Jehu bojuje za čisté uctievanie

JEHU bol bojovníkom za čisté uctievanie. Bojoval zaň dynamicky, pohotovo, neúnavne, horlivo a odvážne. Prejavoval vlastnosti, ktoré by sme mali napodobňovať.

Jehu dostal poverenie od Jehovu v čase, keď bol Izrael vo veľmi zlom stave. Krajina bola pod vplyvom skazenej Jezábel, vdovy po Achabovi a matky vládnuceho kráľa Jehoráma. Jezábel presadzovala kult Baala a potláčala uctievanie Jehovu. Zabíjala Božích prorokov a pôsobila na ľud skazonosne svojimi ‚smilstvami a čarodejníctvami‘. (2. Kráľ. 9:22; 1. Kráľ. 18:4, 13) Jehova rozhodol, že celý Achabov dom vrátane Jehoráma a Jezábel má byť vyhladený. A Jehu mal byť hlavným vykonávateľom Jehovovho slova.

Písma nám predstavujú Jehua pri stretnutí s veliteľmi vojska v čase, keď Izraeliti bojovali so Sýrčanmi pri Rámot-gileáde. Jehu bol jedným z veliteľov, ak nie hlavným veliteľom izraelského vojska. Prorok Elizeus vyslal jedného zo synov prorokov, aby pomazal Jehua za kráľa a aby mu povedal, že má zabiť každého muža z odpadlíckeho Achabovho domu. (2. Kráľ. 8:28; 9:1–10)

Keď sa ostatní velitelia pýtali Jehua na účel tejto návštevy, nechcel im ho prezradiť. No keď naňho naliehali, povedal im pravdu a spolu začali snovať sprisahanie proti Jehorámovi. (2. Kráľ. 9:11–14) Je pravdepodobné, že hoci sa to navonok neprejavovalo, v radoch vojska vládla nespokojnosť s konaním vládnuceho rodu a s vplyvom Jezábel. Tak či onak, Jehu dôkladne zvažoval, ako čo najlepšie vykonať úlohu, ktorá mu bola zverená.

Kráľ Jehorám bol zranený v boji, a tak sa utiahol do Jezreela v nádeji, že sa zotaví. Jehu vedel, že ak sa má jeho plán podariť, v Jezreeli sa nesmie nikto nič dozvedieť. Preto povedal: „Nenechajte nikoho uniknúť z mesta, aby šiel a podal správu v Jezreeli.“ ​(2. Kráľ. 9:14, 15) Je možné, že očakával prinajmenšom určitý odpor zo strany jednotiek lojálnych Jehorámovi a chcel možnosť takéhoto odporu vylúčiť.

ŠIALENÁ JAZDA!

Jehu chce využiť moment prekvapenia, a tak nastupuje do svojho bojového dvojkolesového voza a ponáhľa sa, aby čo najskôr prešiel tých asi 70 kilometrov z Rámot-gileádu do Jezreela. Ako sa blíži k cieľu, strážca na veži zbadá „vzdúvajúce sa množstvo Jehuových mužov“. (2. Kráľ. 9:17) Jehu zjavne vzal so sebou značné množstvo bojovníkov, aby mal istotu, že svoj zámer splní.

Keď strážca rozpozná, že v jednom z vozov je odvážny Jehu, hlási: „Ide šialene.“ ​(2. Kráľov 9:20) Ak Jehu aj bežne jazdil veľmi rýchlo, tak teraz, keď išiel splniť také dôležité poverenie, to musela byť naozaj šialená jazda!

Najprv za Jehuom vysielajú dvoch poslov, ale Jehu im na ich otázku odmieta odpovedať. Potom sa stretáva s kráľom Jehorámom a jeho spojencom Achaziahom, judským kráľom, ktorí mu vychádzajú v ústrety každý vo svojom voze. Na otázku „Je pokoj, Jehu?“ dostáva Jehorám úsečnú odpoveď: „Aký by mohol byť pokoj, kým sú tu smilstvá tvojej matky Jezábel a jej mnohé čarodejníctva?“ Jehorám, vystrašený touto odpoveďou, obracia svoj voz a dáva sa na útek. No Jehu je rýchlejší! Napína luk a šípom prestrelí Jehorámovi srdce a ten sa mŕtvy zrúti na podlahu svojho voza. A hoci Achaziahovi sa v tejto chvíli darí uniknúť, Jehu ho neskôr prenasleduje a dá zabiť aj jeho. (2. Kráľ. 9:22–24, 27)

