„Prosíme, dovoľ nám vrátiť sa“

Slúžili ste niekedy v minulosti Jehovovi? Uvažovali ste nad tým, že by ste mu chceli slúžiť znovu, ale máte obavy, či vás prijme späť? Ak je to tak, pozorne si prečítajte tento a nasledujúci článok. Boli pripravené práve pre vás.

„MODLILA som sa k Jehovovi, aby mi dovolil vrátiť sa k nemu a aby mi odpustil, že som mu ublížila.“ Tak sa vyjadrila jedna žena, ktorá sa veľmi vzdialila od kresťanských noriem, ku ktorým ju viedli rodičia. Je vám tejto ženy ľúto? Kladiete si otázku, ako sa Boh pozerá na ľudí, ktorí mu kedysi slúžili? Myslí na nich? Chce, aby sa k nemu vrátili? Odpovede na tieto otázky nájdeme v slovách, ktoré zaznamenal Jeremiáš. Tieto odpovede vás určite zahrejú pri srdci. (Prečítajte si Jeremiáša 31:18–20.)

Pouvažujte nad situáciou, v ktorej Jeremiáš napísal tieto slová. V roku 740 pred n. l., desiatky rokov predtým, než žil tento prorok, Jehova dovolil, aby desaťkmeňové izraelské kráľovstvo padlo do rúk Asýrčanov a jeho obyvatelia boli odvedení do zajatia.a Boh dopustil na Izraelitov toto nešťastie ako trest, lebo vážne porušovali jeho zákon napriek tomu, že ich prostredníctvom svojich prorokov opakovane varoval. (2. Kráľov 17:5–18) Podnietili ich ťažkosti, ktoré zažili vo vyhnanstve, keď boli oddelení od svojho Boha a boli ďaleko od svojej domoviny, aby zmenili svoj postoj? Zabudol na nich Jehova? Dovolí im niekedy vrátiť sa?

‚Pocítil som ľútosť‘

V zajatí sa izraelský národ spamätal a kajal sa. Ich úprimný kajúcny postoj neušiel Jehovovej pozornosti. Všimnite si, ako Jehova opisuje postoj a pocity zajatých Izraelitov, ktorých súhrnne nazýva Efraim.

„Skutočne som počul Efraima, ako bedáka nad sebou,“ hovorí Jehova. (18. verš) Jehova počul, ako Izraeliti nariekajú nad následkami svojho hriešneho konania. Podľa jedného učenca vyjadrenie „bedákať nad sebou“ môže znamenať aj „potriasať“. Izraeliti boli ako syn, ktorý sa vzbúril a teraz smutne potriasa hlavou, keď uvažuje nad tým, aké ťažkosti si spôsobil, a keď túži po živote, aký mal predtým doma. (Lukáš 15:11–17) Čo Izraeliti hovorili?

„Naprával si ma... ako teľa, ktoré nebolo cvičené.“ ​(18. verš) Izraelský národ uznal, že si svoj trest zasluhuje. Veď sa správali ako necvičené teľa. Toto prirovnanie môže podľa jednej príručky znamenať, že boli ako ťažné zviera, ktoré by nikdy „nepocítilo bodec, keby sa nevzoprelo jarmu“.

„Spôsob, aby som sa obrátil, a ja sa ochotne obrátim, lebo si Jehova, môj Boh.“ ​(18. verš) Tento národ sa v srdci pokoril a volal k Bohu. Izraeliti zablúdili vo svojom hriešnom konaní, ale teraz prosili Boha, aby im pomohol nájsť cestu späť a znovu získať jeho priazeň. Jeden preklad uvádza tieto slová takto: „Ty si náš Boh — prosíme, dovoľ nám vrátiť sa.“ ​(Contemporary English Version)

„Pocítil [som] ľútosť... Zahanbil som sa a cítil som sa aj ponížený.“ ​(19. verš) Izraeliti ľutovali svoje hriechy. Prijali zodpovednosť za svoje konanie a uznali si vinu. Boli tiež zahanbení a zronení a, obrazne povedané, sypali si popol na hlavu. (Lukáš 15:18, 19, 21)

Izraeliti sa kajali. Cítili ľútosť, vyznali svoje hriechy Bohu a odvrátili sa od svojich zlých ciest. Obmäkčia svojím pokáním srdce svojho Boha? Dovolí im vrátiť sa k nemu?

