29. kapitola

„Predmetom nenávisti všetkých národov“

POČAS posledného večera, ktorý Ježiš strávil pred smrťou so svojimi apoštolmi, im pripomenul: „Otrok nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak moje slovo zachovali, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám urobia pre moje meno, lebo nepoznajú toho, kto ma poslal.“ — Ján 15:20, 21.

Ježiš nemal na mysli len ojedinelé prípady neznášanlivosti. Len tri dni predtým povedal: „Budete predmetom nenávisti všetkých národov pre moje meno.“ — Mat. 24:9.

No Ježiš svojim nasledovníkom pripomenul, že keď budú vystavení prenasledovaniu, nesmú použiť doslovné zbrane. (Mat. 26:48–52) Nemali svojim prenasledovateľom nadávať ani sa snažiť o odplatu. (Rim. 12:14; 1. Petra 2:21–23) Veď či sa nemohlo stať, že by sa aj títo prenasledovatelia jedného dňa stali veriacimi? (Sk. 2:36–42; 7:58–8:1; 9:1–22) Vyrovnanie účtov malo byť prenechané Bohu. — Rim. 12:17–19.

Je dobre známe, že raní kresťania boli rímskou vládou kruto prenasledovaní. Ale treba tiež poznamenať, že hlavnými prenasledovateľmi Ježiša Krista boli náboženskí vodcovia a že Pontský Pilát, rímsky miestodržiteľ, dal Ježiša popraviť na ich žiadosť. (Luk. 23:13–25) Po Ježišovej smrti to opäť boli náboženskí vodcovia, ktorí stáli v čele prenasledovania Ježišových nasledovníkov. (Sk. 4:1–22; 5:17–32; 9:1, 2) A nebolo to tak aj v novej dobe?

Duchovenstvo žiada verejnú diskusiu

Keď sa spisy Ch. T. Russella rýchlo dostávali do obehu v desiatkach miliónov výtlačkov v mnohých jazykoch, katolícke a protestantské duchovenstvo jednoducho nemohlo prehliadať to, čo Russell hovoril. Mnohí duchovní, rozhnevaní tým, že je odhaľované ich nebiblické učenie, a roztrpčení úbytkom členov cirkvi, zo svojich kazateľníc odsudzovali Russellove spisy. Zakazovali svojim stádam prijímať literatúru rozširovanú Bádateľmi Biblie. Niektorí sa snažili naviesť verejných činiteľov, aby zastavili toto dielo. Na niektorých miestach v Spojených štátoch — medziiným v Tampe na Floride, v Rock Islande v Illinois, vo Winston-Saleme v Severnej Karolíne a v Scrantone v Pennsylvánii — dozerali nad verejným pálením kníh, ktoré napísal Russell.

Niektorí z duchovných cítili nutnosť zničiť Russellov vplyv tak, že ho odhalia vo verejnej diskusii. Blízko ústredia jeho činnosti jedna skupina duchovných schválila ako svojho hovorcu Dr. E. L. Eatona, pastora v kostole metodistickej episkopálnej cirkvi na North Avenue v Allegheny (Pennsylvánia). Ten v roku 1903 navrhol verejnú diskusiu a brat Russell pozvanie prijal.

Na programe malo byť šesť vecí, a to: Brat Russell tvrdil, ale Dr. Eaton popieral, že duše mŕtvych sú v stave bez vedomia; že Kristov „druhý príchod“ predchádza Milénium a že účelom jeho „druhého príchodu“ i Milénia je požehnanie všetkých rodín zeme; tiež že iba svätí „veku evanjelia“ majú podiel na prvom vzkriesení, ale že veľké množstvo ľudí bude mať príležitosť na záchranu vďaka vzkrieseniu, ktoré príde potom. Dr. Eaton tvrdil, ale brat Russell popieral, že po smrti už pre nikoho neexistuje žiadna možnosť na vyskúšanie; že všetci, ktorí sú zachránení, vstúpia do neba; a že nenapraviteľne zlí budú večne mučení. Konala sa séria šiestich diskusií o týchto otázkach a každá diskusia prebiehala pred naplneným hľadiskom v Carnegie Hall v Allegheny v roku 1903.

Čo bolo za touto výzvou na diskusiu? Albert Vandenberg, ktorý sa pozrel na túto záležitosť z historického hľadiska, neskôr napísal: „Diskusie viedol duchovný z odlišnej protestantskej denominácie, ktorý počas každého rozhovoru slúžil ako moderátor. Okrem toho, s reverendom Eatonom sedeli na rečníckom pódiu duchovní z viacerých cirkví v okolí, údajne aby mu poskytovali textovú a morálnu podporu... To, že bolo možné vytvoriť hoci neoficiálnu alianciu protestantských duchovných, znamenalo, že sa báli Russellovej schopnosti obrátiť na svoju vieru členov ich denominácií.“ — „Charles Taze Russell: Pittsburský prorok, 1879–1909“, uverejnené v The Western Pennsylvania Historical Magazine, január 1986, s. 14.

Takýchto diskusií bolo pomerne málo. Nepriniesli výsledky, aké si aliancia duchovných želala. Na niektorých ľudí priamo zo zboru Dr. Eatona tak veľmi zapôsobilo to, čo počuli počas série diskusií v roku 1903, že opustili svoju cirkev a rozhodli sa pripojiť k Bádateľom Biblie. Dokonca aj jeden duchovný, ktorý bol na takej diskusii prítomný, uznal, že Russell ,namieril na peklo hadicu a uhasil oheň‘. No brat Russell sám cítil, že veci pravdy môže lepšie poslúžiť, keď bude využívať čas a úsilie na iné činnosti ako na diskusie.

Duchovenstvo však neprestalo útočiť. Keď brat Russell rečnil v Dubline (Írsko) a v Otley (Yorkshire, Anglicko), poslali do publika mužov, ktorí vykrikovali námietky a falošné obvinenia proti Russellovi osobne. Brat Russell tieto situácie šikovne zvládol a vždy sa vo svojich odpovediach opieral o Bibliu ako autoritu.

Protestantskí duchovní sa bez ohľadu na denomináciu spojili v takzvanej Evanjelickej aliancii. Ich zástupcovia v mnohých krajinách agitovali proti Russellovi a proti tým, ktorí rozširovali jeho literatúru. V Texase (USA) napríklad Bádatelia Biblie zistili, že každý kazateľ, dokonca aj v tých najmenších mestečkách a vidieckych oblastiach, má pripravenú rovnakú zbierku falošných obvinení proti Russellovi a rovnako skresľuje to, čo Russell učil.

No tieto útoky proti Russellovi niekedy viedli k výsledkom, aké duchovenstvo nečakalo. Keď v Novom Brunswicku (Kanada) jeden kazateľ prednášal z kazateľnice hanlivú kázeň o Russellovi, medzi prítomnými bol muž, ktorý predtým osobne čítal literatúru napísanú bratom Russellom. Bol znechutený, keď sa kazateľ uchyľoval k úmyselným klamstvám. Asi v polovici kázne sa muž postavil, vzal za ruku manželku a zavolal na svojich sedem dcér, ktoré spievali v chóre: „Poďte, dievčatá, ideme domov.“ Všetci deviati odišli a kazateľ sa len pozeral, ako muž, ktorý postavil kostol a bol hlavnou finančnou oporou zboru, odchádza. Zbor sa čoskoro rozpadol a kazateľ odišiel.

Posmech a ohováranie

Duchovní v zúfalej snahe zničiť vplyv Ch. T. Russella a jeho spoločníkov znevažovali tvrdenie, že je kresťanským služobníkom. Z podobných dôvodov židovskí náboženskí vodcovia v prvom storočí označili apoštolov Petra a Jána za ,nevzdelaných a obyčajných ľudí‘. — Sk. 4:13.

Brat Russell neabsolvoval žiadnu teologickú školu cirkví kresťanstva. Ale smelo vyhlásil: „Vyzývame [duchovných], aby dokázali, že boli niekedy ordinovaní Bohom alebo že na to niekedy myslia. Myslia len na sektárske ordinovanie alebo poverenie, každý zo svojej vlastnej sekty alebo strany... Božie ordinovanie čiže oprávnenie nejakého človeka, aby mohol kázať, nastáva tým, že dostane Svätého Ducha. Každý, kto dostal Svätého Ducha, dostal moc a autoritu učiť a kázať v mene Boha. Ten, kto nedostal Svätého Ducha, nemá žiadnu božskú autoritu ani vysvätenie kázať.“ — Iz. 61:1, 2.

Niektorí duchovní, ktorí chceli napadnúť povesť brata Russella, kázali a publikovali o ňom hrubé klamstvá. Jedno klamstvo, ktoré často používali — a ešte stále používajú —, súvisí s manželstvom brata Russella. Snažili sa vyvolať dojem, že Russell bol nemravným človekom. Aké sú skutočnosti?

V roku 1879 sa Charles Taze Russell oženil s Mariou Frances Ackleyovou. Trinásť rokov mali pekný vzťah. Potom však lichôtky a pôsobenie na Mariinu hrdosť začali tento vzťah podkopávať; ale keď cieľ lichotníkov vyšiel najavo, zdalo sa, že Maria opäť nadobudla rovnováhu. Dokonca keď jeden z bývalých spoločníkov rozširoval o Russellovi lži, požiadala svojho manžela o povolenie, aby mohla navštíviť niekoľko zborov a vyvrátiť obvinenia, lebo v nich išlo o to, že s ňou údajne zle zaobchádza. No vynikajúce prijatie, ktorého sa jej na tejto ceste v roku 1894 dostalo, zjavne prispelo k tomu, že sa postupne začala na seba pozerať inak. Snažila sa získať vplyvnejší hlas pri rozhodovaní o tom, čo bude vychádzať v Zion’s Watch Tower.a Keď si uvedomila, že nič z toho, čo napísala, nebude uverejnené, pokiaľ jej manžel ako vydavateľ časopisu neschváli obsah (na základe toho, či je obsah v súlade s Písmami), veľmi ju to rozrušilo. Brat Russell sa úprimne usiloval pomôcť jej, ale ona ho v novembri 1897 opustila. Postaral sa jej však o bývanie a prostriedky na živobytie. V roku 1903 dala podnet na súdne konanie a po rokoch, v roku 1908, bol vynesený rozsudok. Nebol to úplný rozvod, ale rozvod od stola a lôžka s právom na výživné.

Keď sa Marii nepodarilo prinútiť manžela, aby vyhovel jej požiadavkám, vynaložila po tom, čo ho opustila, veľké úsilie na to, aby poškodila jeho povesť. V roku 1903 vydala traktát plný nie biblických právd, ale hrubých klamstiev o bratovi Russellovi. Snažila sa zaangažovať náboženských služobníkov rôznych denominácií, aby tieto traktáty rozširovali tam, kde Bádatelia Biblie konali zvláštne zhromaždenia. Na česť týchto duchovných slúži to, že v tom čase nie mnohí boli ochotní dať sa týmto spôsobom použiť. No iní duchovní neskôr prejavili iného ducha.

Predtým Maria Russellová ústne i písomne odsúdila tých, ktorí brata Russella obviňovali z takého zlého zaobchádzania, z akého ho teraz obvinila ona sama. Niektorí náboženskí odporcovia brata Russella použili niektoré nepodložené výroky, ktoré odzneli počas súdnych pojednávaní v roku 1906 (a ktoré boli na príkaz súdu vymazané zo záznamu), a publikovali obvinenia s cieľom vyvolať dojem, že Russell bol nemravným mužom, a teda nebol spôsobilý ako Boží služobník. No súdny záznam jasne uvádza, že také obvinenia sú falošné. Osobný právnik pani Russellovej sa jej opýtal, či si myslí, že sa jej manžel previnil cudzoložstvom. Odpovedala: „Nie.“ Za povšimnutie stojí aj to, že keď v roku 1897 výbor kresťanských starších počúval obvinenia, ktoré pani Russellová vzniesla proti svojmu manželovi, nezmienila sa o ničom z toho, čo neskôr uviedla na súde, aby presvedčila sudcov, že ich majú rozviesť, hoci tieto údajné incidenty sa mali odohrať pred týmto stretnutím.

Deväť rokov po tom, čo pani Russellová prvýkrát predložila prípad súdu, sudca James Macfarlane písomne odpovedal mužovi, ktorý ho žiadal o kópiu súdneho záznamu, aby jeden z jeho spoločníkov mohol Russella odhaliť. Sudca sa otvorene vyjadril, že to, čo chce, by znamenalo mrhanie času a peňazí. V liste sa uvádzalo: „Podkladom pre jej žiadosť a pre úradný zápis rozsudku na základe rozhodnutia poroty bolo ,nedôstojné zaobchádzanie‘, a nie cudzoložstvo, a ako tomu rozumiem, svedectvo neukazuje, že by Russell viedol ,cudzoložný život s nejakou partnerkou‘. Žiadna partnerka v skutočnosti neexistovala.“

Oneskorené uznanie prejavila Maria Russellová až v čase pohrebu brata Russella v Carnegie Hall v Pittsburghu v roku 1916. Zahalená závojom prešla uličkou pomedzi sedadlá k truhle a položila tam kytičku konvaliniek. Na kytičke bola pripnutá stuha s nápisom: „Môjmu milovanému manželovi.“

Je zrejmé, že duchovenstvo používalo rovnakú taktiku, akú používali ich predchodcovia z prvého storočia. Vtedy sa snažili zničiť Ježišovu povesť obvineniami, že jedáva s hriešnikmi a že on sám je hriešnik a rúhač. (Mat. 9:11; Ján 9:16–24; 10:33–37) Také obvinenia nezmenili pravdu o Ježišovi, ale odhalili tých, ktorí sa uchyľovali k takému ohováraniu — a odhaľujú aj tých, ktorí sa uchyľujú k podobným taktikám dnes — ako tých, čo majú za svojho duchovného otca Diabla, ktorého meno znamená „Ohovárač“. — Ján 8:44.

