tento zákaz [používať božské meno] medzi Židmi celkom neznámy... Ani v Egypte, ani v Babylone Židia nevedeli o zákone zakazujúcom používať Božie meno, tetragrammaton, v každodennom rozhovore alebo v pozdravoch, a nedodržiavali ho. Napriek tomu od tretieho storočia pred n. l. do tretieho storočia n. l. takýto zákaz existoval a sčasti sa dodržiaval.“ V niekdajších časoch bolo používanie mena nielenže dovolené, ale ako hovorí dr. Cohen, „bol čas, keď sa odporúčalo slobodne a otvorene používať meno i laikom... Mieni sa, že toto odporúčanie bolo založené na túžbe odlíšiť Izraelčana od [Nežida].“
41. Čo podľa istého rabína vplývalo na to, že vznikol zákaz používať Božie meno?
41 Čo teda spôsobilo zákaz používať božské meno? Dr. Marmorstein odpovedá: „Helenistický [Grékmi ovplyvnený] odpor k židovskému náboženstvu a odpadlíctvo kňazov a urodzených ľudí zaviedli a upevnili pravidlo nevyslovovať tetragrammaton vo Svätyni [jeruzalemskom chráme].“ V prílišnej horlivosti, aby nevzali božské meno nadarmo, celkom potlačili jeho používanie v reči, a tak podryli a zatemnili totožnosť pravého Boha. Pod spojeným nátlakom náboženského odporu a odpadlíctva sa božské meno medzi Židmi prestalo používať.
42. Čo vyplýva z biblickej správy o používaní božského mena?
42 Ale dr. Cohen hovorí: „V biblických časoch zrejme neexistovali žiadne výhrady proti používaniu [božského mena] v každodennej reči.“ Praotec Abrahám „vzýval meno Hospodina“. (1. Mojžišova 12:8) Väčšina pisateľov Biblie používala meno slobodne, ale s úctou, až po Malachiášov spis z piateho storočia pred n. l. — Rút 1:8, 9, 17.
43. a) Čo je navidomoči jasné o používaní božského mena? b) Čo bolo jedným z nepriamych dôsledkov toho, že Židia prestali používať božské meno?
43 Je úplne jasné, že starovekí Hebreji božské meno používali a vyslovovali. Pokiaľ ide o zmenu, ku ktorej došlo neskôr, Marmorstein uznáva: „V tomto období, v prvej polovici tretieho storočia [pred n. l.], si možno povšimnúť veľkú zmenu v používaní Božieho mena, čo vyvolalo mnoho zmien v židovskom teologickom a filozofickom nazeraní, a ich vplyv je cítiť dodnes.“ Jeden z dôsledkov straty mena je ten, že chápanie Boha ako bezmenného pomohlo vytvoriť teologické vákuum, v ktorom sa ľahšie rozvíjala náuka o trojici kresťanstva.k — 2. Mojžišova 15:1–3.
44. Aké sú niektoré ďalšie dôsledky potlačenia Božieho mena?
44 Odmietnutie používať božské meno zneuctieva pravého Boha. Istý komentátor podotkol: „Nanešťastie, keď sa hovorí o Bohu ako o ‚Pánovi‘, je to síce presné, ale chladné a bezfarebné... Treba si pripomenúť, že prekladaním JHVH alebo Adonaj ako ‚Pán‘ sa zavádza do mnohých pasáží Starého zákona abstraktný tón formálnosti a odstupu, ktorý je úplne cudzí pôvodnému textu.“ (The Knowledge of God in Ancient Israel [Poznanie Boha v starovekom Izraeli]) Aké je smutné vidieť, že vznešené a významné meno Jahve čiže Jehova chýba v mnohých biblických prekladoch, keď sa v pôvodnom hebrejskom texte jasne objavuje niekoľkotisíckrát. — Izaiáš 43:10–12.
Očakávajú ešte Židia Mesiáša?
45. Aký je biblický základ viery v Mesiáša?
45 V Hebrejských písmach je mnoho proroctiev, z ktorých Židia pred vyše 2 000 rokmi vyvodili svoju mesiášsku nádej. V 2. knihe Samuelovej 7:11–16 bolo ukázané, že Mesiáš príde z rodu Dávida. Izaiáš 11:1–10 o ňom prorokoval, že prinesie spravodlivosť a mier celému ľudstvu. Daniel 9:24–27 uviedol chronológiu príchodu Mesiáša a jeho odrezanie smrťou.
46, 47. a) Akého Mesiáša očakávali Židia pod rímskou nadvládou? b) Aká zmena nastala v židovských nádejách týkajúcich sa Mesiáša?
46 Ako vysvetľuje Encyclopaedia Judaica, v prvom storočí vzrástlo očakávanie Mesiáša. Čakalo sa, že to bude „charizmatický potomok Dávida, o ktorom Židia rímskeho obdobia verili, že ho Boh vzbudí, aby zlomil jarmo pohanov a vládol nad obnoveným izraelským kráľovstvom“. Ale bojovný Mesiáš, ktorého Židia čakali, neprišiel.
47 A predsa, ako píše The New Encyclopædia Britannica, mesiášska nádej bola životne dôležitá, aby sa židovský národ udržal pospolu počas svojich mnohých skúšok: „Judaizmus nepochybne do značnej miery vďačí za svoje prežitie vytrvalej viere v mesiášsky sľub a mesiášsku budúcnosť.“ Ale s nástupom novodobého judaizmu v 18. a 19. storočí mnohí Židia skončili s pasívnym očakávaním Mesiáša. Nakoniec, po vyhladzovaní spôsobenom nacistami, mnohí stratili trpezlivosť a nádej. Začali sa na mesiášske posolstvo pozerať ako na príťaž, a tak si jeho výklad prispôsobili tak, akoby šlo iba o nový vek blahobytu a mieru. Odvtedy — hoci sú výnimky — sa ťažko dá povedať, že Židia ako celok očakávajú osobného Mesiáša.
48. Aké otázky si oprávnene možno položiť o judaizme?
48 Táto zmena na nemesiášske náboženstvo vyvoláva vážne otázky. Mýlil sa azda judaizmus po celé tisícročia, keď veril, že Mesiáš bude jednotlivec? Ktorá forma judaizmu pomôže človeku pri hľadaní Boha? Starobylý judaizmus s príkrasami gréckej filozofie? Alebo niektorá z nemesiášskych foriem judaizmu, ktoré sa vyvinuli v posledných dvesto rokoch? Alebo existuje ešte iná cesta, ktorá verne a presne uchováva mesiášsku nádej?
49. K čomu sú pozývaní úprimní Židia?
49 V súvislosti s týmito otázkami navrhujeme úprimným Židom, aby znovu zvážili tému Mesiáša tak, že preskúmajú totožnosť Ježiša Nazaretského, nie podľa toho, ako ho predstavuje kresťanstvo, ale ako ho uviedli židovskí pisatelia Gréckych písiem. To je totiž veľký rozdiel. Náboženstvá kresťanstva prispeli k tomu, že Židia odmietajú Ježiša. Dosiahli to nebiblickým učením o trojici, ktoré je očividne neprijateľné každému Židovi, ktorý si cení čisté učenie, že „PÁN, NÁŠ BOH, PÁN JE JEDEN“. (5. Mojžišova 6:4, JP) Preto vás pozývame, aby ste si s otvorenou mysľou prečítali nasledujúcu kapitolu a spoznali Ježiša Gréckych písiem.
[Poznámky pod čiarou]
a Porovnaj 1. Mojžišovu 5:22–24, Preklad nového sveta s odkazmi, druhá poznámka pod čiarou k veršu 22.
b Citáty z Mojžišových kníh v tejto kapitole, pokiaľ sa neuvádza inak, sú preložené z Piatich kníh Mojžišových v českom preklade rabínov Isidora Hirscha a Gustáva Sichera; preklad vychádzal v Prahe v rokoch 1932–1950.
c Tu uvádzaná chronológia sa zakladá na texte z Biblie, ktorá je autoritou. (Pozri knihu Celé Písmo inšpiroval Boh a je užitočné, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, 3. štúdia, „Meranie udalostí v prúde času“.)
d Židovský historik prvého storočia Jozef ben Matitjahu (Josephus Flavius) rozpráva, že keď Alexander pritiahol k Jeruzalemu, Židia mu otvorili brány a ukázali mu proroctvo z Danielovej knihy, napísané vyše 200 rokov vopred, ktoré jasne opisovalo víťazstvo Alexandra ako ‚gréckeho kráľa‘. — Židovské starožitnosti, kniha XI, kapitola VIII 5; Daniel 8:5–8, 21.
e V období Makabejcov (Hasmonejcov, od roku 165 do roku 63 pred n. l.) židovskí vodcovia ako Ján Hyrkánsky dokonca vo veľkom rozsahu obracali na judaizmus Nežidov dobyvateľskými výpravami. Je zaujímavé, že na začiatku nášho letopočtu desať percent obyvateľov Stredomoria tvorili Židia. Toto číslo jasne dokazuje úspešnosť židovského prozelytizmu.
f Podľa The New Encyclopædia Britannica: „Trinitárske krédo kresťanstva... ho odlučuje od druhých dvoch klasických monoteistických náboženstiev [judaizmu a islamu].“ Cirkev rozvinula trojicu aj napriek tomu, že „Biblia kresťanov neobsahuje žiadne tvrdenia o Bohu, ktoré by boli výslovne trinitárske“.
g Okrem biblickej autority to isté učila ako článok viery aj Mišna (Sanhedrin 10:1) a táto myšlienka bola zahrnutá ako posledná do trinástich Maimonidesových zásad viery. Až do dvadsiateho storočia sa popieranie vzkriesenia považovalo za kacírstvo.
h „Biblia nehovorí, že máme dušu. ‚Nefeš‘ je osoba samotná, jej potreba jesť, krv v jej žilách, jej bytie.“ — Dr. H. M. Orlinski z Hebrew Union College.
i Pozri 2. Mojžišovu 6:3, kde sa v biblickom preklade Tanach objavuje aj v anglickom texte hebrejský tetragrammaton.
j Encyclopaedia Judaica hovorí: „Nevyslovovanie mena JHVH... je spôsobené nepochopením tretieho prikázania (2. Mojžišova 20:7; 5. Mojžišova 5:11), akoby znamenalo: ‚Nebudeš brať meno JHVH nadarmo‘, hoci v skutočnosti znamená; ‚Nebudeš falošne prisahať na meno JHVH, svojho Boha‘.“
k George Howard, docent náboženstva a hebrejčiny na Univerzite štátu Georgia, vyhlasuje: „Časom sa tieto dve osoby [Boh a Kristus] stále viac zbližovali, až ich nebolo možné od seba oddeliť. Je teda možné, že odstránenie tetragrammatonu významne prispelo k neskorším christologickým a trinitárskym sporom, ktoré sužovali cirkev v raných storočiach. Nech bola príčina akákoľvek, odstránenie tetragrammatonu pravdepodobne vytvorilo teologickú klímu odlišnú od klímy novozákonného obdobia prvého storočia.“ — Biblical Archaeology Review, marec 1978.
[Zvýraznený text na strane 217]
Sefardskí a aškenázski Židia vytvorili dve spoločenstvá
[Rámček/obrázok na strane 211]
Desať prikázaní o uctievaní a správaní
Milióny ľudí počuli o Desiatich prikázaniach, ale málokto si ich naozaj prečítal. Preto tu uvádzame väčšiu časť ich obsahu.
▪ „Nebudeš mať iného boha pred tvárou mojou.
▪ Neurobíš si tesanej modly ani akejkoľvek podoby toho, čo je na nebi hore a čo je na zemi dolu a čo je vo vode a pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť... [V týchto raných časoch, v roku 1513 pred n. l., bol tento príkaz jedinečný svojím zavrhnutím modlárstva.]
▪ Nevyslovíš mena HOSPODIN [po hebrejsky: יהוה] nadarmo...
▪ Pamätaj deň sabatu odpočinku, aby si ho svätil... požehnal HOSPODIN dňu sobotnému a posvätil ho.
▪ Cti otca svojho a matku svoju...
▪ Nezavraždíš.
▪ Nezosmilníš.
▪ Nepokradneš.
▪ Nevypovedaj proti blížnemu svojmu ako svedok lživý.
▪ Nezatúžiš po dome blížneho svojho... po manželke... otrokovi alebo otrokyni... po volovi a oslovi jeho, po ničom, čo patrí blížnemu tvojmu.“ — 2. Mojžišova 20:3–14. (V niektorých prekladoch 20:3–17)
Hoci len prvé štyri prikázania sa priamo zaoberajú náboženskou vierou a uctievaním, ostatné prikázania poukazujú na súvislosti medzi dobrým správaním a správnym vzťahom k stvoriteľovi.
[Obrázok]
Napriek jedinečnému zákonu, ktorý Izrael dostal od Boha, napodobnil uctievanie teľaťa, ktoré videl u svojich pohanských susedov (Zlaté teľa, Byblos)
[Rámček/obrázky na stranách 220, 221]
Posvätné spisy Hebrejov
Posvätné hebrejské spisy sa začali „Tanachom“. Meno „Tanach“ pochádza z názvov troch častí židovskej Biblie, ktoré sa v hebrejčine nazývajú: Tóra (Zákon), Neviím (Proroci), Chetuvím (Spisy). Počiatočné písmeno názvu každej časti je použité na utvorenie slova TaNaCh. Tieto knihy boli písané po hebrejsky a po aramejsky od 16. do 5. storočia pred n. l.
Židia veria, že boli napísané pod rôznym a klesajúcim stupňom inšpirácie. Preto ich radia do tohto poradia dôležitosti:
Tóra — päť Mojžišových kníh čiže Pentateuch (z gréckeho slova znamenajúceho „päť zvitkov“), Zákon zložený z Genezis, Exodusu, Levitikusu, Numeri a Deuteronomia čiže z 1. až 5. Mojžišovej. Pojem „Tóra“ sa však dá použiť aj v súvislosti so židovskou Bibliou ako celkom, ba aj na ústne podaný zákon a Talmud (pozri nasledujúcu stranu).
Neviím — Proroci od Jozuu k veľkým prorokom Izaiášovi, Jeremiášovi a Ezechielovi a dvanástim „malým“ prorokom od Hozeáša po Malachiáša.
Chetuvím — Spisy pozostávajúce z básnických diel, ako sú Žalmy, Príslovia, Jób, Pieseň piesní a Plač. Patrí sem aj Rút, Kazateľ, Ester, Daniel, Ezdráš, Nehemiáš a Prvá a Druhá Paralipomenon.
Talmud
Z nežidovského hľadiska je „Tanach“ čiže židovská Biblia najvýznamnejším zo židovských spisov. Ale židovský názor je iný. Mnohí Židia by súhlasili s komentárom rabína Adina Steinsaltza: „Ak je Biblia uholným kameňom judaizmu, potom je Talmud ústredným stĺpom, ktorý stúpa od základov a podopiera celú duchovnú a intelektuálnu stavbu... Žiadne iné dielo nemalo porovnateľný vplyv na teóriu a prax židovského života.“ (The Essential Talmud [Talmud v kocke]) Čo je teda Talmud?
Ortodoxní Židia veria, že Boh dal Mojžišovi na vrchu Sinaj nielen písaný zákon, Tóru, ale že mu zjavil aj osobitný výklad, ako Zákon uplatňovať, ktorý sa mal odovzdávať ústne. Tomu sa hovorilo ústne podaný zákon. Talmud je teda písomné zhrnutie ústne podaného zákona s neskoršími komentármi a vysvetlivkami, ktoré usporiadali rabíni od druhého storočia n. l. do stredoveku.
Talmud sa zvyčajne delí na dve hlavné časti:
Mišna: Zbierka komentárov dopĺňajúca biblický Zákon, založená na výkladoch rabínov nazývaných tannaim (učitelia). Bola spísaná koncom druhého a začiatkom tretieho storočia n. l.
Gemara (pôvodne nazývaná Talmud): Zbierka komentárov k Mišne od rabínov neskoršieho obdobia (tretie až šieste storočie n. l.)
Vedľa týchto dvoch hlavných častí môže Talmud obsahovať ešte aj komentáre ku Gemare od stredovekých rabínov. Medzi nimi vynikli rabín Raši (Solomon ben Isaac, 1040–1105), ktorý urobil ťažký jazyk Talmudu oveľa zrozumiteľnejším, a Rambam (Mojžiš ben Maimon, známejší ako Maimonides, 1135–1204), ktorý Talmud zostručnil („Mišne tóra“), a tak ho sprístupnil všetkým Židom.
[Obrázky]
Dolu: Starobylá Tóra z takzvanej Esterinej hrobky v Iráne; vpravo: hebrejský a jidiš hymnus chvály založený na biblických veršoch
[Rámček/obrázky na stranách 226, 227]
Judaizmus — náboženstvo mnohých hlasov
Medzi rôznymi smermi judaizmu sú veľké rozdiely. Judaizmus tradične zdôrazňuje náboženskú prax. Boli to skôr spory o túto prax než o články viery, ktoré vyvolali medzi Židmi vážne napätie a dali vznik trom hlavným vetvám judaizmu.
ORTODOXNÝ JUDAIZMUS — Táto vetva prijíma nielen to, že hebrejský „Tanach“ je inšpirované Písmo, ale verí tiež, že Mojžiš na vrchu Sinaj dostal od Boha zároveň s písaným Zákonom aj ústne podaný zákon. Ortodoxní Židia svedomito dodržiavajú prikázania oboch zákonov. Veria, že Mesiáš má ešte len prísť a priniesť Izraelu zlatý vek. Nezhody v názoroch vnútri ortodoxnej skupiny viedli k vzniku rôznych strán. Jednou z nich sú chasidi.
Chasidi (Chasidim, čo znamená „zbožný“) — Sú pokladaní za ultraortodoxných. Ich hnutie založil v polovici 18. storočia vo východnej Európe Izrael ben Eliezer známy ako Baal Šem Tov („Pán dobrého mena“). Riadia sa učením, ktoré kladie dôraz na hudbu a tanec a vyvoláva mystickú radosť. Mnohé články ich viery vrátane prevteľovania sa zakladajú na židovských mystických knihách známych ako kabala. Dnes ich vedú rebovia („rabbi“ v jidiš) čiže cadykovia. Ich nasledovníci ich považujú za nanajvýš spravodlivých mužov čiže svätcov.
Chasidi dnes žijú najmä v Spojených štátoch a v Izraeli. Nosia osobitý východoeurópsky odev z 18. a 19. storočia, prevažne čierny, čím sú veľmi nápadní najmä v modernom veľkomestskom prostredí. Dnes sú rozdelení na sekty, ktoré nasledujú rôznych význačných rebov. Jednou z veľmi aktívnych siekt sú Lubavičenci [nasledujú Menachema Mendela Schneersona z Lubaviča], ktorí horlivo obracajú na vieru medzi Židmi. Niektoré skupiny veria, že právo obnoviť Izrael ako národ Židov má len Mesiáš, a preto sú proti svetskému štátu Izrael.
REFORMNÝ JUDAIZMUS (známy aj ako „liberálny“ a „pokrokový“) — Hnutie sa začalo v západnej Európe začiatkom 19. storočia. Je založené na myšlienkach Mosesa Mendelssohna, židovského intelektuála, ktorý veril, že Židia by mohli skôr prijímať západnú kultúru, než oddeľovať sa od Nežidov. Reformní Židia popierajú, že Tóra je božsky zjavenou pravdou. Židovské zákony o jedle, čistote a odievaní považujú za zastarané. Veria v čosi, čo nazývajú „mesiášsky vek všeobecného bratstva“. V posledných rokoch sa vracajú k tradičnejšiemu judaizmu.
KONZERVATÍVNY JUDAIZMUS — Vznikol v Nemecku v roku 1845 ako odnož reformného judaizmu, ktorý údajne zavrhol príliš veľa tradičných židovských zvykov. Konzervatívny judaizmus neprijíma myšlienku, že ústny zákon dostal Mojžiš od Boha, ale tvrdí, že ústnu Tóru vymysleli rabíni, ktorí sa snažili prispôsobiť judaizmus novej dobe. Konzervatívni Židia sa podriaďujú biblickým predpisom a rabínskemu zákonu, ak „zodpovedajú požiadavkám židovského života“. (The Book of Jewish Knowledge [Kniha židovského poznania]) Vo svojej liturgii používajú hebrejčinu a miestny jazyk a zachovávajú prísne diétne zákony (kašrut). Muži a ženy smú cez bohoslužby sedieť spolu, čo ortodoxní Židia nedovoľujú.
[Obrázky]
Vľavo: Židia pri Múre nárekov v Jeruzaleme Hore: Modliaci sa Žid s Jeruzalemom v pozadí
[Rámček/obrázky na stranách 230, 231]
Niektoré významné sviatky a obyčaje
Väčšina židovských sviatkov sa zakladá na Biblii. Sú to buď sviatky podľa ročných období súvisiace so zberom rôznych plodín, alebo sviatky vzťahujúce sa na historické udalosti.
▪ Šabat (sabat) — Siedmy deň židovského týždňa (od západu slnka v piatok do západu slnka v sobotu). Hľadí sa naň ako na posvätenie týždňa a osobitné zachovávanie tohto dňa je podstatnou súčasťou uctievania. Židia prichádzajú do synagógy na čítanie Tóry a na modlitby. — 2. Mojžišova 20:8–11.
▪ Jom–kippur — Deň zmierenia, slávnostný sviatok vyznačujúci sa pôstom a sebaspytovaním. Vrcholí ním Desať dní pokánia, ktoré sa začínajú od Roš hašana, židovského Nového roku, ktorý podľa svetského židovského kalendára pripadá na september. — 3. Mojžišova 16:29–31; 23:26–32.
▪ Sukkót (vpravo hore) — Sviatok stánkov alebo prístreškov alebo žatvy. Oslavuje sa zber úrody a koniec hlavnej časti poľnohospodárskeho roku. Prebieha v októbri. — 3. Mojžišova 23:34–43; 4. Mojžišova 29:12–38; 5. Mojžišova 16:13–15.
▪ Chanuka — Sviatok zasvätenia. Obľúbený sviatok, ktorý sa slávi v decembri. Pripomína obnovenie židovskej nezávislosti od sýrsko–gréckeho panstva Makabejcami a nové zasvätenie chrámu v Jeruzaleme v decembri 165 pred n. l. Spravidla sa vyznačuje osemdňovým zapaľovaním sviečok.
▪ Púrim — Sviatok lósov. Slávi sa koncom februára alebo začiatkom marca na pamiatku oslobodenia Židov od Hámana a jeho vražedného úkladu, ku ktorému došlo v Perzii počas piateho storočia pred n. l. — Ester 9:20–28.
▪ Pesach — Sviatok pesach. Ustanovený na pamiatku oslobodenia Izraela zo zajatia v Egypte (1513 pred n. l.). Je to najväčší a najstarší židovský sviatok. Koná sa 14. nizana (podľa židovského kalendára) a zvyčajne pripadá na koniec marca alebo začiatok apríla. Každá židovská rodina sa zhromaždí k spoločnému jedlu pesach čiže seder. Počas nasledujúcich siedmich dní nesmie nikto jesť nič kvasené. Toto obdobie sa nazýva Sviatok nekvasených chlebov (macot). — 2. Mojžišova 12:14–20, 24–27.
Niektoré židovské obyčaje
▪ Obriezka — Pre židovských chlapcov je to dôležitý obrad, ktorý sa koná, keď má dieťa osem dní. Často sa nazýva Abrahámovou zmluvou, lebo obriezka bola znamením Božej zmluvy s Abrahámom. Muži, ktorí prestúpia na judaizmus, sa tiež musia obrezať. — 1. Mojžišova 17:9–14.
▪ Bar micva (dolu) — Iný podstatný židovský rituál, ktorý doslovne znamená „syn prikázania“, „pojem označujúci jednak dosiahnutie náboženskej a právnej zrelosti, jednak príležitosť, pri ktorej chlapci vo veku trinástich rokov a jedného dňa formálne získajú toto postavenie“. Stalo sa to židovskou obyčajou až v 15. storočí n. l. — Encyclopaedia Judaica.
▪ Mezuza (hore) — Návštevník zvyčajne ľahko rozozná židovskú domácnosť podľa mezuzy čiže puzdra na zvitok na pravej strane rámu dverí. Mezuza je malý pergamen, na ktorom sú napísané slová citované z 5. Mojžišovej 6:4–9 a 11:13–21. Tento pergamen je zvinutý v malom puzdre. Puzdro sa upevní na každé dvere každej obývacej miestnosti.
▪ Jarmulka (priliehavá čiapočka pre mužov) — Encyclopaedia Judaica: „Ortodoxné židovstvo... považuje pokrývanie hlavy v synagóge i mimo nej za znamenie vernosti židovskej tradícii. O pokrývaní hlavy pri uctievaní sa v Tanachu nikde nehovorí, takže Talmud sa o ňom zmieňuje ako o dobrovoľnej veci zvyku. Chasidské Židovky vždy nosia pokrývku hlavy, alebo si holia hlavu a nosia parochňu.
[Obrázok na strane 206]
Abram (Abrahám), praotec Židov, uctieval Boha Jehovu pred takmer 4 000 rokmi
[Obrázok na strane 208]
Dávidova hviezda — nebiblický symbol Izraela a judaizmu
[Obrázok na strane 215]
Židovský znalec Zákona opisujúci hebrejský text
[Obrázok na strane 222]
Chasidská židovská rodina slávi sabat
[Obrázok na strane 233]
Zbožní Židia nosia na ramene a na čele fylaktériá čiže puzdrá so zvitkami modlitieb
-
-
Kresťanstvo — bol Ježiš cestou k Bohu?Ľudstvo hľadá Boha
-
-
10. kapitola
Kresťanstvo — bol Ježiš cestou k Bohu?
Dosiaľ sme s výnimkou kapitoly o judaizme uvažovali o veľkých náboženstvách, ktoré sú do veľkej miery založené na mytológii. Teraz preskúmame ďalšie náboženstvo, ktoré tvrdí, že privádza ľudstvo bližšie k Bohu — kresťanstvo. Čo je základom kresťanstva — mýtus, alebo historická skutočnosť?
1. a) Prečo dejiny kresťanstva vyvolávajú v niektorých ľuďoch vážne pochybnosti o kresťanstve? b) Aké dva rozdielne významy môže mať slovo kresťanstvo?
DEJINY kresťanstvaa s jeho vojnami, inkvizíciou, križiackymi výpravami a náboženským pokrytectvom nepomohli kresťanskej veci. Zbožní moslimovia a iní poukazujú na mravnú skazenosť a úpadok západného „kresťanského“ sveta ako na dôvod, prečo odmietajú kresťanstvo. Takzvané kresťanské národy skutočne stratili mravné kormidlo a stroskotali na skalách nevery, chamtivosti a pohodlnosti.
2, 3. a) Aký je rozdiel medzi správaním raných kresťanov a správaním ľudí novodobého kresťanstva? b) Ako znejú niektoré otázky, na ktoré by bolo treba odpovedať?
2 To, že normy pôvodného kresťanstva boli odlišné od dnešných povoľných spôsobov, dosvedčuje profesorka Elaine Pagelsová vo svojej knihe Adam, Eve and the Serpent (Adam, Eva a had), kde hovorí: „Mnohí kresťania prvých štyroch storočí boli hrdí na svoje sexuálne sebaovládanie; odmietali mnohoženstvo a často aj rozvod, ktorý pripúšťala židovská tradícia, a zavrhovali mimomanželské pohlavné styky všeobecne prijímané medzi ich pohanskými súčasníkmi, zvyky, ku ktorým patrila prostitúcia a homosexualita.“
3 Preto je vhodné spýtať sa: Sú dejiny kresťanstva a jeho súčasný morálny stav pravým obrazom učenia Ježiša Krista? Akým človekom bol Ježiš? Pomohol ľudstvu, aby sa priblížilo k Bohu? Bol sľúbeným Mesiášom z hebrejských proroctiev? To sú niektoré otázky, o ktorých budeme uvažovať v tejto kapitole.
Čím sa Ježiš mohol preukázať?
4. Aký zreteľný rozdiel medzi kresťanstvom a jeho koreňmi na jednej strane a veľkými náboženstvami sveta na strane druhej sme objavili pri našom štúdiu?
4 Z predchádzajúcich kapitol sme videli, akú dôležitú úlohu zohráva takmer vo všetkých veľkých náboženstvách mytológia. Ale keď sme sa v predchádzajúcej kapitole obrátili k počiatkom judaizmu, nezačali sme mýtom, ale historickou skutočnosťou Abraháma, jeho predkov a potomkov. Pri kresťanstve a jeho zakladateľovi Ježišovi tiež nezačíname mytológiou, ale historickou osobou. — Pozri rámček, strana 237.
5. a) Aké tri dôkazy predložil Ježiš o tom, že je sľúbeným Abrahámovým „semenom“? b) Kto napísal Kresťanské grécke písma?
5 Prvý verš Kresťanských gréckych písiem, všeobecne známych ako Nový zákon (pozri rámček, strana 241), hovorí: „Kniha pôvodu Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.“ (Matúš 1:1) Bolo to len jalové tvrdenie, predložené Matúšom, bývalým židovským vyberačom daní a priamym učeníkom a životopiscom Ježiša? Nie. Nasledujúcich pätnásť veršov vymenúva Abrahámovu líniu potomkov k Jakobovi, ktorý „sa stal otcom Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, ktorý sa volá Kristus“. Ježiš bol teda naozaj potomok Abraháma, Júdu a Dávida, a tak mal tri dôkazy, ktorými sa mohol preukázať ako predpovedané „semeno“ z 1. Mojžišovej 3:15 a semeno Abraháma. — 1. Mojžišova 22:18; 49:10; 1. Paralipomenon 17:11.
6, 7. Prečo bolo dôležité Ježišovo rodisko?
6 Iným dôkazom totožnosti mesiášskeho semena by mohlo byť jeho rodisko. Kde sa Ježiš narodil? Matúš nám hovorí, že sa „narodil v Betleheme v Judei za dní kráľa Herodesa“. (Matúš 2:1) Túto skutočnosť potvrdzuje správa lekára Lukáša, ktorý nám hovorí o Ježišovom budúcom adoptívnom otcovi: „Aj Jozef vyšiel z Galiley, z mesta Nazaret, do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodiny, aby sa dal zapísať s Máriou, ktorá mu bola podľa sľubu daná za manželku a teraz bola vo vysokom stupni ťarchavosti.“ — Lukáš 2:4, 5.
7 Prečo bolo dôležité, aby sa Ježiš narodil v Betleheme, a nie v Nazarete alebo v nejakom inom meste? Kvôli proroctvu, ktoré vyriekol v ôsmom storočí pred n. l. hebrejský prorok Micheáš: „Ale ty, ó, Betlehem, Efrata, si príliš maličký, aby si sa dostal medzi judské tisíce, z teba mi vyjde ten, ktorý sa má stať panovníkom v Izraeli, ktorého pôvod je od skorých čias, odo dní neurčitého času.“ (Micheáš 5:2) Teda vďaka svojmu rodisku Ježiš mohol podať ďalší dôkaz, že je sľúbené Semeno a Mesiáš. — Ján 7:42.
8. Uveďte niektoré proroctvá, ktoré naplnil Ježiš.
8 Ježiš však naplnil oveľa viac proroctiev z Hebrejských písiem, čím dokázal, že má všetky poverovacie doklady sľúbeného Mesiáša. Niektoré si môžete overiť v Biblii. (Pozri rámček, strana 245.)b Teraz však krátko preskúmajme Ježišovo posolstvo a jeho službu.
Ježišov život ukazuje cestu
9. a) Ako začal Ježiš svoju verejnú službu? b) Ako vieme, že Ježiš mal Božie schválenie?
9 Biblická správa nám hovorí, že Ježiš bol vychovaný ako normálny židovský mladík tej doby, ktorý chodil do miestnej synagógy a do chrámu v Jeruzaleme. (Lukáš 2:41–52) Keď dosiahol tridsať rokov, začal svoju verejnú službu. Najprv išiel za svojím bratancom Jánom, ktorý krstil Židov na symbol pokánia v rieke Jordán. Lukášova správa hovorí: „Keď boli všetci ľudia pokrstení, bol pokrstený aj Ježiš, a keď sa modlil, otvorilo sa nebo a zostúpil naňho svätý duch v telesnej podobe ako holubica a z neba vyšiel hlas: ‚Ty si môj Syn, milovaný; schválil som ťa.‘“ — Lukáš 3:21–23; Ján 1:32–34.
10, 11. a) Čím napríklad sa vyznačovali Ježišove zvestovateľské a učiteľské metódy? b) Ako Ježiš ukázal, že meno jeho Otca je dôležité?
10 V určenom čase Ježiš nastúpil svoju službu ako pomazaný Boží Syn. Prechádzal cez Galileu a Judeu, zvestoval posolstvo o Kráľovstve a robil zázraky, napríklad uzdravoval chorých. Neprijímal plat a nehľadal bohatstvo, ani sa nevyvyšoval. Povedal naopak, že viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní. Aj svojich učeníkov učil zvestovať. — Matúš 8:20; 10:7–13; Skutky 20:35.
11 Keď skúmame Ježišovo posolstvo a metódy, ktoré používal, vidíme zrejmý rozdiel medzi jeho spôsobmi a spôsobmi mnohých kazateľov kresťanstva. Nesnažil sa pôsobiť na ľudí lacnými citmi, ani sa nevyhrážal peklom. Používal jednoduchú logiku a podobenstvá čiže znázornenia z každodenného života, aby zapôsobil na srdce a myseľ. Jeho preslávená Kázeň na vrchu je vynikajúcim príkladom jeho učenia a metód. Zahŕňa aj Ježišovu vzorovú modlitbu, v ktorej jasne zdôrazňuje to, čomu majú kresťania dať prednosť: na prvé miesto klásť posvätenie Božieho mena. (Pozri rámček, strany 258, 259.) — Matúš 5:1–7:29; 13:3–53; Lukáš 6:17–49.
12. a) Ako Ježiš prejavoval vo svojom učení a konaní lásku? b) Aký by bol svet, keby sa skutočne pestovala kresťanská láska?
12 V styku so svojimi nasledovníkmi a s verejnosťou Ježiš prejavoval lásku a súcit. (Marek 6:30–34) Nielen zvestoval posolstvo o Božom kráľovstve, ale aj osobne prejavoval lásku a pokoru. Preto v posledných hodinách svojho života mohol povedať učeníkom: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ (Ján 13:34, 35) Podstatou kresťanskej praxe je teda láska založená na zásadách. (Matúš 22:37–40) To v praxi znamená, že kresťan by mal milovať aj svojich nepriateľov, i keď môže nenávidieť ich zlé skutky. (Lukáš 6:27–31) Skúste sa nad tým zamyslieť. Aký iný by bol tento svet, keby každý skutočne pestoval takúto lásku! — Rimanom 12:17–21; 13:8–10.
