Životný príbeh

Od výroby zbraní k zachraňovaniu životov

ROZPRÁVA ISIDOROS ISMAILIDIS

Kľačal som na kolenách a po lícach mi stekali slzy. „Och, Bože, svedomie mi hovorí, že už ďalej nemôžem pracovať na výrobe zbraní,“ modlil som sa. „Veľmi som sa snažil nájsť si inú prácu, ale nepodarilo sa mi to. Zajtra chcem podať výpoveď. Prosím ťa, Jehova, nedopusť, aby naše štyri deti hladovali.“ Ako som dospel k tomuto bodu?

ŽIVOT v Drame na severe Grécka, kde som sa v roku 1932 narodil, bol pokojný a jednoduchý. Otec mi hovorieval, čo odo mňa očakáva. Povzbudzoval ma, aby som šiel do Spojených štátov a nadobudol vzdelanie. Po vyplienení Grécka počas druhej svetovej vojny bolo medzi Grékmi rozšírené motto: „Majetok nám ukradnúť môžete, ale nikdy nám neukradnete to, čo máme v hlave.“ Bol som rozhodnutý usilovať sa získať vysokoškolské vzdelanie, a tak nadobudnúť niečo, čo mi nebude môcť nikto nikdy ukradnúť.

Už od mladosti som sa pripájal k rôznym skupinám mladých, ktoré boli pod patronátom gréckej ortodoxnej cirkvi. Bolo nám povedané, aby sme sa vyhýbali nebezpečným sektám. Spomínam si, že konkrétne bola spomenutá len jedna skupina — Jehovovi svedkovia —, lebo údajne zastupujú antikrista.

V roku 1953 som po absolvovaní priemyselnej školy v Aténach odcestoval do Nemecka, aby som skúsil, či by som si tam mohol nájsť nejakú prácu a zároveň chodiť do školy. Ale to mi nevyšlo, a tak som šiel do ďalších krajín. O niekoľko týždňov som však v jednom prístave v Belgicku bol už bez peňazí. Pamätám si, ako som išiel do kostola, sadol som si a plakal som tak silno, až mi slzy padali na podlahu. Modlil som sa, že ak mi Boh pomôže dostať sa do Spojených štátov, nebudem sa usilovať získavať hmotné veci, ale nadobudnem vzdelanie a budem sa snažiť, aby som bol dobrým kresťanom a občanom. V roku 1957 som sa tam konečne dostal.

Nový život v Spojených štátoch

Pre prisťahovalca, ktorý nevedel jazyk a nemal peniaze, bol život v Spojených štátoch ťažký. V noci som pracoval v dvoch zamestnaniach a vo dne som vynakladal značné úsilie v snahe chodiť do školy. Navštevoval som niekoľko vysokých škôl, ktoré som úspešne absolvoval. Potom som začal chodiť na Kalifornskú univerzitu v Los Angeles a v oblasti aplikovanej fyziky som dosiahol titul bakalára prírodných vied. Tieto náročné roky som prežil len vďaka tomu, čo mi o nadobudnutí vzdelania hovoril otec.

Niekedy v tom čase som stretol pôvabné grécke dievča Ekaterini a v roku 1964 sme sa zobrali. O tri roky sa nám narodil prvý syn a v priebehu ani nie štyroch rokov sa nám narodili ďalší dvaja synovia a dcéra. Živiť rodinu a zároveň študovať na univerzite bolo skutočne náročné.

Pracoval som pre americké vojenské letectvo v jednej firme na výrobu raketových a kozmických zariadení v Sunnyvale v Kalifornii. Spolupracoval som na rôznych leteckých a kozmických projektoch vrátane programov Agena a Apollo. Za svoj príspevok k misiám Apollo 8 a Apollo 11 som dostal aj vyznamenanie. Ďalej som sa vzdelával a veľmi som sa angažoval v rôznych vojenských kozmických projektoch. Vtedy som si myslel, že mám všetko — pôvabnú manželku, štyri nádherné deti, prestížnu prácu a pekný dom.

Vytrvalý kamarát

Začiatkom roku 1967 som sa zoznámil s Jimom, veľmi pokorným a láskavým mužom. Zdalo sa mi, že Jim sa stále usmieva, a nikdy neodmietol moje pozvanie, aby sme si cez prestávku v práci dali kávu. Tieto chvíle využíval na to, aby sa so mnou podelil o informácie z Biblie. Jim mi povedal, že študuje s Jehovovými svedkami.