Duchovenstvo využíva vojnovú horúčku na dosiahnutie svojich cieľov

Uprostred nacionalistickej horúčky, ktorá zachvátila svet počas prvej svetovej vojny, bola nájdená nová zbraň proti Bádateľom Biblie. Nepriateľstvo protestantských a rímskokatolíckych náboženských vodcov sa mohlo prejavovať pod rúškom vlastenectva. Využívali vojnovú hystériu, aby označili Bádateľov Biblie za poburovateľov — čo bolo rovnaké obvinenie, aké vzniesli proti Ježišovi Kristovi a apoštolovi Pavlovi náboženskí vodcovia v Jeruzaleme v prvom storočí. (Luk. 23:2, 4; Sk. 24:1, 5) Samozrejme, aby mohli duchovní vzniesť takéto obvinenie, oni sami museli byť aktívnymi zástancami vojnového úsilia. Ale to ich, ako sa zdalo, veľmi netrápilo, hoci to znamenalo posielať mladých mužov zabíjať členov svojho vlastného náboženstva v inej krajine.

V júli 1917, po Russellovej smrti, spoločnosť Watch Tower vydala knihu The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo), komentár k Zjaveniu a Ezechielovi a tiež k Šalamúnovej piesni. Táto kniha otvorene odhaľovala pokrytectvo duchovenstva kresťanstva! Za pomerne krátky čas bola táto kniha vo veľkej miere rozšírená. Koncom decembra 1917 a začiatkom roku 1918 Bádatelia Biblie v Spojených štátoch a v Kanade rozšírili 10 000 000 výtlačkov ohnivého posolstva v traktáte The Bible Students Monthly (Mesačník Bádateľov Biblie). Tento štvorstranový traktát polovičného novinového formátu bol nazvaný „Pád Babylona“ a mal podtitulok „Prečo takzvané kresťanstvo musí teraz trpieť — konečný výsledok“. Identifikoval všetky katolícke a protestantské náboženské organizácie ako novodobý Babylon, ktorý musí čoskoro padnúť. Na podporu toho, čo v ňom bolo povedané, bol do traktátu prevzatý komentár z knihy The Finished Mystery o proroctvách vyjadrujúcich Boží súd proti „tajomnému Babylonu“. Na zadnej strane bola karikatúra, ktorá zobrazovala rozpadávajúci sa múr. Na masívnych kameňoch múru boli nápisy ako „Náuka o Trojici (,3 x 1 = 1‘)“, „Nesmrteľnosť duše“, „Teória o večných mukách“, „Protestantizmus — vierovyznania, duchovenstvo atď.“, „Katolicizmus — pápeži, kardináli atď., atď.“ — a všetky tieto kamene padali.

Duchovenstvo bolo takým odhalením rozzúrené rovnako ako židovské duchovenstvo, keď Ježiš odhaľoval ich pokrytectvo. (Mat. 23:1–39; 26:3, 4) V Kanade duchovenstvo zareagovalo rýchlo. V januári 1918 vyše 600 kanadských duchovných podpísalo petíciu, ktorou žiadali vládu o zákaz publikácií International Bible Students Association (Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie). Ako uviedli noviny Winnipeg Evening Tribune, po tom, čo Charles G. Paterson, pastor v kostole Sv. Štefana vo Winnipegu, odsúdil zo svojej kazateľnice traktát The Bible Students Monthly, ktorý obsahoval článok „Pád Babylona“, generálny prokurátor Johnson sa s ním skontaktoval, aby dostal jeden výtlačok. Krátko nato, 12. februára 1918, vydala kanadská vláda výnos, podľa ktorého bolo vlastnenie knihy The Finished Mystery alebo spomínaného traktátu priestupkom, za ktorý mohol niekto dostať pokutu alebo byť uväznený.

V ten istý mesiac, 24. februára, predniesol brat Rutherford, novozvolený prezident spoločnosti Watch Tower, v Spojených štátoch v Temple Auditorium v Los Angeles (Kalifornia) prednášku. Námet znel prekvapujúco: „Svet sa skončil — milióny dnes žijúcich nemusia nikdy zomrieť.“ Predložil v nej doklady toho, že svet, ako bol dovtedy známy, sa v roku 1914 skutočne skončil, a poukázal na vojnu, ktorá bola vtedy v plnom prúde, a tiež na sprievodný hladomor a označil to za súčasť znamenia, ktoré predpovedal Ježiš. (Mat. 24:3–8) Potom zameral pozornosť na duchovenstvo a povedal:

„Podľa biblických textov duchovní ako trieda nesú spomedzi ľudí na zemi najväčšiu vinu za veľkú vojnu, ktorá teraz sužuje ľudstvo. Počas 1500 rokov učili ľudí satanskú náuku o božskom práve kráľov vládnuť. Zmiešali politiku a náboženstvo, cirkev a štát; prejavili sa ako nelojálni voči svojej výsade od Boha, totiž voči oznamovaniu posolstva o Mesiášovom kráľovstve, a namiesto toho povzbudzovali panovníkov, aby verili, že kráľ má božské právo panovať, a preto všetko, čo robí, je správne.“ Potom poukázal na výsledok toho všetkého, keď povedal: „Ctižiadostiví králi Európy sa vyzbrojili do vojny, lebo túžili zmocniť sa územia iných národov; a duchovenstvo ich potľapkávalo po pleci a hovorilo: ,Len do toho, nemôžete urobiť chybu; všetko, čo robíte, je v poriadku.‘“ Ale nerobili to len európski duchovní, a kazatelia v Amerike to vedeli.

Na druhý deň bola v losangeleských novinách Morning Tribune uverejnená rozsiahla správa o tejto prednáške. Duchovenstvo sa tak rozhnevalo, že združenie náboženských služobníkov hneď v ten deň usporiadalo zhromaždenie a poslalo svojho prezidenta k vydavateľom týchto novín, aby im oznámil ich dôrazný nesúhlas. Potom nasledovalo obdobie neustáleho obťažovania kancelárií spoločnosti Watch Tower vládnou informačnou službou.

Počas tohto obdobia nacionalistickej horúčky sa vo Philadelphii v Spojených štátoch konala konferencia duchovných, na ktorej bola prijatá rezolúcia požadujúca revíziu zákona o špionáži, aby údajní priestupníci mohli byť vyšetrovaní vojenským súdom a odsúdení na trest smrti. John Lord O’Brian, zvláštny pomocník ministra spravodlivosti pre vojnové záležitosti, bol vybraný, aby vec predložil Senátu. Prezident Spojených štátov však nepripustil, aby sa tento návrh stal zákonom. Ale generálmajor americkej armády James Franklin Bell v návale hnevu prezradil J. F. Rutherfordovi a W. E. Van Amburghovi, čo sa dialo na konferencii, i to, že návrh zákona mal byť použitý proti vedúcim predstaviteľom spoločnosti Watch Tower.

Oficiálne záznamy americkej vlády ukazujú, že prinajmenšom od 21. februára 1918 bol John Lord O’Brian osobne zapojený do úsilia začať právne konanie proti Bádateľom Biblie. Kongresový záznam z 24. apríla a 4. mája obsahuje pripomienky Johna Lorda O’Briana, ktorými sa snažil dokázať, že ak zákon umožňuje formuláciu „to, čo je pravé, s dobrými pohnútkami a na ospravedlniteľné ciele“, ako sa uvádza v takzvanom Franceovom dodatku k zákonu o špionáži a ako to bolo potvrdené aj americkým Senátom, nemôže Bádateľov Biblie s úspechom žalovať.

Vo Worcestri (Massachusetts) „reverend“ B. F. Wyland ďalej využíval vojnovú horúčku na tvrdenie, že Bádatelia Biblie robia propagandu pre nepriateľa. V Daily Telegram uverejnil článok, v ktorom vyhlásil: „Jednou z vašich vlasteneckých povinností, pred ktorou stojíte ako občania, je potlačenie International Bible Students Association s ústredím v Brooklyne. Pod pláštikom náboženstva vedú vo Worcestri nemeckú propagandu tým, že predávajú svoju knihu ,The Finished Mystery‘.“ Bez okolkov úradom povedal, že ich povinnosťou je pozatýkať Bádateľov Biblie a zabrániť im usporadúvať ďalšie zhromaždenia.

Jar a leto roku 1918 sa vyznačovali rozsiahlym prenasledovaním Bádateľov Biblie v Severnej Amerike i v Európe. Medzi podnecovateľmi tohto prenasledovania boli duchovní z cirkvi baptistickej, metodistickej, episkopálnej, luteránskej, rímskokatolíckej a z iných. Úradníci bez oprávnenia na domové prehliadky konfiškovali biblickú literatúru a mnohí Bádatelia Biblie boli uvrhnutí do väzenia. Ďalší boli prenasledovaní davmi, boli bití, bičovaní, natieraní dechtom a obaľovaní perím, niektorým polámali rebrá alebo im poranili hlavu. Niektorí zostali natrvalo zmrzačení. Kresťanskí muži a ženy boli držaní vo väzení bez vzneseného obvinenia alebo bez súdneho procesu. V Zlatom veku z 29. septembra 1920 (angl.) bolo uvedených vyše sto konkrétnych prípadov takého hrubého zaobchádzania.

Obvinení zo špionáže

Vrcholný úder prišiel 7. mája 1918, keď boli v Spojených štátoch vydané federálne zatykače na J. F. Rutherforda, prezidenta Watch Tower Bible and Tract Society, a na jeho najbližších spoločníkov.

V predchádzajúci deň boli v Brooklyne (New York) na brata Rutherforda a jeho spoločníkov podané dve žaloby. Keby nepriniesla želané výsledky prvá žaloba, mohla by byť uplatnená druhá. Prvá žaloba, ktorá vznášala obvinenia proti väčšiemu počtu jednotlivcov, zahŕňala štyri body: Dva ich obviňovali zo sprisahania, čím mal byť porušený zákon o špionáži z 15. júna 1917; a dva body ich obviňovali z pokusov o uskutočnenie ilegálnych plánov alebo priamo z ich uskutočnenia. Údajne sa sprisahali, aby podnecovali k neposlušnosti a odmietaniu povinnosti slúžiť v ozbrojených silách Spojených štátov, a sprisahali sa, aby bránili povolávaniu a verbovaniu mužov do takej služby, keď bol národ vo vojne, a tiež že sa o obidve tieto veci pokúšali alebo sa ich aj naozaj dopustili. Obžaloba sa zmieňovala konkrétne o vydávaní a rozširovaní knihy The Finished Mystery. V druhej žalobe sa hovorilo o poslaní nejakého šeku do Európy (ktorý mal byť použitý v diele biblického vzdelávania v Nemecku), čo malo byť nepriateľským aktom proti záujmom Spojených štátov. Keď boli obžalovaní predvedení pred súd, bola predložená prvá žaloba so štyrmi bodmi.

No v Scrantone (Pennsylvánia) bola v tom čase nedoriešená ešte ďalšia obžaloba proti C. J. Woodworthovi a J. F. Rutherfordovi na základe zákona o špionáži. Ale podľa listu Johna Lorda O’Briana, ktorý bol datovaný 20. mája 1918, pracovníci Ministerstva spravodlivosti sa obávali, že sudca okresného súdu Spojených štátov Witmer, pred ktorým mal byť prípad prešetrovaný, by nesúhlasil s tým, aby použili zákon o špionáži na potlačenie činnosti ľudí, ktorí z úprimného náboženského presvedčenia hovorili veci, ktoré si mohli iní vysvetľovať ako protivojnovú propagandu. A tak Ministerstvo spravodlivosti zatiaľ o scrantonskom prípade nerozhodlo a čakalo na výsledok prípadu v Brooklyne. Vláda tiež zariadila veci tak, aby sudcom v tomto prípade na okresnom súde pre východný okres New Yorku bol sudca Harland B. Howe z Vermontu, o ktorom John Lord O’Brian vedel, že súhlasí s jeho názormi v týchto otázkach. Prípad sa dostal na súd 5. júna a žalobcami boli Isaac R. Oeland a rímskokatolík Charles J. Buchner. Počas súdu brat Rutherford spozoroval, že s Buchnerom a Oelandom často hovorili katolícki kňazi.

Počas prerokúvania tohto prípadu sa ukázalo, že vedúci predstavitelia Spoločnosti a tí, ktorí pripravovali knihu, nemali v úmysle prekážať vojenským snahám krajiny. Doklady predložené počas súdneho procesu ukázali, že plány na napísanie knihy — dokonca väčšina textu — boli hotové pred tým, ako Spojené štáty vyhlásili vojnu (6. apríla 1917), a že prvá zmluva na publikovanie bola podpísaná skôr, ako Spojené štáty schválili zákon (15. júna), ktorý vraj títo muži porušili.

Obžaloba zdôrazňovala dodatky ku knihe, ktoré vznikli počas apríla a júna 1917 v priebehu tlače a korektúry obťahov. Patril k nim citát Johna Haynesa Holmesa, duchovného, ktorý dôrazne vyhlásil, že vojna je porušením noriem kresťanstva. Ako naznačil jeden z obhajcov, výroky tohto duchovného, vydané pod titulkom A Statement to My People on the Eve of War (Výrok môjmu ľudu v predvečer vojny), boli v priebehu procesu v Spojených štátoch ešte stále v predaji. Ani duchovný, ani vydavateľ neboli za to predvolaní pred súd. Ale Bádatelia Biblie, ktorí sa zmienili o jeho kázni, boli braní na zodpovednosť za názory vyjadrené v tejto kázni.

