Jehova nás dobre pozná
JEHOVA nás naozaj pozná, najmä ak sme jeho vernými a oddanými služobníkmi. Dôverní priatelia, príbuzní a dokonca ani rodičia nás nepoznajú tak dobre ako on. Veď Boh nás pozná lepšie ako poznáme my sami seba.
Žalm 139 výstižne opisuje, ako dokonale Jehova pozná svojich služobníkov. Čo Dávid povedal v tomto žalme? A ako by malo vedomie, že nás Boh pozná, pôsobiť na naše slová a skutky?
Koľko len Jehova vie!
Boh je naším stvoriteľom, a preto by sme mohli očakávať, že nás dokonale pozná. (Skutky 17:24—28) Preto mohol Dávid povedať: „Ó, Jehova, preskúmal si ma a poznáš ma.“ (Žalm 139:1) Boh vedel o Dávidovi toľko, ako keby ho úplne preskúmal. Žalmista je šťastný, že ho Jehova preskúmal, a preto sa celkom podvoľuje Božiemu riadeniu a vedeniu. Podobne aj Jehovovi svedkovia v modlitbe ‘uvaľujú svoju cestu na Jehovu a spoliehajú sa na neho‘, pretože sú si istí, že Jehova vždy urobí to, čo je správne. (Žalm 37:5) V srdci máme pocit duchovného bezpečia, pretože túžime po tom, aby nás viedla Božia múdrosť a dobrovoľne sa podriaďujeme Božiemu vedeniu. (Príslovia 3:19—26) Môžeme podobne ako Dávid čerpať útechu z vedomia, že Boh nás pozoruje, rozumie našim problémom a je vždy ochotný pomáhať nám.
„Sám si poznal moje sadanie i moje vstávanie“, uznal žalmista. (Žalm 139:2a) Boh vedel všetko o Dávidovej činnosti, napríklad kedy si sadá na konci pracovného dňa a kedy vstáva po nočnom spánku. Ak sme Jehovovými svedkami, buďme si istí, že aj nás Boh pozná tak dobre.
Dávid pripustil: „Zďaleka si pozoroval moje myšlienky.“ (Žalm 139:2b) Hoci Boh prebýva v nebesiach, ďaleko od pozemskej scény, vedel, na čo Dávid myslel. (1. Kráľov 8:43) Taká schopnosť by nás nemala prekvapovať, pretože Jehova „vidí, aké je srdce“. (1. Samuelova 16:7; Príslovia 21:2) Boh si všíma naše myšlienky, a to by nás malo podnecovať, aby sme mysleli na veci, ktoré sú cudné, čestné a chvályhodné. Je správne, ak pravidelne vyjadrujeme svoje myšlienky vo vrúcnej modlitbe, aby sme mali Božie vedenie a „Boží pokoj“. — Filipanom 4:6—9.
Žalmista dodal: „Moje putovanie a moje líhanie si odmeral a oboznámil si sa i so všetkými mojimi cestami.“ (Žalm 139:3) Ak Jehova odmeriaval Dávidovo putovanie z miesta na miesto aj jeho líhanie, keď odpočíval, zrejme to znamenalo, že Jehova podrobne skúmal všetko, čo žalmista robil. Najvyšší meral všetky Dávidove skutky, aby určil pravú povahu jeho správania. Boh úplne poznal Dávidove cesty, chodníky, po ktorých vo svojom živote kráčal. Keď náš nebeský Otec podobne skúma nás, kiež zistí, že mu slúžime verne a že zostávame na „chodníku spravodlivosti“, ktorý vedie do večného života! — Príslovia 12:28.
Nič, čo by Dávid povedal, nemohlo byť pred Bohom skryté, a preto vyhlásil: „Lebo niet ešte slova na mojom jazyku, a hľa, Jehova, ty to už všetko vieš.“ (Žalm 139:4) Ak sme skľúčení, že ani nevieme, čo by sme mali v modlitbe povedať, Jehovov duch „sa nás zastáva s nevysloviteľnými vzdychmi“. (Rimanom 8:26) Keď sa s niekým rozprávame, Boh rozoznáva aj to, čo máme na jazyku, ale čo nevyslovíme, pretože pozná naše skutočné pocity. Ak máme lásku, ktorá pochádza „z nepokryteckej viery“, nikdy nebudeme chcieť niekoho podvádzať „hladkými slovami“. — 1. Timotejovi 1:5; Rimanom 16:17, 18.
