Čo pre teba znamená desať prikázaní?
O NECELÉ tri mesiace po oslobodení z Egypta v roku 1513 pred n. l. táborili Izraelčania na púšti pod vrchom Sinaj. Na Jehovov pokyn vystúpil prorok Mojžiš na vrch a počul Boha, ako sľubuje, že urobí izraelský národ svojím „zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy“. Mojžiš to potom prostredníctvom starších mužov národa odovzdal ľudu. „Všetok ľud potom jednomyseľne odpovedal a riekol: ‚Všetko, čo Jehova hovoril, sme ochotní robiť.‘“ — 2. Mojžišova 19:1–8.
Nato Boh Mojžišovi oznámil desať prikázaní a uviedol ich výrokom: „Ja som Jehova, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otrokov.“ (2. Mojžišova 20:2) Dekalóg bol určený pre Izraelčanov, ktorým sa v prvom prikázaní povedalo: „Nebudeš mať žiadnych iných bohov proti mojej tvári.“ — 2. Mojžišova 20:3.
Potom dal Jehova Mojžišovi poučenie pomocou iných božských prikázaní pre Izrael. (2. Mojžišova 20:4–23:19) Spolu to bolo asi 600 zákonov. Aké to bolo vzrušujúce, keď si uvedomili, že pred národom kráča Boží anjel, aby pripravil cestu do Zasľúbenej krajiny! (2. Mojžišova 23:20 až 22) Jehova povedal: „Pred celým tvojím ľudom učiním podivuhodné veci, ktoré nikdy neboli stvorené na celej zemi ani medzi všetkými národmi; a všetok ľud, uprostred ktorého si, naozaj uvidí Jehovovo dielo, pretože to, čo s tebou činím, vzbudzuje bázeň.“ Akú protihodnotu vyžadoval Jehova od svojho ľudu? „Ty, ty dodržuj, čo ti dnes prikazujem.“ Áno, poslušnosť všetkým Jehovovým zákonom a predpisom bola záväzná. — 2. Mojžišova 34:10, 11.
ČO ZNAMENALO DESAŤ SLOV PRE IZRAEL
Keď pod Božou ochranou Izraelčania utekali z egyptského nevoľníctva, spoznali Božie meno v novom zmysle. Jehova sa stal ich Osloboditeľom. (2. Mojžišova 6:2, 3) Tak pre nich tretie prikázanie nadobudlo zvláštny význam, lebo im zakazovalo použiť božské meno nehodným spôsobom. — 2. Mojžišova 20:7.
Ale čo štvrté prikázanie, ktoré sa vzťahuje na sabatný deň? V tomto príkaze sa odzrkadľovala úcta k posvätným veciam, ako naznačil Jehova už predtým, keď zaviedol ‚dodržiavanie sabatu‘ v spojitosti so zbieraním manny. (2. Mojžišova 16:22–26) Pretože niektorí Izraelčania hneď neposlúchli, Jehova im jasne pripomenul, že im to prikázal. „‚Všimnite si skutočnosť, že Jehova vám dal sabat.‘ . . . A ľud pristúpil k zachovávaniu sabatu siedmeho dňa.“ (2. Mojžišova 16:29, 30) Neskôr Jehova ukázal, aké nevyhnutné je toto usporiadanie: „Je to znamením medzi mnou a medzi synmi Izraelovými naveky.“ — 2. Mojžišova 31:17.
Zamysli sa aj nad jedinečným desiatym prikázaním, ktoré zakazuje žiadostivosť. Je to zákon, ktorý by nemohol presadiť žiadny človek. Každý Izraelčan sa zodpovedal svojmu Bohu, Jehovovi, ktorý skúmal srdce jednotlivca, aby zistil jeho pohnútky. — 2. Mojžišova 20:17; 1. Samuelova 16:7; Jeremiáš 17:10.
UPRAVENÝ NÁZOR
Ježiš Kristus, ktorý sa narodil v izraelskom národe, povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zničiť Zákon a Prorokov. Neprišiel som zničiť, ale naplniť.“ (Matúš 5:17) Apoštol Pavol napísal hebrejským kresťanom: „Zákon je teda tieňom budúcich dobrých vecí, ale nie skutočnou podstatou vecí.“ (Hebrejom 10:1) Ako by si rozumel týmto výrokom, keby si bol Hebrej obrátený na kresťanstvo? Niektorí členovia kresťanského zboru verili, že stále platia stovky zákonov, ktoré dal Boh prostredníctvom Mojžiša, vrátane Desiatich prikázaní. Ale bol to správny názor?
