Je to chvála, alebo lichotenie?

NIEKTO ti povie: „Ten nový účes ti veľmi pristane!“ Je to chvála, alebo lichotenie? „Ten oblek ti perfektne sedí!“ Chvála, alebo lichotenie? „Je to najchutnejšie jedlo, aké som kedy jedol!“ Je to chvála, alebo lichotenie? Keď prijímame takéto komplimenty, možno si kladieme otázku, či sú naozaj úprimné a pravdivé, alebo či nás majú iba potešiť a ten, čo ich vyslovuje, im možno ani neverí.

Ako môžeme vedieť, či to, čo nám nejaký človek hovorí, je chvála, alebo lichotenie? Záleží na tom? Nemôžeme jednoducho prijať to, čo počujeme, a vychutnať potešenie, ktoré nám to prináša? A ako je to vtedy, keď my chválime druhých? Preskúmali sme niekedy svoje pohnútky? Zamyslenie nad týmito otázkami nám môže pomôcť, aby sme mali dobrý úsudok a používali svoj jazyk spôsobom, ktorý prináša chválu Jehovovi Bohu.

Definícia chvály a lichotenia

Chvála je v slovníku Webster’s Dictionary definovaná ako vyjadrenie schválenia alebo pochvaly a toto slovo môže tiež obsahovať myšlienku uctievania alebo vzdávania slávy. Je zrejmé, že tento druhý význam sa vzťahuje len na chválu, ktorá je adresovaná Jehovovi Bohu. Je to neoddeliteľná súčasť pravého uctievania, ako to vidno aj z výzvy inšpirovaného žalmistu: „Lebo je dobré... je to príjemné — chvála je vhodná.“ „Všetko, čo dýcha — nech chváli Jah.“ — Žalm 147:1; 150:6.

To však neznamená, že ľudí nemožno chváliť. Možno to robiť v zmysle pochvaly, schválenia alebo priaznivého posúdenia. V jednom podobenstve, ktoré rozprával Ježiš, hovorí pán svojmu sluhovi: „Dobre si urobil, dobrý a verný otrok!“ — Matúš 25:21.

Na druhej strane, lichotenie je definované ako falošná, neúprimná alebo nadmerná chvála, pri ktorej lichotník obyčajne sleduje osobné záujmy. Cieľom rafinovanej pochvaly alebo pochlebovania je získať priazeň nejakého človeka alebo hmotné výhody, alebo vytvoriť pocit záväzku voči lichotníkovi. Teda lichotníkov motivuje sebectvo. Podľa Júdu 16 „ľuďom lichotia kvôli zisku“. — Preklad Svätého písma podľa Novej Vulgáty.

Biblický názor

Aký je biblický názor na chválenie blížnych? Jehova nám dáva v tomto ohľade príklad, ktorý môžeme nasledovať. Z Biblie sa dozvedáme, že ak budeme konať Jehovovu vôľu, budeme chválení. Apoštol Pavol hovorí, že „každý bude mať svoju chválu, ktorá príde od Boha“. Peter nám hovorí, že vyskúšaná kvalita našej viery môže byť „nájdená ako príčina na chválu“. Takže skutočnosť, že Jehova bude chváliť ľudí, ukazuje, že úprimná chvála je láskyplný a užitočný skutok, ktorý by sa nemal prehliadať. — 1. Korinťanom 4:5; 1. Petra 1:7.

Ďalším zdrojom, z ktorého prijímame chválu, sú podľa Biblie vládne autority, ktoré pozorujú naše dobré správanie a čestne nás chvália. „Stále konaj dobro,“ hovorí Biblia, „a budeš mať od nej chválu.“ (Rimanom 13:3) Chváliť nás môžu aj ľudia, ktorí sú o tom, čo hovoria, úprimne presvedčení a ktorí nás nechvália s nejakou skrytou pohnútkou. Inšpirované Písma v Prísloviach 27:2 hovoria: „Nech ťa chváli cudzí, a nie tvoje vlastné ústa.“ To naznačuje, že prijímať chválu od ľudí je správne.

