Trojica
Definícia: Ústredná náuka náboženstiev kresťanstva. Podľa atanaziánskeho vyznania viery existujú tri božské Osoby (Otec, Syn a Svätý Duch), z ktorých údajne každá je večná, každá je všemohúca, žiadna nie je väčšia ani menšia ako druhá, každá je Bohom, a predsa spolu tvoria len jedného Boha. Iné vyhlásenia tejto dogmy zdôrazňujú, že tieto tri „Osoby“ nie sú oddelenými a samostatnými jedincami, ale že sú to tri spôsoby, v akých existuje božská podstata. Preto niektorí zástancovia Trojice zdôrazňujú vieru, že Ježiš Kristus je Boh alebo že Ježiš a Svätý Duch sú Jehova. Nie je to biblické učenie.
Aký pôvod má náuka o Trojici?
V diele The New Encyclopædia Britannica sa píše: „V Novom zákone sa neobjavuje ani slovo Trojica, ani jasne formulovaná náuka o nej a ani Ježiš a jeho nasledovníci nemali v úmysle protirečiť šeme Starého zákona: ‚Počúvaj, ó Izrael: Pán, náš Boh, je jeden Pán‘ (Deut. 6:4)... Náuka sa vyvíjala postupne v priebehu niekoľkých storočí a vyvolala mnoho kontroverzií... Koncom 4. storočia... nadobudla náuka o Trojici v podstate podobu, ktorú si odvtedy zachovala.“ — 1976, Micropædia, zv. X, s. 126.
New Catholic Encyclopedia uvádza: „Formulácia ‚jeden Boh v troch Osobách‘ sa nepresadila a určite nebola úplne pojatá do kresťanského života a do kresťanského vyznania viery skôr ako koncom 4. storočia. Ale je to práve táto formulácia, ktorá si môže ako prvá oprávnene nárokovať označenie dogma o Trojici. Medzi apoštolskými Otcami nebolo nič, čo by sa aj len vzdialene približovalo takémuto spôsobu uvažovania alebo takejto predstave.“ — 1967, zv. XIV, s. 299.
V diele The Encyclopedia Americana čítame: „Kresťanstvo je odvodené z judaizmu a judaizmus je prísne unitársky [verí, že Boh je iba jedna osoba]. Cestu, ktorá viedla z Jeruzalema do Nicey, možno sotva označiť za priamu. Trinitárstvo štvrtého storočia nebolo v žiadnom prípade presným odrazom učenia raných kresťanov, pokiaľ ide o podstatu Boha; práve naopak, bol to skôr odklon od tohto učenia.“ — 1956, zv. XXVII, s. 294L.
Podľa diela Nouveau Dictionnaire Universel „platónska trojica, sama osebe iba prebudovanie starších trojíc pochádzajúcich od ranejších národov, sa javí ako racionálna filozofická trojica atribútov, ktoré dali zrod trom hypostázam alebo božským osobám, o ktorých učia kresťanské cirkvi... Koncepciu božskej trojice tohto gréckeho filozofa [Platóna, 4. storočie pred n. l.]... možno nájsť vo všetkých starovekých [pohanských] náboženstvách.“ — Paríž 1865–1870, vydal M. Lachâtre, zv. 2, s. 1467.
John L. McKenzie, SJ, píše v diele Dictionary of the Bible: „Trojica osôb v rámci jednoty prirodzenosti je definovaná pomocou pojmov ‚osoba‘ a ‚prirodzenosť‘, čo sú pojmy gr[éckej] filozofie; tieto pojmy sa v skutočnosti v Biblii nevyskytujú. Definície Trojice vzišli z dlhých kontroverzií, v ktorých niektorí teológovia tieto a ďalšie pojmy, ako napríklad ‚podstata‘ a ‚substancia‘, mylne používali na Boha.“ — New York 1965, s. 899.
Zástancovia Trojice pripúšťajú, že Biblia neobsahuje ani slovo „Trojica“, ani vyhlásenie dogmy o Trojici. Nenachádzajú sa však v Biblii základné myšlienky, ktoré sú v tejto dogme obsiahnuté?
Učí Biblia, že „Svätý Duch“ je osoba?
Mohlo by sa zdať, že niektoré jednotlivé texty, ktoré hovoria o svätom duchu („Duchu Svätom“, NV), naznačujú osobnosť. O svätom duchu sa napríklad hovorí ako o pomocníkovi (po grécky paraklétos; „Tešiteľ“, NV, AH, RP; „Obranca“, ZŠ, „Radca“, EP), ktorý ‚učí‘, ‚svedčí‘, ‚hovorí‘ a ‚počuje‘. (Ján 14:16, 17, 26; 15:26; 16:13) No v iných textoch sa hovorí, že ľudia boli svätým duchom ‚naplnení‘, niektorí ‚krstení‘ či ‚pomazaní‘. (Luk. 1:41; Mat. 3:11; Sk. 10:38) Tieto zmienky o svätom duchu sa určite nehodia na osobu. Aby sme pochopili, čo učí Biblia ako celok, treba brať do úvahy všetky tieto texty. Aký rozumný záver potom z toho vyplýva? Vyplýva z toho, že v tých textoch, ktoré tu boli uvedené ako prvé, bola použitá obrazná reč, ktorá personifikuje Božieho svätého ducha, jeho činnú silu, podobne ako Biblia personifikuje múdrosť, hriech, smrť, vodu a krv. (Pozri aj stranu 70 pod nadpisom „Duch“.)
Sväté Písma nám oznamujú osobné meno Otca — Jehova. Informujú nás o tom, že Syn je Ježiš Kristus. No nikde v Písmach nie je osobné meno použité na svätého ducha.
Skutky 7:55, 56 podávajú správu o tom, že Štefan dostal videnie nebies, v ktorých videl „Syna človeka stáť po Božej pravici“. No vôbec sa nezmienil o tom, že vidí svätého ducha. (Pozri aj Zjavenie 7:10; 22:1, 3.)
New Catholic Encyclopedia pripúšťa: „Väčšina textov N[ového] Z[ákona] zjavuje Božieho ducha ako niečo, nie ako niekoho; to je obzvlášť zjavné z paralelizmu medzi duchom a Božou mocou.“ (1967, zv. XIII, s. 575) Okrem toho sa tam píše: „Apologéti [grécki kresťanskí pisatelia z druhého storočia] sa o Duchu vyjadrovali veľmi váhavo; s určitou mierou zdržanlivosti, ba dalo by sa povedať, že veľmi neosobne.“ — Zv. XIV, s. 296.
Súhlasí Biblia s tými, ktorí učia, že Otec a Syn nie sú oddelenými a samostatnými jedincami?
Mat. 26:39, RP: „Poodíduc trochu ďalej napred [Ježiš Kristus] padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale jako ty.“ (Ak by Otec a Syn neboli samostatnými jedincami, potom by nemala táto modlitba nijaký zmysel. Ježiš by sa bol modlil sám k sebe a jeho vôľa by bola nutne aj vôľou Otcovou.)