Kniha The Finished Mystery nehovorila ľuďom vo svete, že nemajú právo zapojiť sa do vojny. Ale pri vysvetľovaní proroctiev citovala výňatky zo Strážnych veží z roku 1915, aby ukázala rozpor medzi tým, že duchovní sa vyhlasovali za služobníkov Krista, ale pritom pre bojujúce národy verbovali ľudí do vojny.

Keď sa ukázalo, že vláda má proti tejto knihe námietky, brat Rutherford okamžite poslal telegram do tlačiarne, aby zastavila výrobu knihy, a súčasne bol do informačnej sekcie americkej armády vyslaný zástupca Spoločnosti, aby zistil, aké sú ich námietky. Keď sa bratia dozvedeli, že vzhľadom na vojnu, ktorá bola vtedy v plnom prúde, sú strany 247–253 tejto knihy považované za sporné, Spoločnosť nariadila, aby tieto strany boli zo všetkých výtlačkov knihy vyrezané skôr, ako bude kniha ponúkaná verejnosti. A keď vláda oznámila okresným prokurátorom, že ďalšie rozširovanie knihy by bolo porušením zákona o špionáži (hoci vláda odmietla oznámiť Spoločnosti svoj názor na knihu v jej zmenenej forme), Spoločnosť nariadila, aby akékoľvek verejné rozširovanie knihy bolo zastavené.

Prečo taký prísny trest?

Bez ohľadu na to všetko 20. júna 1918 súd vyniesol verdikt, ktorým bol každý z obžalovaných uznaný za vinného v každom bode obžaloby. Na druhý deň boli siedmib z nich odsúdení na štyri tresty odňatia slobody po 20 rokov, ktoré si mali odpykať súbežne. Dňa 10. júla bol ôsmy obžalovanýc odsúdený na štyri súbežné tresty odňatia slobody po 10 rokov. Nakoľko prísne boli tieto rozsudky? V správe ministrovi spravodlivosti z 12. marca 1919 americký prezident Woodrow Wilson uznal, že „tresty odňatia slobody sú očividne prehnané“. Dokonca ani muž, ktorý v Sarajeve zastrelil korunného princa rakúsko-uhorskej monarchie — čo bol incident, ktorý spustil lavínu udalostí vedúcich napokon k zatiahnutiu národov do prvej svetovej vojny —, nedostal prísnejší trest. Bol odsúdený na 20 rokov väzenia — nie na štyri tresty po 20 rokov, ako to bolo v prípade Bádateľov Biblie!

Aká pohnútka sa skrývala za uložením takých prísnych trestov odňatia slobody Bádateľom Biblie? Sudca Harland B. Howe vyhlásil: „Podľa mienky súdu náboženská propaganda, ktorú títo obžalovaní aktívne obhajovali a šírili v celom národe a tiež medzi našimi spojencami, je väčším nebezpečenstvom ako divízia nemeckej armády... Človek, ktorý káže náboženstvo, má obyčajne veľký vplyv, a ak je úprimný, jeho vplyv je o to väčší. To je skôr priťažujúca ako poľahčujúca okolnosť v priestupku, ktorého sa dopustili. Preto súd dospel k záveru, že jediná múdra vec, ktorú možno s takými ľuďmi urobiť, je uložiť im prísny trest.“ Je tiež zaujímavé, že pred schválením rozsudku sudca Howe povedal, že vyjadrenia obhajcov obžalovaných spochybnili a nešetrili nielen vládnych súdnych úradníkov, ale „všetkých náboženských služobníkov v celej krajine“.

Proti rozhodnutiu bolo ihneď podané odvolanie na federálny odvolací súd. Ale možnosť prepustenia na kauciu až do rozhodnutia o odvolaní sudca Howe rezolútne zamietold a 4. júla, skôr ako mohla byť prerokovaná tretia a posledná žiadosť o kauciu, bolo prvých sedem bratov rýchlo presunutých do federálnej väznice v Atlante (Georgia). Neskôr sa ukázalo, že v tomto prípade ovplyvňovanom silnými predsudkami bolo urobených 130 procedurálnych chýb. Pripraviť podklady potrebné na odvolací proces si vyžadovalo mesiace práce. Medzitým sa vojna skončila. Dňa 19. februára 1919 týchto osem uväznených bratov poslalo Woodrowovi Wilsonovi, prezidentovi Spojených štátov, žiadosť o udelenie milosti. Ďalšie listy s prosbami o prepustenie bratov posielalo mnoho občanov aj novovymenovanému ministrovi spravodlivosti. Potom, 1. marca 1919, v odpovedi na otázky ministra spravodlivosti sudca Howe odporučil „okamžité zmiernenie“ trestov. Tým by sa síce tresty znížili, no zároveň by to potvrdilo vinu obžalovaných. Skôr ako sa to mohlo uskutočniť, advokáti bratov nechali súdne rozhodnutie predložiť federálnemu prokurátorovi, ktorý tento prípad postúpil odvolaciemu súdu.

Dňa 21. marca 1919, deväť mesiacov po tom, čo boli Rutherford a jeho spoločníci odsúdení, keď už bolo po vojne, odvolací súd nariadil prepustiť na kauciu všetkých osem obžalovaných a 26. marca boli v Brooklyne prepustení, každý na kauciu 10 000 dolárov. Štrnásteho mája 1919 krajský odvolací súd v New Yorku rozhodol: „Obžalovaní v tomto prípade neboli súdení zdržanlivo a nestranne, na čo mali právo, a preto sa rozsudok ruší.“ Prípad bol predložený na nové pojednávanie. No 5. mája 1920, po tom, ako sa obžalovaní už päťkrát dostavili na predvolanie pred súd, štátny prokurátor na verejnom pojednávaní v Brooklyne oznámil stiahnutie žaloby.e Prečo? Ako ukázala korešpondencia zachovaná v Štátnych archívoch USA, Ministerstvo spravodlivosti sa obávalo, že keby boli tieto prípady predložené nezaujatej súdnej porote, keď už pominula vojnová hystéria, prípad by prehralo. Federálny prokurátor L. W. Ross v liste ministrovi spravodlivosti uviedol: „Myslím, že pre naše vzťahy s verejnosťou by bolo lepšie, keby sme z vlastnej iniciatívy“ rozhodli, že v tomto prípade sa nebude ďalej pokračovať.

V ten istý deň, 5. mája 1920, bola zamietnutá aj alternatívna obžaloba, ktorá bola podaná v máji 1918 proti J. F. Rutherfordovi a štyrom jeho spoločníkom.

Kto bol v skutočnosti podnecovateľom?

Bolo to všetko naozaj na podnet duchovenstva? John Lord O’Brian to popieral. Ale tí, ktorí žili v tom čase, dobre poznali skutočnosti. Noviny Appeal to Reason, vydávané v Girarde (Kansas), dňa 22. marca 1919 protestovali: „Nasledovníci pastora Russella, prenasledovaní zlovôľou ,ortodoxného‘ duchovenstva, boli odsúdení a uväznení bez možnosti zložiť kauciu, hoci vynaložili všemožné úsilie na to, aby vyhoveli tomu, čo hovorí zákon o špionáži... Vyhlasujeme, že bez ohľadu na to, či bol alebo nebol zákon o špionáži po formálnej stránke ústavný alebo eticky ospravedlniteľný, títo nasledovníci pastora Russella boli nespravodlivo odsúdení na jeho základe. Nezaujaté preskúmanie dokladov rýchlo každého presvedčí, že títo muži nielenže nemali v úmysle porušiť tento zákon, ale ho ani neporušili.“

Dr. Ray Abrams po rokoch napísal v knihe Preachers Present Arms (Kazatelia ponúkajú zbrane): „Je závažné, že toľko duchovných sa agresívne snažilo zbaviť russellitov [ako boli hanlivo označení Bádatelia Biblie]. Pretrvávajúce náboženské spory a nenávisť, ktorým na súdoch v čase mieru nebola venovaná žiadna pozornosť, si teraz v záchvate vojnovej hystérie našli cestu do súdnej siene.“ Uviedol tiež: „Analýza celého prípadu vedie k záveru, že za hnutím, ktoré sa snažilo vyhladiť russellitov, stáli pôvodne cirkvi a duchovenstvo.“ — Strany 183–185.

No koniec vojny nepriniesol koniec prenasledovania Bádateľov Biblie. Otvorila sa tým len jeho nová éra.

Kňazi vyvíjajú tlak na políciu

Po vojne duchovenstvo roznecovalo ďalšie sporné otázky, aby pokiaľ možno zastavilo činnosť Bádateľov Biblie. V katolíckom Bavorsku a v iných častiach Nemecka boli v 20. rokoch mnohí Bádatelia Biblie zatknutí na základe zákonov o podomovom obchode. Ale keď sa prípady dostali na odvolacie súdy, sudcovia obyčajne dali za pravdu Bádateľom Biblie. Napokon, keď boli súdy zaplavené tisíckami takých prípadov, Ministerstvo vnútra vydalo v roku 1930 pre všetkých policajných úradníkov obežník, aby prestali podnikať právne kroky proti Bádateľom Biblie na základe zákonov o podomovom obchode. A tak na krátky čas tlak z tohto zdroja ustal a Jehovovi svedkovia vykonávali svoju činnosť na nemeckom poli v mimoriadne veľkom rozsahu.

Duchovenstvo malo v tých rokoch silný vplyv aj v Rumunsku. Podarilo sa im dosiahnuť vydanie výnosov zakazujúcich literatúru a činnosť Jehovových svedkov. Ale kňazi sa obávali, že ľudia by aj tak mohli čítať literatúru, ktorú už mali, a tak by sa mohli dozvedieť o nebiblických náukách a podvodných tvrdeniach cirkvi. Aby tomu zabránili, kňazi chodili so žandármi z domu do domu a hľadali akúkoľvek literatúru, ktorú predtým rozšírili Jehovovi svedkovia. Dokonca sa pýtali nič netušiacich malých detí, či ich rodičia niekedy neprijali takú literatúru. Keď nejakú našli, hrozili ľuďom bitím a väzením, ak niekedy prijmú ďalšiu. V niektorých dedinách bol kňaz aj starostom a zmierovacím sudcom, a ten, kto neurobil to, čo povedal kňaz, sa sotva dočkal spravodlivého súdu.

Správy o tom, ako v tomto období niektorí americkí úradníci konali podľa želaní duchovenstva, nie sú o nič pozitívnejšie. Napríklad po návšteve katolíckeho biskupa O’Haru v La Grange (Georgia) v roku 1936 starosta a právnik mestskej rady dali zatknúť desiatky Jehovových svedkov. Počas uväznenia boli nútení spať pri hromade hnoja na matracoch postriekaných kravským močom, dostávali jedlo, v ktorom boli červy, a boli nútení ťažko pracovať na výstavbe ciest.

Aj v Poľsku katolícki duchovní používali každý prostriedok, na ktorý prišli, aby zabránili dielu Jehovových svedkov. Podnecovali ľudí k násiliu, verejne pálili literatúru Jehovových svedkov, odsudzovali ich ako komunistov a vláčili ich na súdy s obvinením, že ich literatúra je „svätokrádežná“. No nie všetci verejní činitelia boli ochotní vykonávať ich rozkazy. Štátny prokurátor na odvolacom súde v Poznani napríklad odmietol vyšetrovať jedného Jehovovho svedka, ktorého duchovenstvo udalo a obvinilo, že hovoril o katolíckom duchovenstve ako o „Satanovej organizácii“. Štátny prokurátor sám poukázal na to, že nemravný duch, ktorý sa šíril v celom takzvanom kresťanstve z pápežského dvora Alexandra VI. (1492–1503 n. l.), bol naozaj duchom satanskej organizácie. A keď duchovenstvo obvinilo jedného z Jehovových svedkov z rúhania proti Bohu, pretože šíril literatúru Watch Tower, štátny prokurátor na odvolacom súde v Toruni požadoval oslobodenie. Povedal: ,Svedkovia Jehovu zaujímajú presne taký postoj, aký zaujímali prví kresťania. Falošne vykresľovaní a prenasledovaní, zastávajú sa najvyšších ideálov v skazenej a rúcajúcej sa svetovej organizácii.‘

Archívy kanadskej vlády ukazujú, že keď boli v roku 1940 Jehovovi svedkovia v Kanade zakázaní, vyhovelo sa tým listu, ktorý prišiel z paláca katolíckeho kardinála Villeneuva z Quebecu ministrovi spravodlivosti Ernestovi Lapointovi. Iní vládni úradníci sa potom dožadovali úplného vysvetlenia dôvodov na tento krok, ale Lapointove odpovede neboli pre mnohých členov kanadského parlamentu vôbec uspokojivé.

Na druhej strane zemegule kulo duchovenstvo podobné úklady. Austrálske vládne archívy obsahujú list rímskokatolíckeho arcibiskupa zo Sydney generálnemu prokurátorovi W. M. Hughesovi, v ktorom arcibiskup naliehal, aby Jehovovi svedkovia boli postavení mimo zákona. Tento list bol napísaný 20. augusta 1940, len päť mesiacov pred vyhlásením zákazu. Po opätovnom preskúmaní údajného podkladu na tento zákaz sudca austrálskeho Najvyššieho súdu, pán Williams, neskôr povedal, že „podľa tohto zákazu by bola obhajoba zásad a náuk kresťanského náboženstva nezákonná a každá cirkevná bohoslužba, ktorú konajú tí, čo veria v narodenie Krista, by bola nezákonným zhromaždením“. Dňa 14. júna 1943 súd rozhodol, že tento zákaz nie je v súlade s austrálskymi zákonmi.

