Prosperita môže byť skúškou našej viery
PROSPERITA môže byť pre priameho človeka skúškou viery. Honba za hmotnou prosperitou môže viesť k strate viery. (1. Timotejovi 6:9, 10) Ale prosperita môže byť skúškou viery aj iným spôsobom. Keď niekto spravodlivý vidí, že zatiaľ čo on trpí, mnohým nespravodlivým ľuďom sa hmotne darí dobre, môže cítiť pokušenie žiť bezbožným spôsobom života. To viedlo aj niektorých Jehovových služobníkov k pochybnostiam o hodnote úsilia žiť priamym spôsobom života.
Prihodilo sa to lévitskému hudobníkovi Azafovi počas panovania izraelského kráľa Dávida. Azaf skladal žalmy, ktoré sa používali pri verejnom uctievaní. Spolu s Hémanom a Jedutúnom tiež prorokoval, vzdávajúc Jehovovi Bohu chválu a vďaku s hudobným sprievodom. (1. Paralipomenon 25:1; 2. Paralipomenon 29:30) Hoci mal Azaf zvláštne výsady, 73. žalm ukazuje, že veľkou skúškou jeho viery sa stala hmotná prosperita zlých ľudí.
Azafov nebezpečný postoj
„Boh je naozaj dobrý voči Izraelu, voči tým, ktorí sú čistého srdca. Čo sa týka mňa, moje nohy takmer odbočili, moje kroky boli takmer privedené k pokĺznutiu.“ (Žalm 73:1, 2) Týmito slovami Azaf uznal, že Jehova bol dobrý voči národu Izraela. Tak to bolo hlavne v prípade tých, ktorí boli „čistého srdca“, pretože túžili byť Bohu výlučne oddaní a prispieť k posväteniu jeho svätého mena. Ak máme takýto postoj, budeme žehnať Jehovu tým, že o ňom budeme hovoriť dobre, aj keď sme ťažko skúšaní prosperitou zlých alebo inými okolnosťami. — Žalm 145:1, 2.
Hoci si Azaf uvedomoval Jehovovu dobrotu, jeho nohy takmer odbočili z cesty spravodlivosti. Bolo to tak, akoby sa kĺzal na zľadovatenom teréne vo vyčerpávajúcom maratóne. Prečo jeho viera tak zoslabla? Azaf vysvetľuje: „Lebo som začal závidieť chvastúňom, keď som vídal ten pokoj zlých. Lebo nemajú nijaké smrteľné kŕče a ich brucho je tučné. Nemajú dokonca ani ťažkosti smrteľného človeka a nie sú stíhaní ranami ako iní ľudia.“ — Žalm 73:3–5.
Azaf začal závidieť nespravodlivým ľuďom, lebo sa im hmotne darilo. Zdalo sa, že ich údelom je pokoj, aj keď si hromadili bohatstvo nepoctivým spôsobom. (Porovnaj Žalm 37:1.) Napriek ich zlým skutkom sa to navonok javilo tak, že sú v bezpečí. Zdalo sa, že ich život sa skončí bez hrozných smrteľných kŕčov. Niekedy zomierali pokojne a sebaisto, bez toho, že by si uvedomovali duchovné potreby. (Matúš 5:3) Naproti tomu niektorí Boží služobníci trpeli bolestivými chorobami a zomreli, ale Boh ich podporoval, a pre nich je nádherná nádej na vzkriesenie. — Žalm 43:1–3; Ján 5:28, 29.
Mnohí zlí ľudia nemajú zdravotné problémy, ktoré by im bránili tešiť sa z hojnosti potravy. „Ich brucho je tučné“, ich bruchá vyčnievajú. Navyše, nemajú „ťažkosti smrteľného človeka“, pretože na rozdiel od más ľudstva nemusia zápasiť, aby získali veci nevyhnutné pre život. Azaf usudzuje, že zlí „nie sú stíhaní ranami ako iní ľudia“. Netýkajú sa ich najmä skúšky, do ktorých sa zbožní ľudia dostávajú preto, lebo sa v Satanovom skazenom svete pridŕžajú Jehovových spravodlivých noriem. — 1. Jána 5:19.
