Ľudské panovanie zvážené na váhach

2. časť: Králi, podobne ako hviezdy, vychádzajú a zapadajú

Monarchia: vláda na čele s dedičnou hlavou štátu, napríklad s kráľom alebo cisárom; Kráľovstvo: forma vlády monarchie na čele s kráľom alebo kráľovnou; Ríša: rozsiahle územie zvyčajne zahrňujúce skupinu národov, štátov alebo obyvateľov pod kontrolou jednej suverénnej moci, zvyčajne na čele s cisárom.

„STALO sa za dní sineárskeho kráľa Amrafela.“ Tu, na začiatku 14. kapitoly knihy Genezis, používa Biblia prvýkrát slovo „kráľ“. Nevieme, či meno Amrafel bolo, ako podaktorí tvrdia, iba druhým menom známeho babylonského kráľa Chamurapiho. Vieme však určite, bez ohľadu na jeho totožnosť, že myšlienka ľudského kráľovstva nevznikla s Amrafelom. Niekoľko storočí pred ním bol kráľom Nimród, hoci sa kráľom nenazýval. V skutočnosti bol prvým ľudským kráľom na svete. — 1. Mojžišova 10:8–12.

Nemáme, pravda, žiadne pôvodné dôkazy týkajúce sa kráľa Nimróda alebo kráľa Amrafela. „Enmebaragesi, kráľ Kíša, je najstarším panovníkom Mezopotámie, o ktorom existujú autentické nápisy“, hovorí Nová britská encyklopédia. Z Kíša, starobylého mestského štátu v Mezopotámii, pochádza sumerské slovo pre vládcu a znamená „veľký muž“. Hoci sa datovanie panovania Enmebaragesiho nezhoduje s biblickou chronológiou, predsa sa približuje k časovému obdobiu, ktoré pripúšťa Biblia, a čo je dôležitejšie, umiestňuje pôvod ľudského panovania do tej istej oblasti sveta ako Biblia.

Jednota prostredníctvom väčšiny jednotlivca

Všeobecne sa predpokladá, že čínska dynastia Šang, alebo Yin, začala niekedy medzi 18. a 16. storočím pred n. l., hoci jej datovanie je neisté. V každom prípade sú monarchie najstaršou formou ľudskej vlády. Sú tiež veľmi rozšírené.

Slovo monarchia pochádza z gréckeho slova mo’nos, čo znamená „sám“, a ar.che’, čo znamená „panovať“. V súlade s tým zabezpečuje monarchia najvyššiu autoritu jednej osoby, uplatňujúcej si právo pôsobiť trvale ako hlava štátu. V absolutistickej monarchii je kráľovo slovo zákonom. Predstavuje akoby väčšinu jedného.

Monarchie sa vždy považovali za užitočné na udržanie národov pospolu. John H. Mundy, ktorý vyučuje stredoveké európske dejiny, vysvetľuje, že v stredoveku politická teória „dokazovala, že kvôli jednotlivým spojeniam prekračujúcim hranice bolo zavedenie monarchie vhodné pre veľké územia s rozmanitými a protichodnými krajovými záujmami“. Tieto veľké územia „protichodných krajových záujmov“ boli často dôsledkom vojenských výbojov, pretože králi boli zároveň vojenskí vodcovia. V skutočnosti bolo víťazstvo vo vojne „všeobecne považované za prvé kritérium úspešného kraľovania“, hovorí historik W. L. Warren.

Takto napomáhala monarchická forma vlády k vytvoreniu svetových mocností ako bolo Grécke impérium za Alexandra Veľkého, Rímske impérium za čias cézarov a nie tak dávno Britské impérium. Posledné zjednocovalo vo svojom vrchole začiatkom 20. storočia pod vládou jedného panovníka asi štvrtinu obyvateľov sveta a štvrtinu jeho územia.

Kráľovský stav v náboženskom rúchu

Mnohí starovekí králi si robili nárok na vyhlásenie za boha. „Počnúc Alexandrom boli grécki králi zahrnutí tiež medzi bohov gréckych miest,“ zaznamenáva dejepisec George Sabine. „Vyhlásenie kráľa za boha sa stalo všeobecným zákonom na Východe a nakoniec ho prevzali aj rímski cézari.“ Hovorí, že táto viera v kráľovské božstvá pretrvala v Európe „v tej či onej forme až do dnešných čias“.

Predpokladá sa, že štáty Aztékov a Inkov v Strednej a Južnej Amerike boli posvätnými monarchiami. V Ázii trvali až do roku 1946, kedy sa posledný japonský cisár Hirohito vzdal svojho nároku stať sa 124. ľudským potomkom bohyne slnka Amaterase Omikami.

