Zakrátko bola pri nej Mirjam. Opýtala sa: ‚Mám ti zavolať hebrejskú ženu, aby ti dojčila dieťa?‘ Niektorí nachádzajú v tejto pasáži veľkú iróniu. Mojžišova sestra je dávaná do kontrastu s faraónom, ktorý so svojimi radcami strojil úklady, aby si „šikovne“ poradil s Hebrejmi. Samozrejme, úžitok pre Mojžiša sa potvrdil až po tom, čo princezná súhlasila s plánom jeho sestry. „Choď!“ odpovedala faraónova dcéra a Mirjam okamžite zavolala svoju matku. Nato bola Jochebed na základe nevšednej zmluvy najatá, aby pod kráľovskou ochranou vychovávala vlastné dieťa. — 2. Mojžišova 2:5–9.

[Rámček na strane 11]

Zmluvy o dojčení

Deti obyčajne dojčili vlastné matky. Učenec Brevard Childs však v časopise Journal of Biblical Literature uvádza, že „v niektorých prípadoch sa v aristokratických rodinách [na Blízkom východe] dojka najímala. Taký zvyk bol bežný aj v prípade, že matka nemohla dojčiť svoje dieťa alebo nebola známa. Dojka preberala na stanovené obdobie zodpovednosť za výchovu i za dojčenie dieťaťa.“ Zo staroveku sa na Blízkom východe zachovalo niekoľko papyrusových zmlúv o dojčení. Tieto dokumenty dokladajú zvyk rozšírený v Egypte od Sumerskej doby do neskorej Macedónskej doby. Spoločným prvkom týchto dokumentov je vyhlásenie zainteresovaných jednotlivcov, čas trvania zmluvy, pracovné podmienky, presný popis výživy, pokuty za porušenie zmluvy, mzda a spôsob jej výplaty. Bežne „trvalo dojčenie dva až tri roky,“ objasňuje Childs. „Dojka vychovávala dieťa doma, ale občas sa vyžadovalo vrátiť dieťa vlastníkovi na kontrolu.“