Zamyslime sa nad okolnosťami, za ktorých boli tieto slová vyslovené. Jób, človek s výnimočnou vierou, prechádza ťažkými skúškami — príde o majetok, o svoje milované deti a postihne ho bolestivá choroba. V hlbokej tiesni volá k Bohu: „Ó, kiež by si ma skryl v šeole [všeobecnom hrobe ľudstva]!“ ​(13. verš) Jób vníma šeol ako vítanú úľavu. Tam, ako nejaký poklad ukrytý Bohom, bude oslobodený od utrpenia a bolesti.a

Mal byť šeol Jóbovým trvalým úkrytom? Jób si to nemyslí. Vo svojej modlitbe pokračuje slovami: „Kiež by si mi stanovil časovú hranicu a rozpamätal sa na mňa!“ Jób má plnú dôveru, že v šeole bude len dočasne a že Jehova naňho nezabudne. Čas, ktorý bude v šeole, prirovnáva k času „nútenej služby“ — k obdobiu nedobrovoľného čakania. Ako dlho tam bude? „Kým príde moja úľava,“ hovorí. (14. verš) Tou úľavou bude prepustenie zo šeolu — inými slovami, vzkriesenie z mŕtvych.