Stojí za pozornosť, že Rebeka nepovedala len, že dá ťavám napiť, ale že im dá toľko vody, koľko budú potrebovať. Keď je ťava veľmi smädná, môže vypiť až 95 litrov vody! Keby tých desať tiav bolo takých vysmädnutých, potom by Rebeku čakali hodiny namáhavej práce. No podľa toho, čo sa neskôr udialo, je nepravdepodobné, že by tieto ťavy boli extrémne smädné.a To však Rebeka nemohla vedieť, keď sa ponúkla ich napojiť. Bola ochotná veľmi sa namáhať, aby tomuto cudzincovi prejavila pohostinnosť. Muž jej ponuku prijíma. Uprene ju pozoruje, ako znovu a znovu behá k studni po vodu a napĺňa napájadlo. (1. Mojžišova 24:20, 21)

Rebeka si nepochybne všimla, s akou úľubou na ňu ten starší muž hľadí. V tom pohľade nebolo nič neslušné, prezrádzal len údiv a radosť. Keď Rebeka končí s prácou, muž ju obdarúva vzácnymi šperkmi a pýta sa jej: „Čia si dcéra? Povedz mi, prosím. Je v dome tvojho otca pre nás dajaká miestnosť, aby sme tam prenocovali?“ Keď mu rozpráva o svojej rodine, jeho radosť rastie. Rebeka zrejme s veľkým nadšením dodáva: „U nás je i slama i hodne krmiva a tiež miesto na prenocovanie.“ To bola štedrá ponuka, keď vezmeme do úvahy, že tohto muža sprevádzali ďalší. Rebeka potom uteká napred, aby svojej matke vyrozprávala, čo sa stalo pri studni. (1. Mojžišova 24:22–28, 32)