Tým obrom bol Goliát (známy aj ako Goliáš). Dávid chápal, prečo sa ho vojaci tak boja — bol až neuveriteľne vysoký a mohutný, doslova hora svalov. Aj bez svojej hrozivej výzbroje pravdepodobne vážil viac než dvaja urastení muži dohromady. Tento nesmierne silný a skúsený bojovník bol teraz navyše po zuby ozbrojený. Z plného hrdla vykrikoval svoju výzvu a ozvena jeho hromového hlasu sa odrážala od svahov. Posmešne vyzýval izraelské vojsko a ich kráľa Saula, aby vybrali bojovníka, ktorý rozhodne o výsledku tejto vojny v jedinom zápase — v zápase s ním. (1. Samuelova 17:4–10)

Dávid v súvislosti s Goliátom povzbudil kráľa slovami: „Nech nikto nestráca odvahu pre neho.“ Saul i jeho vojaci naozaj stratili odvahu. Možno urobili chybu, ktorá je ľuďom prirodzená — začali sa s týmto ozbrojeným obrom porovnávať; predstavovali si, že keby k nemu prišli, siahali by mu len po pás alebo po hruď a veľmi rýchlo by s nimi skoncoval. Ale Dávid uvažoval inak. Ako uvidíme, pozeral sa na tento problém z úplne iného uhla a ponúkol sa, že pôjde s Goliátom bojovať. (1. Samuelova 17:32, Preklad A. Boteka s komentármi Jeruzalemskej Biblie)