Nasleduješ Jehovu úplne?
„SPRAVODLIVÍ sú ako mladý lev, ktorý si dôveruje.“ (Príslovia 28:1) Prejavujú vieru, spoliehajú sa s dôverou na Božie Slovo a odvážne idú vpred, čeliac akémukoľvek nebezpečenstvu.
Keď boli Izraeliti v Sinaji po tom, čo ich v 16. storočí pred n. l. Boh oslobodil z egyptského otroctva, dvaja muži zvlášť ukázali, že si dôverujú ako levy. Prejavili tiež vernosť Jehovovi za nepriaznivých okolností. Jedným z týchto mužov bol Efraimčan Jozua, Mojžišov slúžiaci, ktorý bol neskôr ustanovený za jeho nástupcu. (2. Mojžišova 33:11; 4. Mojžišova 13:8, 16; 5. Mojžišova 34:9; Jozua 1:1, 2) Druhým bol Káleb, syn Jefunneho z kmeňa Júda. — 4. Mojžišova 13:6; 32:12.
Káleb konal Jehovovu vôľu lojálne a horlivo. Počas svojho dlhého života verne slúžil Bohu, a preto mohol povedať, že „úplne nasledoval Jehovu“. (Jozua 14:8) „Bol som úplne lojálny PÁNOVI, môjmu Bohu,“ hovorí The New American Bible. Káleb „verne poslúchal“ čiže „lojálne vykonával predsavzatia“ Jehovu Boha. (Today’s English Version; The New English Bible) Inak vyjadrené, Káleb vyhlásil: „Nasledoval som PÁNA, môjho Boha, celým srdcom.“ (New International Version) A čo ty? Nasleduješ Jehovu úplne?
Výzvedy v krajine
Predstav si, že si medzi Izraelitmi krátko po tom, ako ich Jehova oslobodil z otroctva Egypťanov. Všimni si, ako sa prorok Mojžiš verne riadi pokynmi od Boha. A všimni si Kálebovu dôveru, že Jehova je so svojím ľudom.
Je druhý rok po vyjdení z Egypta a Izraeliti táboria v Kádeš-barnei v pustatine Páran. Stoja pripravení na hraniciach Zasľúbenej krajiny. Na Boží príkaz sa Mojžiš chystá vyslať dvanástich vyzvedačov do Kanaanu. Hovorí: „Vyjdite do Negebu a vyjdite do hornatého kraja. A uvidíte, aká je krajina a ľud, ktorý býva v nej, či sú silní alebo slabí, či je ich málo alebo mnoho; a aká je krajina, kde bývajú, či je dobrá alebo zlá, a aké sú mestá, v ktorých bývajú, či v táboriskách alebo v opevneniach; a aká je krajina, či tučná alebo chudá, či sú v nej stromy alebo nie. A prejavte sa ako odvážni a vezmite trochu ovocia krajiny.“ — 4. Mojžišova 13:17–20.
Dvanásť mužov sa vydáva na nebezpečnú cestu. Ich výprava trvá štyridsať dní. V Hebrone vidia mužov vysokého vzrastu. V údolí Eškolu si všímajú úrodnosť krajiny a rozhodnú sa priniesť odtiaľ niečo z jej ovocia. Jeden strapec hrozna je taký ťažký, že ho musia niesť na tyči dvaja muži. — 4. Mojžišova 13:21–25.
Po návrate do izraelského tábora vyzvedači podávajú správu: „Vstúpili sme do krajiny, do ktorej si nás vyslal a skutočne v nej tečie mlieko a med a toto je jej ovocie. Je však skutočnosťou, že ľud v nej bývajúci je silný a opevnené mestá sú veľké; a tiež sme tam videli tých, ktorí sa narodili Anakovi. V negebskej krajine bývajú Amalekiti, a Chetiti a Jebuzejci a Amorejčania bývajú v hornatom kraji, a Kanaančania bývajú pri mori a pozdĺž Jordána.“ (4. Mojžišova 13:26–29) Desiati vyzvedači sa nechcú podrobiť Božím príkazom a vojsť do Zasľúbenej krajiny.
„Jehova je s nami“
Nebojácny vyzvedač Káleb však vo viere v Jehovu Boha nabáda: „Vyjdime hneď a celkom istotne ju vezmeme do vlastníctva, lebo nad ňou určite môžeme získať prevahu.“ No desať vyzvedačov s tým nesúhlasí a hovorí, že obyvatelia Kanaanu sú silnejší než Izraeliti. Vystrašení vyzvedači, ktorým chýba viera, sa v porovnaní s nimi považujú iba za lúčne kobylky. — 4. Mojžišova 13:30–33.
