Majte sa na pozore pred samospravodlivosťou!

V PRVOM storočí sa farizeji tešili z dobrej povesti spravodlivých Božích ctiteľov. Boli horlivými bádateľmi Písiem a často sa modlili. Niektorí ľudia ich považovali za miernych a rozumných ľudí. Židovský historik Josephus napísal: „Farizeji sú k sebe navzájom láskaví a pestujú harmonické vzťahy s ľuďmi v spoločnosti.“ Nie div, že v tom čase boli pravdepodobne najváženejšími a vysoko ctenými ľuďmi židovskej spoločnosti!

Ale dnes má slovo „farizejský“ a jemu príbuzné termíny hanlivý význam, rovnaký ako výrazy svätuškársky, samospravodlivý, okázalo zbožný, prehnane nábožný a slúžiaci len ústami. Prečo farizeji stratili dobré meno?

Bolo to preto, že Ježiš Kristus sa na rozdiel od väčšiny Židov nedal oklamať vonkajším vzhľadom farizejov. Prirovnal ich k „obieleným hrobom, ktoré sa síce zvonku zdajú krásne, ale vnútri sú plné kostí mŕtvych ľudí a nečistoty každého druhu“. — Matúš 23:27.

Je pravda, že farizeji predkladali dlhé modlitby, keď stáli na verejných miestach, ale bolo to len preto, aby ich iní videli, ako povedal Ježiš. Ich uctievanie bolo iba fraškou. Mali radi významné miesta na večeriach a predné sedadlá v synagógach. Hoci všetci Židia boli povinní mať na svojich odevoch strapce, farizeji sa snažili zapôsobiť na ľudí tým, že nosili nadmerne dlhé strapce. Pyšne vystavovali svoje zväčšené puzdrá s Písmami, ktoré nosili ako amulety. (Matúš 6:5; 23:5–8) Ich pokrytectvo, chamtivosť a nadutosť im nakoniec priniesla hanbu.

Ježiš vyjadril Božie odsúdenie farizejov slovami: „Pokrytci, vhodne o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: ‚Tento ľud ma ctí svojimi perami, ale ich srdce je odo mňa ďaleko vzdialené. Nadarmo ma však uctievajú, lebo vyučujú ako náuky ľudské príkazy.‘“ (Matúš 15:7–9) Ich spravodlivosť bola v skutočnosti samospravodlivosťou. Je pochopiteľné, že Ježiš varoval svojich učeníkov: „Majte sa na pozore pred kvasom farizejov.“ (Lukáš 12:1) Aj dnes sa musíme ‚mať na pozore‘ pred samospravodlivosťou či strážiť sa, aby sme sa nestali náboženskými pokrytcami.

Pritom by sme si mali uvedomiť, že človek sa nestane samospravodlivým zo dňa na deň. Naopak, tento sklon sa vyvinie postupne, po určitom čase. Človek môže nežiaduce črty farizejov získať dokonca bez toho, že by to spozoroval.

Nadradený postoj

Pred akými črtami sa musíme ‚mať na pozore‘? Samospravodlivé osoby obyčajne „hovoria, správajú sa a tvária tak, ako keby nikdy neurobili nič zlé“, vysvetľuje Encyclopædia of Religion and Ethics. Samospravodliví ľudia sú tiež vystatovační a povyšujú sa nad iných, čo bol u farizejov vážny problém.

Ježiš opísal tento farizejský postoj jedným znázornením: „Dvaja ľudia vošli do chrámu modliť sa, jeden farizej a druhý vyberač daní. Farizej stál a modlil sa v sebe: ‚Ó, Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo dokonca ako tento vyberač daní. Dvakrát týždenne sa postím, dávam desiatky zo všetkého, čo získam.‘“ Na rozdiel od neho tento vyberač daní pokorne uznal svoje chyby a dokázal, že je spravodlivejší než vystatovačný farizej. Ježiš adresoval toto podobenstvo tým, „čo dôverovali sami sebe, že sú spravodliví, a druhých považovali za nič“. — Lukáš 18:9–14.

