Jonáš sa učí o Jehovovom milosrdenstve

JEHOVA má pre svojho proroka Jonáša úlohu. Je deviate storočie pred n. l. a v Izraeli vládne Jeroboám II. Jonáš je z Gát-cheferu, zebulúnskeho mesta. (Jozua 19:10, 13; 2. Kráľov 14:25) Boh posiela Jonáša do hlavného mesta Asýrie, do Ninive, vyše 800 kilometrov na severovýchod od jeho domovského mesta. Má varovať Ninivčanov, že stoja pred zničením od Boha.

Jonáš si možno pomyslel: ‚Ísť do toho mesta a k tomu národu? Veď nie sú ani oddaní Bohu. Tí krvilační Asýrčania nikdy nevstúpili do zmluvy s Jehovom, ako to urobili Izraeliti. Ľudia z toho skazeného národa môžu moje varovanie považovať za hrozbu a dobyť Izrael! Nie! Nepôjdem! Utečiem do Joppy a budem sa plaviť opačným smerom — stále smerom do Taršíša, až na druhý koniec Veľkého mora. Áno, to urobím!‘ — Jonáš 1:1–3.

Nebezpečenstvo na mori

Zakrátko je Jonáš v Joppe na pobreží Stredozemného mora. Zaplatí cestovné a nastúpi na loď smerujúcu do Taršíša, všeobecne spájaného so Španielskom, vzdialeného vyše 3500 kilometrov západne od Ninive. Len čo sa unavený prorok dostáva na more, odchádza do podpalubia a zaspáva. Zakrátko Jehova spúšťa na more veľký vietor a vydesení námorníci volajú o pomoc, každý k svojmu bohu. Loď sa tak veľmi kymáca a kolíše, že vyhadzujú náklad cez palubu, aby plavidlo odľahčili. Zdá sa však, že stroskotanie je isté a Jonáš počuje rozrušeného kapitána, ako volá: „Čo je s tebou, spachtoš? Vstaň, volaj k svojmu bohu! Možno sa o nás pravý Boh postará a nezahynieme.“ Jonáš vstáva a vychádza na palubu. — Jonáš 1:4–6.

„Poďte a hoďme lósy,“ hovoria námorníci, „aby sme vedeli, kvôli komu máme toto nešťastie.“ Lós padá na Jonáša. Predstav si jeho úzkosť, keď sa ho námorníci pýtajú: „Povedz nám, prosíme, kvôli komu máme toto nešťastie? Aká je tvoja práca a odkiaľ prichádzaš? Čo je tvoja vlasť a z akého si ľudu?“ Jonáš hovorí, že je Hebrej, ktorý uctieva „Jehovu, Boha nebies“ a má úctivú bázeň pred ‚Tým, ktorý urobil more a súš‘. Búrka na nich prišla preto, že uteká pred Jehovom namiesto toho, aby poslušne priniesol Božie posolstvo do Ninive. — Jonáš 1:7–10.

Námorníci sa pýtajú: „Čo ti máme urobiť, aby sa nám more upokojilo?“ Keď sa more búri stále viac, Jonáš hovorí: „Zdvihnite ma a vrhnite do mora, a more sa vám upokojí; pretože som si vedomý, že táto veľká búrka prišla na vás kvôli mne.“ Tí muži nechcú vrhnúť Jehovovho služobníka do mora, do náručia istej smrti, a preto sa snažia doplaviť sa na súš. Nedarí sa im to, a tak volajú: „Ach, teraz, ó, Jehova, prosíme, nech nezahynieme pre dušu tohto muža! A neuvádzaj na nás nevinnú krv, lebo ty sám, ó, Jehova, si konal podľa toho, čo sa ti zaľúbilo!“ — Jonáš 1:11–14.

Do mora

Nato námorníci hodia Jonáša cez palubu. Keď sa ponára do rozbúreného mora, more prestáva besnieť. Keď to muži vidia, ‚začínajú sa veľmi báť Jehovu, a tak predkladajú Jehovovi obeť a skladajú slávnostné sľuby‘. — Jonáš 1:15, 16.