Dávid dodal: „Obkľúčil si ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku.“ (Žalm 139:5) Jehova vlastne Dávida obkľúčil ako mesto obkľúčené v boji. Žalmista zrejme vedel, že to, čo môže za svojho života vykonať, je obmedzené. Vedel aj to, že nemôže uniknúť pred bdelým Božím pohľadom a pred jeho rukou čiže dozorom. Ale Dávid sa ani nesnažil uniknúť a nepokúšajme sa o to ani my. Stále sa správajme s vedomím, že Jehovova ruka na nás spočíva ako na jeho svedkoch.
Dávida napĺňalo posvätnou úctou vedomie, že ho Boh pozná. Preto vyhlásil: „Také poznanie je pre mňa príliš podivuhodné. Je tak vysoko, že ho nemôžem dosiahnuť.“ (Žalm 139:6) Boh pozná každého jednotlivca tak dôkladne, že to ani nemôžeme pochopiť, nech máme akékoľvek skúsenosti alebo akékoľvek vzdelanie. Presahuje to ľudské porozumenie, a preto si môžeme byť istí, že Jehova vie, čo je pre nás najlepšie. Ak teda o niečo prosíme a jeho odpoveď je záporná, podrobme sa Božej vôli. Apoštol Ján o tom napísal: „Počuje nás, nech prosíme o čokoľvek podľa jeho vôle.“ — 1. Jána 5:14.
Nemôžeme uniknúť pred Božím duchom
Jehova nielen vypočúva modlitby svojich verných a oddaných služobníkov, ale aj pôsobí na nich svojím duchom a pomáha im konať jeho vôľu. Dávid sa spýtal: „Kam môžem ísť od tvojho ducha a kam môžem utiecť od tvojej tváre?“ (Žalm 139:7) Žalmista vedel, že nemôže uniknúť Jehovovmu duchu, čiže jeho činnej sile, ktorá môže dosiahnuť aj najvzdialenejšiu časť vesmíru. A nikto nemôže uniknúť pred Božou tvárou, nemôže uniknúť jeho zraku. Je pravda, že „Jonáš vstal a dal sa na útek pred Jehovom do Taršíša“, ale tento prorok nemohol uniknúť ani veľkej rybe, ktorú Boh pripravil, aby ho prehltla, a nemohol uniknúť ani pred zodpovednosťou za úlohu, ktorú mu dal Boh. (Jonáš 1:3; 1:17; 2:1, RP; 2:10—3:4; 2:11—3:4, RP) Spoliehajme sa na to, že nám Jehovov duch pomôže splniť úlohy, ktoré nám dal Boh. — Zechariáš 4:6.
Dávid vedel, že nemožno odísť od Boha, preto povedal: „Keby som vystúpil do neba, bol by si tam; a keby som si rozložil ležadlo v šeole, hľa, ty by si tam bol.“ (Žalm 139:8) Za života žalmistu ‘vystúpiť do neba‘ znamenalo vystúpiť na vysoké vrchy, ktorých vrcholky často skrývajú oblaky. Ale aj keby sme boli na vrchole toho najvyššieho vrchu, neboli by sme mimo dosahu Božieho ducha. A neunikli by sme Božej pozornosti, ani keby sme mali ležadlo v šeole, čo obrazne znázorňuje najnižšie časti zeme. — Porovnaj 5. Mojžišovu 30:11—14; Ámosa 9:2, 3.
„Keby som si vzal krídla úsvitu, aby som pobudol v najodľahlejšom mori, i tam by ma viedla tvoja ruka a tvoja pravica by ma uchopila.“ (Žalm 139:9, 10) Čo sa myslí slovami „krídla úsvitu“? Tieto slová básnicky opisujú, ako sa svetlo úsvitu rýchlo šíri z východu na západ, akoby na krídlach. Ale čo keby si Dávid mohol zobrať krídla úsvitu a dostať sa na najvzdialenejšie morské ostrovy na západe? Stále by bol podriadený Božej ruke, čiže Božiemu dohľadu a vedeniu. Jehova by tam bol svojím duchom, aby súcitne viedol žalmistu. — Žalm 51:11; 51:13, RP.
