Boh najprv Jonášovi poukázal na to, že on cítil ľútosť nad obyčajnou rastlinou, ktorá vyrástla za noc a ktorú ani nezasadil, ani nemal zásluhu na tom, že vyrástla. A potom vyvodil záver: „Nemal by som sa ja zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je okrem mnohých domácich zvierat viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí vôbec nepoznajú rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou?“ ​(Jonáš 4:10, 11)d

Všimli ste si, aká hĺbka je skrytá v Jehovovom poučení? Jonáš neurobil nič pre to, aby sa o rastlinu postaral. Ale Jehova bol Zdrojom života všetkých Ninivčanov a udržiaval ich nažive, tak ako udržiava pri živote všetko tvorstvo na zemi. Ako mohla byť pre Jonáša hodnotnejšia nejaká rastlina než životy viac ako 120 000 ľudí a ich domácich zvierat? Nemohlo byť dôvodom to, že začal zmýšľať sebecky? Koniec koncov, rastliny mu bolo ľúto len preto, že z nej mal osobný úžitok. Nepramenil aj jeho hnev nad Ninive zo sebeckých pohnútok — z toho, že si vo svojej pýche chcel zachovať tvár a ukázať sa ako pravý prorok?

Bolo to naozaj silné poučenie! No otázka je, či si Jonáš vzal toto poučenie k srdcu. Kniha, ktorá nesie jeho meno, sa končí Jehovovou otázkou, ktorá akoby v určitom zmysle zostala stále nezodpovedaná. Niektorí kritici možno tvrdia, že Jonáš na túto otázku nikdy neodpovedal, no v skutočnosti je odpoveďou samotná kniha Jonáš. Existujú totiž dôkazy, že knihu, ktorá nesie jeho meno, napísal on sám. A tak si môžeme predstaviť, ako tento prorok, už v bezpečí vo svojej domovine, píše túto správu. Možno vidíme už staršieho, múdrejšieho a pokornejšieho muža, ako pri písaní tejto správy smutne krúti hlavou nad svojimi chybami, svojou vzburou a nad tým, ako tvrdošijne odmietal prejaviť milosrdenstvo. Je zjavné, že Jonáš si vzal Jehovovo múdre poučenie k srdcu. Naučil sa milosrdenstvu. Vezmeme si toto poučenie k srdcu aj my?