Zamysli sa nad týmito Pavlovými slovami Židom, ktorí sa stali kresťanmi v galátskej provincii: „My, ktorí sme prirodzení Židia a nie hriešnici z národov, vieme, že človek nie je vyhlásený za spravodlivého pre skutky zákona, ale iba prostredníctvom viery v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Ježiša Krista, aby sme boli vyhlásení za spravodlivých vierou v Krista a nie zo skutkov zákona, lebo skutkami zákona nebude vyhlásené za spravodlivé žiadne telo.“ (Galaťanom 2:15, 16) Naozaj, spravodlivé postavenie pred Bohom nezáviselo od dokonalej poslušnosti mojžišovskému Zákonu, ktorá bola v nedokonalom ľudskom stave nemožná. Pavol dodal: „Všetci, ktorí sa spoliehajú na skutky zákona, sú pod kliatbou, lebo je napísané: ‚Prekliaty je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané vo zvitku Zákona, aby to konal.‘ . . . Kristus nás vykúpením oslobodil z kliatby Zákona tým, že sa stal kliatbou namiesto nás.“ — Galaťanom 3:10–13.
Ak neboli pod kliatbou Zákona Ježišovi židovskí nasledovníci, boli nejakí kresťania povinní zachovávať všetky prikázania dané Izraelu? Kolosanom Pavol napísal: „[Boh] nám láskavo odpustil všetky naše prestúpenia a vymazal ručne písaný doklad proti nám, ktorý pozostával z nariadení a ktorý bol proti nám a odstránil ho z cesty tým, že ho pribil na Kristov mučenícky kôl.“ (Kolosanom 2:13, 14) Mnohí raní kresťania určite potrebovali upraviť svoje myslenie a uznať, že boli „oslobodení od Zákona“. (Rimanom 7:6) Keď prejavovali vieru v Kristovu obetnú smrť, ktorá ukončila Zákon a otvorila cestu k nastoleniu predpovedanej „novej zmluvy“, mali vyhliadku na získanie spravodlivého postavenia pred Jehovom. — Jeremiáš 31:31–34; Rimanom 10:4.
ČO TO ZNAMENÁ PRE NÁS
Znamená to, že Desať prikázaní, základná časť Zákona, stratila pre kresťanov svoj význam? To určite nie! Hoci Desať slov nie je pre kresťanov záväzných, tieto zákony poskytujú zdravé vodidlo takisto ako iné príkazy mojžišovského Zákona. Ježiš napríklad povedal, že dve najväčšie prikázania sú láska k Bohu a k blížnemu. (3. Mojžišova 19:18; 5. Mojžišova 6:5; Matúš 22:37–40) Keď Pavol radil rímskym kresťanom, citoval šieste, siedme, ôsme a desiate prikázanie a dodal: „A akékoľvek je ešte iné prikázanie, je zahrnuté v tomto slove: ‚Budeš milovať svojho blížneho ako sám seba.‘“ — Rimanom 13:8, 9.
Akému účelu teda dnes slúži Desať prikázaní, ktoré sú súčasťou Božieho inšpirovaného Slova? Zjavuje Jehovov názor na veci. (2. Timotejovi 3:16, 17) Zamysli sa nad tým, ako.
Prvé štyri prikázania objasňujú našu zodpovednosť voči Jehovovi. (Prvé) Je Bohom, ktorý stále vyžaduje výlučnú oddanosť. (Matúš 4:10) (Druhé) Žiadny jeho ctiteľ by nemal používať obrazy. (1. Jána 5:21) (Tretie) Mali by sme používať Božie meno vhodne a dôstojne, nikdy neúctivo. (Ján 17:26; Rimanom 10:13) (Štvrté) Celý náš život by sa mal sústrediť na posvätné veci. Tak si môžeme odpočinúť alebo ‚mať sabat‘ od samospravodlivého konania. — Hebrejom 4:9, 10.
(Piate) Poslušnosť detí voči rodičom slúži stále ako základný kameň rodinnej jednoty a prináša Jehovove požehnania. Akú úžasnú nádej ponúka toto „prvé prikázanie so sľubom“! Nielen, „aby sa ti dobre darilo“, ale „aby si zotrval dlhý čas na zemi“. (Efezanom 6:1–3) Teraz, keď žijeme v „posledných dňoch“ dnešného zlého systému, ponúka takáto zbožná oddanosť mladým ľuďom vyhliadku na večný život. — 2. Timotejovi 3:1; Ján 11:26.
Láska k blížnemu nám nedovolí, aby sme mu ublížili takými zlými skutkami, ako je (šieste) vražda, (siedme) cudzoložstvo, (ôsme) krádež a (deviate) falošné výroky. (1. Jána 3:10–12; Hebrejom 13:4; Efezanom 4:28; Matúš 5:37; Príslovia 6:16–19) Ale ako je to s našimi pohnútkami? (Desiate) prikázanie proti žiadostivosti nám pripomína, že Jehova vyžaduje, aby boli naše úmysly vždy priame. — Príslovia 21:2.
Aké bohatstvo myšlienok nachádzame v Desiatich prikázaniach! Zakladá sa predsa na božských zásadách, ktoré nikdy nezostarnú, takže by sme si ich mali vážiť ako drahocenné pripomienky nášho záväzku milovať Boha a svojho blížneho. — Matúš 22:37–39.