Ján 8:17, 18, RP: „[Ježiš odpovedal židovským farizejom:] Vo vašom zákone je napísané, že dvoch ľudí svedoctvo je pravdivé. Ja som, ktorý svedčím sám o sebe, a svedčí o mne ten, ktorý ma poslal, Otec.“ (Tu Ježiš o sebe jednoznačne hovorí ako o jedincovi, ktorý existuje oddelene a samostatne od Otca.)
Pozri aj strany 113, 114 pod nadpisom „Jehova“.
Učí Biblia, že všetci, ktorí sú údajne časťou Trojice, existujú večne čiže nemajú počiatok?
Kol. 1:15, 16, RP: „[Ježiš Kristus] je obrazom neviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenstva; lebo v ňom je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi.“ V akom zmysle je Ježiš Kristus „prvorodený všetkého stvorenstva“? 1. Zástancovia Trojice tvrdia, že „prvorodený“ tu znamená prvý, najznamenitejší, najvznešenejší; čiže Krista by sme podľa toho nemali chápať ako časť stvorenia, ale ako najvznešenejšieho vo vzťahu k tým, ktorí boli stvorení. Ak je to tak a náuka o Trojici je pravdivá, prečo sa potom nehovorí aj o Otcovi a o svätom duchu ako o prvorodených celého stvorenia? No Biblia používa tento výraz iba na Syna. Bežný význam slova „prvorodený“ naznačuje, že Ježiš je najstarší z Jehovovej rodiny synov. 2. Predtým ako sa výraz „prvorodený“ objavuje v Kolosanom 1:15, vyskytuje sa v Biblii viac ako 30- krát a vždy, keď je použitý na živých tvorov, má jeden a ten istý význam — prvorodený je časťou danej skupiny. „Prvorodený Izraela“ je jeden zo synov Izraela; „faraónov prvorodený“ je členom faraónovej rodiny; „prvorodené zo zvierat“ sú zvieratá. Čo potom vedie niektorých k tomu, aby v Kolosanom 1:15 pripísali tomuto slovu odlišný význam? Vedie ich k tomu spôsob, akým toto slovo používa Biblia, alebo vlastné presvedčenie, ktorého sa zastávajú a pre ktoré hľadajú dôkaz? 3. Vylučuje Kolosanom 1:16, 17 (RP), že Ježiš bol stvorený, keď hovorí, že „v ňom je stvorené všetko... všetko v ňom povstalo a stojí“? Grécke slovo, ktoré je tu preložené ako „všetko“, je panta, čo je skloňovaný tvar slova pas. V Lukášovi 13:2 je v RP toto slovo preložené ako „všetkých“; v NV a EP ako „ostatní“; v NE ako „ktokoľvek iný“. (Pozri aj Lukáša 21:29 v NE a Filipanom 2:21 v JB.) V súlade s tým, čo sa o Synovi píše na iných miestach v Biblii, pripisuje NS slovu panta rovnaký význam aj v Kolosanom 1:16, 17, takže text sčasti znie: „Boli stvorené všetky iné veci... Všetky iné veci boli stvorené prostredníctvom neho a pre neho.“ To ukazuje, že Ježiš je stvorená bytosť, časť Božieho stvorenstva.
Zjav. 1:1; 3:14, RP: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Bôh... A anjelovi sboru Laodičanov napíš: Toto hovorí Ameň, ten verný a pravdivý svedok, počiatok [po grécky arché] stvorenia Božieho.“ (Podobné znenie majú NV, EP, SEP a NS, ako aj ďalšie preklady.) Je to správny preklad? Niektorí zastávajú názor, že Syn bol tým, kto ‚dal počiatok Božiemu stvoreniu‘, že bol jeho ‚prvotným zdrojom‘. No slovník Greek-English Lexicon od Liddella a Scotta uvádza ako prvý význam slova arché slovo „začiatok“. (Oxford 1968, s. 252) Z toho vyplýva logický záver, že ten, o ktorom hovorí Zjavenie 3:14, je stvorenie, prvé z Božích stvorení, a že mal začiatok. Porovnaj Príslovia 8:22, kde sa podľa mnohých biblických komentátorov hovorí o Synovi ako o zosobnenej múdrosti. Podľa EP a NV sa tam píše o tom, ktorý hovorí, že ho „stvoril“ Boh.
Micheáš 5:2 (AH) hovorí prorocky o Mesiášovi, že „východ jeho [je] od počiatku, a odo dní večnosti“. EP (5:1) znie: „Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti.“ Stotožňuje ho to s Bohom? Stojí za povšimnutie, že namiesto „dní večnosti“ RP prekladá z hebrejčiny tieto slová ako „dni veku“; JB ako „dávne dni“; NS ako „dni neurčitého času“. Vo svetle textu zo Zjavenia 3:14, ktorý bol rozoberaný vyššie, Micheáš 5:2 nedokazuje, že Ježiš nemal začiatok.
Učí Biblia, že žiadna z osôb, ktoré údajne tvoria Trojicu, nie je väčšia ani menšia, ale že všetky sú si rovné a sú všemohúce?
Mar. 13:32, RP: „O tom dni a o tej hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi ani Syn, iba Otec.“ (To by sa, pravdaže, nemohlo stať, ak by si boli Otec, Syn a Svätý Duch navzájom rovní a tvorili by jediné Božstvo. A ak bol Syn, tak ako to niektorí naznačujú, obmedzený v poznaní svojou ľudskou prirodzenosťou, stále zostáva otázne, prečo o tom nevedel Svätý Duch.)
Mat. 20:20–23, RP: „Matka synov Zebedeových... riekla mu [Ježišovi]: Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli jeden po tvojom pravom a druhý po tvojom ľavom boku v tvojom kráľovstve. A Ježiš odpovedal... Môj kalich pravda piť budete... ale dať sedieť po mojom pravom a po mojom ľavom boku nie je mojou vecou, ale to bude dané tým, ktorým je to pripravené od môjho Otca.“ (Aký zvláštny by bol tento výrok, ak by bol Ježiš Bohom, ako to niektorí tvrdia! Odpovedal tu Ježiš jednoducho na základe svojej „ľudskej prirodzenosti“? Ak bol Ježiš, tak ako tvrdia zástancovia Trojice, skutočne „Bohočlovekom“ — čiže aj Boh, aj človek, a nie iba jedno alebo iba druhé — bolo by skutočne dôsledné uchyľovať sa k takémuto vysvetleniu? Neukazuje Matúš 20:23 skôr to, že Syn nie je rovný Otcovi a že Otec si niektoré práva vyhradil pre seba?)
Mat. 12:31, 32, RP: „Každý hriech a každé rúhanie bude odpustené ľuďom, ale rúhanie sa proti Duchu nebude odpustené ľuďom. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené; ale kto by povedal proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom.“ (Ak by bol Svätý Duch osobou a Bohom, bol by tento text v úplnom rozpore s náukou o Trojici, pretože to by znamenalo, že v určitom zmysle je Svätý Duch väčší ako Syn. To, čo Ježiš povedal, naopak ukazuje, že Otec, ktorému tento „Duch“ patrí, je väčší ako Ježiš, Syn človeka.)
