„Spievajte Jehovovi“!

Dievčatko ukryté v tŕstí sleduje z bezpečnej vzdialenosti hladinu mohutnej rieky Níl. Stojí tíško, napäto, bez pohnutia. Čas sa vlečie, ale ona vytrvalo čaká a pozoruje okolie. Snaží sa nevšímať si dotieravý hmyz, ktorý jej bzučí okolo uší. Oči upiera na miesto, kde je skrytý košík, v ktorom leží jej malý braček. Keď myslí na to, aký je bezmocný a sám, trhá jej to srdce. Ale vie, že rodičia sa rozhodli správne – bola to jediná možnosť, ako ho v týchto hrozných časoch zachrániť.

Toto malé dievčatko je veľmi odvážne, ale bude potrebovať ešte väčšiu odvahu. V jej srdiečku sa už rozvíja prekrásna vlastnosť – viera. Jasne sa prejaví v nasledujúcich chvíľach a bude ju formovať po celý zvyšok života. Neskôr, keď zostarne, viera ju prevedie cez najvzrušujúcejšie obdobie v dejinách jej ľudu. A táto vlastnosť jej pomôže aj vtedy, keď urobí vážnu chybu. O kom hovoríme? A ako sa môžeme poučiť z jej viery?

Biblická správa nám neodhaľuje meno tohto dievčatka, ale jej totožnosť nemusíme hádať. Je to Mirjam, najstaršie dieťa Hebrejov Amrama a Jochebed, ktorí sú otrokmi v Egypte. (4. Mojžišova 26:59) Jej malý braček neskôr dostane meno Mojžiš. Mirjam už má jedného brata, Árona, ktorý má asi tri roky. Nevieme presne, koľko rokov má v tom čase Mirjam, ale zdá sa, že nemá ešte ani desať.

Mirjam žila v pochmúrnych časoch. Egypťania vnímali Hebrejov ako hrozbu, preto ich zotročili a utláčali. Napriek tomu sa Hebrejom darilo a ich počet narastal. Preto sa Egypťania zo strachu uchýlili k zákernému kroku. Faraón rozkázal, aby pri narodení zabili každého hebrejského chlapca. Mirjam zrejme vedela, že pôrodné baby Šifra a Pua prejavili veľkú vieru, keď sa tomuto príkazu vzopreli. (2. Mojžišova 1:8–22)

Mirjam videla aj to, akú vieru mali jej rodičia. Keď sa im narodilo tretie dieťa, Amram a Jochebed ho tri mesiace skrývali. Nebáli sa faraóna natoľko, aby nechali svojho krásneho synčeka usmrtiť. (Hebrejom 11:23) No skrývať novorodenca nie je ľahké. Preto zakrátko stáli pred mimoriadne ťažkým rozhodnutím. Jochebed musela svoje dieťa ukryť na mieste, kde by ho našiel niekto, kto ho ochráni a postará sa oň. Predstavme si, ako úpenlivo sa modlí, keď pletie košík z papyrusu, natiera ho asfaltom a smolou, aby nenasiakol vodou, a svojho milovaného synčeka v ňom kladie na hladinu Nílu. Pravdepodobne prikazuje Mirjam, aby tam zostala a sledovala, čo sa bude diať. (2. Mojžišova 2:1–4)

A tak Mirjam čaká. Po čase vidí, ako sa niekto približuje. Je to skupina Egypťaniek, a nie hocijakých. K Nílu prichádza samotná faraónova dcéra so svojimi slúžkami, aby sa okúpala. Mirjam ani nedýcha. Mohla by vôbec dúfať v to, že by faraónova vlastná dcéra porušila kráľovský príkaz a postarala sa o hebrejské dieťa? Mirjam sa v tejto chvíli iste vrúcne modlí.

Faraónova dcéra si prvá všimla košík na hladine a poslala svoju otrokyňu, aby jej ho priniesla. V biblickej správe sa potom hovorí, že keď ho princezná „otvorila, uvidela plačúceho chlapčeka“. Rýchlo pochopila, že nejaká Hebrejka sa pokúša zachrániť svoje dieťa. Ale súcit k tomuto krásnemu dieťatku obmäkčil jej srdce. (2. Mojžišova 2:5, 6) Malá Mirjam okamžite zachytí výraz princezninej tváre. Pochopí, že teraz nastala tá správna chvíľa. Teraz musí prejaviť vieru v to, že Jehova bude konať. Pozbiera odvahu a podíde ku kráľovskému sprievodu.