Bol som šokovaný, keď som počul, že Jim sa zaplietol s touto náboženskou skupinou. Ako je možné, že taký príjemný človek padol za obeť antikristovej sekte? No nechcel som odmietnuť Jimov osobný záujem a láskavosť, ktoré mi prejavoval. Zdalo sa, akoby mal pre mňa na čítanie každý deň niečo iné. Jedného dňa napríklad prišiel do mojej pracovne a povedal: „Isidoros, tento článok v Strážnej veži hovorí o tom, ako si upevniť rodinný život. Vezmi si to domov a prečítajte si to spolu s manželkou.“ Povedal som mu, že si ten časopis prečítam, ale neskôr som šiel na toaletu a tam som ho roztrhal na kúsky a hodil do koša.

Celé tri roky som ničil každú knihu a každý časopis, ktoré mi Jim dal. Bol som zaujatý voči Jehovovým svedkom, no jednako som si chcel priateľstvo s Jimom udržať; myslel som si, že najlepšie bude, keď si ho vypočujem a potom to ihneď pustím z hlavy.

Z týchto rozhovorov som však pochopil, že väčšina vecí, ktorým verím a ktoré robím, nie je založená na Biblii. Uvedomil som si, že náuky o Trojici, ohnivom pekle a nesmrteľnosti duše sú nebiblické. (Kazateľ 9:10; Ezechiel 18:4; Ján 20:17) Ako hrdý člen gréckej ortodoxnej cirkvi som nechcel otvorene priznať, že Jim má pravdu. Ale keďže stále používal Bibliu a nikdy nepredkladal svoje osobné názory, napokon som uznal, že tento človek mi má čo hodnotné z Biblie povedať.

Moja manželka vycítila, že sa niečo deje, a spýtala sa, či som sa rozprával s priateľom, ktorý sa stýka so svedkami. Keď som odpovedal, že áno, povedala: „Vstúpme do hocijakej inej cirkvi, len nie k Jehovovým svedkom.“ No zakrátko sme s manželkou a deťmi pravidelne navštevovali zhromaždenia svedkov.

Ťažké rozhodnutie

V priebehu štúdia Biblie som narazil na tieto slová proroka Izaiáša: „Budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne.“ ​(Izaiáš 2:4) Spýtal som sa sám seba: ‚Ako môže služobník mierumilovného Boha pracovať na konštrukcii a výrobe ničivých zbraní?‘ (Žalm 46:9) Netrvalo dlho a dospel som k záveru, že musím zmeniť zamestnanie.

Pochopiteľne, bola to náročná úloha. Mal som prestížne zamestnanie. Kým som dosiahol takéto postavenie, musel som sa prebojovať rokmi namáhavej práce, vzdelávania a prinášania obetí. Na spoločenskom rebríčku som dosiahol vysoké postavenie a teraz som sa mal vzdať svojej kariéry. Ale moja hlboká láska k Jehovovi a silná túžba konať jeho vôľu napokon zvíťazili. — Matúš 7:21.

Rozhodol som sa zamestnať u istej spoločnosti v Seattli (Washington). Na moje sklamanie som však čoskoro zistil, že som ešte viac zapojený do práce, ktorá nie je v súlade s Izaiášom 2:4. Moja snaha pracovať len na iných projektoch zlyhala a opäť ma trápilo svedomie. Jasne som chápal, že nemôžem zostať v takom zamestnaní a pritom si zachovať čisté svedomie. — 1. Petra 3:21.

Ukázalo sa, že budeme musieť urobiť závažné zmeny. Ani nie za šesť mesiacov sme zmenili spôsob života a rodinné výdavky sme znížili na polovicu. Potom sme predali luxusný dom a kúpili sme si malý dom v Denveri v Colorade. Teraz som už bol pripravený na záverečný krok — odchod zo zamestnania. Na písacom stroji som napísal výpoveď, v ktorej som vysvetlil svoj postoj vzhľadom na moje svedomie. V ten večer, keď boli deti už v posteli, som si s manželkou kľakol a modlili sme sa k Jehovovi, ako je opísané v úvode tohto článku.