Vo Švajčiarsku isté katolícke noviny žiadali, aby úrady skonfiškovali literatúru svedkov, ktorú cirkev považovala za urážlivú. Hrozili, že ak sa to nevykoná, vezmú zákon do vlastných rúk. A v mnohých častiach sveta to aj urobili!

Náboženskí vodcovia sa uchyľujú k násiliu

Katolícki duchovní vo Francúzsku cítili, že ešte stále majú ľudí pevne v rukách, a boli rozhodnutí nedovoliť, aby niečo narušilo tento monopol. V rokoch 1924–1925 Bádatelia Biblie v mnohých krajinách rozširovali traktát Ecclesiastics Indicted (Obvinenie duchovných). V roku 1925 mal J. F. Rutherford predniesť v Paríži prednášku na námet „Podvody duchovenstva odhalené“. O tom, čo sa dialo na tomto zhromaždení, jeden očitý svedok hovorí: „Sála bola úplne plná. Brat Rutherford sa objavil na pódiu a zaznel srdečný potlesk. Začal hovoriť, keď náhle asi 50 kňazov a členov Katolíckej akcie ozbrojených palicami vtrhlo do sály, spievajúc La Marseillaise [francúzsku štátnu hymnu]. Zo schodiska zhadzovali traktáty. Jeden kňaz vyšiel na pódium. Dvaja mladí muži ho zhodili dole. Brat Rutherford trikrát odišiel z pódia a opäť sa vrátil. Napokon odišiel celkom... Stoly s výstavkou našej literatúry boli prevrhnuté a naše knihy boli porozhadzované. Bol to vyslovený zmätok!“ To však nebol ojedinelý prípad.

Keď Jack Corr vydával svedectvo v Írsku, často pociťoval zúrivosť katolíckeho duchovenstva. Raz ho dav podnecovaný miestnym kňazom vytiahol o polnoci z postele a potom spálil všetku jeho literatúru na verejnom námestí. V Roscrei v grófstve Tipperary prišli Victor Gurd a Jim Corby do svojho bytu a zistili, že odporcovia im ukradli ich literatúru, poliali ju benzínom a zapálili. Okolo ohňa stála miestna polícia, duchovenstvo a deti z okolia a spievali pieseň „Viera našich otcov“.

Predtým ako sa v roku 1939 Jehovovi svedkovia stretli v Madison Square Garden v New Yorku, stúpenci katolíckeho kňaza Charlesa Coughlina sa vyhrážali, že zhromaždenie prerušia. Bratia o tom upovedomili políciu. Dňa 25. júna brat Rutherford prehovoril k 18 000 alebo aj viac ľuďom v tejto posluchárni a tiež k veľkému medzinárodnému rozhlasovému publiku na námet „Vláda a pokoj“. Keď sa začala prednáška, 200 alebo aj viac katolíkov a nacistov, vedených niekoľkými katolíckymi kňazmi, sa zhromaždilo na balkóne. Na dané znamenie začali hrozne hulákať a vykrikovať „Heil Hitler!“ a „Viva Franco!“ Používali najrozličnejšie vulgárne výrazy a hrozby a napadli mnohých usporiadateľov, ktorí sa snažili obnoviť pokoj. Tomuto gangu sa však nepodarilo prerušiť zhromaždenie. Brat Rutherford ďalej dôrazne a nebojácne hovoril. Keď bol hurhaj najsilnejší, vyhlásil: „Pozrite sa, dnes by nacisti a katolíci radi toto zhromaždenie prerušili, ale z Božej milosti sa im to nepodarí.“ Prítomní ho podporili výbuchmi mohutného potlesku. Rušenie sa stalo trvalou súčasťou zvukovej nahrávky, ktorá bola vtedy urobená, a počuli ho ľudia v mnohých častiach sveta.

Kde to však bolo možné, rímskokatolícke duchovenstvo využívalo tak ako za dní inkvizície štát na umlčanie každého, kto sa odvážil spochybniť učenie a počínanie cirkvi.

Brutálne zaobchádzanie v koncentračných táboroch

V Adolfovi Hitlerovi malo duchovenstvo ochotného spojenca. V roku 1933, presne v tom roku, keď bol podpísaný konkordát medzi Vatikánom a nacistickým Nemeckom, Hitler začal kampaň s cieľom vyhladiť Jehovových svedkov v Nemecku. Do roku 1935 boli zakázaní už v celej krajine. Ale kto to všetko roznecoval?

Jeden katolícky kňaz, ktorý písal do Der Deutsche Weg (novín v nemeckom jazyku, ktoré vychádzali v Lodži v Poľsku), v čísle z 29. mája 1938 uviedol: „Teraz existuje jedna krajina na zemi, kde sú takzvaní... Bádatelia Biblie [Jehovovi svedkovia] zakázaní. Je to Nemecko!... Keď prišiel k moci Adolf Hitler a nemecký katolícky episkopát opakoval svoju žiadosť, Hitler povedal: ,Títo takzvaní Vážni bádatelia Biblie [Jehovovi svedkovia] spôsobujú len ťažkosti... považujem ich za podvodníkov; nestrpím, aby boli nemeckí katolíci takýmto spôsobom špinení tým americkým sudcom Rutherfordom; rozpúšťam [Jehovových svedkov] v Nemecku.‘“ — Kurzíva od nás.

Prial si takýto zásah len nemecký katolícky episkopát? Ako bolo uvedené v Oschatzer Gemeinnützige z 21. apríla 1933, v rozhlasovom príhovore 20. apríla luteránsky kňaz Otto hovoril o „najužšej spolupráci“ nemeckej luteránskej cirkvi v Sasku s politickými vodcami národa a potom vyhlásil: „Prvé výsledky tejto spolupráce už možno vidieť v dnes vydanom zákaze Medzinárodného združenia Vážnych bádateľov Biblie [Jehovových svedkov] a ich miestnych organizácií v Sasku.“

Potom nacistický štát rozpútal jedno z najbarbarskejších prenasledovaní kresťanov v zaznamenanej histórii. Tisíce Jehovových svedkov — z Nemecka, Rakúska, Poľska, Československa, Holandska, Francúzska a iných krajín — boli uvrhnuté do koncentračných táborov. Tam boli podrobení tomu najkrutejšiemu a najsadistickejšiemu zaobchádzaniu, aké si len možno predstaviť. Nebolo neobvyklé, že ich preklínali a že do nich kopali, potom boli nútení robiť drepy, skákať a plaziť sa celé hodiny, až kým neomdleli alebo neklesli od vyčerpania, zatiaľ čo stráže sa na nich zabávali. Niektorí boli nútení stáť na dvore uprostred zimy nahí alebo len ľahko oblečení. Mnohí boli bičovaní, až kým neupadli do bezvedomia a chrbty nemali celé krvavé. Ďalší boli ako pokusné králiky použití na lekárske experimenty. Niektorých s rukami zaviazanými za chrbtom zavesili za zápästia. Hoci boli zoslabnutí od hladu a nedostatočne oblečení do mrazivého počasia, boli nútení robiť ťažkú prácu, pracovať dlhé hodiny, často používať holé ruky tam, kde boli potrebné lopaty a iné náradie. Takto boli zneužívaní muži i ženy. Boli medzi nimi dospievajúce deti i vyše sedemdesiatroční ľudia. Ich mučitelia sa vyzývavo stavali proti Jehovovi.

V snahe zlomiť ducha svedkov veliteľ tábora v Sachsenhausene nariadil, aby bol mladý svedok August Dickmann popravený v prítomnosti všetkých väzňov. Jehovovi svedkovia boli postavení dopredu, aby to na nich plne zapôsobilo. Potom boli ostatní väzni prepustení, ale Jehovovi svedkovia tam museli zostať. Veliteľ sa ich veľmi dôrazne spýtal: ,Kto je teraz pripravený podpísať vyhlásenie?‘ — vyhlásenie, ktorým by sa človek vzdal svojej viery a prejavil ochotu stať sa vojakom. Nikto zo 400 alebo aj viac svedkov nezareagoval. Potom dvaja vystúpili z radu! Nie, nechceli podpísať, ale chceli požiadať, aby boli zrušené ich podpisy, ktoré dali asi pred rokom.

V tábore Buchenwald bol použitý podobný nátlak. Nacistický dôstojník Rödl upozornil svedkov: „Ak niekto z vás odmietne bojovať proti Francúzsku alebo Anglicku, všetci zomriete!“ Dve plne ozbrojené jednotky SS čakali pri bráne. Ani jediný zo svedkov sa nevzdal. Nasledovalo tvrdé zaobchádzanie, ale dôstojníkove hrozby sa neuskutočnili. Svedkovia sa stali známymi tým, že hoci vykonali takmer každý druh práce, ktorý im bol pridelený, i napriek trestaniu systematickým vyhladovávaním a nadmerným množstvom práce pevne odmietali robiť čokoľvek, čo by podporovalo vojnu alebo čo by bolo namierené proti niektorému spoluväzňovi.

To, čím prešli, sa nedá opísať. Stovky z nich zomreli. Po tom, ako boli na konci vojny z táborov prepustení prežijúci, jeden svedok z Flámska napísal: „Iba vďaka neotrasiteľnej túžbe žiť, dúfať a dôverovať v Neho, v Jehovu, ktorý je všemocný, a vďaka láske k Teokracii bolo možné to všetko vydržať a zvíťaziť. — Rimanom 8:37.“

Rodičia boli odtrhnutí od svojich detí. Manželskí partneri boli odlúčení a niektorí od svojho druha už nikdy nedostali žiadnu správu. Martin Pötzinger bol krátko po svadbe zatknutý a vzatý do neslávne známeho tábora v Dachau a potom do Mauthausenu. Jeho manželka Gertrud bola uväznená v Ravensbrücku. Nevideli sa deväť rokov. Keď Martin neskôr spomínal na svoje skúsenosti v Mauthausene, napísal: „Gestapo vyskúšalo každú metódu, aby zlomilo našu vieru v Jehovu. Vyhladovávanie, falošné priateľstvá, surovosť, každodenné státie v bráne, vešanie na trojmetrový kôl za zápästia vytočené za chrbtom, bičovanie — skúšali to všetko a ešte iné spôsoby, príliš nedôstojné na to, aby som ich spomínal.“ Zostal však lojálny Jehovovi. Bol tiež medzi prežijúcimi a neskôr slúžil ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov.

Uväznení pre svoju vieru

Jehovovi svedkovia neboli v koncentračných táboroch preto, že by boli zločincami. Keď dôstojníci chceli, aby ich niekto oholil, zverili britvu svedkovi, lebo vedeli, že žiaden svedok nikdy nepoužije taký nástroj ako zbraň na ublíženie inému človeku. Keď dôstojníci SS v osvienčimskom vyhladzovacom tábore potrebovali, aby im niekto upratal dom alebo sa im postaral o deti, vybrali si svedkov, lebo vedeli, že sa nepokúsia otráviť ich ani utiecť. Keď bol na konci vojny evakuovaný tábor Sachsenhausen, stráže umiestnili vozidlo, v ktorom mali svoju korisť, doprostred skupiny svedkov. Prečo? Lebo vedeli, že svedkovia ich neokradnú.

Jehovovi svedkovia boli väznení pre svoju vieru. Opakovane im sľubovali prepustenie z táborov, keby len podpísali vyhlásenie, že sa vzdávajú svojho presvedčenia. Príslušníci SS robili všetko, čo bolo v ich moci, aby svedkov zlákali alebo prinútili podpísať toto vyhlásenie. Mimoriadne im na tom záležalo.

S výnimkou niekoľkých všetci svedkovia prejavili nezlomnú rýdzosť. Ale oni nielen trpeli pre svoju lojálnosť Jehovovi a svoju oddanosť Kristovmu menu. Nielen znášali inkvizičné mučenie. Zachovávali si aj silné putá duchovnej jednoty.

Nesnažili sa len o to, aby sami osobne za každú cenu prežili. Prejavovali obetavú lásku jeden voči druhému. Keď niekto z nich zoslabol, ďalší sa s ním delili o svoj biedny prídel jedla. Keď im bola odopretá akákoľvek lekárska starostlivosť, s láskou sa starali jeden o druhého.

Napriek tomu, že sa prenasledovatelia zo všetkých síl snažili tomu zabrániť, svedkovia dostávali materiál na štúdium Biblie — ukrytý v balíčkoch zvonku, z úst novopríchodzích väzňov, dokonca skrytý v drevenej nohe nového väzňa alebo inými spôsobmi, keď pracovali mimo táborov. Kópie kolovali od jedného k druhému; niekedy potajomky rozmnožované na strojoch priamo v kanceláriách táborových veliteľov. Hoci to bolo veľmi nebezpečné, v táboroch sa konali dokonca niektoré kresťanské zhromaždenia.

Svedkovia ďalej kázali, že Božie Kráľovstvo je jediná nádej ľudstva — a robili to aj tam v koncentračných táboroch! V Buchenwalde vďaka organizovanej činnosti počulo dobré posolstvo tisíce ľudí. V tábore v Neuengamme blízko Hamburgu bola začiatkom roku 1943 starostlivo naplánovaná a vykonávaná kampaň intenzívneho vydávania svedectva. Bratia pripravili svedecké karty v rôznych jazykoch, ktorými sa hovorilo v tábore. Vynaložilo sa úsilie, aby bol oslovený každý internovaný človek. Urobili sa opatrenia na pravidelné osobné štúdium Biblie so záujemcami. Svedkovia boli v kázaní takí horliví, že niektorí politickí väzni sa sťažovali: „Všade, kam ideš, počuješ rozprávať len o Jehovovi!“ Keď prišlo z Berlína nariadenie rozptýliť svedkov medzi ostatných väzňov, a tak ich oslabiť, v skutočnosti im to umožnilo vydávať svedectvo ďalším ľuďom.