Ján 14:28, RP: „[Ježiš povedal:] Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že som povedal: Idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“
1. Kor. 11:3, RP: „Chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus a hlavou ženy muž a hlavou Krista Bôh.“ (Z toho je úplne zrejmé, že Kristus nie je Boh a Boh má vyššie postavenie ako Kristus. Hodno poznamenať, že tieto slová boli zapísané okolo roku 55 n. l., asi 22 rokov po Ježišovom návrate do neba. To znamená, že pravda, ktorá je tu vyjadrená, sa týka vzťahu medzi Bohom a Kristom v nebi.)
1. Kor. 15:27, 28, RP: „[Boh] všetko podrobil pod jeho [Ježišove] nohy. Ale keď povie, že je všetko podrobené, je zrejmé, že krome toho, ktorý mu to všetko podrobil. A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa i sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Bôh všetko vo všetkom.“
Hebrejské slovo šaddaj i grécke slovo pantokratór sa prekladá ako „všemohúci“. Obidve slová sú v pôvodných jazykoch opakovane uplatňované na Jehovu, Otca. (2. Mojž. 6:3; Zjav. 19:6) No ani jeden z týchto výrazov nebol nikdy použitý na Syna alebo na svätého ducha.
Učí Biblia, že každý z tých, ktorí údajne tvoria Trojicu, je Bohom?
Ježiš povedal v modlitbe: „Otče... to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17:1–3, RP; kurzíva od nás.) (Väčšina prekladov tu používa vzhľadom na Otca výraz „jediný pravý Boh“. NE uvádza „ktorý sám si skutočne Bohom“. Mohol by byť ‚jediným pravým Bohom‘ alebo ‚sám skutočne Bohom‘, ak by boli ďalšie dve osoby Bohom v rovnakej miere ako on? Všetci ostatní, ktorí sú označovaní ako „bohovia“, musia byť teda buď falošní bohovia, alebo iba odlesk pravého Boha.)
1. Kor. 8:5, 6, RP: „Keď aj sú takzvaní bohovia, už či na nebi či na zemi, tak ako je mnoho bohov a mnoho pánov, ale my máme jedného Boha, Otca, z ktorého všetko, a my cieľom neho, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého všetko, aj my skrze neho.“ (Tu je predstavovaný Otec ako ‚jeden Boh‘ kresťanov a ako bytosť v inom postavení, než aké má Ježiš Kristus.)
1. Petra 1:3, RP: „Požehnaný Bôh a Otec nášho Pána Ježiša Krista.“ (Aj po Ježišovom vystúpení do neba sa Písma opakovane zmieňujú o Otcovi ako o „Bohu“ Ježiša Krista. Podľa Jána 20:17 Ježiš po svojom vzkriesení hovoril o Otcovi ako ‚o svojom Bohu‘. Ako je zaznamenané v Zjavení 3:12, použil ten istý výraz aj neskôr, keď bol v nebi. No nikde v Biblii nie je správa o tom, že by Otec označil Syna slovami „môj Boh“ alebo že by Otec či Syn nazvali svätého ducha „môj Boh“.)
Komentáre k textom, ktoré niektorí používajú v snahe doložiť tvrdenie, že Kristus je Boh, pozri na stranách 128–132 pod nadpisom „Ježiš Kristus“.
Karl Rahner, SJ, v diele Theological Investigations pripúšťa: „Θεός [Boh] nikdy nie je použité na Ducha“ a ďalej: „Nový Zákon nikdy nepoužíva ὁ θεός [doslovne ten Boh], keď hovorí o πνεῦμα ἅγιον [svätom duchu].“ — Baltimore, Maryland 1961, anglický preklad z nemčiny, zv. I, s. 138, 143.
Poskytujú texty, ktoré používajú zástancovia Trojice na podporu svojej náuky, dobre podložený základ pre túto dogmu?
Ten, kto chce skutočne spoznať pravdu o Bohu, nebude skúmať Bibliu v nádeji, že nájde text, ktorý by mohol vykladať v súlade s tým, čomu už verí. Chce sa dozvedieť, čo hovorí samotné Božie Slovo. Možno nájde niektoré texty, ktoré by sa podľa jeho názoru dali vyložiť viacerými spôsobmi, ale porovnanie týchto textov s inými vyhláseniami v Biblii k tomuto námetu objasní ich význam. Hneď na začiatku treba poznamenať, že väčšina textov používaných ako „dôkaz“ Trojice sa v skutočnosti zmieňuje iba o dvoch osobách, nie o troch; preto aj v prípade, že by bol výklad zástancov Trojice správny, tieto texty by nedokazovali, že Biblia učí Trojicu. Uvažuj:
(Všetky texty, ktoré sú citované v nasledujúcej časti, sú z RP, pokiaľ nie je uvedené inak.)
Texty, v ktorých je titul, ktorý náleží Jehovovi, uplatnený na Ježiša Krista, alebo sa to tak tvrdí
Alfa a Omega: Komu prináleží tento titul? 1. Podľa Zjavenia 1:8 patrí Bohu, Všemohúcemu. V 11. verši je tento titul použitý na niekoho, koho neskorší opis odhalí ako Ježiša Krista. No učenci uznávajú, že zmienka o Alfe a Omege v 11. verši je nepravá, a tak sa nevyskytuje v NV, AH, EP, SEP, ZŠ. 2. Mnohé preklady Zjavenia do hebrejčiny uznávajú, že 8. verš opisuje Jehovu, a preto tam vracajú Božie osobné meno. Pozri NS. 3. Zjavenie 21:6, 7 poukazuje na to, že kresťania, ktorí duchovne zvíťazia, sa stanú ‚synmi‘ toho, ktorý je známy ako Alfa a Omega. O vzťahu medzi kresťanmi pomazanými duchom a Ježišom Kristom sa takto nikde nepíše. Ježiš o nich hovoril ako o svojich ‚bratoch‘. (Hebr. 2:11; Mat. 12:50; 25:40) Ale o týchto Ježišových ‚bratoch‘ sa píše ako o ‚Božích synoch‘. (Gal. 3:26; 4:6) 4. TEV vsunul do textu v Zjavení 22:12 meno Ježiš, čo vzbudzuje dojem, že zmienka o Alfe a Omege v 13. verši sa vzťahuje na Ježiša. No v gréčtine sa tam meno Ježiš nevyskytuje a iné preklady ho tam ani nevkladajú. 5. V Zjavení 22:13 sa tiež hovorí, že Alfa a Omega je „prvý a posledný“, čo je vyjadrenie, ktoré je v Zjavení 1:17, 18 uplatnené na Ježiša. Podobne slovo „apoštol“ bolo použité na Ježiša Krista, ako aj na niektorých z jeho nasledovníkov. Dokazuje to však, že sú tou istou osobou alebo že majú rovnaké postavenie? (Hebr. 3:1) Všetky doklady teda vedú k záveru, že titul „Alfa a Omega“ sa vzťahuje na Všemohúceho Boha, Otca, a nie na Syna.