13. V čom sa Ježišovo učenie odlišovalo od Konfuciovho, Lao-c’ovho a Budhovho?
13 Ale to, čo Ježiš učil, bolo oveľa viac, než iba etika alebo filozofia, akú vyučovali Konfucius a Lao–c’. Ježiš neučil ani to, čo Budha, že človek môže dosiahnuť vlastnú spásu cestou poznania a osvietenia. Poukazoval na Boha ako na zdroj záchrany, keď povedal: „Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život. Veď Boh neposlal svojho Syna do sveta, aby ho súdil, ale aby bol svet zachránený prostredníctvom neho.“ — Ján 3:16, 17.
14. Prečo mohol Ježiš povedať: „Ja som cesta a pravda a život“?
14 Ježiš priťahoval ľudí bližšie k Bohu tým, že svojimi slovami a skutkami prejavoval Otcovu lásku. To je dôvod, prečo mohol povedať: „Ja som cesta a pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa... Kto videl mňa, videl aj Otca. Ako to, že hovoríš: ‚Ukáž nám Otca‘? Neveríš, že som v spojení s Otcom a že Otec je v spojení so mnou? To, čo vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý zostáva v spojení so mnou... Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam, a prídem k vám späť. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že odchádzam k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“ (Ján 14:6–28) Áno, Ježiš bol „cesta a pravda a život“, lebo privádzal Židov späť k svojmu Otcovi, ich pravému Bohu Jehovovi. Preto cez Ježiša ľudské hľadanie Boha náhle nadobudlo hybnú silu, lebo Boh vo svojej najväčšej láske poslal Ježiša na zem ako zdroj svetla a pravdy, aby ľudí priviedol k Otcovi. — Ján 1:9–14; 6:44; 8:31, 32.
15. a) Čo musíme robiť, aby sme našli Boha? b) Aké dôkazy Božej lásky sú na zemi?
15 Na základe služby a príkladu Ježiša mohol neskôr misionár Pavol povedať Grékom v Aténach: „A [Boh] vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ, aby bývali na celom zemskom povrchu. Vymedzil ustanovené časy a stanovené hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho azda mohli nahmatať a naozaj ho nájsť, lebo v skutočnosti nie je ďaleko od nikoho z nás. Keďže od neho máme život, pohybujeme sa a sme.“ (Skutky 17:26–28) Áno, Boh sa dá nájsť, ak je človek ochotný vynaložiť úsilie a hľadať ho. (Matúš 7:7, 8) Boh zjavil seba a svoju lásku tak, že vytvoril zem, na ktorej sa udržiava zdanlivo nekonečná rozmanitosť života. On aj zaobstaráva, čo je potrebné, všetkým ľuďom, či sú spravodliví alebo nespravodliví. Zaobstaral ľudstvu aj svoje písané Slovo, Bibliu, a poslal svojho Syna ako výkupnú obeť.c Okrem toho Boh poskytol pomoc, ktorú ľudia potrebujú, aby k nemu našli cestu. — Matúš 5:43–45; Skutky 14:16, 17; Rimanom 3:23–26.
16, 17. Ako sa musí prejavovať pravá kresťanská láska?
16 Kresťanská láska, pravdaže, nesmie byť prejavovaná len slovami; dôležitejšie sú skutky. Preto apoštol Pavol napísal: „Láska je zhovievavá a láskavá. Láska nie je žiarlivá, nevystatuje sa, nenadúva sa, nespráva sa neslušne, nevyhľadáva svoje vlastné záujmy, nenechá sa popudiť. Nevypočítava urážky. Neraduje sa z nespravodlivosti, ale sa raduje z pravdy. Všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa, vo všetkom vytrváva. Láska nikdy nezlyháva.“ — 1. Korinťanom 13:4–8.
17 Ježiš objasnil aj to, aké dôležité je hlásať nebeské kráľovstvo — Božie panstvo nad poddajným ľudstvom. — Matúš 10:7; Marek 13:10.
Každý kresťan evanjelistom
18. a) Čo bolo zdôraznené v Ježišovej Kázni na vrchu? b) Akú povinnosť má každý kresťan? c) Ako Ježiš pripravoval svojich učeníkov na ich službu a aké posolstvo mali zvestovať?
18 Ježiš vo svojej Kázni na vrchu zdôraznil zástupom ich povinnosť osvecovať druhých svojimi slovami a konaním. Povedal: „Ste svetlom sveta. Mesto ležiace na vrchu nemôže byť skryté. Ani lampu nerozsvecujú a nekladú pod odmerný kôš, ale na stojan, a svieti všetkým v dome. Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše znamenité skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 5:14–16) Ježiš vyškolil svojich učeníkov, aby vedeli zvestovať a vyučovať počas svojho putovania v úlohe cestujúcich služobníkov. A aké malo byť ich posolstvo? Také, aké zvestoval sám Ježiš, Božie kráľovstvo, ktoré bude v spravodlivosti vládnuť nad zemou. Ježiš raz vysvetlil: „Musím oznamovať dobré posolstvo o Božom kráľovstve aj iným mestám, lebo na to som bol poslaný.“ (Lukáš 4:43; 8:1; 10:1–12) Povedal tiež, že súčasťou znamenia označujúceho posledné dni bude to, že „toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom; a potom príde koniec.“ — Matúš 24:3–14.
19, 20. a) Prečo bolo pravé kresťanstvo vždy aktívnym náboženstvom, ktoré sa vyznačovalo zvestovaním? b) Aké základné otázky si teraz vyžadujú odpoveď?
19 V roku 33 n. l. vzkriesený Ježiš pred vystúpením do neba poučil svojich učeníkov: „Dostal som všetku moc v nebi a na zemi. Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ (Matúš 28:18–20) Preto bolo kresťanstvo od samého začiatku aktívnym náboženstvom, ktoré obracalo na vieru, a tak dráždilo k hnevu a žiarlivosti zástancov prevládajúcich gréckych a rímskych náboženstiev tých čias, ktoré sa zakladali na mytológii. Táto skutočnosť sa jasne prejavila Pavlovým prenasledovaním v Efeze. — Skutky 19:23–41.
20 Teraz sa vynára otázka: Čo ponúkalo posolstvo o Božom kráľovstve mŕtvym? Akú nádej pre mŕtvych zvestoval Kristus? Ponúkal záchranu pred „pekelným ohňom“ „nesmrteľným dušiam“ svojich veriacich? Alebo ponúkal niečo iné? — Matúš 4:17.
Nádej na večný život
21, 22. a) K čomu prirovnal Ježiš stav mŕtveho Lazara a prečo? b) Akú nádej mala Marta v súvislosti so svojím mŕtvym bratom?
21 Nádej, ktorú zvestoval Ježiš, pochopíme azda najjasnejšie z toho, čo povedal a urobil, keď zomrel jeho priateľ Lazar. Ako sa pozeral Ježiš na jeho smrť? Keď sa vyberal do jeho domu, povedal učeníkom: „Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“ (Ján 11:11) Ježiš prirovnal Lazarov stav smrti k spánku. V hlbokom spánku si nič neuvedomujeme, a to sa zhoduje s hebrejským výrokom v Kazateľovi 9:5: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“
22 Hoci bol Lazar mŕtvy štyri dni, všimnite si, že Ježiš nič nehovorí o tom, že Lazarova duša by bola v nebi alebo v očistci. Keď vošiel do Betánie a prišla mu oproti Lazarova sestra Marta, povedal jej: „Tvoj brat vstane.“ Ako odpovedala? Povedala, že už je v nebi? Marta odpovedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“ Z toho jasne vidieť, že židovskou nádejou bolo vzkriesenie, návrat k životu tu na zemi. — Ján 11:23, 24, 38, 39.
23. Aký zázrak urobil Ježiš a ako to zapôsobilo na prizerajúcich sa?
23 Ježiš odvetil: „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť; a každý, kto žije a prejavuje vieru vo mňa, vôbec nikdy nezomrie. Veríš tomu?“ (Ján 11:25, 26) Na dôkaz toho šiel k jaskyni, kde bol Lazar pochovaný, a vyvolal ho von živého pred očami jeho sestier Márie a Marty a susedov. Správa pokračuje: „Preto mnohí Židia, ktorí prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho... A zástup, ktorý bol s ním, keď vyvolal Lazara z pamätnej hrobky a vzkriesil ho z mŕtvych, stále svedčil.“ (Ján 11:45; 12:17) Videli zázrak na vlastné oči, uverili a svedčili o jeho vierohodnosti. Tejto udalosti museli uveriť aj Ježišovi náboženskí odporcovia, lebo správa nám hovorí, že poprední kňazi a farizeji sa sprisahali, aby Ježiša zabili, lebo „ten človek robí toľké znamenia“. — Ján 11:30–53.
24. a) Kde bol Lazar štyri dni? b) Čo hovorí Biblia o nesmrteľnosti?
24 Kam odišiel Lazar počas tých štyroch dní, keď bol mŕtvy? Nikam. Bol bez vedomia, spal v hrobke a čakal na vzkriesenie. Ježiš ho požehnal zázračným prebudením z mŕtvych. Ale podľa Jánovej správy Lazar nehovoril nič o tom, že by bol počas tých štyroch dní v nebi, v pekle alebo očistci. Prečo? Pretože nemal žiadnu nesmrteľnú dušu, ktorá by tam mohla ísť.d — Jób 36:14; Ezechiel 18:4.
25. a) Čoho sa týka večný život, o ktorom hovorí Biblia? b) Od čoho závisí príchod zasľúbeného Božieho kráľovstva?
25 Teda keď Ježiš hovoril o večnom živote, myslel tým život v nebesiach v podobe premeneného nesmrteľného duchovného spoluvládcu Krista v jeho kráľovstve, alebo večný život v ľudskej podobe na rajskej zemi pod panstvom tohto kráľovstva.e (Lukáš 23:43; Ján 17:3) Ako Boh sľúbil, jeho obrazné prebývanie s poslušným ľudstvom na zemi prinesie zemi hojné požehnanie. Ale to všetko závisí od toho, či bol Ježiš skutočne poslaný a schválený Bohom. — Lukáš 22:28–30; Títovi 1:1, 2; Zjavenie 21:1–4.
Božie schválenie — skutočnosť, nie mýtus
26. Aká pozoruhodná udalosť sa odohrala v prítomnosti učeníkov Petra, Jakuba a Jána?
26 Ako vieme, že Ježiš mal Božie schválenie? Po prvé, keď bol Ježiš pokrstený, ozval sa z neba hlas: „Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil.“ (Matúš 3:17) Neskôr bolo toto schválenie potvrdené pred ďalšími svedkami. Učeníci Peter, Jakub a Ján, bývalí galilejskí rybári, sprevádzali Ježiša na jeden vysoký vrch (pravdepodobne vrch Hermon, ktorý má výšku 2 814 metrov). Tam sa pred ich očami stalo čosi podivuhodné: „A [Ježiš] bol premenený pred nimi a jeho tvár žiarila ako slnko a jeho vrchný odev sa skvel ako svetlo. A hľa, zjavili sa im Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s ním zhovárali. ... hľa, zatienil ich jasný oblak, a hľa, hlas z oblaku hovoril: ‚Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil, počúvajte ho.‘ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.“ — Matúš 17:1–6; Lukáš 9:28–36.
27. a) Ako zapôsobilo na učeníkov premenenie? b) Ako vieme, že Ježiš nebol mýtus?
27 Toto viditeľné a počuteľné potvrdenie od Boha veľmi posilnilo Petrovu vieru, lebo neskôr napísal: „Nie, neoboznámili sme vás s mocou a prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista tak, že sme nasledovali prefíkane vymyslené falošné historky [po grécky mythois, mýty], ale tak, že sme sa stali očitými svedkami jeho vznešenosti. Lebo dostal od Boha, Otca, česť a slávu, keď mu boli odovzdané nádhernou slávou takéto slová: ‚To je môj Syn, môj milovaný, ktorého som sám schválil.‘ Áno, počuli sme tieto slová prichádzajúce z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.“ (2. Petra 1:16–18) Židovskí učeníci Peter, Jakub a Ján naozaj videli zázrak Ježišovho premenenia a počuli Boží schvaľujúci hlas z neba. Ich viera sa zakladala na skutočnosti, ktorú videli a počuli, nie na mytológii alebo na „židovských bájkach“. (Pozri rámček, strana 237.) — Matúš 17:9; Títovi 1:13, 14.f
Ježišova smrť a ďalší zázrak
28. Ako bol Ježiš v roku 33 n. l. krivo obvinený?
28 V roku 33 n. l. bol Ježiš zatknutý a súdený židovskými náboženskými autoritami a krivo obvinený z rúhania, lebo sa nazýval Božím Synom. (Matúš 26:3, 4, 59–67) Židia nemali zákonné právo usmrtiť Ježiša, preto ho poslali rímskym vládcom a znovu ho krivo obvinili, tentoraz, že zakazoval platiť dane cézarovi a že sa vyhlasoval za kráľa. — Marek 12:14–17; Lukáš 23:1–11; Ján 18:28–31.
29. Ako Ježiš zomrel?
29 Potom, ako si panovníci Ježiša navzájom odovzdávali, si rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát na nátlak nábožensky zanieteného davu vybral cestu najmenšieho odporu a odsúdil Ježiša na smrť. Tak Ježiš potupne zomrel na kole a jeho telo bolo uložené do hrobky. No na tretí deň sa odohrala udalosť, ktorá zmenila hlboko zarmútených Ježišových učeníkov v nadšených veriacich a horlivých evanjelistov. — Ján 19:16–22; Galaťanom 3:13.
30. Aké kroky podnikli náboženskí vodcovia, aby zabránili podvodu?
30 Náboženskí vodcovia v podozrení, že Ježišovi nasledovníci klamú, išli za Pilátom so žiadosťou: „‚Pane, spomenuli sme si, že keď bol ten podvodník ešte nažive, povedal: „Po troch dňoch mám byť vzkriesený.“ Preto prikáž, aby bol hrob zabezpečený až do tretieho dňa, aby neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: „Bol vzkriesený z mŕtvych!“ a posledný podvod bude horší ako ten prvý.‘ Pilát im povedal: ‚Máte stráž. Choďte a zabezpečte ho, ako najlepšie viete.‘ Šli teda a zabezpečili hrob tak, že zapečatili kameň a postavili stráž.“ (Matúš 27:62–66) Do akej miery sa to ukázalo byť bezpečné?
31. Čo sa stalo, keď verné ženy prišli k Ježišovej hrobke?
31 Na tretí deň po Ježišovej smrti išli tri ženy k hrobke, aby natreli telo vonným olejom. Čo uvideli? „Prišli veľmi zavčasu prvého dňa v týždni k pamätnej hrobke, keď vyšlo slnko. Vzájomne si hovorili: ‚Kto nám odvalí kameň od dverí pamätnej hrobky?‘ Ale keď sa pozreli hore, zbadali, že kameň bol odvalený, hoci bol veľmi veľký. Keď vstúpili do pamätnej hrobky, videli mladého muža, ako sedí na pravej strane, oblečeného do bieleho rúcha a boli ohromené. Povedal im: ‚Nebuďte ohromené. Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol pribitý na kôl. Bol vzkriesený, nie je tu. Pozrite sa na miesto, na ktoré ho uložili. Ale choďte, povedzte jeho učeníkom a Petrovi: ‚Ide pred vami do Galiley; tam ho uvidíte, tak ako vám povedal.‘“ (Marek 16:1–7; Lukáš 24:1–12) Napriek zvláštnej stráži náboženských vodcov bol Ježiš svojím Otcom vzkriesený. Je to mýtus, alebo historická skutočnosť?
32. Aké dobré dôvody mal Pavol na vieru, že Ježiš bol vzkriesený?
32 Asi dvadsaťdva rokov po tejto udalosti niekdajší prenasledovateľ kresťanov Pavol písal, ako uveril, že Kristus bol vzkriesený: „Lebo som vám odovzdal medzi prvými vecami, čo som aj ja prijal, že Kristus podľa Písma zomrel za naše hriechy; a že bol pochovaný, áno, že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písiem; a že sa zjavil Kéfasovi, neskôr dvanástim. Potom sa zjavil viac než päťsto bratom naraz, z ktorých je tu väčšina až doteraz, ale niektorí zosnuli. Nato sa zjavil Jakubovi, potom všetkým apoštolom.“ (1. Korinťanom 15:3–7) Naozaj, Pavol mal vecný základ na to, aby nasadzoval život pre vzkrieseného Ježiša, a k nemu patrilo svedectvo asi päťsto očitých svedkov, ktorí vzkrieseného Ježiša osobne videli! (Rimanom 1:1–4) Pavol vedel, že Ježiš bol vzkriesený, a mal na to ešte mocnejší dôvod, ako vysvetlil ďalej: „Ale poslednému zo všetkých sa zjavil aj mne, akoby nedochôdčaťu.“ — 1. Korinťanom 15:8, 9; Skutky 9:1–19.
33. Prečo boli raní kresťania ochotní dať sa umučiť pre svoju vieru?
33 Raní kresťania boli ochotní zomierať ako mučeníci v rímskych arénach. Prečo? Lebo vedeli, že ich viera sa zakladá na historických skutočnostiach, a nie na mýtoch. Bolo skutočnosťou, že Ježiš bol Kristus čiže Mesiáš, sľúbený v proroctve, a že ho poslal na zem Boh, že dostal Božie schválenie, že zomrel na kole ako Boží Syn zachovávajúci rýdzosť a že bol vzkriesený z mŕtvych. — 1. Petra 1:3, 4.
34. Prečo je podľa apoštola Pavla Ježišovo vzkriesenie také podstatné pre kresťanskú vieru?
34 Odporúčame vám, aby ste si prečítali celú 15. kapitolu Pavlovho prvého listu Korinťanom a pochopili, čomu Pavol veril v súvislosti so vzkriesením a prečo je to podstatné pre kresťanskú vieru. Jadro jeho posolstva vyjadrujú slová: „Avšak Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvé ovocie z tých, ktorí zosnuli. Pretože je smrť prostredníctvom človeka [Adama], vzkriesenie mŕtvych je tiež prostredníctvom človeka. Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení.“ — 1. Korinťanom 15:20–22.
35. Aké požehnania sľubuje Boh zemi a ľudstvu? (Izaiáš 65:17–25)
35 Vzkriesenie Ježiša Krista má cieľ, ktorý nakoniec prinesie úžitok celému ľudstvu.g Otvorilo cestu aj tomu, aby Ježiš raz splnil zvyšok mesiášskeho proroctva. Jeho spravodlivá vláda sa čoskoro rozšíri z neviditeľných nebies na očistenú zem. Potom tu bude to, čo Biblia opisuje ako „nové nebo a novú zem“, kde Boh „zotrie... každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ — Zjavenie 21:1–4.
Očakáva sa odpadnutie a prenasledovanie
36. Čo sa stalo na Letnice roku 33 n. l. a k akému výsledku to viedlo?
36 Krátko po Ježišovej smrti a vzkriesení dochádza k ďalšiemu zázraku, ktorý dal silu a rozmach zvestovaniu raných kresťanov. V deň Letníc v roku 33 n. l. Boh vylial z neba svojho svätého ducha čiže činnú silu asi na 120 kresťanov, ktorí sa zišli v Jeruzaleme. K čomu to viedlo? „A ukázali sa im jazyky akoby z ohňa, rozdelili sa, a na každom z nich sa usadil jeden. Všetci boli naplnení svätým duchom a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im dával duch, aby sa vyjadrovali.“ (Skutky 2:3, 4) Židia hovoriaci cudzími jazykmi, ktorí práve boli v Jeruzaleme, boli ohromení, keď počuli tých údajne nevedomých galilejských Židov hovoriť cudzími jazykmi. Vďaka tomu mnohí uverili. Kresťanské posolstvo sa šírilo ako oheň, keď sa títo noví židovskí veriaci vracali do rodných krajín. — Skutky 2:5–21.
37. Ako reagovali niektorí rímski vládcovia na nové kresťanské náboženstvo?
37 Čoskoro sa však začali zbiehať búrkové mraky. Rimania pocítili obavy z tohto nového a dozaista ateistického náboženstva, ktoré nemalo žiadne modly. Počínajúc cisárom Nerom podnikali voči kresťanom prvých troch storočí nášho letopočtu strašné prenasledovanie.h Mnoho kresťanov bolo odsúdených na smrť v Koloseu, aby ukojilo sadistickú krvilačnosť cisárov a davov, ktoré sa schádzali, aby videli väzňov hádzaných dravej zveri.
38. Aký stav, ktorý mal rušivo zapôsobiť na raný kresťanský zbor, bol prorokovaný?
38 Iným rušivým činiteľom v tých raných časoch bolo to, čo prorokovali apoštoli. Napríklad Peter povedal: „Medzi ľudom sa vyskytli falošní proroci, ako aj medzi vami budú falošní učitelia. Práve tí budú nenápadne zavádzať zhubné sekty a zaprú dokonca majiteľa, ktorý ich kúpil, a privodia si rýchle zničenie.“ (2. Petra 2:1–3) Odpadlíctvo! Bolo to odpadnutie od pravého uctievania, kompromis s dobovými náboženskými tendenciami rímskeho sveta, ktorý bol presýtený gréckou filozofiou a myslením. Ako nastalo? Na túto otázku a ďalšie s ňou súvisiace odpovie naša nasledujúca kapitola. — Skutky 20:30; 2. Timotejovi 2:16–18; 2. Tesaloničanom 2:3.
[Poznámky pod čiarou]
a Pod „kresťanstvom“ tu rozumieme ríšu sektárskej činnosti ovládanú náboženstvami, ktoré sa vyhlasujú za kresťanské. „Kresťanstvo“ však môže znamenať aj pôvodnú formu uctievania a prístupu k Bohu, ktoré učil Ježiš Kristus.
b Pozri aj Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma), vydaný Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža, 1988, strany 385–389 2. zväzku, heslo „Mesiáš“.
c Biblické učenie o výkupnom a jeho dôležitosti bude vysvetľovať 15. kapitola.
d Výraz „nesmrteľná duša“ sa nikde v Biblii nevyskytuje. Grécke slovo prekladané ako „nesmrteľný“ a „nesmrteľnosť“ sa vyskytuje len tri razy a týka sa nového duchovného tela, ktoré sa oblieka čiže získava, nie niečoho vrodeného. Vzťahuje sa na Krista a pomazaných kresťanov, ktorí sa stávajú Kristovými spoluvládcami v jeho nebeskom kráľovstve. — 1. Korinťanom 15:53, 54; 1. Timotejovi 6:16; Rimanom 8:17; Efezanom 3:6; Zjavenie 7:4; 14:1–5.
e Podrobnejšiu úvahu o tomto Kráľovstve nájdete v 15. kapitole.
f „Mojžiš“ a „Eliáš“ vo videní symbolizovali Zákon a Prorokov, čo sa oboje naplnilo v Ježišovi. Podrobnejší výklad premenenia nájdete v Insight on the Scriptures, 1989, zväzok 2, strany 1120, 1121.
g Podrobnú úvahu o Ježišovom vzkriesení nájdete v knihe The Bible—God’s World or Man’s? (Biblia — Božie, alebo ľudské slovo?), vydanej Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža, 1989, strany 78–86.
h Rímsky životopisec Suetonius (asi 69–140 n. l.) zaznamenal, že za Nerovej vlády „sa tresty... uvaľovali na kresťanov, sektu, vyznávajúcu novú a škodlivú náboženskú vieru“.
[Rámček/obrázok na strane 237]
Bol Ježiš mýtus?
„Je životný príbeh zakladateľa kresťanstva výplodom ľudského žiaľu, predstavivosti a nádeje — mýtus porovnateľný s legendami o Krišnovi, Ozirisovi, Attisovi, Adonisovi, Dionýzovi a Mitrovi?“, pýta sa historik Will Durant. Odpovedá, že v prvom storočí „zdá sa, že ani najzarytejším židovským odporcom rodiaceho sa kresťanstva neprišlo na um“ popierať, že Kristus existoval. — The Story of Civilization (História civilizácie), časť III, „Cézar a Kristus“.
Rímsky historik Suetonius (asi 69–140 n. l.) vo svojej dejepisnej knihe Dvanásť cézarov vyhlásil o cisárovi Klaudiovi: „Keďže Židia v Ríme stále spôsobovali nepokoje na podnet Chresta [Krista], vyhnal ich z mesta.“ To sa stalo okolo roku 52 n. l. (Porovnaj Skutky 18:1, 2.) Všimnite si, že Suetonius nevyjadruje žiadne pochybnosti o Kristovej existencii. Na základe tejto skutočnosti a napriek prenasledovaniu, ktoré znamenalo ohrozenie života, raní kresťania boli veľmi činní vo zvestovaní svojej viery. Je nepravdepodobné, že by nasadzovali život pre nejaký mýtus. Ježiš zomrel a bol vzkriesený za ich života a niektorí boli očitými svedkami týchto udalostí.
Historik Durant činí záver: „Že by niekoľko prostých mužov v jednej generácii vymyslelo takú silnú a príťažlivú osobnosť, takú vznešenú etiku a takú podnetnú víziu ľudského bratstva, to by bolo oveľa neuveriteľnejším zázrakom ako ktorýkoľvek z tých, čo sú zapísané v evanjeliách.“
[Obrázok]
Ježiš zvestoval a robil zázraky v tomto galilejskom kraji starovekej Palestíny
[Rámček/obrázok na strane 241]
Kto napísal Bibliu?
Kresťanská Biblia sa skladá z 39 kníh Hebrejských písiem (pozri rámček, strana 220), ktoré mnohí nazývajú Starý zákon, a z 27 kníh Kresťanských gréckych písiem, často nazývaných Nový zákon.i Tak je Biblia malou knižnicou o 66 knihách napísaných asi štyridsiatimi mužmi počas 1 600 rokov histórie (od roku 1513 pred n. l. do roku 98 n. l.).
Grécke písma zahrnujú štyri evanjeliá čiže správy o Ježišovom živote a o dobrom posolstve, ktoré zvestoval. Dve z nich napísali Kristovi bezprostrední nasledovníci, vyberač daní Matúš a rybár Ján. Druhé dve napísali raní veriaci Marek a Lukáš, ktorý bol lekárom. (Kolosanom 4:14) Po evanjeliách nasledujú Skutky apoštolov, správa o ranej misionárskej činnosti, ktorú zostavil Lukáš. Potom nasleduje 14 listov apoštola Pavla rôznym kresťanom a zborom a po nich listy od Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Záverečná kniha je Zjavenie, ktorú spísal Ján.
To, že toľko osôb s rozdielnym zázemím a žijúcich v rôznych dobách a kultúrach mohlo vytvoriť takú harmonickú knihu, je mocný dôkaz, že Biblia nie je výtvor ľudskej inteligencie, ale je inšpirovaná Bohom. Sama Biblia hovorí: „Celé Písmo je inšpirované Bohom [doslovne „je vdýchnuté Bohom“] a je užitočné na učenie.“ Písmo bolo teda napísané pod vplyvom Božieho svätého ducha čiže činnej sily. — 2. Timotejovi 3:16, 17, Int.
[Obrázok]
Tento neúplný rímsky nápis s menom Pontského Piláta v latinčine (druhý riadok „IVS PILATVS“) potvrdzuje, že Pilát bol vplyvnou osobou v Palestíne, ako to uvádza Biblia
[Poznámka pod čiarou]
i Katolícka Biblia obsahuje okrem toho niektoré knihy, ktoré spolu tvoria Apokryfy a ktoré Židia a protestanti nepovažujú za kanonické.
[Rámček na strane 245]
Mesiáš v biblickom proroctve
Proroctvo Udalosť Splnenie
1. Mojž. 49:10 Narodený z kmeňa Júda Mat. 1:2–16; Luk. 3:23–33
Žalm 132:11; Z rodiny Dávida, Mat. 1:1, 6–16; 9:27;
Iz. 9:7 syna Išaja Sk. 13:22, 23
Mich. 5:2 Narodený v Betleheme Luk. 2:4–11; Ján 7:42
Iz. 7:14 Narodený z panny Mat. 1:18–23; Luk. 1:30–35
Hoz. 11:1 Povolaný z Egypta Mat. 2:15
Iz. 61:1, 2 Poverený Luk. 4:18–21
Iz. 53:4 Niesol naše nemoci Mat. 8:16, 17
Žalm 69:9 Horlivý za Jehovov Mat. 21:12, 13;
(10, RP) dom Ján 2:13–17
Iz. 53:1 Neuverili mu Ján 12:37, 38;
Zech. 9:9; Zdravený ako kráľ Mat. 21:1–9; Mar. 11:7–11
Žalm 118:26 a ten, kto prichádza
v Jehovovom mene
Iz. 28:16; Zavrhnutý, ale stáva Mat. 21:42, 45, 46;
Žalm 118:22, sa hlavným rohovým Sk. 3:14; 4:11;
23 kameňom 1. Petra 2:7
Žalm 41:9; Jeden z apoštolov ho Mat. 26:47–50;
109:8 zradí Ján 13:18, 26–30
Zech. 11:12 Zradený za tridsať Mat. 26:15; 27:3–10;
kúskov striebra Mar. 14:10, 11
Iz. 53:8 Súdený a odsúdený Mat. 26:57–68;
Iz. 53:7 Mlčí pred žalobcami Mat. 27:12–14;
Žalm 69:4 Nenávidený bez príčiny Luk. 23:13–25;
(5, RP) Ján 15:24, 25
Žalm 22:18 O jeho odev sa hádže Mat. 27:35; Ján 19:23, 24
(19, RP) lós
Iz. 53:12 Počítaný medzi Mat. 26:55, 56; 27:38;
hriešnikov Luk. 22:37
Žalm 69:21 Dostane ocot so žlčou Mat. 27:34, 48;
(22, RP) Mar. 15:23, 36
Žalm 22:1 Opustený Bohom Mat. 27:46; Mar. 15:34
(2, RP)
Iz. 53:5; Prebodnutý Mat. 27:49; Ján 19:34, 37;
Iz. 53:9 Pochovaný s bohatými Mat. 27:57–60; Ján 19:38–42
Jon. 1:17; 2:10 Tri dni v hrobe, Mat. 12:39, 40; 16:21;
[Rámček/obrázok na stranách 258, 259]
Ježiš a Božie meno
Keď Ježiš učil svojich nasledovníkov, ako sa majú modliť, povedal: „Budete sa teda modliť takto: ‚Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno. Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi‘.“ — Matúš 6:9, 10.
Ježiš poznal životne dôležitý význam Otcovho mena a kládol naň dôraz. Svojim náboženským nepriateľom povedal: „Prišiel som v mene svojho Otca, ale neprijímate ma; keby niekto iný prišiel vo vlastnom mene, toho by ste prijali... Povedal som vám, a predsa neveríte. Skutky, ktoré robím v mene svojho Otca, tie svedčia o mne.“ — Ján 5:43; 10:25; Marek 12:29, 30.
V modlitbe k svojmu Otcovi Ježiš povedal: „‚Otče, osláv svoje meno.‘ Vtedy vyšiel hlas z neba: ‚Oslávil som a opäť oslávim.‘“
Neskôr sa Ježiš modlil: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo... A oznámil som im tvoje meno a oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja v spojení s nimi.“ — Ján 12:28; 17:6, 26.
Ježiš ako Žid musel byť oboznámený s menom svojho Otca Jehova čiže Jahve, pretože poznal text, ktorý hovorí: „‚Ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny... Ste moji svedkovia‘, je Jehovov výrok, ‚a ja som Boh.‘“ — Izaiáš 43:10, 12.
Židia teda ako národ boli vyvolení, aby boli Jehovovými svedkami. Ježiš ako Žid bol tiež svedkom Jehovu. — Zjavenie 3:14.
V prvom storočí zrejme už väčšina Židov Božie meno nevyslovovala. Existujú však rukopisy, ktoré dokazujú, že raní kresťania používajúci grécky preklad Hebrejských písiem Septuaginta mohli vidieť hebrejský tetragrammaton v gréckom texte. George Howard, profesor náboženstva a hebrejčiny, povedal: „Keď Septuaginta, ktorú používala a citovala novozákonná cirkev, obsahovala hebrejskú podobu božského mena, novozákonní pisatelia určite zahrnuli tetragrammaton do svojich citátov. Ale keď bola hebrejská podoba božského mena [neskôr] odstránená v prospech gréckych náhradok, bola odstránená aj z novozákonných citátov zo Septuaginty.“
Preto si profesor Howard myslí, že kresťania v prvom storočí museli jasne rozumieť textom ako je Matúš 22:44, kde Ježiš citoval svojim nepriateľom Hebrejské písma. Howard hovorí: „Cirkev prvého storočia pravdepodobne čítala: ‚JHVH povedal môjmu Pánovi‘“, namiesto neskoršej verzie: „‚Povedal Pán Pánovi môjmu‘... čo je tak dvojzmyselné, ako aj nepresné.“ — Žalm 110:1.
To, že Ježiš používal Božie meno, dosvedčuje židovské obvinenie vyrieknuté stáročia po jeho smrti, že ak robil zázraky, bolo to „len preto, že sa zmocnil ‚tajného‘ Božieho mena“. — The Book of Jewish Knowledge (Kniha židovského poznania).
Ježiš určite poznal Božie jedinečné meno. Napriek dobovej židovskej tradícii ho istotne používal. Nepripustil, aby ľudské ústne podanie prevládlo nad Božím zákonom. — Marek 7:9–13; Ján 1:1–3, 18; Kolosanom 1:15, 16.
[Obrázok]
Papyrusový zlomok (prvé storočie pred n. l.) s Božím menom v hebrejčine v texte gréckej Septuaginty
[Obrázky na strane 238]
Ježiš používal pri vyučovaní veľa znázornení — okrem iného o zasievaní semena, o žatve, o rybolove, o nájdení perly, o zmiešanom stáde domácich zvierat a o vinici (Matúš 13:3–47; 25:32)
[Obrázok na strane 243]
Ježiš urobil Božou mocou množstvo zázrakov vrátane utíšenia búrky
[Obrázok na strane 246]
Tetragrammaton čiže štyri spoluhlásky JHVH (Jehova)
[Obrázok na strane 251]
Správa o tom, ako bol Lazar prebudený k životu, sa nezmieňuje o tom, že by mal nesmrteľnú dušu, ba ani nenaznačuje nič podobné
[Obrázok na strane 253]
Peter, Jakub a Ján vedeli, že Ježišovo schválenie Bohom nie je mýtus — počuli a videli to pri premenení
-
-
Odpadnutie — cesta k Bohu je zatarasenáĽudstvo hľadá Boha
-
-
11. kapitola
Odpadnutie — cesta k Bohu je zatarasená
1, 2. a) Prečo je dôležitých prvých 400 rokov histórie kresťanstva? b) Akú pravdu o voľbe možností vyslovil Ježiš?
PREČO sú také dôležité prvé štyri storočia dejín kresťanstva? Pre to isté, prečo sú dôležité prvé roky dieťaťa — sú to tvárne roky, keď sa kladie základ budúcej duchovnej osobnosti jedinca. Čo zjavujú rané storočia kresťanstva?