Nevieme, aký trest mohol tomuto hebrejskému dievčatku hroziť za to, že si dovolilo priblížiť sa k nim a prehovoriť. Ale Mirjam sa faraónovej dcéry odvážne spýtala: „Mám ti zavolať niektorú z Hebrejok, aby ti dieťa dojčila?“ Lepšiu otázku ani nemohla položiť. Princezná vedela, že dieťa dojčiť nemôže. A možno si pomyslela, že by bolo rozumnejšie, keby chlapčeka dojčila nejaká Hebrejka. Neskôr by jej ho priniesli do paláca ako adoptívneho syna a ona by sa postarala o jeho výchovu a vzdelanie. Mirjamino srdiečko určite od radosti poskočilo, keď jej faraónova dcéra odpovedala prostým: „Choď!“ ​(2. Mojžišova 2:7, 8)

Mirjam uteká domov za svojimi ustarostenými rodičmi. Predstavme si, ako sotva lapá dych, keď s nadšením svojej matke rozpráva, čo sa stalo. Jochebed v tom rozhodne vidí Jehovovu ruku a okamžite odchádza s Mirjam za faraónovou dcérou. Možno sa snaží skryť obrovskú úľavu a radosť, ktorá ju zaplavuje, keď jej princezná dáva pokyn: „Vezmi toto dieťa k sebe, dojči mi ho a ja ti za to budem platiť.“ ​(2. Mojžišova 2:9)

Mirjam sa v ten deň veľa naučila o svojom Bohu Jehovovi. Presvedčila sa, že sa stará o svoj ľud a vypočúva úprimné modlitby. A zistila, že odvaha a viera nie sú len výsadou dospelých alebo mužov. Jehova počúva modlitby všetkých svojich verných služobníkov. (Žalm 65:2) V týchto náročných časoch potrebujeme byť o tom presvedčení, či už sme mladí, alebo starí, muži či ženy.

Jochebed dieťatko dojčila a starala sa oň. Zrejme si vieme predstaviť, že medzi Mirjam a jej bračekom, ktorého pomohla zachrániť, vzniklo blízke puto. Možno ho učila rozprávať a iste bola nadšená, keď prvý raz vyslovil Božie meno Jehova. Keď dieťa podrástlo, nastal čas odovzdať ho faraónovej dcére. (2. Mojžišova 2:10) Odlúčenie muselo byť pre celú rodinu veľmi bolestné. Neskôr Mirjam určite s nadšením sledovala, ako sa z Mojžiša – ako ho nazvala faraónova dcéra – stáva dospelý muž. Bude aj naďalej milovať Jehovu, hoci vyrastá na kráľovskom dvore?

To sa časom jasne ukázalo. Mirjam bola naplnená hrdosťou, keď sa dozvedela, že z jej malého bračeka vyrástol muž, ktorý si namiesto možností, ktoré sa mu otvárali na faraónovom dvore, radšej zvolil slúžiť Bohu. Keď mal Mojžiš 40 rokov, rázne sa zastal svojho ľudu a zabil Egypťana, lebo týral hebrejského otroka. Zo strachu o svoj život musel z Egypta utiecť. (2. Mojžišova 2:11–15; Skutky 7:23–29; Hebrejom 11:24–26)

Mirjam zrejme nemala o svojom bratovi žiadne správy celých 40 rokov, kým pásol ovce a žil ako cudzinec v madianskej krajine. (2. Mojžišova 3:1; Skutky 7:29, 30) A s pribúdajúcimi rokmi bola svedkom toho, ako jej ľud trpí stále viac a viac.

Mirjam sa pravdepodobne blížila k deväťdesiatke, keď Boh poslal Mojžiša späť do Egypta, aby oslobodil Izraelitov. Áron mal slúžiť ako Mojžišov hovorca a spoločne predstúpili pred faraóna s požiadavkou, aby prepustil Boží ľud. No faraón ich zakaždým odbil. A Mirjam sa určite zo všetkých síl snažila podporovať a povzbudzovať svojich bratov, keď sa znova a znova vracali k faraónovi s varovaním a keď Jehova na Egypťanov postupne zosielal desať rán. Až po poslednej rane, pri ktorej prišli o život všetci prvorodení Egypťania, nastal čas, aby Izraeliti vyšli z Egypta. Predstavme si Mirjam, ako neúnavne pomáha svojmu ľudu opustiť Egypt pod Mojžišovým vedením. (2. Mojžišova 4:14–16, 27–31; 7:1–12:51)

