OTÁZKY ČITATEĽOV

V Jeremiášovi 31:15 čítame: „Toto povedal Jehova: ‚V Ráme počuť hlas, nárek a trpký plač; Ráchel plače nad svojimi synmi. Odmietla sa dať utešiť nad svojimi synmi, lebo už ich niet.‘“

Ráchel však zomrela skôr ako jej dvaja synovia. Preto sa môže zdať, že to, čo Jeremiáš zapísal 1 000 rokov po jej smrti, je nepresné.

Ráchelin prvý syn bol Jozef. (1. Mojž. 30:22–24) Neskôr sa jej narodil druhý syn Benjamin. Pri tomto pôrode však zomrela. Prečo sa teda v Jeremiášovi 31:15 hovorí, že Ráchel plače, lebo jej synov „už niet“?

Zamyslime sa nad nasledujúcimi skutočnosťami: Jozef sa stal otcom Manašeho a Efraima. (1. Mojž. 41:50–52; 48:13–20) Z Efraimových potomkov vznikol kmeň, ktorý sa stal najvýznamnejším a najvplyvnejším kmeňom v celom severnom izraelskom kráľovstve a začal predstavovať všetkých desať kmeňov. Kmeň, ktorý pozostával z potomkov Ráchelinho syna Benjamina, bol súčasťou južného kráľovstva, ku ktorému patril aj kmeň Júda. Preto mohla byť Ráchel v určitom zmysle považovaná za symbol všetkých matiek v izraelskom národe, tak v severnom, ako i v južnom kráľovstve.

V čase, keď bola písaná kniha Jeremiáš, bolo severné desaťkmeňové kráľovstvo v rukách Asýrčanov a mnohí jeho obyvatelia boli vo vyhnanstve. Je však možné, že niektorí z Efraimových potomkov predtým utiekli do Judska. V roku 607 pred n. l. dobyli Babylončania južné dvojkmeňové kráľovstvo. Zdá sa, že mnohí zajatci boli zhromaždení v Ráme, ktorá ležala asi osem kilometrov severne od Jeruzalema na území kmeňa Benjamin, kde bola pochovaná Ráchel. (1. Sam. 10:2; Jer. 40:1) Niektorí z nich tam možno boli povraždení. Slová, že Ráchel plakala nad svojimi synmi, by teda mohli znamenať, že v obraznom zmysle oplakávala buď všetkých Benjaminovcov, alebo tých, ktorí boli zabití v Ráme. Mohlo by to tiež znamenať, že všetky matky v Božom ľude plakali nad stratou Izraelitov, ktorí zahynuli alebo boli odvedení do zajatia.

Jeremiášove slová o plačúcej Ráchel nepochybne poukazovali aj na to, čo sa stalo o stáročia neskôr, keď bol ohrozený život malého Ježiša. Kráľ Herodes nariadil, aby boli zabití všetci chlapci mladší ako dva roky žijúci v Betleheme, ktorý ležal južne od Jeruzalema. Aj o týchto synoch sa dalo povedať, že „už ich niet“, lebo prišli o život. Predstav si, ako zúfalo ich museli matky oplakávať! Ich plač bolo akoby počuť až v Ráme, ktorá sa nachádzala severne od Jeruzalema. (Mat. 2:16–18)

Či už išlo o splnenie tohto proroctva v čase proroka Jeremiáša, alebo v Ježišových dňoch, Ráchelin plač nad jej synmi je výstižným symbolom zármutku, ktorý pociťovali židovské matky nad smrťou svojich detí. Je však utešujúce, že tí, ktorí zomreli, čiže odišli do „krajiny nepriateľa“, sa z tohto zajatia môžu vrátiť pri vzkriesení. (Jer. 31:16; 1. Kor. 15:26)