O 500 alebo aj viac verných svedkyniach v Ravensbrücku napísala neter francúzskeho generála Charla de Gaulla po svojom oslobodení toto: „Úprimne ich obdivujem. Patrili k rôznym národnostiam: nemeckej, poľskej, ruskej a českej, a vydržali veľmi veľké utrpenie pre svoju vieru... Všetky prejavovali veľmi veľkú odvahu a ich postoj vzbudzoval rešpekt dokonca aj u SS. Keby zapreli svoju vieru, mohli byť okamžite oslobodené. Ale ony naopak nepoľavili vo svojom pevnom postoji, a dokonca sa im podarilo priniesť do tábora knihy a traktáty.“

Podobne ako Ježiš Kristus napokon zvíťazili nad svetom, ktorý sa snažil vtlačiť ich do svojej satanskej formy. (Ján 16:33) Christine Kingová v knihe New Religious Movements: A Perspective for Understanding Society o nich hovorí: „Jehovovi svedkovia predstavovali výzvu pre totalitárnu predstavu o novej spoločnosti, a táto výzva a tiež jej pretrvávanie očividne znepokojovali architektov nového poriadku... Osvedčené metódy prenasledovania, mučenia, väznenia a výsmechu neviedli k obráteniu svedkov na nacistický svetonázor, a v skutočnosti sa to všetko obracalo proti ich prenasledovateľom... Medzi týmito dvoma súpermi bojujúcimi o lojálnosť bol tvrdý boj, o to viac, že fyzicky silnejší nacisti si boli v mnohých ohľadoch menej istí, boli menej zakorenení v pevnosti vlastného presvedčenia, menej dôverovali v pretrvanie ich tisícročnej ríše. Svedkovia nepochybovali o svojich koreňoch, lebo ich viera bola zjavná už od čias Ábela. Zatiaľ čo nacisti museli potláčať opozíciu a presviedčať svojich podporovateľov, často si pritom požičiavajúc slová a obrazy zo sektárskeho kresťanstva, svedkovia si boli istí úplnou, nezlyhávajúcou lojálnosťou svojich členov, aj zoči-voči smrti.“ — Vydané v roku 1982.

Na konci vojny vyše tisíc prežijúcich svedkov vyšlo z táborov s nedotknutou vierou a so silnou vzájomnou láskou. Keď sa blížili ruské vojská, stráže rýchlo evakuovali Sachsenhausen. Zoskupili väzňov podľa národnosti. Ale Jehovovi svedkovia zostali spolu ako jedna skupina — z tohto tábora ich bolo 230. Keď im boli Rusi za pätami, stráže začali byť nervózne. Nebolo nijaké jedlo a väzni boli slabí; no každý, kto zaostával alebo klesol od vyčerpania, bol zastrelený. Celá trasa pochodu bola posiata tisíckami takýchto ľudí. Ale svedkovia si navzájom pomáhali, aby ani ten najslabší nezostal ležať na ceste! A pritom niektorí z nich boli vo veku 65 až 72 rokov. Iní väzni sa cestou snažili kradnúť jedlo a mnohí boli za to zastrelení. Naproti tomu Jehovovi svedkovia využívali príležitosti rozprávať ľuďom popri evakuačnej ceste o Jehovových láskyplných predsavzatiach a niektorí z nich z vďačnosti za utešujúce posolstvo im dávali jedlo pre nich i pre ich kresťanských bratov.

Duchovenstvo pokračuje v boji

Po druhej svetovej vojne duchovenstvo vo východnej časti vtedajšieho Československa ďalej roznecovalo prenasledovanie Jehovových svedkov. Za vlády nacistov obviňovali svedkov z toho, že sú komunisti; teraz tvrdili, že svedkovia sú proti komunistickej vláde. Niekedy, keď Jehovovi svedkovia navštevovali domácnosti ľudí, kňazi nabádali učiteľov, aby pustili stovky detí zo školy, nech hádžu do svedkov kamene.

Aj katolícki kňazi v Santa Ane v Salvádore v roku 1947 štvali verejnosť proti svedkom. Keď mali bratia svoje týždenné štúdium Strážnej veže, chlapci hádzali cez otvorené dvere kamene. Potom prišla procesia vedená kňazmi. Niektorí niesli fakle; iní niesli sochy. „Nech žije Panna!“ kričali. „Smrť Jehovovi!“ Asi dve hodiny hádzali do budovy kamene.

V polovici 40. rokov boli aj Jehovovi svedkovia v Quebecu (Kanada) vystavení hroznému zaobchádzaniu zo strany katolíckych davov i zo strany úradníkov. Delegácie z biskupského paláca denne chodili na policajné oddelenie a žiadali, aby polícia so svedkami skoncovala. Predtým ako bol niekto zatknutý, bratia často videli, ako policajti odchádzajú zadnými dverami z kostola. V roku 1949 boli katolíckymi výtržníkmi vyhnaní misionári Jehovových svedkov z Joliette (Quebec).

Ale nie všetci ľudia v Quebecu súhlasili s tým, čo sa dialo. Dnes je na jednej z hlavných ulíc v Joliette krásna sála Kráľovstva Jehovových svedkov. Niekdajší kňazský seminár v meste bol zatvorený, odkúpila ho vláda a zmenila ho na vysokú školu. A v Montreali usporiadali Jehovovi svedkovia niekoľko veľkých medzinárodných zjazdov; v roku 1978 dosiahol počet prítomných na takom zjazde 80 008.

Katolícka cirkev však používala všetky dostupné prostriedky na to, aby ľudí udržala v železnom zovretí. V Taliansku sa vyvíjaním tlaku na vládnych úradníkov postarala o to, aby misionári svedkov dostali v roku 1949 príkaz opustiť krajinu, a v 50. rokoch, pokiaľ to bolo možné, aj to, aby svedkom zrušili povolenia na zjazdy. Napriek tomu počet Jehovových svedkov ďalej rástol a v roku 1992 bolo v Taliansku viac než 190 000 svedkov evanjelistov.

Duchovenstvo v Španielsku robilo tak ako v čase inkvizície prácu udavačov a špinavú prácu potom prenechalo štátu. Napríklad v Barcelone, kde arcibiskup v roku 1954 rozpútal boj proti svedkom, duchovenstvo používalo svoje kazateľnice, ako aj školy a rozhlas na to, aby ľuďom radilo, čo majú robiť, keď ich navštívia svedkovia. Mali ich pozvať dnu — a potom rýchlo zavolať políciu.

Kňazi sa báli, že Španieli by sa mohli dozvedieť, čo je v Biblii, a že by dokonca mohli ukázať iným, čo videli. Keď bol Manuel Mula Giménez v roku 1960 uväznený v Granade za „zločin“ spočívajúci v tom, že učil druhých o Biblii, väzenský kaplán (katolícky kňaz) dal odstrániť aj tú jedinú Bibliu, čo bola vo väzenskej knižnici. A keď iný väzeň požičal Manuelovi výtlačok Evanjelií, bol mu okamžite vzatý. Ale teraz sa už Biblia dostala k bežným ľuďom v Španielsku, takže majú príležitosť sami vidieť, čo sa v nej hovorí, a v roku 1992 tu bolo vyše 90 000 tých, ktorí začali uctievať Jehovu ako jeho svedkovia.

V Dominikánskej republike duchovenstvo spolupracovalo s diktátorom Trujillom a využívalo ho na dosiahnutie svojich cieľov, a on zase na svoje ciele využíval ich. V roku 1950, keď novinové články, ktoré písali kňazi, odsúdili Jehovových svedkov, dozorca odbočky spoločnosti Watch Tower dostal predvolanie od ministra vnútra a polície. Kým čakal pred kanceláriou, videl, ako dvaja jezuitskí kňazi vošli dnu a potom odišli. Ihneď potom bol zavolaný do kancelárie ministra a tam mu minister nervózne prečítal výnos zakazujúci činnosť Jehovových svedkov. Keď bol v roku 1956 zákaz na krátky čas zrušený, duchovenstvo znova používalo rozhlas i tlač na ohováranie svedkov. Celé zbory boli zatknuté a bolo im nariadené, aby podpísali vyhlásenie, že sa vzdávajú svojej viery a sľubujú, že sa vrátia do rímskokatolíckej cirkvi. Keď svedkovia odmietli, bili ich, kopali ich, bičovali ich a po tvári ich bili pažbami pušiek. Ale oni obstáli a ich počet sa zvyšoval.

V Sucre (Bolívia) dochádzalo k ďalšiemu násiliu. V čase zjazdu Jehovových svedkov v roku 1955 skupina chlapcov z katolíckej školy Svätého srdca obkolesila miesto zjazdu; jačali a hádzali kamene. Silný reproduktor z kostola na druhej strane ulice nabádal všetkých katolíkov, aby bránili cirkev a „Pannu“ pred „protestantskými kacírmi“. Sám biskup a kňazi sa snažili prerušiť zhromaždenie, ale polícia im nariadila, aby sálu opustili.

V predchádzajúcom roku, keď Jehovovi svedkovia organizovali zjazd v Riobambe (Ekvádor), ich program obsahoval verejnú prednášku s názvom „Láska — praktická v sebeckom svete?“ Ale istý jezuitský kňaz poštval katolíckych obyvateľov a naliehal na nich, aby tomuto zhromaždeniu zabránili. Práve v čase tejto prednášky bolo možné počuť krik davu: „Nech žije katolícka cirkev!“ a „Preč s protestantmi!“ Čo je chvályhodné, polícia ich s vytasenými mečmi udržala v určitom odstupe. Ale dav hádzal kamene na miesto zjazdu a neskôr aj do budovy, kde bývali misionári.

Rímskokatolícke duchovenstvo síce stálo na čele prenasledovania, ale nebolo jediné. Grécke ortodoxné duchovenstvo bolo rovnako zúrivé a používalo v rámci svojej obmedzenejšej sféry vplyvu rovnaké taktiky. A mnohí protestantskí duchovní prejavovali podobného ducha, keď cítili, že majú takú možnosť. Napríklad v Indonézii viedli títo duchovní davy, ktoré prerušovali biblické štúdiá v súkromných domoch a kruto bili Jehovových svedkov, ktorí boli na nich prítomní. V niektorých afrických krajinách sa snažili ovplyvniť úradníkov, aby vyhostili Jehovových svedkov z krajiny alebo aby im odopreli možnosť slobodne hovoriť o Božom Slove s druhými. Hoci možno v iných otázkach má katolícke a protestantské duchovenstvo odlišné názory, v odpore voči Jehovovým svedkom sa vcelku zhodli. Niekedy dokonca spojili svoje sily, keď sa snažili ovplyvniť vládnych úradníkov, aby zastavili činnosť svedkov. Tam, kde život spoločnosti ovládajú nekresťanské náboženstvá, aj tieto náboženstvá často pôsobili na vládu, aby ľuďom zabránili spoznať akékoľvek učenie, ktoré by mohlo viesť k tomu, že by začali pochybovať o svojom tradičnom náboženstve.

Občas tieto nekresťanské skupiny spojili svoje sily s takzvanými kresťanmi v snahe zachovať náboženské status quo. V Dekine v Dahome (teraz Benin) sa začiatkom 50. rokov kňaz džudžu a katolícky kňaz sprisahali, že podnietia úradníkov potlačiť činnosť Jehovových svedkov. V zúfalstve povymýšľali také obvinenia, ktoré mali roznietiť nepriateľské emócie každého druhu. Obviňovali svedkov, že podnecujú ľudí, aby sa búrili proti vláde, že neplatia dane, že sú príčinou toho, že džudžu nedali dážď, a sú zodpovední za to, že kňazove modlitby neboli vypočuté. Všetci títo náboženskí vodcovia sa báli, že by sa ich ľudia mohli dozvedieť veci, ktoré by ich oslobodili od povier a života v slepej poslušnosti.

Postupne však vplyv duchovenstva na mnohých miestach zoslabol. Duchovní teraz zisťujú, že polícia nestojí vždy na ich strane, keď napádajú svedkov. Keď sa v roku 1986 jeden grécky ortodoxný kňaz s násilníckym davom snažil prerušiť zjazd Jehovových svedkov v Larisse (Grécko), okresný prokurátor spolu s veľkým policajným oddielom zasiahol v prospech svedkov. A občas tlač celkom otvorene odsúdila prejavy náboženskej neznášanlivosti.

No v mnohých častiach sveta viedli k vlnám prenasledovania aj iné sporné otázky. Jedna z týchto otázok sa týkala postoja Jehovových svedkov k štátnym symbolom.