2 Kým odpovieme na túto otázku, pripomeňme si pravdu, ktorú vyjadril Ježiš Kristus: „Vchádzajte tesnou bránou; lebo je široká a priestranná cesta vedúca do skazy a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; ale je tesná brána a úzka cesta vedúca do života a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“ Cesta ľahkých riešení je široká, cesta správnych zásad je úzka. — Matúš 7:13, 14.
3. Aké dve cesty sa otvorili na začiatku kresťanstva?
3 Na počiatku kresťanstva sa pre tých, ktorí prijali túto nepopulárnu vieru, otvorili dve cesty — buď sa držať Kristovho nekompromisného učenia a Písiem, alebo sa uberať širokou a ľahkou cestou kompromisu so svetom tých čias. Ako uvidíme, história prvých štyristo rokov ukazuje, ktorú cestu si naostatok väčšina ľudí zvolila.
Lákavá filozofia
4. Ako podľa historika Duranta pohanský Rím ovplyvnil ranú cirkev?
4 Historik Will Durant vysvetľuje: „Cirkev prijala niektoré náboženské zvyky a formy, ktoré boli rozšírené v predkresťanskom [pohanskom] Ríme — štólu a iné rúcha pohanských kňazov, používanie kadidla a svätenej vody na očisťovanie, pálenie sviečok a večné svetlo pred oltárom, uctievanie svätých, architektúru baziliky, rímsky zákon ako základ kanonického zákona, titul pontifex maximus pre najvyššieho kňaza a vo štvrtom storočí latinčinu... Čoskoro sa zdrojom poriadku a centrom moci v mestách stali skôr biskupi než rímski prefekti; metropolitovia čiže arcibiskupi podporovali, ak nie nahrádzali, provinčných miestodržiteľov a biskupská synoda vystriedala provinčný snem. Rímska cirkev šla v stopách rímskeho štátu.“ — The Story of Civilization: Part III—Caesar and Christ (Dejiny civilizácie: III. časť — Cézar a Kristus).
5. Ako je ochota robiť kompromisy s pohanským rímskym svetom v rozpore s ranokresťanskými spismi?
5 Táto ochota robiť kompromisy s rímskym svetom je v príkrom protiklade k učeniu Krista a apoštolov. (Pozri rámček, strana 262.) Apoštol Peter radil: „Milovaní... prebúdzam vašu schopnosť jasne premýšľať pripomienkou, aby ste si zapamätali výroky, ktoré už predtým vyriekli svätí proroci, a prikázania Pána a Záchrancu prostredníctvom vašich apoštolov... Milovaní, teda keď máte vopred také poznanie, vystríhajte sa, aby vás nezviedli omyly tých, ktorí vzdorujú zákonu, a tak aby ste neodpadli od vlastného pevného postoja.“ Pavol jasne radil: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi. Lebo čo má spoločné spravodlivosť s nezákonnosťou? Alebo aký má podiel svetlo s tmou?... ‚Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,‘ hovorí Jehova, ‚a prestaňte sa dotýkať nečistého‘; ‚a ja vás prijmem.‘“ — 2. Petra 3:1, 2, 17; 2. Korinťanom 6:14–17; Zjavenie 18:2–5.
6, 7. a) Ako boli raní cirkevní „otcovia“ ovplyvnení gréckou filozofiou? b) Najmä v ktorých náukach sa prejavil grécky vplyv? c) Aké varovanie pred filozofiou dal Pavol?
6 Napriek tomuto jasnému varovaniu odpadlícki kresťania druhého storočia prevzali zvyky rímskeho náboženstva. Vzdialili sa od svojich čistých biblických počiatkov a namiesto toho si obliekli pohanské rímske rúcha a tituly a ponapájali sa gréckou filozofiou. Profesor Wolfson z Harvardovej univerzity vysvetľuje v knihe The Crucible of Christianity (Taviaci tégeľ kresťanstva), že v druhom storočí prúdilo do kresťanstva mnoho „filozoficky školených pohanov“. Tí obdivovali múdrosť Grékov a zdalo sa im, že vidia podobnosti medzi gréckou filozofiou a učením Písiem. Wolfson pokračuje: „Niekedy sa s obmenami vyslovujú v tom zmysle, že filozofia je zvláštny Boží dar daný Grékom skrze ľudský rozum, takisto ako Písmo [je dar daný] Židom skrze priame zjavenie.“ Pokračuje: „Cirkevní otcovia... sa ujali systematickej úlohy ukázať, ako sa za prostým jazykom, ktorým sa vyjadruje Písmo, skrývajú náuky filozofov zahalené do nejasných odborných pojmov vytvorených v Akadémii, Lýceu a v Stĺpovej sieni [strediskách filozofických debát].“
7 Taký postoj otvoril cestu gréckej filozofii a terminológii, ktoré prenikli do náuk kresťanstva, a to najmä na poli trinitárskeho učenia a viery v nesmrteľnosť duše. Wolfson uvádza: „[Cirkevní] Otcovia začali hľadať v registri filozofickej terminológie dva vhodné odborné pojmy, z ktorých jeden sa mal použiť na označenie skutočnej odlišnosti každého člena trojice ako jednotlivca, a druhý na označenie ich vnútornej spoločnej jednoty.“ Jednako však museli uznať, že „poňatie trojjediného Boha je tajomstvo, ktoré sa nedá ľudským rozumom rozlúštiť“. Naproti tomu Pavol rozoznal nebezpečenstvo takejto nákazy a ‚prekrúcania dobrého posolstva‘, keď písal galatským a koloským kresťanom: „Dajte si pozor, aby vás azda niekto neodviedol ako svoju korisť filozofiou [po grécky filosofías] a prázdnym klamom podľa ľudskej tradície, podľa základných vecí sveta, a nie podľa Krista.“ — Galaťanom 1:7–9; Kolosanom 2:8; 1. Korinťanom 1:22, 23.
Ruší sa vzkriesenie
8. S akou hádankou zápasí človek a ako sa ju pokúsila vyriešiť väčšina náboženstiev?
8 Ako môžeme v celej tejto knihe vidieť, človek neustále zápasí s hádankou svojej krátkej a obmedzenej existencie, ktorá sa končí smrťou. Nemecký spisovateľ Gerhard Herm napísal vo svojej knihe The Celts—The People Who Came Out of the Darkness (Kelti — ľud, ktorý vyšiel z temnoty): „Náboženstvo je okrem iného spôsob, ako zmieriť ľudí so skutočnosťou, že jedného dňa musia zomrieť, buď sľubom lepšieho života za hrobom, buď znovuzrodením, alebo jedným i druhým.“ Prakticky každé náboženstvo je postavené na viere, že ľudská duša je nesmrteľná a že po smrti putuje do posmrtného života alebo sa sťahuje do iného tvora.
9. K akému záveru o Ježišovej viere vo vzkriesenie dospel španielsky učenec Miguel de Unamuno?
9 Takmer všetky náboženstvá kresťanstva aj dnes prijímajú túto vieru. Miguel de Unamuno, popredný španielsky učenec 20. storočia, napísal o Ježišovi: „Veril skôr vo vzkriesenie tela [ako v prípade Lazara (pozri strany 249–252)] podľa židovského spôsobu, ako v nesmrteľnosť duše podľa [gréckeho] platónskeho spôsobu... Dôkazy toho možno vidieť v každej poctivej knihe výkladu.“ Unamuno dospel k záveru: „Nesmrteľnosť duše... je pohanská filozofická dogma.“ (La Agonía Del Cristianismo [Agónia kresťanstva]) Táto „pohanská filozofická dogma“ prenikla do učenia kresťanstva, hoci Kristus zjavne takúto myšlienku nemal. — Matúš 10:28; Ján 5:28, 29; 11:23, 24.
10. Aké následky mala viera v nesmrteľnosť duše?
10 Ľstivý vplyv gréckej filozofie bol kľúčovým faktorom odpadnutia, ktoré nasledovalo po smrti apoštolov. Grécke učenie o nesmrteľnej duši nieslo so sebou nutnosť niekam dušu poslať — do neba, do pekelného ohňa, do očistca, do raja, do limbusu.a Manipuláciou s takými náukami bolo pre kňazskú triedu ľahké udržiavať stádo v bázni zo záhrobia a mámiť od neho dary a príspevky. To nás privádza k ďalšej otázke: Ako vznikla v kresťanstve osobitná trieda duchovenstva? — Ján 8:44; 1. Timotejovi 4:1, 2.
Ako sa vytvorila trieda duchovenstva
11, 12. a) Čo bolo ďalším znakom nastupujúceho odpadnutia? b) Akú úlohu hrali apoštoli a starší v Jeruzaleme?
11 Iným znakom odpadnutia bol ústup od všeobecnej služby všetkých kresťanov, ako ju učil Ježiš a apoštoli, k výlučnému kňazstvu a hierarchii, ktoré vznikli v kresťanstve. (Matúš 5:14–16; Rimanom 10:13–15; 1. Petra 3:15) Počas prvého storočia, po Ježišovej smrti, slúžili jeho apoštoli s inými duchovne spôsobilými staršími v Jeruzaleme, aby rozhodovali a riadili kresťanský zbor. Nikto z nich nebol nadradený nad ostatnými. — Galaťanom 2:9.
12 V roku 49 n. l. sa museli zísť v Jeruzaleme, kde riešili otázky, ktoré sa týkali všetkých kresťanov. Biblická správa nám hovorí, že po otvorenej debate „apoštoli a starší [presbyteroi] s celým zborom uznali za dobré vyvoliť spomedzi seba mužov a poslať ich do Antiochie s Pavlom a Barnabášom... Svojou rukou napísali: ‚Apoštoli a starší bratia tým bratom v Antiochii, Sýrii a Cilícii, ktorí sú z národov: Pozdravy!‘“ Apoštoli a starší slúžili ako riadiace centrum rozptýleným kresťanským zborom. — Skutky 15:22, 23.
13. a) Aké usporiadanie pre bezprostredný dozor nad každým ranokresťanským zborom existovalo? b) Aké boli požiadavky na zborových starších?
13 Ak táto riadiaca skupina v Jeruzaleme bola ranokresťanským usporiadaním pre všeobecný dozor na úžitok všetkých kresťanov, aký systém riadenia bol v každom zbore na miestnej úrovni? Z Pavlovho listu Timotejovi jasne vyplýva, že zbory mali dozorcov (po grécky episkopos, z čoho pochádza slovo „episkopálny“), ktorí boli duchovne staršími (presbyteroi), mužmi spôsobilými svojím správaním a duchovným zmýšľaním na to, aby vyučovali spolukresťanov. (1. Timotejovi 3:1–7; 5:17) V prvom storočí títo muži netvorili samostatnú triedu duchovenstva. Nenosili odlišný odev. Bolo ich možné spoznať podľa duchovného zmýšľania. Každý zbor mal radu starších (dozorcov), nie monarchickú vládu jedného muža. — Skutky 20:17; Filipanom 1:1.
14. a) Ako boli po čase kresťanskí dozorcovia nahradení biskupmi kresťanstva? b) Kto sa usiloval o prvenstvo medzi biskupmi?
14 Až po čase sa slovo episkoposb (dozorca, dozerajúci) zmenilo na „biskup“, to znamená kňaz, ktorý má súdnu právomoc nad inými príslušníkmi duchovenstva vo svojej diecéze. Španielsky jezuita Bernardino Llorca vysvetľuje: „Spočiatku sa nerobil dostatočný rozdiel medzi biskupmi a presbytermi a pozornosť sa venovala len významu slov: biskup zodpovedá dozerajúcemu, presbyter zodpovedá staršiemu mužovi... Ale pomaly sa rozdiel ujasňoval a menom biskup sa označovali významnejší dozerajúci, ktorí mali zvrchovanú kňazskú moc a oprávnenie vkladať ruky a prideľovať kňazstvo.“ (Historia de la Iglesia Católica [Dejiny katolíckej cirkvi]) Biskupi získali rolu v akomsi monarchickom systéme, a to najmä od počiatku štvrtého storočia. Bola ustanovená hierarchia čiže vládnúci zbor duchovenstva, a časom bol rímsky biskup, ktorý si robil nárok na to, že je nástupcom Petra, uznaný mnohými za najvyššieho biskupa a pápeža.
15. Aká priepasť je medzi ranokresťanským vedením a vedením kresťanstva?
15 Dnes je postavenie biskupa v rôznych cirkviach kresťanstva postavením vážnosti a moci, je zvyčajne dobre platené a často totožné s postavením elitnej vládnúcej triedy vo všetkých krajinách. Je však obrovský rozdiel medzi týmto pyšným a povýšeneckým postavením a prostotou organizácie v časoch Krista a starších čiže dozorcov raných kresťanských zborov. A čo povedať o priepasti medzi Petrom a jeho takzvanými nástupcami, ktorí panujú v prepychovom prostredí Vatikánu? — Lukáš 9:58; 1. Petra 5:1–3.
Pápežská moc a prestíž
16, 17. a) Ako vieme, že raný rímsky zbor nebol pod správou biskupa alebo pápeža? b) Ako sa vyvinulo používanie titulu „pápež“?
16 Medzi ranými zbormi, ktoré prijímali vedenie apoštolov a starších v Jeruzaleme, bol aj zbor v Ríme, kde prenikla kresťanská pravda pravdepodobne po Letniciach v roku 33 n. l. (Skutky 2:10) Tento zbor mal starších ako každý iný kresťanský zbor tých čias, a tí slúžili ako rada dozorcov, kde nikto nezastával prvé miesto. Na nikoho z raných dozorcov v rímskom zbore sa súčasníci určite nepozerali ako na biskupa alebo pápeža, lebo monarchický episkopát v Ríme vtedy ešte neexistoval. Počiatok monarchického episkopátu — čiže správy jedného muža — je ťažké presne určiť. Dôkazy nasvedčujú, že sa začal vyvíjať v druhom storočí. — Rimanom 16:3–16; Filipanom 1:1.
17 Titul „pápež“ (z gréckeho papas, otec) sa počas prvých dvoch storočí nepoužíval. Bývalý jezuita Michael Walsh vysvetľuje: „Rímsky biskup bol zrejme prvý raz nazvaný ‚pápežom‘ v treťom storočí a titul bol pridelený pápežovi Kallistovi... Koncom piateho storočia ‚pápež‘ zvyčajne znamená rímskeho biskupa a nikoho iného. Avšak až v jedenástom storočí pápež smel trvať na tom, že titul patrí iba jemu.“ — An Illustrated History of the Popes (Obrazové dejiny pápežov).
18. a) Kto bol jeden z prvých rímskych biskupov presadzujúcich svoju moc? b) Na čom sa zakladá pápežský nárok na prvenstvo? c) Ako treba správne chápať Matúša 16:18, 19?
18 Jeden z prvých rímskych biskupov, ktorý uplatnil svoju moc, bol pápež Lev I. (pápežom v rokoch 440–461 n. l.). Michael Walsh ďalej vysvetľuje: „Lev si privlastnil kedysi pohanský titul pontifex maximus, ktorý pápeži používajú dodnes a do konca štvrtého storočia ho nosili rímski cisári.“ Lev I. založil svoj postup na katolíckom výklade Ježišových slov v Matúšovi 16:18, 19. (Pozri rámček, strana 268.) „Vyhlásil, že ako bol sv. Peter prvý medzi apoštolmi, kostol sv. Petra by mal mať prvenstvo medzi kostolmi.“ (Man’s Religions [Náboženstvá človeka]) Tak Lev I. ukázal, že kým cisár má svetskú moc v Konstantinopole na východe, on používa duchovnú moc z Ríma na západe. Táto moc sa neskôr prejavila, keď v roku 800 n. l. pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého za cisára Svätej rímskej ríše.
19, 20. a) Ako sa nazerá na pápeža v novej dobe? b) Aké sú niektoré oficiálne tituly pápeža? c) V akom protiklade je správanie pápežov a správanie Petra?
19 Od roku 1929 sa svetské vlády pozerajú na rímskeho pápeža ako na vládcu samostatného zvrchovaného štátu, mesta Vatikánu. Tak môže rímskokatolícka cirkev — ako žiadna iná náboženská organizácia — vysielať diplomatických zástupcov, nunciov, k vládam sveta. (Ján 18:36) Pápež je poctený mnohými titulmi, medzi ktoré patrí Námestník Ježiša Krista, Nástupca kniežaťa apoštolov, Najvyšší veľkňaz univerzálnej cirkvi, Západný patriarcha, Prímas italský, Zvrchovaný panovník mesta Vatikánu. Nosia ho s pompou a obradmi, preukazuje sa mu česť ako hlave štátu. Naproti tomu si všimnite, ako údajne prvý pápež a rímsky biskup Peter odpovedal, keď mu rímsky stotník Kornélius padol k nohám a klaňal sa mu: „Peter ho zodvihol a povedal: ‚Vstaň, aj ja sám som iba človek.‘“ — Skutky 10:25, 26; Matúš 23:8–12.
20 Môžeme sa však opýtať, ako vlastne odpadlícka cirkev v tých raných storočiach získala takú moc a vážnosť. Ako sa prostota a pokora Krista a raných kresťanov zmenila na pýchu a okázalosť kresťanstva?
Vznik kresťanstva
21, 22. Aká veľká zmena údajne nastala v Konštantínovom živote a ako ju využil?
21 Bodom obratu v tomto novom náboženstve, ktoré sa objavilo v Rímskej ríši, bol rok 313 n. l., dátum takzvaného obrátenia cisára Konštantína na „kresťanstvo“. Ako došlo k tomuto obráteniu? V roku 306 n. l. Konštantín nastúpil po svojom otcovi a časom sa stal spoluvládcom Rímskej ríše s Licíniom. Vplývala naňho matkina oddanosť kresťanstvu a vlastná viera v božskú ochranu. Predtým než v roku 312 n. l. vytiahol do bitky pri Milvijskom moste neďaleko Ríma, dostal, ako sám tvrdil, vo sne pokyn namaľovať na štíty svojich vojakov „kresťanský“ monogram — grécke písmená chí a ró, prvé písmená Kristovho mena v gréčtine.c S týmto ‚posvätným talizmanom‘ Konštantínove vojská porazili jeho nepriateľa Maxentia.
22 Krátko po víťazstve v tejto bitke Konštantín vyhlásil, že sa stal veriacim, hoci pokrstiť sa dal až tesne pred smrťou, asi o dvadsaťštyri rokov neskôr. Vtedy však získal podporu vyznávačov kresťanstva vo svojej ríši „prijatím [gréckych písmen] chí-ró [Obrázok s gréckymi písmenami] ako svojho symbolu... Chí-ró sa však už používalo ako ligatúra [spojenie písmen] v pohanskom, i v kresťanskom kontexte“. — The Crucible of Christianity, vydal Arnold Toynbee.
23. a) Kedy podľa istého komentátora vzniklo kresťanstvo? b) Prečo môžeme povedať, že Kristus nezaložil takzvané kresťanstvo?
23 Tak bol položený základ kresťanstva. Britský rozhlasový pracovník Malcolm Muggeridge napísal vo svojej knihe The End of Christendom (Koniec kresťanstva): „Kresťanstvo sa začalo cisárom Konštantínom.“ Ale pohotovo poznamenáva: „Dalo by sa dokonca povedať, že sám Kristus zrušil kresťanstvo skôr, ako sa začalo, vyhlásením, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta — čo bolo jedno z jeho najďalekosiahlejších a najdôležitejších vyhlásení.“ A bolo to aj jedno z vyhlásení najviac prehliadaných náboženskými a politickými vládcami kresťanstva. — Ján 18:36.
24. Aká zmena nastala v cirkvi Konštantínovým „obrátením“?
24 S Konštantínovou podporou sa náboženstvo kresťanstva stalo oficiálnym štátnym náboženstvom Ríma. Profesorka náboženstva Elaine Pagelsová píše: „Kresťanskí biskupi, kedysi zatýkaní, mučení a popravovaní, boli teraz oslobodení od daní, dostávali dary z cisárskej pokladnice, vážnosť a vplyvné postavenie pri dvore. Ich cirkvi získali nové bohatstvo, moc a výsady.“ Stali sa priateľmi cisára, priateľmi rímskeho sveta. — Jakub 4:4.
Konštantín, kacírstvo a pravovernosť
25. a) Aký teologický spor zúril v Konštantínových časoch? b) Ako sa chápal Kristov vzťah k Otcovi pred štvrtým storočím?
25 Prečo bolo Konštantínovo „obrátenie“ také významné? Lebo ako cisár mal veľký vplyv na záležitosti náukovo rozdelenej „kresťanskej“ cirkvi a želal si vo svojej ríši jednotu. Vtedy zúril spor medzi grécky a latinsky hovoriacimi biskupmi o „vzťah medzi ‚Slovom‘ čiže ‚Synom‘ ‚Božím‘, ktorý sa vtelil do Ježiša, a samotným ‚Bohom‘, teraz nazývaným ‚Otec‘ — lebo na jeho meno Jahve sa všeobecne zabudlo“. (The Columbia History of the World) Niektorí zastávali biblicky podložené stanovisko, že Kristus, Logos, bol stvorený, a preto je podriadený Otcovi. (Matúš 24:36; Ján 14:28; 1. Korinťanom 15:25–28) Medzi nimi bol aj alexandrijský kňaz Árius z Egypta. Profesor náboženstva R. P. C. Hanson hovorí: „Pred vypuknutím ariánskeho sporu [vo štvrtom storočí] neexistoval žiaden teológ ani vo východnej, ani v západnej cirkvi, ktorý by v nejakom zmysle nepovažoval Syna za podriadeného Otcovi.“ — The Search for the Christian Doctrine of God (Hľadanie kresťanskej náuky o Bohu).
26. Ako to bolo s učením o trojici na začiatku štvrtého storočia?
26 Iní považovali názor, že Kristus je podriadený, za kacírsky, a viac sa prikláňali k uctievaniu Ježiša ako „vteleného Boha“. No profesor Hanson tvrdí, že obdobie, o ktorom je reč [štvrté storočie], „nebolo obdobím obrany nejakej dohodnutej a ustálenej [trinitárskej] pravovernosti proti útokom otvoreného kacírstva [ariánstva]. Téma, o ktorej sa v prvom rade diskutovalo, sa ešte nespájala so žiadnym pravoverným učením.“ A pokračuje: „Všetky strany verili, že autorita Písma hovorí v ich prospech. Každá strana vyhlasovala druhé strany za nepravoverné, netradičné a nebiblické.“ Táto teologická sporná otázka dokonale rozdelila náboženské rady. — Ján 20:17.
27. a) Ako sa Konštantín pokúsil vyriešiť spor o Ježišovu prirodzenosť? b) Prečo bol nicejský koncil nereprezentatívny? c) Vyriešilo Nicejské vyznanie spor o rozvíjajúcu sa náuku o trojici?
27 Konštantín si želal, aby jeho ríša bola jednotná, a tak v roku 325 n. l. zvolal koncil svojich biskupov do Nicey, mesta ležiaceho vo východnej, grécky hovoriacej časti jeho ríše, na druhej strane Bosporu, nie na tej, kde ležalo nové mesto Kostantinopolis. Zúčastnilo sa údajne 250 až 318 biskupov, menšina z celkového počtu, väčšina z nich však pochádzala z grécky hovoriacej oblasti. Nebol prítomný ani pápež Silvester I.d Po prudkom spore vzišlo z tohto nereprezentatívneho koncilu Nicejské vyznanie so silným príklonom k trinitárskemu mysleniu. A predsa ani ono nevyriešilo náukový spor. Nevysvetlilo úlohu Božieho svätého ducha v trinitárskej teológii. Spor zúril po desaťročia a boli potrebné ďalšie koncily a autority rôznych cisárov a posielanie do vyhnanstva, aby nastala konečná zhoda. Bolo to víťazstvo teológie a porážka tých, ktorí sa držali Písiem. — Rimanom 3:3, 4.
28. a) Aké boli niektoré dôsledky učenia o trojici? b) Prečo neexistuje žiadny biblický základ uctievania Márie ako „Božej matky“?
28 Jedným z dôsledkov učenia o trojici počas stáročí bolo to, že jediný pravý Boh Jehova bol potopený v močarisku Boho–kristovskej teológie kresťanstva.e Ďalším logickým dôsledkom tejto teológie bolo: ak bol Ježiš naozaj vteleným Bohom, Ježišova matka Mária bola potom očividne „matkou Božou“. To viedlo počas dejín k rozličným formám uctievania Márie napriek úplnému nedostatku biblických textov, ktoré by spomínali Máriu v akejkoľvek inej dôležitej úlohe, než je úloha pokornej telesnej matky Ježiša.f (Lukáš 1:26–38, 46–56) Rímskokatolícka cirkev počas stáročí rozvíjala a prikrášľovala učenie o Božej matke, takže mnohí katolíci ctia Máriu oveľa vrúcnejšie, než ako uctievajú Boha.
Rozkol v kresťanstve
29. Pred akým vývojom varoval Pavol?
29 Inou príznačnou črtou odpadnutia je to, že vedie k deleniu a triešteniu. Apoštol Pavol prorokoval: „Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás utláčajúci vlci a nebudú nežne zaobchádzať so stádom. A z vás samých povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov.“ Keď Pavol píše Korinťanom, dáva im jasnú radu svojím vyhlásením: „Nabádam vás, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili súhlasne, aby neboli medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia.“ — Skutky 20:29, 30; 1. Korinťanom 1:10.
30. Aká situácia sa čoskoro vyvinula v ranej cirkvi?
30 Už o niekoľko desaťročí po smrti apoštolov sa medzi kresťanmi objavuje rozkol. Will Durant uvádza: „Celsus [odporca kresťanstva z druhého storočia] sarkasticky poznamenal, že kresťania sú ‚rozštiepení na množstvo strán a každý jednotlivec chce mať svoju vlastnú stranu‘. Okolo roku 187 [n. l.] Ireneus vymenoval dvadsať odrôd kresťanstva a Epifanios ich okolo roku 384 [n. l.] napočítal osemdesiat.“ — The Story of Civilization: Part III—Caesar and Christ.
31. Ako vznikol veľký rozkol v katolíckej cirkvi?
31 Konštantín dával prednosť východnej, gréckej časti svojej ríše, a nechal postaviť obrovské nové hlavné mesto v dnešnom Turecku. Nazval ho Konstantinopolis (dnes Istanbul). Takto sa po niekoľkých storočiach situácia v katolíckej cirkvi vyhrotila a cirkev sa rozštiepila jazykovo i zemepisne — latinsky hovoriaci Rím na západe proti grécky hovoriacemu Konstantinopolu na východe.
32, 33. a) Aké boli ďalšie príčiny rozdelenia v kresťanstve? b) Čo hovorí Biblia o používaní obrazov pri uctievaní?
32 Spory o povahu dosiaľ sa vyvíjajúceho učenia o trojici spôsobovali v kresťanstve neustály rozruch. Ďalší koncil sa konal v roku 451 n. l. v Chalcedone, kde mal byť definovaný charakter Kristových „prirodzeností“. Kým západ prijal krédo vydané týmto koncilom, východné cirkvi nesúhlasili, a to viedlo k vytvoreniu koptskej cirkvi v Egypte a v Etiópii a „jakobitských“ cirkví v Sýrii a v Arménsku. Jednotu katolíckej cirkvi neustále ohrozovali rozpory v ťažko zrozumiteľných teologických otázkach, najmä vo veci definície náuky o trojici.
33 Ďalšou príčinou rozdelenia bolo uctievanie obrazov. Počas ôsmeho storočia sa východní biskupi vzbúrili proti tomuto modlárstvu a vstúpili do takzvaného ikonoklastického čiže obrazoboreckého obdobia. Časom sa však vrátili k používaniu ikon. — 2. Mojžišova 20:4–6; Izaiáš 44:14–18.
34. a) Čo spôsobilo veľkú roztržku v katolíckej cirkvi? b) Ako sa skončila táto roztržka?
34 Ďalšia veľká skúška prišla, keď západná cirkev prijala ako dodatok k Nicejskému vyznaniu latinské slovo filioque („a zo Syna“), aby naznačila, že Svätý duch vychádza i z Otca, i zo Syna. Konečným výsledkom tohto vylepšenia zo šiesteho storočia bola roztržka, keď „v roku 876 synoda [biskupov] v Konstantinopole odsúdila pápeža za politickú činnosť i za to, že neopravil kacírstvo dodatku filioque. Táto akcia bola zo strany východu súčasťou úplného zavrhnutia pápežovho nároku na univerzálnu právomoc nad cirkvou.“ (Man’s Religions) V roku 1054 pápežov zástupca exkomunikoval konstantinopolského patriarchu, ktorý dal za to do kliatby pápeža. Tento rozkol nakoniec spôsobil vytvorenie východných cirkví— gréckej, ruskej, rumunskej, poľskej, bulharskej, srbskej a iných, ktoré sú samostatné.
35. Kto boli valdenci a ako sa ich viera odlišovala od katolíckej viery?
35 Rozruch v cirkvi začalo spôsobovať aj iné hnutie. V 12. storočí Peter Valdo z francúzskeho Lyonu „najal niekoľkých učencov, aby preložili Bibliu do langue d’oc [miestneho jazyka] južného Francúzska. Horlivo študoval preklad a dospel k záveru, že kresťania by mali žiť ako apoštoli — bez osobného majetku.“ (The Age of Faith [Vek viery] od Willa Duranta) Začal so zvestovateľským hnutím, ktoré sa stalo známe ako hnutie valdencov. Valdenci zavrhovali katolícke kňazstvo, odpustky, očistec, transsubstanciáciu a iné tradičné katolícke zvyklosti a články viery. Rozšírili sa aj do iných krajín. V roku 1229 sa ich činnosť pokúsil zastaviť toulouský koncil tak, že zakázal vlastniť biblické knihy. Povolené boli len liturgické knihy, a to iba v mŕtvej latinčine. Malo však prísť ešte ďalšie náboženské rozdelenie a prenasledovanie.
Prenasledovanie albigencov
36, 37. a) Kto boli albigenci a v čo verili? b) Ako boli albigenci potlačení?
36 V dvanástom storočí vzniklo na juhu Francúzska ešte ďalšie hnutie — albigenci (známi aj ako katari), ktorí boli nazvaní podľa mesta Albi, kde mali veľa prívržencov. Mali vlastnú triedu duchovenstva, riadiaceho sa celibátom, ktoré očakávalo, že bude s hlbokou úctou zdravené. Verili, že Ježiš hovoril obrazne, keď pri poslednej večeri povedal o chlebe: „Toto je moje telo.“ (Matúš 26:26, RP) Zavrhovali učenie o trojici, o panenskom zrodení, o pekelnom ohni a očistci. Tým aktívne spochybňovali rímske náuky. Pápež Inocent III. dal pokyny, aby albigenci boli prenasledovaní. „Ak bude treba,“ povedal, „potlačte ich mečom.“
37 Proti „kacírom“ sa zvolala križiacka výprava a katolícki križiaci vyvraždili vo francúzskom Béziers 20 000 mužov, žien a detí. Po veľkom krviprelievaní nastal v roku 1229 mier, keď boli albigenci porazení. Narbonnský koncil „zakázal laikom vlastniť akúkoľvek časť Biblie“. Koreňom problému katolíckej cirkvi bola zjavne existencia Biblie v jazyku ľudu.
38. Čo bola inkvizícia a ako sa prejavovala?
38 Ďalší krok, ktorý urobila cirkev, bolo ustanovenie inkvizície, tribunálu na potláčanie kacírstva. Ľudia, ktorých ovládal duch neznášanlivosti, boli poverčiví a až príliš ochotní lynčovať a vraždiť „kacírov“. Pomery v 13. storočí umožňovali, aby cirkev zneužívala svoju moc. Avšak „kacíri odsúdení cirkvou mali byť vydaní ‚svetskému ramenu‘ — miestnym vrchnostiam — a upálení“. (The Age of Faith) Tým, že cirkev prenechávala popravy svetským vrchnostiam, bola na pohľad bez krvnej viny. Inkvizícia začala éru náboženského prenasledovania, ktoré viedlo k zneužívaniu, k falošným a anonymným udaniam, vraždám, lúpežiam, mučeniu a pomalej smrti tisícov tých, ktorí sa odvážili veriť inak ako cirkev. Sloboda náboženského prejavu bola potlačená. Bola nejaká nádej pre ľudí, ktorí hľadali pravého Boha? Na to odpovie 13. kapitola.
39. Aké náboženské hnutie sa začalo v siedmom storočí a ako?
39 Kým sa toto všetko dialo v kresťanstve, jeden osamelý Arab na Strednom východe sa postavil proti náboženskej ľahostajnosti a modlárstvu vlastného ľudu. V siedmom storočí založil náboženské hnutie, ktoré má dnes takmer miliardu poslušných stúpencov. Týmto hnutím je islam. Naša nasledujúca kapitola bude uvažovať o príbehu proroka–zakladateľa a osvetlí niektoré náuky a ich zdroj.
[Poznámky pod čiarou]
a Výrazy „nesmrteľná duša“, „pekelný oheň“, „očistec“ a „limbus“ sa v pôvodnom biblickom hebrejskom a gréckom texte nevyskytujú. Naproti tomu grécke slovo pre „vzkriesenie“ (anastasis) sa vyskytuje štyridsaťdvakrát.
b Grécke slovo episkopos znamená doslovne ‚ten, kto dozerá‘. V latinčine sa z neho stalo episkopus, v slovenčine ho poznáme ako „biskup“.
c Populárna legenda hovorí, že Konštantín mal videnie kríža s latinským textom „In hoc signo vinces“ (V tomto znamení zvíťazíš). Niektorí historici hovoria, že pravdepodobnejšie to bolo v gréčtine, ‚En tutoi nika‘ (V tomto zvíťazíš). Niektorí vedci o legende pochybujú, lebo obsahuje nesprávne časové údaje.
d The Oxford Dictionary of Popes (Oxfordský slovník pápežov) uvádza o Silvestrovi I.: „Hoci bol pápežom takmer dvadsaťdva rokov za vlády Konštantína Veľkého (306–337), v epoche dramatického vývoja v cirkvi, zdá sa, že vo veľkých udalostiach doby hral bezvýznamnú úlohu... Boli totiž biskupi, z ktorých si Konštantín urobil dôverníkov a s ktorými zlaďoval svoju cirkevnú politiku, ale [Silvester] medzi nich nepatril.“
e Podrobný výklad sporov o trojici nájdete v tridsaťdvastranovej brožúre Máme veriť v trojicu?, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna Spoločnosť Strážna veža, 1990.
f Ježišova matka Mária je menovaná ako jeho matka v 24 rôznych textoch štyroch evanjelií a raz v Skutkoch. Nie je o nej zmienka v žiadnom apoštolskom liste.
