Je rozpor medzi Ezechielom 18:20, kde sa píše, že „syn neponesie nič za previnenie otca“, a 2. Mojžišovou 20:5, podľa ktorej Jehova privedie „trest za previnenie otcov na synov“?

Nie, nie je tam rozpor. Jedno vyhlásenie sa zameriava na individuálnu zodpovednosť a druhé je uznaním skutočnosti, že človek sa môže dopustiť chýb, ktorých následky môžu postihnúť aj jeho potomkov.

A aký je význam varovania v 2. Mojžišovej 20:5, časti Desiatich prikázaní? Zamyslime sa opäť nad kontextom. Jehova uzavrel zmluvu Zákona s izraelským národom. Izraeliti po tom, čo si vypočuli podmienky zmluvy, verejne vyhlásili: „Všetko, čo hovoril Jehova, sme ochotní robiť.“ ​(2. Mojž. 19:5–8) Tým národ ako celok vstúpil do zvláštneho vzťahu s Jehovom. Preto slová z 2. Mojžišovej 20:5 boli v samej podstate adresované celému národu.

Kým zostával izraelský národ Jehovovi verný, mal z toho úžitok a zažíval mnoho požehnaní. (3. Mojž. 26:3–8) Platil však aj opak. Keď Jehovu zavrhol a odišiel za falošnými bohmi, Jehova mu odobral požehnanie i ochranu; a národ trpel. (Sud. 2:11–18) Isteže, boli tam aj ľudia, ktorí boli rýdzi a dodržiavali Božie prikázania napriek modlárstvu národa ako celku. (1. Kráľ. 19:14, 18) Je pravdepodobné, že verných postihovali niektoré ťažkosti spôsobené hriechmi národa, ale Jehova im prejavoval milujúcu láskavosť.

Keď už porušovanie Jehovových zásad v Izraeli prekračovalo všetky medze a Jehovovo meno sa preto stalo medzi národmi predmetom posmechu, Jehova sa rozhodol potrestať svoj národ tým, že dovolil, aby bol odvedený do zajatia v Babylone. Pochopiteľne, takto boli potrestaní jednotlivci i celý ľud. (Jer. 52:3–11, 27) Z Biblie vyplýva, že kolektívna vina Izraela bola taká veľká, že nesprávnym konaním predkov boli postihnuté tri, štyri alebo aj viac generácií, práve tak ako sa uvádza v 2. Mojžišovej 20:5.

Božie Slovo obsahuje tiež správy o tom, ako pre nesprávne konanie rodiča trpeli jednotlivé rodiny. Veľkňaz Éli urazil Jehovu tým, že dovolil svojim nemravným synom, ‚naničhodníkom‘, zostať kňazmi. (1. Sam. 2:12–16, 22–25) Pretože Éli ctil svojich synov viac ako Jehovu, Jehova rozhodol, že z Éliho rodiny už nebudú veľkňazi, čo sa začalo spĺňať na Éliho prapravnukovi Abiatárovi. (1. Sam. 2:29–36; 1. Kráľ. 2:27) Príkladom uplatnenia zásady z 2. Mojžišovej 20:5 je aj to, čo zažil Geházi. Zneužil postavenie Elizeovho slúžiaceho, aby profitoval z uzdravenia sýrskeho vojvodcu Naamana. Jehova prostredníctvom Elizea vyhlásil rozsudok: „Naamanovo malomocenstvo sa bude pridŕžať teba a tvojho potomstva na neurčitý čas.“ ​(2. Kráľ. 5:20–27) A tak následky jeho nesprávneho konania postihli aj jeho potomkov.

Jehova ako Stvoriteľ a Životodarca má plné právo určiť, aký trest je spravodlivý a primeraný. Z uvedených prípadov vidno, že deti či ďalší potomkovia môžu pocítiť následky hriechu svojich predkov. Jehova však „počúva krik strápených“ a jednotlivci, ktorí sa naňho úprimne obracajú, môžu získať jeho priazeň, ba aj istú úľavu. (Jób 34:28)