Spravodlivosť nie podľa ústneho podania

„Ak vaša spravodlivosť nebude hojnejšia ako spravodlivosť znalcov Písma a farizejov, určite nevojdete do nebeského kráľovstva.“ — MATÚŠ 5:20.

 1, 2. Čo sa stalo tesne pred Ježišovou Kázňou na vrchu?

JEŽIŠ strávil noc na vrchu. Nad hlavou sa mu rozprestieralo hviezdnaté nebo. V kríkoch šuchotali drobné nočné živočíchy. Na východe vlny Galilejského jazera špliechali o breh. Ale Ježiš si sotva uvedomoval pokojnú chlácholivú krásu okolo seba. Strávil noc v modlitbe k svojmu nebeskému Otcovi Jehovovi. Potreboval Otcovo vedenie. Pred sebou mal rozhodujúci deň.

² Na východe sa obloha začala rozjasňovať. Vtáci sa začali hýbať a tíško švitoriť. Poľné kvety sa jemne vlnili vo vánku. Keď nad obzorom zasvitli prvé slnečné lúče, Ježiš zavolal svojich učeníkov a vybral si z nich dvanásť apoštolov. Potom so všetkými zišiel po úbočí vrchu. Bolo vidno, ako sem prúdia zástupy z Galiley, Týru a Sidonu, Judey a Jeruzalema. Prišli, aby ich uzdravil z chorôb. Jehovova sila vychádzala z Ježiša a mnohí, ktorí sa ho dotkli, boli uzdravení. Prišli aj preto, aby počuli jeho slová, ktoré pôsobili ako liečivý balzam na ich utrápené duše. — Matúš 4:25; Lukáš 6:12–19.

 3. Prečo boli učeníci a zástupy plné očakávania, keď Ježiš začal hovoriť?

³ Bývalo zvykom, že rabbi si pri formálnejšom vyučovaní sadol, a v to jarné ráno roku 31 n. l. to urobil aj Ježiš, zrejme na rovnejšej ploche vyššie na úbočí vrchu. Keď to videli jeho učeníci a zástupy, uvedomili si, že sa bude diať čosi zvláštne, a tak sa zhromaždili okolo neho plní očakávania. Len čo začal hovoriť, už čakali na jeho slová; keď neskôr dohovoril, žasli nad tým, čo počuli. Pozrime sa, prečo. — Matúš 7:28.

Dva druhy spravodlivosti

 4. a) O aké dva druhy spravodlivosti sa viedol spor? b) Aký bol účel ústneho podania? Splnil sa?

⁴ V Kázni na vrchu zaznamenanej v evanjeliu podľa Matúša 5:1–7:29 a Lukáša 6:17–49 Ježiš ostro postavil proti sebe dve triedy: znalcov Písma a farizejov a prostý utláčaný ľud. Hovoril o dvoch druhoch spravodlivosti — o spravodlivosti pokryteckých farizejov a o pravej Božej spravodlivosti. (Matúš 5:6, 20) Farizejská samospravodlivosť mala korene v ústnom podaní. To vzniklo v druhom storočí pred n. l. ako „ohrada okolo Zákona“, aby ich chránila pred vplyvom helenizmu (gréckej kultúry). Začalo sa naň pozerať ako na súčasť Zákona. Znalcovia Písma dokonca kládli ústne podanie nad písaný Zákon. Mišna hovorí: „Väčšiu prísnosť vyžaduje dodržiavanie slov znalcov Písma [ich ústneho podania], ako zachovávanie slov písaného Zákona.“ A tak namiesto „ohrady okolo Zákona“, ktorá mala byť na jeho ochranu, ústne podanie oslabovalo Zákon a urobilo ho neplatným, ako povedal Ježiš: „Opustili ste Božie prikázania a pridržiavate sa ľudského podania.“ — Marek 7:5–9; Matúš 15:1–9.