Do mesiaca sme sa presťahovali do Denveru a dva týždne nato, v júli 1975, sme boli spolu s manželkou pokrstení. Celých šesť mesiacov som si nemohol nájsť prácu a pomaly sa nám míňali úspory. V siedmom mesiaci sme na účte nemali už ani toľko peňazí, koľko sme potrebovali na mesačnú hypotekárnu splátku za dom. Začal som už hľadať akúkoľvek príležitostnú prácu, ale práve vtedy som dostal miesto inžiniera. Plat bol asi polovičný oproti tomu, čo som zarábal predtým, no i tak to bolo oveľa viac, než o čo som prosil Jehovu. Bol som veľmi šťastný, že som dal duchovné záujmy na prvé miesto! — Matúš 6:33.

Vychovávame naše deti k láske k Jehovovi

Medzičasom sme boli spolu s Ekaterini veľmi zamestnaní náročnou úlohou vychovávať naše štyri deti v súlade so zbožnými zásadami. Našťastie sme zažili, ako sa s Jehovovou pomocou zo všetkých stávajú zrelí kresťania, ktorí svoj život naplno oddávajú dôležitému dielu kázania o Kráľovstve. Všetci naši traja synovia, Christos, Lakes a Gregory, absolvovali školu služobného vzdelávania a teraz slúžia v rôznych prideleniach, v rámci ktorých navštevujú a posilňujú zbory. Toula, naša dcéra, pracuje ako dobrovoľníčka v ústredí Jehovových svedkov v New Yorku. Boli sme hlboko dojatí, keď sme videli, ako sa všetky deti vzdali sľubnej kariéry a veľmi dobre plateného miesta, aby mohli slúžiť Jehovovi.

Mnohí sa nás pýtajú na tajomstvo takej úspešnej výchovy. Prirodzene, nejestvuje žiaden pevne stanovený návod na výchovu detí, ale veľmi sme sa snažili vštepovať im do srdca lásku k Jehovovi a k blížnemu. (5. Mojžišova 6:6, 7; Matúš 22:37–39) Deti sa naučili, že nemôžeme Jehovovi hovoriť, že ho milujeme, ak to z našich skutkov nevidno.

V jeden deň v týždni, zvyčajne v sobotu, sme sa zúčastňovali služby ako rodina. V pondelok po večeri sme pravidelne mávali rodinné štúdium Biblie a biblické štúdium sme mávali aj s každým dieťaťom osobitne. Keď boli deti menšie, študovali sme s každým dieťaťom kratší čas niekoľkokrát v týždni a keď podrástli, mávali sme týždenne jedno dlhšie štúdium. Počas týchto štúdií sa nám deti zdôverovali a voľne sa s nami rozprávali o svojich problémoch.

Ako rodina sme sa tešili aj z budujúceho oddychu. Radi sme spolu hrávali na hudobné nástroje a každé dieťa si rado zahralo svoju obľúbenú pieseň. Niekedy sme cez víkend pozvali na budujúce spoločenstvo ďalšie rodiny. Cez prázdniny sme tiež ako rodina podnikali výlety. Na jednom takom výlete sme strávili dva týždne spoznávaním vrchov Colorada a spoluprácou vo zvestovateľskej službe s miestnymi zbormi. Naše deti rady spomínajú na to, ako na oblastných zjazdoch pracovali v rôznych oddeleniach a ako na rôznych miestach pomáhali pri výstavbe sál Kráľovstva. Keď sme deti vzali do Grécka na návštevu príbuzných, mali príležitosť zoznámiť sa aj s mnohými vernými svedkami, ktorí boli väznení za svoju vieru. To na ne veľmi hlboko zapôsobilo a pomohlo im to rozhodnúť sa ďalej pevne a odvážne stáť na strane pravdy.

Prirodzene, občas sa niektoré dieťa správalo nevhodne alebo si vybralo nevhodných spoločníkov. Inokedy sme im zasa my spôsobili problémy, keď sme ich v niečom možno až príliš obmedzovali. Ale keď sme v Biblii hľadali ‚Jehovovo myšlienkové usmerňovanie‘, pomohlo nám to všetkým záležitosti napraviť. — Efezanom 6:4; 2. Timotejovi 3:16, 17.

