Odhodlanie, ktoré v tej chvíli vyžarovalo z Rútiných očí, bolo neklamným dôkazom toho, čím bilo jej srdce. Bilo láskou k Noeme — a k Bohu, ktorému Noema slúžila. A tak Noeme povedala: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila, obrátila sa a nesprevádzala ťa; veď kam ideš ty, pôjdem i ja, a kde stráviš noc ty, tam ju strávim ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja, a tam budem aj pochovaná. Kiež mi Jehova tak urobí a k tomu pridá, keby mňa a teba malo odlúčiť niečo iné než smrť.“ ​(Rút 1:16, 17)

Boli to naozaj pozoruhodné slová — až natoľko, že ich ľudia poznajú ešte aj 3 000 rokov po jej smrti. Dokonale odrážajú jednu vzácnu vlastnosť — oddanú lásku. Rút tak oddane milovala svoju svokru Noemu, že sa jej pridŕžala, kamkoľvek išla. Rozdeliť ich mohla jedine smrť. Noemin ľud sa mal stať jej ľudom, lebo bola ochotná zanechať všetko, čo poznala v Moábe — aj moábskych bohov. Na rozdiel od Orpy mohla Rút z celého srdca povedať, že túži po tom, aby bol Noemin Boh, Jehova, aj jej Bohom.b