Tma nie je pre Boha prekážkou
Vzdialenosť ani tma nemôže zabrániť Bohu, aby sa niekam nedostal. Preto Dávid dodáva: „A keby som povedal: ‘Istotne sa ma zmocní tma!‘, vtedy by noc okolo mňa bola svetlom. Ani tma by sa nedokázala príliš temná pre teba, ale noc by žiarila ako deň; tma by celkom dobre mohla byť svetlom.“ (Žalm 139:11, 12) Niekto by mohol byť úplne obkľúčený tmou, akoby sa ho tma zmocnila. Ale pre Jehovu by bol takisto viditeľný, ako keby stál v jasnom dennom svetle. Nikto nemôže skryť pred Bohom žiadne hriechy spáchané v tme. — Izaiáš 29:15, 16.
Žiaden úkryt nemôže Bohu brániť v pozorovaní. Dávid o tom povedal: „Veď si sám vytvoril moje obličky, držal si ma zatieneného v lone mojej matky. Budem ťa chváliť, lebo som podivuhodne vytvorený, spôsobom, ktorý vzbudzuje bázeň. Tvoje diela sú podivuhodné, ako to moja duša veľmi dobre vie. Moje kosti neboli pred tebou skryté, keď som bol v tajnosti tvorený, keď som bol utkaný v najhlbších častiach zeme. Tvoje oči videli aj môj zárodok a v tvojej knihe boli zapísané všetky jeho časti, čo sa týka dní, keď boli tvorené a nebola ešte nijaká [určitá časť tela] z nich.“ — Žalm 139:13—16.
Boh Jehova, ktorý pozná naše najhlbšie pocity, vytvoril Dávidove obličky. Obličky sú hlboko vnútri tela, a preto patria k najskrytejším a najneprístupnejším orgánom, ale Boh ich môže vidieť. Môže sa dokonca pozerať aj do matkinho lona. Jehova predsa môže vidieť aj vyvíjajúci sa zárodok. Dávida povzbudzovalo chváliť svojho Tvorcu už len pomyslenie, ako podivuhodne bol vytvorený v lone. Žalmista zrejme hovoril o matkinom lone ako o „najhlbších častiach zeme“. Tu, skryté pred ľudským pohľadom, ale viditeľné Bohu, sa tkajú kosti, šľachy, svaly, nervy a cievy dieťatka.
Boh vedel, ako bude Dávid vyzerať, ešte predtým, ako boli Dávidove časti tela zreteľné v lone jeho matky. Ako to? Pretože vývoj embrya prebieha podľa určitého vzoru, akoby podľa pokynov zaznamenaných v dajakej knihe. Ako výstižne to odhaľuje Jehovovu múdrosť a schopnosť vidieť skryté veci. Malo by nás to podnecovať, aby sme si vážili, že Boh vytvoril ľudský rod a je zodpovedný za úžasný proces plodenia, na základe ktorého jestvujeme aj my.
Aké drahocenné sú Božie myšlienky!
Úvahy o vývoji dieťaťa v lone matky viedli Dávida k tomu, že premýšľal o Božej múdrosti. Preto zvolal: „Aké drahocenné sú mi preto tvoje myšlienky! Bože, aký veľký počet ich je!“ (Žalm 139:17) Dávid sa s láskou zaoberal myšlienkami Boha Jehovu, ktorých je toľko, že na neho veľmi zapôsobil ich „veľký počet“. Ak sú pre nás cenné Božie myšlienky, budeme usilovne študovať Písmo. (1. Timotejovi 4:15, 16) Jeho zaznamenané myšlienky sú „užitočné na učenie, na karhanie, na nápravu vecí, na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek celkom spôsobilý, úplne vyzbrojený pre každé dobré dielo“. — 2. Timotejovi 3:16, 17.
O Jehovových myšlienkach Dávid povedal: „Keby som sa pokúšal ich spočítať, je ich dokonca viac ako zrniek piesku. Prebudil som sa, a predsa som stále s tebou.“ (Žalm 139:18) Božích myšlienok je viac ako zrniek piesku, a keby ich Dávid začal počítať na svitaní, neskončil by ani do chvíle, keď ide spať. Pri rannom prebudení by bol stále s Jehovom. To znamená, že by ešte stále rátal Božie myšlienky. Potrebujeme Jehovovo vedenie, a preto by sme sa mali vo svojej mysli v modlitbe zaoberať uvažovaním o jeho myšlienkach a predsavzatiach a týmito úvahami by sme mali v noci končiť a ráno začínať. — Žalm 25:8—10.