No nie je to tak pri lichotení alebo pri prijímaní lichotenia. Prečo sa lichotivá reč Jehovovi tak nepáči? Okrem iného je neúprimná a Jehova odsudzuje neúprimnosť. (Porovnaj Príslovia 23:6, 7.) Ďalej, nie je čestná. Keď žalmista opisoval ľudí, ktorí si zasluhujú Božie neschválenie, povedal: „Márnosť hovoria každý so svojím blížnym; majú lichotné rty; hovoria dvojitým srdcom. Ó, bárs by vykorenil [Jehova] každé rty lichotné.“ — Žalm 12:3, 4, Roháčkov preklad.

Ale predovšetkým, lichotenie je neláskavé. Je motivované sebectvom. Keď žalmista Dávid hovoril o lichotníkoch, citoval ich slová: „Svojím jazykom získame prevahu. Naše pery sú s nami. Kto bude naším pánom?“ Jehova opisuje takýchto sebeckých ľudí ako ,olupovačov utláčaných‘. Ich lichotiace jazyky neboli použité na to, aby druhých budovali, ale aby ich olúpili a utlačili. — Žalm 12:4, 5.

Lichotenie — pasca

„Telesne schopný muž, ktorý lichotí svojmu druhovi, rozprestiera sieť jeho krokom.“ To povedal múdry kráľ Šalamún. A aké je to pravdivé! (Príslovia 29:5) Farizeji sa snažili nastaviť Ježišovi pascu lichotením. Povedali: „Učiteľ, my vieme, že si pravdovravný a učíš Božiu cestu podľa pravdy a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na vonkajší vzhľad človeka.“ Ako odzbrojujúco to znelo! Ale Ježiša neovplyvnila ich hladká reč. Vedel, že neveria jeho pravdivému učeniu, ale že sa iba snažia chytiť ho do pasce tým, čo povie o otázke platenia daní cézarovi. — Matúš 22:15–22.

Ostrým protikladom Ježiša bol kráľ Herodes, ktorý žil v prvom storočí. Keď predniesol v Cézarei verejnú reč, ľudia zvolali: „To je boží hlas, a nie ľudský!“ Herodes namiesto toho, aby ľud pokarhal za takú nehanebnú, falošnú chválu, prijal toto lichotenie. Jehovov anjel Herodesa okamžite potrestal. Zamorili ho červy, a to viedlo k jeho smrti. — Skutky 12:21–23.

Zrelý kresťan bude obozretný a rozozná lichotenie. Zboroví starší by mali byť zvlášť opatrní, keď niekto pri právnom konaní prekypuje obdivom, možno dokonca až tak, že porovnáva jedného staršieho s druhým a hovorí, o čo láskavejší a súcitnejší je ten, s kým sa práve rozpráva.

Biblia jasne ukazuje ešte ďalšie osídlo, ktoré môže predstavovať lichotenie, keď opisuje, ako je mladý muž zlákaný k nemravnosti zvodkyňou. (Príslovia 7:5, 21) Toto varovanie je vhodné v dnešnej situácii. Mnohí z tých, ktorí sú každý rok vylúčení z kresťanského zboru, sú takí, ktorí sa dopustili nemravného konania. Mohol by sa takýto pád do vážneho hriechu začať lichotením? Keďže ľudia tak túžia po komplimentoch a po tom, aby sa o nich dobre hovorilo, hladká reč z lichotivých pier môže oslabovať schopnosť kresťana vzdorovať nesprávnemu konaniu. Keď si na takéto lichotenie nedávame pozor, môže to mať vážne následky.