 5. a) V akom stave boli prostí ľudia, ktorí si prišli vypočuť Ježiša, a ako sa na nich pozerali znalci Písma a farizeji? b) Prečo bolo ústne podanie ťažkým bremenom na pleciach prostých ľudí?

⁵ Prostí ľudia, ktorí sa zbiehali počuť Ježiša, boli duchovne zbedačení, boli „zmietaní sem i tam ako ovce bez pastiera“. (Matúš 9:36) Znalci Písma a farizeji sa im vyzývavo s domýšľavosťou posmievali, nazývajúc ich amhaarec (ľud zeme) a pohŕdali nimi ako nevzdelanými prekliatymi hriešnikmi, nehodnými vzkriesenia, lebo nedodržujú ústne podanie. V Ježišových časoch sa toto ústne podanie už tak rozrástlo, že sa stalo akoby stiesňujúcou bažinou zákonníckeho malicherného puntičkárstva, zaťaženou časovo náročnými obradnými rituálmi, ktoré nemohol dodržiavať žiaden pracujúci človek. Nie div, že Ježiš ústne podanie otvorene odsúdil ako ‚ťažké bremeno na pleciach ľudí‘. — Matúš 23:4; Ján 7:45–49.

 6. Čo bolo prekvapujúce na Ježišovom prvom výroku a akú zmenu naznačoval vo vzťahu k jeho učeníkom, k znalcom Písma a farizejom?

⁶ Keď si Ježiš sadol na úpätí vrchu, tí, ktorí prišli k nemu počúvať ho, boli jeho učeníci a duchovne vyhladované zástupy. Pre ne museli byť jeho úvodné slová prekvapujúce. ‚Šťastní sú chudobní, šťastní sú hladní, šťastní sú plačúci, šťastní sú nenávidení‘. Ale kto môže byť šťastný, keď je chudobný, hladný, plačúci a nenávidený? A o bohatých, sýtych, smejúcich sa a obdivovaných povedal: beda im! (Lukáš 6:20–26) Ježiš v niekoľkých slovách zvrátil všetko bežné hodnotenie a uznávané ľudské normy. Bol to dramatický zvrat, ktorý súhlasil s Ježišovými neskoršími slovami: „Každý, kto sa vyvyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude vyvýšený.“ — Lukáš 18:9–14.

 7. Aký účinok museli mať Ježišove slová na duchovne vyhladovaný zástup, ktorý ho počúval?

⁷ Na rozdiel od samoľúbych znalcov Písma a farizejov, tí, ktorí toho rána prišli za Ježišom, si boli vedomí svojho smutného duchovného stavu. Jeho úvodné slová ich museli naplniť nádejou: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby, lebo im patrí nebeské kráľovstvo.“ A ako sa povzniesol ich duch, keď povedal: „Šťastní sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení!“ (Matúš 5:3, 6; Ján 6:35; Zjavenie 7:16, 17) Mali byť naplnení spravodlivosťou, ale nie farizejskou.

Nestačí byť „spravodlivý pred ľuďmi“

 8. Prečo sa asi niektorí čudovali, že by ich spravodlivosť mohla prevyšovať spravodlivosť znalcov Písma a farizejov, ale prečo to musí byť tak?

⁸ „Ak vaša spravodlivosť nebude hojnejšia ako spravodlivosť znalcov Písma a farizejov, určite nevojdete do nebeského kráľovstva,“ povedal Ježiš. (Matúš 5:17–20; pozri Marka 2:23–28; 3:1–6; 7:1–13.) Niektorí si určite mysleli: ‚Spravodlivejší ako farizeji? Postia sa, modlia sa, dávajú desiatky, almužny a život trávia štúdiom Zákona. Ako môže byť naša spravodlivosť väčšia ako ich?‘ Ale musela byť hojnejšia. Ľudia mali azda k farizejom veľkú úctu, ale Boh nie. Pri jednej príležitosti im Ježiš povedal: „Vy sa vyhlasujete pred ľuďmi za spravodlivých, ale Boh pozná vaše srdce, lebo čo je u ľudí povýšené, je v Božích očiach ohavné.“ — Lukáš 16:15.

