„Určite sa nad ním zľutujem“

Jehovu viazalo k Izraelitom zvláštne puto. Povedal: „Veď som sa stal Izraelovi Otcom; a Efraim, ten je mojím prvorodeným.“ ​(Jeremiáš 31:9) Ako by mohol milujúci otec odmietnuť privítať svojho syna, ktorý sa k nemu vracia so srdcom plným úprimnej ľútosti? Všimnite si, ako Jehova vyjadruje svoju otcovskú lásku k svojmu ľudu.

„Je mi Efraim drahocenným synom alebo dieťaťom, s ktorým sa zaobchodí láskavo? Veď do tej miery, ako som hovoril proti nemu, budem na neho istotne ďalej pamätať.“ ​(20. verš) Aké nežné slová! Jehova, ako milujúci, ale zásadový rodič, bol nútený hovoriť „proti“ svojim deťom, opakovane ich upozorňovať, že sa dopúšťajú vážnych hriechov. Keď tvrdohlavo odmietali počúvať, dovolil, aby boli odvedení do vyhnanstva — v podstate ich poslal preč z ich domoviny. No aj keď ich musel potrestať, nezabudol na nich. Ako by mohol? Milujúci otec nemôže zabudnúť na svoje deti. Ako sa však Jehova cítil, keď videl, že jeho deti sa úprimne kajajú?

„Preto sa preňho rozbúrili moje črevá.b Určite sa nad ním zľutujem.“ ​(20. verš) Jehova zatúžil po svojich deťoch. Ich úprimné pokánie naňho hlboko zapôsobilo a pocítil vrúcnu túžbu, aby sa k nemu vrátili. Tak ako otec z Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi, aj Jehova „bol pohnutý ľútosťou“ a dychtivo túžil privítať svoje deti opäť doma. (Lukáš 15:20)

„Jehova mi dovolil vrátiť sa!“

Slová z Jeremiáša 31:18–20 nám pomáhajú získať lepšiu predstavu o Jehovovom nežnom súcite a milosrdenstve. Boh nezabúda na tých, ktorí mu kedysi slúžili. Čo ak sa chcú k nemu vrátiť? Je ‚pripravený odpustiť‘. (Žalm 86:5) Ľuďom, ktorí k nemu prichádzajú s kajúcnym srdcom, sa nikdy neotočí chrbtom. (Žalm 51:17) Naopak, s radosťou ich privíta. (Lukáš 15:22–24)