[Rámček na strane 262]
Raní kresťania a pohanský Rím
„Keď sa v Rímskej ríši objavilo kresťanské hnutie, vyzývalo pohanov obrátených na vieru, aby zmenili aj svoje postoje a správanie. Mnohí pohania, ktorí boli vychovaní tak, aby považovali manželstvo v podstate za spoločenské a ekonomické usporiadanie, homosexuálne vzťahy za predpokladanú súčasť mužnej výchovy, prostitúciu mužov i žien za normálnu a legálnu a rozvod, potrat, antikoncepciu a odkladanie nežiadúcich detí [na smrť] za veci praktickej úvahy, prijali na údiv svojich rodín kresťanské posolstvo, ktoré bolo proti týmto zvyklostiam.“ — Adam, Eve, and the Serpent (Adam, Eva a had) od Elaine Pagelsovej.
[Rámček na strane 266]
Kresťanstvo proti takzvanému kresťanstvu
Porfýrios, týrsky filozof tretieho storočia a odporca kresťanstva, položil otázku, „či za typickú formu kresťanského náboženstva nezodpovedajú skôr Ježišovi nasledovníci ako sám Ježiš. Porfýrios (a tiež Julián [rímsky cisár štvrtého storočia a odporca kresťanstva]) ukázal na základe Nového zákona, že Ježiš sa nenazýval Bohom a že nekázal o sebe, ale o jednom Bohu, Bohu všetkých. Jeho nasledovníci, ktorí opustili jeho učenie, tí položili základ vlastnej novej ceste, na ktorej bol predmetom uctievania a zbožňovania Ježiš (nie jeden Boh)... [Porfýrios] sa dotkol znepokojujúcej spornej otázky kresťanských mysliteľov: spočíva kresťanská viera na Ježišovom kázaní, alebo na myšlienkach podsunutých jeho učeníkmi v generáciách po jeho smrti?“ — The Christians as the Romans Saw Them (Kresťania, ako ich videli Rimania).
[Rámček na strane 268]
Peter a pápežstvo
V Matúšovi 16:18 Ježiš hovorí apoštolovi Petrovi: „A ja ti hovorím: ‚Ty si Skala (čiže Peter) [po grécky Petros], a na tejto Skale [po grécky petra] postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.‘“ (Porúbčan) To je základ, na ktorom je postavené tvrdenie katolíckej cirkvi, že Ježiš vybudoval svoju cirkev na Petrovi, ktorý, ako sa tvrdí, bol prvý z neprerušeného radu rímskych biskupov a Petrových nástupcov.
Kto bol skalou, o ktorej sa Ježiš zmieňuje v Matúšovi 16:18? Peter, alebo Ježiš? Z kontextu vyplýva, že reč bola o totožnosti Ježiša ako ‚Mesiáša, Syna Boha živého‘, ako vyznal sám Peter. (Matúš 16:16, Porúbčan) Preto je logické, že tým pevným skalným základom cirkvi je sám Ježiš, a nie Peter, ktorý Krista neskôr zaprel. — Matúš 26:33–35, 69–75.
Ako vieme, že týmto základným kameňom je Kristus? Zo svedectva samotného Petra, ktorý napísal: „Keď prichádzate k nemu ako k živému kameňu, ľuďmi síce zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému, drahocennému... Písmo totiž hovorí: ‚Hľa, kladiem na Sione kameň, vyvolený, základný rohový kameň, drahocenný, a nikto, kto v neho prejavuje vieru, určite nebude sklamaný.‘“ Aj Pavol vyhlásil: „A boli ste vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kým sám Kristus Ježiš je základným rohovým kameňom.“ — 1. Petra 2:4–8; Efezanom 2:20.
V Písme ani v dejinách nič nenasvedčuje tomu, že by Petra považovali za prvého medzi seberovnými. Ani on sa o tom nezmieňuje v žiadnom zo svojich listov a tri ďalšie evanjeliá— vrátane Markovho (ktoré Markovi pravdepodobne rozprával Peter) — sa o Ježišovom výroku adresovanom Petrovi vôbec nezmieňujú. — Lukáš 22:24–26; Skutky 15:6–22; Galaťanom 2:11–14.
Neexistuje ani žiadny nesporný dôkaz, že by Peter bol niekedy v Ríme. (1. Petra 5:13) Keď Pavol navštívil Jeruzalem, „Jakub a Kéfas [Peter] a Ján, ktorí sa zdali byť stĺpmi“, ho podporili. V tom čase teda bol Peter jedným z najmenej troch stĺpov zboru. Nebol „pápež“, ani nebol takto známy, a nebol ani „biskup“, prímas jeruzalemský. — Galaťanom 2:7–9; Skutky 28:16, 30, 31.
[Obrázok na strane 264]
Trojuholník tajomnej trojice kresťanstva
[Obrázky na strane 269]
Vatikán (dolu vlajka) vysiela diplomatov k vládam sveta
[Obrázky na strane 275]
Nicejský koncil položil základ neskoršej náuky o trojici
[Obrázky na strane 277]
V uctievaní Márie s dieťaťom, uprostred, sa odráža oveľa staršie uctievanie pohanských bohýň — vľavo egyptskej Izis s Hórom, vpravo rímskej Mater Matuty
[Obrázky na strane 278]
Východné ortodoxné kostoly — sv. Nikolaj v Sofii (Bulharsko) a dolu sv. Vladimír v New Jersey (USA)
[Obrázok na strane 281]
„Kresťanskí“ križiaci boli organizovaní nielen nato, aby oslobodili Jeruzalem od islamu, ale aj nato, aby vyvraždili „kacírov“, ako boli valdenci a albigenci
[Obrázky na strane 283]
Dominikánsky mních Tomas de Torquemada viedol krutú španielsku inkvizíciu, ktorá používala mučiace nástroje, aby vynútila priznanie
-
-
Islam — cesta k Bohu poddanosťouĽudstvo hľadá Boha
-
-
12. kapitola
Islam — cesta k Bohu poddanosťou
[Kresba — arabské písmená]
1, 2. a) Aké sú úvodné slová Qur’ánu? b) Prečo sú tieto slová pre moslimov dôležité? c) V akom jazyku bol pôvodne napísaný Qur’án a čo toto slovo znamená?
„V MENE Boha milosrdného, zľutovného.“ Táto veta je prekladom vyššie uvedeného arabského textu z Qur’ánu. Text ďalej pokračuje: „Chvála Bohu, Pánovi ľudstva celého, milosrdnému, zľutovnému, vládcovi dňa súdneho! Teba uctievame a teba o pomoc žiadame, veď nás chodníkom priamym, chodníkom tých, ktorých zahrnul si milosťou Svojou, nie tých, na ktorých sa hneváš, ani tých, ktorí v blude sú!“ — Qur’án, súra 1:1–7.a
2 Tieto slová sú Al-Fátiha („Otvárateľka“), prvá kapitola čiže súra moslimskej svätej knihy, Svätého koránu čiže Qur’ánu. Sú to jedny z najčastejšie prednášaných slov na zemi, keďže viac než každý šiesty obyvateľ sveta je moslim, a veriaci moslimovia opakujú tieto verše najmenej päťkrát vo svojich denných modlitbách.
3. Nakoľko je dnes islam rozšírený?
3 Podľa jedného zdroja je na svete vyše 900 miliónov moslimov, takže islam je v počte členov na druhom mieste za rímskokatolíckou cirkvou. Je to azda najrýchlejšie rastúce veľké náboženstvo sveta, s rozrastajúcim sa moslimským hnutím v Afrike a v západnom svete.
4. a) Čo znamená „islam“? b) Čo znamená „moslim“?
4 Meno islam je pre moslima dôležité, lebo znamená poddanosť“, „vzdanie sa“ alebo „zaviazanosť“ Alahovi, a podľa istého historika „vyjadruje najvnútornejší postoj tých, ktorí načúvali Muhammadovým kázňam“. „Moslim“ znamená ‚ten, kto vykonáva islam‘.
5. a) Čomu veria moslimovia v súvislosti s islamom? b) Aké obdoby s Bibliou má Qur’án?
5 Moslimovia veria, že ich viera je vyvrcholením zjavení daných dávnym verným Hebrejom a kresťanom. Ich učenie sa však v niektorých bodoch s Bibliou rozchádza, i keď sa v Qurʼáne citujú Hebrejské i Grécke písma.b (Pozri rámček, strana 285.) Aby sme lepšie porozumeli moslimskej viere, musíme vedieť, ako, kedy a kde toto náboženstvo vzniklo.
Muhammadovo povolanie
6. a) Kde sa sústreďovalo arabské uctievanie v časoch Muhammada? b) Aká tradícia existovala v súvislosti s ka‛bou?
6 Muhammadc sa narodil v Mekke (po arabsky Makka) v Saudskej Arábii okolo roku 570 n. l. Jeho otec ‛Abd Alláh zomrel pred Muhammadovým narodením. Jeho matka Ámina zomrela, keď mal asi šesť rokov. V tom čase Arabi pestovali formu uctievania Alaha, ktorá mala stredisko v údolí Mekky pri posvätnom mieste ka‛ba, jednoduchej budove kockovitého tvaru, kde bol ctený čierny meteorit. Podľa islamskej tradície „ka‛bu pôvodne postavil Adam podľa nebeského pravzoru a po potope ju obnovil Abrahám a Išmael“. (History of the Arabs [Dejiny Arabov] od Philipa K. Hittiho) Stala sa svätyňou 360 modiel; na každý deň lunárneho roku pripadala jedna modla.
7. Aké náboženské zvyky znepokojovali Muhammada?
7 Ako Muhammad rástol, kládol si otázky o náboženských zvykoch svojej doby. John Noss vo svojej knihe Man’s Religions (Ľudské náboženstvá) hovorí: „[Muhammad] bol znepokojený neustálymi hádkami, údajne v záujme náboženstva a cti, medzi kurajšovskými náčelníkmi [k ich kmeňu Muhammad patril]. Ešte väčšiu nespokojnosť v ňom vyvolávali primitívne prežitky v arabskom náboženstve, modlárske mnohobožstvo a animizmus, nemravnosti na náboženských zhromaždeniach a na trhoch, pitie, hazardné hry a módne tance a zvyk zaživa pochovávať neželané novorodené dcéry, čo sa praktizovalo nielen v Mekke, ale v celej Arábii.“ — Súra 6:137.
8. Za akých okolností bol Muhammad povolaný za proroka?
8 Muhammad bol povolaný za proroka, keď mal asi štyridsať rokov. Mal vo zvyku chodiť rozjímať do blízkej jaskyne na vrchu Hirá. Tvrdil, že pri jednej z týchto príležitostí dostal prorocké povolanie. Moslimská tradícia rozpráva, že kým tam bol, anjel — neskôr stotožnený s Gabrielom — mu prikázal, aby prednášal v Alahovom mene. Muhammad neodpovedal, a tak ho anjel ‚nasilu uchopil a tak ho tisol, že to už nemohol vydržať‘. Potom anjel príkaz zopakoval. Muhammad opäť nereagoval, a tak ho anjel znovu ‚dusil‘. To sa stalo trikrát, kým Muhammad začal prednášať to, čo sa neskôr považovalo za prvé zo zjavení, ktoré tvoria Qur’án. Iná tradícia hovorí, že božská inšpirácia bola Muhammadovi zjavená ako zvonenie zvonu. — The Book of Revelation (Kniha Zjavenia) od Ṣaḥíḥa Al-Buchárího.
Zjavenie Qur’ánu
9. O čom sa hovorí ako o prvom Muhammadovom zjavení? (Porovnaj Zjavenie 22:18, 19.)
9 Aké bolo podľa tradície prvé zjavenie, ktoré Muhammad dostal? Islamské autority sa napospol zhodujú v tom, že to bolo prvých päť veršov súry 96 s nadpisom Al-‘Alaq, „Chuchvalec [zrazenej krvi]“ čiže „Kvapka priľnavá“, ktoré znejú:
„V mene Boha milosrdného, zľutovného.
Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril,
človeka z kvapky priľnavej stvoril!
Prednášaj, veď Pán tvoj je nadmieru štedrý,
ten, ktorý naučil perom,
naučil človeka, čo ešte nevedel.“
10–12. Ako sa zachoval Qur’án?
10 Podľa arabského prameňa The Book of Revelation Muhammad odpovedal: „Neviem čítať.“ Preto sa musel naučiť zjavenie naspamäť, aby ho mohol opakovať a prednášať. Arabi sa cvičili v používaní pamäti a Muhammad nebol výnimkou. Ako dlho trvalo, kým dostal úplné posolstvo Qur’ánu? Všeobecne sa verí, že zjavenia prichádzali v období asi dvadsiatich až dvadsiatich troch rokov, zhruba od roku 610 n. l. do jeho smrti v roku 632 n. l.
11 Moslimské zdroje vysvetľujú, že keď Muhammad dostal zjavenie, ihneď ho predniesol tým, ktorí sa práve nachádzali v jeho blízkosti. Oni si zjavenia taktiež zapamätali a prednášaním ich udržiavali živými. Muhammad dal pisárom zapisovať zjavenia na dostupné primitívne materiály, ako boli ťavie lopatky, palmové listy, drevo a pergamen, lebo Arabi vtedy nepoznali výrobu papiera. Až po prorokovej smrti však Qur’án získal svoju dnešnú podobu pod vedením Muhammadových nástupcov a druhov. To sa dialo za vlády prvých troch kalifov čiže moslimských vodcov.
12 Prekladateľ Muhammad Pickthall píše: „Všetky súry Qur’ánu boli zapísané pred prorokovou smrťou a mnohí moslimovia si celý Qur’án zapamätali. No písané súry boli rozptýlené medzi ľuďmi, a keď bol... zabitý v boji veľký počet tých, ktorí poznali celý Qur’án naspamäť, celý Qur’án bol zozbieraný a spísaný.“
13. a) Aké sú tri zdroje islamského učenia a vedenia? b) Ako sa niektorí islamskí učenci pozerajú na preklad Qur’ánu?
13 Islamský život riadia tri autority: Qur’án, hadís a šarí’a. (Pozri rámček, strana 291.) Moslimovia veria, že Qur’án v arabčine je najčistejšou formou zjavenia, lebo ako hovoria, je to jazyk, ktorý použil Boh, keď hovoril cez Gabriela. Súra 43:3 hovorí: „Učinili sme ho veru Koránom arabským — snáď budete rozumní!“ Každý preklad sa teda považuje za zriedenie, ktoré znamená stratu čistoty. Niektorí islamskí učenci dokonca odmietajú Qur’án prekladať. Zastávajú stanovisko, že „prekladať znamená vždy zrádzať“, a preto „moslimovia vždy odsudzovali a niekedy zakazovali každý pokus preložiť ho do iného jazyka“, hovorí dr. Williams, učiteľ islamských dejín.
Rozmach islamu
14. Aká udalosť znamenala významný obrat v dejinách islamu?
14 Muhammad založil svoju novú vieru za veľkých ťažkostí. Ľudia z Mekky, ba i z jeho vlastného kmeňa ho zavrhli. Po trinástich rokoch prenasledovania a nenávisti preniesol pôsobisko svojej činnosti do Jatribu, ktorý sa potom stal známy ako al-Madína (Medina), mesto prorokovo. Tento odchod čiže hidžra v roku 622 n. l. sa stal významným medzníkom v islamskej histórii a dátum bol neskôr prijatý za počiatok islamského letopočtu.d
15. Ako sa Mekka stala hlavným pútnickým miestom islamu?
15 Nakoniec Muhammad získal nadvládu, keď sa mu v januári roku 630 n. l. (8 A. H.) Mekka vzdala a on sa stal jej vládcom. Keď mal v rukách opraty svetskej i náboženskej moci, mohol odstrániť modlárske obrazy z ka‛by a urobiť z nej konečný cieľ pútí do Mekky, ktoré sa konajú dodnes. — Pozri strany 289, 303.
16. Až pokiaľ sa islam rozšíril?
16 O pár desaťročí po Muhammadovej smrti v roku 632 n. l. sa islam rozšíril až do Afganistanu a severoafrického Tunisu. Začiatkom 8. storočia viera Qur’ánu prenikla do Španielska a zastavila sa na francúzskych hraniciach. Profesor Ninian Smart hovorí vo svojej knihe Background to the Long Search (Pozadie dlhého hľadania): „Z ľudského pohľadu je výkon arabského proroka žijúceho v šiestom a siedmom storočí po Kristovi ohromujúci. Po ľudsky povedané, vzišla z neho nová civilizácia. Ale pre moslima bolo toto dielo samozrejme božské a čin patril Alahovi.“
Muhammadova smrť vedie k rozdeleniu
17. Pred akým veľkým problémom stál islam po Muhammadovej smrti?
17 Prorokova smrť vyvolala krízu. Zomrel bez mužského potomka a bez jasného označenia nástupcu. Ako uvádza Philip Hitti: „Kalifát [kalifov úrad] je preto najstarší problém, pred ktorým islam stál. Je to dodnes živá sporná otázka... Slovami moslimského historika al-Šahrastániho [1086–1153]: ‚Nikdy neexistovala islamská sporná otázka, ktorá by vyvolala väčšie krviprelievanie ako kalifát (imáma).‘“ Ako sa problém v roku 632 n. l. riešil? „Abú-Bakr... bol ustanovený (8. júna 632) za Muhammadovho nástupcu akousi voľbou, na ktorej sa zúčastnili predáci prítomní v hlavnom meste al-Madína.“ — History of the Arabs.
18, 19. Aké názory rozdeľujú sunnitských a šiitských moslimov?
18 Nástupca proroka mal byť vládca, chalífa čiže kalif. Ale otázka pravých nástupcov Muhammada sa stala príčinou rozdelenia v radoch islamu. Sunnitskí moslimovia prijímajú skôr zásadu voleného úradu, než zásadu pokrvného pôvodu z proroka. Preto veria, že prví traja kalifovia, Abú Bakr (Muhammadov svokor), ‛Umar (prorokov radca) a ‛Uthmán (prorokov zať) boli právoplatými Muhammadovými nástupcami.
19 S tým nesúhlasia šiitskí moslimovia, ktorí hovoria, že pravé vedenie prichádza cez prorokovu pokrvnú líniu a cez jeho bratanca a zaťa ‛Alího ibn Abí Táliba, prvého imáma (vodcu a nástupcu), ktorý sa oženil s Muhammadovou milovanou dcérou Fatimou. Z ich manželstva sa narodili Muhammadovi vnuci Hasan a Husajn. Šiiti tiež tvrdia, „že Alah a jeho prorok od počiatku jasne označili ‛Alího za jediného zákonného nástupcu, ale že prví traja kalifovia ho pripravili o jeho právoplatný úrad“. (History of the Arabs) Sunnitskí moslimovia sa na to, pravdaže, pozerajú inak.
20. Čo sa stalo s Muhammadovým zaťom ‛Alím?
20 Čo sa stalo s ‛Alím? Za jeho vlády, keď vládol ako štvrtý kalif, (656–661 n. l.) vznikol spor o vedenie medzi ním a sýrskym miestodržiteľom Mu‛áwijom. Dali sa do boja a svoj spor predložili zmierovaciemu konaniu, aby sa vyhli ďalšiemu krviprelievaniu medzi moslimami. To, že ‛Alí prijal zmierovacie konanie, oslabilo jeho vec a pripravilo ho o množstvo jeho nasledovníkov vrátane chaváridžov (odpadlíkov), ktorí sa stali jeho nepriateľmi na život a na smrť. V roku 661 n. l. bol ‛Alí zavraždený otrávenou šabľou cháridžovského horlivca. Obe skupiny (sunniti i šiiti) stáli proti sebe. Sunnitská vetva islamu si zvolila vodcu z Umajjovcov, bohatých náčelníkov z Mekky, ktorí nepochádzali z prorokovej rodiny.
21. Aké názory majú šiiti na Muhammadových nástupcov?
21 Pre šiitov bol pravým nástupcom ‛Alího prvorodený Hasan, prorokov vnuk. Ten však rezignoval a bol zavraždený. Novým imámom sa stal jeho brat Husajn, ale aj on bol zabitý umajjovskými oddielmi 10. októbra 680 n. l. Jeho smrť alebo mučeníctvo, ako sa naň pozerajú šiiti, má na ší‛at ‛Alí, ‛Alího stranu, až dodnes veľký vplyv. Veria, že ‛Alí bol pravý nástupca Muhammada a prvý „imám [vodca] božsky chránený pred omylom a hriechom“. ‛Alího a jeho nástupcu šiiti považovali za neomylných učiteľov s „božským darom bezúhonnosti“. Prevažná väčšina šiitov verí, že existovalo len dvanásť pravých imámov a posledný z nich, Muhammad al-Muntazar, zmizol (878 n. l.) „v jaskyni veľkej mešity v Samarre bez toho, že by zanechal potomka“. Tak „sa stal ‚skrytým (mustatir)‘ alebo ‚očákavaným (muntazar) imámom‘... V pravý čas sa objaví ako mahdí (božsky vedený), aby obnovil pravý islam, dobyl celý svet a nastolil krátke milénium pred koncom všetkého.“ — History of the Arabs.
22. Ako si šiiti pripomínajú Husajnovo mučeníctvo?
22 Šiiti si každoročne pripomínajú umučenie imáma Husajna. Konajú procesie, pri ktorých sa niektorí režú nožom, mečom a inak si spôsobujú bolesť. V novších časoch šiitskí moslimovia získali veľkú publicitu svojou horlivosťou pre vec islamu. Predstavujú však len asi 20 percent moslimov vo svete. Väčšinu tvoria sunniti. Teraz sa však obráťme k niektorým náukám islamu a všimnime si, ako islamská viera ovplyvňuje každodenné správanie moslimov.
Najvyšší je Boh, nie Ježiš
23, 24. Ako sa Muhammad a moslimovia pozerali na judaizmus a na kresťanstvo?
23 Tri veľké monoteistické náboženstvá sú judaizmus, kresťanstvo a islam. V čase, keď sa začiatkom siedmeho storočia objavil Muhammad, prvé dve z nich podľa jeho názoru zišli z cesty pravdy. Podľa niektorých komentátorov Qur’án vyjadruje zavrhnutie Židov a kresťanov výrokom: „Nie [cestou] tých, na ktorých sa hneváš, ani tých, ktorí v blude sú!“ (Súra 1:7) Prečo?
24 Jeden qur’ánsky komentár uvádza: „Ľud knihy zišiel z cesty. Židia tým, že porušili svoju zmluvu a ohovorili Máriu a Ježiša... a kresťania tým, že Ježiša Apoštola pozdvihli na roveň Bohu“ náukou o trojici. — Súra 4:153–176.
25. Aké obdobné výroky nachádzame v Qur’áne a v Biblii?
25 Základným učením islamu je jednoducho to, čo je známe ako šaháda čiže vyznanie viery, ktoré pozná každý moslim naspamäť: „La iláh illa Alláh; Muhammad rasúl Alláh.“ (Niet boha okrem Alaha; Muhammad je Alahov posol). To je v zhode s výrokom Qur’ánu: „Váš Boh je Boh jediný a niet božstva okrem neho, milosrdného, zľutovného.“ (Súra 2:163) Táto myšlienka bola vyrieknutá už dvetisíc rokov predtým, keď zaznelo staroveké vyhlásenie určené Izraelu: „Počúvaj, ó, Izrael: Jehova, náš Boh, je jeden Jehova.“ (5. Mojžišova 6:4) Ježiš tento základný príkaz zopakoval. Je zapísaný v Markovi 12:29, asi šesťsto rokov pred Muhammadom. Ježiš o sebe nikdy netvrdil, že je Boh alebo že je mu rovný. — Marek 13:32; Ján 14:28; 1. Korinťanom 15:28.
26. a) Ako sa moslimovia pozerajú na trojicu? b) Je trojica biblická?
26 O Božej jedinečnosti Qur’án hovorí: „A verte v Boha a poslov jeho a nehovorte: ‚Trojica!‘ Prestaňte, a bude to tak pre vás lepšie. Boh vskutku je jediným Bohom.“ (Súra 4:171) Treba však poznamenať, že pravé kresťanstvo trojicu neučí. Je to náuka pohanského pôvodu, ktorú zaviedli odpadlíci kresťanstva po smrti Krista a apoštolov. — Pozri 11. kapitolu.e
Duša, vzkriesenie, raj a pekelný oheň
27. Čo hovorí Qur’án o duši a vzkriesení? (Naproti tomu pozri 3. Mojžišovu 24:17, 18; Kazateľa 9:5, 10; Jána 5:28, 29.)
27 Islam učí, že človek má dušu, ktorá odchádza do záhrobia. Qur’án vyhlasuje: „Boh povoláva k sebe duše [ľudí] vo chvíli ich smrti a tie, ktoré nezomreli, v čase ich spánku. A podrží si u seba tých, o smrti ktorých rozhodol.“ (Súra 39:42) Zároveň i súra 75 je celá venovaná „Qijáma čiže Zmŕtvychvstaniu“, alebo podľa anglického prekladu Abdullaha Jusúfa Alího „Vzkrieseniu“. Okrem iného sa v nej hovorí: „Prisahám pri dni zmŕtvychvstania... Myslí si človek snáď, že nezhromaždíme jeho kosti?... pýta sa: ‚Kedy vôbec ten deň zmŕtvychvstania nastane?‘... Či nie je v moci jeho [Alahovej], aby mŕtvym opäť život dal?“ — Súra 75:1, 3, 6, 40.
28. Čo hovorí Qur’án o pekle? (Naproti tomu pozri Jóba 14:13; Jeremiáša 19:5; 32:35; Skutky 2:25–27; Rimanom 6:7, 23.)
28 Podľa Qur’ánu duša môže mať rôzny údel, buď nebeskú rajskú záhradu, alebo trest horiaceho pekla. Qur’án hovorí: „Pýtajú sa: ‚Kedy dostaví sa deň posledný?‘ V deň, keď budú ohňom skúšaní! ‚Okúste túto svoju skúšku! Toto je to, čo želali ste si urýchliť!‘“ (Súra 51:12–14) „Pre nich [hriešnikov] je určený trest v živote pozemskom; avšak trest v živote budúcom bude ešte horší — a nebudú mať proti Bohu ochrancu žiadneho.“ (Súra 13:34) Kladie sa tu otázka: „Vieš ty vôbec, čo je to Priepasť? Oheň planúci!“ (Súra 101:10, 11) Tento neblahý osud je podrobne opísaný: „Veru tých, ktorí neuverili v Naše znamenie, My v ohni spálime, a kedykoľvek vyschnú kože ich, vymeníme ich za iné, aby tak trest okúsili. A Boh dozaista je mocný, múdry.“ (Súra 4:56) Ďalší opis hovorí: „A peklo bude veru na postriežke... v ňom zostanú na veky celé a chládok tam neokúsia ani nápoj okrem vody vriacej a hnijúcej.“ — Súra 78:21, 23–25.
29. Porovnajte islamskú a biblickú náuku o duši a jej údele.
29 Moslimovia veria, že duša mŕtvej osoby ide k barzachu čiže k „priehrade“, „miestu alebo stavu, v ktorom budú ľudia po smrti a pred súdom“. (Súra 23:99, 100; AYA, poznámka pod čiarou) Duša je tam pri vedomí a zakúša čosi, čo sa nazýva „trest hrobu“, ak bola osoba zlá, alebo prežíva šťastie, ak bola verná. Ale i verní musia skúsiť nejaké muky za nemnohé hriechy, ktorých sa dopustili za svojho života. V deň súdu sa každý ocitne zoči–voči svojmu večnému údelu, ktorým sa onen prechodný stav skončí.f
30. Čo je podľa Qur’ánu sľúbené spravodlivým? (Naproti tomu pozri Izaiáša 65:17, 21–25; Lukáša 23:43; Zjavenie 21:1–5.)
30 Naproti tomu spravodlivým sú sľúbené nebeské záhrady raja: „Tých však, ktorí uverili a dobré skutky konali, uvedieme do záhrad, pod ktorými rieky tečú.“ (Súra 4:57) „V ten deň budú obyvatelia raja radovánkami zamestnaní a oni i manželky ich v tieni na vankúšoch spočinú.“ (Súra 36:55, 56) „A veru sme už napísali v žalmoch, po pripomenutí [danom Mojžišovi], že zem podedia Moji bezúhonní služobníci.“ (Súra 21:105) Poznámka pod čiarou k tejto súre v preklade AYA odkazuje čitateľov na Žalm 25:13 a 37:11, 29 a tiež na Ježišove slová v Matúšovi 5:5. Zmienka o manželkách nás teraz privádza k inej otázke.
Monogamia, alebo polygamia?
31. Čo hovorí Qur’án o polygamii? (Naproti tomu pozri 1. Korinťanom 7:2; 1. Timotejovi 3:2, 12.)
31 Je polygamia medzi moslimami pravidlom? Hoci Qur’án polygamiu dovoľuje, mnoho moslimov má iba jednu manželku. Pre veľký počet vdov, ktoré zostali po ťažkých bojoch, Qur’án pripustil polygamiu: „Ak sa bojíte, že nebudete spravodliví k sirotám... berte si za manželky ženy také, ktoré sú vám príjemné, dve, tri a štyri; avšak ak sa bojíte, že nebudete spravodliví, tak si vezmite len jednu alebo tie [zajatkyne], nad ktorými vládnu pravice vaše.“ (Súra 4:3) Muhammadov životopis od Ibn-Hišáma sa zmieňuje, že Muhammad sa oženil s bohatou, o pätnásť rokov staršou vdovou Chadížou. Po jej smrti sa oženil s mnohými ženami. Keď zomrel, zanechal po sebe deväť vdov.
32. Čo je mut‛a?
32 Iná forma manželstva v islame sa nazýva mut‛a. Je definovaná ako „zvláštna zmluva uzavretá medzi mužom a ženou cez ponuku a súhlas s manželstvom na obmedzený čas a so zvláštnym venom, podobne ako zmluva o trvalom manželstve“. (Islamuna od Mustafu al-Ráfi’í) Sunniti ju nazývajú manželstvo pre rozkoš a šiiti manželstvo, ktoré sa má vo vymedzenom čase ukončiť. Ten istý prameň uvádza: „Deti [z takých manželstiev] sú legitímne a majú rovnaké práva ako deti z trvalého manželstva.“ Táto forma dočasného manželstva sa zrejme pestovala v Muhammadových časoch a on dovolil, aby pokračovala. Sunniti trvajú na tom, že neskôr bola zakázaná, kým imámiti, najväčšia šiitská skupina, veria, že stále platí. Mnohí ju aj praktizujú, najmä keď je muž na dlhý čas vzdialený od manželky.
Islam a každodenný život
33. Čo sú stĺpy islamu a viery?
33 Islam obsahuje päť stĺpov, čiže základných záväzkov, a šesť základných článkov viery. (Pozri rámčeky, strany 296, 303.) Jeden zo záväzkov vyžaduje, aby sa zbožný moslim päťkrát denne obrátil k Mekke v modlitbe (salát). Na moslimský sabat (v piatok) sa muži zídu v mešite na modlitby, keď počujú naliehavé volanie muezína z minaretu mešity. Mnoho mešít dnes namiesto živého hlasu vysiela nahrávku.
34. Čo je mešita a na čo slúži?
34 Mešita (po arabsky masdžid) je moslimské miesto uctievania, ktoré kráľ Fahd Bin Abdul Azíz zo Saudskej Arábie opísal ako „uholný kameň vzývania Boha“. Hovorí, že mešita je „miesto modlitby, štúdia, právnych a súdnych činností, porád, kázania, vedenia a prípravy... Mešita je srdce moslimskej spoločnosti.“ Tieto miesta uctievania sú dnes na celom svete. Jedno z najznámejších v dejinách je mezquita (mešita) v španielskej Córdobe, ktorá bola po stáročia najväčšia na svete. Jej stredná časť je teraz katolíckou katedrálou.
Konflikt s kresťanstvom a vnútri neho
35. Aký bol v minulosti vzťah islamu a katolicizmu?
35 Od siedmeho storočia sa islam šíril na západ do severnej Afriky, na východ do Pakistanu, Indie a Bangladéša a ďalej do Indonézie. Dostal sa pritom do konfliktu s bojovnou katolíckou cirkvou, ktorá organizovala križiacke výpravy, aby od moslimov vydobyla späť Svätú zem. V roku 1492 španielska kráľovná Izabela a kráľ Ferdinand dokončili katolícke znovudobytie Španielska. Moslimovia a Židia museli prestúpiť na katolícku vieru, alebo boli zo Španielska vyhnaní. Vzájomná znášanlivosť, ktorá bola v Španielsku za moslimskej vlády, neskôr pod vplyvom katolíckej inkvizície vyprchala. Islam však prežil a v 20. storočí dosiahol nový rozmach a veľký vzrast.
36. Aký vývoj prekonávala katolícka cirkev, kým sa šíril islam?
36 Kým sa islam šíril, katolícka cirkev prechádzala obdobím vnútorného zmätku a usilovala sa zachovať vo svojich radoch jednotu. Ale mali sa objaviť dva silné vplyvy, ktoré mali ešte viac roztrieštiť monolitný obraz tejto cirkvi. Bol to tlačiarenský lis a Biblia v ľudovom jazyku. Nasledujúca kapitola bude hovoriť o ďalšom trieštení kresťanstva pod týmito a inými vplyvmi.
[Poznámky pod čiarou]
a „Qur’án“ (po slovensky Korán, čo znamená „Prednášanie“) je prepis, ktorému dávajú prednosť moslimskí pisatelia a tu ho budeme používať. Pripomíname, že pôvodným jazykom Qur’ánu je arabčina. Citujeme z českého prekladu Ivana Hrbka. Prvé číslo v citáciách predstavuje kapitolu čiže súru, druhé číslo je číslo verša.
b Moslimovia veria, že Biblia obsahuje zjavenia od Boha, ale že niektoré zjavenia boli neskôr sfalšované.
c V slovenčine sa prorokovo meno píše väčšinou Mohamed. Väčšina moslimských zdrojov dáva prednosť forme Muhammad, ktorú budeme používať. Tureckí moslimovia dávajú prednosť forme Muhammed.
d Moslimský rok sa teda uvádza ako A. H. (po latinsky Anno Hegirae, roku úteku), nie A. D. (Anno Domini, roku Pána) alebo n. l. (nášho letopočtu).
e Ďalšie informácie o trojici a Biblii nájdete v brožúre Máme veriť v trojicu?, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, 1990.
f Na tému duša a pekelný oheň porovnaj tieto biblické texty: 1. Mojžišova 2:7; Ezechiel 18:4; Skutky 3:23. Pozri Rozhovory z Písma, angl., strany 168–175; 375–380, vydané Newyorskou biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža, 1985. Slovenské vydanie strany 41–45; 172–177.
[Rámček na strane 285]
Qur’án a Biblia
„On zoslal ti Písmo s pravdou, potvrdzujúcou pravdivosť predošlého, a On zoslal i Tóru a Evanjelium ešte predtým ako správne vedenie pre ľudí a zoslal spásne rozlíšenie.“ — Súra 3:2/3, 2/4.