Spasiteľ: Písma sa opakovane zmieňujú o Bohu ako o Spasiteľovi. V Izaiášovi 43:11 sa dokonca píše: „Niet spasiteľa krome mňa.“ Keďže o Ježišovi sa tiež píše, že je Spasiteľ, znamená to, že Boh a Ježiš sú totožní? Vôbec nie. V Títovi 1:3, 4 sa píše o ‚našom Spasiteľovi Bohu‘ a potom o ‚Bohu Otcovi a Pánu Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi‘. To znamená, že obaja sú spasiteľmi. Júda 25 podľa ZŠ ukazuje tento vzťah, keď píše: „... Bohu, ktorý nás spasil v Kristu Ježišovi Pánovi našom.“ (Kurzíva od nás.) (Pozri aj Skutky 13:23.) Keď je v knihe Sudcovia 3:9 na Otniela, sudcu v Izraeli, uplatnené to isté slovo (móšia‛, prekladané ako „spasiteľ“ alebo „vysloboditeľ“), ktoré je použité v Izaiášovi 43:11, určite to neznamená, že Otniel je Jehova, však? Čítanie Izaiáša 43:1–12 objasňuje význam 11. verša: jediný, kto zaobstarával Izraelu záchranu alebo vyslobodenie, bol Jehova; záchrana neprišla od žiadneho z bohov susedných národov.
Boh: V Izaiášovi 43:10 sa píše: „Predo mnou nebol utvorený nijaký silný Bôh a nebude ani po mne.“ Znamená to, že Ježiš Kristus, ktorý bol v Izaiášovi 9:6 prorocky označený ako „Silný Bôh“, musí byť Jehova? Odpoveď, ktorú nachádzame v kontexte, znie opäť nie! Žiaden z modlárskych pohanských národov nevytvoril pred Jehovom nijakého boha, pretože pred Jehovom nikto neexistoval. Takisto ani v budúcnosti nevytvoria nijakého skutočného, živého Boha, ktorý by bol schopný prorokovať. (Iz. 46:9, 10) To však neznamená, že Jehova nikdy nespôsobil existenciu osoby, ktorá môže byť právom označená ako boh. (Žalm 82:1, 6; Ján 1:1, NS) V Izaiášovi 10:21 sa píše o Jehovovi ako o ‚silnom Bohu‘, rovnako ako o Ježišovi v Izaiášovi 9:6; no iba Jehova je nazývaný „Boh všemohúci“. — 1. Mojž. 17:1, EP.
Ak sa určitý titul alebo opisné označenie nachádza v Biblii viackrát ako iba na jednom mieste, nikdy by sme nemali urobiť unáhlený záver, že sa na všetkých miestach nutne hovorí o tej istej osobe. Takéto uvažovanie by mohlo viesť k záveru, že Nabuchodonozor bol Ježiš Kristus, pretože obaja boli nazvaní „kráľ kráľov“ (Dan. 2:37; Zjav. 17:14); že Ježišovi učeníci boli v skutočnosti Ježiš Kristus, pretože aj Ježiš Kristus, aj oni boli nazvaní „svetlo sveta“. (Mat. 5:14; Ján 8:12) Je potrebné vždy brať do úvahy kontext a ďalšie miesta v Biblii, kde sa tieto výrazy vyskytujú.
Pasáže z Hebrejských Písiem, ktoré sa jednoznačne vzťahujú na Jehovu a ktoré inšpirovaní pisatelia Biblie uplatnili na Ježiša Krista
Prečo Ján 1:23 cituje Izaiáša 40:3 a uplatňuje ho na to, ako Ján Krstiteľ pripravoval cestu pre Ježiša Krista, keď Izaiáš 40:3 jasne hovorí o príprave cesty pred Jehovom? Pretože Ježiš zastupoval svojho Otca. Prišiel v mene Otca a mal uistenie, že Otec je stále s ním, lebo Ježiš robil veci, ktoré sa páčia jeho Otcovi. — Ján 5:43; 8:29.
Prečo Hebrejom 1:10–12 cituje Žalm 102:26–28 (102:25–27, NS) a uplatňuje ho na Syna, keď žalm hovorí, že je adresovaný Bohu? Pretože Syn je ten, prostredníctvom koho Boh konal stvoriteľské diela, ktoré opisuje žalmista. (Pozri Kolosanom 1:15, 16; Príslovia 8:22, 27–30.) Všimni si, že Hebrejom 1:5b cituje z 2. Samuelovej 7:14 a uplatňuje to na Božieho Syna. Hoci mal tento text prvé uplatnenie na Šalamúna, neskoršie uplatnenie na Ježiša Krista neznamená, že Šalamún a Ježiš sú totožní. Ježiš je „viac ako Šalamún“ a vykonáva dielo, ktoré Šalamúnovo dielo predtieňovalo. — Luk. 11:31.
Biblické texty, ktoré sa zmieňujú o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu spolu
Napríklad Matúš 28:19 a 2. Korinťanom 13:13 (13:14, NS). Ani jeden z týchto textov nehovorí, že Otec, Syn a Svätý Duch sú si navzájom rovní alebo rovnako veční, alebo že všetci sú Bohom. Biblické doklady, ktoré už boli uvedené na stranách 340–344, hovoria proti tomu, aby sme do textu vkladali takéto myšlienky.
Hoci Cyclopedia of Biblical, Theological, and Ecclesiastical Literature od McClintocka a Stronga obhajuje náuku o Trojici, v súvislosti s Matúšom 28:18–20 priznáva: „Tento text by však sám osebe rozhodne nedokazoval ani osobnosť troch zmienených subjektov, ani ich rovnosť a božskosť.“ (Pretlač z roku 1981, zv. X, s. 552) V súvislosti s ďalšími textami, ktoré sa taktiež zmieňujú o týchto troch spolu, Cyclopedia pripúšťa, že samy osebe sú „nedostatočným“ dôkazom Trojice. (Porovnaj 1. Timotejovi 5:21, kde sú spolu uvedení Boh, Kristus a anjeli.)
Texty z Hebrejských Písiem, v ktorých je na Boha použité podstatné meno v množnom čísle
V 1. Mojžišovej 1:1 je titul „Bôh“ preložený zo slova ’Elohim, ktoré predstavuje v hebrejčine množné číslo. Zástancovia Trojice to vysvetľujú ako náznak Trojice. Aj text v 5. Mojžišovej 6:4 obsahuje podľa ich vysvetlenia myšlienku jednoty členov Trojice, keď hovorí: „Hospodin, náš Bôh [z ’Elohim], je jeden Hospodin.“
Tvar množného čísla tu použitého hebrejského podstatného mena je plurál majestátu alebo vznešenosti. (Pozri NAB, St. Joseph Edition, Bible Dictionary, s. 330, tiež New Catholic Encyclopedia, 1967, zv. V, s. 287.) Vôbec nevyjadruje myšlienku viacerých osôb v jednom božstve. Podobne je forma titulu ’elohim použitá v knihe Sudcovia 16:23 pri zmienke o falošnom bohu Dágonovi; sprievodné sloveso je v jednotnom čísle a ukazuje, že sa hovorí iba o jednom bohu. V 1. Mojžišovej 42:30 sa hovorí o Jozefovi ako o „pánovi“ (’adoné, množné číslo vyjadrujúce vznešenosť) Egypta.