Jonáš sa nepochybne modlí, keď sa nad ním uzatvára vodná hladina. Potom cíti, ako sa kĺže mäkkým kanálom a skĺzne do väčšej dutiny. Napodiv, môže dýchať! Odmotá si morské chaluhy, ktoré má okolo hlavy, a zisťuje, že je na skutočne zvláštnom mieste. Je to preto, že „Jehova dal, aby Jonáša zhltla veľká ryba, takže sa Jonáš na tri dni a tri noci ocitol vo vnútri ryby“. — Jonáš 1:17.

Jonášova vrúcna modlitba

V bruchu obrovskej ryby má Jonáš čas na to, aby sa modlil. Niektoré jeho slová sú podobné niektorým žalmom. Neskôr Jonáš zaznamenal svoje modlitby vyjadrujúce zúfalstvo i kajúcnosť. Zdalo sa mu napríklad, že brucho ryby sa mu stane šeolom — jeho hrobom. Preto sa modlil: „Zo svojej tiesne som volal k Jehovovi a on mi odpovedal. Z brucha šeolu som kričal o pomoc. Ty si počul môj hlas.“ (Jonáš 2:1, 2) Dve Piesne výstupov, ktoré pravdepodobne spievali Izraeliti, keď chodievali hore do Jeruzalema na výročné sviatky, vyjadrujú podobné myšlienky. — Žalm 120:1; 130:1, 2.

Premýšľajúc o svojom zostupe do mora, Jonáš sa modlí: „Keď si ma [ty, Jehova] hodil do hlbín, do srdca [doprostred] otvoreného mora, obklopil ma prúd. Všetky tvoje vlnobitia a tvoje vlny — cezo mňa sa prevalili.“ — Jonáš 2:3; porovnaj Žalm 42:7; 69:2.

Jonáš sa bojí, že jeho neposlušnosť ho bude stáť božskú priazeň a že už nikdy viac neuvidí Boží chrám. Modlí sa: „A ja, ja som povedal: ‚Som zahnaný spred tvojich očí! Ako budem zase uprene hľadieť na tvoj svätý chrám?‘“ (Jonáš 2:4; porovnaj Žalm 31:22.) Jonášova situácia sa zdá taká zlá, že hovorí: „Vody ma obklopili úplne až k duši [ohrozujúc jeho život]; vodná hlbina ma stále zvierala. Chaluhy [v mori] sa mi ovinuli okolo hlavy.“ (Jonáš 2:5; porovnaj Žalm 69:1.) Predstav si, v akej nepríjemnej situácii je Jonáš, keď dodáva: „K základom vrchov som zostúpil [dovnútra ryby]. A zem, jej závory [ako závory hrobu] boli na mne na neurčitý čas. Avšak ty si vyviedol môj život [na tretí deň] z jamy, ó, Jehova, môj Bože.“ — Jonáš 2:6; porovnaj Žalm 30:3.

Hoci Jonáš je v bruchu ryby, nemyslí si: ‚Som taký skľúčený, že sa nedokážem modliť.‘ Naopak, modlí sa: „Keď ochabovala vo mne moja duša [blízko smrti], Jehova bol Ten, na koho som spomínal [vo viere ako na neporovnateľného v moci a milosrdenstve]. Potom vošla moja modlitba k tebe, do tvojho svätého chrámu.“ (Jonáš 2:7) Z nebeského chrámu ho Boh počul a zachránil ho.

Jonáš sa nakoniec modlí: „Tí, ktorí dbajú na modly nepravdy [tým, že sa spoliehajú na neživé sochy falošných bohov], opúšťajú svoju milujúcu láskavosť [tým, že opúšťajú Toho, ktorý prejavuje túto vlastnosť]. Ja ti [Jehova, Bože] však budem obetovať s hlasom vďakyvzdania. Čo som slávnostne sľúbil [pri tejto alebo pri iných príležitostiach], splním. Záchrana patrí Jehovovi.“ (Jonáš 2:8, 9; porovnaj Žalm 31:6; 50:14.) Tento kajúcny prorok si uvedomuje, že iba Boh ho môže oslobodiť zo smrti, a pripisuje záchranu Jehovovi (podobne ako králi Dávid a Šalamún pred ním). — Žalm 3:8; Príslovia 21:31.