 9–11. a) Ako mohli znalcovia Písma a farizeji podľa svojej mienky získať spravodlivé postavenie pred Bohom? b) Akým druhým spôsobom chceli dosiahnuť spravodlivosť? c) Na aký tretí spôsob sa spoliehali a akými slovami ho apoštol Pavol odsúdil na neúspech?

⁹ Rabíni si vytvárali vlastné pravidlá na získanie spravodlivosti. Jedným pravidlom bola zásluha pôvodu od Abraháma: „Učeníci nášho otca Abraháma sa tešia z tohoto sveta a zdedia aj budúci svet.“ (Mišna) Azda práve pred týmto ústnym podaním vystríhal Ján Krstiteľ farizejov, keď prišli k nemu: „Prinášajte ovocie, ktoré zodpovedá pokániu; a nenamýšľajte si, že si smiete nahovárať: ‚Veď máme otca Abraháma [ako keby to stačilo]“. — Matúš 3:7–9; pozri aj Jána 8:33, 39.

¹⁰ Druhý spôsob na získanie spravodlivosti bol podľa nich dávanie almužny. Dve apokryfické knihy napísané zbožnými Židmi počas druhého storočia pred n. l. odzrkadľujú tradičný názor. Jeden výrok z Tobiášovej knihy hovorí: „Lebo almužna vyslobodzuje od smrti, očisťuje od hriechov.“ (12:9, Písmo sväté starého zákona) Kniha Šírachova (Ekleziastikus) s tým súhlasí: „Horiaci oheň zadúša voda, tak sa protiví hriechu dobrý čin.“ — 3:33, Písmo sväté starého zákona.

¹¹ Tretí spôsob, ako sa usilovať o spravodlivosť, boli skutky Zákona. Ústne podanie učilo, že ak sú skutky človeka prevažne dobré, bude zachránený. Súd „sa vykoná podľa prevahy dobrých alebo zlých skutkov.“ (Mišna) Aby mali pred súdom priaznivé postavenie, snažili sa „dosiahnuť zásluhy, ktoré prevážia hriechy“. Ak dobré skutky prevyšovali zlé skutky o jeden — bude zachránený — ako keby Boh súdil tak, že ráta ich malicherné skutky! (Matúš 23:23, 24) Z Pavlových slov vyplýva správny pohľad: „Preto zo skutkov Zákona nebude pred ním [Bohom] žiadne telo vyhlásené za spravodlivé.“ (Rimanom 3:20) Kresťanská spravodlivosť musí byť určite väčšia, ako spravodlivosť znalcov Písma a farizejov!

„Počuli ste, že bolo povedané“

12. a) Čím sa odlišuje Ježišov spôsob uvádzania odkazov na Hebrejské písma v Kázni na vrchu od toho, ako to robieval obyčajne, a prečo? b) Čo sa môžeme naučiť zo šiesteho použitia výroku „bolo povedané“?

¹² Keď Ježiš citoval z Hebrejských písiem, povedal: „Je napísané.“ (Matúš 4:4, 7, 10) Ale v Kázni na vrchu šesťkrát uviedol výroky z Hebrejských písiem slovami: „Bolo povedané.“ (Matúš 5:21, 27, 31, 33, 38, 43) Prečo? Lebo sa odvolával na Písma vysvetľované vo svetle farizejského ústneho podania, ktoré protirečilo Božím prikázaniam. (5. Mojžišova 4:2; Matúš 15:3) Je to zjavné z Ježišovho šiesteho a posledného vyhlásenia: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Budeš milovať svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘“ Ale mojžišovský Zákon nehovoril: „Budeš nenávidieť svojho nepriateľa.“ Hovorili to znalci Písma a farizeji. Bol to ich výklad zákona o láske k blížnemu — k židovskému blížnemu a nikomu inému.