„Takmer všetky historické rozprávania Koránu majú svoje biblické obdoby... Popredné miesto majú Adam, Noach, Abrahám (spomínaný asi sedemdesiatkrát v dvadsiatich piatich rôznych súrach; jeho meno sa objavuje ako titul súry 14), Izmael, Lót, Jozef (ktorému je venovaná súra 12), Mojžiš (ktorého meno sa vyskytuje v tridsiatich štyroch rôznych súrach), Saul, Dávid, Šalamún, Eliáš, Jób a Jonáš (ktorého meno nesie súra 10). Príbeh stvorenia a Adamovho pádu sa cituje päťkrát, potopa osemkrát a Sodoma osemkrát. Korán má viac podobností s piatimi Mojžišovými knihami ako s ktoroukoľvek inou časťou Biblie...
Z novozákonných postáv sú zdôrazňovaní len Zachariáš, Ján Krstiteľ, Ježiš (‛Isa) a Mária...
Porovnávacie štúdium... rozprávaní Koránu a Biblie... neodhaľuje žiadnu slovnú závislosť [žiadne priame citácie].“ — History of the Arabs.
[Rámček na strane 291]
Tri zdroje poučenia a vedenia
Svätý Qur’án, o ktorom sa hovorí, že ho zjavil Muhammadovi anjel Gabriel. Obsah a znenie Qur’ánu v arabčine sa považujú za inšpirované.
Hadís čiže sunna, „skutky, výroky a mlčanlivé schválenia (taqrír) Proroka... ustálené počas druhého storočia [A. H.] v podobe písaných hadísov. Hadís je teda záznam činu alebo výroku Proroka.“ To možno vztiahnuť i na činy a výroky ktoréhokoľvek z Muhammadových „druhov alebo ich nástupcov“. V hadíse sa pokladá za inšpirovaný len význam. — History of the Arabs.
Šarí‛a čiže kanonický zákon založený na zásadách Qur’ánu riadi celý moslimov život v náboženskom, politickom a sociálnom zmysle. „Všetky skutky človeka sú zaradené do piatich právnych kategórií: 1) Čo sa považuje za absolútnu povinnosť (fard) [s odmenou za konanie alebo s trestom za nekonanie]; 2) chvályhodné alebo záslužné činy (mustahabb) [s odmenou, ale bez trestu za nekonanie]; 3) prípustné činy (džá’iz, mubá), ktoré sú právne neutrálne; 4) činy hodné pokarhania (makrú), ktoré nie sú schvaľované, ale nie sú trestné; 5) zakázané činy (harám), ktorých konanie si vyžaduje trest.“ — History of the Arabs.
[Rámček na strane 296]
Šesť stĺpov viery
1. Viera v jedného Boha, Alaha (Súra 23:116, 117)
2. Viera v anjelov (Súra 2:177)
3. Viera v božské knihy: Tóra, Evanjelium, Žalmy, Abrahámove zvitky, Qur’án
4. Viera v mnohých prorokov, ale jedno posolstvo. Prvým prorokom bol Adam. Medzi ďalších patrili Abrahám, Mojžiš, Ježiš a „pečať prorokov“, Muhammad (Súra 4:136; 33:40)
5. Viera v posledný deň, keď všetci mŕtvi vstanú z hrobov
6. Viera v osud, či už sa dejú dobré, alebo zlé veci. Nestane sa nič, o čom by nerozhodol Boh.
[Rámček na strane 303]
Päť stĺpov islamu
1. Opakovať vyznanie (šaháda): „Niet boha okrem Alaha; Muhammad je Alahov posol“ (Súra 33:40)
2. Modlitba (salát) smerom k Mekke päť ráz za deň (Súra 2:144)
3. Dobročinnosť (zakát), záväzok dávať percentá zo svojho príjmu a z hodnoty určitého majetku (Súra 24:56)
4. Pôst (saum), najmä v mesiaci slávenia ramadánu (Súra 2:183–185)
5. Púť (hadždž). Každý moslim musí raz za život vykonať púť do Mekky. Prípustným ospravedlnením je len choroba a chudoba (Súra 3:97)
[Rámček/obrázok na stranách 304, 305]
Viera bahá’í — hľadanie celosvetovej jednoty
1 Viera bahá’í nie je sektou islamu, ale je to odnož náboženstva bábí, skupiny, ktorá sa vytvorila v Perzii (dnešný Irán) a ktorá sa odštiepila od šiitskej vetvy islamu v roku 1844. Vodcom bábíov bol Mírzá ‛Alí Mohammad zo Šírázu, ktorý sa vyhlásil za Báb („Bránu“) a imáma-mahdího („správne vedeného vodcu“) z Muhammadovho rodu. V roku 1850 ho perzské úrady popravili. V roku 1863 sa Mírzá Hosejn Alí Núrí, popredný člen skupiny bábíov, „vyhlásil za ‚Toho, ktorého Boh zjaví‘, ktorého predpovedal Báb“. Prijal aj meno Bahá’ Ulláh („Sláva Božia“) a vytvoril nové náboženstvo, vieru bahá’í.
2 Bahá’ Ulláh bol z Perzie vyhnaný a uväznený v Akko (dnešnej izraelskej Akkre). Tam napísal svoje hlavné dielo al-Kitáb al-Aqdas (Najsvätejšia kniha) a rozvinul náuky viery bahá’í do súvislého učenia. Keď Bahá’ Ulláh zomrel, vedenie rodiaceho sa náboženstva prevzal jeho syn ‛Abd ol-Bahá’, potom jeho pravnuk Šoghi Effendi Rabbání, a v roku 1963 volený správny zbor známy ako Všeobecný dom spravodlivosti.
3 Bahá’íovia veria, že Boh sa zjavil človeku pomocou „božských zjavov“, ku ktorým patria Abrahám, Mojžiš, Krišna, Zarathustra, Budha, Ježiš, Muhammad, Báb a Bahá’ Ulláh. Veria, že títo poslovia boli zaobstaraní preto, aby ľudstvo previedli vývojovým procesom, v ktorom sa príchodom Bába začal nový vek ľudstva. Bahá’íovia hovoria, že jeho posolstvo je doteraz najplnším zjavením Božej vôle a že je to prvoradý nástroj daný Bohom, ktorý umožní zjednotenie sveta. — 1. Timotejovi 2:5, 6.
4 Jedným zo základných pravidiel bahá’í je, „že všetky veľké náboženstvá sveta sú božského pôvodu, že ich základné zásady sú v úplnom súlade“. „Líšia sa iba v nepodstatných črtách náuk.“ — 2. Korinťanom 6:14–18; 1. Jána 5:19, 20.
5 K viere bahá’í patrí, že Boh je jeden, ďalej nesmrteľnosť duše a evolúcia ľudstva (biologická, duchovná a spoločenská). Na druhej strane odmietajú obvyklé ponímanie anjelov. Odmietajú aj trojicu, učenie hinduizmu o prevteľovaní a stratu ľudskej dokonalosti a následné vykúpenie krvou Ježiša Krista. — Rimanom 5:12; Matúš 20:28.
6 Významné črty viery bahá’í sú bratstvo ľudí a rovnoprávnosť žien. Bahá’íovia pestujú monogamiu. Najmenej raz za deň sa modlia ktorúkoľvek z troch modlitieb zjavených Bahá’ Ulláhom. Postia sa od východu do západu slnka devätnásť dní bahá’ískeho mesiaca ‛Alá, ktorý pripadá na marec. (Bahá’ísky kalendár sa skladá z 19 mesiacov, z ktorých každý má 19 dní, s určitými dňami vkladanými.)
7 Viera bahá’í nemá veľa stanovených rituálov a nemá ani kňazstvo. Ktokoľvek vyznáva vieru v Bahá’ Ulláha a prijíma jeho učenie, sa môže počítať za člena. Veriaci sa stretávajú pri uctievaní v prvý deň každého bahá’ískeho mesiaca.
8 Bahá’íovia sa považujú za nositeľov poslania duchovného dobytia planéty. Snažia sa svoju vieru šíriť rozhovorom, príkladom, účasťou na komunálnych projektoch a informačnými kampaňami. Prejavujú úplnú poslušnosť zákonom krajiny, v ktorej žijú, a napriek tomu, že volia, zdržiavajú sa účasti na politike. Pokiaľ možno, dávajú prednosť nebojovej službe v ozbrojených silách, ale nemajú námietky z dôvodov svedomia.
9 Ako misionárske náboženstvo zaznamenalo bahá’í v posledných rokoch rýchly rast. Bahá’íovia odhadujú, že majú vo svete asi päť miliónov veriacich, hoci dospelých príslušníkov viery je v súčasnosti niečo vyše 2 300 000.
[Študijné otázky]
1, 2. Ako vznikla viera bahá’í?
3–7. a) Čomu veria bahá’íovia? b) Ako sa bahá’íska viera odlišuje od biblického učenia?
8, 9. Čo je poslaním bahá’í?
[Obrázok]
Svätyňa bahá’í vo svetovom ústredí v izraelskej Haife
[Obrázky na strane 286]
Moslimská tradícia hovorí, že Muhammad vystúpil do neba z tejto skaly v Skalnom dóme v Jeruzaleme
[Obrázky na strane 289]
Moslimskí pútnici v Mekke sedemkrát obchádzajú ka‛bu a (dolu vľavo) dotýkajú sa čierneho kameňa alebo ho bozkávajú
[Obrázok na strane 290]
Pri čítaní Qur’ánu je nutná arabčina
[Obrázky na strane 298]
V smere hodinových ručičiek zhora vľavo: Skalný dóm v Jeruzaleme; mešity v Iráne, v Južnej Afrike a v Turecku
[Obrázky na strane 303]
Mezquita v Córdobe bola istý čas najväčšou mešitou na svete (v jej strede je teraz katolícka katedrála)
-
-
Reformácia — hľadanie sa obrátilo iným smeromĽudstvo hľadá Boha
-
-
13. kapitola
Reformácia — hľadanie sa obrátilo iným smerom
1, 2. a) Ako opisuje jedna kniha o reformácii stredovekú rímskokatolícku cirkev? b) Aké otázky o rímskej cirkvi vznikajú?
„SKUTOČNOU tragédiou stredovekej cirkvi je, že nešla s dobou... Zďaleka nebola pokroková, zďaleka neposkytovala duchovné vedenie, ale bola spiatočnícka a úpadková, skazená vo všetkých svojich údoch.“ To hovorí kniha The Story of the Reformation (História reformácie) o mocnej rímskokatolíckej cirkvi, ktorá ovládala väčšinu Európy od 5. do 15. storočia n. l.
2 Ako klesla rímska cirkev zo svojho všemocného postavenia a stala sa ‚úpadkovou a skazenou‘? Ako je možné, že pápežstvo, ktoré si robilo nárok na apoštolskú následnosť, nebolo schopné ani poskytovať „duchovné vedenie“? A čo vyplynulo z tohto zlyhania? Aby sme našli odpovede, musíme v krátkosti preskúmať, akou sa táto cirkev vlastne stala a akú úlohu zohrala v ľudskom hľadaní pravého Boha.
Cirkev za odlivu
3. a) Aká bola materiálna situácia rímskej cirkvi koncom 15. storočia? b) Ako sa cirkev snažila udržať si svoju nádheru?
3 Koncom 15. storočia sa rímska cirkev s farnosťami, kláštormi a konventmi po celej svojej ríši stala najväčším vlastníkom pozemkov v celej Európe. Udávalo sa, že vlastnila až polovicu pôdy vo Francúzsku a Nemecku a dve pätiny i viac vo Švédsku a Anglicku. K čomu to viedlo? „Nádhera Ríma koncom 14. a začiatkom 15. storočia nesmierne vzrástla a na určitý čas získal veľký politický význam,“ hovorí kniha A History of Civilization (Dejiny civilizácie). Celá táto veľkoleposť však niečo stála a na jej udržiavanie si pápežstvo muselo nájsť nové zdroje príjmov. Historik Will Durant opisuje rôzne spôsoby, ktoré používalo:
„Od každého, kto bol menovaný do úradu, sa vyžadovalo, aby odovzdal pápežskej kúrii — pápežskej správe — polovicu príjmu zo svojho úradu za prvý rok („annates“) a potom ročne desatinu čiže desiatok. Nový arcibiskup musel zaplatiť pápežovi značnú čiastku za pallium — stuhu z bielej vlny, ktorá bola potvrdením a znakom jeho moci. Po smrti kardinála, arcibiskupa, biskupa alebo opáta sa ich osobný majetok vracal pápežskému úradu... Za každý rozsudok alebo láskavosť kúrie sa očakával dar uznania a rozsudok sa niekedy riadil výškou daru.“
4. Ako vplývalo na pápežstvo bohatstvo prúdiace do cirkvi?
4 Veľké peňažné čiastky, ktoré sa rok čo rok sypali do pápežských truhlíc, spôsobili nakoniec veľké zneužívanie a korupciu. Hovorí sa, že ‚ani pápež sa nemôže dotknúť smoly a nezašpiniť si prsty‘, a cirkevné dejiny tohto obdobia zaznamenali čosi, čo istý historik nazval „sledom veľmi svetských pápežov“. Medzi nich patril Sixtus IV. (pápež v rokoch 1471–1484), ktorý minul veľké sumy na stavbu Sixtínskej kaplnky, ktorú pomenoval po sebe, a na obohatenie svojich početných synovcov a neterí; Alexander VI. (pápež v rokoch 1492–1503), smutne preslávený Rodrigo Borgia, ktorý sa otvorene priznával k svojim nemanželským deťom a presadzoval ich; a Július II. (pápež v rokoch 1503–1513), synovec Sixta IV., ktorý sa viac oddával vojnám, politike a umeniu ako cirkevným povinnostiam. Holandský katolícky učenec Erazmus s plným oprávnením napísal v roku 1518: „Nehanebnosť rímskej kúrie dosiahla vrchol.“
5. Čo hovoria dobové správy o mravnosti duchovenstva?
5 Korupcia a nemravnosť sa neobmedzovali len na pápežstvo. V tom čase sa hovorievalo: „Ak chceš svojho syna pokaziť, urob z neho kňaza.“ Dobové záznamy to potvrdzujú. Ako uvádza Durant, v Anglicku bolo medzi „obvinenými z [pohlavnej] nezdržanlivosti v roku 1499... z celkového počtu previnilcov asi 23 percent duchovných, hoci duchovenstvo tvorilo pravdepodobne necelé dve percentá populácie. Niektorí spovedníci si vynucovali sexuálnu priazeň kajúcnic. Tisíce kňazov malo súložnice, v Nemecku takmer všetci.“ (Naproti tomu pozri 1. Korinťanom 6:9–11; Efezanom 5:5.) Mravné poklesky zasahovali aj do iných oblastí. Istý Španiel sa vraj vtedy ponosoval: „Vidím, že Kristovi služobníci robia takmer všetko len za peniaze; pri krste peniaze... pri svadbe peniaze, za spoveď peniaze — veď ani posledné pomazanie nie je bez peňazí! Bez peňazí nezvonia zvony, bez peňazí nie je cirkevný pohreb, takže sa zdá, že pred tými, ktorí nemajú peniaze, je raj zatvorený.“ — Naproti tomu pozri 1. Timotejovi 6:10.
6. Ako opísal rímsku cirkev Machiavelli? (Rimanom 2:21–24)
6 Celkový stav rímskej cirkvi na začiatku 16. storočia možno zhrnúť citátom z Machiavelliho, slávneho talianskeho filozofa tých čias:
„Keby sa kresťanské náboženstvo bolo uchovalo podľa príkazov Zakladateľa, štát a ríša kresťanstva by boli oveľa jednotnejšie a šťastnejšie, ako sú. A nemôže byť väčší dôkaz jeho úpadku než tá skutočnosť, že čím bližšie sú ľudia k rímskej cirkvi, k hlave svojho náboženstva, tým menej sú nábožní.“
Prvé snahy o reformu
7. Aké chabé kroky na riešenie niektorých nešvárov podnikala cirkev?
7 Krízu v cirkvi videli nielen muži ako Erazmus a Machiavelli, ale i sama cirkev. Zvolávali sa cirkevné koncily na riešenie niektorých sťažností a nešvárov; no neviedlo to k trvalým výsledkom. Pápeži sa vyhrievali na výslní osobnej moci a slávy a odrádzali od každej skutočnej snahy o reformu.
8. K čomu viedla trvalá nedbalosť cirkvi?
8 Keby cirkev dôkladnejšie čistila svoj dom, nemuselo dôjsť k reformácii. Ale volanie po reforme sa začalo ozývať zvnútra i zvonku cirkvi. V 11. kapitole sme už spomenuli valdencov a albigencov. Hoci boli odsúdení ako kacíri a nemilosrdne rozdrvení, prebudili v ľuďoch nespokojnosť s neprístojnosťami v katolíckom kňazstve a roznietili túžbu po návrate k Biblii. Takéto pocity sa prejavili u mnohých raných reformátorov.
Protesty zvnútra cirkvi
9. Kto bol John Wycliffe a proti čomu vystupoval?
9 O Johnovi Wycliffovi, (1330?–1384), katolíckom kňazovi a profesorovi teológie v anglickom Oxforde, sa často hovorí ako o „zorničke reformácie“. Dobre vedel o neporiadkoch v cirkvi, a preto písal a kázal proti veciam ako skazenosť v mníšskych rádoch, pápežské dane, učenie o transsubstanciácii (tvrdenie, že chlieb a víno používané pri omši sa doslovne mení na telo a krv Ježiša Krista), spoveď a účasť cirkvi na svetských záležitostiach.
10. Ako dokázal Wycliffe svoju oddanosť Bohu?
10 Zvlášť výrečný bol Wycliffe, keď šlo o to, ako cirkev zanedbáva vyučovanie Biblie. Raz vyhlásil: „Kiež by Boh dal, aby každý farský kostol v tejto krajine mal dobrú Bibliu a dobré výklady evanjelia, a kiež by ich kňazi riadne študovali a pravdivo vyučovali ľud evanjelium a Božie príkazy!“ Preto si Wycliffe v posledných rokoch svojho života predsavzal preložiť latinskú Bibliu Vulgatu do angličtiny. S pomocou svojich druhov, najmä Nicholasa z Herefordu, vytvoril prvú úplnú Bibliu v angličtine. To bol nepochybne Wycliffov najväčší prínos k ľudskému hľadaniu Boha.
11. a) Čo dokázali Wycliffovi nasledovníci? b) Čo sa stalo s lollardmi?
11 Wycliffove spisy a časti Biblie rozširoval po celom Anglicku zbor kazateľov, ktorých dakedy nazývali „chudobnými kňazmi“, lebo chodili v prostom odeve, bosí a bez hmotného majetku. Volali ich posmešne aj lollardmi, podľa holandského slova lollaerd čiže „ten, kto si mrmle modlitby alebo náboženské piesne“. (Brewer’s Dictionary of Phrase and Fable [Brewerov slovník úsloví a bájok]) „Za niekoľko rokov ich počet pozoruhodne vzrástol,“ hovorí kniha The Lollards. „Predpokladalo sa, že najmenej štvrtina národa bola skutočne alebo formálne naklonená týmto názorom.“ Pravda, to všetko neuniklo pozornosti cirkvi. Wycliffa nechali, vďaka tomu, že bol uznávaný vo vládnúcich a učeneckých kruhoch, pokojne zomrieť, a to v posledný deň roku 1384. Jeho nasledovníci takéto šťastie nemali. Za vlády anglického kráľa Henricha IV. boli vyhlásení za kacírov a mnohí boli väznení, mučení alebo upálení.
12. Kto bol Ján Hus a proti čomu vystupoval?
12 Wycliffe mal mocný vplyv na Čecha Jána Husa (1369?–1415), ktorý bol tiež katolíckym kňazom a rektorom pražskej univerzity. Tak ako Wycliffe, i on kázal proti skazenosti rímskej cirkvi a zdôrazňoval dôležitosť čítania Biblie. Tým si rýchlo privolal hnev hierarchie. V roku 1403 mu prikázali, aby prestal kázať protipápežské myšlienky Wycliffa, ktorého knihy boli verejne spálené. Nato však Hus napísal jedno z najostrejších odsúdení cirkevných praktík, vrátane predaja odpustkov.a V roku 1410 bol odsúdený a exkomunikovaný.
13. a) Čo bolo podľa Husovho učenia pravou cirkvou? b) Aký bol výsledok Husovej nekompromisnosti?
13 Ján Hus bol v podporovaní Biblie nekompromisný. „Vzbúriť sa proti blúdiacemu pápežovi znamená poslúchať Krista,“ napísal. Ďalej učil, že pravá cirkev, to vôbec nie je pápež a rímske vedenie, ale „je to súhrn všetkých vyvolených a mystické telo Kristovo, ktorého hlavou je Kristus; a Kristova nevesta, ktorú zo svojej veľkej lásky vykúpil vlastnou krvou“. (Porovnaj Efezanom 1:22, 23; 5:25–27.) Za to všetko bol súdený pred koncilom v Kostnici a odsúdený ako kacír. Vyhlásiac, že „je lepšie dobre zomrieť, ako zle žiť“, odmietol odvolať a bol upálený na hranici v roku 1415. Ten istý koncil prikázal aj vykopať a spáliť kosti Johna Wycliffa, hoci ten bol už mŕtvy a pochovaný pred vyše tridsiatimi rokmi!
14. a) Kto bol Girolamo Savonarola? b) O čo sa Savonarola pokúsil a k čomu to viedlo?
14 Ďalší raný reformátor bol dominikánsky mních Girolamo Savonarola (1452–1498) z kláštora svätého Marka vo Florencii. Unesený duchom talianskej renesancie vystupoval proti skazenosti cirkvi i štátu. Základom mu bolo Písmo, ako i videnia a zjavenia, ktoré údajne dostal. Usiloval sa o založenie kresťanského štátu čiže o teokratický poriadok. Pápež ho v roku 1497 exkomunikoval. Nasledujúceho roku ho zatkli, mučili a obesili. Jeho posledné slová boli: „Môj Pán zomrel za moje hriechy; či by som nemal ochotne dať za neho tento úbohý život?“ Jeho telo bolo spálené a popol vysypaný do rieky Arno. Savonarola sa sám priliehavo nazval „predchodcom a obeťou“. O pár rokov reformácia prepukla v plnej sile v celej Európe.
Rozdelený dom
15. Ako sa kresťanstvo v Európe vplyvom reformačného hnutia rozdelilo?
15 Keď sa napokon strhla búrka reformácie, náboženský dom kresťanstva v západnej Európe sa rozpadol. Doteraz takmer pod úplnou nadvládou rímskokatolíckej cirkvi sa zrazu stal rozdeleným domom. Južná Európa — Taliansko, Španielsko, Rakúsko a časti Francúzska — zostali prevažne katolícke. Zvyšok sa rozdelil na tri hlavné vetvy: luteránsku v Nemecku a Škandinávii, kalvínsku (čiže reformovanú) vo Švajčiarsku, Holandsku, Škótsku a v častiach Francúzska, a anglikánsku v Anglicku. Medzi nimi boli roztrúsené menšie, no radikálnejšie skupiny, najprv novokrstenci a neskôr mennoniti, huteriti a puritáni, ktorí po čase zaniesli svoju vieru do Severnej Ameriky.
16. Čo sa nakoniec stalo s domom kresťanstva? (Marek 3:25)
16 Po rokoch sa tieto hlavné vetvy rozčlenili ďalej na stovky dnešných denominácií — presbyteriánsku, episkopálnu, metodistickú, baptistickú, kongregačnú — ak máme vymenovať len niektoré z nich. Z kresťanstva sa skutočne stal rozdelený dom. Ako vzniklo toto rozdelenie?
Luther a jeho tézy
17. Čo možno uviesť ako oficiálny začiatok protestantskej reformácie?
17 Ak by sme mali uviesť presný okamih, kedy sa začala protestantská reformácia, bol by to 31. október 1517, keď augustiánsky mních Martin Luther (1483–1546) pribil svojich 95 téz na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu, v nemeckom Sasku. Čo však vyvolalo tento dramatický čin? Kto bol Martin Luther? A proti čomu protestoval?
18. a) Kto bol Martin Luther? b) Čo viedlo Luthera k vydaniu jeho téz?
18 Tak ako Wycliffe a Hus pred ním, bol aj Martin Luther učený mních. Bol aj doktorom filozofie a profesorom biblických štúdií na wittenberskej univerzite. Získal si významné meno svojím hlbokým porozumením Biblie. Hoci mal vyhranené názory na otázku spásy čiže ospravedlnenia skôr vierou ako skutkami alebo pokáním, nemal v úmysle rozísť sa s rímskou cirkvou. Zverejnenie téz bolo vlastne reakciou na určitú udalosť, a nie plánovanou vzburou. Protestoval proti predaju odpustkov.
19. Ako sa v Lutherových časoch narábalo s odpustkami?
19 V Lutherovej dobe sa verejne predávali pápežské odpustky nielen pre živých, ale aj pre mŕtvych. „Keď minca v pokladničke zazvoní, duša sa z očistca vymaní,“ hovorilo sa. Pre prostý ľud sa stali odpustky takmer poistením proti trestu za akýkoľvek hriech, a pokánie bolo odsunuté nabok. Erazmus napísal: „Všade sa predáva odpustenie múk v očistci; a nielenže sa predáva, ale tým, ktorí ho odmietajú, sa vnucuje.“
20. a) Prečo prišiel Johann Tetzel do Jüterbogu? b) Ako Luther reagoval na Tetzelov obchod s odpustkami?
20 V roku 1517 prišiel dominikánsky mních Johann Tetzel do Jüterbogu pri Wittenbergu predávať odpustky. Tak získaval peniaze, ktoré mali sčasti financovať prestavbu baziliky sv. Petra v Ríme, a mali aj pomôcť Albertovi Hohenzollernovi splatiť peniaze, ktoré si požičal, aby zaplatil rímskej kúrii za miesto arcibiskupa v Mainzi. Tetzel vynaložil celé svoje predavačské umenie a ľudia sa k nemu len tak hrnuli. Luther sa rozhorčil a použil najrýchlejší prostriedok, ako verejne vyjadriť svoj názor na celú túto komédiu — pribil 95 sporných bodov na bránu kostola.
21. Aké argumenty použil Luther proti obchodu s odpustkami?
21 Luther nazval svojich 95 téz Dišputácia na objasnenie moci odpustkov. Nemal ani tak v úmysle spochybniť autoritu cirkvi, ako skôr poukázať na výstrelky a neporiadky vo veci predaja pápežských odpustkov. Vyplýva to z nasledujúcich téz:
„5. Pápež nemá vôľu ani moc oslobodiť od akýchkoľvek trestov okrem tých, ktoré uložil vo vlastnej právomoci...
20. Preto keď pápež hovorí o úplnom oslobodení od všetkých trestov, nemyslí skutočne od všetkých, ale len od tých, ktoré sám uložil...
36. Každý kresťan, ktorý cíti skutočné výčitky svedomia, má právom celkom odpustený trest a vinu aj bez omilosťujúcich listov.“
22. a) Čo sa stalo, keď sa Lutherovo posolstvo rozšírilo? b) Čo sa stalo v roku 1520 a aké to malo pre Luthera následky?
22 Za pomoci vtedy nedávno vynájdenej kníhtlače tieto výbušné myšlienky onedlho prenikli do iných častí Nemecka — a do Ríma. To, čo sa začalo ako akademická dišputa o predaji odpustkov, sa čoskoro stalo sporom o otázky viery a pápežskej moci. Rímska cirkev najprv s Lutherom rokovala a vyzvala ho, aby odvolal. Keď odmietol, bola proti nemu použitá cirkevná i politická moc. V roku 1520 pápež vydal bulu čiže edikt, ktorý zakazoval Lutherovi kázať a prikazoval spálenie jeho kníh. Luther s hnevom verejne spálil pápežskú bulu. Pápež ho v roku 1521 exkomunikoval.
23. a) Čo bol Wormský snem? b) Čo vyhlásil Luther vo Wormse a čo z toho vyplynulo?
23 V tom istom roku bol Luther povolaný na snem vo Wormse. Súdil ho cisár Svätej rímskej ríše Karol V., silný katolík, šiesti kurfirsti nemeckých štátov a iní predáci a náboženskí i svetskí hodnostári. Keď naňho opäť naliehali, aby odvolal, Luther slávnostne vyhlásil: „Dokiaľ nebudem usvedčený Písmom a prostým rozumom... nemôžem a nechcem nič odvolať, lebo ísť proti svedomiu nie je ani správne, ani bezpečné. Nech mi Boh pomáha. Amen.“ Nato ho cisár vyhlásil za vyobcovaného. Avšak panovník jeho štátu, kurfirst Friedrich Saský, mu pomohol a poskytol mu útočište na hrade Wartburg.
24. Čo urobil Luther počas pobytu na hrade Wartburg?
24 Tieto opatrenia však nezastavili šírenie Lutherových myšlienok. V bezpečí Wartburgu sa Luther desať mesiacov venoval písaniu a prekladaniu Biblie. Preložil do nemčiny Grécke písma z Erazmovho gréckeho textu. Neskôr nasledovali Hebrejské písma. Ukázalo sa, že Lutherova Biblia je presne to, čo prostý ľud potreboval. Podľa správ „sa za dva mesiace predalo päťtisíc exemplárov, za dvanásť rokov dvestotisíc“. Jej vplyv na nemecký jazyk a kultúru sa často porovnáva s vplyvom Biblie kráľa Jakuba na angličtinu a Kralickej biblie na češtinu a slovenčinu.
25. a) Ako vzniklo meno protestant? b) Čo je to Augsburské vyznanie?
25 V rokoch po Wormskom sneme reformačné hnutie získalo takú podporu ľudu, že v roku 1526 cisár dal každému nemeckému štátu právo zvoliť si vlastné náboženstvo, luteránske alebo rímskokatolícke. No v roku 1529, keď cisár rozhodnutie zrušil, niektoré nemecké kniežatá protestovali; takto reformačné hnutie dostalo meno protestantizmus. O rok neskôr, v roku 1530, na Augsburskom sneme cisár vyvinul úsilie zmierniť rozpory medzi oboma stranami. Luteráni predložili svoju vieru v dokumente, v tzv. Augsburskom vyznaní, ktoré spísal Filip Melanchthon, ale zakladalo sa na Lutherovom učení. Hoci bol dokument ladený nanajvýš zmierlivo, rímska cirkev ho odmietla, a roztržka medzi protestantizmom a katolicizmom sa stala nezmieriteľnou. Mnoho nemeckých štátov sa postavilo na Lutherovu stranu a čoskoro sa pripojila aj Škandinávia.
Reforma, alebo vzbura?
26. V ktorých základných bodoch sa podľa Luthera odlišoval protestantizmus od katolicizmu?
26 V ktorých základných bodoch sa rozchádzali protestanti s rímskymi katolíkmi? Podľa Luthera to boli tri body. Po prvé, Luther veril, že spása vyplýva z „ospravedlnenia len vierou“ (po latinsky sola fide),b a nie z kňazského rozhrešenia alebo zo skutkov pokánia. Po druhé, veril, že odpustenie sa dáva len z Božej milosti (sola gratia), a nie z moci kňazov alebo pápežov. A napokon zastával názor, že všetky náukové veci sa majú posudzovať len podľa Písma (sola scriptura), a nie podľa pápežov alebo cirkevných koncilov.
27. a) Aké nebiblické katolícke náuky a zvyky si protestanti podržali? b) Aké zmeny požadovali protestanti?
27 A predsa, ako hovorí The Catholic Encyclopedia, Luther si „podržal toľko starej viery a liturgie, koľko sa dalo zladiť s jeho svojskými názormi na hriech a ospravedlnenie“. Augsburské vyznanie vyhlasuje o luteránskej viere, že v nej „nie je nič, čo by sa odchyľovalo od Písiem, od cirkvi katolíckej, alebo dokonca od cirkvi rímskej, ako ju poznáme z [diel] spisovateľov“. Luteránska viera, ako ju opisuje Augsburské vyznanie, však obsahovala také nebiblické náuky, ako je trojica, nesmrteľnosť duše a večné muky, i zvyky, ako je krstenie novorodencov a cirkevné sviatky a slávnosti. Na druhej strane luteráni požadovali isté zmeny, napríklad aby sa ľuďom umožnilo prijímať chlieb i víno a aby bol zrušený celibát, mníšske sľuby a povinná spoveď.c
28. V čom mala reformácia úspech a v čom sklamala?
28 Reformácii, ktorú presadzoval Luther a jeho nasledovníci, sa vcelku podarilo zlomiť pápežské jarmo. Ale ako povedal Ježiš v Jánovi 4:24: „Boh je Duch a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ Možno povedať, že pomocou Martina Luthera sa ľudské hľadanie pravého Boha len obrátilo iným smerom; k úzkej ceste pravdy bolo ešte ďaleko. — Matúš 7:13, 14; Ján 8:31, 32.
Zwingliho reforma vo Švajčiarsku
29. a) Kto bol Ulrich Zwingli? Proti čomu vystupoval? b) Ako sa Zwingliho reformácia odlišovala od Lutherovej?
29 Zatiaľ čo Luther usilovne bojoval s pápežskými vyslancami a svetskými vrchnosťami v Nemecku, vo švajčiarskom Zürichu začal svoje reformné hnutie katolícky kňaz Ulrich Zwingli (1484–1531). Keďže v tejto oblasti sa hovorilo po nemecky, ľudia už boli ovplyvnení reformnou vlnou zo severu. Okolo roku 1519 Zwingli začal vystupovať proti odpustkom, proti mariánskemu kultu, kňazskému celibátu a iným náukam katolíckej cirkvi. Hoci Zwingli tvrdil, že je nezávislý od Luthera, v mnohých bodoch s ním súhlasil a šíril Lutherove traktáty po celej krajine. Oproti konzervatívnejšiemu Lutherovi však Zwingli odporúčal odstrániť všetky prežitky rímskej cirkvi — obrazy, kríže, kňazské rúcha, ba aj liturgickú hudbu.
30. Čo bolo kľúčovou spornou otázkou rozdeľujúcou Zwingliho a Luthera?
30 Vážnejší spor medzi oboma reformátormi však nastal v otázke eucharistie čiže omše (prijímania). Luther trval na doslovnom výklade Ježišových slov: ‚Toto je moje telo‘, a veril, že Kristovo telo a krv sú zázračne prítomné v chlebe a víne podávaných pri prijímaní. Zwingli naopak dokazoval vo svojej rozprave O večeri Pánovej, že Ježišov výrok „sa musí brať obrazne, metaforicky; ‚toto je moje telo‘ znamená ‚chlieb značí moje telo‘ alebo ‚je obrazom môjho tela‘“. Pre túto nezhodu sa obaja reformátori rozišli.
31. Aké boli výsledky Zwingliho práce vo Švajčiarsku?
31 Zwingli ďalej kázal svoje reformné učenie v Zürichu a dosiahol mnohé zmeny. Čoskoro prijali jeho vedenie aj iné mestá, ale na vidieku bola väčšina ľudí konzervatívnejšia a pridŕžala sa katolicizmu. Nesvár medzi oboma stranami tak zosilnel, že vypukla občianska vojna medzi švajčiarskymi protestantmi a katolíkmi. Zwingli, ktorý slúžil ako vojenský kaplán, bol zabitý v bitke pri Kappele neďaleko jazera Zug v roku 1531. Keď konečne nastal mier, každý okres dostal právo rozhodnúť o svojom vlastnom náboženstve, protestantskom alebo katolíckom.