Keďže sa zlým darí dobre, Azaf o nich ďalej hovorí: „Preto im povýšenectvo poslúžilo ako náhrdelník; násilie ich halí ako odev. Oko sa im vypučilo od tučnoty; presiahli predstavy srdca. Posmievajú sa a hovoria o tom, čo je zlé; o podvode hovoria nadneseným štýlom. Svoje ústa vyniesli až do nebies a ich jazyk sa prechádza po zemi.“ — Žalm 73:6–9.
Zločinci si obliekajú pýchu ako „náhrdelník“ a ich násilné skutky sú také početné, že sú ‚nimi zahalení ako odevom‘. Rozhodnutí dosiahnuť svoje, zastrašujú iných. Oči zlých nie sú vpadnuté následkom nedostatočnej výživy, ale ‚vypúčajú z tučnoty‘, vystupujú následkom obezity z nenásytnosti. (Príslovia 23:20) Vo svojich machináciách majú taký úspech, že dokonca ‚prekonávajú predstavy svojho srdca‘. O svojich podvodoch hovoria pyšným, „nadneseným štýlom“. Veď ‚vynášajú svoje ústa do nebies a ich jazyk sa prechádza po zemi‘! Pred nikým v nebesiach či na zemi nemajú úctu, rúhajú sa Bohu a tupia ľudí.
Tým, čo Azaf videl, očividne nebol nepriaznivo ovplyvnený len on, lebo povedal: „Preto [Boh] privádza svoj ľud späť sem a vody toho, čo je plné, sú pre nich odvedené. A povedali: ‚Ako sa to dozvedel Boh? A je u Najvyššieho poznanie?‘“ (Žalm 73:10, 11) Hebrejský text môže znamenať, že preto, lebo zlým sa zdanlivo darí, niektorí medzi Božím ľudom prijímajú nesprávny názor a dostávajú sa do toho istého stavu ako nezákonní, hovoriac: ‚Boh nevie, čo sa deje, a nezasiahne proti nezákonnosti.‘ Naproti tomu pozerať sa na zlých ľudí, ktorí zdanlivo beztrestne konajú nezákonnosť, je ako musieť piť horký nápoj, a to podnecuje priameho, aby sa pýtal: ‚Ako môže Boh tolerovať tieto veci? Vari nevidí, čo sa deje?‘
Porovnávajúc svoju situáciu so situáciou zlých, Azaf povedal: „Hľa, to sú tí zlí, ktorí sú až na neurčito v pohode. Rozmnožili svoje prostriedky na obživu. Istotne je teda márne, že som očistil svoje srdce a že si umývam ruky v nevinnosti. A začal som byť sužovaný po celý deň a každé ráno som naprávaný.“ (Žalm 73:12–14) Azaf sa nazdával, že zbytočne žil priamym spôsobom života. Zlí ľudia prosperovali, pravdepodobne ‚rozmnožujúc svoje prostriedky na obživu‘ nepoctivým spôsobom. Zdalo sa, že uniknú trestu i za to najhoršie konanie, ale Azaf bol sužovaný „po celý deň“ — len čo sa zobudil, až kým nešiel večer spať. Cítil, že každé ráno ho Jehova napráva. Pretože sa to Azafovi nezdalo správne, bolo to skúškou jeho viery.
Náprava myslenia
Azaf si nakoniec uvedomil, že jeho zmýšľanie bolo nesprávne, a povedal: „Keby som bol povedal: ‚Ja budem rozprávať taký príbeh,‘ hľa, bol by som si počínal zradne proti pokoleniu tvojich synov. A stále som uvažoval, aby som to poznal; v mojich očiach to boli ťažkosti, kým som potom nevošiel do veľkolepej Božej svätyne. Chcel som rozpoznať ich budúcnosť. Istotne ich staviaš na klzkú zem. Nechal si ich rozpadnúť sa na trosky. Ó, ako sa stali predmetom úžasu akoby v okamihu, ako skončili, boli privedení k svojmu koncu náhlym zdesením! Ako snom po prebudení, ó, Jehova, tak keď precitneš, pohrdneš samotným ich obrazom.“ — Žalm 73:15–20.
