Zachovávajme jednotu v týchto posledných dňoch

„Správajte [sa] spôsobom hodným dobrého posolstva... [stojte] pevne v jednom duchu, ako jedna duša [zápaste] bok po boku za vieru v dobré posolstvo.“ — FILIPANOM 1:27.

 1. Aký kontrast existuje medzi Jehovovými svedkami a svetom?

TERAZ sú „posledné dni“. Nepochybne sú tu ‚kritické časy, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘. (2. Timotejovi 3:1–5) V tomto „čase konca“, keď je v ľudskej spoločnosti nepokoj, Jehovovi svedkovia svojím pokojom a jednotou vytvárajú ostrý kontrast. (Daniel 12:4) Od každého jednotlivca, ktorý patrí do celosvetovej rodiny Jehovových ctiteľov, sa však vyžaduje, aby sa veľmi usiloval zachovávať túto jednotu.

 2. Čo povedal Pavol o zachovávaní jednoty a o akej otázke budeme uvažovať?

² Apoštol Pavol nabádal spolukresťanov k zachovávaniu jednoty. Napísal: „Správajte [sa] spôsobom hodným dobrého posolstva o Kristovi, aby som počul o vás, či už prídem a uvidím vás, alebo budem neprítomný, že stojíte pevne v jednom duchu, ako jedna duša zápasíte bok po boku za vieru v dobré posolstvo a v nijakom ohľade sa neľakáte svojich protivníkov. Práve to je pre nich dôkazom zničenia, ale pre vás záchrany; a toto znamenie je od Boha.“ (Filipanom 1:27, 28) Pavlove slová jasne ukazujú, že ako kresťania musíme spolupracovať. Čo nám pomôže zachovať našu kresťanskú jednotu v týchto ťažkých časoch?

Podriaď sa Božej vôli

 3. Kedy a ako sa prví neobrezaní Nežidia stali nasledovníkmi Krista?

³ Jeden spôsob zachovávania našej jednoty je stále sa podriaďovať Božej vôli. Môže si to vyžadovať zmeny v našom zmýšľaní. Pouvažujme o raných židovských učeníkoch Ježiša Krista. Keď apoštol Peter prvý raz kázal neobrezaným Nežidom v roku 36 n. l., Boh dal týmto ľuďom z národov svätého ducha a boli pokrstení. (Skutky, 10. kapitola) Dovtedy sa nasledovníkmi Ježiša Krista stávali iba Židia a prozelyti, ktorí sa obrátili na judaizmus, a Samaritáni. — Skutky 8:4–8, 26–38.

 4. Čo povedal Peter, keď vysvetlil, čo sa stalo v spojitosti s Kornéliom, a akou skúškou to bolo pre Ježišových židovských učeníkov?

⁴ Keď sa apoštoli a ďalší bratia v Jeruzaleme dozvedeli o obrátení Kornélia a ďalších Nežidov, chceli si vypočuť Petrovu správu. Keď apoštol Peter vysvetlil, čo sa stalo v spojitosti s Kornéliom a ďalšími veriacimi Nežidmi, uzavrel to slovami: „Preto ak im [veriacim Nežidom] dal Boh ten istý veľkorysý dar [svätého ducha], aký dal aj nám [Židom], ktorí sme uverili v Pána Ježiša Krista, kto som bol ja, aby som mohol brániť Bohu?“ (Skutky 11:1–17) Pre židovských nasledovníkov Ježiša Krista to bola skúška. Podriadia sa Božej vôli a prijmú veriacich Nežidov ako svojich spoluveriacich? Alebo bude jednota Jehovových pozemských služobníkov ohrozená?

 5. Ako apoštoli a ďalší bratia zareagovali na skutočnosť, že Boh poskytol pokánie Nežidom, a čo sa môžeme z tohto postoja naučiť?

⁵ Správa uvádza: „Keď to [apoštoli a ďalší bratia] počuli, uspokojili sa, oslavovali Boha a hovorili: ‚Teda Boh aj ľuďom z národov poskytol pokánie, ktoré vedie k životu.‘“ (Skutky 11:18) Tento postoj chránil a podporoval jednotu Ježišových nasledovníkov. Zanedlho kazateľské dielo preniklo medzi Nežidov čiže medzi ľudí z národov a Jehova túto činnosť žehnal. Podobne aj my by sme sa mali podvoliť, keď sa od nás vyžaduje spolupráca v súvislosti s vytváraním nového zboru alebo keď sa robí nejaká teokratická úprava pod vedením Božieho svätého ducha. Keď budeme z celého srdca spolupracovať, budeme robiť Jehovovi radosť a pomôže nám to zachovať si našu jednotu v týchto posledných dňoch.