„Jehova je s nami. Nebojte sa ich,“ nabádajú Káleb a Jozua. Ich slová narážajú na hluché uši. Keď ľud hovorí o tom, že ich ukameňujú, Boh zasahuje a vyhlasuje rozsudok nad sťažovateľmi: „Nevstúpite do krajiny, v ktorej som pozdvihol ruku v prísahe, aby som býval s vami, okrem Káleba, syna Jefunneho, a Jozuu, syna Nunovho. A vaši maličkí... tých istotne vovediem do nej a skutočne spoznajú krajinu, ktorú ste zavrhli... A vaši synovia sa stanú pastiermi v pustatine štyridsať rokov... kým neskončia vaše mŕtvoly v pustatine. Podľa počtu dní, keď ste prešpehovali krajinu, štyridsať dní, deň za rok, deň za rok, štyridsať rokov sa budete zodpovedať za svoje previnenia.“ — 4. Mojžišova 14:9, 30–34.
Po rokoch stále verní
Odsúdenie na štyridsať rokov plynie a celé pokolenie sťažovateľov vymiera. Ale Káleb a Jozua sú Bohu stále verní. Na moábskych rovinách spočítal Mojžiš a veľkňaz Eleazár mužov vo vojenskom veku, od dvadsať rokov vyššie. Boh poveruje rozdeľovaním Zasľúbenej krajiny jedného muža z každého kmeňa Izraela. Káleb, Jozua a Eleazár sú medzi nimi. (4. Mojžišova 34:17–29) Hoci Káleb má už 79 rokov, stále je vitálny, lojálny a odvážny.
Keď Mojžiš a Áron počítali ľud pri Sinaji krátko predtým, ako v strachu odmietli vstúpiť do kanaanskej krajiny, izraelských bojovníkov bolo 603 550. Po štyroch desaťročiach v pustatine bolo vojsko menšie, 601 730 mužov. (4. Mojžišova 1:44–46; 26:51) No s Jozuom na čele a s verným Kálebom vo svojich radoch Izraeliti vstúpili do Zasľúbenej krajiny a tešili sa z jedného víťazstva za druhým. Ako to Jozua a Káleb vždy očakávali, Jehova víťazil v bojoch za svoj ľud.
Jozua a Káleb v pokročilom veku prechádzajú s izraelskými bojovníkmi cez rieku Jordán a nesú svoje bremeno v ďalších bojoch. Po šiestich rokoch bojov však zostáva obsadiť ešte veľkú časť krajiny. Jehova vyženie jej obyvateľov, ale teraz nariaďuje, aby bola krajina rozdelená lósom medzi izraelské kmene. — Jozua 13:1–7.
Úplne nasledoval Jehovu
Veterán mnohých bojov, Káleb, predstupuje pred Jozuu a hovorí: „Mal som štyridsať rokov, keď ma Jehovov sluha Mojžiš vyslal z Kádeš-barney, aby som prešpehoval krajinu, a prišiel som a priniesol mu späť slovo, tak ako to bolo v mojom srdci. Moji bratia, ktorí vyšli so mnou, však spôsobili, že srdce ľudu sa roztopilo, ale ja, ja som úplne nasledoval Jehovu, svojho Boha.“ (Jozua 14:6–8) Áno, Káleb úplne nasledoval Jehovu a lojálne vykonával Božiu vôľu.
Káleb dodáva: „Mojžiš teda v ten deň prisahal a povedal: ‚Krajina, po ktorej šliapala tvoja noha, sa stane tvojou a tvojich synov ako dedičstvo na neurčitý čas, lebo si úplne nasledoval Jehovu, môjho Boha.‘ A teraz ma tu Jehova zachoval nažive, tak ako sľúbil, týchto štyridsaťpäť rokov od doby, keď Jehova urobil tento sľub Mojžišovi, keď Izrael chodil v pustatine, a dnes mám osemdesiatpäť rokov. Napriek tomu som ale dnes taký silný ako v deň, keď ma Mojžiš vyslal. Aká bola moja sila vtedy, taká je moja sila teraz do vojny, k vychádzaniu i ku vchádzaniu. A daj mi teraz tento hornatý kraj, ktorý Jehova v ten deň sľúbil, lebo sám si toho dňa počul, že tam boli Anakovci a veľké opevnené mestá. Azda bude Jehova so mnou a určite ich zbavím vlastníctva, tak ako Jehova sľúbil.“ Káleb teraz dostáva ako dedičstvo Hebron. — Jozua 14:9–15.