Novokrstenci, mennoniti a huteriti
32. Kto boli novokrstenci a ako získali toto meno?
32 Niektorí protestanti sa však domnievali, že reformátori nešli dosť ďaleko, keď zavrhovali nedostatky katolíckej pápežskej cirkvi. Verili, že kresťanská cirkev by sa mala skladať len z činných veriacich, ktorí sa dajú pokrstiť, a nie zo všetkých ľudí v obci alebo v národe. Preto odmietali krst novorodencov a trvali na odluke cirkvi od štátu. Tajne krstili znovu svojich spoluveriacich, a tak dostali meno anabaptisti čiže novokrstenci (ana znamená po grécky „znovu“). Boli považovaní za spoločensky nebezpečných, lebo odmietali nosiť zbrane, prisahať alebo prijať verejný úrad. Prenasledovali ich katolíci i protestanti.
33. a) Čo vyvolalo násilný zásah proti novokrstencom? b) Ako sa šíril vplyv novokrstencov?
33 Novokrstenci žili najprv rozptýlení v malých skupinách vo Švajčiarsku, v Nemecku a v Holandsku. Ich počet rýchlo rástol, lebo svoju vieru hlásali, kamkoľvek prišli. Jedna skupina novokrstencov zvedená náboženským zápalom opustila svoj pacifizmus, v roku 1534 dobyla mesto Münster a pokúsila sa z neho vytvoriť komunálny, polygamický Nový Jeruzalem. Hnutie bolo rýchlo a násilne potlačené. Tak si novokrstenci urobili zlé meno a boli prakticky úplne vyhladení. V skutočnosti boli novokrstenci väčšinou jednoduchí nábožní ľudia, ktorí sa usilovali viesť oddelený a tichý život. Medzi lepšie organizovaných nástupcov novokrstencov patrili mennoniti, nasledovníci holandského reformátora Menna Simonsa, a huteriti, vedení Tyrolčanom Jakubom Hutterom. Niektorí utiekli pred prenasledovaním do východnej Európy — do Poľska, Uhorska, ba i Ruska — iní do Severnej Ameriky, kde nakoniec vytvorili huteritské a amishovské obce.
Objavuje sa kalvinizmus
34. a) Kto bol Ján Kalvín? b) Akú významnú knihu napísal?
34 Reformačné dielo vo Švajčiarsku ďalej pokračovalo pod vedením Francúza Jeana Cauvina čiže Jána Kalvína (1509–1564), ktorý sa stretol s protestantským učením za svojich študentských rokov vo Francúzsku. V roku 1534 opustil pre náboženské prenasledovanie Paríž a usadil sa vo švajčiarskom Bazileji. Na obhajobu protestantov vydal Institutio religionis christianae (Základy kresťanského náboženstva), kde zhrnul myšlienky raných cirkevných otcov a stredovekých teológov, ako aj učenie Luthera a Zwingliho. Dielo bolo považované za náukový základ všetkých reformovaných cirkví, ktoré neskôr vznikli v Európe a v Amerike.
35. a) Ako vysvetlil Kalvín svoju náuku o predestinácii? b) Ako sa prísnosť tejto náuky odrážala v iných stránkach Kalvínovho učenia?
35 V Institutio Kalvín vyložil svoju teológiu. Boh je pre neho absolútny zvrchovaný vládca, ktorého vôľa je rozhodujúca a ktorý vládne nad všetkým. Naproti tomu padlý človek je hriešny a celkom nehodný. Spása preto nezávisí od dobrých skutkov človeka, ale od Boha — z toho vyplýva Kalvínova náuka o predestinácii (predurčení), o ktorej napísal:
„Tvrdíme, že večným a nezmeniteľným rozhodnutím Boh raz navždy určil, tak koho spasí, ako aj koho odsúdi na zničenie. Potvrdzujeme, že toto rozhodnutie, pokiaľ ide o vyvolených, je založené na jeho nezaslúženom milosrdenstve, nehľadiac vôbec na ľudské zásluhy; ale že tým, ktorých vydáva na odsúdenie, je brána života zatvorená spravodlivým a nenapadnuteľným, avšak nepochopiteľným rozsudkom.“
Prísnosť tohto učenia sa odráža aj v iných veciach. Kalvín trval na tom, že kresťania musia viesť svätý a cnostný život, vyhýbať sa nielen hriechu, ale aj pôžitkom a ľahkovážnosti. Ďalej dokazoval, že cirkev, ktorú tvoria vyvolení, musí byť oslobodená od všetkých občianskych obmedzení a že spoločnosť, ktorá sa skutočne páči Bohu, možno vybudovať len prostredníctvom cirkvi.
36. a) O čo sa pokúsili Kalvín a Farel v Ženeve? b) Aké prísne predpisy zaviedli? c) Čo bolo jedným zo smutne preslávených výsledkov Kalvínových krajných opatrení a ako ospravedlňoval Kalvín svoje činy?
36 Krátko po vydaní Institutio iný francúzsky reformátor, William Farel, presvedčil Kalvína, aby sa usadil v Ženeve. Spoločne sa usilovali uplatniť kalvinizmus v praxi. Ich cieľom bolo premeniť Ženevu na Božie mesto, na teokraciu čiže Božiu vládu, ktorá by spájala úlohu cirkvi a štátu. Určili prísne predpisy a tresty, ktorými sa riadilo všetko od náboženského poučovania a cirkevných služieb až po verejnú morálku, ba i také veci ako hygiena a požiarna ochrana. Istý historický text uvádza, že „napríklad kaderník bol zato, že učesal nevestu spôsobom, ktorý sa považoval za nevhodný, uväznený na dva dni, a matka, ktorá pri tom s dvoma priateľkami pomáhala, dostala rovnaký trest. Aj tanec a hru v karty mestská správa trestala.“ S tými, ktorí sa s Kalvínom teologicky rozchádzali, sa zaobchádzalo kruto; najznámejší je prípad upálenia Španiela Miguela Serveta, známeho ako Michael Servetus. — Pozri rámček, strana 322.
37. Ako sa Kalvínov vplyv rozšíril ďaleko za hranice Švajčiarska?
37 Kalvín uplatňoval v Ženeve svoj typ reformy až do svojej smrti v roku 1564, a reformovaná cirkev sa upevnila. Protestantskí reformátori unikajúci pred prenasledovaním sa zbiehali do Ženevy, preberali kalvínske myšlienky a podporovali rozvíjajúce sa reformné hnutia vo svojich domovských krajinách. Kalvinizmus sa čoskoro rozšíril do Francúzska, kde hugenoti (tak sa nazývali francúzski kalvínski protestanti) trpeli krutým prenasledovaním z rúk katolíkov. V Holandsku kalvinisti pomohli založiť holandskú reformovanú cirkev. V Škótsku sa pod horlivým vedením bývalého katolíckeho kňaza Johna Knoxa vytvorila škótska presbyteriánska cirkev v kalvínskom poňatí. Kalvinizmus zohral úlohu aj v anglickej reformácii a odtiaľ sa s puritánmi dostal do Severnej Ameriky. V tomto zmysle, hoci Luther uviedol protestantskú reformáciu do pohybu, Kalvín mal oveľa väčší vplyv na jej vývoj.
Reformácia v Anglicku
38. Ako zasial John Wycliffe svojím dielom v Anglicku protestantského ducha?
38 Celkom nezávisle od reformačných hnutí v Nemecku a vo Švajčiarsku sa vyvíjala anglická reformácia. Má korene až v časoch Johna Wycliffa, ktorého protiklerikálne kázne a dôraz na Bibliu zasiali v Anglicku protestantského ducha. Jeho úsilie o preloženie Biblie do angličtiny nasledovali ďalší. William Tyndale, ktorý musel z Anglicka ujsť, vydal v roku 1526 svoj Nový zákon. Neskôr bol v Antverpách zradený, uškrtený pri kole a jeho telo bolo spálené. Tyndalovo prekladateľské dielo dokončil Miles Coverdale a celá Biblia sa objavila v roku 1535. Vydanie Biblie v jazyku ľudu bolo nepochybne najmocnejším činiteľom, ktorý prispel k reformácii v Anglicku.
39. Akú úlohu zohral v anglickej reformácii Henrich VIII.?
39 K formálnemu rozchodu s rímskym katolicizmom došlo, keď Henrich VIII. (1491–1547), ktorého pápež nazval Obhajcom viery, vyhlásil v roku 1534 Akt zvrchovanosti a ustanovil sa za hlavu anglickej cirkvi. Henrich zavrel kláštory a ich majetok rozdelil medzi šľachtu. Navyše prikázal, aby do každého kostola bol daný výtlačok Biblie v angličtine. Henrichov čin bol však skôr politický ako náboženský. Chcel byť nezávislý od pápežskej moci, a to najmä v záležitostiach svojho manželstva.d Nábožensky zostal vo všetkom okrem mena katolíkom.
40. a) Aké zmeny nastali v anglikánskej cirkvi za vlády Alžbety I.? b) Aké skupiny inak zmýšľajúcich sa časom objavili v Anglicku, Holandsku a Severnej Amerike?
40 Až počas dlhého panovania (1558–1603) Alžbety I. sa anglická cirkev stala v praxi protestantskou, hoci si zachovala prevažne katolícku štruktúru. Zrušila poslušnosť pápežovi, kňazský celibát, spoveď a iné katolícke zvyky, ale napriek tomu si zachovala episkopálnu formu cirkevnej štruktúry vo svojej hierarchii arcibiskupov a biskupov a mužských a ženských mníšskych rádov.e Táto konzervatívnosť spôsobila značnú nespokojnosť a objavili sa rôzne skupiny ľudí odlišného názoru. Puritáni žiadali dôkladnejšiu reformu, aby očistili cirkev od všetkých rímskokatolíckych zvykov, separatisti a independenti (nezávislí) trvali na tom, že cirkevné záležitosti by mali spravovať miestni starší (presbyteri). Mnohí inak zmýšľajúci utiekli do Holandska a do Severnej Ameriky, kde neskôr rozvinuli kongregačné a baptistické cirkvi. V Anglicku vznikla aj Spoločnosť priateľov (kvakeri) na čele s Georgom Foxom (1624–1691) a metodisti vedení Johnom Wesleyom (1703–1791). — Pozri tabuľku „Zjednodušený náčrt hlavných náboženstiev kresťanstva“.
Aké účinky mala reformácia?
41. a) Aký vplyv na ľudské dejiny mala podľa niektorých učencov reformácia? b) Aké otázky si zasluhujú vážny záujem?
41 Keď sme sa zamysleli nad tromi hlavnými prúdmi reformácie — luteránskym, kalvínskym a anglikánskym —, pristavme sa teraz a zhodnoťme, čo reformácia dosiahla. Určite zmenila beh dejín západného sveta. „Reformácia prebudila u ľudu smäd po slobode a povzniesla ho k vyššiemu a čistejšiemu občianstvu. Kde sa rozšíril protestantizmus, tam sa ľudia stávali sebavedomejšími,“ napísal John F. Hurst vo svojej knihe Short History of the Reformation (Krátke dejiny reformácie). Mnoho učencov sa domnieva, že západná civilizácia, ako ju poznáme, by nebola bez reformácie možná. No nech je to akokoľvek, musíme sa spýtať: Čo dosiahla reformácia v náboženskom zmysle? Ako pomohla ľudstvu pri jeho hľadaní Boha?
42. a) Čo je nepochybne najväčším prínosom reformácie? b) Akú otázku o skutočných úspechoch reformácie si treba položiť?
42 Najväčším prínosom reformácie bolo nepochybne to, že dala prostým ľuďom do rúk Bibliu v ich vlastnom jazyku. Ľudia po prvý raz mali pred sebou celé Božie slovo, aby čítali a duchovne sa sýtili. Potrebné je však viac, ako len čítať Bibliu. Priniesla reformácia ľuďom slobodu nielen od pápežskej moci, ale aj od nepravdivých náuk a dogiem, ktorým boli po stáročia podrobení? — Ján 8:32.
43. a) K akým vyznaniam sa dnes hlási väčšina protestantských cirkví? V čo veria? b) Ako pomohol ľudstvu pri jeho hľadaní pravého Boha slobodný duch a rôznorodosť, ktoré vzišli z reformácie?
43 Takmer všetky protestantské cirkvi sa hlásia k tým istým vyznaniam — k vyznaniu nicejskému, atanaziánskemu a apoštolskému. Tie však hlásajú niektoré z náuk, ktoré po stáročia vyučovala katolícka cirkev, napríklad k trojici, nesmrteľnosti duše a pekelnému ohňu. Takéto nebiblické náuky dali ľuďom skreslený obraz Boha a jeho predsavzatia. Namiesto aby im pomohli hľadať pravého Boha, početné sekty a denominácie, ktoré vznikli v dôsledku slobodného ducha protestantskej reformácie, iba naviedli ľudí do mnohých rozdielnych smerov. Táto rôznorodosť a zmätok však spôsobili, že mnohí začali pochybovať o samotnej existencii Boha. K čomu to viedlo? V 19. storočí sa zdvihla vlna ateizmu a agnosticizmu. To bude témou nasledujúcej kapitoly.
[Poznámky pod čiarou]
a Pápežom vydávané listiny o odpustení hriechov.
b Luther tak trval na svojom chápaní „ospravedlnenia len vierou“, že vo svojom preklade Biblie doplnil v Rimanom 3:28 slovo „len“. Nedôverčivo sa staval k Jakubovmu listu pre výrok, že ‚viera bez skutkov je mŕtva‘. (Jakub 2:17, 26) Nerozoznal, že v Rimanom Pavol hovorí o skutkoch židovského Zákona. — Rimanom 3:19, 20, 28.
c Martin Luther sa v roku 1525 oženil s Katharinou von Bora, bývalou mníškou, ktorá utiekla z cisterciánskeho kláštora. Narodilo sa im šesť detí. Vyhásil, že sa oženil z troch dôvodov: aby potešil svojho otca, nahneval pápeža a diabla a spečatil svoje svedectvo, skôr než by sa stal mučeníkom.
d Henrich VIII. mal šesť manželiek. Jeho prvé manželstvo bolo proti pápežovej vôli zrušené a ďalšie sa skončilo rozvodom. Dve manželky dal sťať a dve zomreli prirodzenou smrťou.
e Grécke slovo episkopos sa v anglických Bibliách, ako je Preklad kráľa Jakuba, prekladá ako „biskup“.
[Rámček/obrázky na strane 322]
„Bludy trojice“
Michael Servetus (1511–1553), Španiel školený v práve a v medicíne, vydal vo svojich dvadsiatich rokoch De Trinitatis erroribus (Bludy trojice), kde vyhlásil, že „nebude používať slovo trojica, ktoré sa v Písme nenachádza a ktoré, zdá sa, len udržiava filozofický blud“. Odhalil trojicu ako náuku, „ktorá sa nedá pochopiť, ktorá je v prirodzenosti vecí nemožná a ktorú dokonca možno považovať za rúhavú!“
Za svoju otvorenosť bol Servetus katolíckou cirkvou odsúdený. Avšak zatkli, súdili a smrťou na pomalom ohni ho popravili kalvinisti. Kalvín svoje konanie ospravedlňoval slovami: „Keď sú pápeženci takí drsní a násilní pri obrane svojich povier, že kruto zúria a prelievajú nevinnú krv, či by sa kresťanskí sudcovia nehanbili prejaviť menšiu horlivosť pri obrane čistej pravdy?“ Náboženský fanatizmus a osobná nenávisť zatemnili Kalvínovu súdnosť a potlačili kresťanské zásady. — Porovnaj Matúša 5:44.
[Obrázky]
Ján Kalvín, vľavo, dal ako kacíra upáliť Michaela Serveta, vpravo
[Tabuľka na strane 327]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Zjednodušený náčrt hlavných náboženstiev kresťanstva
Začiatok odpadnutia — 2. storočie
rímskokatolícka cirkev
4. storočie (Konštantín)
5. storočie koptská
jakobitská
1054 n. l. východná ortodoxná
ruská
grécka
rumunská a iné
16. storočie reformácia
luteránska
nemecká
švédska
americká a iné
anglikánska
episkopálna
metodisti
Armáda spásy
baptisti
letničné hnutie
kongregačná
kalvinizmus
presbyteriánska
reformované cirkvi
[Obrázky na strane 307]
Tieto drevorezy zo 16. storočia stavajú proti sebe Kristovo zavrhnutie peňazomencov a pápežov predaj odpustkov
[Obrázky na strane 311]
Ján Hus na hranici
Anglický reformátor a prekladateľ Biblie John Wycliffe
[Obrázky na strane 314]
Martin Luther, vpravo, protestoval proti odpustkom, ktoré predával mních Johann Tetzel
-
-
Moderné neverectvo — malo by hľadanie pokračovať?Ľudstvo hľadá Boha
-
-
14. kapitola
Moderné neverectvo — malo by hľadanie pokračovať?
„Boh už nie je tým, čo ľudské bytosti zvyknú brať do úvahy. Stále menej si ho pripomínajú vo svojom každodennom živote alebo vtedy, keď robia rozhodnutia... Boh bol nahradený inými hodnotami: príjmom a produktivitou. Kedysi sa azda považoval za zdroj celého ľudského počínania, ale dnes bol odložený do tajných kobiek histórie... Boh zmizol z povedomia ľudských bytostí.“ — The Sources of Modern Atheism (Pramene novodobého ateizmu).
1. (Zahrň úvod.) a) Ako opisuje kniha Pramene novodobého ateizmu dnešnú vieru v Boha medzi ľuďmi? b) Ako moderné neverectvo ostro kontrastuje s nedávnou situáciou?
EŠTE pred pár rokmi Boh patril neodlučne k životu ľudí v západnom svete. Ak chcel byť človek spoločensky prijateľný, musel prejavovať vieru v Boha, aj keď nie každý skutočne uplatňoval to, čomu údajne veril. Pochybnosti a neistotu si ľudia prezieravo nechávali pre seba. Vyjadriť ich na verejnosti by bolo pohoršujúce a privodilo by dozaista pokarhanie.
2. a) Prečo mnohí ľudia prestali hľadať Boha? b) Aké otázky si treba položiť?
2 Dnes je to však naopak. Mať akékoľvek silné náboženské presvedčenie považujú mnohí za úzkoprsé, dogmatické, ba až fanatické. Vidíme, ako v mnohých krajinách prevláda ľahostajnosť alebo nezáujem o Boha a náboženstvo. Väčšina ľudí už Boha nehľadá, lebo buď neverí, že existuje, alebo si tým nie je istá. Niektorí používajú na označenie našej doby pojem „pokresťanská“. Preto si musíme položiť niekoľko otázok: Ako došlo k tomu, že predstava Boha sa tak vzdialila zo života ľudí? Aké sily spôsobili túto zmenu? Existujú rozumné dôvody ďalej hľadať Boha?
Dôsledky reformácie
3. Čo bolo jedným z dôsledkov protestantskej reformácie?
3 Z 13. kapitoly sme mohli vidieť, že protestantská reformácia 16. storočia priniesla výraznú zmenu v tom, ako sa ľudia začali pozerať na autoritu, či náboženskú, alebo inú. Prispôsobivosť a poddajnosť vystriedalo presadzovanie seba samého a sloboda vyjadrovania. Kým väčšina ľudí zostala v medziach tradičného náboženstva, niektorí sa vydali radikálnejšou cestou a spochybnili dogmy a základné náuky tradičných cirkví. Iní si zase všimli, akú úlohu hralo v minulosti náboženstvo vo vojnách, utrpení a bezpráví, a stali sa skeptickí voči akémukoľvek náboženstvu.
4. a) Ako opísali dobové správy rozšírenosť ateizmu v Anglicku a vo Francúzsku v 16. a v 17. storočí? b) Kto získal voľnosť v dôsledku snáh zvrhnúť pápežské jarmo, ktoré sa objavili za reformácie?
4 Už v roku 1572 hovorí správa nazvaná Discourse on the Present State of England (Rozprava o súčasnom stave Anglicka): „Ríša je rozdelená na tri strany: pápežencov, ateistov a protestantov. Všetkým trom sa dostáva rovnakej priazne — tým prvým a druhým preto, že je ich mnoho a neodvažujeme sa ich rozhnevať.“ Podľa iného odhadu v roku 1623 bolo v Paríži 50 000 ateistov, hoci tento pojem sa používal dosť voľne. Napriek tomu je zrejmé, že reformácia v snahe zvrhnúť nadvládu pápežskej moci dala zároveň voľnosť tým, ktorí napádali postavenie tradičných náboženstiev. Will a Ariel Durantovci v knihe The Story of Civilization: Part VII — The Age of Reason Begins (História civilizácie: Časť VII — Začína sa vek rozumu) píšu: „Európski myslitelia — predvoj európskeho myslenia — už nediskutovali o moci pápeža; preli sa o existenciu Boha.“
Útoky vedy a filozofie
5. Aké sily urýchlili vzostup neviery v Boha?
5 Popri trieštení samotného kresťanstva pôsobili ešte iné činitele, ktoré ďalej oslabovali jeho pozíciu. Pri vyvolávaní pochybností a živení skepsy o Bohu a o náboženstve zohrali svoju úlohu veda, filozofia, zosvetštenie a materializmus.
6. a) Ako sa rozmach vedeckého poznania dotkol mnohých cirkevných náuk? b) Čo urobili mnohí z tých, ktorí sa pokladali za moderných ľudí?
6 Rozmach vedeckého poznania spochybnil mnohé náuky cirkvi, ktoré boli založené na nesprávnom výklade biblických pasáží. Napríklad astronomické objavy mužov ako Koperník a Galileo boli priamou výzvou cirkevnej geocentrickej náuke, že Zem je stredom vesmíru. Pochopenie prírodných zákonov, ktoré ovládajú pochody v hmotnom svete, zase spôsobilo, že už nebolo treba pripisovať doteraz tajomné javy ako blesk a hrom, alebo aj objavovanie sa istých hviezd a komét, ruke Boha alebo Prozreteľnosti. S podozrením sa začalo nazerať aj na „zázraky“ a „božské zásahy“ do ľudských záležitostí. Boh a náboženstvo sa mnohým zrazu zdali zastarané a niektorí z tých, ktorí sa považovali za moderných, sa rýchlo obrátili Bohu chrbtom a ponáhľali sa uctievať posvätnú kravu vedy.
7. a) Čo bolo pre náboženstvo nepochybne najtvrdšou ranou? b) Ako reagovali cirkvi na darwinizmus?
7 Najtvrdšou ranou náboženstvu bola nepochybne evolučná teória. V roku 1859 anglický prírodovedec Charles Darwin (1809–1882) vydal svoju knihu O pôvode druhov, kde priamo napadol biblické učenie o stvorení Bohom. Ako reagovali cirkvi? Duchovenstvo v Anglicku a inde teóriu najprv odsudzovalo. Ale odpor čoskoro vyprchal. Zdalo sa, že Darwinove špekulácie sú práve ospravedlnením, ktoré mnohí duchovní hľadali, keď tajne pochybovali. Tak sa ešte počas Darwinovho života „najpremýšľajúcejší a najvýrečnejší duchovní prepracovali k záveru, že evolúcia je celkom zlučiteľná s osvieteným chápaním Písma“, ako hovorí The Encyclopedia of Religion (Encyklopédia náboženstva). Namiesto aby obhajovalo Bibliu, kresťanstvo podľahlo tlaku vedeckého názoru a nahrávalo tomu, čo bolo populárne. Tak podkopalo vieru v Boha. — 2. Timotejovi 4:3, 4.
8. a) Čo spochybnili kritici náboženstva v 19. storočí? b) Aké populárne teórie predložili kritici náboženstva? c) Prečo mnohí ľudia rýchlo prijali protináboženské myšlienky?
8 Počas 19. storočia kritici náboženstva nadobúdali smelosť vo svojich útokoch. Neuspokojovali sa len s poukazovaním na nedostatky cirkví, ale začali spochybňovať samotný základ náboženstva. Kládli otázky: Čo je to Boh? Prečo potrebujeme Boha? Ako ovplyvnila viera v Boha ľudskú spoločnosť? Muži ako Ludwig Feuerbach, Karl Marx, Sigmund Freud a Friedrich Nietzsche predkladali svoje argumenty vo filozofických, psychologických a sociologických pojmoch. Teórie ‚Boh nie je nič iné než výplod ľudskej obrazotvornosti‘, ‚Náboženstvo je ópiom ľudstva‘ a ‚Boh je mŕtvy‘ zneli novo a veľmi vzrušujúco v porovnaní s nezáživnými a nezrozumiteľnými dogmami a tradíciami cirkví. Zdalo sa, že mnohí ľudia konečne našli slová, ktorými by vyjadrili pochybnosti a podozrenie, ktoré tajili v kútiku svojej mysle. Rýchlo a ochotne prijali tieto myšlienky ako novú pravdu evanjelia.
Veľký kompromis
9. a) Čo robili cirkvi, keď ich napádala veda a filozofia? b) K čomu viedol tento kompromis cirkví?
9 Ako sa správali cirkvi pod útokom a skúmavým pohľadom vedy a filozofie? Namiesto aby sa postavili za to, čo učí Biblia, podľahli tlakom a dopustili sa kompromisu aj v takých základných článkoch viery, ako je Božie stvorenie a vierohodnosť Biblie. Aký bol výsledok? Cirkvi kresťanstva prestali byť dôveryhodné a veľa ľudí začalo strácať vieru. To, že sa cirkvi nebránili, ponechalo ľuďom otvorené dvere na odchod. Pre mnohých jednotlivcov sa náboženstvo stalo len spoločenskou relikviou, niečím, čo skrášľuje významné chvíle života — narodenie, svadbu, smrť. Mnohí takpovediac prestali hľadať pravého Boha.
10. Aké naliehavé otázky treba zvážiť?
10 V tejto situácii je dôvod položiť si otázku: Podpísali veda a filozofia naozaj rozsudok smrti nad vierou v Boha? Znamená zlyhanie cirkví zlyhanie toho, čo údajne vyučujú, totiž Biblie? Malo by vôbec hľadanie Boha pokračovať? Zamyslime sa krátko nad týmito otázkami.
Základ viery v Boha
11. a) Aké dve knihy boli dlho základom viery v Boha? b) Ako tieto knihy pôsobili na ľudí?
11 Hovorí sa, že sú dve knihy, ktoré nám rozprávajú o Božej existencii — „kniha“ stvorenia čiže príroda okolo nás a Biblia. Boli základom viery miliónom ľudí v minulosti i dnes. Napríklad kráľ žijúci v 11. storočí pred n. l., na ktorého zapôsobilo pozorovanie hviezdnej oblohy, básnicky zvolal: „Nebesia oznamujú Božiu slávu a priestor rozpráva o diele jeho rúk.“ (Žalm 19:1; 19:2, RP) V dvadsiatom storočí bol istý astronaut, ktorý sa pri oblete Mesiaca pozeral zo svojej kozmickej lode na veľkolepý obraz Zeme, pohnutý, aby predniesol slová: „Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem.“ — 1. Mojžišova 1:1, RP.
12. Ako je napádaná kniha stvorenia a Biblia?
12 Spomenuté dve knihy sú však napádané tými, ktorí neveria v Boha. Títo ľudia hovoria, že vedecké skúmanie sveta okolo nás dokázalo, že život nevznikol inteligentným stvorením, ale slepou náhodou a neriadeným procesom evolúcie. Tvrdia, že teda nejestvuje žiadny stvoriteľ a pýtať sa na Boha je potom zbytočné. Mnohí z nich navyše veria, že Biblia je zastaraná a nelogická, a teda nehodnoverná. Preto neexistuje pre nich už žiaden základ viery v existenciu Boha. No je to všetko pravda? Čo ukazujú skutočnosti?
Náhoda, alebo plán?
13. Čo sa muselo stať, ak život vznikol náhodou?
13 Ak teda neexistuje stvoriteľ, potom musel život vzniknúť spontánne pôsobením náhody. Aby vznikol, museli sa dajako stretnúť správne chemikálie v správnom množstve za správnej teploty a tlaku a pôsobenia ďalších usmerňujúcich faktorov, a to všetko sa muselo udržať v priebehu presne stanoveného času. Aby sa život na zemi začal a udržal, museli sa tieto náhodné deje opakovať mnohotisíc ráz. Ale aká je pravdepodobnosť, že by sa to stalo aspoň raz?
14. a) Aká malá je pravdepodobnosť, že by sa jedna jednoduchá bielkovinová molekula vytvorila náhodou? b) Ako súvisia matematické výpočty s myšlienkou o spontánnom vzniku života?
14 Evolucionisti pripúšťajú, že pravdepodobnosť toho, že správne atómy a molekuly sa zostavia tak, aby vytvorili len jednu jednoduchú bielkovinovú molekulu, je 1 ku 10113, čiže jednotka a za ňou stotrinásť núl. To je číslo väčšie ako odhadovaný celkový počet atómov vo vesmíre! Matematici odmietajú všetko, čo má pravdepodobnosť menšiu než 1 ku 1050, ako čosi, čo sa nikdy nestane. Ale pre život treba oveľa viac, než len jednu jednoduchú bielkovinovú molekulu. Len na to, aby sa bunka udržala v činnosti, treba asi dvetisíc rôznych bielkovín, a možnosť, že sa náhodne vyskytnú všetky, je 1 ku 1040 000! „Pokiaľ človeka neovplyvňujú názory spoločnosti alebo vedecké školenie tak, aby bol vopred presvedčený, že život na Zemi vznikol [spontánne], tento jednoduchý výpočet takú myšlienku úplne vylučuje,“ hovorí astronóm Fred Hoyle.
15. a) Čo zistili vedci pri skúmaní hmotného sveta? b) Čo povedal jeden profesor fyziky o prírodných zákonoch?
15 Na druhej strane vedci štúdiom hmotného sveta od nepatrných subatómových častíc až po obrie galaxie zistili, že všetky prírodné javy akoby sa riadili určitými základnými zákonmi. Inými slovami, objavili logiku a poriadok vo všetkom, čo sa vo vesmíre deje, a dokázali túto logiku a poriadok vyjadriť jednoduchými matematickými pojmami. „Je len málo vedcov, na ktorých nezapôsobí takmer nepochopiteľná prostota a elegancia týchto zákonov,“ píše profesor fyziky Paul Davies v časopise New Scientist.
16. a) Aké niektoré základné konštanty sa vyskytujú v prírodných zákonoch? b) Čo by sa stalo, keby sa len málo zmenili hodnoty týchto konštánt? c) K akému záveru dospel istý profesor fyziky o vesmíre a našej existencii?
16 Na týchto zákonoch však veľmi zaráža skutočnosť, že obsahujú isté činitele, ktorých hodnota musí byť presne nastavená, aby vesmír, ako ho poznáme, existoval. Medzi tieto základné konštanty patrí jednotka elektrického náboja protónu, hmotnosť niektorých elementárnych častíc a Newtonova univerzálna gravitačná konštanta, všeobecne označovaná písmenom G. Profesor Davies k tomu hovorí: „Aj nepatrné obmeny hodnôt niektorých z nich by drasticky zmenili vzhľad vesmíru. Napríklad Freeman Dyson poukázal na to, že keby sila pôsobiaca medzi nukleónmi (protónmi a neutrónmi) bola len o niekoľko percent väčšia, vo vesmíre by neexistoval vodík. Nemohli by potom existovať hviezdy, ako je Slnko, o vode ani nehovoriac. Život, ako ho poznáme, by bol nemožný. Brandon Carter ukázal, že oveľa nepatrnejšie zmeny v G by premenili všetky hviezdy na modrých obrov alebo na červených trpaslíkov, čo by malo pre život rovnako nepriaznivé následky.“ Davies teda uzatvára: „V tom prípade je pochopiteľné, že existuje asi len jeden možný vesmír. Ak je to tak, je pozoruhodné pomyslieť, že naša vlastná existencia ako bytostí obdarených vedomím je nevyhnutným logickým dôsledkom.“ — Kurzíva od nás.
17. a) Čo jasne vyplýva z plánovitosti a zámeru, ktoré sa zračia vo vesmíre? b) Ako to potvrdzuje Biblia?
17 Čo z toho všetkého môžeme vyvodiť? Po prvé: ak vesmír riadia zákony, musí existovať inteligentný tvorca zákonov, ktorý ich sformuloval alebo určil. Navyše, keďže sa zdá, že zákony, ktoré riadia chod vesmíru, boli vytvorené s ohľadom na život a na podmienky priaznivé na jeho udržanie, zjavne tu ide o zámer. Plánovitosť a zámer — to nie sú znaky slepej náhody; sú presne tým, čím by sa prejavoval inteligentný stvoriteľ. A práve na to poukazuje Biblia, keď vyhlasuje: „Čo môže byť o Bohu známe, je im zjavné, lebo im to Boh zjavil. Lebo jeho neviditeľné vlastnosti vidno zreteľne od stvorenia sveta, lebo ich možno vnímať z vytvorených vecí, dokonca jeho večnú moc a Božstvo.“ — Rimanom 1:19, 20; Izaiáš 45:18; Jeremiáš 10:12.
Hojné dôkazy okolo nás
18. a) V čom ešte možno vidieť plánovitosť a zámer? b) Aké známe príklady inteligentného plánu môžete uviesť?
18 Pravdaže, plánovitosť a zámer vidieť nielen v usporiadanom chode vesmíru, ale aj v tom, ako živí tvorovia, jednoduchí i zložití, konajú svoju každodennú činnosť, aj v tom, ako spolupracujú medzi sebou a s prostredím. Napríklad v každej časti ľudského tela — v mozgu, v uchu, v oku, v ruke — sa zrkadlí taká zložitá skladba, že moderná veda ju nedokáže plne objasniť. Ďalej je tu svet zvierat a rastlín. Každoročné sťahovanie niektorých vtákov ponad tisíce kilometrov súše i mora, proces fotosyntézy v rastlinách, vývin jediného oplodneného vajíčka na zložitý organizmus s miliónmi rozlíšených buniek so špecializovanými funkciami — to je len zopár príkladov, a všetky sú vynikajúcim dôkazom inteligentného plánu.a
19. a) Dokazuje azda vedecké vysvetlenie určitých dejov, že neexistuje inteligentný plán ani plánovač? b) Čo sa môžeme dozvedieť, keď študujeme svet okolo nás?
19 Niektorí však tvrdia, že rastúce vedecké poznanie mnohé z týchto divov vysvetlilo. Áno, veda do istej miery vysvetlila veci, ktoré boli kedysi záhadou. Ale keď dieťa zistí, ako pracujú hodinky, to predsa ešte nedokazuje, že hodinky nikto nevymyslel a nevyrobil. Tak ani skutočnosť, že rozumieme podivuhodným predmetom v hmotnom svete, ešte nedokazuje, že za tým všetkým nie je inteligentný projektant. Naopak, čím viac vieme o svete okolo nás, tým viac máme dôkazov o existencii inteligentného stvoriteľa, Boha. Preto môžeme s otvorenou mysľou súhlasiť so žalmistom, ktorý vyznal: „Aké mnohé sú tvoje diela, ó, Jehova! Všetky si ich urobil v múdrosti. Zem je plná tvojich výtvorov.“ — Žalm 104:24.