Lipni k pravde

 6. Aký účinok má pravda na jednotu Jehovových ctiteľov?

⁶ Keďže sme časťou rodiny Jehovových ctiteľov, zachovávame si jednotu preto, lebo všetci sme „vyučovaní Jehovom“ a pevne sa držíme jeho zjavenej pravdy. (Ján 6:45; Žalm 43:3) Naše učenie je založené na Božom Slove, a tak všetci hovoríme súhlasne. S radosťou prijímame duchovný pokrm, ktorý Jehova sprístupnil prostredníctvom „verného a rozvážneho otroka“. (Matúš 24:45–47) Takéto jednotné vyučovanie nám pomáha zachovávať našu jednotu v celosvetovom rozsahu.

 7. Čo by sme mali a čo by sme nemali robiť, ak ako jednotlivci máme problém pochopiť určitú vec?

⁷ Ale čo ak ako jednotlivci máme problém pochopiť alebo prijať určitú vec? Mali by sme sa modliť o múdrosť a podujať sa skúmať Písma a kresťanské publikácie. (Príslovia 2:4, 5; Jakub 1:5–8) Pomôcť môže aj rozhovor so starším. Ak tej veci i tak nerozumieme, môže byť najlepšie nechať to tak. Možno o tom budú publikované ďalšie informácie a naše porozumenie sa zväčší. Bolo by však nesprávne snažiť sa presvedčiť ďalších v zbore, aby prijali náš vlastný odchylný názor. Bolo by to zasievanie nezhody, a nie snaha o zachovanie jednoty. O čo lepšie je ‚ďalej chodiť v pravde‘ a povzbudzovať k tomu aj ostatných! — 3. Jána 4.

 8. Aký postoj k pravde je vhodný?

⁸ V prvom storočí Pavol povedal: „Teraz vidíme v hmlistých obrysoch pomocou kovového zrkadla, ale potom to bude zoči-voči. Teraz poznávam čiastočne, ale potom spoznám presne, práve tak, ako som presne poznaný.“ (1. Korinťanom 13:12) Hoci raní kresťania nevideli všetky detaily, zostali zjednotení. Teraz máme oveľa jasnejšie porozumenie Jehovovho predsavzatia a Slova pravdy. Buďme preto vďační za pravdu, ktorú sme dostali prostredníctvom ‚verného otroka‘. A buďme vďační za to, že Jehova nás vedie pomocou svojej organizácie. I keď sme nemali vždy rovnakú mieru poznania, duchovne sme nehladovali ani nežíznili. Náš Pastier, Jehova, nás zachovával v jednote a dobre sa o nás staral. — Žalm 23:1–3.

Používaj jazyk správnym spôsobom!

 9. Ako môže byť jazyk používaný na podporu jednoty?

⁹ Používanie jazyka na povzbudzovanie druhých je dôležitý spôsob podporovania jednoty a ducha bratstva. List riešiaci otázku obriezky, ktorý poslal vedúci zbor v prvom storočí, bol zdrojom povzbudenia. Keď si ho nežidovskí učeníci v Antiochii prečítali, „zaradovali sa z povzbudenia“. Judáš a Sílas, ktorí boli vyslaní z Jeruzalema s týmto listom, „povzbudili bratov mnohými rozhovormi a posilnili ich“. Aj prítomnosť Pavla a Barnabáša nepochybne povzbudila a posilnila spoluveriacich v Antiochii. (Skutky 15:1–3, 23–32) A my môžeme robiť v podstate to isté, keď sa stretávame na kresťanských zhromaždeniach a ‚povzbudzujeme sa navzájom‘ svojou prítomnosťou a budujúcimi komentármi. — Hebrejom 10:24, 25.

10. Čo sa bude možno musieť urobiť na zachovanie jednoty, keď sa vyskytne nadávanie?