Gréčtina nepozná ‚plurál majestátu alebo vznešenosti‘. Preto prekladatelia LXX použili ako ekvivalent slova ’Elohim v 1. Mojžišovej 1:1 ho Theos (Boh, v jednotnom čísle). V Markovi 12:29 je zaznamenaná odpoveď Ježiša, v ktorej cituje 5. Mojžišovu 6:4, a podobne je aj tu použité jednotné číslo ho Theos.
V 5. Mojžišovej 6:4 je v hebrejskom texte použitý dvakrát tetragramaton, a preto by bol správnejší preklad: „Jehova, náš Boh, je jeden Jehova.“ (NS) Izraelský národ, ktorému boli tieto slová adresované, neveril v Trojicu. Babylončania a Egypťania síce uctievali triády bohov, no Izraelu bolo vysvetlené, že Jehova je odlišný.
Texty, z ktorých je možné vyvodiť viac ako iba jeden záver, podľa toho, ktorý biblický preklad sa použije
Ktorý preklad je správny v prípade, že pasáž môže byť z gramatického hľadiska preložená viac ako iba jedným spôsobom? Ten, ktorý je v súlade s ostatnými časťami Biblie. Ak niekto prehliada ostatné časti Biblie a svoj názor zakladá na obľúbenom znení určitého verša, potom jeho viera v skutočnosti neodráža Božie Slovo, ale jeho vlastné názory či názory iných nedokonalých ľudí.
Podľa RP tento text znie: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Bôh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha.“ (NV, EP, SEP, ZŠ prekladajú podobne.) No podľa NS tento text znie: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo bohom. Ten bol na počiatku u Boha.“
Ktorý preklad Jána 1:1, 2 je v súlade s kontextom? Ján 1:18 hovorí: „Boha nikto nikdy nevidel.“ V 14. verši sa píše, že „Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu“. Vo veršoch 1, 2 sa okrem toho píše, že na počiatku bolo „u Boha“. Môže byť niekto u niekoho a zároveň byť tou osobou? V Jánovi 17:3 Ježiš oslovil Otca ako „jediného pravého Boha“; takže Ježiš ako „boh“ iba odráža Otcove božské vlastnosti. — Hebr. 1:3.
Je preklad „boh“ (s neurčitým členom v jazykoch používajúcich členy) v súlade s pravidlami gréckej gramatiky? Niektoré príručky veľmi dôrazne obhajujú názor, že grécky text musí byť preložený „Slovo bol Boh“. No nie všetci s tým súhlasia. Philip B. Harner v článku „Kvalitatívne bezčlenné prísudkové podstatné mená: Marek 15:39 a Ján 1:1“ tvrdí, že klauzuly takého charakteru, ako je v Jánovi 1:1, „keď bezčlenné prísudkové podstatné meno stojí pred slovesom, majú v prvom rade kvalitatívny význam. Značia, že logos má prirodzenosť theos.“ Navrhuje: „Táto klauzula by sa dala možno preložiť ako ‚Slovo malo rovnakú prirodzenosť ako Boh‘.“ (Journal of Biblical Literature, 1973, s. 85, 87) Významnú úlohu teda zohráva skutočnosť, že v tomto texte je slovo theos pri svojom druhom výskyte bez určitého člena (ho) a v tejto vete v gréčtine je postavené pred sloveso. Je zaujímavé, že prekladatelia, ktorí trvajú na tom, že preklad Jána 1:1 má znieť „Slovo bol Boh“, bez váhania použili neurčitý člen pri preklade iných pasáží, kde sa bezčlenné prísudkové podstatné meno v jednotnom čísle objavuje pred slovesom. Tak anglické preklady JB a KJ v Jánovi 6:70 používajú na Judáša Iškariotského slovo „diabol“ s neurčitým členom a v Jánovi 9:17 používajú na Ježiša slovo „prorok“ tiež s neurčitým členom.
John L. McKenzie, SJ, vo svojom Dictionary of the Bible píše: „Ján 1:1 by sa mal presne prekladať ako ‚slovo bolo s Bohom [= Otcom] a slovo bola božská bytosť‘.“ (Hranaté zátvorky od autora. Vydané s nihil obstat a imprimatur.) — New York 1965, s. 317.
V súlade s vyššie uvedenými poznámkami znie tento verš v preklade AT: „Slovo bolo božské“; v Mo: „Logos bol božský“; v NTIV: „slovo bolo bohom“. V svojom nemeckom preklade podal Ludwig Thimme tento verš takto: „Slovo bolo božského druhu.“ Hovoriť o Slove (ktoré sa stalo Ježišom Kristom) ako o „bohu“ je v súlade s tým, ako je tento pojem použitý v ostatných častiach Písiem. Napríklad Žalm 82:1–6 hovorí o ľudských sudcoch v Izraeli ako o „bohoch“ (po hebrejsky ’elohim; po grécky theoi v Jánovi 10:34), pretože boli Jehovovými predstaviteľmi a mali za úlohu oznamovať jeho zákon.
Pozri aj dodatok v NW, s. 1579.
RP znie: „Ježiš im povedal: Ameň, ameň vám hovorím, že prv než bol Abrahám, som ja [po grécky egó eimi].“ (Preklady EP, SEP, AH, NE, KJ, TEV, JB, NAB to prekladajú ako „ja som“, NV a niektoré anglické preklady používajú veľké písmená, aby navodili myšlienku titulu. Tak sa snažia vytvoriť spojenie medzi týmto vyjadrením a 2. Mojžišovou 3:14, kde sa podľa ich prekladu Boh označil titulom „Ja Som“.) No NS prekladá druhú časť Jána 8:58 takto: „Skôr ako bol Abrahám, bol som ja.“ (Podobnú myšlienku vyjadruje AT, Mo a SE.)
Ktorý preklad je v súlade s kontextom? Otázka Židov (57. verš), na ktorú Ježiš odpovedal, súvisela s jeho vekom, a nie s jeho totožnosťou. Ježiš vo svojej odpovedi logicky hovoril o svojom veku, o dĺžke svojej existencie. Je zaujímavé, že nikdy nebola snaha uplatniť egó eimi ako titul na svätého ducha.
A. T. Robertson píše v diele A Grammar of the Greek New Testament in the Light of Historical Research (Gramatika gréckeho Nového zákona vo svetle historického výskumu): „Sloveso [eimi]... Niekedy naozaj vyjadruje existenciu ako prísudok podobne ako ktorékoľvek iné sloveso, tak ako pri [egó eimi] (Ján 8:58).“ — Nashville, Tennessee 1934, s. 394.
Pozri aj dodatok v NW, s. 1582, 1583.
RP znie: „Majte na seba pozor i na celé stádo, v ktorom vás ustanovil Svätý Duch za dozorcov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si dobyl vlastnou krvou.“ (NV, EP, SEP, ŠP prekladajú podobne.) No preklad poslednej časti tohto verša v NS hovorí: „krvou svojho [Syna]“. (NT znie: „krvou svojho vlastného“.)