13. Ako Ježiš vystríha pred začiatkom správania, ktoré by sa mohlo skončiť vraždou?

¹³ Zamysli sa teraz nad prvým zo šiestich výrokov. Ježiš povedal: „Počuli ste, že tým za starých čias bolo povedané: ‚Nezavraždíš; ktokoľvek sa dopustí vraždy, bude sa zodpovedať pred súdom.‘ Ale ja vám hovorím, že každý, kto prechováva hnev proti svojmu bratovi, bude sa zodpovedať pred súdom.“ (Matúš 5:21, 22) Hnev v srdci môže spôsobiť urážlivú reč a odsúdenie a v konečnom dôsledku vraždu. Dlhotrvajúci hnev prechovávaný v srdci môže byť smrtonosný: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ — 1. Jána 3:15.

14. Ako nám Ježiš radí, aby sme ani nevkročili na cestu, ktorá vedie do cudzoložstva?

¹⁴ Ježiš ďalej povedal: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš.‘ Ale ja vám hovorím, že každý, kto sa stále pozerá na nejakú ženu tak, aby k nej vzplanul vášňou, už s ňou vo svojom srdci scudzoložil.“ (Matúš 5:27, 28) Chceš sa nedopustiť cudzoložstva? Nuž ani nekráčaj k nemu a neuvažuj o ňom. Stráž svoje srdce, kde majú takéto veci pôvod. (Príslovia 4:23; Matúš 15:18, 19) Jakob 1:14, 15 varuje: „Každý je pokúšaný tým, že je priťahovaný a lákaný vlastnou žiadosťou. Keď sa potom žiadosť stane plodnou, porodí hriech; a keď je hriech vykonaný, splodí smrť.“ Ľudia niekedy hovoria: ‚Nezačínaj, čo nemôžeš dokončiť.‘ Ale v tomto prípade by sme mohli povedať: ‚Nezačínaj, čo nemôžeš zastaviť.‘ Boli takí, ktorí si zachovali vernosť, aj keď im hrozila smrť z rúk popravčej čaty, a neskôr podľahli zákernej pasci sexuálnej nemravnosti.

15. Ako sa Ježišov postoj k rozvodu úplne odlišoval od postoja šíreného židovským ústnym podaním?

¹⁵ Prichádzame k Ježišovmu tretiemu výroku. Povedal: „Ďalej bolo povedané: ‚Každý, kto sa rozvádza so svojou manželkou, nech jej dá potvrdenie o rozvode.‘ Avšak ja vám hovorím, že každý, kto sa rozvádza so svojou manželkou z iného dôvodu ako pre smilstvo, vystavuje sa cudzoložstvu, pretože každý, kto sa žení s rozvedenou [rozvedenou na inom základe ako pre sexuálnu nemravnosť], cudzoloží.“ (Matúš 5:31, 32) Niektorí Židia zaobchádzali so svojimi manželkami zradne a rozvádzali sa s nimi pre maličkosti. (Malachiáš 2:13–16; Matúš 19:3–9) Ústne podanie dovoľovalo mužovi rozviesť sa s manželkou „dokonca keď pripálila obed“ alebo „keď našiel inú, krajšiu ako ona“. — Mišna.

16. Aký židovský zvyk urobil prísahu bezvýznamnou a aký postoj zaujal Ježiš?

¹⁶ Ježiš pokračoval v podobnom duchu: „Opäť ste počuli, že bolo povedané tým za starých čias: ‚Nebudeš prisahať, ak nesplníš‘... Avšak ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte.“ V tom čase Židia zneužívali prísahu a veľakrát prisahali kvôli maličkostiam a nesplnili ich. Ale Ježiš povedal: „Vôbec neprisahajte... Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie.“ Jeho pravidlo bolo jednoduché: Hovor vždy pravdu, aby si nemusel svoje slovo zaručovať prísahou. Vyhraď si prísahu na dôležité veci. — Matúš 5:33–37; porovnaj 23:16–22.