Pretože uctievajú iba Jehovu

V novej dobe to bolo najskôr v nacistickom Nemecku, kde Jehovovi svedkovia mimoriadne často stáli pred otázkami týkajúcimi sa nacionalistických obradov. Hitler sa snažil dostať pod kontrolu nemecký národ tým, že urobil používanie nacistického pozdravu „Heil Hitler!“ povinným. Ako uviedol švédsky novinár a komentátor BBC Björn Hallström, keď boli Jehovovi svedkovia v Nemecku počas nacistickej éry zatknutí, obvinenia proti nim obyčajne zahŕňali „odmietnutie zdraviť zástavu a zdraviť nacistickým pozdravom“. Čoskoro aj iné národy začali vyžadovať, aby každý zdravil ich vlajku. Jehovovi svedkovia odmietali — nie z nelojálnosti, ale kvôli kresťanskému svedomiu. Majú k zástave úctu, ale zdravenie zástavy považujú za akt uctievania.f

Po tom, čo bolo v Nemecku začiatkom nacistickej éry uväznených asi 1200 svedkov za to, že odmietali zdraviť nacistickým pozdravom a porušiť svoju kresťanskú neutralitu, tisíce ľudí v Spojených štátoch boli fyzicky napádané, lebo odmietali zdraviť americkú vlajku. V týždni od 4. novembra 1935 bolo viacero školákov v Canonsburgu (Pennsylvánia) vzatých do školskej kotolne a tam boli zbičovaní za to, že odmietali zdraviť vlajku. Učiteľka Grace Estepová bola z toho istého dôvodu z tejto školy prepustená. Dňa 6. novembra William a Lillian Gobitasovci odmietli zdraviť vlajku a boli vylúčení zo školy v Minersville (Pennsylvánia). Ich otec podal na školu žalobu a žiadal, aby boli jeho deti prijaté späť do školy. Federálny okresný súd i krajský odvolací súd rozhodli tento prípad v prospech Jehovových svedkov. No v roku 1940, keď bol národ na pokraji vojny, americký Najvyšší súd v prípade Minersvillský školský okrsok verzus Gobitis rozhodnutím 8 hlasov proti jednému podporil povinné zdravenie vlajky vo verejných školách. To viedlo k vypuknutiu násilia proti Jehovovým svedkom v celom štáte.

Proti Jehovovým svedkom bolo podniknutých toľko násilných útokov, že pani Eleanor Rooseveltová (manželka prezidenta F. D. Roosevelta) prosila verejnosť, aby už prestali. Dňa 16. júna 1940 sa americký štátny prokurátor Francis Biddle v celoštátnom rozhlasovom vysielaní priamo zmienil o krutých skutkoch páchaných na svedkoch a povedal, že takéto skutky nebudú tolerované. Ale to príval nezastavilo.

Za každých okolností, aké si len možno predstaviť — na uliciach, v práci, keď svedkovia navštevovali domácnosti ľudí v službe — boli pred nich stavané vlajky s požiadavkou, aby ich pozdravili, lebo inak uvidia! Koncom roku 1940 Ročenka Jehovových svedkov (angl.) priniesla správu: „Náboženská hierarchia a Americká légia prostredníctvom davov, ktoré brali zákon do vlastných rúk, násilím spôsobovali neopísateľnú spúšť. Jehovovi svedkovia boli napádaní, bití, unášaní, vyháňaní z miest, okresov a štátov, boli natieraní dechtom a obaľovaní perím, boli nútení piť ricínový olej, boli zväzovaní dovedna a hnaní po uliciach ako nemé zvieratá, boli kastrovaní a mrzačení, zdémonizované davy sa im vysmievali a urážali ich, po stovkách boli bez vzneseného obvinenia zatváraní do väzenia, boli držaní v izolácii a bolo im odopierané právo radiť sa s príbuznými, priateľmi a právnikmi. Mnoho ďalších bolo po stovkách väznených a držaných v takzvanej ,ochrannej väzbe‘; po niektorých v noci strieľali; niektorým hrozili obesením a bili ich do bezvedomia. Davové násilie malo veľa podôb. Z mnohých strhávali oblečenie, brali im literatúru a verejne ju pálili; ich autá, mobilné i stavané domy a zjazdové miesta ničili a podpaľovali... V mnohých prípadoch, keď súdy prebiehali v oblastiach ovládaných davmi, právnici i svedkovia boli napadnutí davom a zbití priamo na súde. Takmer vo všetkých prípadoch, keď došlo k davovému násiliu, verejní činitelia len nečinne stáli a odmietali poskytnúť ochranu; v desiatkach prípadov sa policajti sami zúčastnili na davových akciách, a niekedy dokonca dav viedli.“ Od roku 1940 do roku 1944 zaútočili násilnícke davy na Jehovových svedkov v Spojených štátoch viac než 2500-krát.

Vzhľadom na hromadné vylučovanie detí Jehovových svedkov zo škôl bolo koncom 30. a začiatkom 40. rokov na nejaký čas nutné, aby svedkovia v Spojených štátoch a v Kanade zriadili vlastné školy, a zabezpečili tak svojim deťom vzdelanie. Tieto školy sa nazývali školy Kráľovstva.

Aj iné krajiny tvrdo prenasledovali svedkov za to, že odmietali zdraviť alebo bozkávať štátne symboly. V roku 1959 bolo deťom Jehovových svedkov na Kostarike, ktoré sa nezapájali do toho, čo zákon opisuje ako ,uctievanie štátnych symbolov‘, zabránené navštevovať školu. S niečím podobným sa stretli deti svedkov v Paraguaji v roku 1984. V roku 1959 Najvyšší súd na Filipínach rozhodol, že deti Jehovových svedkov môžu byť nútené zdraviť zástavu i napriek náboženským námietkam. No vo väčšine prípadov tamojšie školské autority spolupracovali so svedkami, takže ich deti mohli navštevovať školu bez toho, aby znásilňovali svoje svedomie. V roku 1963 úradníci v Libérii obvinili svedkov z nelojálnosti voči štátu; násilím prerušili zjazd svedkov v Gbarnge a požadovali, aby všetci prítomní — Libérijčania i cudzinci — sľúbili vernosť štátnej zástave. V roku 1976 jedna správa pod názvom „Jehovovi svedkovia na Kube“ uviedla, že počas predchádzajúcich dvoch rokov bolo tisíc rodičov, mužov i žien, poslaných do väzenia, lebo ich deti nezdravili zástavu.

Nie každý súhlasil s takými represívnymi opatreniami proti ľuďom, ktorí z dôvodov svedomia úctivo odmietajú zúčastňovať sa na vlasteneckých obradoch. Noviny The Open Forum, vydávané juhokalifornskou pobočkou americkej Únie občianskych práv, v roku 1941 uviedli: „Je najvyšší čas, aby sme prišli k rozumu vo veci zdravenia zástavy. Jehovovi svedkovia nie sú nelojálni Američania... Vo všeobecnosti neporušujú zákony, ale vedú slušný, usporiadaný život a svojím dielom prispievajú k všeobecnému blahu.“ V roku 1976 istý argentínsky novinár v buenosaireskom Heralde otvorene poznamenal, že „učenie [svedkov] sa dotýka len tých, ktorí si myslia, že vlastenectvo je predovšetkým otázkou mávania zástavou a spievania hymny, a nie otázkou srdca“. Dodal: „Hitler a Stalin považovali [svedkov] za neznesiteľných a ohavne s nimi zaobchádzali. Veľa iných diktátorov túžiacich po konformite sa snažilo potlačiť ich. A nepodarilo sa im to.“

Je známe, že niektoré náboženské skupiny podporovali ozbrojené násilie proti vládam, s ktorými nesúhlasili. Ale Jehovovi svedkovia sa nikde na zemi nikdy nezapojili do politickej podvratnej činnosti. Príčinou toho, že nezdravia štátny symbol, nie je nelojálnosť — akoby podporovali nejakú inú ľudskú vládu. Rovnaký postoj zaujímajú v každej krajine, kde žijú. Ich postoj nie je neúctivý. Nepískajú ani nekričia na protest proti vlasteneckým obradom; nepľujú na zástavu, nešliapu po nej ani ju nepália. Nie sú proti vláde. Ich postoj je založený na tom, čo povedal sám Ježiš Kristus a čo je zaznamenané v Matúšovi 4:10: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“

Postoj, ktorý zaujímajú Jehovovi svedkovia, je podobný postoju, aký zaujali raní kresťania za dní Rímskej ríše. O týchto raných kresťanoch kniha Essentials of Bible History (Základné skutočnosti biblických dejín) hovorí: „Akt uctievania cisára spočíval v hodení niekoľkých zrniek kadidla alebo v prsknutí niekoľkých kvapiek vína na oltár, ktorý stál pred obrazom cisára. Možno preto, že žijeme v čase, keď tieto veci patria dávnej minulosti, nevidíme v tom nič iné... ako zdvihnutie ruky pri zdravení zástavy alebo niektorého z významných vládcov štátu, prejav zdvorilosti, úcty a vlastenectva. Je možné, že väčšina ľudí v prvom storočí sa na to pozerala práve takto, ale kresťania nie. Tí sa na celú záležitosť pozerali ako na náboženské uctievanie, na uznanie cisárovho božstva a ako na niečo nelojálne voči Bohu a Kristovi, a preto to odmietali urobiť.“ — Elmer W. K. Mould, 1951, s. 563.

Nenávidení preto, lebo „nie sú časťou sveta“

Ježiš povedal, že jeho učeníci ,nebudú časťou sveta‘, a preto sa Jehovovi svedkovia nezúčastňujú na politických záležitostiach tohto sveta. (Ján 17:16; 6:15) Aj v tom sú podobní raným kresťanom, o ktorých historici hovoria:

„Vládcovia pohanského sveta neprejavovali raným kresťanom mnoho pochopenia a neboli im priaznivo naklonení... Kresťania odmietali účasť na určitých povinnostiach rímskych občanov... Neprijali by politický úrad.“ ​(On the Road to Civilization—A World History [Na ceste k civilizácii — dejiny sveta], A. K. Heckel a J. G. Sigman, 1937, s. 237–238) „Dôsledne odmietali aktívne sa podieľať na civilnej správe alebo na vojenskej obrane ríše... Nebolo možné, aby kresťania prijali postavenie vojakov, sudcov či kniežat bez toho, že by sa zriekli väčšmi posvätnej povinnosti.“ — History of Christianity (Dejiny kresťanstva), Edward Gibbon, 1891, s. 162–163.

Takýto postoj svet nehodnotí priaznivo, najmä nie v krajinách, kde vládcovia vyžadujú, aby sa každý zúčastňoval na určitých činnostiach na dôkaz svojej podpory politického systému. Výsledok je taký, ako povedal Ježiš: „Keby ste boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ — Ján 15:19.

V niektorých krajinách sa hlasovať v politických voľbách považuje za povinnosť. Odmietanie hlasovania je trestané pokutou, väzením alebo ešte prísnejšie. Ale Jehovovi svedkovia podporujú Božie mesiášske Kráľovstvo, ktoré podľa Ježišových slov „nie je časťou tohto sveta“. Preto sa nezúčastňujú na politických záležitostiach národov tohto sveta. (Ján 18:36) Je to ich osobné rozhodnutie; svoje názory nevnucujú druhým. Tam, kde chýba náboženská tolerancia, vládni úradníci využívajú neúčasť svedkov na voľbách ako zámienku na zlomyseľné prenasledovanie. Počas nacistickej éry sa to dialo v krajinách pod vládou nacistov. Dialo sa to aj na Kube. No v mnohých krajinách sú úradníci tolerantnejší.

Na niektorých miestach ľudia vo vládnych postaveniach vyžadovali, aby každý prejavil podporu vládnucej politickej strane vykrikovaním istých hesiel. Pretože Jehovovi svedkovia to z dôvodu svedomia nemohli robiť, v 70. a 80. rokoch boli tisíce svedkov vo východných častiach Afriky zbité, pripravené o živobytie a vyhnané z domu. Jehovovi svedkovia vo všetkých krajinách sú síce pracovití a poslúchajú zákony, ale ako kresťania sú v politických otázkach neutrálni.

V Malawi je len jedna politická strana a vlastniť stranícky preukaz znamená byť členom tejto strany. Hoci svedkovia sú príkladní v platení daní, v súlade so svojím náboženským presvedčením odmietajú kupovať si preukazy politickej strany. Keby to urobili, zapreli by tým svoju vieru v Božie Kráľovstvo. Preto koncom roku 1967 začali na podnet vládnych úradníkov bandy mladých po celom Malawi totálny útok proti Jehovovým svedkom, ktorý nemal obdobu v obscénnosti a sadistickej krutosti. Vyše tisíc oddaných kresťanských žien bolo znásilnených. Niektoré boli vyzlečené donaha pred veľkými davmi, bité palicami a päsťami a potom sexuálne zneužité jedným mužom za druhým. Mužom prebíjali chodidlá klincami a nohy im prepichovali špicami kolies a potom im prikazovali bežať. Po celej krajine boli ich domy, nábytok, oblečenie a jedlo ničené.

V roku 1972 znovu vypukla takáto brutalita po výročnom zjazde Malawijskej kongresovej strany. Na tomto zjazde bolo oficiálne rozhodnuté, že Jehovovi svedkovia majú byť prepustení z akéhokoľvek svetského zamestnania a vyhnaní zo svojich domovov. Ani žiadosti zamestnávateľov, aby si mohli ponechať týchto spoľahlivých pracovníkov, neboli úspešné. Domy, úroda a domáce zvieratá boli skonfiškované alebo zničené. Svedkom bránili naberať si vodu z dedinskej studne. Mnoho ich bolo zbitých, znásilnených, zmrzačených alebo zavraždených. Po celý ten čas sa im vysmievali pre ich vieru. Vyše 34 000 svedkov nakoniec utieklo z krajiny, aby unikli smrti.

Ale tým sa to neskončilo. Najprv z jednej krajiny a potom z druhej boli nútení vrátiť sa cez hranice späť do rúk svojich prenasledovateľov a boli vystavení ďalšej brutalite. No napriek tomu všetkému sa nedopustili kompromisu ani sa nevzdali svojej viery v Jehovu Boha. Prejavili sa ako tí verní Boží služobníci, o ktorých Biblia hovorí: „Iných skúšali posmechom a bičovaním, ba aj putami a väzeniami. Kameňovali ich, pokúšali, pílili ich napoly, umierali zabití mečom, chodili v ovčích kožiach, v kozích kožiach, keď boli v núdzi, v súženiach a zle s nimi zaobchodili; a svet ich nebol hoden.“ — Hebr. 11:36–38.