Odplata zlým
Čo si myslel Dávid o tých, ktorí odmietajú Božie vedenie, napriek tomu, že je múdre? Modlil sa: „Ach, kiež by si, ó, Bože, zabil zlého! Potom odídu odo mňa i muži s vinou krvi, ktorí o tebe hovoria veci podľa svojho nápadu; brali tvoje meno nehodným spôsobom — tvoji protivníci.“ (Žalm 139:19, 20) Dávid sa nepokúšal zabiť zlého, ale modlil sa, aby odplata prišla z Jehovovej ruky. Mali by sme mať aj my rovnaký postoj. Môžeme sa napríklad modliť, aby sme smelo oznamovali Božie slovo, aj keď nás nepriatelia prenasledujú. (Skutky 4:18—31) Ale nesnažíme sa odstrániť svojich nepriateľov, pretože vieme, že Jehova povedal: „Moja je pomsta, ja odplatím.“ — Hebrejom 10:30; 5. Mojžišova 32:35.
Keby Boh zabil zlých, odišli by od Dávida muži, ktorí sa previnili krvou. Ležala na nich vina za prelievanie krvi a hovorili o Jehovovi, čo ich len napadlo, ale nie v súlade s jeho myšlienkami. Zaslúžili si smrť aj za to, že potupovali Božie meno, keď ho používali nehodným spôsobom, možno na podporenie svojich zlých plánov. (2. Mojžišova 20:7) Nikdy nepáchajme podobné hriechy!
Zlí sa previnili krviprelievaním a hanením Božieho mena, preto Dávid povedal: „Nemám azda v nenávisti tých, ktorí ťa prudko nenávidia, ó, Jehova, a necítim hnus voči tým, ktorí sa proti tebe búria? Ja ich nenávidím plnou nenávisťou. Stali sa mi skutočnými nepriateľmi.“ (Žalm 139:21, 22) Dávid cítil hnus k takýmto ľuďom, pretože veľmi nenávideli Jehovu a búrili sa proti nemu. Boli žalmistovými nepriateľmi, lebo mu bolo odporné ich zlo, bezbožnosť a vzbura proti Najvyššiemu.
Nech ťa Boh preskúma
Dávid nechcel byť ako zlí ľudia, ale vedel, že by k nim nemal cítiť nepriateľstvo. Preto sa modlil: „Preskúmaj ma, ó, Bože, a poznaj moje srdce. Vyskúšaj ma a poznaj moje znepokojujúce myšlienky a hľaď, či je vo mne nejaká boľavá cesta, a veď ma cestou neurčitého času.“ (Žalm 139:23, 24) Mali by sme chcieť tak ako žalmista, aby Boh preskúmal naše srdce a rozoznal, či máme nejaké nesprávne pohnútky. (1. Paralipomenon 28:9) Mali by sme prosiť Jehovu, aby nás preskúmal, aby spoznal naše znepokojujúce myšlienky a aby sa pozrel, či je v nás nejaká boľavá cesta. Ak nás trápi dajaká úzkosť z našich vlastných chýb, alebo ak je v nás niečo zlé alebo niečo nesprávne v našich pohnútkach, pokorne sa modlime a úplne sa podriaďme vedeniu Božieho ducha a rade z jeho Slova. (Žalm 40:11—13; 40:12—14, RP) Tak nás môže náš najväčší priateľ, Jehova, viesť cestou večnosti a pomáhať nám, aby sme kráčali po spravodlivej životnej ceste, ktorá vedie do večného života.
139. žalm dáva skutočné povzbudenie. Vysvetľuje, že náš nebeský Otec nám môže kedykoľvek pomôcť, keď to potrebujeme, lebo nič neunikne jeho pozornosti. (Hebrejom 4:16) Jehova nás pozná lepšie, ako sa poznáme sami, a preto nám jeho láskavá ochrana poskytuje bezpečie. (5. Mojžišova 33:27) Ak ho pokorne prosíme, aby nás preskúmal a aby nás upozornil na naše osobné slabosti, môžeme chyby s jeho pomocou napraviť. Boh nás každého pozná, a to by malo dobre zapôsobiť na náš život. Malo by nás to podnecovať, aby sme sa zastávali pravého uctievania a aby sme chodili pokorne pred Jehovom, ktorý nás tak dobre pozná.