Neskôr sa Izraeliti ocitnú v pasci medzi Červeným morom a egyptskou armádou. Mirjam pozoruje svojho brata, ako vystiera svoju ruku s palicou nad more. A more sa rozdelí! Keď Mojžiš prevádza ľud po suchom morskom dne, Mirjam cíti, že jej viera v Jehovu je silná ako nikdy predtým. Slúži Bohu, ktorý dokáže čokoľvek a splní každý svoj sľub. (2. Mojžišova 14:1–31)

Izraeliti bezpečne prešli cez more a vody mora sa zrútili na faraóna a jeho armádu. To Mirjam uisťuje, že Jehova je mocnejší než tá najmocnejšia armáda na svete. Ľud potom začne z vďaky spievať pieseň Jehovovi. Nato Mirjam vezme do ruky tamburínu a vedie ženy v tanci a speve: „Spievajte Jehovovi, lebo sa veľmi preslávil. Koňa i jazdca vrhol do mora.“ ​(2. Mojžišova 15:20, 21; Žalm 136:15)

Toto je chvíľa, na ktorú Mirjam nikdy v živote nezabudne! Biblický záznam ju tu dokonca opisuje ako prorokyňu. A Mirjam je prvá žena, ktorá je takto v Biblii nazvaná. Je jednou z mála žien, ktoré slúžili Jehovovi takýmto výnimočným spôsobom. (Sudcovia 4:4; 2. Kráľov 22:14; Izaiáš 8:3; Lukáš 2:36)

Jehova nám cez biblické príbehy pripomína, že nás pozoruje a veľmi rád odmení naše úsilie, trpezlivosť a túžbu chváliť ho. Či už sme mladí, alebo starí, muži alebo ženy, všetci môžeme prejavovať vieru v Jehovu. Z takej viery sa veľmi teší. Nikdy na ňu nezabudne a rád ju odmení. (Hebrejom 6:10; 11:6) Aj preto je dobré napodobňovať Mirjaminu vieru.

Keď je človek na výslní a dostáva významné úlohy, prináša to požehnanie, ale aj určité nebezpečenstvo. V čase, keď boli Izraeliti vyslobodení z otroctva, Mirjam bola pravdepodobne najvýznamnejšou ženou v izraelskom národe. Nechá sa premôcť pýchou alebo ctižiadostivosťou? (Príslovia 16:18) Je smutné, že na nejaký čas áno.

Niekoľko mesiacov po vyjdení z Egypta privíta Mojžiš v tábore príbuzných prichádzajúcich z ďaleka. Jeho svokor Jetro privádza Mojžišovu manželku Ciporu a ich dvoch synov. Mojžiš sa s ňou oženil počas svojho 40-ročného pobytu v Madiane. Cipora zrejme pred nejakým časom išla navštíviť svoju rodinu do Madianu a teraz ju jej otec sprevádza na ceste späť do izraelského tábora. (2. Mojžišova 18:1–5) Predstavme si, aký rozruch to asi spôsobilo medzi hebrejským ľudom. Určite sa mnohí nevedeli dočkať, že sa stretnú s manželkou muža, ktorého si Boh vybral, aby ich vyviedol z Egypta.

Vnímala to tak aj Mirjam? Zo začiatku možno áno. No zdá sa, že časom ju ovládla pýcha. Možno sa cítila ohrozená a myslela si, že by ju Cipora mohla nahradiť v jej významnom postavení v národe. Nech už to bolo akokoľvek, Mirjam a Áron začali dávať najavo nespokojnosť. A ako sa to zvyčajne stáva, takéto rozhovory často vedú k zatrpknutosti a neprajnosti. Najprv sa zamerali na Ciporu. Vadilo im, že nie je Izraelitka, ale Kušitka.a A nakoniec sa začali sťažovať aj na Mojžiša. Mirjam a Áron vraveli: „Hovorí Jehova iba prostredníctvom Mojžiša? Nehovorí aj prostredníctvom nás?“ ​(4. Mojžišova 12:1, 2)

