Vdova z Carefatu bola za svoju vieru odmenená

CHUDOBNÁ vdova objíma svojho syna, svoje jediné dieťa. Nemôže uveriť vlastným očiam! Len pred chvíľou držala v nežnom objatí jeho bezvládne telíčko. Teraz celá bez seba hľadí, ako sa na ňu jej vzkriesený synček usmieva. „Vidíš, tvoj syn je nažive,“ hovorí muž, ktorý je hosťom v jej dome.

Toto pôsobivé vzkriesenie sa odohralo takmer pred tritisíc rokmi. Môžeš si o ňom prečítať v 17. kapitole Prvej knihy Kráľov. Tým mužom je Boží prorok Eliáš. A chlapcova matka? Je ňou nemenovaná vdova, ktorá žila v meste Carefat. Jej vieru zrejme nič neposilnilo tak mocne, ako keď bol vzkriesený jej syn. Zamerajme teraz svoju pozornosť na túto ženu. Z jej príkladu sa môžeme veľa naučiť.

Jehova rozhodol, že v izraelskej krajine, nad ktorou v tom čase panoval zlý kráľ Achab, nastane dlhé obdobie sucha. Keď Eliáš toto sucho oznámil, Boh ho skryl pred Achabom a zázračne ho sýtil chlebom a mäsom, ktoré mu prinášali krkavce. Potom mu Jehova povedal: „Vstaň a choď do Carefatu, ktorý patrí Sidonu, a tam budeš bývať. Hľa, istotne tam prikážem žene, vdove, aby ťa zásobovala potravou.“ ​(1. Kráľ. 17:1–9)

Keď Eliáš prišiel do Carefatu, zbadal chudobnú vdovu, ktorá zbierala kúsky dreva. Žeby toto bola tá žena, ktorá ho má zásobovať potravou? Ale ako by mohla, keď ona sama je taká chudobná? Hoci Eliáš možno mal takéto pochybnosti, prihovoril sa jej. „Prosím ťa,“ povedal jej, „prines mi dúšok vody v nádobe, aby som sa napil.“ Keď odchádzala, aby mu ju priniesla, Eliáš dodal: „Prosím ťa, dones mi v svojej ruke kúsok chleba.“ ​(1. Kráľ. 17:10, 11) Dať cudzincovi napiť sa nebolo pre túto vdovu problémom, ale dať mu chlieb, to už bolo niečo iné.

Preto mu povedala: „Akože žije Jehova, tvoj Boh, nemám žiaden okrúhly chlieb, iba hrsť múky vo veľkom krčahu a trochu oleja v malom krčahu; a tu zbieram pár kúskov dreva, a vojdem a urobím niečo pre seba a pre svojho syna, a budeme to musieť zjesť a zomrieť.“ ​(1. Kráľ. 17:12) Pouvažujme nad tým, čo nám tento rozhovor prezrádza.

Táto vdova rozpoznala, že Eliáš je bohabojným Izraelitom. Vidno to z jej slov „akože žije Jehova, tvoj Boh“. Zdá sa, že do určitej miery poznala izraelského Boha, Jehovu, no nepoznala ho tak dobre, aby o ňom povedala „môj Boh“. Žila v Carefate, meste, ktoré „patrilo“ fenickému mestu Sidon, čiže bolo od neho zrejme závislé. Je veľmi pravdepodobné, že obyvatelia Carefatu uctievali Baala. Jehova však videl, že táto vdova je niečím výnimočná.

Hoci táto chudobná vdova žila medzi ľuďmi, ktorí boli modlármi, ona prejavovala vieru v Boha Izraela. Keď k nej Jehova poslal Eliáša, bolo to v záujme proroka aj tejto vdovy. Môžeme sa z toho naučiť niečo veľmi dôležité.

Nie všetci obyvatelia modlárskeho mesta Carefat boli úplne skazení. Tým, že Jehova poslal Eliáša k tejto vdove, ukázal, že si všíma jednotlivcov, ktorí majú dobré pohnútky, hoci mu ešte neslúžia. Áno, „v každom národe je mu prijateľný ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivosť“. (Sk. 10:35)

Nie sú aj v tvojom obvode ľudia podobní vdove z Carefatu? Určite sú! Aj keď sú obklopení ľuďmi, ktorí praktizujú falošné náboženstvo, možno túžia po niečom lepšom. Možno vôbec nepoznajú Jehovu alebo o ňom vedia len veľmi málo, a preto potrebujú pomoc, aby sa mohli pripojiť k pravému uctievaniu. Snažíš sa takýchto ľudí hľadať a pomáhať im?

Zamysli sa hlbšie nad tým, o čo Eliáš požiadal túto vdovu. Veď mu práve povedala, že už má len posledné jedlo pre seba a pre svojho syna, a že keď ho zjedia, už im nezostane nič a zomrú od hladu. Ale čo povedal Eliáš? „Neboj sa. Vojdi, urob podľa svojho slova. Len mi najprv urob z toho, čo tam je, malý okrúhly chlieb a vynesieš mi ho a pre seba a svojho syna môžeš niečo urobiť potom. Lebo tak povedal Jehova, Boh Izraela: ‚Veľký krčah múky sa neminie a malý krčah oleja sa nevyčerpá až do dňa, keď Jehova dá na povrch zeme lejak.‘“ ​(1. Kráľ. 17:11–14)

Niekto by mohol namietať: „Máme sa vzdať svojho posledného jedla? To nemyslíš vážne!“ No táto vdova zareagovala inak. Napriek tomu, že ešte nepoznala Jehovu dobre, uverila Eliášovi a urobila, o čo ju požiadal. Bola to pre ňu veľká skúška viery, ale rozhodla sa múdro!