17. Akú lepšiu cestu ako „oko za oko a zub za zub“ učil Ježiš?

¹⁷ Ježiš ďalej povedal: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub.‘ Ale ja vám hovorím: Neodporujte tomu, kto je zlý; ale každému, kto ťa udrie po pravom líci, obráť k nemu i druhé.“ (Matúš 5:38–42) Ježiš tu nehovorí o údere, ktorý má ublížiť, ale o urážlivej facke opakom ruky. Nezníž sa a neodpovedaj na urážku urážkou. Odmietaj odplácať zlé zlým. Radšej odplácaj dobrom a „stále premáhaj zlo dobrom“. — Rimanom 12:17–21.

18. a) Ako Židia zmenili zákon o láske k blížnemu, ale ako proti tomu vystúpil Ježiš? b) Ako odpovedal Ježiš istému zákonníkovi, ktorý chcel obmedziť jeho uplatnenie?

¹⁸ V šiestom, poslednom príklade Ježiš jasne dokázal, ako bol mojžišovský Zákon oslabený rabínskym podaním: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Budeš milovať svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Stále milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ (Matúš 5:43, 44) Písaný mojžišovský Zákon nekladie láske žiadne hranice: „Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba.“ (3. Mojžišova 19:18, RP) Farizeji prehliadali toto prikázanie a vyhli sa mu tak, že výraz „blížny“ obmedzili na tých, ktorí dodržiavali ústne podanie. Preto keď Ježiš neskôr pripomenul istému znalcovi Zákona prikázanie ‚milovať blížneho ako seba‘, muž sa vykrúcal: „Kto je v skutočnosti môj blížny?“ Ježiš odpovedal znázornením o milosrdnom Samaritánovi — buď blížnym tomu, kto ťa potrebuje. — Lukáš 10:25–37.

19. Akým Jehovovým prístupom k zlým by sme sa mali podľa Ježiša riadiť?

¹⁹ Pokračujúc v tejto kázni Ježiš povedal, že ‚Boh prejavil lásku zlým. Pôsobí, aby im svietilo slnko a padal na nich dážď. Na tom, že milujete tých, ktorí milujú vás, nie je nič zvláštne. To robia aj zlí. Nie je dôvod za to niekoho odmeňovať. Prejavte sa ako Boží synovia! Napodobňujte ho! Buďte blížnymi všetkým a milujte svojho blížneho a tak „buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.‘“ (Matúš 5:45–48) Je to vysoká norma, ku ktorej nás vyzýva! A aká nedostatočná je oproti nej spravodlivosť znalcov Písma a farizejov!

20. Ako Ježiš rozšíril, prehĺbil a dokonca vyvýšil účinok mojžišovského Zákona namiesto toho, aby ho rušil?

²⁰ Keď sa Ježiš odvolal na časti Zákona, dodal: „Avšak ja vám hovorím.“ Nechcel tým odsúdiť mojžišovský Zákon a nahradiť ho niečím iným. Ale prehĺbil ho a rozšíril jeho silu tak, že ukázal ducha, ktorého odzrkadľoval. Vyšší zákon bratstva posudzuje trvajúci hnev ako vraždu. Vyšší zákon čistoty odsudzuje neprestajné žiadostivé myšlienky ako cudzoložstvo. Vyšší zákon manželstva zavrhuje ľahkovážny rozvod ako cestu, ktorá vedie k novému cudzoložnému manželstvu. Vyšší zákon pravdy vysvetľuje, že omieľanie prísah je zbytočné. Vyšší zákon miernosti odsúva pomstu nabok. Vyšší zákon lásky volá po zbožnej láske, ktorá nepozná hranice.