Z týchto slov cítiť, ako ich uvažovanie postupne zaplavuje jed závisti. Začali byť nespokojní s tým, ako Jehova používa Mojžiša, a chceli mať väčšiu autoritu a vplyv. Bol Mojžiš naozaj taký neznesiteľný a pyšný vodca túžiaci po sláve? Určite mal svoje chyby, ale pýcha ani ctižiadosť k nim nepatrili. Božie Slovo o ňom uvádza, že „bol najmiernejším človekom na zemi“. Mirjam a Áron sa veľmi mýlili. A ich postoj bol nebezpečný. V správe sa uvádza, že „Jehova to počul“. (4. Mojžišova 12:2, 3)

Jehova náhle zvoláva všetkých troch súrodencov k stanu stretávania. Z neba zostupuje oblačný stĺp, ktorý vzbudzuje bázeň. Ten stĺp predstavuje Jehovovu prítomnosť. Zastavuje sa pri vchode do stanu a Jehova potom prehovorí. Pokarhá Mirjam a Árona. Pripomenie im, aký výnimočný vzťah je medzi ním a Mojžišom a akými dôležitými úlohami ho poveril. Potom sa ich opýta: „Ako to, že ste sa nebáli reptať proti môjmu služobníkovi Mojžišovi?“ Mirjam a Áron sa iste trasú od strachu. Jehova vníma neúctu, ktorú prejavili Mojžišovi, ako neúctu voči sebe. (4. Mojžišova 12:4–8)

Bola to zjavne Mirjam, kto bol iniciátorom celej záležitosti. Získala Árona na svoju stranu v úkladoch proti švagrinej. To by vysvetľovalo, prečo bola potrestaná iba Mirjam. Jehova ju postihol malomocenstvom. Táto hrozná choroba spôsobila, že jej koža bola zrazu „biela ako sneh“. Áron okamžite prejavil pokoru a poprosil Mojžiša o pomoc. Uznal, že s Mirjam urobili chybu: „To, čo sme urobili, bolo hlúpe!“ Nato Mojžiš opäť prejavil miernosť a zvolal: „Bože, veľmi ťa prosím, uzdrav ju!“ ​(4. Mojžišova 12:9–13) Z tejto vrúcnej reakcie vidno, že obaja bratia mali svoju sestru veľmi radi, aj napriek jej chybám.

Jehova bol ku kajúcnej Mirjam milosrdný a uzdravil ju. No musela stráviť sedem dní v karanténe mimo izraelského tábora. Určite bolo pre ňu nesmierne ponižujúce odísť z tábora. Ale jej viera jej pomohla. V hĺbke srdca vedela, že jej Otec Jehova je spravodlivý a napráva ju preto, že ju má rád. Preto sa podvolila. Prešlo sedem dlhých dní, ktoré strávila osamote, a celý tábor zatiaľ čakal. Mirjam opäť preukázala vieru, tentoraz tak, že sa pokorne vrátila späť. (4. Mojžišova 12:14, 15)

Jehova napráva všetkých, ktorých miluje. (Hebrejom 12:5, 6) Mal veľmi rád aj Mirjam, a preto nenechal jej pýchu bez povšimnutia. Naprávanie bolí, ale zachraňuje. Keďže Mirjam ho pokorne prijala, znovu získala Božiu priazeň. Žila takmer do konca izraelského putovania po púšti. Keď zomrela v Kádeši v pustatine Cin, mala pravdepodobne okolo 130 rokov.b (4. Mojžišova 20:1) O stáročia neskôr Jehova s láskou vyzdvihol Mirjam za jej vernú službu. Prostredníctvom proroka Micheáša svojmu ľudu pripomenul: „Vykúpil som ťa z otroctva a poslal som pred tebou Mojžiša, Árona a Mirjam.“ ​(Micheáš 6:4)

Z Mirjaminho života sa môžeme veľa naučiť. Musíme chrániť bezbranných a odvážne sa zastávať toho, čo je správne, ako to urobila Mirjam, keď bola ešte dieťa. (Jakub 1:27) Tak ako ona, aj my sa chceme s radosťou deliť o Božie vyhlásenia. (Rimanom 10:15) Aj my sa musíme, podobne ako ona, naučiť prekonávať žiarlivosť a zatrpknutosť. (Príslovia 14:30) A takisto musíme s pokorou prijať naprávanie od Jehovu. (Hebrejom 12:5) Keď to budeme robiť, napodobníme tak Mirjaminu vieru.