Boh dodržal svoje slovo. Tak ako povedal Eliáš, Jehova rozmnožoval jej biedne zásoby jedla, takže vystačili pre ňu, pre jej syna i pre Eliáša, až pokým sa neskončilo sucho. Čítame: „Veľký krčah múky sa neminul a malý krčah oleja sa nevyčerpal, podľa Jehovovho slova, ktoré hovoril prostredníctvom Eliáša.“ ​(1. Kráľ. 17:16; 18:1) Keby sa táto žena bola zachovala inak, chlieb, ktorý urobila z tej trošky múky a oleja, by možno naozaj bol jej posledným jedlom. Ona však konala vo viere, spoľahla sa na Jehovu a dala najesť najprv Eliášovi.

Z tejto správy sa môžeme naučiť, že Boh požehnáva tých, ktorí v neho prejavujú vieru. Keď si v skúške a prejavíš vieru, Jehova ti pomôže. Preukáže sa ako Štedrý Darca, Ochranca a Priateľ, aby ti pomohol túto skúšku zvládnuť. (2. Mojž. 3:13–15)

V roku 1898 Sionská Strážna veža vyvodila z príbehu vdovy toto poučenie: „Ak by táto žena mala dostatočnú vieru na to, aby poslúchla, potom by bola uznaná za hodnú toho, aby jej Pán pomohol prostredníctvom proroka; ak by vieru neprejavila, možno by sa našla iná vdova, ktorá by ju prejavila. Tak je to aj s nami — na rôznych úsekoch našej cesty životom nás Pán privádza na miesta, kde skúša našu vieru. Ak prejavíme vieru, dostaneme požehnanie, ak nie, prídeme oň.“

Keď zažívame rôzne skúšky, mali by sme hľadať Božie vedenie v Biblii a v biblických publikáciách. Potom by sme mali konať v súlade s Jehovovým usmernením bez ohľadu na to, aké ťažké sa nám to môže javiť. Áno, Jehova nás určite požehná, ak budeme konať v súlade s týmto múdrym príslovím: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ ​(Prísl. 3:5, 6)

Viera tejto vdovy bola zakrátko podrobená ďalšej skúške. „Po tomto sa stalo,“ hovorí Biblia, „že syn tej ženy, panej domu, ochorel, a jeho choroba bola taká krutá, že v ňom nezostal dych.“ Zúfalá matka, hľadajúc príčinu tragédie, ktorá ju postihla, Eliášovi povedala: „Čo mám s tebou, muž pravého Boha? Prišiel si ku mne, aby si pripomenul moje previnenie a usmrtil môjho syna.“ ​(1. Kráľ. 17:17, 18) Čo sa skrývalo za týmito trpkými slovami?

Pripomenulo to tejto žene nejaký hriech, pre ktorý ju trápilo svedomie? Myslela si, že smrť jej syna je trest od Boha a že Eliáš je Božím poslom smrti? To nám Biblia neodhaľuje, ale jedno je isté: Vdova neobvinila Boha zo žiadnej nespravodlivosti.

Eliáša musela smrť vdovinho syna šokovať a určite ho šokoval aj jej výrok, že jeho prítomnosť v jej dome spôsobila túto srdcervúcu stratu. Keď Eliáš vyniesol chlapcovo bezvládne telo do podkrovnej izby, zvolal: „Ó, Jehova, môj Bože, to aj na vdovu, u ktorej bývam ako cudzí usadlík, musíš priviesť škodu tým, že usmrtíš jej syna?“ Tento prorok sa nedokázal zmieriť s tým, akú pohanu by to prinieslo na Jehovovo meno, ak by Jehova pripustil, aby táto láskavá a pohostinná žena takto trpela. A tak úpenlivo prosil: „Ó, Jehova, môj Bože, prosím, daj, aby sa duša tohto dieťaťa vrátila doň.“ ​(1. Kráľ. 17:20, 21)

Jehova Eliášovu modlitbu vypočul. Vdova sa starala o jeho proroka a prejavovala vieru. Boh zjavne pripustil, aby sa chlapcova choroba skončila smrťou, lebo vedel, že ho vzkriesi. Malo to byť prvé vzkriesenie zaznamenané v Biblii a malo poskytnúť nádej budúcim generáciám. Keď Eliáš Jehovu úpenlivo prosil, Jehova priviedol chlapca späť k životu. Len si predstav, aká musela byť vdova šťastná, keď Eliáš povedal: „Vidíš, tvoj syn je nažive“! Vdova potom Eliášovi povedala: „Teraz skutočne viem, že si Boží muž a že Jehovovo slovo v tvojich ústach je pravé.“ ​(1. Kráľ. 17:22–24)

Správa zo 17. kapitoly 1. Kráľov nám už viac o tejto žene nehovorí. No keďže sa o nej Ježiš zmienil pozitívne, je zrejmé, že po zvyšok svojho života slúžila verne Jehovovi. (Luk. 4:25, 26) Z jej príbehu sa učíme, že Boh požehnáva ľudí, ktorí robia dobro jeho služobníkom. (Mat. 25:34–40) Tento príbeh je tiež dôkazom, že Boh sa stará o tých, ktorí v neho prejavujú vieru, i keď sa ocitnú v zúfalej situácii. (Mat. 6:25–34) Navyše tento príbeh potvrdzuje, že Jehova túži vzkriesiť mŕtvych a že to aj dokáže urobiť. (Sk. 24:15) To sú určite vynikajúce dôvody na to, aby sme pamätali na vdovu z Carefatu.