I keď všetci králi si nenárokovali božstvo, väčšina z nich tvrdila, že majú božskú podporu. Pretože boli oddelení, aby zastupovali boha na zemi, nosili aj kňazské ozdoby. John H. Mundy vysvetľuje: „Starobylá predstava, že králi boli sami kňazmi, sa rozšírila na Západe a spôsobila, že knieža sa stalo administratívnou hlavou svojej cirkvi a hlavou jej apoštolského úradu.“ Bola to náboženská koncepcia „odvodená od Konštantínovho zjednotenia štátu a cirkvi (v štvrtom storočí pred n. l.) a súčasného prijatia novoplatónskych myšlienok cirkvou“. Náboženské požehnanie udelené v čase korunovácie dodalo zákonnú dôstojnosť kráľovmu vládnutiu, ktorá by inak bola chýbala.

V roku 1173 začal Henrich II. v Anglicku používať titul „kráľ z milosti Božej“. Toto viedlo k predstave neskôr známej ako božské právo kráľov, čo znamenalo, že kráľovská moc bola dedičná. Predpokladalo sa, že Boh dal najavo svoju vôľu tým, že sa kráľ narodil. V roku 1661 Ľudovít XIV. zaviedol vo Francúzsku extrémnu formu tejto doktríny a prevzal úplnú vládnu moc. Na odpor sa pozeral ako na hriech proti Bohu, ktorého zastupoval. „L’état c’est moi! (Štát som ja!),“ vystatoval sa.

Podobná myšlienka sa objavila v Škótsku viac–menej v tom istom čase. Škótsky kráľ Jakub VI., skôr ako sa stal v roku 1603 kráľom Jakubom I. Anglickým, napísal: „Králi sa nazývajú bohmi... pretože sedia namiesto Boha na jeho tróne na zemi a jemu majú vydávať účet zo svojho spravovania.“ Nevieme, do akej miery ovplyvnilo toto presvedčenie Jakuba, aby dal oprávnenie na preklad Biblie do angličtiny. Vieme však, že ho dal a protestanti Preklad kráľa Jakuba ešte stále používajú.

Vek absolutistických monarchií

Od raného stredoveku boli monarchie typickou formou vlády. Králi vybudovali lacný a pohodlný spôsob panovania tým, že udeľovali právomoc popredným majiteľom pôdy — statkárom. Títo potom vytvorili politický a vojenský systém známy ako feudalizmus. Ako náhradu za vojenské a iné služby dávali statkári svojim poddaným pôdu. Ale čím schopnejšími a mocnejšími sa stávali feudálni statkári, tým viac bolo pravdepodobné, že kráľovstvo sa rozpadne na feudálne mocenské bloky.

Feudálny systém okrem toho olúpil občanov o ich dôstojnosť a slobodu. Boli ovládaní vyzbrojenými statkármi a boli zodpovední hlavne za ich príjmy. Zbavený vzdelania a kultúrnych možností „mali nevoľníci málo práv, ktoré by mohli zákonne uplatniť proti svojim veľkostatkárom — lordom“, hovorí Collier’s Encyclopedia. „Nemohol sa oženiť, odkázať svoj nájom potomkom, nemohol opustiť panské sídlo bez súhlasu lorda.“

To nebol jediný spôsob panovania v absolutistickej monarchii. Niektorí králi udeľovali administratívne posty jednotlivcom, ktorých mohli neskôr, ak to považovali za potrebné, zbaviť úradu. Iní králi zverovali miestnu vládu ľudovým inštitúciam, ktoré vládli pomocou zvykov a spoločenského nátlaku. Ale všetky tieto metódy určitým spôsobom nevyhovovali. Napriek tomu spisovatelia 17. storočia ako sir Robert Filmer v Anglicku a Jacques–Bénigne Bossuet vo Francúzsku stále ešte obhajovali absolutizmus ako jedinú správnu formu vlády. Jej dni však už boli zrátané.

„Bohovia“ zdegradovaní na bábky

Napriek všeobecnej mienke, že sa monarchovia zodpovedajú samému Bohu, dlho vzrastal nátlak urobiť ich zodpovednými voči ľudským zákonom, zvykom a moci. V 18. storočí „sa monarchovia iba výrečnosťou odlišovali od vládcov 17. storočia“, hovorí Columbia History of the World, avšak dodáva, že „pod a za výrečnosťou boli stále monarchovia“. Potom vysvetľuje, že „keď sa Fridrich Veľký vyhlásil za ‚prvého služobníka štátu‘ a odmietol božské právo kráľov, nemienil sa tým vzdať moci“.

Po revolúcii v Anglicku v roku 1688 a vo Francúzsku v roku 1789 sa časy absolutizmu predsa len prevažne skončili. Absolutistické monarchie postupne uvoľňovali cestu obmedzeným monarchiám so zákonodarným zborom či ústavou, alebo oboma. V porovnaní s 12. storočím, keď „kráľovstvo bolo ešte tým, čím bol kráľ schopný urobiť ho, a čo jeho poddaní boli ochotní prijať“, aby sme citovali dejepisca W. L. Warrena, dnes je politická moc väčšiny kráľov a kráľovien veľmi obmedzená.