¹⁰ Nesprávne používanie jazyka však môže ohroziť našu jednotu. „Jazyk hoci je malý úd, predsa sa veľmi vystatuje,“ napísal učeník Jakub. „Hľa, aký malý oheň stačí, aby zapálil taký veľký les!“ (Jakub 3:5) Jehova nenávidí tých, čo vyvolávajú spory. (Príslovia 6:16–19) Taká reč môže spôsobiť nejednotu. Čo však, ak niekto nadáva čiže vŕši urážky na niekoho alebo ho robí terčom urážlivej reči? Starší sa budú snažiť takému previnilcovi pomôcť. Ale nekajúcny nadávač má byť vylúčený, aby bol zachovaný pokoj, poriadok a jednota zboru. Napokon, Pavol napísal: „[Prestaňte sa] stýkať s kýmkoľvek, kto sa nazýva brat, keď je... nadávač... s takým ani nejedzte.“ — 1. Korinťanom 5:11.

11. Prečo je pokora dôležitá, ak sme povedali niečo, čo medzi nami a spoluveriacim vyvolalo napätie?

¹¹ Keď držíme svoj jazyk na uzde, pomáha nám to zachovávať jednotu. (Jakub 3:10–18) Ale predstavme si, že sme povedali niečo, čo medzi nami a naším spolukresťanom vyvolalo napätie. Nebolo by vhodné ujať sa iniciatívy, aby sme obnovili pokoj s naším bratom, a ospravedlniť sa, ak je to potrebné? (Matúš 5:23, 24) Pravda, to si vyžaduje pokoru čiže poníženosť mysle, ale Peter napísal: „Prepášte [sa] pokorou mysle k sebe navzájom, lebo Boh sa stavia proti pyšným, ale pokorným prejavuje nezaslúženú láskavosť.“ (1. Petra 5:5) Pokora nás podnieti ‚usilovať sa o pokoj‘ s našimi bratmi, priznať si chyby a vhodne sa ospravedlniť. To pomáha zachovávať jednotu Jehovovej rodiny. — 1. Petra 3:10, 11.

12. Ako môžeme používať jazyk na podporovanie a zachovávanie jednoty Jehovovho ľudu?

¹² Správnym používaním jazyka môžeme podporovať rodinného ducha medzi tými, čo sú v Jehovovej organizácii. Pavol to robil, a preto mohol Tesaloničanom pripomenúť: „Dobre viete, že sme každého z vás nabádali, tak ako otec svoje deti, a utešovali a vydávali sme vám svedectvo, aby ste naďalej chodili hodní Boha.“ (1. Tesaloničanom 2:11, 12) Keďže Pavol dal v tomto smere dobrý príklad, mohol spolukresťanov nabádať, aby ‚hovorili utešujúco so skľúčenými dušami‘. (1. Tesaloničanom 5:14) Zamysli sa nad tým, koľko dobrého môžeme urobiť, keď používame jazyk na utešovanie, povzbudzovanie a budovanie druhých. Áno, „aké dobré je slovo v pravý čas!“ (Príslovia 15:23) Okrem toho, taká reč pomáha podporovať a zachovávať jednotu Jehovovho ľudu.

Odpúšťaj!

13. Prečo by sme mali odpúšťať?

¹³ Odpustiť previnilcovi, ktorý sa ospravedlnil, je nevyhnutné na to, aby sme zachovali kresťanskú jednotu. A ako často by sme mali odpúšťať? Ježiš povedal Petrovi: „Nie až sedem ráz, ale až sedemdesiatsedem ráz.“ (Matúš 18:22) Ak neodpúšťame, ideme proti svojim vlastným záujmom. Prečo? Nuž, nevôľa a prechovávanie nevraživosti nás olúpi o pokoj mysle. A ak sa staneme známymi krutým správaním a neochotou odpúšťať, môžeme si na seba priviesť verejné odsúdenie. (Príslovia 11:17) Prechovávanie nevraživosti sa Bohu nepáči a môže viesť k závažnému hriechu. (3. Mojžišova 19:18) Pamätaj na to, že Ján Krstiteľ bol sťatý po úkladoch zosnovaných zlou Herodiadou, ktorá „prechovávala voči nemu nenávisť“. — Marek 6:19–28.

14. a) Čo nás učí o odpúšťaní Matúš 6:14, 15? b) Musíme vždy čakať na ospravedlnenie, kým niekomu odpustíme?