Ktorý z prekladov je v súlade s tým, čo sa píše v 1. Jána 1:7, kde sa hovorí: „Krv Ježiša Krista, jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu“? (Pozri aj Zjavenie 1:4–6.) Poslal Boh podľa Jána 3:16 svojho jednosplodeného Syna, alebo prišiel on sám ako človek, aby sme mohli mať večný život? Nebola preliata Božia krv, ale krv jeho Syna.
Pozri aj dodatok v NW, s. 1580.
RP znie: „Ktorých sú otcovia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým, Bôh, požehnaný na veky. Ameň.“ (Preklady NV, EP, SEP znejú podobne.) No preklad NS poslednej časti tohto verša znie: „Z ktorých pochádza Kristus podľa tela: Boh, ktorý je nado všetkým, nech je navždy požehnaný. Amen.“ (RS, NE, TEV, NAB, Mo to prekladajú podobne ako NS.)
Hovorí tento verš, že Kristus je „nado všetkým“, a preto je Boh? Alebo sa zmieňuje o Bohu a o Kristovi ako o odlišných osobnostiach a hovorí, že Boh je „nado všetkým“? Ktorý z prekladov Rimanom 9:5 je v súlade s Rimanom 15:5, 6, ktorý odlišuje Boha od Krista Ježiša a potom nabáda čitateľov, aby „oslavovali Boha a Otca našeho Pána Ježiša Krista“? (Pozri aj 2. Korinťanom 1:3 a Efezanom 1:3.) Pouvažujme o tom, čo nasleduje v 9. kapitole Rimanom. Verše 6–13 ukazujú, že uskutočnenie Božieho predsavzatia nezávisí od dedičstva podľa tela, ale od Božej vôle. Verše 14–18 citujú Božie posolstvo faraónovi, ktoré je zaznamenané v 2. Mojžišovej 9:16, aby vyzdvihli skutočnosť, že Boh je nad všetkým. Vo veršoch 19–24 je Božia nadradenosť ďalej znázornená prirovnaním k hrnčiarovi a hlineným nádobám, ktoré hrnčiar robí. Aké vhodné je preto vyjadrenie v 5. verši: „Boh, ktorý je nado všetkým, nech je navždy požehnaný. Amen.“ — NS.
The New International Dictionary of New Testament Theology uvádza: „Rim. 9:5 je predmetom diskusií... Bolo by jednoduché a z lingvistického hľadiska úplne prípustné uplatniť toto vyjadrenie na Krista. Preklad verša by potom znel: ‚Kristus, ktorý je Boh nado všetkým, nech je navždy požehnaný. Amen.‘ No aj vtedy by nebol Kristus postavený do úplne rovnakého postavenia ako Boh, ale bol by to iba opis božskej povahy jeho bytosti, pretože slovo theos je bez člena... No pravdepodobnejšie je vysvetlenie, že výrok je doxológia adresovaná Bohu.“ — Grand Rapids, Michigan 1976, anglický preklad z nemčiny, zv. 2, s. 80.
Pozri aj dodatok v NW, s. 1580, 1581.
RP znie: „Nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu.“ (Preklad v EP je podobný. Preklad v NV znie: „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“.) No podľa prekladu NS posledná časť pasáže znie: „ktorý, hoci bol v Božej podobe, neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil [po grécky harpagmon], totiž aby bol rovný Bohu“. (NT tlmočí rovnakú myšlienku.)
Ktorá z myšlienok je v súlade s kontextom? Verš 5 radí kresťanom napodobňovať Krista vo veci, ktorá sa tu rozoberá. Mohli by byť vyzývaní, aby ‚nepovažovali za lúpež‘, ale za svoje právo „byť rovný Bohu“? Určite nie! Môžu však napodobňovať toho, kto „neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil, totiž aby bol rovný Bohu“. (NS) (Porovnaj 1. Mojžišovu 3:5.) Takýto preklad je v súlade aj s tým, čo povedal sám Ježiš Kristus: „Otec je väčší ako ja.“ — Ján 14:28.
The Expositor’s Greek Testament uvádza: „Nenachádzame žiadnu pasáž, kde by [harpazó] alebo ktorékoľvek odvodené slovo [vrátane harpagmon] malo zmysel ‚ponechať si vo vlastníctve‘, ‚ponechať si‘. Zdá sa, že prakticky bez výnimky má význam ‚uchvátiť‘, ‚násilím vziať‘. Preto nie je prípustné odkloniť sa od pôvodného významu ‚siahať po‘ k úplne odlišnému významu ‚pevne držať‘.“ — Grand Rapids, Michigan 1967, vydal W. Robertson Nicoll, zv. III, s. 436, 437.
RP znie: „V ňom [v Kristovi] prebýva všetka plnosť božstva telesne.“ (Podobnú myšlienku tlmočia aj preklady NV, EP, SEP, ŠP, ZŠ, AH.) No preklad podľa NS znie: „V ňom je celá plnosť božskej podstaty.“ (AT a We majú miesto „božstva“ slovo „božská prirodzenosť“. Porovnaj 2. Petra 1:4.)
Musíme pripustiť, že nie všetci vykladajú Kolosanom 2:9 rovnako. Čo je však v súlade s ostatnými časťami inšpirovaného listu Kolosanom? Má Kristus v sebe niečo, čo mu patrí, pretože je Bohom, súčasťou Trojice? Alebo mu začala patriť „plnosť“, ktorá v ňom prebýva, na základe rozhodnutia niekoho iného? Kolosanom 1:19 (RP) hovorí, že v Kristovi prebýva plnosť, pretože „sa zaľúbilo Otcovi“, aby to tak bolo. ZŠ hovorí, že „Boh totiž chcel“.
Pouvažujme o bezprostrednom kontexte Kolosanom 2:9: Vo verši 8 sú čitatelia varovaní, aby neboli odvedení tými, ktorí obhajujú filozofiu a ľudské tradície. Dozvedajú sa tiež, že v Kristovi „sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti“, a sú nabádaní ‚v ňom chodiť‘ a byť v ňom „zakorenení a budovaní na ňom a upevňovaní vo viere“. (Verše 3, 6, 7) V ňom, a nie v zakladateľoch a učiteľoch ľudských filozofií, prebýva určitá vzácna „plnosť“. Chcel tým Pavol povedať, že táto „plnosť“, ktorá bola v Kristovi, robila Krista samotným Bohom? Nie, pretože podľa Kolosanom 3:1 „sedí Kristus po pravici Boha“. — Pozri NV, EP, SEP, ZŠ, AH.
Podľa slovníka Greek-English Lexicon od Liddella a Scotta theotés (tvar v nominatíve, z ktorého je odvodené slovo theotétos) znamená „božstvo, božská prirodzenosť“. (Oxford 1968, s. 792) Ježišovo „božstvo“ alebo „božská prirodzenosť“ ho nerobí ako Božieho Syna rovným Otcovi a ani ho to nerobí rovnako večným, ako je Otec, podobne ako skutočnosť, že je niekto „človekom“, alebo to, že má „ľudskú prirodzenosť“, neznamená, že všetci ľudia sú si rovní alebo že sú rovnako starí.
RS znie: „Očakávajúc požehnanú nádej, príchod slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.“ No preklad NS znie: „Čakáme na šťastnú nádej a na slávne zjavenie veľkého Boha a nášho Záchrancu Ježiša Krista.“ (Podobný preklad je v NV, EP, SEP.)