Ako nedokonalí ľudia môžeme mať občas pocit, že sme lepší ako druhí na základe našich prirodzených schopností alebo predností. Ale kresťania by mali takéto myšlienky rýchlo zapudiť. Možno máš dlhoročné skúsenosti v kresťanskom živote. Možno si schopným učiteľom Biblie. Alebo azda vyznávaš, že si pomazaný, aby si vládol s Kristom v nebi. Niektorí v zbore majú zvláštne výsady ako služobníci celým časom, starší alebo služobní pomocníci. Polož si otázku: „Ako by sa Jehova cítil, keby som používal to, čo mi dal on, ako základ pre pocit nadradenosti nad ostatnými?“ To by sa mu určite nepáčilo. — Filipanom 2:3, 4.

Keď kresťan prejavuje ducha nadradenosti pre schopnosti, výsady alebo právomoc, ktorú má od Boha, v skutočnosti olupuje Boha o slávu a uznanie, ktoré si zaslúži iba On. Biblia jasne upozorňuje kresťana, „aby si o sebe nemyslel viac ako treba“. Nabáda nás: „Zmýšľajte o druhých tak isto ako sami o sebe; nemyslite na vysoké veci, ale dajte sa viesť nízkymi vecami. Nebuďte rozvážni vo vlastných očiach.“ — Rimanom 12:3, 16.

„Prestaňte súdiť“

Podľa jednej biblickej encyklopédie samospravodlivý človek „považuje sám seba buď za morálne bezúhonného, alebo za takého, kto je v správnom postavení pred Bohom na základe dodržiavania litery zákona, bez ohľadu na jeho ducha“. Iné dielo opisuje samospravodlivých ako „extrémne nábožných ľudí, ktorí celý svoj čas trávia vyhľadávaním zla u druhých“.

Farizeji sa previnili práve tým. Časom sa ich pravidlá vytvorené ľuďmi zdali dôležitejšie než Božie zákony a zásady. (Matúš 23:23; Lukáš 11:41–44) Ustanovili sa za sudcov a ľahko odsúdili každého, kto nezodpovedal ich samospravodlivým meradlám. Ich povýšenecký postoj a prehnaná sebaúcta viedli k potrebe ovládať druhých ľudí. Ich neschopnosť ovládať Ježiša ich privádzala do zúrivosti, a tak zosnovali jeho vraždu. — Ján 11:47–53.

Aké je nepríjemné byť v spoločnosti niekoho, kto sa sám ustanoví za sudcu, stále hľadá chyby a skúma a sleduje každého okolo seba. V skutočnosti nikto v zbore nemá oprávnenie vnucovať iným svoje názory a vlastné pravidlá. (Rimanom 14:10–13) Vyrovnaní kresťania si uvedomujú, že veľa stránok každodenného života patrí do sféry osobného rozhodnutia. Najmä tí, ktorí majú sklon byť perfekcionistami a náročnými ľuďmi, sa musia vyvarovať súdenia druhých.

Je pravda, že kresťanský zbor je oprávnený mať smernice, ktoré prispievajú k hladkému chodu Jehovovej pozemskej organizácie. (Hebrejom 13:17) Ale niektorí prekrútili tieto smernice alebo k nim pridali svoje vlastné pravidlá. Na istom mieste museli mať všetci bratia v škole teokratickej služby pri prejave oblek a zapnuté sako. Ten, kto sa neprispôsobil, nemohol mať ďalšie prejavy. Či by nebolo rozumnejšie a v súlade s duchom Božieho Slova dať, ak je to potrebné, láskavé osobné usmernenie a nevytvárať takéto striktné pravidlá? — Jakub 3:17.

Samospravodlivosť môže tiež podporovať názor, že ak niektorého kresťana postihuje veľa osobných ťažkostí, musí byť duchovne nedostatočný. To je presne to, čo si mysleli samospravodliví Elifaz, Bildad a Cófar o vernom Jóbovi. Nemali úplný obraz o jeho situácii, a preto bolo trúfalé, že obvinili Jóba z konania zla. Jehova ich pokarhal za ich prekrútené zhodnotenie Jóbových skúšok. — Pozri Jóba, kapitoly 4, 5, 8, 11, 18, 20.