21. Čo odhalilo Ježišovo poučenie o rabínskej samospravodlivosti a čo sa mali zástupy ešte dozvedieť?

²¹ Aký hlboký účinok museli mať tieto nezvyklé napomenutia na tých, ktorí ich počuli prvýkrát. Aká bezcenná bola pokrytecká samospravodlivosť, ktorá vyplývala z otroctva rabínskemu podaniu! Ale keď Ježiš pokračoval vo svojej Kázni na vrchu, zástupy hladujúce a smädné po Božej spravodlivosti sa mali presnejšie dozvedieť, ako ju dosiahnuť. A to sa dozvieme z nasledujúceho článku.

 1, 2. Ako zvrátili znalci Písma a farizeji skutky, ktoré boli samé o sebe dobré, a ako vystríhal Ježiš svojich nasledovníkov?

ZNALCI Písma a farizeji hľadali spravodlivosť podľa seba, a nie podľa Boha. Ba čo viac, keď robili dobré skutky, robili to z pokrytectva, aby ich ľudia videli. Neslúžili Bohu, ale vlastnej márnivosti. Ježiš svojich učeníkov vystríhal pred takým divadlom: „Dajte dobrý pozor, aby ste neboli spravodliví pred ľuďmi len preto, aby vás videli, inak nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je v nebesiach.“ — Matúš 6:1.

² Jehova si cení tých, ktorí dávajú chudobným — ale nie takých, ktorí dávajú ako farizeji. Ježiš varoval svojich nasledovníkov pred tým, aby ich napodobňovali: „Teda keď dávaš dary milosrdenstva, netrúb pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Pravdu vám hovorím, tí majú svoju plnú odmenu.“ — Matúš 6:2.

 3. a) Ako dostali znalci Písma a farizeji úplnú odmenu za svoje dávanie? b) Ako sa odlišoval Ježišov postoj k dávaniu?

³ Grécke slovo pre „majú plnú...“ (apecho) je výraz, ktorý sa často objavoval na obchodných potvrdenkách. Jeho použitie v Kázni na vrchu (Matúš 6:2, 5, 16) naznačuje, že „dostali svoju plnú odmenu“, čiže „podpísali potvrdenie svojej odmeny; ich právo na prijatie vlastnej odmeny sa uskutočnilo, ako keby už na ňu dostali potvrdenie“. (Výkladový slovník slov Nového zákona, angl., od W. E. Vinea) Dary chudobným sa verejne dávali na uliciach, v synagógach sa oznamovali mená darcov. Tí, ktorí dávali väčšie obnosy, boli poctení tak, že pri bohoslužbe sedeli vedľa rabínov. Dávali, aby ich ľudia videli a oslavovali ich, takže mohli potvrdiť prijatie odmeny za dávanie ako „úplne vyplatené“. Ako sa to odlišovalo od Ježišovho postoja! Dávaj „v skrytosti; potom ti tvoj Otec, ktorý sa pozerá v skrytosti, odplatí.“ — Matúš 6:3, 4; Príslovia 19:17.

Modlitby, ktoré sa páčia Bohu

 4. Prečo Ježiš povedal, že modlitby farizejov sú pokrytecké?

⁴ Jehova si cení modlitby, ktoré smerujú k nemu — ale nie také, aké sa modlili farizeji. Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, pretože sa radi modlia, stojac v synagógach a na rohoch širokých ulíc, aby ich ľudia videli. Pravdivo vám hovorím, že majú svoju plnú odmenu.“ (Matúš 6:5) Farizeji odriekali veľakrát denne modlitby v presne stanovený čas bez ohľadu na to, kde sa nachádzali. Modliť sa mali v súkromí. Ale zámerne sa postarali, aby ich „na rohoch širokých ulíc“ videli ľudia, ktorí prichádzali zo štyroch smerov, keď prišla hodina modlitby.