Aký preklad je v súlade s textom v Títovi 1:4, ktorý hovorí o ‚Bohu Otcovi a Kristovi Ježišovi, našom Spasiteľovi‘? Hoci Biblia hovorí o Bohu, že je aj Spasiteľom, tento text jasne rozlišuje medzi ním a Kristom Ježišom, prostredníctvom ktorého Boh poskytuje záchranu.
Niektorí argumentujú, že Títovi 2:13 naznačuje, že Kristus je aj Bohom, aj Spasiteľom. Je zaujímavé, že hoci RS, NE, TEV, JB prekladajú Títovi 2:13 spôsobom, ktorý pripúšťa takýto názor, nedržia sa tohto pravidla pri preklade 2. Tesaloničanom 1:12. Henry Alford v diele The Greek Testament uvádza: „Chcel by som vysloviť tvrdenie, že [preklad Títovi 2:13, ktorý jasne rozlišuje medzi Bohom a Kristom] spĺňa všetky gramatické požiadavky vety: tento preklad je pravdepodobnejší z hľadiska skladby a kontextu a viac zodpovedá spôsobu, akým Apoštol písal.“ — Boston 1877, zv. III, s. 421.
Pozri aj dodatok v NW, s. 1581, 1582.
RP znie: „Ale o Synovi hovorí: Tvoj trón, ó, Bože, na vek veku.“ (NV, EP, SEP, ZŠ to prekladajú podobne.) No preklad podľa NS znie: „Ale o Synovi: ‚Boh je navždy tvojím trónom.‘“ (Rovnakú myšlienku tlmočia preklady AT a Mo.)
Ktoré vyjadrenie je v súlade s kontextom? V predchádzajúcich veršoch sa píše, že Boh hovorí, a nie že by bol oslovovaný; v nasledujúcom verši je použité vyjadrenie „tvoj Bôh“, ktoré ukazuje, že nie je oslovovaný Najvyšší Boh, ale ctiteľ tohto Boha. Hebrejom 1:8 cituje zo Žalmu 45:6 (45:7, RP), ktorý bol pôvodne adresovaný ľudskému kráľovi Izraela. Biblický pisateľ tohto žalmu si pochopiteľne nemyslel, že jeho ľudský kráľ je Všemohúci Boh. Tento žalm podľa EP znie: „Tvoj trón je Božím trónom.“ (Preklad podľa NE znie: „Tvoj trón je ako Boží trón.“ JP: „Tvoj trón je daný od Boha.“) O Šalamúnovi, kráľovi, ktorému bol pravdepodobne 45. žalm pôvodne adresovaný, sa hovorilo, že sedí ‚na Jehovovom tróne‘. (1. Par. 29:23, NS) V súlade so skutočnosťou, že Boh je „trónom“ čiže Zdrojom a Podporovateľom Kristovho postavenia ako Kráľa, Daniel 7:13, 14 a Lukáš 1:32 ukazuje, že túto moc mu udeľuje Boh.
Hebrejom 1:8, 9, cituje zo Žalmu 45:6, 7 (45:7, 8, RP), o ktorom biblický učenec B. F. Westcott uvádza: „LXX pripúšťa dva spôsoby prekladu: [ho theos] môže byť v oboch prípadoch chápaný ako vokatív (tvoj trón, ó Bože... preto, ó Bože, tvoj Boh...) alebo môže byť chápaný v prvom prípade ako podmet (alebo prísudok) (Boh je tvoj trón alebo tvoj trón je Boh...) a v druhom prípade ako prístavok k výrazu [ho theos su] (preto Boh, áno, tvoj Boh...)... Je sotva pravdepodobné, že [’Elohim] mohlo byť v origináli adresované kráľovi. Preto argumenty svedčia proti názoru, že [ho theos] v LXX predstavuje vokatív. A tak celkove sa zdá najlepšie prijať pre prvú časť vety preklad: Boh je tvoj trón (alebo tvoj trón je Boh) čiže ‚tvoje kráľovstvo je založené na Bohu, na nepohnuteľnej Skale‘.“ — The Epistle to the Hebrews, Londýn 1889, s. 25, 26.
RP znie: „Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno. A traja sú, ktorí svedčia na zemi: Duch, voda a krv. A tí traja sú v jedno.“ (AH takisto obsahuje túto trinitársku pasáž.) No NS neobsahuje slová „na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno. A traja sú, ktorí svedčia na zemi.“ (Trinitársku pasáž vynechávajú alebo ju uvádzajú v hranatej zátvorke aj preklady NV, EP, SEP, ZŠ.)
V súvislosti s touto trinitárskou pasážou textový kritik F. H. A. Scrivener napísal: „Bez váhania môžeme vyjadriť presvedčenie, že tieto sporné slová nenapísal Sv. Ján; že pôvodne sa dostali do latinských odpisov v Afrike z ich okraja, kam sa dostali ako náboženská a ortodoxná poznámka k 8. veršu; že z latinčiny potom prenikli do dvoch či troch neskorých gréckych kódexov, a tak do tlačeného gréckeho textu, kde vôbec nemajú oprávnené miesto.“ — A Plain Introduction to the Criticism of the New Testament, Cambridge 1883, tretie vyd., s. 654.
Pozri aj poznámku pod čiarou v ZŠ a dodatok v NW, s. 1580.
Ďalšie texty, ktoré podľa zástancov Trojice údajne vyjadrujú prvky ich dogmy
Všimni si, že prvý z týchto textov hovorí iba o Synovi; druhý hovorí o Otcovi a Synovi; ani jeden nehovorí o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu a nikde sa nehovorí, že by tvorili jedného Boha.
Chcel Ježiš v týchto veršoch povedať, že sa sám vzkriesi z mŕtvych? Znamená to, že Ježiš je Boh, pretože v Skutkoch 2:32 sa píše, že „Ježiša vzkriesil Boh“? Vôbec nie. Takýto názor by bol v rozpore s Galaťanom 1:1, kde sa vzkriesenie Ježiša pripisuje Otcovi, a nie Synovi. Podobný spôsob vyjadrenia je použitý v Lukášovi 8:48, kde je citovaný Ježiš, ako jednej žene povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Uzdravila sa žena sama? Nie; bola uzdravená mocou od Boha prostredníctvom Krista, ktorý ju uzdravil, pretože mala vieru. (Luk. 8:46; Sk. 10:38) Podobne Ježiš svojou dokonalou poslušnosťou v čase, keď bol človekom, poskytol morálny základ na to, aby ho Otec mohol vzkriesiť z mŕtvych, a tým potvrdiť Ježiša ako Božieho Syna. Pre jeho verný životný beh sa dalo oprávnene povedať, že sám Ježiš bol zodpovedný za svoje vzkriesenie.
A. T. Robertson v knihe Word Pictures in the New Testament píše: „Spomeňme si [Jána] 2:19, kde Ježiš povedal: ‚A do troch dní ho postavím.‘ Nemyslel tým, že sa vzkriesi on sám nezávisle od Otca ako aktívneho činiteľa (Rim. 8:11).“ — New York 1932, zv. V, s. 183.