Nesprávne zameraná horlivosť

Samospravodlivosť a horlivosť často navzájom súvisia. Apoštol Pavol hovoril o nábožensky založených Židoch ako o tých, ktorí majú „horlivosť pre Boha, ale nie podľa presného poznania; lebo sa nepodriadili Božej spravodlivosti, pretože nepoznali Božiu spravodlivosť, ale usilovali sa ustanoviť si svoju vlastnú“. (Rimanom 10:2, 3) Ako farizej bol Pavol sám nesmierne horlivý, hoci jeho horlivosť bola nesprávne zameraná a nebola založená na Jehovovej spravodlivosti. — Galaťanom 1:13, 14; Filipanom 3:6.

Preto Biblia vhodne upozorňuje: „Nestaň sa príliš spravodlivým, ani sa neukazuj nadmieru múdrym. Prečo by si si mal spôsobiť spustošenie?“ (Kazateľ 7:16) Niektorý kresťan v zbore môže byť spočiatku svedomitý, ale jeho svedomitosť a horlivosť sa môže zvrhnúť na samospravodlivosť. Keď je náboženská horlivosť vedená ľudskou múdrosťou namiesto Jehovovej spravodlivosti, môže druhým ublížiť. Ako?

Napríklad rodičia môžu byť príliš zamestnaní tým, že venujú pozornosť duchovným potrebám iných ľudí, a pritom možno zanedbajú potreby svojej vlastnej rodiny. Alebo sú možno príliš horliví a vyžadujú od svojich detí viac, než sú schopné urobiť. (Efezanom 6:4; Kolosanom 3:21) Niektoré deti, ak nie sú schopné zodpovedať takýmto nerozumným požiadavkám, na to reagujú tak, že žijú dvojakým životom. Rozumný rodič vezme do úvahy obmedzenia svojej rodiny a urobí vhodné úpravy. — Porovnaj 1. Mojžišovu 33:12–14.

Extrémna horlivosť nás môže pripraviť aj o taktnosť, empatiu a jemnosť, čo je pri styku s ľuďmi veľmi dôležité. Niekto možno ťažko pracuje na podpore záujmov Kráľovstva. Ale jeho extrémna horlivosť môže zároveň ľuďom ubližovať. Pavol povedal: „Ak mám dar prorokovania a som oboznámený so všetkými svätými tajomstvami a všetkým poznaním a ak mám všetku vieru, aby som premiestňoval vrchy, ale nemám lásku, nie som nič. A ak dám celý svoj majetok, aby som nakŕmil iných, a ak vydám svoje telo, aby som sa chválil, ale nemám lásku, vôbec mi to neprospieva.“ — 1. Korinťanom 13:2, 3.

Boh preukazuje priazeň pokorným

Ako kresťania potrebujeme rozpoznať hrozbu samospravodlivosti skôr, než vznikne. Musíme sa vyvarovať postoja nadradenosti, zvyku súdiť iných a slepej horlivosti založenej na ľudskej múdrosti.

Zatiaľ čo sa ‚máme na pozore‘ pred farizejskými postojmi, bolo by lepšie zamerať sa na naše vlastné tendencie a sklony namiesto posudzovania iných ako samospravodlivých. Je pravda, že Ježiš súdil farizejov a odsúdil ich ako „potomstvo vreteníc“, ktoré si zaslúži večné zničenie. Ale Ježiš mohol čítať v ľudských srdciach. A to my nedokážeme. — Matúš 23:33.

Hľadajme Božiu spravodlivosť, a nie svoju vlastnú. (Matúš 6:33) Len tak môžeme mať Jehovovu priazeň, pretože Biblia nás všetkých napomína: „Prepášte [sa] pokorou mysle k sebe navzájom, lebo Boh sa stavia proti pyšným, ale pokorným prejavuje nezaslúženú láskavosť.“ — 1. Petra 5:5.