Teraz je na rade ďalší člen Achabovej domácnosti, zlá kráľovná Jezábel. Jehu ju právom označil za „tú prekliatu“. Keď Jehu prichádza do Jezreela, vidí ju, ako vyzerá z okna paláca. Neplytvá zbytočne slovami a prikazuje dvorným úradníkom, aby ju zhodili z okna. Potom necháva túto ženu, ktorá mala skazonosný vplyv na celý Izrael, pošliapať svojimi koňmi. Nato robí kroky, aby boli usmrtené desiatky ďalších z domu skazeného Achaba. (2. Kráľ. 9:30–34; 10:1–14)

Hoci predstava násilia je nepríjemná, mali by sme si uvedomiť, že v tých časoch Jehova vykonával rozsudky prostredníctvom svojich služobníkov. Biblia hovorí: „Bolo to však od Boha, že Achaziahov pád nastal tým, že prišiel k Jehorámovi; a keď prišiel, vyšiel s Jehorámom k Jehuovi, vnukovi Nimšiho, ktorého pomazal Jehova, aby odrezal Achabov dom.“ ​(2. Par. 22:7) Keď Jehu vyhadzoval Jehorámovo telo z jeho dvojkolesového voza, vyjadril sa, že sa tým splnil Jehovov sľub, že Achab bude potrestaný za vraždu Nábota. Okrem toho, Jehu dostal príkaz ‚pomstiť krv Božích sluhov‘, ktorú preliala Jezábel. (2. Kráľ. 9:7, 25, 26; 1. Kráľ. 21:17–19)

Dnes nikto z Jehovových služobníkov nepoužíva proti odporcom čistého uctievania fyzickú silu. „Moja je pomsta,“ hovorí Boh. (Hebr. 10:30) No kresťanskí starší musia v záujme ochrany zboru pred vplyvmi, ktoré by ho mohli skaziť, z času na čas konať s podobnou odvahou ako Jehu. (1. Kor. 5:9–13) A všetci členovia zboru by mali byť odhodlaní vyhýbať sa spoločnosti vylúčených. (2. Jána 9–11)

JEHU NETOLEROVAL ŽIADNE SÚPERENIE S JEHOVOM

Pohnútka, s ktorou Jehu vykonával svoje poverenie, je zjavná zo slov, ktoré neskôr povedal vernému Jonadábovi: „Poď so mnou a viď, ako neznesiem žiadne súperenie s Jehovom.“ Jonadáb prijal toto pozvanie, nastúpil do Jehuovho dvojkolesového voza a šiel s ním do Samárie. Tam si Jehu „počínal ľstivo, aby zničil Baalových ctiteľov“. (2. Kráľ. 10:15–17, 19)

Jehu vyhlásil, že má v úmysle predložiť „veľkú obeť“ Baalovi. (2. Kráľ. 10:18, 19) „Zo strany Jehua to bola premyslená slovná hra,“ hovorí istý učenec. Zatiaľ čo tento výraz „sa bežne používa vo význame ‚obeť‘, používa sa aj vo význame ‚zabíjanie‘ odpadlíkov“. Keďže Jehu nechcel, aby pri tejto udalosti chýbal čo len jediný Baalov ctiteľ, všetkých ich zvolal do Baalovho domu a dal im obliecť si odev, ktorý ich odlíšil od ostatných. Len čo skončili „s predkladaním zápalnej obete“, Jehu prikázal osemdesiatim ozbrojeným mužom, aby Baalových ctiteľov zabili. Nato dal zbúrať Baalov dom a toto miesto vyhradil na verejné záchody, čím ho urobil nevhodným na uctievanie. (2. Kráľ. 10:20–27)

Je pravda, že Jehu prelial množstvo krvi. No Biblia ho predstavuje ako odvážneho muža, ktorý oslobodil Izrael spod utláčajúcej nadvlády Jezábel a jej rodiny. Ak mal nejaký izraelský vodca splniť túto úlohu, musel to byť odvážny, rozhodný a horlivý muž. „Bola to nepríjemná úloha a bola vykonaná s nekompromisnou dôkladnosťou,“ uvádza jeden biblický slovník. „Menej razantným postupom by sa zrejme nepodarilo vyhladiť Baalovo uctievanie v Izraeli.“