Jonáš poslúcha

Po mnohom premýšľaní a vrúcnej modlitbe Jonáš cíti, ako je vytláčaný von cez kanál, ktorým sa dostal dnu. Nakoniec je vyvrhnutý na suchú zem. (Jonáš 2:10) Jonáš je vďačný za vyslobodenie a poslúcha Božie slovo: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a oznám mu vyhlásenie, ktoré ti hovorím.“ (Jonáš 3:1, 2) Vydáva sa na cestu do asýrskeho hlavného mesta. Keď zistí, ktorý je deň, uvedomí si, že bol v bruchu ryby tri dni. Prorok prechádza cez rieku Eufrat pri jej veľkej západnej zákrute, cestuje na východ cez severnú Mezopotámiu, prichádza k rieke Tigris a nakoniec sa dostáva k veľkému mestu. — Jonáš 3:3.

Jonáš vchádza do veľkého mesta Ninive. Prechádza cez mesto celý deň a potom hlása: „Už len štyridsať dní, a Ninive bude rozvrátené.“ Bol Jonáš zázračne obdarený znalosťou asýrskeho jazyka? To nevieme. No aj ak hovorí po hebrejsky a niekto to tlmočí, jeho hlásanie prináša výsledky. Muži z Ninive uveria v Boha. Vyhlasujú pôst a obliekajú sa do vrecoviny, od najväčšieho po najmenšieho z nich. Keď sa slovo dostáva ku kráľovi Ninive, ten vstáva zo svojho trónu, zoblieka si úradný odev, pokryje sa vrecovinou a sadá si do popola. — Jonáš 3:4–6.

Aký prekvapený je Jonáš! Asýrsky kráľ vysiela poslov, aby prevolávali: „Žiaden človek a žiadne domáce zviera, žiaden dobytok ani stádo nech nič neochutná. Nikto nech neprijíma potravu. Ani vodu nech nepijú. A nech sa pokryjú vrecovinou, človek i domáce zviera, a nech silno volajú k Bohu a navrátia sa každý od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré bolo v ich rukách. Kto vie, či sa azda pravý Boh neobráti a vskutku nepocíti ľútosť a neodvráti sa od svojho horiaceho hnevu, takže nezahynieme?“ — Jonáš 3:7–9.

Ninivčania sa podriadili výnosu svojho kráľa. Keď Boh vidí, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, pociťuje ľútosť nad nešťastím, o ktorom hovoril a ktoré im chcel spôsobiť, a preto ho nespôsobí. (Jonáš 3:10) Pre ich pokánie, pokoru a vieru sa Jehova rozhodol nevykonať nad nimi zamýšľaný rozsudok.

Namrzený prorok

Prešlo štyridsať dní a s Ninive sa nič nestalo. (Jonáš 3:4) Keď si Jonáš uvedomí, že Ninivčania nebudú zničení, veľmi sa mu to nepáči, rozpáli sa hnevom a modlí sa: „Ach, teraz, ó, Jehova, či toto nebola moja vec, keď som bol na svojej vlastnej zemi? Preto som išiel napred a dal sa na útek do Taršíša; veď som vedel, že si Boh milostivý a milosrdný, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti a cítiš ľútosť nad nešťastím. A teraz, prosím, ó, Jehova, odním odo mňa moju dušu, veď zomrieť je pre mňa lepšie ako byť nažive.“ Boh na to reaguje otázkou: „Rozpálil si sa hnevom oprávnene?“ — Jonáš 4:1–4.

Jonáš potom vypochoduje z mesta. Ide smerom na východ a stavia si prístrešok, aby mohol sedieť v jeho tieni, kým neuvidí, čo sa stane s mestom. Jehova sa súcitne postará o to, „aby nad Jonášom vzišla fľaškovitá tekvica a stala sa mu tieňom nad hlavou a oslobodila ho z jeho biedneho stavu“. Ako sa len Jonáš raduje z tej fľaškovitej tekvice! Boh však zariadi, aby na úsvite rastlinu napadol červ, a ona začína vädnúť. Zakrátko úplne uschýna. Boh posiela aj vysušujúci východný vietor. Slnko teraz bije prorokovi na hlavu tak, že omdlieva. Stále prosí, aby zomrel. Áno, Jonáš opakovane hovorí: „Zomrieť je pre mňa lepšie ako zostať nažive.“ — Jonáš 4:5–8.