 5. a) Pre aké ďalšie zvyky zostávali modlitby farizejov Bohom nevypočuté? b) Čo dal Ježiš vo svojej vzorovej modlitbe na prvé miesto a žijú dnešní ľudia v súlade s tým?

⁵ Prejavovali falošnú svätosť tak, že ‚sa dlho modlili‘. (Lukáš 20:47) Jedno ústne podanie určovalo: „Zbožní muži čakávali až hodinu, kým predniesli tefilu — [modlitbu].“ (Mišna) Za ten čas už každý spozoroval ich zbožnosť a obdivoval ju! Takéto modlitby nevystúpili vyššie vlastnej hlavy. Ježiš radil modliť sa v súkromí bez zbytočného opakovania a ukázal jednoduchý vzor. (Matúš 6:6–8; Ján 14:6, 14; 1. Petra 3:12) Ježiš vo vzorovej modlitbe kládal na prvé miesto toto najdôležitejšie: „Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno. Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa.“ (Matúš 6:9–13) Dnes málo ľudí pozná Božie meno a ešte menej je tých, ktorí chcú, aby bolo posvätené. Takže z Boha urobili bezmenného boha. Príď tvoje kráľovstvo? Mnohí si myslia, že je už tu, v ich vnútri. Mnohí sa azda modlia, aby sa konala Božia vôľa, ale väčšina koná svoju vlastnú vôľu. — Príslovia 14:12.

 6. Prečo Ježiš odsúdil židovský pôst ako bezvýznamný?

⁶ Jehova prijíma pôst, ale nie taký, aký robili farizeji. Takisto ako almužny a modlitby znalcov Písma a farizejov Ježiš zavrhol aj ich pôsty ako bezcenné: „Keď sa postíte, prestaňte sa tváriť smutne ako pokrytci, lebo si znetvorujú tvár, aby dávali ľuďom najavo, že sa postia. Pravdivo vám hovorím, že majú plnú odmenu.“ (Matúš 6:16) Ich ústne podanie naznačovalo, že v pôste sa farizeji nemali umývať ani natierať, ale mali si sypať popol na hlavu. Keď sa Židia nepostili, pravidelne sa umývali a natierali si telo olejom.

 7. Ako sa správali Ježišovi nasledovníci pri pôste a aký druh pôstu Jehova vyžadoval v dňoch Izaiáša?

⁷ Ježiš svojim nasledovníkom o pôste povedal: „Pomaž si hlavu a umy si tvár, aby si nie ľuďom, ale svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, dal najavo, že sa postíš.“ (Matúš 6:17, 18) V Izaiášových dňoch neverní Židia nachádzali záľubu v pôstoch, trápili svoje duše, skláňali hlavu a sedeli vo vrecovine a popole. Ale Jehova chcel, aby prepúšťali na slobodu utláčaných, kŕmili hladných, ubytovávali ľudí bez domova a obliekali nahých. — Izaiáš 58:3–7.

Ukladajte si poklady v nebi

 8. Čo spôsobilo, že znalci Písma a farizeji zabudli na Božie schválenie a akú zásadu, ktorú neskôr vyjadril Pavol, prehliadli?

⁸ Farizeji a znalci Písma pri hľadaní spravodlivosti stratili zo zreteľa Božie schválenie a zamerali sa na to, aby ich ľudia obdivovali. Ponorili sa do ľudského ústneho podania natoľko, že dali nabok písané Božie slovo. Srdcom sa zamerali na pozemské postavenie viac ako na nebeský poklad. Nevšímali si jednoduchú pravdu, o ktorej o niekoľko rokov neskôr písal farizeus obrátený na kresťanstvo: „Nech robíte čokoľvek, pracujte na tom celou dušou ako pre Jehovu a nie pre ľudí, lebo viete, že od Jehovu dostanete patričnú odmenu, dedičstvo.“ — Kolosanom 3:23, 24.