Nepochybne chápeš, že dnes si okolnosti vyžadujú, aby kresťania prejavovali niektoré také vlastnosti, aké mal Jehu. Napríklad ako by sme mali reagovať, keď sme pokúšaní urobiť niečo, čo Jehova odsudzuje? Mali by sme to pohotovo, odvážne a energicky odmietnuť. Keď ide o našu oddanosť, nemôžeme tolerovať žiadne súperenie s Jehovom.

DBAJ, ABY SI CHODIL V JEHOVOVOM ZÁKONE

Záver tohto príbehu je pre nás výstrahou. Jehu ‚neodbočil od nasledovania zlatých teliat v Bételi a v Dáne‘. (2. Kráľ. 10:29) Ako je možné, že človek, ktorý sa zdal taký zapálený za čisté uctievanie, toleroval modlárstvo?

Jehu bol možno presvedčený, že ak má izraelské kráľovstvo zostať nezávislé od Judska, tieto kráľovstvá musia zostať nábožensky oddelené. A tak sa rovnako ako predošlí izraelskí králi snažil udržať toto rozdelenie tým, že pokračoval v uctievaní teľaťa. Tým však dal najavo nedostatok dôvery v Jehovu, ktorý ho dosadil za kráľa.

Jehova pochválil Jehua za to, že ‚konal dobre v tom, čo je správne v Jehovových očiach‘. Jehu však „nedbal, aby chodil v zákone Jehovu, Boha Izraela, celým svojím srdcom“. (2. Kráľ. 10:30, 31) Keď vezmeš do úvahy všetko ostatné, čo Jehu predtým urobil, možno sa ti tento záver zdá prekvapujúci a smutný. No v každom prípade si z neho môžeme vziať poučenie. Svoj vzťah k Jehovovi nikdy nesmieme považovať za samozrejmosť. Je potrebné, aby sme deň čo deň posilňovali svoju oddanosť k nemu tým, že budeme študovať jeho Slovo, rozjímať o tom, čo v ňom čítame, a zo srdca sa k nášmu nebeskému Otcovi modliť. Dajme si teda čo najviac záležať na tom, aby sme naďalej celým srdcom chodili v Jehovovom zákone. (1. Kor. 10:12)

[Rámček na strane 4]

Jehu vo svetskej histórii

Kritici často spochybňujú, či osoby, o ktorých sa píše v Biblii, naozaj žili. Existujú teda nejaké mimobiblické dôkazy, že Jehu žil?

O tomto izraelskom kráľovi sa menovite zmieňujú najmenej tri staroveké asýrske pramene. Jeden z nich údajne zobrazuje Jehua alebo možno niektorého z jeho vyslancov, ako sa klaňajú pred asýrskym kráľom Salmanazarom (Salmanassarom III.) a predkladajú mu tribút. Sprievodný nápis znie: „Tribút Jehua (Ia-ú-a), syna Omriho (Hu-um-ri); prijal som od neho striebro, zlato, zlatú misku saplu, zlatú vázu so špicatým dnom, zlaté poháre, zlaté vedrá, cín, berlu pre kráľa (a) drevené puruhtu [význam posledného slova nie je známy].“ Jehu nebol doslovne „synom Omriho“. Tento výraz sa niekedy používal na označenie izraelských kráľov, ktorí nastúpili na trón po Omrim, pravdepodobne preto, že tento kráľ si získal veľkú slávu a že vystaval Samáriu, hlavné mesto izraelského kráľovstva.

Toto tvrdenie asýrskeho kráľa o tribúte, ktorý mu Jehu údajne zaplatil, nemožno doložiť. V každom prípade sa však tento kráľ zmieňuje o Jehuovi trikrát — v nápise na jednej stéle, na jednej svojej soche a v asýrskych kráľovských záznamoch. Tieto zmienky nenechávajú veľký priestor na pochybnosti o tom, že Jehu, o ktorom sa píše v Biblii, je skutočnou historickou postavou.