Prenasledovaní vo všetkých národoch

Je azda na svete len pomerne málo štátov, ktoré zradili svoje vyhlásenia o slobode takýmto náboženským prenasledovaním? Rozhodne nie! Ježiš Kristus upozorňoval svojich nasledovníkov: „Budete predmetom nenávisti všetkých národov pre moje meno.“ — Mat. 24:9.

Počas posledných dní tohto systému vecí, od roku 1914, táto nenávisť mimoriadne zosilnela. Kanada a Spojené štáty začali útok, keď počas prvej svetovej vojny zakázali biblickú literatúru, a čoskoro sa k nim pripojila aj India a Ňasko (teraz nazývané Malawi). V 20. rokoch boli Bádateľom Biblie v Grécku, Maďarsku, Rumunsku, Španielsku a Taliansku uložené svojvoľné obmedzenia. Na niektorých z týchto miest bolo zakázané rozširovať biblickú literatúru; niekedy boli zakázané aj súkromné zhromaždenia. V 30. rokoch sa k útoku pripojili ďalšie krajiny, keď boli zákazy (niektoré sa týkali Jehovových svedkov, iné ich literatúry) vydané v Albánsku, Bulharsku, Estónsku, vo vtedajšej Juhoslávii, v Litve, Lotyšsku, Poľsku, Rakúsku, v niektorých kantónoch Švajčiarska, na Zlatom pobreží (teraz Ghana), na francúzskych územiach v Afrike, na Trinidade a Fidži.

Počas druhej svetovej vojny boli Jehovovi svedkovia v mnohých častiach sveta zakázaní a zakázaná bola aj ich verejná služba a biblická literatúra. Nebolo to tak len v Japonsku, Nemecku a Taliansku — ktoré boli pod diktátorskou vládou —, ale aj v mnohých krajinách, ktoré sa priamo alebo nepriamo dostali pod ich kontrolu pred vojnou alebo počas nej. Medzi ne patrilo Albánsko, Belgicko, vtedajšie Československo, Holandská východná India (teraz Indonézia), Holandsko, Kórea, Nórsko a Rakúsko. V tých vojnových rokoch Argentína, Brazília, Fínsko, Francúzsko a Maďarsko vydali úradné výnosy proti Jehovovým svedkom alebo proti ich činnosti.

Británia počas vojny nepostavila činnosť Jehovových svedkov priamo mimo zákona, ale vypovedala z krajiny dozorcu odbočky spoločnosti Watch Tower, ktorý bol pôvodom Američan, a snažila sa obmedziť činnosť svedkov vojnovým embargom na zásielky ich biblickej literatúry. V celom Britskom impériu a Britskom spoločenstve národov boli vydané priame zákazy Jehovových svedkov alebo zákazy ich literatúry. Austrália, Bahamy, Barma (teraz Myanmar), Basutsko (teraz Lesotho), Bečuánsko (teraz Botswana), Britská Guiana (teraz Guyana), Cejlón (teraz Srí Lanka), Cyprus, Dominika, Fidži, India, Jamajka, Južná Afrika, Južná Rodézia (teraz Zimbabwe), Kanada, Ňasko (teraz Malawi), Nigéria, Nový Zéland, Severná Rodézia (teraz Zambia), Singapur, Svazijsko, Záveterné ostrovy (Britská západná India) a Zlaté pobrežie (teraz Ghana) — všetky tieto krajiny podnikli kroky, ktorými vyjadrili svoj nepriateľský postoj voči Jehovovým služobníkom.

Po skončení vojny prenasledovanie zo strany niektorých ustalo, kým zo strany iných vzrástlo. Počas nasledujúcich 45 rokov bolo Jehovovým svedkom v mnohých krajinách odmietnuté zákonné uznanie a okrem toho na nich alebo na ich činnosť bol uvalený priamy zákaz v 23 krajinách Afriky, v 9 krajinách Ázie, 8 krajinách Európy, 3 krajinách Latinskej Ameriky a v 4 ostrovných štátoch. V roku 1992 bola činnosť Jehovových svedkov ešte stále obmedzená v 24 krajinách.

To neznamená, že všetci vládni úradníci osobne sú proti dielu Jehovových svedkov. Mnohí úradníci sa zastávajú náboženskej slobody a uznávajú, že svedkovia sú pre spoločnosť hodnotným prínosom. Takí ľudia nesúhlasia s tými, ktorí agitujú za úradný zásah proti svedkom. Napríklad predtým ako sa Pobrežie Slonoviny stalo nezávislým štátom, sa jeden katolícky kňaz a jeden metodistický duchovný snažili ovplyvniť istého úradníka, aby Jehovových svedkov vyhnal z krajiny. Zistili však, že sa rozprávajú s úradníkmi, ktorí nie sú ochotní stať sa figúrkami v rukách duchovenstva. Keď sa istý úradník v roku 1990 snažil prispôsobiť zákon Namíbie tak, aby diskriminoval utečencov, o ktorých sa vedelo, že sú Jehovovými svedkami, Ústavodarné zhromaždenie to nedovolilo. A v mnohých krajinách, kde boli Jehovovi svedkovia niekedy zakázaní, sa teraz tešia zo zákonného uznania.

Napriek tomu sú Jehovovi svedkovia v každej časti zeme rôznymi spôsobmi prenasledovaní. (2. Tim. 3:12) Na niektorých miestach môže toto prenasledovanie prichádzať hlavne od drsných majiteľov bytov, od príbuzných, ktorí odporujú pravde, alebo od spolupracovníkov či spolužiakov, ktorí neprejavujú bázeň pred Bohom. Avšak bez ohľadu na to, kto sú títo prenasledovatelia alebo ako sa snažia ospravedlniť to, čo robia, Jehovovi svedkovia chápu, čo sa v skutočnosti skrýva za prenasledovaním pravých kresťanov.

Sporná otázka

Publikácie Watch Tower už dlho poukazujú na to, že prvá kniha Biblie symbolickými slovami predpovedala nepriateľstvo alebo nenávisť Satana Diabla a tých, čo sú ním ovládaní, voči Jehovovej nebeskej organizácii a jej pozemským predstaviteľom. (1. Mojž. 3:15; Ján 8:38, 44; Zjav. 12:9, 17) Najmä od roku 1925 Strážna veža na základe Písiem ukazuje, že sú len dve základné organizácie — Jehovova a Satanova. A ako hovorí 1. Jána 5:19, „celý svet“ — čiže celé ľudstvo mimo Jehovovej organizácie — „leží v moci toho zlého“. Preto všetci praví kresťania zažívajú prenasledovanie. — Ján 15:20.

Ale prečo to Boh pripúšťa? Slúži to na niečo dobré? Ježiš Kristus vysvetlil, že kým ako nebeský kráľ rozdrví Satana a jeho skazenú organizáciu, ľudia dostanú príležitosť počuť o Božom Kráľovstve a zaujať postoj na jeho strane. Keď sú hlásatelia tohto Kráľovstva prenasledovaní, ešte viac vystupuje do popredia otázka: Budú tí, ktorí o tom počujú, robiť dobro Kristovým „bratom“ a ich spoločníkom, a tak prejavovať lásku samému Kristovi? Alebo sa pripoja k tým, ktorí vŕšia hanu na týchto predstaviteľov Božieho Kráľovstva — alebo možno mlčia, keď to robia iní? (Mat. 25:31–46; 10:40; 24:14) Niektorí ľudia v Malawi jasne videli, kto slúži pravému Bohu, a preto spojili svoj život s prenasledovanými svedkami. To isté urobilo nemálo väzňov a tiež niektorí strážcovia v nemeckých koncentračných táboroch.

Aj keď sú Jehovovi svedkovia lživo obviňovaní, fyzicky napádaní a posmievajú sa im za ich vieru v Boha, necítia sa opustení Bohom. Vedia, že Ježiš Kristus prežíval to isté. (Mat. 27:43) Vedia aj to, že Ježiš svojou lojálnosťou voči Jehovovi dokázal, že Diabol je luhár, a prispel k posväteniu mena svojho Otca. Každý svedok Jehovu túži robiť to isté. — Mat. 6:9.

Sporná otázka sa netýka toho, či môžu prežiť mučenie a uniknúť smrti. Ježiš Kristus predpovedal, že niektorí jeho nasledovníci budú zabití. (Mat. 24:9) On sám bol zabitý. Ale nikdy sa nedopustil kompromisu, na ktorý ho navádzal Boží hlavný Protivník, Satan Diabol, „vládca sveta“. Ježiš zvíťazil nad svetom. (Ján 14:30; 16:33) Sporná otázka sa týka toho, či ctitelia pravého Boha zostanú Bohu verní napriek akýmkoľvek ťažkostiam, ktoré možno musia podstúpiť. Jehovovi novodobí svedkovia poskytujú hojnosť dokladov o tom, že zmýšľajú rovnako ako apoštol Pavol, ktorý napísal: „Keď žijeme, žijeme Jehovovi, a keď umierame, umierame Jehovovi. A preto, či žijeme, či umierame, patríme Jehovovi.“ — Rim. 14:8.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 642]

Hlavnými prenasledovateľmi Ježiša Krista boli náboženskí vodcovia

[Zvýraznený text na strane 645]

„Božie ordinovanie čiže oprávnenie nejakého človeka, aby mohol kázať, nastáva tým, že dostane Svätého Ducha“

[Zvýraznený text na strane 647]

Kniha „The Finished Mystery“ otvorene odhaľovala pokrytectvo duchovenstva kresťanstva!

[Zvýraznený text na strane 650]

Kresťanských mužov a ženy napádal dav, posielali ich do väzenia a držali ich tam bez vzneseného obvinenia alebo bez súdneho procesu

[Zvýraznený text na strane 652]

„Tresty odňatia slobody sú očividne prehnané — americký prezident Woodrow Wilson

[Zvýraznený text na strane 656]

Ten, kto neurobil to, čo povedal kňaz, sa sotva dočkal spravodlivého súdu

[Zvýraznený text na strane 666]

Kňazi nabádali učiteľov, aby pustili deti zo školy, nech hádžu do svedkov kamene

[Zvýraznený text na strane 668]

Duchovenstvo spojilo sily v odpore voči svedkom

[Zvýraznený text na strane 671]

V Spojených štátoch napádali Jehovových svedkov davy

[Zvýraznený text na strane 676]

V každej časti zeme sú Jehovovi svedkovia prenasledovaní

[Rámček na strane 655]

Duchovenstvo odhaľuje svoje zmýšľanie

Zaujímavé sú reakcie náboženských periodík na odsúdenie J. F. Rutherforda a jeho spoločníkov v roku 1918:

◆ „The Christian Register“: „To, čomu tu vláda zasadila smrteľný úder, je domnienka, že náboženské predstavy možno beztrestne propagovať, nech sú akokoľvek bláznivé a škodlivé. To je starý blud a dosiaľ sme mu príliš nevenovali pozornosť... Vyzerá to tak, že russellizmus sa skončil.“

◆ Baptistická publikácia „The Western Recorder“ uviedla: „Vôbec neprekvapuje, že hlava tohto vzdorovitého kultu by mala byť uväznená v jednom z útulkov pre buričov... Skutočne zložitou otázkou v tejto súvislosti je to, či by obžalovaní mali byť poslaní do blázinca, alebo do väznice.“

◆ „The Fortnightly Review“ upozornil na komentár v newyorských „Evening Post“, kde sa písalo: „Dúfame, že všetci náboženskí učitelia si všimnú názor tohto sudcu, že vyučovať akékoľvek náboženstvo okrem toho, ktoré je v úplnom súlade so štatutárnymi zákonmi, je hrubý priestupok, ktorý je ešte väčší, ak ste ako služobník evanjelia náhodou aj úprimný.“

◆ „The Continent“ pohŕdavo označil obžalovaných za „nasledovníkov zosnulého ,pastora‘ Russella“ a prekrútil ich učenie tvrdením, že sa preli o to, „že všetci okrem hriešnikov by mali byť vyňatí z boja proti nemeckému cisárovi“. Noviny tvrdili, že podľa ministra spravodlivosti vo Washingtone „talianska vláda sa pred nejakým časom sťažovala Spojeným štátom, že Rutherford a jeho spoločníci... rozšírili v talianskom vojsku množstvo protivojnového propagačného materiálu“.

◆ O týždeň neskôr noviny „The Christian Century“ publikovali väčšinu z vyššie uvedeného komentára slovo za slovom a dali najavo, že s ním plne súhlasia.

◆ Katolícky časopis „Truth“ stručne informoval o vynesenom rozsudku a potom vyjadril pocity svojich redaktorov, keď uviedol: „Literatúra tohto združenia je úplne presiaknutá jedovatými útokmi na katolícku cirkev a jej kňazstvo.“ V snahe označiť za „poburovateľa“ každého, kto by verejne nesúhlasil s katolíckou cirkvou, dodal: „Je stále viac zrejmé, že duch neznášanlivosti je úzko spojený s duchom poburovania proti štátu.“

◆ Dr. Ray Abrams v knihe „Preachers Present Arms“ poznamenal: „Keď sa správa o dvadsaťročných trestoch odňatia slobody dostala k redaktorom náboženskej tlače, prakticky každá z týchto publikácií, veľká či malá, vyjadrila radosť nad touto udalosťou. Nepodarilo sa mi nájsť ani slovo súcitu v žiadnom z ortodoxných náboženských časopisov.“

[Rámček na strane 660]

,Prenasledovaní z náboženských dôvodov‘

„V koncentračnom tábore Mauthausen existovala jedna skupina ľudí, ktorí boli prenasledovaní iba z náboženských dôvodov: členovia sekty ,Vážni bádatelia Biblie‘ alebo ,Svedkovia Jehovu‘... Dôvodom ich prenasledovania bolo to, že odmietali zložiť prísahu vernosti Hitlerovi a zdráhali sa vykonávať akýkoľvek druh vojenskej služby — čo bol politický dôsledok ich presvedčenia.“ — „Die Geschichte des Konzentrationslagers Mauthausen“ ​(Dejiny koncentračného tábora Mauthausen), zdokumentoval Hans Maršálek, Viedeň 1974.