Teraz hovorí Jehova. Pýta sa Jonáša: „Oprávnene si sa rozpálil hnevom pre tú fľaškovitú tekvicu?“ Jonáš odpovedá: „Oprávnene som sa rozpálil hnevom, až na smrť.“ Jehova teraz prorokovi hovorí v podstate toto: ‚Tebe bolo ľúto fľaškovitej tekvice. Ale ty si sa pre ňu nelopotil, ani si nespôsobil, aby narástla taká veľká. Objavila sa a zahynula ako niečo, čo vyrástlo za noc.‘ Boh ďalej dôvodí: ‚A ja by som sa nemal zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom okrem mnohých domácich zvierat býva 120 000 ľudí, ktorí nepoznajú rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou?‘ (Jonáš 4:9–11) Správna odpoveď je zrejmá.

Jonáš sa kajá a neskôr dokonca napíše biblickú knihu, ktorá nesie jeho meno. Ako sa Jonáš dozvedel, že námorníci sa báli Jehovu, predložili mu obeť a zložili slávnostné sľuby? Buď božskou inšpiráciou, alebo azda v chráme od niektorého z námorníkov alebo pasažierov. — Jonáš 1:16; 2:4.

„Znamenie Jonáša“

Keď znalci Písma a farizeji žiadali od Ježiša Krista znamenie, povedal: „Zlé a cudzoložné pokolenie stále hľadá nejaké znamenie, ale nebude mu dané žiadne znamenie okrem znamenia proroka Jonáša.“ A dodal: „Lebo tak ako bol Jonáš v bruchu obrovskej ryby tri dni a tri noci, tak bude Syn človeka v srdci zeme tri dni a tri noci.“ (Matúš 12:38–40) Židovské dni sa začínali pri západe slnka. Kristus zomrel v piatok popoludní, 14. nisana roku 33 n. l. Jeho telo bolo položené do hrobky v ten istý deň pred západom slnka. Večer sa začal 15. nisan a trval až do západu slnka v sobotu, čo bol posledný, siedmy deň týždňa. Potom sa začal 16. nisan a trval až do západu slnka v dni, ktorý nazývame nedeľa. Teda Ježiš bol mŕtvy a ležal v hrobke prinajmenšom nejaký čas zo 14. nisana, celý deň 15. nisana a počas nočných hodín 16. nisana. Keď v nedeľu ráno prišli k hrobke isté ženy, už bol vzkriesený. — Matúš 27:57–61; 28:1–7.

Ježiš bol v hrobke počas troch dní. Tak jeho nepriatelia dostali „znamenie Jonáša“, ale Kristus povedal: „Muži Ninive vstanú na súde s týmto pokolením a odsúdia ho; lebo sa kajali na to, čo zvestoval Jonáš, ale hľa, tu je viac ako Jonáš.“ (Matúš 12:41) Aké je to pravdivé! Židia mali medzi sebou Ježiša Krista — proroka, ktorý bol oveľa väčší ako Jonáš. Hoci Jonáš bol dostatočným znamením pre Ninivčanov, Ježiš kázal s oveľa väčšou autoritou a podal oveľa väčší potvrdzujúci dôkaz než spomínaný prorok. Napriek tomu Židia vo všeobecnosti neuverili. — Ján 4:48.

Židia ako národ neprijali s pokorou proroka, ktorý bol väčší ako Jonáš, a neprejavili v neho vieru. A čo ich predkovia? Aj im chýbala viera a pokorný duch. V skutočnosti Jehova zrejme poslal Jonáša do Ninive preto, aby ukázal kontrast medzi kajúcnymi Ninivčanmi a tvrdohlavými Izraelitmi, ktorým tak veľmi chýbala viera a pokora. — Porovnaj 5. Mojžišovu 9:6, 13.

A čo Jonáš? Naučil sa, aké veľké je Božie milosrdenstvo. Okrem toho, Jehovova reakcia na Jonášovo reptanie proti súcitu, ktorý bol prejavený kajúcnym Ninivčanom, by nás mala zadržať pred tým, že by sme sa sťažovali, keď dnes náš nebeský Otec prejavuje ľuďom milosrdenstvo. Naozaj sa radujme, že každý rok sa tisíce ľudí obracajú k Jehovovi s vierou a s pokorným srdcom.