Bolo dobré, že sa Azaf hlasito nesťažoval, lebo keby verejne hovoril, že slúžiť Jehovovi je zbytočné, mohlo by to členov jeho rodiny ctiteľov znechutiť, alebo by to mohlo podkopať ich vieru. O čo lepšie je zostať ticho a urobiť to, čo urobil Azaf! Aby zistil, prečo zlí zdanlivo unikajú bez trestu, zatiaľ čo priami trpia, išiel do Božej svätyne. Toto prostredie Azafovi umožnilo pokojne rozjímať medzi Jehovovými ctiteľmi, a svoje zmýšľanie napravil. A tak keď sme dnes zmätení tým, čo vidíme, aj my hľadajme odpovede na svoje otázky v spoločenstve Božieho ľudu a neoddeľujme sa. — Príslovia 18:1.
Azaf si uvedomil, že Boh postavil zlých „na klzkú zem“. Ich život sa točí okolo hmotných vecí, a tak sú v nebezpečenstve, že zažijú náhly krach. A nakoniec, v starobe ich premôže smrť a ich nezákonne nadobudnuté bohatstvo im nezabezpečí dlhší život. (Žalm 49:6–12) Ich prosperita bude ako krátko trvajúci sen. Právo ich môže dostihnúť dokonca skôr, než dosiahnu starobu, a budú žať to, čo zasiali. (Galaťanom 6:7) Keďže sa obrátili chrbtom k Jedinému, ktorý je schopný im pomôcť, sú ponechaní bez pomoci, bez nádeje. Keď Jehova proti nim zakročí, na ich „obraz“ — ich okázalosť a postavenie — sa bude dívať s opovrhnutím.
Strážme svoje reakcie
Azaf pripustil, aby na to, čo videl, reagoval nesprávne: „Moje srdce totiž zatrpklo a v obličkách som cítil ostrú bolesť a bol som nerozumný a nemohol som poznať; z tvojho stanoviska som sa stal podobný zvieratám. Som však stále s tebou; chytil si moju pravicu. Svojou radou ma povedieš a potom ma dovedieš dokonca k sláve.“ — Žalm 73:21–24.
Keď sa človek sústredí na hmotnú prosperitu zlých a utrpenie priamych, jeho srdce môže zatrpknúť alebo sa môže rozhorčiť. Zmätok nad touto situáciou spôsoboval Azafovi veľkú bolesť hlboko vnútri — v jeho obličkách. Z Jehovovho stanoviska sa stal ako nerozumné zviera, ktoré reaguje iba na základe vnemov. Ale Azaf ‚bol stále s Bohom, ktorý ho držal za jeho pravicu‘. Ak sa previníme vo svojom zmýšľaní, ale hľadáme Jehovovu radu ako Azaf, Boh nám podá ruku, aby nás podporoval a viedol. (Porovnaj Jeremiáša 10:23.) Len uplatňovaním jeho rád môžeme byť vedení do šťastnej budúcnosti. Nejaký čas môžeme prežívať pokorenie, ale Jehova spôsobí obrat, ‚vedúc nás k sláve‘ alebo k cti.
Azaf pochopil, aké je dôležité spoliehať sa na Jehovu, a preto dodal: „Koho mám v nebesiach? A okrem teba nemám žiadne iné potešenie na zemi. Moje telo a moje srdce zlyhali. Boh je skalou môjho srdca a mojím podielom na neurčitý čas. Veď, hľa — práve tí, čo bočia od teba, zahynú. Istotne umlčíš každého, kto ťa nemravne opúšťa. Ale ja, pre mňa je dobré približovať sa k Bohu. U Zvrchovaného Pána Jehovu som umiestnil svoje útočište, aby som oznamoval všetky tvoje diela.“ — Žalm 73:25–28.