„Určite sa nad ním zľutujem“

Jehovu viazalo k Izraelitom zvláštne puto. Povedal: „Veď som sa stal Izraelovi Otcom; a Efraim, ten je mojím prvorodeným.“ ​(Jeremiáš 31:9) Ako by mohol milujúci otec odmietnuť privítať svojho syna, ktorý sa k nemu vracia so srdcom plným úprimnej ľútosti? Všimnite si, ako Jehova vyjadruje svoju otcovskú lásku k svojmu ľudu.

„Je mi Efraim drahocenným synom alebo dieťaťom, s ktorým sa zaobchodí láskavo? Veď do tej miery, ako som hovoril proti nemu, budem na neho istotne ďalej pamätať.“ ​(20. verš) Aké nežné slová! Jehova, ako milujúci, ale zásadový rodič, bol nútený hovoriť „proti“ svojim deťom, opakovane ich upozorňovať, že sa dopúšťajú vážnych hriechov. Keď tvrdohlavo odmietali počúvať, dovolil, aby boli odvedení do vyhnanstva — v podstate ich poslal preč z ich domoviny. No aj keď ich musel potrestať, nezabudol na nich. Ako by mohol? Milujúci otec nemôže zabudnúť na svoje deti. Ako sa však Jehova cítil, keď videl, že jeho deti sa úprimne kajajú?

„Preto sa preňho rozbúrili moje črevá.b Určite sa nad ním zľutujem.“ ​(20. verš) Jehova zatúžil po svojich deťoch. Ich úprimné pokánie naňho hlboko zapôsobilo a pocítil vrúcnu túžbu, aby sa k nemu vrátili. Tak ako otec z Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi, aj Jehova „bol pohnutý ľútosťou“ a dychtivo túžil privítať svoje deti opäť doma. (Lukáš 15:20)

„Jehova mi dovolil vrátiť sa!“

Slová z Jeremiáša 31:18–20 nám pomáhajú získať lepšiu predstavu o Jehovovom nežnom súcite a milosrdenstve. Boh nezabúda na tých, ktorí mu kedysi slúžili. Čo ak sa chcú k nemu vrátiť? Je ‚pripravený odpustiť‘. (Žalm 86:5) Ľuďom, ktorí k nemu prichádzajú s kajúcnym srdcom, sa nikdy neotočí chrbtom. (Žalm 51:17) Naopak, s radosťou ich privíta. (Lukáš 15:22–24)

Žena, ktorú sme spomínali v úvode, sa rozhodla vrátiť k Jehovovi a prišla na zhromaždenie miestneho zboru Jehovových svedkov. Spočiatku musela bojovať so svojimi negatívnymi pocitmi. „Cítila som sa taká nehodná,“ spomína. Ale zboroví starší ju povzbudili a pomohli jej znovu získať duchovnú silu. So srdcom plným vďačnosti hovorí: „Je to také úžasné, že Jehova mi dovolil vrátiť sa!“

Ak ste kedysi slúžili Jehovovi a uvažujete, že by ste mu chceli slúžiť opäť, povzbudzujeme vás, aby ste prišli na zhromaždenie miestneho zboru Jehovových svedkov. Pamätajte, že keď kajúcnik volá k Jehovovi „Prosím, dovoľ mi vrátiť sa“, Jehova mu určite prejaví súcit a milosrdenstvo.

Navrhované čítanie Biblie na apríl:

◼ Jeremiáš 17 – 31

[Poznámky pod čiarou]