Niektorí monarchovia disponujú ešte značnou mocou. Ale väčšinou, odkedy stratili svätožiaru „božstva“, sú spokojní, keď slúžia ako bábky, ústredné postavy moci, okolo ktorých môžu byť ľudia povzbudzovaní k zhromažďovaniu v duchu lojality. Obmedzené monarchie sa pokúsili zachovať jednotné charakteristické znaky vlády jednotlivca, súčasne však vykorenili jej negatívne aspekty a vložili skutočnú moc do rúk zákonodarných zborov.

Predstava obmedzenej monarchie je ešte stále populárna. Ešte nedávno, v roku 1983, Krišna Prasad Bhattarai, vodca Nepálskej parlamentnej strany v Nepále, sa vyslovil za monarchiu ‚ako zábranu proti chaosu‘ tvrdiac, že „kráľ je základom pre udržanie jednoty v krajine“. A hoci robili Francúzi v roku 1987 konečné prípravy na oslavu dvestého výročia Francúzskej revolúcie, 17 % z nich hlasovalo za návrat k monarchii. Člen jednej monarchistickej skupiny povedal: „Kráľ — to je jediný spôsob, ako zjednotiť národ tak dlho rozdelený politickými spormi.“

V tom istom roku zaznamenal časopis Time: „Kráľovský stav získava lojalitu možno preto, že monarchovia sú posledné veľké ikony nášho svetského veku, jediné osobnosti nadživotnej veľkosti, ktoré ešte môžu oživiť vieru, zostávajúc tajomné. Ak je Boh mŕtvy, nech žije kráľovná!“ Ale potom, posudzujúc veci realistickejšie, dodáva, že „suverénna moc (britskej) kráľovnej je zväčša v jej lesku bezmocnosti“.

Chýba základ

Absolutistické monarchie sú nedostatočné. Vo svojej podstate sú nestále. Skôr či neskôr každý vládca zomrie a musí ho nahradiť následník, ktorého častejšie zvolia pre jeho pôvod a nie pre vysokú mravnosť alebo schopnosti. Kto môže zaručiť, že syn bude taký dobrý, ako bol jeho otec? Alebo keď bol otec zlý, bude jeho syn lepší?

Ako poukazuje Cristiano Grottanelli „voľba kráľovského následníka“ častokrát „je iba voľne predpísaná, takže medzi členmi kráľovskej rodiny, ktorí môžu byť zvolení, môže vypuknúť volebný boj. Obdobie, ktoré nasleduje po smrti kráľa, je obyčajne obdobím spoločenského (a rozsiahleho) chaosu, skutočného aj symbolického“.

Keďže je vládou jednotlivca, závisí spôsobilosť absolutistickej monarchie od schopností jednotlivca — panovníka. Jeho nadanie a silné stránky môžu odzrkadľovať jeho vládu, ale taktiež bude odzrkadľovať jeho slabosti, obmedzenosť a nedostatok vedomostí. Zlí králi vládli zle, dobrí králi možno lepšie, ale iba dokonalý kráľ môže zabezpečiť druh vlády, po ktorej ľudstvo túži a ktorú si zaslúži mať.

Parlamentné či obmedzené monarchie zlyhali. V Spojenom kráľovstve videlo toto storočie bábkových kráľov a kráľovné Anglicka, ktorí boli na čele rozpadávajúcej sa najväčšej a najmocnejšej ríše, akú kedy svet poznal.

Odlišný druh hviezdy

Králi, podobne ako hviezdy, povstávajú a padajú. S jednou výnimkou. Ježiš Kristus povedal o sebe, že je „koreň a potomok Dávida a jasná ranná hviezda“. (Zjavenie 22:16) Keďže je priamym potomkom kráľa Dávida podľa tela, Ježiš je spôsobilý byť kráľom božskej vlády. Ako „jasná ranná hviezda“ je Ježiš tiež „ranná zora“ ako povedal Peter, ktorá vyjde a spôsobí, že sa rozvidní. — 2. Petra 1:19; 4. Mojžišova 24:17; Žalm 89:34–37.

Je múdre vzhliadať vo svetle týchto skutočností o pomoc k padajúcim hviezdam ľudských monarchií? Múdrosť by skôr velila vložiť svoje nádeje do Kráľa, ktorého dosadil Boh, do Ježiša Krista, „Kráľa tých, ktorí vládnu ako králi a Pána tých, ktorí panujú ako páni, ktorý má sám nesmrteľnosť“. (1. Timotejovi 6:15, 16) Povstal už ako neviditeľný kráľ v nebesiach, čoskoro spôsobí ráno nového sveta. On je hviezdou — kráľom, ktorý teraz povstal, ale nikdy nepadne!

[Obrázok na strane 17]

Pri smrti aj najlepší králi ponechali svoje dielo v neistých rukách