Biblia — možno jej veriť?
20. Z čoho vidno, že viera v Boha nestačí, aby ho človek hľadal?
20 Viera v Božiu existenciu ešte nestačí, aby ľudia hľadali Boha. Dnes sú milióny ľudí, ktorí úplne nezavrhli vieru v Boha, ale k hľadaniu Boha ich to nepriviedlo. Americký odborník na verejnú mienku, George Gallup ml., poznamenáva, že „v oblasti podvádzania, obchádzania daní a drobných krádeží skutočne nie je veľký rozdiel medzi ľuďmi v cirkviach a mimo nich, a to najmä preto, že existuje veľa formálnych náboženstiev“. Dodáva, že „mnohí si jednoducho vytvárajú náboženstvo, ktoré je pre nich pohodlné, príjemne ich vzrušuje a nič naliehavo nevyžaduje. Ktosi to nazval ‚náboženstvom na mieru‘. To je dnes hlavnou slabinou kresťanstva v tejto krajine [USA]: Niet tu húževnatosti vo viere.“
21, 22. a) V čom je Biblia ako kniha výnimočná? b) Čo je základným dôkazom vierohodnosti Biblie? Vysvetli to.
21 Táto „hlavná slabina“ vo veľkej miere vyplýva z nedostatku poznania Biblie a viery v ňu. Čo je však základom viery v Bibliu? Najprv stojí za povšimnutie, že počas dejín pravdepodobne žiadna kniha nebola nespravodlivejšie kritizovaná, urážaná, nenávidená a napádaná ako Biblia. A predsa to všetko prežila a stala sa najprekladanejšou a najrozšírenejšou knihou všetkých čias. Už len tým je Biblia výnimočná. Existujú však mnohé dôkazy, presvedčivé svedectvá, že Biblia je kniha inšpirovaná Bohom a zaslúži si našu dôveru. — Pozri rámček, strany 340, 341.
22 Hoci mnohí ľudia viac–menej predpokladajú, že Biblia je nevedecká, rozporná a zastaraná, zo skutočností vyplýva niečo iné. Jej jedinečné autorstvo, historická a vedecká presnosť a jej neomylné proroctvá, to všetko ukazuje na jediný nevyhnutný záver: Biblia je inšpirované Božie slovo, ako to vyjadril apoštol Pavol: „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné.“ — 2. Timotejovi 3:16.
Ako sa vyrovnať s problémom neverectva
23. K akému záveru o Biblii môžeme dospieť, keď berieme do úvahy skutočnosti?
23 K akému záveru môžeme dospieť, keď sa zamyslíme nad svedectvom knihy stvorenia a Biblie? K takému, že tieto knihy majú dnes tú istú platnosť, akú mali vždy. Ak sme ochotní pozrieť sa na vec objektívne, namiesto toho, aby sme sa dali ovplyvniť vopred vytvorenými predstavami, zistíme, že akékoľvek námietky možno rozumne prekonať. Odpovede sú tu, ak sme, pravda, ochotní ich hľadať. Ježiš povedal: „Stále hľadajte a nájdete.“ — Matúš 7:7; Skutky 17:11.
24. a) Prečo sa mnohí ľudia vzdali hľadania Boha? b) Čo nás môže potešiť? c) O čom sa bude uvažovať v závere knihy?
24 Koniec koncov, väčšina ľudí, ktorí sa vzdali hľadania Boha, to neurobila preto, že by ľudia sami starostlivo preskúmali dôkazy a zistili, že Biblia je nepravdivá. Mnohých skôr odradilo to, že kresťanstvo správne nereprezentovalo pravého Boha Biblie. Francúzsky spisovateľ P. Valadier povedal: „Bola to práve kresťanská tradícia, ktorá priniesla ovocie ateizmu; viedla k vražde Boha vo svedomí ľudí, lebo im predkladala neuveriteľného Boha.“ Nás však môžu tešiť slová apoštola Pavla: „Čo teda? Ak niektorí neprejavili vieru, či ich nedostatok viery zmarí Božiu vernosť? Nech sa to nikdy nestane! Ale Boh nech je nájdený ako pravdivý, aj keby bol každý človek nájdený ako luhár.“ (Rimanom 3:3, 4) Áno, máme všetky dôvody ďalej hľadať pravého Boha. V posledných kapitolách knihy uvidíme, nakoľko je toto hľadanie úspešné a čo prinesie ľudstvu budúcnosť.
[Poznámka pod čiarou]
a Podrobné vysvetlenie týchto dôkazov Božej existencie nájdete v knihe Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením?, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna Spoločnosť Strážna veža, 1991, strany 142–178.
[Rámček na stranách 340, 341]
Dôkazy vierohodnosti Biblie
Jedinečné autorstvo: Od prvej knihy, Genesis, po poslednú knihu, Zjavenie, sa Biblia skladá zo 66 kníh, ktoré napísali asi 40 pisatelia, pochádzajúci z rôznych spoločenských vrstiev, rôzneho vzdelania a zamestnania. Písala sa počas šestnástich storočí od roku 1513 pred n. l. do roku 98 n. l. A predsa je konečným výsledkom harmonická a celistvá kniha, ktorá načrtáva logicky sa rozvíjajúcu významnú tému — ospravedlnenie Boha a jeho predsavzatia prostredníctvom mesiášskeho kráľovstva. — Pozri rámček, strana 241.
Historická presnosť: Udalosti zapísané v Biblii sú v plnom súlade s dokázanými historickými skutočnosťami. Kniha A Lawyer Examines the Bible (Právnik skúma Bibliu) hovorí: „Kým romány, legendy a falošné svedectvá starostlivo umiestňujú rozprávanie udalostí na nejaké vzdialené miesto a do nejakej neurčitej doby... Biblia uvádza dátum a miesto spomínaných dejov s krajnou presnosťou.“ (Ezechiel 1:1–3) A The New Bible Dictionary (Nový biblický slovník) uvádza: „[Pisateľ Skutkov] kladie svoje rozprávanie do rámca súčasnej histórie; jeho stránky hýria odvolávkami na mestských úradníkov, provinčných miestodržiteľov, závislých kráľov a podobne, a tieto odkazy sa znovu a znovu preukazujú ako presne zodpovedajúce zmienenému miestu a času.“ — Skutky 4:5, 6; 18:12; 23:26.
Vedecká presnosť: V 3. Mojžišovej dostali Izraelčania zákony o karanténe a hygiene, keď okolité národy o takýchto obyčajoch ešte nič nevedeli. V Kazateľovi 1:7 sa opisuje v staroveku neznámy kolobeh dažďa a vyparovania z oceánu. To, že zem je guľatá a visí v priestore, čo veda potvrdila až v 16. storočí, sa uvádza v Izaiášovi 40:22 a v Jóbovi 26:7. Vyše 2 200 rokov predtým, ako William Harvey zverejnil svoj objav krvného obehu, Príslovia 4:23 poukázali na úlohu ľudského srdca. Biblia síce nie je vedecká učebnica, ale kde sa dotýka záležitostí vedy, prejavuje hĺbku porozumenia ďaleko presahujúcu svoju dobu.
Neomylné proroctvá: Zničenie starovekého Týru, pád Babylonu, obnova Jeruzalema a vzostup a pád médoperzských a gréckych kráľov boli predpovedané tak podrobne, že kritici namietali, avšak márne, že proroctvá boli napísané až dodatočne. (Izaiáš 13:17–19; 44:27–45:1; Ezechiel 26:3–7; Daniel 8:1–7, 20–22) Proroctvá o Ježišovi, predpovedané stáročia pred jeho narodením, sa do detailov splnili. (Pozri rámček, strana 245.) Aj proroctvá samého Ježiša o zničení Jeruzalema sa presne splnili. (Lukáš 19:41–44; 21:20, 21) Proroctvo o posledných dňoch, ktoré vyriekol Ježiš a apoštol Pavol, sa spĺňa práve v našej dobe. (Matúš 24; Marek 13; Lukáš 21; 2. Timotejovi 3:1–5) Všetky proroctvá pripisuje Biblia jednému zdroju, Bohu Jehovovi. — 2. Petra 1:20, 21.
[Obrázky na strane 333]
Darwin, Marx, Freud, Nietzsche a iní predkladali teórie, ktoré podkopávali vieru v Boha
[Obrázky na strane 335]
„Kniha“ stvorenia a Biblia dávajú základ viere v Boha
[Obrázky na strane 338]
Čím viac vieme o svete okolo nás, tým viac dôkazov máme o inteligentnom stvoriteľovi
[Nákres/obrázok na strane 337]
Život a vesmír by neexistovali, keby sa isté prírodné konštanty odchyľovali čo len o zlomok
[Nákres]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
ZLOŽKY ATÓMU VODÍKA
elektrónový obal
PROTÓN + jadro
ELEKTRÓN −
-
-
Návrat k pravému BohuĽudstvo hľadá Boha
-
-
15. kapitola
Návrat k pravému Bohu
„Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ — Ján 13:34, 35.
1, 2. Ako by mala láska vplývať na pravých kresťanov?
TÝMITO slovami určil Ježiš meradlo pre tých, ktorí sa vyhlasujú za jeho pravých nasledovníkov. Kresťanská láska musí prekročiť všetky rasové, kmeňové a národnostné rozdiely. Bude vyžadovať, aby praví kresťania neboli „časťou sveta“, tak ako Ježiš nebol a nie je „časťou sveta“. — Ján 17:14, 16; Rimanom 12:17–21.
2 Ako dokazuje kresťan, že nie je „časťou sveta“? Ako by sa mal napríklad stavať k búrlivému politickému dianiu, revolúciám a vojnám našej doby? Kresťanský apoštol Ján napísal v súlade s vyššie uvedenými Ježišovými slovami: „Ten, kto nekoná spravodlivosť, nepochádza z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata. Lebo to je to posolstvo, ktoré ste počuli od začiatku, že sa máme navzájom milovať.“ A sám Ježiš takto vysvetlil, prečo jeho učeníci nebojovali, aby ho oslobodili: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta. Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali... Moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ Hoci šlo Ježišovi o život, ľudia okolo neho sa nepokúšali riešiť spor bojovými spôsobmi sveta. — 1. Jána 3:10–12; Ján 18:36.
3, 4. a) Čo prorokoval Izaiáš o „konečnej častí dní“? b) Aké otázky si vyžadujú odpoveď?
3 Vyše 700 rokov pred Kristom prorokoval Izaiáš, že ľudia zo všetkých národov sa zhromaždia k Jehovovmu pravému uctievaniu a nebudú sa viac učiť vojne. Napísal: „A v konečnej častí dní sa stane, že vrch domu Jehovovho bude pevne založený nad vrcholkom vrchov... a budú k nemu prúdiť všetky národy. A mnoho ľudí istotne pôjde a povie: ‚Poďte a vystúpme na Jehovov vrch, k domu Boha Jakobovho; a on nás bude poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.‘ Veď zo Siona vyjde zákon a Jehovovo slovo z Jeruzalema. A istotne bude konať súd medzi národmi a napraví záležitosti mnohých ľudí. A budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne.“a — Izaiáš 2:2–4.
4 Ktoré zo všetkých náboženstiev sveta vyniká tým, že zodpovedá týmto požiadavkám? Kto odmieta učiť sa vojne navzdor väzneniu, koncentračným táborom a rozsudkom smrti?
Kresťanská láska a neutralita
5. Ako prejavujú Jehovovi svedkovia ako jednotlivci kresťanskú neutralitu a prečo?
5 Jehovovi svedkovia sú na celom svete známi tým, že ich osobné svedomie každého z nich vedie k postoju kresťanskej neutrality. V tomto storočí znášali väzenie, koncentračné tábory, mučenie, deportáciu a prenasledovanie, lebo ako celosvetový zbor kresťanov, ktorý je priťahovaný k Bohu, odmietali vzdať sa svojej lásky a jednoty. V nacistickom Nemecku zahynulo v rokoch 1933–1945 asi tisíc svedkov a tisíce boli väznené, lebo odmietli spolupracovať s Hitlerovými vojnovými snahami. Podobne aj v bývalom fašistickom Španielsku za Franca išli stovky mladých svedkov do väzenia, a mnohí radšej strávili priemerne až desať rokov vo vojenských väzniciach, ako by sa mali učiť vojne. V niektorých krajinách mnoho mladých Jehovových svedkov dodnes trpí vo väzení pre svoj kresťanský neutrálny postoj. Jehovovi svedkovia však nezasahujú vládam do ich vojenských programov. Neochvejná kresťanská neutralita svedkov v politických záležitostiach bola jednou zo stálych čŕt ich viery počas všetkých konfliktov a vojen 20. storočia. Označuje ich ako pravých nasledovníkov Krista a oddeľuje ich od náboženstiev kresťanstva. — Ján 17:16; 2. Korinťanom 10:3–5.
6, 7. Čo pochopili Jehovovi svedkovia v súvislosti s kresťanstvom?
6 Jehovovi svedkovia tým, že sa držia Biblie a Kristovho príkladu, dokazujú, že uctievajú pravého Boha Jehovu. Uvedomujú si Božiu lásku, ktorá sa zrkadlí v Ježišovom živote a jeho obeti. Chápu, že pravá kresťanská láska vedie k nerozlučnému svetovému bratstvu, ktoré prevyšuje politické, rasové a národnostné rozpory. Inými slovami, pravé kresťanstvo je viac ako medzinárodné, je nadnárodné, prekračuje národné hranice, moc či záujmy. Pozerá sa na ľudský rod ako na jednu rodinu so spoločným otcom a spoločným stvoriteľom, Bohom Jehovom. — Skutky 17:24–28; Kolosanom 3:9–11.
7 Zatiaľ čo sa takmer všetky ostatné náboženstvá zaplietli do bratovražedných a vražedných vojen, Jehovovi svedkovia dokázali, že si berú k srdcu citované proroctvo Izaiáša 2:4. Možno sa spýtate: ‚Ale odkiaľ sa vzali Jehovovi svedkovia? A v čom spočíva ich činnosť?‘
Boží dlhý rad svedkov
8, 9. Aké poznanie predložil Boh ľudstvu?
8 Pred vyše 2 700 rokmi prorok Izaiáš vyriekol aj nasledujúce pozvanie: „Hľadajte Jehovu, kým sa dá nájsť. Volajte na neho, kým ukazuje, že je blízko. Nech zlý opustí svoju cestu a škodiaci muž svoje myšlienky a nech sa vráti k Jehovovi, ktorý sa zmiluje nad ním, a k nášmu Bohu, lebo odpustí vo veľkej miere.“ — Izaiáš 55:6, 7.
9 Po stáročiach kresťanský apoštol Pavol vysvetlil Grékom v Aténach, ktorí ‚mali bázeň pred [mýtickými] božstvami‘: „[Boh] vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ, aby bývali na celom zemskom povrchu. Vymedzil ustanovené časy a stanovené hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho azda mohli nahmatať a naozaj ho nájsť, lebo v skutočnosti nie je ďaleko od nikoho z nás.“ — Skutky 17:22–28.
10. Ako vieme, že Boh nebol ďaleko od Adama, Evy a ich detí?
10 Boh určite nebol ďaleko od svojich ľudských stvorení Adama a Evy. Rozprával sa s nimi, oznamoval im svoje prikázania a želania. Boh sa neskrýval ani pred ich synmi Kainom a Ábelom. Dal radu nenávistnému Kainovi, keď prejavil závisť pre bratovu obeť Bohu. Ale Kain, namiesto aby zmenil svoj spôsob uctievania, prejavil žiarlivú náboženskú neznášanlivosť a zavraždil svojho brata. — 1. Mojžišova 2:15–17; 3:8–24; 4:1–16.
11. a) Čo znamená grécke slovo na označenie „mučeníka“? b) Ako sa stal Ábel prvým mučeníkom?
11 Ábel sa svojou vernosťou Bohu až po smrť stal prvým mučeníkom.b Bol aj prvým svedkom Boha Jehovu a predchodcom dlhého radu svedkov, ktorí počas celej histórie zachovávali rýdzosť. Tak mohol Pavol vyhlásiť: „Vierou obetoval Ábel Bohu cennejšiu obeť ako Kain a touto vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh svedčil o jeho dare; a hoci zomrel, predsa hovorí pomocou nej.“ — Hebrejom 11:4.
12. Uveďte ďalšie príklady Jehovových verných svedkov.
12 V tom istom liste Hebrejom Pavol vymenúva celý rad verných mužov a žien, ako boli Noach, Abrahám, Sára a Mojžiš, ktorí svojou rýdzosťou vytvorili ‚veľký oblak svedkov [po grécky martyron]‘ a ktorí slúžili ako príklady a povzbudenie pre iných, ktorí sa chceli dozvedieť o pravom Bohu a slúžiť mu. Boli to muži a ženy, ktorí mali vzťah k Bohu Jehovovi. Hľadali ho a našli. — Hebrejom 11:1–12:1.
13. a) Prečo je Ježiš vynikajúcim zjavením Božej lásky? b) Akým zvláštným spôsobom je Ježiš príkladom pre svojich nasledovníkov?
13 Medzi týmito svedkami vynikol ten, ktorý je v knihe Zjavenie opísaný ako „Ježiš Kristus, ‚verný svedok‘“. Ježiš je ďalším jasným svedectvom Božej lásky. Ján totiž napísal: „A my sami sme videli a svedčíme, že Otec vyslal svojho Syna ako Záchrancu sveta. Kto vyznáva, že Ježiš Kristus je Boží Syn, Boh zostáva v spojení s ním a on v spojení s Bohom. A sami sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má k nám Boh.“ Ježiš, ktorý sa narodil ako Žid, bol pravým svedkom a zomrel ako mučeník vo vernosti svojmu Otcovi Jehovovi. Kristovi praví nasledovníci počas stáročí mali byť tiež svedkami pre neho a pre pravého Boha Jehovu. — Zjavenie 1:5; 3:14; 1. Jána 4:14–16; Izaiáš 43:10–12; Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8.
14. Aká otázka si teraz vyžaduje odpoveď?
14 Izaiášovo proroctvo naznačilo, že návrat k pravému Bohu Jehovovi bude znakom „konečnej časti dní“, ktorá sa v iných častiach Biblie nazýva „posledné dni“.c Vzhľadom na náboženskú rozmanitosť a náboženský zmätok, ktorý sme opísali v tejto knihe, vzniká otázka: Kto v týchto posledných dňoch, v ktorých žijeme, skutočne hľadal pravého Boha, aby mu slúžil „duchom a pravdou“? Pri hľadaní odpovede musíme najprv obrátiť pozornosť na udalosti, ktoré sa odohrali v 19. storočí. — Izaiáš 2:2–4; 2. Timotejovi 3:1–5; Ján 4:23, 24.
Mladý muž hľadá Boha
15. a) Kto bol Charles Taze Russell? b) Uveďte niektoré jeho náboženské pochybnosti.
15 V roku 1870 si začal horlivý mladý muž, Charles Taze Russell (1852–1916), klásť mnoho otázok o tradičných náukách kresťanstva. Ako mladík pracoval v otcovej galantérii v rušnom priemyselnom meste Allegheny (teraz súčasť Pittsburghu), v americkej Pennsylvánii. Jeho náboženské zázemie bolo presbyteriánske a kongregačné. Znepokojovali ho však náuky, ako predestinácia a večné muky v pekelnom ohni. Aké mal dôvody pochybovať o týchto základných náukach niektorých náboženstiev kresťanstva? Napísal: „Boh, ktorý by použil svoju moc na vytvorenie ľudských bytostí, o ktorých by predvídal a ktoré by predurčil, že budú večne mučené, by nemohol byť ani múdry, ani spravodlivý, ani milujúci. Jeho úroveň by bola nižšia ako úroveň mnohých ľudí.“ — Jeremiáš 7:31; 19:5; 32:35; 1. Jána 4:8, 9.
16, 17. a) Aké náuky veľmi zaujímali Russellovu biblickú študijnú skupinu? b) Aký veľký spor vznikol a ako Russell reagoval?
16 Nemal ešte ani dvadsať rokov, keď s inými mladými mužmi vytvoril biblickú študijnú skupinu, ktorá sa stretávala každý týždeň. Začali rozoberať biblické učenia o ďalších otázkach, ako nesmrteľnosť duše alebo Kristova výkupná obeť a jeho druhý príchod. V roku 1877, keď mal Russell dvadsaťpäť rokov, predal svoj podiel v otcovom úspešnom podniku a nastúpil dráhu zvestovateľa celým časom.
17 V roku 1878 mal veľký spor s jedným svojím spolupracovníkom, ktorý zavrhol učenie, že Kristova obeť mohla priniesť hriešnikom zmierenie. Vo svojej odpovedi Russell napísal: „Kristus pre nás svojou smrťou a vzkriesením dosiahol rôzne dobré veci. Zastúpil nás v smrti, zomrel ako spravodlivý za nespravodlivých — všetci boli nespravodliví. Ježiš Kristus z Božej milosti okúsil smrť za každého človeka... Stal sa pôvodcom večnej záchrany pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.“ A pokračoval: „Vykúpiť znamená kúpiť späť. Čo kúpil Ježiš späť pre všetkých ľudí? Život. Stratili sme ho neposlušnosťou prvého Adama. Druhý Adam [Kristus] ho kúpil späť vlastným životom.“ — Marek 10:45; Rimanom 5:7, 8; 1. Jána 2:2; 4:9, 10.
18. a) Čo nasledovalo po spore o výkupnom? b) Akým vzorom sa riadili bádatelia Biblie vo veci darov?
18 Russell bol vždy pevným zástancom náuky o výkupnom, a preto zrušil všetky zväzky s týmto bývalým spolupracovníkom. V júli 1879 Russell začal vydávať časopis Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti, dnes na celom svete známy ako Strážna veža hlásajúca Jehovovo kráľovstvo. V roku 1881 spolu s inými oddanými kresťanmi založil nezárobkovú biblickú spoločnosť. Nazývala sa Traktátna spoločnosť Sionskej Strážnej veže a dnes je známa ako Pennsylvánska biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, právny nástroj, ktorý zastupuje Jehovových svedkov. Russell od samého začiatku trval na tom, že na zborových zhromaždeniach sa nebudú robiť zbierky, ani sa nebudú prostredníctvom publikácií Spoločnosti Strážna veža vyprosovať príspevky. Ľudia, ktorí sa pripájali k Russellovi v hlbokom štúdiu Biblie, sa stali známi ako bádatelia Biblie.
Návrat k biblickej pravde
19. Aké učenia kresťanstva zavrhli bádatelia Biblie?
19 Russell a jeho spoločníci vďaka štúdiu Biblie zavrhli učenia kresťanstva o tajomnej „najsvätejšej trojici“, o vrodenej nesmrteľnosti ľudskej duše a o večných mukách v pekelnom ohni. Odmietali tiež, že by bola potrebná samostatná trieda duchovenstva školená v seminári. Chceli sa vrátiť k pokorným počiatkom kresťanstva, keď zbory viedli duchovne spôsobilí starší bez nároku na plat alebo peňažnú odmenu. — 1. Timotejovi 3:1–7; Títovi 1:5–9.
20. Čo zistili bádatelia Biblie o Kristovej parousíi a o roku 1914?
20 Bádatelia Biblie sa pri skúmaní Božieho slova živo zaujímali o proroctvá Kresťanských gréckych písiem v súvislosti so „skonaním sveta“ a Kristovým „príchodom“. (Matúš 24:3, RP) Keď sa obrátili na grécky text, zistili, že Kristov „príchod“ je vlastne parousía čiže neviditeľná prítomnosť. Teda Kristus informoval svojich učeníkov o dôkazoch svojej neviditeľnej prítomnosti v čase konca, nie o budúcom viditeľnom príchode. Popri tomto štúdiu túžili bádatelia Biblia porozumieť i biblickej chronológii súvisiacej s Kristovou prítomnosťou. Všetky podrobnosti nepochopili, ale uvedomili si, že rok 1914 bude kritickým dátumom ľudských dejín. — Matúš 24:3–22; Lukáš 21:7–33, Int.
21. Akú zodpovednosť cítil Russell a jeho spoluveriaci?
21 Russell vedel, že sa musí vykonať veľké zvestovateľské dielo. Mal na pamäti Ježišove slová zaznamenané Matúšom: „A toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom; a potom príde koniec.“ (Matúš 24:14; Marek 13:10) Bádatelia Biblie cítili pred rokom 1914 naliehavosť tejto činnosti. Verili, že ich zvestovanie v tom roku vyvrcholí, a preto usudzovali, že by mali vynaložiť všetku námahu, aby ostatným pomohli spoznať „toto dobré posolstvo o kráľovstve“. Po čase sa biblické kázne Ch. T. Russella vydávali v tisícoch novín na celom svete.
Skúšky a zmeny
22–24. a) Ako sa zachovala väčšina bádateľov Biblie, keď zomrel Ch. T. Russell? b) Kto sa stal po Russellovi prezidentom Spoločnosti Strážna veža?
22 V roku 1916 Charles Taze Russell počas zvestovateľskej cesty po Spojených štátoch vo veku šesťdesiatštyri rokov náhle zomrel. Čo bude teraz s bádateľmi Biblie? Skončia, akoby boli iba nasledovníkmi človeka? Ako budú čeliť skúškam 1. svetovej vojny (1914–1918), vraždeniu, do ktorého sa zakrátko zapoja aj Spojené štáty?
23 Reakciu väčšiny bádateľov Biblie vystihli slová W. E. Van Amburgha, úradníka Spoločnosti Strážna veža: „Toto veľké celosvetové dielo nie je dielom jednej osoby. Na to je príliš veľké. Je to Božie dielo a nemení sa. Boh v minulosti používal mnoho služobníkov a nepochybne ich ešte mnoho použije v budúcnosti. Nie sme zasvätení človeku ani dielu nejakého človeka, ale tomu, aby sme konali Božiu vôľu, a Boh nám ju zjaví cez svoje Slovo a cez vedenie prozreteľnosti. Boh je stále pri kormidle.“ — 1. Korinťanom 3:3–9.
24 V januári 1917 bol za druhého prezidenta Spoločnosti Strážna veža zvolený Joseph F. Rutherford, právnik a horlivý bádateľ Biblie. Bol dynamickou osobnosťou a nedal sa zastrašiť. Vedel, že Božie kráľovstvo sa musí zvestovať. — Marek 13:10.
Obnovená horlivosť a nové meno
25. Ako odpovedali bádatelia Biblie na výzvu v rokoch po prvej svetovej vojne?
25 Spoločnosť Strážna veža poriadala v rokoch 1919 a 1922 v Spojených štátoch zjazdy. Po prenasledovaní v Spojených štátoch za 1. svetovej vojny to bolo pre vtedajších niekoľko tisíc bádateľov Biblie ako nové Letnice. (Skutky 2:1–4) Namiesto aby podľahli strachu z človeka, chopili sa s ešte väčšou silou biblickej výzvy, aby šli a zvestovali národom. V roku 1919 začala Spoločnosť Strážna veža vydávať okrem Strážnej veže ešte ďalší časopis, nazývaný Zlatý vek, dnes na celom svete známy ako Prebuďte sa! Poslúžil ako mocný nástroj na prebúdzanie ľudí, aby pochopili význam doby, v ktorej žijeme, a aby si vybudovali vieru v stvoriteľov sľub pokojného nového sveta.
26. a) Na akú povinnosť kládli bádatelia Biblie stále väčší dôraz? b) Aké jasnejšie porozumenie Biblie získali bádatelia Biblie?
26 Počas 20. a 30. rokov bádatelia Biblie kládli stále väčší dôraz na spôsob zvestovania raných kresťanov — z domu do domu. (Skutky 20:20) Každý veriaci mal povinnosť svedčiť čo najväčšiemu počtu ľudí o Kristovom kráľovskom panstve. Z Biblie jasne pochopili, že veľká sporná otázka, pred ktorou stojí ľudstvo, je otázka univerzálnej zvrchovanosti a že ju vyrieši Boh Jehova, až rozdrví Satana a všetky jeho zhubné diela na zemi. (Rimanom 16:20; Zjavenie 11:17, 18) V súvislosti s touto spornou otázkou si ocenili, že záchrana človeka je až na druhom mieste za ospravedlnením Boha ako právoplatného Zvrchovaného vládcu. Preto budú verní svedkovia musieť byť na zemi ochotní svedčiť o Božích predsavzatiach a zvrchovanosti. Ako bolo učinené zadosť tejto požiadavke? — Jób 1:6–12; Ján 8:44; 1. Jána 5:19, 20.
27. a) Aká závažná udalosť sa odohrala v roku 1931? b) Podľa akých znakov poznať svedkov?
27 V júli 1931 bádatelia Biblie konali zjazd v Columbe, Ohio, na ktorom tisíce prítomných prijali rezolúciu. V nej radostne prijali za svoje „meno, ktoré vyslovili ústa Pána Boha“, a vyhlásili: „Želáme si byť známi a nazývaní týmto menom, totiž menom ‚Jehovovi svedkovia‘.“ A odvtedy sú Jehovovi svedkovia známi na celom svete nielen pre svoju vyhranenú vieru, ale aj pre svoju horlivú službu z domu do domu i na ulici. (Pozri strany 356, 357.) — Izaiáš 43:10–12; Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8.
28. Aké jasnejšie porozumenie o vláde Kráľovstva získali svedkovia v roku 1935?
28 V roku 1935 svedkovia dospeli k jasnejšiemu pochopeniu vzhľadom na nebeskú triedu Kráľovstva, ktorá bude vládnuť s Kristom, a vzhľadom na jej poddaných na zemi. Vedeli už, že počet pomazaných kresťanov povolaných k nebeskej spoluvláde s Kristom bude len 144 000. Aká teda bude nádej ostatného ľudstva? Vláda potrebuje na oprávnenie svojej existencie poddaných. Aj táto nebeská vláda, Kráľovstvo, bude mať milióny poslušných poddaných tu na zemi. Bude ich „veľký zástup, ktorý nemohol nikto spočítať, zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“, ktorý volá: „Za záchranu vďačíme svojmu Bohu [Jehovovi] sediacemu na tróne a Baránkovi [Ježišovi Kristovi].“ — Zjavenie 7:4, 9, 10; 14:1–3; Rimanom 8:16, 17.
29. Akú úlohu si uvedomili a prijali svedkovia?
29 Toto porozumenie o veľkom zástupe ukázalo Jehovovým svedkom, že majú pred sebou obrovskú úlohu — nájsť a vyučiť celé milióny ľudí, ktorí hľadajú pravého Boha a ktorí vytvoria „veľký zástup“. To bude znamenať medzinárodnú vzdelávaciu kampaň. Bude to vyžadovať školených rečníkov a služobníkov. Budú potrebné školy. Všetko toto predvídal ďalší prezident Spoločnosti Strážna veža.
Celosvetové pátranie po tých, ktorí hľadajú Boha
30. Aké udalosti 30. a 40. rokov doľahli na svedkov?
30 V roku 1931 bolo ani nie 50 000 svedkov v menej ako päťdesiatich krajinách. Udalosti 30. a 40. rokov im zvestovanie nijako neuľahčili. Toto obdobie bolo obdobím vzostupu fašizmu a nacizmu a vypuknutia 2. svetovej vojny. V roku 1942 zomrel J. F. Rutherford. Spoločnosť Strážna veža bude potrebovať pevné vedenie, aby zvestovanie Jehovových svedkov dosiahlo ďalší rozmach.
31. Čo sa začalo v roku 1943, aby sa rozšírilo zvestovanie dobrého posolstva?
31 V roku 1942 bol za tretieho prezidenta Spoločnosti Strážna veža vybraný tridsaťšesťročný Nathan H. Knorr. Bol to energický organizátor, ktorý jasne chápal, že je nutné čo najrýchlejšie podporiť zvestovanie dobrého posolstva na celom svete, hoci národy boli dosiaľ zmietané svetovou vojnou. Preto ihneď uskutočnil plán vytvoriť školu na výcvik misionárov, ktorá dostala názov Biblická škola Strážnej veže Gileád.d Prvých sto študentov, všetko služobníci celým časom, nastúpilo v januári 1943. Takmer pol roka intenzívne študovali Bibliu a s ňou súvisiace služobné predmety, kým boli vyslaní do svojho pridelenia, zväčša do cudziny. Do roku 1990 graduovalo v škole 89 tried a z Gileádu vyšli tisíce služobníkov, aby slúžili na celom svete.
32. Aký pokrok urobili Jehovovi svedkovia od roku 1943?
32 V roku 1943 zvestovalo len 126 329 svedkov v 54 krajinách. Napriek surovému odporu nacizmu, fašizmu, komunizmu a Katolíckej akcie, ako aj takzvaných demokracií počas 2. svetovej vojny, Jehovovi svedkovia dosiahli do roku 1946 vrcholný počet vyše 176 000 zvestovateľov Kráľovstva. O štyridsaťštyri rokov ich bolo činných takmer štyri milióny vo vyše 200 krajinách, ostrovoch a územiach. Ich totožnosť jasne určená menom a činnosťou nepochybne prispela k tomu, že sa stali známi po celom svete. Ich výkonnosť však veľmi ovplyvnili aj iné činitele. — Zechariáš 4:6.
Biblická vzdelávacia organizácia
33. Prečo majú Jehovovi svedkovia sály kráľovstva?
33 Jehovovi svedkovia konajú týždenne zhromaždenia, na ktorých sa študuje Biblia v sálach kráľovstva, ktoré slúžia vo vyše 63 000 zboroch na celej zemi. Tieto zhromaždenia nie sú založené na rituále ani na citoch, ale na získavaní presného poznania Boha, jeho Slova a jeho predsavzatí. A tak sa Jehovovi svedkovia tri razy do týždňa schádzajú s cieľom zväčšovať svoje porozumenie Biblie a učiť sa, ako zvestovať a vyučovať iných jej posolstvo. — Rimanom 12:1, 2; Filipanom 1:9–11; Hebrejom 10:24, 25.
34. Čo je cieľom školy teokratickej služby?
34 Obsahom jedného zhromaždenia, ktoré sa koná uprostred týždňa, je napríklad škola teokratickej služby, do ktorej sa môžu prihlásiť členovia zboru. Táto škola, ktorej predsedá spôsobilý kresťanský starší, slúži na školenie mužov, žien a detí v umení vyučovať a vyjadrovať sa v súlade s biblickými zásadami. Apoštol Pavol povedal: „Nech je vaša reč vždy ľúbezná, okorenená soľou, aby ste vedeli, ako by ste mali každému odpovedať.“ Svedkovia sa na svojich zhromaždeniach aj učia, ako zvestovať posolstvo o Kráľovstve „s miernosťou a hlbokou úctou“. — Kolosanom 4:6; 1. Petra 3:15.