Myslel Ježiš slovami „Ja a Otec sme jedno“, že sú si rovní? Niektorí zástancovia Trojice tvrdia, že áno. No v Jánovi 17:21, 22 sa Ježiš za svojich nasledovníkov modlil: „Aby boli všetci jedno,“ a potom dodal: „aby boli jedno, jako sme my jedno“. Na všetkých týchto miestach použil to isté grécke slovo (hen) pre slovo „jedno“. Všetci Ježišovi učeníci sa očividne nestávajú časťou Trojice. Získavajú však s Otcom a Synom jednotu v predsavzatí, taký istý druh jednoty, aký zjednocuje Boha a Krista.
Do akej pozície sa dostávajú tí, ktorí lipnú na náuke o Trojici?
Stavia ich to do veľmi nebezpečnej pozície. Doklady nesporne svedčia o tom, že dogma o Trojici sa v Biblii nenachádza a nie je ani v súlade s tým, čo Biblia učí. (Pozri predchádzajúce strany.) Hrubo skresľuje predstavu o pravom Bohu. No Ježiš povedal: „Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (Ján 4:23, 24, EP) Tým dal Ježiš jasne najavo, že tí, ktorí neuctievajú Boha ‚v pravde‘, v súlade s pravdou predloženou v Božom vlastnom Slove, nie sú ‚pravými ctiteľmi‘. Židovským náboženským vodcom prvého storočia Ježiš povedal: „Zbavili [ste] prikázanie Božie moci pre svoje podané ustanovenie. Pokrytci, dobre prorokoval o vás Izaiáš, keď povedal: Tento ľud sa mi blíži svojimi ústami a rtami ma ctí, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. Lež nadarmo ma ctia učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí.“ (Mat. 15:6–9, RP) Rovnako to platí aj na tých členov dnešného kresťanstva, ktorí sa radšej zastávajú ľudských tradícií ako jasných biblických právd.
Atanaziánske vyznanie viery (v angličtine) hovorí, že členovia Trojice sú „nepochopiteľní“. Učitelia tejto náuky ju často označujú za „tajomstvo“. Je jasné, že Ježiš nemal na mysli takéhoto trojjediného Boha, keď povedal: „My uctievame, čo poznáme.“ (Ján 4:22, MJ) Naozaj poznáš Boha, ktorého uctievaš?
Všetci stojíme pred závažnými otázkami: Naozaj milujeme pravdu? Skutočne túžime po schválenom vzťahu k Bohu? Nie všetci ľudia úprimne milujú pravdu. Pre mnohých je dôležitejšie schválenie príbuzných a priateľov než láska k pravde a k Bohu. (2. Tes. 2:9–12; Ján 5:39–44) No ako povedal Ježiš vo vrúcnej modlitbe svojmu nebeskému Otcovi: „To znamená večný život, že prijímajú poznanie o tebe, jedinom pravom Bohu, a o tom, ktorého si vyslal, o Ježišovi Kristovi.“ (Ján 17:3, NS) A Žalm 144:15 pravdivo uvádza: „Šťastný je ľud, ktorého Bohom je Jehova!“ — NS.
Ak niekto povie:
‚Veríte v Trojicu?‘
Mohol by si odpovedať: ‚V našej dobe je táto viera veľmi rozšírená. Ale vedeli ste, že Ježiš a jeho nasledovníci Trojicu nevyučovali? My uctievame toho, o kom Ježiš povedal, že ho máme uctievať.‘ Potom môžeš dodať: 1. ‚Ježiš vyučoval, že najväčšie prikázanie je toto... (Mar. 12:28–30).‘ 2. ‚Ježiš nikdy netvrdil, že je rovný Bohu. Povedal... (Ján 14:28).‘ 3. ‚Aký je teda pôvod náuky o Trojici? Všimnite si, čo o tom hovoria známe encyklopédie. (Pozri strany 337, 338.)‘
Alebo by si mohol povedať: ‚Nie, neverím. Viete, v Biblii sú texty, ktoré s touto vierou vôbec neviem dať do súladu. Jeden z nich je napríklad tento. (Mat. 24:36) Možno, že mi to dokážete vysvetliť.‘ Potom môžeš dodať: 1. ‚Ak je Syn rovný Otcovi, ako je potom možné, že Otec vie o veciach, ktoré Syn nevie?‘ Ak dotyčný odpovie, že to platí iba v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou, spýtaj sa: 2. ‚Ale prečo o tom nevie svätý duch?‘ (Ak dotyčný prejavuje úprimný záujem o pravdu, ukáž mu, čo o Bohu hovorí Biblia. [Žalm 83:18; Ján 4:23, 24])
Ďalšia možnosť: ‚Veríme v Ježiša Krista, ale neveríme v Trojicu. Prečo? Pretože veríme tomu, čomu veril o Kristovi aj apoštol Peter. Všimnite si, čo povedal... (Mat. 16:15–17)‘
Ďalší návrh: ‚Zistil som, že nie každý myslí na to isté, keď hovorí o Trojici. Možno by som mohol na vašu otázku lepšie odpovedať, keby som vedel, čo pod Trojicou chápete.‘ Potom môžeš dodať: ‚Vážim si vaše vysvetlenie. No ja verím iba tomu, čo učí Biblia. Našli ste niekedy slovo „Trojica“ v Biblii?... (Pozri sa do konkordancie v tvojej Biblii.) Ale zmieňuje sa Biblia o Kristovi?... Áno, a my v neho veríme. Všimnite si tu v konkordancii, že jedna z odvolávok pod heslom „Kristus“ je Matúš 16:16. (Prečítaj text.) To je to, čomu verím.‘
Alebo by si mohol odpovedať (ak dotyčný konkrétne poukazuje na Jána 1:1): ‚Poznám tento verš. Niektoré preklady tu uvádzajú, že Ježiš je „Boh“, a iné, že je „boh“. Prečo je to tak?‘ 1. ‚Mohlo by to byť z toho dôvodu, že v ďalšom verši sa uvádza, že bol „u Boha“?‘ 2. ‚Mohlo by to súvisieť s tým, čo je zapísané tu v Jánovi 1:18?‘ 3. ‚Uvažovali ste niekedy o tom, či sám Ježiš niekoho uctieva ako Boha? (Ján 20:17)‘
‚Veríte v Kristovo božstvo?‘
Mohol by si odpovedať: ‚Áno, samozrejme, že verím. No možno nemyslíme na to isté, keď hovoríme o „Kristovom božstve“.‘ Potom môžeš dodať: 1. ‚Prečo to hovorím? Hoci v Izaiášovi 9:6 je Ježiš Kristus opísaný ako „Mocný Boh“, výrazom Všemohúci Boh Biblia označuje iba jeho Otca.‘ 2. ‚Všimnite si aj to, že v Jánovi 17:3 hovorí Ježiš o svojom Otcovi ako o „jedinom pravom Bohu“. A tak Ježiš môže byť nanajvýš odleskom pravého Boha.‘ 3. ‚Čo sa od nás žiada, ak sa chceme páčiť Bohu? (Ján 4:23, 24)‘