Konali Jehovovu vôľu

Viera rodičov odmenená

PRE Izraelitov bolo narodenie dieťaťa mužského rodu dôvodom na veľkú radosť. Znamenalo to, že rodová línia bude pokračovať a že dedičstvo pôdy zostane v rodine. Ale okolo roku 1593 pred n. l. sa narodenie syna javilo Hebrejom možno skôr ako prekliatie než ako požehnanie. Prečo? Preto, že egyptský faraón, obávajúc sa rýchleho rastu počtu židovských obyvateľov na území pod jeho vládou, nariadil, aby všetci ich novorodenci mužského rodu boli usmrtení. — 2. Mojžišova 1:12, 15–22.

V čase tohto ohavného pokusu o genocídu sa Amram a Jochebed, hebrejský manželský pár, stali rodičmi krásneho chlapčeka. Ľahko si možno predstaviť, že ich radosť mohol zatieniť strach, keď si spomenuli na faraónovo nariadenie. Ale keď Amram a Jochebed videli svojho chlapčeka, pevne sa rozhodli, že sa ho nevzdajú, a to bez ohľadu na následky. — 2. Mojžišova 2:1, 2; 6:20.

Konanie vo viere

Amram a Jochebed svoje dieťatko tri mesiace skrývali. (2. Mojžišova 2:2) Bolo to však riskantné, keďže Hebreji bývali v tesnej blízkosti Egypťanov. Každý, kto by bol pristihnutý, že obchádza faraónovo nariadenie, by bol pravdepodobne potrestaný smrťou — a dieťa by zomrelo tiež. Čo teda mohli robiť títo verní rodičia, aby zachovali svojho syna i seba nažive?

Jochebed nazbierala mladé výhonky papyrusu. Papyrus je pevná rastlina podobná bambusu a má trojstranné stonky približne hrúbky prsta. Môže dorásť až do výšky 6 metrov. Egypťania túto rastlinu používali na výrobu papiera, rohoží, lodných plachiet, sandálov a ľahkých člnov.

Jochebed urobila zo stebiel papyrusu truhlicu, ktorá bola dostatočne veľká, aby sa do nej zmestilo jej dieťatko. Potom použila asfalt a smolu, aby truhlica držala pohromade a aby bola vodotesná. Potom Jochebed položila dieťatko do tohto plavidla a položila ho do tŕstia pri brehu rieky Níl. — 2. Mojžišova 2:3.

Dieťatko je nájdené

Jochebedina dcéra Miriam sa postavila obďaleč, aby videla, čo sa bude diať ďalej. Potom prišla k Nílu faraónova dcéra, aby sa vykúpala.a Jochebed možno vedela, že princezná chodí často k tejto časti Nílu, a úmyselne nechala truhlicu tam, kde ju bolo možné ľahko objaviť. Tak či onak, faraónova dcéra zakrátko zbadala truhlicu v tŕstí a zavolala na jednu zo svojich slúžok, aby jej ju priniesla. Keď v nej uvidela plačúce dieťa, podnietilo ju to k súcitu. Uvedomovala si, že je to hebrejské dieťa. Ale ako by mohla dať zavraždiť také krásne dieťa? Okrem ľudskej láskavosti mohla byť faraónova dcéra ovplyvnená aj všeobecne rozšíreným názorom Egypťanov, že prístup do neba je závislý od láskavých skutkov počas života.b — 2. Mojžišova 2:5, 6.

Miriam, ktorá to z istej vzdialenosti pozorovala, podišla k faraónovej dcére. „Mám ísť a zavolať ti dojku z Hebrejok, aby ti dojčila dieťa?“ spýtala sa. Princezná odpovedala: „Choď!“ Miriam utekala za svojou matkou. Zakrátko stála Jochebed pred faraónovou dcérou. „Vezmi to dieťa k sebe a dojči mi ho,“ povedala jej princezná. „Sama ti dám tvoju mzdu.“ Je dosť možné, že vtedy si faraónova dcéra už uvedomovala, že Jochebed je matkou dieťaťa. — 2. Mojžišova 2:7–9.

Jochebed sa o svoje dieťa starala, až kým nebolo odstavené.c Tak mala veľa vzácnych príležitostí učiť ho o pravom Bohu, Jehovovi. Potom Jochebed vrátila dieťa faraónovej dcére, ktorá chlapca nazvala Mojžiš, čo znamená „zachránený z vody“. — 2. Mojžišova 2:10.

Poučenie pre nás

Amram a Jochebed naplno využili ten krátky čas, ktorý mali na to, aby učili svojho syna zásady čistého uctievania. Rodičia v súčasnosti by mali robiť to isté. A naozaj je naliehavé, aby to robili. Satan Diabol „obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil“. (1. Petra 5:8) Rád by mal ako svoje obete vzácnych mladých ľudí — chlapcov i dievčatá — ktorí majú vyhliadku stať sa výbornými služobníkmi Jehovu. Ich mladosť v ňom nevyvoláva žiaden súcit! Preto múdri rodičia školia odmalička svoje deti, aby sa báli pravého Boha, Jehovu. — Príslovia 22:6; 2. Timotejovi 3:14, 15.

V Hebrejom 11:23 je úsilie, ktoré Amram a Jochebed vynaložili, keď skrývali svoje dieťatko počas prvých troch mesiacov jeho života, zaznamenané ako skutok viery. Obaja títo bohabojní rodičia prejavili dôveru v Jehovovu zachraňujúcu moc tak, že sa svojho dieťaťa nevzdali, a boli za to požehnaní. Aj my by sme mali pevne lipnúť na Jehovových zákonoch a zásadách, s dôverou, že čokoľvek Jehova na nás pripustí, nakoniec poslúži na naše večné blaho a šťastie. — Rimanom 8:28.

[Poznámky pod čiarou]