35. Uveďte niektoré ďalšie zhromaždenia Jehovových svedkov. Na čo sú užitočné?
35 V iný deň sa svedkovia schádzajú, aby si vypočuli štyridsaťpäťminútovú biblickú prednášku, po ktorej nasleduje hodinová zborová úvaha (pomocou otázok a odpovedí) na biblickú tému, ktorá sa týka kresťanského učenia alebo správania. Členovia zboru sa môžu na nej slobodne zúčastniť. Každý rok sa svedkovia zúčastňujú aj na troch väčších zhromaždeniach, zjazdoch, ktoré trvajú od jedného do štyroch dní, kde sa ich zvyčajne zhromaždia tisíce, aby počúvali biblické prednášky. Vďaka týmto a iným voľne prístupným zhromaždeniam každý svedok prehlbuje svoje poznanie Božích sľubov o zemi a ľudstve a navyše získava aj výbornú výchovu v kresťanskej mravnosti. Každý je priťahovaný bližšie k pravému Bohu Jehovovi tým, že sa riadi učením a príkladom Ježiša Krista. — Ján 6:44, 65; 17:3; 1. Petra 1:15, 16.
Ako sú svedkovia organizovaní?
36. a) Majú Jehovovi svedkovia platenú triedu duchovenstva? b) Kto sa teda ujíma vedenia v zbore?
36 Je logické, že ak svedkovia konajú zhromaždenia a sú organizovaní, aby zvestovali, musia mať niekoho, kto sa ujíma vedenia. Nemajú však platenú triedu duchovenstva ani charizmatického vodcu, na ktorého by sa obracali. (Matúš 23:10) Ježiš povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Matúš 10:8; Skutky 8:18–21) V každom zbore sú duchovne spôsobilí starší a služobní pomocníci, z ktorých mnohí majú svetské zamestnanie a starajú sa o rodinu a ktorí sa dobrovoľne ujímajú vedenia vo vyučovaní a riadení zboru. To presne zodpovedá vzoru vytýčenému kresťanmi prvého storočia. — Skutky 20:17; Filipanom 1:1; 1. Timotejovi 3:1–10, 12, 13.
37. Ako sú menovaní starší a služobní pomocníci?
37 Ako sú však títo starší a služobní pomocníci menovaní? Ich menovanie sa robí pod dozorom vedúceho zboru pomazaných starších z rôznych krajín, ktorých úloha je obdobou tej, ktorú vykonával zbor apoštolov a starších v Jeruzaleme, keď sa ujímal vedenia v ranom kresťanskom zbore. Ako sme videli z 11. kapitoly, žiaden apoštol nemal prvenstvo pred ostatnými. Robili rozhodnutia ako skupina, a tieto rozhodnutia uznávali zbory rozptýlené po celom starovekom rímskom svete. — Skutky 15:4–6, 22, 23, 30, 31.
38. Aké úlohy plní vedúci zbor?
38 Rovnaké usporiadanie platí v dnešnom vedúcom zbore Jehovových svedkov. Každý týždeň sa konajú schôdzky vo svetovom ústredí v Brooklyne v New Yorku a odtiaľ sa posielajú pokyny výborom odbočiek na celom svete, ktoré dozerajú na služobnú činnosť v každej krajine. Tým, že sa Jehovovi svedkovia riadia príkladom raných kresťanov, dokázali pokryť obrovskú rozlohu zeme zvestovaním dobrého posolstva o Božom kráľovstve. Táto práca pokračuje v celosvetovom meradle. — Matúš 10:23; 1. Korinťanom 15:58.
Zbiehajú sa k pravému Bohu
39. a) Prečo sú svedkovia neutrálni v politických otázkach? b) Ako sa darí svedkom pod zákazom?
39 Počas dvadsiateho storočia sa Jehovovým svedkom darilo na celej zemi. Platí to aj o krajinách, kde boli zakázaní alebo verejne odsúdení. Tieto zákazy vydávali väčšinou režimy, ktoré nepochopili neutrálny postoj Jehovových svedkov k politickým a nacionalistickým zväzkom tohto sveta. (Pozri rámček, strana 347.) A predsa sa v takýchto krajinách desaťtisíce ľudí obrátilo k Božiemu kráľovstvu ako k jedinej pravej nádeji na mier a bezpečnosť ľudstva. Vo väčšine národov sa vydalo ohromné svedectvo a teraz sú milióny činných svedkov. — Pozri tabuľku, strana 361.
40, 41. a) Čo teraz očakávajú Jehovovi svedkovia? b) Na akú otázku ešte treba odpovedať?
40 Vo svojej kresťanskej láske a nádeji na „nové nebo a novú zem“ Jehovovi svedkovia hľadia do blízkej budúcnosti, keď udalosti, ktoré otrasú svetom, čoskoro ukončia všetku nespravodlivosť, skazenosť a bezprávie na tejto zemi. Preto budú stále navštevovať svojich blížnych v úprimnej snahe priviesť ľudí s poctivým srdcom bližšie k pravému bohu Jehovovi. — Zjavenie 21:1–4; Marek 13:10; Rimanom 10:11–15.
41 A čo podľa biblického proroctva prinesie budúcnosť ľudstvu, náboženstvu a tejto znečistenej zemi? Na túto životne dôležitú otázku odpovie posledná kapitola. — Izaiáš 65:17–25; 2. Petra 3:11–14.
[Poznámky pod čiarou]
a Tieto posledné dve vety sa nachádzajú na „Izaiášovom múre“ pred budovami OSN, ako aj na soche v záhradách OSN, a ich splnenie je vlastne jedným z cieľov OSN.
b Grécke slovo na označenie „mučeníka“, martyros („ten, kto vydáva svedectvo svojou smrťou“, An Expository Dictionary of New Testament Words [Výkladový slovník novozákonných slov] od W. E. Vinea), vlastne znamená „svedok“ („ten, kto potvrdzuje alebo môže potvrdiť, čo sám videl alebo počul alebo vie akýmkoľvek iným spôsobom“, A Greek-English Lexicon of the New Testament, [Grécko–anglický lexikon Nového zákona] od J. H. Thayera).
c Podrobnú úvahu o „posledných dňoch“ nájdete v knihe Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, 1990, kapitola 18.
d Gileád, odvodené z hebrejského Galed, znamená „hromada svedectva“. Pozri aj Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma), zväzok 1., strany 882, 942. — 1. Mojžišova 31:47–49.
[Rámček na strane 347]
Kresťanská neutralita v pohanskom Ríme
V súlade so zásadami lásky a pokoja, ktoré vyučoval Ježiš, a na základe osobného štúdia Božieho slova sa raní kresťania nechceli zúčastňovať vojen ani sa učiť bojovať. Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta. Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali, aby som nebol vydaný Židom. Moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ — Ján 18:36.
Ešte v roku 295 n. l. bol Maximilianus z Theveste, syn vyslúžilého rímskeho vojaka, povolaný do vojenskej služby. Keď sa ho prokonzul pýtal na meno, odpovedal: „Prečo chceš vedieť moje meno? Svedomie mi nedovoľuje vojenskú službu: som kresťan... Nemôžem slúžiť; nemôžem zhrešiť proti svojmu svedomiu.“ Prokonzul ho varoval, že príde o život, keď neposlúchne. „Nebudem slúžiť. Môžeš ma sťať, ale nebudem slúžiť mocnostiam tohto sveta; chcem slúžiť svojmu Bohu.“ — An Historian’s Approach to Religion (Historikov prístup k náboženstvu) od Arnolda Toynbeeho.
V novej dobe osobné štúdium Biblie viedlo jednotlivých svedkov Jehovu na celom svete k tomu, aby sa riadili svedomím a zaujali podobný postoj. V niektorých krajinách mnohí zaplatili najvyššiu cenu, najmä v nacistickom Nemecku, kde boli počas 2. svetovej vojny strieľaní, vešaní a stínaní. No ich celosvetová jednota založená na kresťanskej láske nebola nikdy zlomená. Nikto nikdy nezomrel vo vojne rukou kresťanského svedka Jehovu. Ako inak mohli vyzerať ľudské dejiny, keby každý vyznávač kresťanstva aj žil podľa Kristovho pravidla lásky! — Rimanom 13:8–10; 1. Petra 5:8, 9.
[Rámček/obrázky na stranách 356, 357]
Čomu veria Jehovovi svedkovia?
Otázka: Čo je duša?
Odpoveď: V Biblii je duša (po hebrejsky nefeš, po grécky psyché) osobou alebo živočíchom alebo životom, ktorý táto osoba alebo živočích má.
„A Boh povedal ďalej: ‚Nech zem vydá živé duše podľa ich druhov, domáce zviera a pohybujúceho sa živočícha a divé zemské zviera podľa svojho druhu.‘... A Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ — 1. Mojžišova 1:24; 2:7.
Zvieratá a človek SÚ živé duše. Duša nie je niečo samostatne existujúce. Môže zomrieť, a tiež zomiera. „Hľa, všetky duše — patria mne. Ako otcova duša, tak synova duša — patria mne. Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ — Ezechiel 18:4.
Otázka: Je Boh trojica?
Odpoveď: Jehovovi svedkovia veria, že Jehova je Zvrchovaný Pán vesmíru, ktorý nemá sebe rovného. „Počúvaj, ó, Izrael: Jehova, náš Boh, je jeden Jehova.“ (5. Mojžišova 6:4) Kristus Ježiš bol ako Slovo duchovným tvorom a prišiel na zem, poslúchnuc vôľu svojho Otca. Je podriadený Jehovovi. „Ale keď mu [Kristovi] bude všetko podrobené, potom sa aj sám Syn podrobí Tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh každému všetkým.“ — 1. Korinťanom 15:28; pozri aj Matúša 24:36; Marka 12:29; Jána 1:1–3, 14–18; Kolosanom 1:15–20.
Svätý duch je Božia činná sila čiže energia v činnosti, nie osoba. — Skutky 2:1–4, 17, 18.
Otázka: Uctievajú Jehovovi svedkovia modly?
Odpoveď: Jehovovi svedkovia nepestujú modlárstvo žiadneho druhu, či sa to týka modiel, osôb alebo organizácií.
„Vieme, že modla nie je vo svete nič a že niet Boha okrem jedného. Lebo hoci sú takí, ktorí sa nazývajú ‚bohmi‘, či v nebi, alebo na zemi, tak ako je mnoho ‚bohov‘ a mnoho ‚pánov‘, pre nás je skutočne jeden Boh, Otec, z ktorého je všetko, a my pre neho; a je jeden Pán, Ježiš Kristus, prostredníctvom ktorého je všetko, a my prostredníctvom neho.“ — 1. Korinťanom 8:4–6; pozri aj Žalm 135:15–18.
Otázka: Slúžia Jehovovi svedkovia omšu alebo sa zúčastňujú prijímania?
Odpoveď: Jehovovi svedkovia neveria v transsubstanciáciu, čo je rímskokatolícka náuka. A predsa slávia Pánovu večeru v deň, ktorý zodpovedá židovskému 14. nizanu (zvyčajne v marci alebo v apríli) ako každoročnú pripomienku Kristovej smrti. Na tomto zhromaždení si v zbore podávajú nekvasený chlieb a červené víno ako symbol Kristovho bezhriešneho tela a obetnej krvi. Symboly prijímajú len tí, ktorí majú nádej vládnuť s Kristom v jeho nebeskom kráľovstve. — Marek 14:22–26; Lukáš 22:29; 1. Korinťanom 11:23–26; Zjavenie 14:1–5.e
[Obrázky]
Jehovovi svedkovia sa pravidelne schádzajú v sálach kráľovstva na štúdium Biblie
Sály kráľovstva: Ičihara, Japonsko (na predošlej strane) a Boituva, Brazília
[Poznámka pod čiarou]
e Ďalšiu úvahu na túto tému nájdete v knihe Rozhovory z Písma, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, 1985, strany 261–269; angl. Slovenské vydanie, strany 155–158.
[Tabuľka na strane 361]
Niektoré krajiny, v ktorých svedkovia zvestujú
Krajina Činní svedkovia
Argentína 88 000
Austrália 55 000
Brazília 328 000
Británia 126 000
Kanada 105 000
Kolumbia 50 000
Salvádor 20 000
Fínsko 18 000
Francúzsko 118 000
Nemecko 158 000
Grécko 25 000
Maďarsko 12 000
India 12 000
Taliansko 187 000
Japonsko 159 000
Kórea 67 000
Libanon 3 000
Mexiko 336 000
Nigéria 151 000
Filipíny 110 000
Poľsko 102 000
Portugalsko 39 000
Portoriko 25 000
Južná Afrika 52 000
Španielsko 88 000
USA 893 000
Venezuela 56 000
Zambia 78 000
25 krajín pod zákazom 99 000
Na celom svete za rok 1991: 66 000 zborov 4 279 000 svedkov
[Obrázky na strane 346]
Na mierovej soche OSN je vyrytý nápis: „Prekujeme svoje meče na radlice“; na „Izaiášovom múre“ je uvedený biblický text
[Obrázok na strane 351]
Jehovovi svedkovia veria v Kristovu výkupnú obeť za hriechy ľudstva
[Obrázky na strane 363]
Zjazdové sály Jehovových svedkov: letecký pohľad na sálu v East Pennines, Anglicko
Zjazdová sála vo Fort Lauderdale na Floride, USA, používaná pre anglické, španielske a francúzske programy
[Obrázky na strane 364]
Svetové ústredie Spoločnosti Strážna veža v Brooklyne, New York; (zhora vľavo) kancelárie, tlačiarne a obytné budovy (farebne zvýraznené)
[Obrázky na strane 365]
Kancelárie odbočiek Strážnej veže (zhora vľavo) v Južnej Afrike, v Španielsku a na Novom Zélande
-
-
Pravý Boh a vaša budúcnosťĽudstvo hľadá Boha
-
-
16. kapitola
Pravý Boh a vaša budúcnosť
„V tomto tajomnom vesmíre je jedna vec, ktorou si človek môže byť istý. Človek určite nie je najväčšia duchovná veličina vo vesmíre... Vo vesmíre je čosi, čo je duchovne väčšie ako človek... Cieľom človeka je hľadať spojenie s tým, čo je za javmi, a hľadá to preto, aby uviedol svoje ja do súladu s touto absolútnou duchovnou skutočnosťou.“ — An Historian’s Approach to Religion (Historikov prístup k náboženstvu) od Arnolda Toynbeeho.
1. (Zahrň úvod.) a) Čo uznal historik Toynbee o človeku a vesmíre? b) Ako určuje Biblia totožnosť „absolútnej duchovnej skutočnosti“?
PO VÄČŠIU časť uplynulých šesťtisíc rokov ľudstvo s väčšou či menšou horlivosťou hľadalo túto „absolútnu duchovnú skutočnosť“. Každé veľké náboženstvo dalo tejto skutočnosti iné meno. Meno, ktoré dávate „absolútnej duchovnej skutočnosti“, závisí od vášho náboženstva — či ste hinduistom, moslimom, budhistom, šintoistom, konfucianistom, taoistom, židom, kresťanom alebo niečím iným. Ale Biblia dáva tejto skutočnosti meno, rod i osobnosť — Jehova, živý Boh. Tento jedinečný Boh povedal perzskému Cýrovi Veľkému: „Som Jehova a niet nikoho iného. Okrem mňa niet nijakého Boha... Sám som urobil zem a stvoril som na nej i človeka.“ — Izaiáš 45:5, 12, 18; Žalm 68:19, 20; 68:20, 21, RP.
Jehova — Boh spoľahlivého proroctva
2. Na koho by sme sa mali obrátiť, ak chceme mať spoľahlivé informácie o budúcnosti, a prečo?
2 Jehova je pravým ukončením ľudského hľadania Boha. Jehova sa zjavil ako Boh proroctiev, ktorý môže oznámiť koniec už od počiatku. Cez proroka Izaiáša povedal: „Pamätajte na prvé veci z dávneho času, že som Božský a niet iného Boha, ani nikto nie je ako ja; Ten, ktorý od začiatku hovorí o konci a oddávna veci, ktoré sa ešte nestali; Ten, ktorý hovorí: ‚Moja rada bude stáť a urobím všetko, čo je mojím potešením‘... Hovoril som o tom, aj to privediem. Utvoril som to, aj to vykonám.“ — Izaiáš 46:9–11; 55:10, 11.
3. a) Aké udalosti môžeme predvídať pomocou biblického proroctva? b) Čo urobil Satan neveriacim a prečo?
3 Pri takom spoľahlivom Bohu proroctiev sa môžeme dozvedieť, čo sa stane so svetovým systémom rozdeľujúcich náboženstiev. Môžeme potom aj predpovedať, čo postihne mocné politické organizácie, ktoré zdanlivo ovládajú osud sveta. Ba i viac: môžeme predpovedať, aký koniec čaká ‚boha tohto systému vecí‘, Satana, ktorý ‚zaslepil myseľ neveriacich‘ množstvom náboženstiev, ktoré odvádzali ľudí od pravého Boha, od Jehovu. A prečo ich Satan zaslepoval? „Aby nepresvietilo osvietenie slávnym dobrým posolstvom o Kristovi, ktorý je obrazom Boha.“ — 2. Korinťanom 4:3, 4; 1. Jána 5:19.
4. Na aké otázky o zemi a o budúcnosti človeka treba odpovedať?
4 Môžeme vedieť aj to, čo nastane po týchto predpovedaných udalostiach. V akom stave bude nakoniec zem? Bude znečistená? Alebo zničená? Odlesnená? Alebo sa zem a ľudský rod obnovia? Ako budeme vidieť, Biblia odpovedá na všetky tieto otázky. Najprv však obráťme pozornosť na bezprostrednú budúcnosť.
Totožnosť „Veľkého Babylonu“
5. Čo videl Ján vo videní?
5 Biblická kniha Zjavenie bola apoštolovi Jánovi zjavená na ostrove Patmos v roku 96 n. l. Kreslí živé obrazy veľkých udalostí, ku ktorým dôjde v čase konca, v ktorom podľa biblických dôkazov žije ľudstvo od roku 1914.a Jeden z tých symbolických obrazov, ktoré videl Ján vo videní, tvorí vyzývavá nehanebná prostitútka, nazývaná „Veľký Babylon, matka smilníc a ohavností zeme“. V akom stave sa nachádzala? „Videl som, že tá žena je opitá krvou svätých a krvou Ježišových svedkov.“ — Zjavenie 17:5, 6.
6. Prečo Veľký Babylon nepredstavuje vládnúce politické prvky sveta?
6 Koho predstavuje táto žena? Nemusíme jej totožnosť hádať. Možno ju odhaliť vylučovacou metódou. V tom istom videní Ján počuje anjela, ako hovorí: „Poď, ukážem ti rozsudok nad veľkou smilnicou, ktorá sedí na mnohých vodách, s ktorou smilnili králi zeme, zatiaľ čo tí, ktorí obývajú zem, boli opití vínom jej smilstva.“ Ak s ňou smilnia králi čiže vládcovia zeme, znamená to, že smilnica nemôže predstavovať vládnúce politické prvky sveta. — Zjavenie 17:1, 2, 18.
7. a) Prečo Veľký Babylon nepredstavuje obchodné prvky? b) Čo predstavuje Veľký Babylon?
7 Tá istá správa nám hovorí, že „cestujúci obchodníci zeme zbohatli z moci jeho nehanebného prepychu“. Preto Veľký Babylon nemôže predstavovať podnikateľské čiže ‚obchodné‘ prvky sveta. A predsa inšpirovaný text hovorí: „Vody, ktoré si videl, kde sedí smilnica, znamenajú ľudí, zástupy, národy a jazyky.“ Aký iný základný prvok tohto svetového systému ostáva, aby zodpovedal opisu symbolickej smilnice smilniacej s politickými vládcami, obchodujúcej s podnikateľskými kruhmi a tróniacej v sláve nad ľuďmi, zástupmi, národmi a jazykmi? Je to falošné náboženstvo vo všetkých jeho rôznych preoblečeniach! — Zjavenie 17:15; 18:2, 3.
8. Aké ďalšie skutočnosti potvrdzujú totožnosť Veľkého Babylonu?
8 Totožnosť Veľkého Babylonu potvrdzuje anjelovo odsúdenie jeho ‚špiritistických zvykov, [ktorými] boli zvedené všetky národy‘. (Zjavenie 18:23) Všetky formy špiritizmu majú náboženský charakter a sú inšpirované démonmi. (5. Mojžišova 18:10–12) Veľký Babylon teda musí predstavovať niečo náboženské. Z biblických dôkazov vyplýva, že je to celá Satanova ríša falošného náboženstva. Satan podporuje toto náboženstvo v mysliach ľudí, aby odvrátil pozornosť od pravého Boha Jehovu. — Ján 8:44–47; 2. Korinťanom 11:13–15; Zjavenie 21:8; 22:15.
9. Aké spoločné nitky možno nájsť v mnohých náboženstvách?
9 Ako sme videli v celej tejto knihe, neprehľadnou spleťou svetových náboženstiev prechádzajú spoločné nitky. Mnohé náboženstvá majú korene v mytológii. Takmer všetky náboženstvá sú spolu zviazané nejakým druhom viery v domnele nesmrteľnú ľudskú dušu, ktorá prežíva smrť a odchádza do záhrobia alebo sa sťahuje do iného tvora. Mnohé náboženstvá majú spoločného menovateľa viery v strašnom mieste múk a trápenia, nazývanom peklo. Iné náboženstvá spája prastará pohanská viera v triády, trojice a v matky–bohyne. Preto je primerané, aby boli všetky zahrnuté pod jeden zložený symbol smilnice, „Veľkého Babylonu“. — Zjavenie 17:5.
Čas utiecť z falošného náboženstva
10. Aký koniec je predpovedaný náboženskej smilnici?
10 Aký koniec predpovedá Biblia tejto celosvetovej smilnici? Kniha Zjavenie opisuje symbolickým jazykom zničenie z rúk politických prvkov. Symbolizuje ich „desať rohov“, ktoré podporujú Organizáciu Spojených národov, „šarlátové divé zviera“, ktoré je obrazom Satanovho politického systému poškvrneného krvou. — Zjavenie 16:2; 17:3–16.b
11. a) Prečo Boh odsudzuje falošné náboženstvo? b) Čo sa stane s Veľkým Babylonom?
11 Toto zničenie Satanovej svetovej ríše falošného náboženstva vyplynie z Božieho odsúdenia týchto náboženstiev. Bude na nich nájdená vina duchovného smilstva, lebo sa spriahli so svojimi utláčajúcimi politickými milencami a podporovali ich. Falošné náboženstvo poškvrnilo svoj odev nevinnou krvou tým, že vlastenecky podporovalo vládnúcu elitu každého národa vo vojnách. Preto Jehova vkladá do srdca politických prvkov, aby vykonali jeho vôľu na Veľkom Babylone a spustošili ho. — Zjavenie 17:16–18.
12. a) Čo musíte teraz urobiť, aby ste boli zachránení, keď bude Babylon zničený? b) Podľa akých náuk možno spoznať pravé náboženstvo?
12 Čo by bolo z našej strany treba urobiť, keď svetové náboženstvá čaká takáto budúcnosť? Odpoveďou je to, čo počul Ján, keď hlas z neba povedal: „Vyjdite z neho, ľud môj, ak nechcete mať s ním účasť na jeho hriechoch a ak nechcete dostať časť z jeho rán. Lebo jeho hriechy sa nahromadili až do neba a Boh si pripomenul jeho skutky nespravodlivosti.“ Preto je teraz čas poslúchnuť anjelovu výzvu vyjsť zo Satanovej ríše falošného náboženstva a pripojiť sa k Jehovovmu pravému uctievaniu. (Pozri rámček, strana 377.) — Zjavenie 17:17; 18:4, 5; porovnaj Jeremiáša 2:34; 51:12, 13.
Je blízko Armagedon
13. Aké udalosti sa zakrátko musia odohrať?
13 Zjavenie hovorí, že „v jednom dni prídu jeho rany, smrť a smútok a hlad, a bude úplne spálený ohňom“. Podľa všetkých prorockých náznakov v Biblii je tento „jeden deň“ čiže krátky čas rýchlej popravy teraz blízko. Zničením Veľkého Babylonu sa začne obdobie „veľkého súženia“, ktoré vyvrcholí „vojnou veľkého dňa Boha, Všemohúceho“, „Har–magedonom“. Táto vojna čiže armagedonská bitka spôsobí porážku Satanovho politického systému a uvrhnutie Satana do priepasti. Zažiari spravodlivý nový svet. — Zjavenie 16:14–16; 18:7, 8; 21:1–4; Matúš 24:20–22.
14, 15. Aké biblické proroctvo sa zreteľne blíži k svojmu splneniu?
14 Priamo pred našimi očami sa už blíži aj splnenie ďalšieho významného biblického proroctva. Apoštol Pavol prorokoval a varoval: „Bratia, čo sa týka časov a období, netreba vám nič písať. Veď sami veľmi dobre viete, že Jehovov deň prichádza presne tak ako zlodej v noci. Keď povedia: ‚Mier a bezpečie!‘, vtedy ihneď príde na nich náhle zničenie ako tiesnivé bolesti na ťarchavú ženu; a určite neuniknú.“ — 1. Tesaloničanom 5:1–3.
15 Zdalo by sa, že národy, ktoré boli predtým bojovné a navzájom sa podozrievali, sa teraz opatrne blížia k situácii, keď budú môcť vyhlásiť svetový mier a bezpečie. A tak vieme ešte z inej strany, že deň Jehovovho súdu nad falošným náboženstvom, nad národmi a nad ich vládcom Satanom je blízko. — Sofoniáš 2:3; 3:8, 9; Zjavenie 20:1–3.
16. Prečo je dnes Jánova rada taká aktuálna?
16 Milióny ľudí dnes žijú tak, akoby v živote mali trvalú cenu len materiálne hodnoty. Avšak to, čo tento skazený svet ponúka, je plytké a dočasné. Preto je taká aktuálna Jánova rada: „Nemilujte svet ani veci vo svete. Ak niekto miluje svet, niet v ňom Otcovej lásky, pretože všetko vo svete — žiadosť tela a žiadosť očí a honosné vystavovanie prostriedkov na živobytie — nepochádza od Otca, ale pochádza zo sveta. A svet sa pomíňa, ako aj jeho žiadosť, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ Nechceli by ste radšej zostať navždy? — 1. Jána 2:15–17.
Sľúbený nový svet
17. Čo prinesie budúcnosť tým, ktorí hľadajú pravého Boha?
17 Keďže sa Boh chystá súdiť svet prostredníctvom Krista Ježiša, čo bude nasledovať? Boh už dávno prorokoval v Hebrejských písmach, že uskutoční svoje pôvodné predsavzatie s ľudstvom na tejto zemi, totiž, že spôsobí, aby sa poslušná ľudská rodina tešila z dokonalého života na rajskej zemi. Satanov pokus podkopať toto predsavzatie Boží sľub nezrušil. Preto kráľ Dávid mohol napísať: „Veď zločinci budú odrezaní, ale tí, ktorí dúfajú v Jehovu, budú vlastniť zem. A ešte chvíľku a zlého už nebude... Spravodliví budú vlastniť zem a budú na nej žiť navždy.“ — Žalm 37:9–11, 29; Ján 5:21–30.
18–20. Aké zmeny nastanú na zemi?
18 V akom stave bude potom zem? Úplne znečistená? Vypálená? Odlesnená? Vôbec nie! Jehova pôvodne zamýšľal, aby zem bola čistým, harmonickým rajským parkom. Predpoklady na to sú tu aj napriek tomu, ako človek zem zneužíva. Jehova však sľúbil, že ‚zničí tých, ktorí ničia zem‘. Situácia približujúceho sa celosvetového zničenia nastala až v 20. storočí. O to väčší máme dôvod veriť, že Jehova zakrátko zasiahne, aby ochránil svoj majetok a svoje stvorenie. — Zjavenie 11:18; 1. Mojžišova 1:27, 28.
19 K tejto zmene má čoskoro dôjsť pod Božím usporiadaním „nového neba a novej zeme“. Nebude to znamenať novú oblohu a novú planétu, ale skôr novú duchovnú vládu nad obnovenou zemou, ktorá bude obývaná spoločnosťou napraveného ľudstva. V tomto novom svete nebude miesto pre vykorisťovanie iných ľudí alebo zvierat. Nebude tam násilie ani krviprelievanie. Nebudú tam ľudia bez domova, hlad ani útlak. — Zjavenie 21:1; 2. Petra 3:13.
20 Božie slovo vyhlasuje: „‚A istotne budú stavať domy a bývať v nich a istotne budú sadiť vinice a jesť ich ovocie. Nebudú stavať a niekto iný obývať; nebudú sadiť a niekto iný jesť. Veď dni môjho ľudu budú ako dni stromu; a moji vyvolení budú plne užívať diela svojich rúk... Vlk a baránok sa budú svorne pásť a lev bude žrať slamu ako býk; a potravou hada bude prach. Nebudú nijako škodiť ani pôsobiť skazu na celom mojom svätom vrchu,‘ povedal Jehova.“ — Izaiáš 65:17–25.
Základ nového sveta
21. Prečo je nový svet istý?
21 Azda sa spýtate: ‚Ako by sa všetko toto mohlo stať?‘ „Boh, ktorý nemôže luhať“, „sľúbil pred dávnymi časmi“, že ľudstvo bude obnovené a získa dokonalý večný život. Základom tejto nádeje je to, čo vyjadril apoštol Peter vo svojom prvom liste pomazaným spolukresťanom: „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, lebo podľa svojho veľkého milosrdenstva nám dal nové zrodenie k živej nádeji vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych, k neporušiteľnému a nepoškvrnenému a nevädnúcemu dedičstvu.“ — Títovi 1:1, 2; 1. Petra 1:3, 4.
22. Čo je podstatné pre nádej na nový svet a prečo?
22 Vzkriesenie Ježiša Krista je podstatné pre nádej na spravodlivý nový svet, lebo jeho Boh určil, aby vládol z nebies nad očistenou zemou. Aj Pavol zdôraznil, aké životne dôležité je Kristovo vzkriesenie, keď napísal: „Avšak Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvé ovocie z tých, ktorí zosnuli. Pretože je smrť prostredníctvom človeka, vzkriesenie mŕtvych je tiež prostredníctvom človeka. Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení.“ — 1. Korinťanom 15:20–22.
23. a) Prečo je životne dôležité Kristovo vzkriesenie? b) Aký príkaz dal vzkriesený Ježiš svojim nasledovníkom?
23 Kristova obetná smrť ako zodpovedajúce výkupné a jeho vzkriesenie položili základ pre nádej na „nové nebesia“, vládu Kráľovstva, a na pretvorený, obnovený ľudský rod, spoločnosť „novej zeme“. Jeho vzkriesenie dalo tiež podnet na zvestovanie a vyučovanie, ktoré konali jeho verní apoštoli. Správa nám hovorí: „Jedenásť učeníkov však išlo do Galiley k vrchu, na miesto, ktoré si s nimi [vzkriesený] Ježiš dohovoril, a keď ho videli, vzdali mu poctu, ale niektorí pochybovali. A Ježiš pristúpil a hovoril im povediac: ‚Dostal som všetku moc v nebi a na zemi. Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí‘.“ — Matúš 19:28, 29; 28:16–20; 1. Timotejovi 2:6.
24. Aké ďalšie požehnanie zaručuje Ježišovo vzkriesenie?
24 Ježišovo vzkriesenie zaručuje aj iné požehnanie pre ľudstvo — vzkriesenie mŕtvych. Keď Ježiš vzkriesil z mŕtvych Lazara, bola to len ukážka rozsiahlejšieho vzkriesenia v budúcnosti. (Pozri strany 249, 250.) Ježiš povedal: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života, a tí, ktorí konali hanebne, na vzkriesenie súdu.“ — Ján 5:28, 29; 11:39–44; Skutky 17:30, 31.
25. a) Pred akou voľbou bude stáť každý v novom svete? b) Aká forma náboženstva prevládne v novom svete?
25 Aké radostné bude vítať späť svojich blízkych, pravdepodobne postupne generáciu za generáciou! V novom svete sa bude môcť každý rozhodnúť za dokonalých podmienok, či bude uctievať pravého Boha Jehovu, alebo či stratí život ako odporca. Áno, v novom svete bude len jedno náboženstvo, jedna forma uctievania. Všetka chvála bude patriť milujúcemu stvoriteľovi a každý poslušný človek bude opakovať slová žalmistu: „Ja ťa budem vyvyšovať, ó, môj Bože, Kráľu, a budem žehnať tvoje meno na neurčitý čas, áno navždy... Jehova je veľký a veľmi chválený a jeho veľkosť je nevyskúmateľná.“ — Žalm 145:1–3; Zjavenie 20:7–10.
26. Prečo by ste mali skúmať Božie slovo, Bibliu?
26 Teraz, keď ste porovnali veľké náboženstvá sveta, pozývame vás, aby ste ďalej skúmali Božie slovo, Bibliu, na ktorej sa zakladá viera Jehovových svedkov. Dokážte sám sebe, že pravého Boha možno nájsť. Či ste hinduista, moslim, budhista, šintoista, konfucianista, taoista, judaista, kresťan alebo akejkoľvek inej viery, teraz je čas, aby ste skúmali svoj vzťah k pravému a živému Bohu. O vašom náboženstve pravdepodobne rozhodlo za vás miesto, kde ste sa narodili, a to ste nijako nemohli ovplyvniť. Určite nič nestratíte, ak preskúmate, čo hovorí o Bohu Biblia. Mohla by to byť vaša životná príležitosť naozaj spoznať predsavzatie Zvrchovaného Pána Boha s touto zemou a s ľudstvom na nej. Áno, vaše úprimné hľadanie pravého Boha môže byť uspokojené štúdiom Biblie s Jehovovými poslami, jeho svedkami, ktorí vám priniesli túto knihu.
27. a) K čomu vás pozýva Ježiš? b) K čomu nás všetkých vyzýva Izaiáš v súlade s témou tejto knihy?
27 Ježiš nepovedal zbytočne: „Stále proste a bude vám dané; stále hľadajte a nájdete; stále klopte a otvoria vám.“ Môžete byť medzi tými, ktorí našli pravého Boha, ak budete dbať na posolstvo proroka Izaiáša: „Hľadajte Jehovu, kým sa dá nájsť. Volajte na neho, kým ukazuje, že je blízko. Nech zlý opustí svoju cestu a škodiaci muž svoje myšlienky a nech sa vráti k Jehovovi, ktorý sa zmiluje nad ním, a k nášmu Bohu, lebo odpustí vo veľkej miere.“ — Matúš 7:7; Izaiáš 55:6, 7.
28. Kto vám môže pomôcť nájsť pravého Boha?
28 Ak hľadáte pravého Boha, neostýchajte sa vyhľadať Jehovových svedkov.c Radi vám bezplatne pomôžu dôverne spoznať Otca a jeho vôľu, kým je ešte čas. — Sofoniáš 2:3.
-