Takisto ako Azaf nemáme okrem Jehovu nikoho, na koho by sme sa mohli spoľahnúť, pokiaľ ide o pravú bezpečnosť a útechu. (2. Korinťanom 1:3, 4) A tak namiesto toho, aby sme dychtili po pozemskom bohatstve, ktoré niekto má, slúžme Bohu a ukladajme si poklady v nebi. (Matúš 6:19, 20) Naším najväčším potešením by malo byť schválené postavenie pred Jehovom. Aj keby naše telo a srdce mali zlyhať, on nás posilní a dá nášmu srdcu stálosť, a tak nestratíme nádej a odvahu v ťažkostiach. Dôverný vzťah k Jehovovi je drahocenné vlastníctvo. Keby sme sa ho vzdali, znamenalo by to pre nás pohromu, spolu so všetkými, ktorí ho opúšťajú. Preto sa približujme k Bohu podobne ako Azaf a uvrhnime naňho všetku svoju úzkostlivú starosť. (1. Petra 5:6, 7) To podporí naše duchovné blaho a podnieti nás hovoriť iným o Jehovových nádherných dielach.
Zostaňme lojálni Jehovovi
Azaf bol nešťastný, pretože vo svojej domovine, v Izraeli, videl prosperujúcich zločincov. Jehovovi lojálni služobníci žili vtedy medzi „zlými“, ktorí boli vinní chvastaním, povýšenosťou, násilím, posmechom a podvodom a ktorí popierali, že by Boh vedel o tom, čo robia. (Žalm 73:1–11) Aká je to pre nás výstraha! Aby sme sa páčili Jehovovi, nesmieme prejavovať také črty, ako je pýcha, násilie, posmech a nepoctivosť. Nech všetci služobníci Jehovu ‚vchádzajú do Božej veľkolepej svätyne‘ podobne ako Azaf tak, že sa zhromažďujú s Jeho lojálnymi ctiteľmi. Nech sa všetci, ktorí milujú Jehovu, ‚približujú k Bohu‘, spoliehajúc sa na neho, že ich podporí v utrpení, bez ohľadu na to, čo by mohli iní povedať alebo urobiť. — Žalm 73:12–28; 3. Jána 1–10.
Hmotná prosperita zločincov môže byť naozaj skúškou našej viery, ako to bolo v prípade Azafa. V tejto skúške však môžeme vytrvať, ak sústreďujeme svoj život na službu Jehovovi. Budeme odmenení za to, že to robíme, lebo ‚Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na našu prácu a na lásku, ktorú sme prejavovali jeho menu‘. (Hebrejom 6:10) Naše skúšky budú „chvíľkové a ľahké“ v porovnaní s našou odmenou. (2. Korinťanom 4:17) Dokonca i sedemdesiat alebo osemdesiat rokov utrpenia sa podobá iba dychu, vychádzajúcemu pri šepote z našich úst, keď ich porovnáme s večným šťastným životom, ktorý Jehova sľubuje svojim lojálnym služobníkom. — Žalm 90:9, 10.
Kiež nikdy nedovolíme, aby nám hmotná prosperita zločincov v protiklade s naším utrpením pre spravodlivosť bránila prejavovať vieru, ktorá je ovocím Božieho svätého ducha. (Galaťanom 5:22, 23; 1. Petra 3:13, 14) Satanovi by sa páčilo, keby sme napodobňovali zlých, ktorí často prosperujú preto, lebo sú bezohľadní. Namiesto toho ctime Jehovovo meno tým, že budeme odolávať pokušeniu vzdať sa jeho spravodlivých noriem. (Sofoniáš 2:3) Nebuďme skľúčení z úspechu zločincov, pretože môžu dosiahnuť nanajvýš hmotnú prosperitu. A akú hodnotu má hmotná prosperita? Zďaleka sa nemôže rovnať duchovnej prosperite, z ktorej sa tešia tí, ktorí prejavujú vieru vo Zvrchovaného Pána Jehovu.