¹⁴ V Ježišovej vzorovej modlitbe sú tieto slová: „Odpusť nám naše hriechy, lebo i my odpúšťame každému, kto je nám dlžen.“ (Lukáš 11:4) Ak neodpúšťame, vystavujeme sa riziku, že jedného dňa nám už Jehova Boh nebude odpúšťať naše hriechy, pretože Ježiš povedal: „Ak odpustíte ľuďom ich priestupky, aj váš nebeský Otec odpustí vám; ale ak neodpustíte ľuďom ich priestupky, ani váš Otec neodpustí vaše priestupky.“ (Matúš 6:14, 15) Preto ak naozaj chceme svojím počínaním prispievať k zachovávaniu jednoty v rodine Jehovových ctiteľov, budeme odpúšťať — azda tak, že jednoducho zabudneme na urážku, ku ktorej mohlo dôjsť bezmyšlienkovite a bez zlého úmyslu. Pavol povedal: „Ďalej sa navzájom znášajte a ochotne si vzájomne odpúšťajte, ak má niekto proti inému dôvod na sťažnosť. Podobne ako Jehova ochotne odpustil vám, tak robte aj vy.“ (Kolosanom 3:13) Keď odpúšťame, pomáhame zachovávať vzácnu jednotu Jehovovej organizácie.

Jednota a osobné rozhodnutia

15. Čo pomáha členom Jehovovho ľudu zachovať si jednotu, keď robia osobné rozhodnutia?

¹⁵ Boh nás vytvoril tak, že máme slobodnú vôľu, a teda aj výsadu a zodpovednosť robiť osobné rozhodnutia. (5. Mojžišova 30:19, 20; Galaťanom 6:5) Napriek tomu si dokážeme zachovať jednotu, lebo sa podriaďujeme biblickým zákonom a zásadám. Berieme ich do úvahy, keď robíme osobné rozhodnutia. (Skutky 5:29; 1. Jána 5:3) Povedzme, že vznikne otázka v súvislosti s neutralitou. Môžeme urobiť osobné rozhodnutie na základe poznania tak, že budeme pamätať na to, že nie sme „časťou sveta“ a že sme ‚prekovali svoje meče na radlice‘. (Ján 17:16; Izaiáš 2:2–4) Podobne, keď musíme urobiť osobné rozhodnutie týkajúce sa nášho vzťahu k štátu, zvažujeme, čo Biblia hovorí o splácaní ‚Božích vecí Bohu‘, zatiaľ čo sa vo svetských záležitostiach podriaďujeme „nadriadeným vrchnostiam“. (Lukáš 20:25; Rimanom 13:1–7; Títovi 3:1, 2) Áno, to, že berieme do úvahy biblické zákony a zásady, keď robíme osobné rozhodnutia, pomáha zachovávať našu kresťanskú jednotu.

16. Ako môžeme prispieť k zachovaniu jednoty, keď robíme rozhodnutia, v ktorých nejde o biblickú zásadu? Objasni to na príklade.

¹⁶ K zachovaniu kresťanskej jednoty môžeme prispieť aj vtedy, keď robíme rozhodnutie, ktoré je úplne osobné a nejde v ňom o biblickú zásadu. Ako? Tak, že prejavíme láskyplný záujem o iných, ktorých môže naše rozhodnutie ovplyvniť. Objasnime si to na príklade. V zbore v starovekom Korinte vznikla otázka v súvislosti s mäsom obetovaným modlám. Kresťan by sa, pravdaže, nezúčastnil modlárskeho obradu. Nebolo však hriechom jesť zvyšky takého náležite vykrvácaného mäsa, ktoré sa predávalo na obecnom trhu. (Skutky 15:28, 29; 1. Korinťanom 10:25) Napriek tomu svedomie niektorých kresťanov bolo znepokojené v súvislosti s jedením tohto mäsa. Preto Pavol nabádal ostatných kresťanov, aby sa vyhli tomu, že by im spôsobili potknutie. Napísal: „Ak privádza jedlo môjho brata k potkýnaniu, už nikdy viac nebudem jesť mäso, aby som neprivádzal svojho brata k potkýnaniu.“ (1. Korinťanom 8:13) Teda aj keď nejde o biblický zákon alebo o biblickú zásadu, je naozaj láskyplné myslieť na ostatných, keď robíme osobné rozhodnutia, ktoré by mohli ovplyvniť jednotu Božej rodiny!

