„Naozaj to bol Boží Syn“

Je poludnie a na celú krajinu padá nezvyčajná tma, ktorá „trvá až do tretej hodiny popoludní“. (Marek 15:33) Túto záhadnú tmu nespôsobilo zatmenie Slnka. K nemu dochádza, keď je Mesiac v nove, ale teraz je v splne, lebo je Pesach. Navyše táto tma netrvá len pár minút, ako je bežné pri zatmení. Trvá oveľa dlhšie. Túto tmu teda spôsobil Boh.

Len si predstav, ako to asi pôsobí na tých, ktorí sa Ježišovi vysmievali. Niekedy počas tejto tmy prichádzajú k mučeníckemu kolu štyri ženy: Ježišova matka, Salome, Mária Magdaléna a Mária, matka apoštola Jakuba Menšieho.

Apoštol Ján stojí s Ježišovou užialenou matkou pri mučeníckom kole. Mária vidí, ako tam visí a trpí syn, ktorého porodila a vychovala. Je to, akoby ňou prenikal „dlhý meč“. (Ján 19:25; Lukáš 2:35) Ježiš napriek hroznej bolesti myslí na jej blaho. S veľkou námahou kývne na Jána a hovorí svojej matke: „Pozri, tvoj syn!“ Potom kývne na Máriu a hovorí Jánovi: „Pozri, tvoja matka!“ (Ján 19:26, 27)

Ježiš zveruje svoju matku, zjavne už vdovu, do starostlivosti apoštola, ktorý mu bol zvlášť blízky. Uvedomuje si, že jeho bratia, Máriini ďalší synovia, v neho ešte neuverili. Chce, aby bolo postarané o telesné i duchovné potreby jeho matky. To je naozaj príklad hodný napodobňovania.

Krátko predtým ako tma pominie, Ježiš hovorí: „Som smädný.“ Tým sa spĺňa to, čo bolo predpovedané v Písme. (Ján 19:28; Žalm 22:15) Ježiš cíti, že jeho Otec mu akoby odňal ochranu, aby tak mohla byť vyskúšaná jeho vernosť až do krajnosti. Vykríkne: „Eli, Eli, lama sabachtani?“ Tieto slová zrejme povedal v aramejčine s galilejským prízvukom a znamenajú: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Niektorí okolostojaci ich nepochopia a hovoria: „Počujete? Volá Eliáša.“ Jeden z nich pribehne so špongiou namočenou do kyslého vína, nastokne ju na trstinu a dáva mu ju k ústam. No iní hovoria: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ (Marek 15:34–36)

Ježiš potom vykríkne: „Je dokonané!“ (Ján 19:30) Áno, dokonal všetko, kvôli čomu ho jeho Otec poslal na zem. Nakoniec Ježiš hovorí: „Otče, do tvojich rúk zverujem svojho ducha.“ (Lukáš 23:46) Zveruje Jehovovi svoju životnú silu s nádejou, že Boh ho vzkriesi. S úplnou dôverou v Boha skláňa hlavu a zomiera.

Vtom nastane silné zemetrasenie, pri ktorom pukajú skaly. Je také silné, že hrobky za Jeruzalemom sa otvárajú a mŕtve telá sú z nich vyhodené von. Okoloidúci, ktorí to vidia, vchádzajú do „svätého mesta“ a rozprávajú o tom. (Matúš 27:51–53)

Keď Ježiš zomiera, dlhá ťažká opona, ktorá oddeľuje Svätú od Najsvätejšej v Božom chráme, sa roztrhne na dve časti odhora nadol. Táto mimoriadna udalosť je prejavom Božieho hnevu voči tým, ktorí zabili jeho Syna, a je znamením toho, že sa otvorila cesta do Najsvätejšej, čiže do samého neba. (Hebrejom 9:2, 3; 10:19, 20)

Ľudia, pochopiteľne, dostanú strach. Dôstojník, ktorý dohliada na popravu, hovorí: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Marek 15:39) Možno bol pri tom, keď Pilát vypočúval Ježiša a keď sa rozoberala otázka, či je Božím Synom. Teraz je presvedčený, že Ježiš je nevinný a že je naozaj Boží Syn.

Ďalší ľudia, ktorí boli svedkami týchto nezvyčajných udalostí, sa cestou domov na znak veľkého smútku i hanby „bijú do pŕs“. (Lukáš 23:48) Medzi tými, ktorí to všetko z diaľky pozorujú, je viacero žien, ktoré v minulosti sprevádzali Ježiša ako jeho učeníčky. Aj ich tieto závažné udalosti hlboko zasiahnu.