Najšťastnejšie obdobie môjho života

Keď naše deti začali slúžiť celým časom, spolu s Ekaterini sme začali vážne premýšľať, čo by sme mohli urobiť, aby sme zväčšili svoj podiel na tomto diele, ktorým sú zachraňované životy. V roku 1994, krátko nato ako som odišiel do dôchodku, sme obaja začali slúžiť ako pravidelní priekopníci. V rámci tejto služby navštevujeme aj miestne vysoké školy a univerzity, kde vydávame svedectvo študentom a s niektorými z nich vedieme biblické štúdium. Keďže mám pochopenie pre ich ťažkosti — ani nie tak dávno som bol v podobnej situácii — dokážem im s úspechom pomáhať učiť sa o Jehovovi. Aké radostné bolo študovať so študentmi z Bolívie, Brazílie, Číny, Egypta, Etiópie, Chile, Mexika, Thajska a Turecka! Radosť mám aj z telefonického vydávania svedectva, zvlášť ľuďom, ktorí hovoria mojím rodným jazykom.

I keď ma môj silný grécky prízvuk a pokročilý vek veľmi obmedzujú, stále sa snažím dávať sa k dispozícii a prejavovať ducha, akého mal Izaiáš, ktorý vyhlásil: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Izaiáš 6:8) Mali sme radosť z toho, že sme takmer desiatke ľudí pomohli oddať svoj život Jehovovi. Toto je pre nás rozhodne to najšťastnejšie obdobie.

Kedysi sa celý môj život točil okolo konštruovania hrozných zbraní na zabíjanie ľudí. Jehova však vo svojej nezaslúženej láskavosti umožnil mne i mojej rodine stať sa jeho oddanými služobníkmi a venovať svoj život tomu, že prinášame ľuďom dobré posolstvo o večnom živote na rajskej zemi. Keď tak premýšľam o náročných rozhodnutiach, ktoré som musel urobiť, prichádzajú mi na um slová z Malachiáša 3:10: „‚Vyskúšajte ma, prosím, v tomto,‘ povedal Jehova vojsk, ‚či vám neotvorím nebeské stavidlá a nevylejem na vás požehnanie, až kým viac nebude nedostatku.‘“ ​(Reference Bible) Jehova to aj skutočne urobil — na našu úplnú spokojnosť!

[Rámček/obrázok na strane 27]

Lakes: Môj otec neznášal pokrytectvo. Veľmi sa usiloval, aby nebol pokrytecký, zvlášť keď dával správny príklad svojej rodine. Často nám hovoril: „Oddať život Jehovovi je vážna vec. Mali by ste byť ochotní prinášať mu obete. Vtedy je človek kresťanom.“ Tieto slová mi utkveli v pamäti a pomohli mi napodobňovať jeho príklad v prinášaní obetí Jehovovi.

[Rámček/obrázok na strane 27]

Christos: U rodičov si veľmi cením to, že sú z celej duše oddaní Jehovovi, a cením si aj ich silný pocit rodičovskej zodpovednosti. Ako rodina sme všetko robili spolu — počnúc službou a končiac prázdninami. Hoci sa moji rodičia mohli zaoberať množstvom iných vecí, stále žili jednoduchým životom zameraným na službu. Dnes viem, že skutočne najšťastnejší som vtedy, keď som plne pohrúžený do služby Jehovovi.

[Rámček/obrázok na strane 28]

Gregory: K tomu, aby som prehodnotil svoje okolnosti, odsunul všetky starosti a obavy zo začatia služby celým časom a plnšie sa zapojil do Jehovovho diela, ma nepodnietili predovšetkým slová, ktorými ma rodičia povzbudzovali k rozšíreniu svojej služby, ale ich príklad a dôkazy o tom, že majú radosť zo služby Jehovovi. Ďakujem svojim rodičom, že mi pomohli nájsť radosť, ktorá pramení z toho, že sa veľmi namáham.

[Rámček/obrázok na strane 28]

Toula: Moji rodičia vždy zdôrazňovali, že náš vzťah k Jehovovi je vôbec to najcennejšie, čo môžeme mať, a že skutočne šťastní môžeme byť len vtedy, keď dávame Jehovovi to najlepšie. Vďaka rodičom bol pre nás Jehova veľmi skutočný. Otec nám často hovoril, aký je to neopísateľný pocit môcť si večer ľahnúť do postele s čistým svedomím a s vedomím, že ste sa zo všetkých síl snažili obšťastniť Jehovu.

[Obrázok na strane 25]

Ako vojak v Grécku (1951)

[Obrázok na strane 25]

S Ekaterini v roku 1966

[Obrázok na strane 26]

Moja rodina v roku 1996: (zľava doprava, vzadu): Gregory, Christos, Toula; (vpredu) Lakes, Ekaterini a ja