Ľudské panovanie zvážené na váhach
1. časť b: Naozaj potrebujeme vládu?
ANARCHIA: neprítomnosť akejkoľvek formy politickej moci, čo vedie k spoločnosti jednotlivcov bez vlády, ktorí požadujú totálnu slobodu pre seba.
GRÉCKY filozof Aristoteles považoval nestabilitu a prechodnosť za neodmysliteľnú súčasť všetkých ľudských vládnych foriem. Tvrdil, podľa istého spisovateľa, že „stabilitu všetkých režimov kazí ničivá moc času.“
Za takéhoto stavu potom neprekvapuje, že niektorí ľudia nechcú vôbec žiadnu vládu alebo takú slabú ako je to len možné. Ale obhajoba „spoločnosti bez vlády“ je v skutočnosti volanie po anarchii. Anarchia je slovo gréckeho pôvodu a znamená „byť bez vlády.“
Slovo „anarchia“ použil Pierre-Joseph Proudhon, francúzsky politický spisovateľ, v roku 1840, čiže presne pred 150 rokmi. “Filozofiu anarchizmu však opísal už 200 rokov predtým Angličan Gerrard Winstanley. The New Encyclopaedia Britannica o tom hovorí: „Winstanley vyslovil zásady, ktoré sa neskôr stali základnými princípmi anarchizmu: že moc ničí, bohatstvo je nezlúčiteľné so slobodou; autorita a bohatstvo sú pôvodcami zločinu, a že ľudia môžu byť slobodní a šťastní len v spoločnosti bez vládcov, kde sa všetci spoločne delia o prácu a jej výsledky, kde sa ľudia nesprávajú podľa zákonov určených zhora, ale podľa svojho svedomia.“
Ale či nás neučí už sama skúsenosť, že každá skupina potrebuje určitý rámec, v ktorom môže pôsobiť? „Od najstarších čias,“ píše The World Book Encyclopedia, „bola určitá forma vlády rozhodujúcou zložkou každého spoločenstva.“ Kniha vysvetľuje, že „každá skupina ľudí — od rodiny po národ — má pravidlá správania sa, ktoré ovládajú životy jej členov.“ Ako inak by sa dal dosiahnuť cieľ spoločenstva na úžitok všetkých jej členov?
Väčšina ľudí je preto ochotná prijať názor, že určité inštitúcie majú zákonné právo vykonávať moc a robiť rozhodnutia pre spoločné blaho. Bez vlády, ktorá robí rozhodnutia týkajúce sa celého spoločenstva, ako to navrhoval Winstanley, by každý jednotlivec poslúchal jedine príkazy svojho vlastného svedomia. Podporilo by to jednotu? Či nie je pravdepodobnejšie, že by každý jednotlivec sledoval svoje vlastné záujmy častokrát na ujmu rovnakých zákonných práv ostatných?
Pokusy zaviesť anarchiu nedokázali zlepšiť osud ľudstva. Úsilie teroristov v našom storočí destabilizovať spoločnosť, zničiť to, o čom si mysleli, že zničí ich, neviedlo k zlepšeniu.
Jednoducho povedané, bezvládie, znamená chaos. Otázka preto neznie ‚mať či nemať vládu všeobecne‘, ale skôr ‚aký druh vlády prinesie najlepšie výsledky?‘
Pôvod ľudského panovania
Pôvodný vzor vlády predložený človeku už pred šiestimi tisícami rokov v záhrade Eden bolo Božie panstvo. Stvoriteľ potvrdil závislosť ľudí na ňom a na jeho riadení v súlade so slovami zapísanými neskôr v Biblii: „Človeku nepatrí, aby riadil svoj krok.“ (Jeremiáš 10:23) Alebo ako hovorí čínske príslovie: „Bez pomoci nebies človek nepostúpi ani o piaď.“
Prvá ľudská dvojica sa rozhodla inak. Vyvolili si kráčať „bez pomoci nebies“ a preto boli prinútení opustiť raj, ktorý im dal Boh. Neskôr, keď ľudská rodina rástla, rástla aj potreba vlády na zabezpečenie pokoja a poriadku. Akonáhle ľudstvo zavrhlo Božiu vládu, nastúpila vláda ľudská, aby vyplnila takto vzniknutý stav bezvládia.— 1. Mojžišova 3:1–5.
Všetky podobné — a predsa rozdielne
Od tohto nešťastného začiatku mali ľudské vlády mnoho foriem. Či už však boli veľmi jednoduché alebo mimoriadne zložité, všetky mali určité spoločné črty. Tu sú niektoré z nich:
Vlády sa starajú o potreby svojich podriadených. Vláda, ktorá to nie je schopná robiť, stráca legitimitu.
Vlády vydávajú zákonník o pravidlách správania sa, ktorý musia podriadení dodržiavať. Ak nie, prichádza trest. Tento zákonník je zložený z pravidiel a zákonov, ako aj z tradícií, ktoré sa vytvorili počas storočí. Občania väčšinou poslúchajú tento zákonník. Robia tak aj preto, lebo si uvedomujú úžitok, ktorý z toho vyplýva a aj preto, lebo cítia, že ‚je správne tak konať‘ keďže sú podrobení nátlaku seberovných alebo jednoducho preto, lebo inak by boli potrestaní.
Vlády vykonávajú legislatívnu, výkonnú a právnu činnosť pomocou určitého typu organizačného usporiadania. To znamená, že vytvárajú zákony, presadzujú právo a uskutočňujú politiku.
Vlády si udržiavajú silné zväzky so svetom obchodu.
Vlády sú tiež veľmi často úzko spojené s nejakou formou náboženstva, jedna viac, iná menej. Robia tak preto, aby poskytli svojmu vládnutiu určitú legitimitu— ‚požehnanie nebies‘ — ktoré by ináč nemali.
Samozrejme, medzi vládami sú aj rozdiely. Politológovia ich triedia podľa rôznych hľadísk. The New Encyclopaedia Britannica píše: „Klasické členenie vlád spočíva na počte vládcov—vláda jedného (monarchia alebo tyrania), vláda niekoľkých (aristokracia alebo oligarchia), a vláda mnohých (demokracia).“
Niekedy sú vládne formy rozlišované podľa kľúčových inštitúcií (parlamentarizmus, kabinetná vláda), podľa základných princípov ich politickej moci (tradičné, charizmatické), podľa ekonomickej štruktúry alebo podľa toho, ako uplatňujú či zneužívajú moc. „Aj keď žiadne triedenie nie je vyčerpávajúce“, poznamenáva uvedená kniha „každý princíp triedenia má svoje oprávnenie.“
Avšak bez ohľadu na to, ako ich budeme triediť, dôležité je uvedomiť si, že všetky formy ľudských vlád —bez výnimky—sú teraz vážené na váhach. To má ďalekosiahle účinky na nás všetkých.
[Rámček na strane 6]
Apoštol Pavol napísal o vládach, ktoré vládnu až do dnešných dní toto: „Nech je každá duša podriadená vyšším mociam.“ (Rimanom 13:1, 7) Preto kresťania, ktorí sa riadia Bibliou, vedome poslúchajú všetky zákony krajiny, v ktorej žijú, pokiaľ tento zákon nie je v rozpore s Božím zákonom, lebo Boží zákon je najvyšší.
[Obrázok na strane 7]
Vláda je nevyhnutná—tak ako je nevyhnutné riadiť dopravu, aby sa predišlo zmätku.