Ako sa chrániť pred lichotením

Lichotenie uspokojuje samoľúbosť alebo márnivosť toho, komu sa lichotí. Človek tým často získava zveličený pohľad na vlastnú hodnotu, keď sa v nejakom ohľade začína cítiť nadradený nad iných. Filozof François de La Rochefoucauld prirovnal lichotenie k falšovaným peniazom, „ktoré sú v obehu len pre márnivosť“. Chrániť sa môžeme tak, že budeme dbať na realistické napomenutie apoštola Pavla: „Hovorím každému tam medzi vami, aby si o sebe nemyslel viac ako treba, ale aby myslel tak, ako to zodpovedá zdravej mysli, každý tak, ako mu Boh udelil mieru viery.“ — Rimanom 12:3.

Hoci náš prirodzený sklon je taký, že chceme počuť to, čo je našim ušiam príjemné, väčšinou potrebujeme skôr rady a napomenutia založené na Biblii. (Príslovia 16:25) Kráľ Achab chcel počuť len to, čo sa mu páčilo; jeho služobníci dokonca žiadali proroka Michajaha, aby sa jeho slovo stalo „podobné slovu jedného z nich [Achabových lichotiacich prorokov] a budeš hovoriť dobré“. (1. Kráľov 22:13) Keby bol Achab ochotný počúvať priamočiaru reč a zmeniť svoje spurné cesty, bol by mohol zabrániť strašným stratám, ktoré Izrael utrpel vo vojne, a tiež vlastnej smrti. Na naše vlastné duchovné dobro by sme mali pohotovo reagovať na pevné, no láskyplné rady ustanovených kresťanských starších, ktorí nám chcú pomôcť, aby sme zostali na priamom chodníku pravdy, a nemali by sme vyhľadávať ľudí, ktorí nám stále hovoria, akí sme úžasní, a ktorí nám šteklia uši lichotivou rečou! — Porovnaj 2. Timotejovi 4:3.

Kresťania by sa nikdy, z nijakého dôvodu nemali uchyľovať k lichoteniu. Podobne ako verný Elíhu sa s odhodlaním modlia: „Nechcem nadŕžať nikomu, človeku nebudem lichotiť. Lebo lichotiť ani neviem, veď môj Stvoriteľ by ma ihneď uchvátil.“ Potom budú môcť ako Pavol povedať: „Veď nikdy sme nevystupovali s lichotivou rečou... alebo pod zámienkou žiadostivosti.“ — Jób 32:21, 22, Evanjelický preklad; 1. Tesaloničanom 2:5, 6.

Chváľte vtedy, keď je to vhodné

Inšpirované príslovie ukazuje, že chvála môže byť skúšobným kameňom, keď hovorí: „Taviaci kotol je na striebro a pec na zlato, ale chvála je skúškou charakteru.“ (Príslovia 27:21, The New English Bible) Áno, chvála môže živiť v človeku pocit nadradenosti alebo pýchy a viesť k jeho pádu. Na druhej strane môže odhaliť jeho skromnosť a pokoru, ak uzná, že za všetko to, čo mu prinieslo chválu, vďačí Jehovovi.

Úprimná pochvala za výborné správanie alebo výsledky buduje toho, kto chválu vyjadruje, i toho, kto ju prijíma. Prispieva k vrúcnemu a zdravému vzájomnému oceneniu. Povzbudzuje k úsiliu o chvályhodné ciele. Zaslúžená pochvala môže mladých podnietiť k tomu, aby pracovali usilovnejšie. Môže to pomôcť formovať ich charakter, keď sa snažia žiť podľa noriem, ktorých dodržiavanie sa od nich očakáva.

Preto, vyhýbajme sa lichoteniu — nevyslovujme ho ani ho neprijímajme. Buďme pokorní, keď prijímame chválu. A štedro a so zanietením chváľme — Jehovu pravidelne pri našom uctievaní a druhých úprimne v podobe užitočnej pochvaly a prejavu ocenenia, a pamätajme, „aké dobré je slovo v pravý čas“! — Príslovia 15:23.