Zostarnutý Káleb dostal najťažšie pridelenie — oblasť obývanú mužmi výnimočného vzrastu. Ale pre tohto osemdesiatpäťročného bojovníka to nie je priťažké. Po čase sú tyrani obývajúci Hebron porazení. Otniel, syn Kálebovho mladšieho brata a sudca v Izraeli, dobýva Debir. Obe mestá sú neskôr obývané Lévitmi a Hebron sa stáva útočištným mestom pre toho, kto neúmyselne zabil človeka. — Jozua 15:13–19; 21:3, 11–16; Sudcovia 1:9–15, 20.
Stále úplne nasleduj Jehovu
Káleb a Jozua boli nedokonalí ľudia. A predsa verne konali Jehovovu vôľu. Ich viera nezoslabla ani počas 40 rokov ťažkostí v pustatine, ktoré boli dôsledkom zlyhania Izraela v poslúchaní Boha. Podobne ani novodobí Jehovovi služobníci nedovoľujú, aby im čokoľvek bránilo v ich službe na Božiu chválu. Uvedomujúc si, že prebieha boj medzi Božou organizáciou a organizáciou Satana Diabla, stoja pevne a stále sa snažia vo všetkom robiť radosť svojmu nebeskému Otcovi.
Mnohí z Jehovovho ľudu napríklad riskovali, že sa s nimi bude brutálne zaobchádzať, či dokonca, že stratia život, len aby mohli sláviť Pánovu večeru čiže slávnosť na pamiatku smrti Ježiša Krista. (1. Korinťanom 11:23–26) Jedna kresťanka uväznená počas druhej svetovej vojny v nacistickom koncentračnom tábore o tom povedala:
„Každému bolo povedané, aby bol o jedenástej večer v práčovni. Presne o jedenástej sme sa zhromaždili. Bolo nás 105. Stáli sme tesne vedľa seba v kruhu, uprostred stolček prikrytý bielou látkou a na ňom symboly. Miestnosť osvetľovala sviečka, lebo elektrické svetlo by nás mohlo prezradiť. Cítili sme sa ako raní kresťania v katakombách. Bola to slávnostná udalosť. Opäť sme nášmu Otcovi vrúcne sľúbili, že budeme používať všetky svoje sily na ospravedlnenie jeho svätého mena a verne sa zastávať teokracie.“
Napriek tomu, že ako Jehovovi služobníci zažívame skúšky a prenasledovanie, môžeme sa spoľahnúť na to, že Boh nám dá silu odvážne mu slúžiť a prinášať česť jeho svätému menu. (Filipanom 4:13) Keď sa snažíme páčiť sa Jehovovi, bude pre nás užitočné pripomínať si Káleba. Jeho príklad úplného nasledovania Jehovu veľmi zapôsobil na jedného mladíka, ktorý sa v roku 1921 ujal kazateľskej služby celým časom. Napísal:
„Hoci stať sa priekopníkom znamenalo zanechať pohodlné zamestnanie v moderných tlačiarňach v Coventry [Anglicko], neľutoval som to. Bolo to vyriešené už mojou oddanosťou; môj život bol zasvätený Bohu. Pripomínal som si Káleba, ktorý s Jozuom vstúpil do Zasľúbenej krajiny a o ktorom bolo povedané, že ‚úplne nasledoval Jehovu‘. (Jozua 14:8) Toto sa mi zdalo byť tým žiaducim postojom. Vedel som, že keď budem ‚úplne‘ slúžiť Bohu, môj život v oddanosti bude plnší; poskytne mi to väčšiu príležitosť prinášať ovocie, ktorým sa vyznačuje kresťan.“
Káleb bol určite požehnaný za to, že lojálne a úplne nasledoval Jehovu a vždy sa snažil konať božskú vôľu. Podobne ako on, aj iní majú veľkú radosť a bohaté požehnania v službe Bohu. Kiež to zažiješ aj ty ako ten, kto stále úplne nasleduje Jehovu.
[Obrázok na strane 26]
Káleb a Jozua boli v skúškach Jehovovi verní. Si verný aj ty?