[Rámček/obrázok na strane 661]

Preklad vyhlásenia, ktoré SS nútili svedkov podpísať

Koncentračný tábor .......................................

Oddelenie II

VYHLÁSENIE

Ja, ......................................................

narodený dňa .............................................

v ........................................................

týmto vyhlasujem:

1. Spoznal som, že Medzinárodné združenie bádateľov Biblie hlása bludné učenie a pod rúškom náboženstva sleduje nepriateľské ciele proti štátu.

2. Preto som túto organizáciu úplne opustil a celkom som sa oslobodil od učenia tejto sekty.

3. Týmto sa zaručujem, že už nikdy nebudem mať nijakú účasť na činnosti Medzinárodného združenia bádateľov Biblie. Každého, kto by ma oslovil s učením Bádateľov Biblie alebo kto by nejakým spôsobom odhalil svoje styky s nimi, okamžite oznámim. Všetku literatúru Bádateľov Biblie, ktorá by bola poslaná na moju adresu, ihneď odovzdám na najbližšiu policajnú stanicu.

4. V budúcnosti si budem vážiť zákony štátu, najmä v prípade vojny pôjdem so zbraňou v ruke brániť vlasť a všetkými spôsobmi sa zapojím do spoločenského života.

5. Bol som informovaný, že keby som konal v rozpore s vyhlásením, ktoré dnes robím, budem opäť vzatý do ochrannej väzby.

............................, Dátum ...................... ...........................................................

Podpis

[Rámček na strane 662]

Listy niektorých, čo boli odsúdení na smrť

Od Franza Reitera (ktorý čakal na popravu gilotínou) jeho matke, 6. januára 1940, z väzenského strediska Berlin-Plötzensee:

„Som pevne presvedčený, že konám správne. Kým som tu, ešte stále môžem zmeniť svoj názor, ale to by bola nelojálnosť voči Bohu. Všetci, čo sme tu, si želáme byť verní Bohu, na jeho česť... Viem, že keby som zložil [vojenskú] prísahu, dopustil by som sa hriechu zasluhujúceho si smrť. To by pre mňa znamenalo nešťastie. Nebol by som vzkriesený. Ale ja lipnem na tom, čo povedal Kristus: ,Ktokoľvek zachráni svoj život, stratí ho; ale ktokoľvek stratí svoj život pre mňa, ten ho získa.‘ A teraz, moja drahá mamička a všetci moji bratia a sestry, dnes mi oznámili rozsudok; nezľaknite sa, je to smrť a popravený budem zajtra ráno. Mám silu od Boha, akú mali vždy všetci praví kresťania v minulosti. Apoštoli napísali: ,Kto sa narodil z Boha, nemôže hrešiť.‘ To isté platí pre mňa. Dokázal som Vám to a Vy ste to mohli vidieť. Moja drahá, nebuď skľúčená. Bolo by dobré, keby ste všetci ešte lepšie spoznali Sväté Písma. Ak zostanete pevní do smrti, stretneme sa znova pri vzkriesení...

Tvoj Franz

Do opätovného videnia.“

Od Bertalana Szabóa, ktorý bol zastrelený popravnou čatou v Körmende v Maďarsku dňa 2. marca 1945:

„Drahá moja sestra Marika,

za túto hodinu a pol, ktorá mi ešte zostáva, sa budem snažiť napísať Ti, aby si mohla dať rodičom vedieť o mojej situácii tesne pred smrťou.

Prajem im rovnaký pokoj mysle, aký pociťujem v týchto posledných chvíľach na tomto svete plnom nešťastia. Je desať hodín a popravený budem o pol dvanástej; ale som celkom pokojný. Svoj ďalší život som vložil do rúk Jehovu a jeho milovaného Syna, Ježiša Krista, Kráľa, ktorí nikdy nezabudnú na tých, čo ich úprimne milujú. Viem aj to, že čoskoro bude vzkriesenie tých, ktorí zomreli, či skôr zaspali v Kristovi. Rád by som sa tiež zmienil najmä o tom, že Vám všetkým želám Jehovove najbohatšie požehnania za lásku, ktorou ste ma obdarili. Prosím, pobozkaj za mňa otca a mamu a aj Annus. Nech si o mňa nerobia starosti; čoskoro sa opäť uvidíme. Moja ruka je teraz pokojná a pôjdem odpočívať, kým ma Jehova opäť nezavolá. Aj teraz dodržím sľub, ktorý som mu dal.

Prišiel môj čas. Nech je Boh s Vami i so mnou.

S veľkou láskou...

Berti“

[Rámček na strane 663]

Známi odvahou a presvedčením

◆ „Napriek všetkému sa svedkovia v táboroch spolu stretávali a modlili, vyrábali literatúru a obracali ľudí na vieru. Podporovaní svojím spoločenstvom a na rozdiel od mnohých iných väzňov dobre si vedomí dôvodov, prečo také miesta existujú a prečo musia takto trpieť, svedkovia sa dokázali ako malá, ale nezabudnuteľná skupina väzňov, označená fialovým trojuholníkom a známa svojou odvahou a svojím presvedčením.“ To napísala Dr. Christine Kingová v knihe „The Nazi State and the New Religions: Five Case Studies in Non-Conformity“ ​(Nacistický štát a nové náboženstvá: Päť prípadov nonkonformizmu).

◆ V knihe „Values and Violence in Auschwitz“ ​(Hodnoty a násilie v Osvienčime) Anna Pawełczyńska hovorí: „Táto skupina väzňov bola pevnou ideologickou silou a svoj boj proti nacizmu vyhrala. Nemecká skupina tejto sekty bola maličkým ostrovčekom neúnavného odporu uprostred zastrašeného národa a v rovnakom neohrozenom duchu pôsobili aj v tábore v Osvienčime. Podarilo sa im získať si úctu spoluväzňov... väzenských funkcionárov, a dokonca dôstojníkov SS. Každý vedel, že žiaden ,Bibelforscher‘ [Jehovov svedok] nevykoná príkaz, ktorý je v rozpore s jeho náboženským presvedčením.“

◆ Rudolf Höss vo svojej autobiografii vydanej v knihe „Commandant of Auschwitz“ ​(Veliteľ Osvienčimu) hovorí o tom, ako boli popravení niektorí Jehovovi svedkovia za to, že odmietli porušiť svoju kresťanskú neutralitu. Napísal: „Predstavujem si, že takto museli vyzerať prví kresťanskí mučeníci, keď čakali v cirkuse na divé zvieratá, ktoré ich mali roztrhať na kusy. Išli na smrť s tvárami celkom premenenými, s očami upretými k nebu a s rukami zopnutými a zdvihnutými v modlitbe. Všetci, ktorí ich videli zomierať, boli hlboko pohnutí, dokonca to zapôsobilo aj na popravnú čatu.“ ​(Táto kniha bola vydaná v Poľsku pod názvom „Autobiografia Rudolfa Hössa-komendanta obozu oświęcimskiego“.)

[Rámček na strane 673]

„Nie sú proti štátu“

„Nie sú proti štátu; sú len za Jehovu.“ „Nepália povolávacie rozkazy, nepovstávajú do vzbury... ani sa nezapájajú do nijakej formy poburovania.“ „Čestnosť a rýdzosť je stálou črtou svedkov. Bez ohľadu na to, čo si o svedkoch niekto myslí — a veľa ľudí si o nich myslí veľa negatívneho —, žijú príkladným životom.“ — „Telegram“, Toronto (Kanada), júl 1970.

[Rámček na strane 674]

Kto dáva pokyny?

Jehovovi svedkovia vedia, že ich zodpovednosť kázať nezávisí od pôsobenia spoločnosti Watch Tower ani od nejakej inej zákonnej korporácie. „Keby aj bola spoločnosť Watch Tower zakázaná a kancelárie jej odbočiek v rôznych krajinách by boli násilne zatvorené zásahom štátu, neruší to ani neodníma zodpovednosť, ktorá spočíva na mužoch a ženách, ktorí sú zasvätení konať Božiu vôľu a na ktorých Boh vložil svojho ducha. ,Káž!‘ je jasne napísané v jeho Slove. Tento príkaz má prednosť pred príkazmi ktoréhokoľvek človeka.“ ​(„Strážna veža“ z 15. decembra 1949, angl.) Uznávajú, že pokyny, ktoré dostávajú, pochádzajú od Jehovu Boha a Ježiša Krista, a preto vytrvávajú v oznamovaní posolstva o Kráľovstve bez ohľadu na odpor, s ktorým sa stretávajú.

[Rámček na strane 677]

Ako raní kresťania

◆ „Jehovovi svedkovia majú náboženstvo, ktoré berú oveľa vážnejšie ako veľká väčšina ľudí. Ich zásady nám pripomínajú raných kresťanov, ktorí boli takí nepopulárni a ktorí boli tak kruto prenasledovaní Rimanmi.“ — „Akron Beacon Journal“, Akron (Ohio), 4. septembra 1951.

◆ „Títo [raní kresťania] žili pokojným, mravným, naozaj vzorným životom... V každom ohľade, okrem toho jediného — pálenia kadidla — boli príkladnými občanmi.“ „Keďže obetovanie Géniovi cisára zostávalo skúškou vlastenectva, mohli si štátne autority dovoliť prižmúriť oko nad neposlušnosťou týchto nevlasteneckých kresťanov? Ťažkosti, v ktorých sa títo kresťania následkom toho ocitali, neboli veľmi odlišné od ťažkostí, v ktorých sa pre otázku zdravenia štátnej zástavy ocitla v Spojených štátoch počas vojnových rokov tá agresívna sekta známa ako Jehovovi svedkovia.“ — „20 Centuries of Christianity“ ​(Dvadsať storočí kresťanstva) od Paula Hutchinsona a Winfred Garrisonovej, 1959, s. 31.

◆ „Asi najvýnimočnejšie na svedkoch je to, že trvajú predovšetkým na vernosti voči Bohu a poslúchajú ho viac než ktorúkoľvek inú moc na svete.“ — „These Also Believe“ ​(Aj títo veria) od Dr. C. S. Bradena, 1949, s. 380.

[Obrázky na strane 644]

„The Pittsburgh Gazette“ zoširoka publikovali diskusie, ktoré vyplynuli z výzvy Dr. Eatona Ch. T. Russellovi

[Obrázok na strane 646]

Odporcovia rozširovali hrubé lži o manželských záležitostiach Charlesa a Marie Russellovcov

[Obrázky na strane 648]

Duchovenstvo zúrilo, keď bolo rozšírených 10 000 000 výtlačkov tohto traktátu, ktorý odhaľoval ich učenie a praktiky vo svetle Božieho Slova

[Obrázky na strane 649]

V roku 1918 noviny rozdúchavali plamene prenasledovania Bádateľov Biblie

[Obrázky na strane 651]

Počas súdneho konania s členmi ústredia Spoločnosti bola veľká pozornosť sústredená na knihu „The Finished Mystery“

Federálny súd a poštový úrad v Brooklyne (New York)

[Obrázok na strane 653]

Odsúdení na prísnejší trest, ako dostal atentátnik, ktorého výstrel viedol k prvej svetovej vojne. Zľava doprava: W. E. Van Amburgh, J. F. Rutherford, A. H. Macmillan, R. J. Martin, F. H. Robison, C. J. Woodworth, G. H. Fisher, G. DeCecca

[Obrázky na strane 657]

Keď sa v roku 1939 konal v New Yorku tento zjazd, asi 200 výtržníkov vedených katolíckymi kňazmi sa pokúsilo prerušiť ho

[Obrázky na strane 659]

Počas druhej svetovej vojny boli tisíce Jehovových svedkov uvrhnuté do týchto koncentračných táborov

Znak stráží SS s lebkou (vľavo)

[Obrázok na strane 664]

Časť knihy na štúdium Biblie, ktorá bola fotograficky zmenšená, vložená do zápalkovej škatuľky a prepašovaná svedkom, ktorí boli v koncentračnom tábore

[Obrázky na strane 665]

Niektorí svedkovia, ktorých viera zniesla skúšku ohňom v nacistických koncentračných táboroch

Mauthausen

Wewelsburg

[Obrázok na strane 667]

Davové násilie pri Montreali (Quebec) v roku 1945. Takéto násilnosti proti svedkom podnecované duchovenstvom boli v 40. a 50. rokoch časté

[Obrázok na strane 669]

Tisíce Jehovových svedkov (vrátane Johna Bootha, ktorý je na obrázku) bolo zatknutých, keď rozširovali biblickú literatúru

[Obrázky na strane 670]

Po rozhodnutí Najvyššieho súdu proti svedkom v roku 1940 sa Spojenými štátmi prehnala vlna davového násilia; zhromaždenia boli prerušované, svedkovia boli bití a ich majetok bol ničený

[Obrázky na strane 672]

Na mnohých miestach bolo nevyhnutné zriadiť školy Kráľovstva, lebo deti svedkov boli vylučované z verejných škôl