17. Čo sa odporúča, keď musíme urobiť osobné rozhodnutia?

¹⁷ Ak nemáme istotu, čo urobiť, je múdre rozhodnúť sa tak, aby sme si zachovali čisté svedomie, a ostatní by mali naše rozhodnutie rešpektovať. (Rimanom 14:10–12) Samozrejme, keď musíme urobiť osobné rozhodnutie, mali by sme hľadať Jehovovo vedenie v modlitbe. Môžeme sa tak ako žalmista s dôverou modliť: „Nakloň ku mne svoje ucho... Veď si môj skalný útes a moja pevnosť; a pre svoje meno ma povedieš a budeš sprevádzať.“ — Žalm 31:2, 3.

Vždy zachovávaj kresťanskú jednotu

18. Ako Pavol znázornil jednotu kresťanského zboru?

¹⁸ V 1. Korinťanom v 12. kapitole Pavol použil ľudské telo na znázornenie jednoty kresťanského zboru. Zdôraznil vzájomnú závislosť a dôležitosť každého údu. „Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo?“ spýtal sa Pavol. „Je však mnoho údov, a predsa jedno telo. Oko nemôže povedať ruke: ‚Nepotrebujem ťa‘ alebo zase hlava nohám: ‚Nepotrebujem vás.‘“ (1. Korinťanom 12:19–21) Podobne nie všetci, ktorí sme v rodine Jehovových ctiteľov, vykonávame tú istú úlohu. Napriek tomu sme zjednotení a potrebujeme jeden druhého.

19. Ako môžeme mať úžitok z Božích duchovných opatrení a čo v tomto ohľade povedal jeden starší brat?

¹⁹ Tak ako telo potrebuje pokrm, starostlivosť a vedenie, aj my potrebujeme duchovné opatrenia, ktoré nám Boh poskytuje prostredníctvom svojho Slova, svojho ducha a svojej organizácie. Aby sme mali úžitok z týchto opatrení, musíme byť časťou Jehovovej pozemskej rodiny. Po mnohých rokoch v Božej službe jeden brat napísal: „Som taký vďačný za to, že som žil v poznaní Jehovových predsavzatí od tých skorých dní tesne pred rokom 1914, keď nebolo všetko také jasné... až do tohto dňa, keď pravda žiari ako poludňajšie slnko. Ak by som niečo považoval za najdôležitejšie, bolo by to pevne sa držať Jehovovej viditeľnej organizácie. Zo skúsenosti v začiatkoch som sa naučil, aké nezdravé je spoliehať sa na ľudské úvahy. Len čo som si túto vec v mysli vyriešil, rozhodol som sa držať sa tejto vernej organizácie. Ako inak by mohol mať človek Jehovovu priazeň a požehnanie?“

20. K akému konaniu by sme mali byť odhodlaní v súvislosti s jednotou Jehovovho ľudu?

²⁰ Jehova povolal svoj ľud zo svetskej temnoty a nejednoty. (1. Petra 2:9) Priviedol nás do požehnanej jednoty s ním a s našimi spoluveriacimi. Táto jednota bude existovať v novom systéme vecí, ktorý je teraz tak blízko. Preto v týchto kritických posledných dňoch si naďalej ‚obliekajme lásku‘ a robme všetko, čo môžeme, aby sme podporovali a zachovávali našu vzácnu jednotu. — Kolosanom 3:14.

Ako by si odpovedal?

◻ Prečo nám konanie Božej vôle a lipnutie k pravde môže pomáhať zachovávať jednotu?

◻ Aký je vzťah medzi jednotou a správnym používaním jazyka?

◻ Čo patrí k odpúšťaniu?

◻ Ako môžeme zachovávať jednotu, keď robíme osobné rozhodnutia?

◻ Prečo máme zachovávať kresťanskú jednotu?

[Obrázok na strane 16]

Tak ako tento pastier udržuje svoje stádo pohromade, aj Jehova zachováva svoj ľud v jednote

[Obrázky na strane 18]

Keď sa pokorne ospravedlníme, ak sme niekoho urazili, pomáhame podporovať jednotu