Je možné, aby raz mali všetci ľudia medzi sebou lásku?

JEDEN právnik raz správne povedal, že na to, aby sme sa mohli tešiť z „večného života“, musíme milovať Boha celým svojím srdcom a milovať svojich blížnych ako samých seba. Ježiš tohto právnika pochválil a povedal mu: „Správne si odpovedal; stále to rob a získaš život.“ (Lukáš 10:25–28; 3. Mojžišova 19:18; 5. Mojžišova 6:5) Ale tento muž sa chcel ukázať ako spravodlivý a opýtal sa: „Kto je v skutočnosti môj blížny?“

Právnik nepochybne čakal, že mu Ježiš povie: „Iní Židia.“ Ale Ježiš mu vyrozprával príbeh o milosrdnom Samaritánovi, na ktorom ukázal, že aj ľudia inej národnosti, než akej sme my, sú naši blížni. (Lukáš 10:29–37; Ján 4:7–9) Ježiš počas svojej služby zdôrazňoval, že milovať Boha a milovať svojho blížneho je najdôležitejším prikázaním nášho Stvoriteľa. — Matúš 22:34–40.

No prejavovala niekedy nejaká skupina svojim blížnym pravú lásku? Je skutočne možné, aby mali všetci ľudia medzi sebou lásku?

Zázrak v prvom storočí

Ježiš svojim nasledovníkom povedal, že ich bude možné poznať podľa lásky, ktorá prekračuje rasové, štátne i akékoľvek iné hranice. Povedal: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali.“ Potom dodal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ — Ján 13:34, 35; 15:12, 13.

Ježišovo učenie o láske podporené jeho príkladom spôsobilo v prvom storočí zázrak. Ježišovi nasledovníci začali napodobňovať svojho Pána a učili sa milovať navzájom tak, že to pútalo pozornosť a vzbudzovalo obdiv verejnosti. Tertulián, pisateľ druhého a tretieho storočia n. l., citoval nekresťanov, ktorí Ježišových nasledovníkov chválili: ‚Pozrite sa, ako sa majú radi a akí sú ochotní jeden za druhého zomrieť.‘

Naozaj, apoštol Ján napísal: „Sme povinní vzdať sa duší za bratov.“ (1. Jána 3:16) Ježiš svojich nasledovníkov dokonca učil, aby milovali aj svojich nepriateľov. (Matúš 5:43–45) K čomu to vedie, keď majú ľudia medzi sebou pravú lásku, tak ako to učil Ježiš?

Jeden profesor politických vied zjavne premýšľal nad touto otázkou. A tak, ako bolo uvedené v časopise The Christian Century, sa opýtal: „Naozaj si niekto dokáže predstaviť Ježiša, ako vrhá ručné granáty na svojich nepriateľov, ako strieľa z guľometu, manipuluje s plameňometom, zhadzuje nukleárne bomby alebo ako odpaľuje interkontinentálne balistické strely, ktoré by zabili či zmrzačili tisíce matiek a detí?“

V odpovedi profesor povedal: „Táto otázka je natoľko absurdná, že si sotva zasluhuje odpoveď.“ Preto sa spýtal: „Ak by to nemohol urobiť Ježiš, a zostať pritom verný svojmu charakteru, ako to potom môžeme robiť my, a zostať pritom verní Ježišovi?“ Nemal by nás preto prekvapovať postoj neutrality, aký zaujímali Ježišovi raní nasledovníci a ktorý je dobre doložený mnohými historickými knihami. Uvažujte len o dvoch takých príkladoch.

V diele Our World Through the Ages (Náš svet počas vekov) od N. Platta a M. J. Drummondovej sa píše: „Správanie kresťanov sa veľmi odlišovalo od správania Rimanov... Keďže Kristus kázal mier, odmietali stať sa vojakmi.“ A dielo The Decline and Fall of the Roman Empire (Úpadok a pád Rímskej ríše) od Edwarda Gibbona uvádza: „[Raní kresťania] dôsledne odmietali aktívne sa podieľať na civilnej správe alebo na vojenskej obrane ríše... Nebolo možné, aby kresťania prijali postavenie vojakov... bez toho, že by sa zriekli väčšmi posvätnej povinnosti.“

A čo dnes?

Prejavuje dnes niekto takú lásku, akú prejavoval Kristus? Encyclopedia Canadiana poznamenáva: „Dielo Jehovových svedkov je oživením a opätovným zavedením prvotného kresťanstva, ktoré praktizoval Ježiš a jeho učeníci... Všetci sú bratmi.“

Čo to znamená? Znamená to, že Jehovovi svedkovia nedovolia, aby ich niečo — či už je to rasa, národnosť, alebo etnický pôvod — podnietilo nenávidieť svojich blížnych. Ani nepôjdu nikoho zabíjať, lebo obrazne prekuli svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice, ako to predpovedala Biblia o pravých služobníkoch Boha. — Izaiáš 2:4.

Nie div, že jeden úvodník v kalifornských novinách Sacramento Union uviedol: „Stačí povedať, že keby celý svet žil podľa kréda Jehovových svedkov, bol by koniec krviprelievaniu a nenávisti, a láska by panovala ako kráľ“!

Podobne autor jedného článku v maďarskom časopise Ring poznamenal: „Prišiel som k záveru, že keby Jehovovi svedkovia boli jediní ľudia na zemi, prestali by existovať vojny a jedinou prácou policajtov by bolo riadiť dopravu a vydávať pasy.“

Aj v talianskom cirkevnom časopise Andare alle genti jedna rímskokatolícka mníška vyjadrila obdiv k svedkom, keď napísala: „Odmietajú akúkoľvek formu násilia a bez reptania znášajú mnohé skúšky, ktoré na nich prichádzajú pre ich vieru... Aký odlišný by bol svet, keby sme jedného rána všetci vstali pevne rozhodnutí už nepozdvihnúť zbraň bez ohľadu na to, čo by nás to stálo alebo aký dôvod by sme na to mali, práve tak ako Jehovovi svedkovia!“

Svedkovia sú známi aj tým, že sa ujímajú iniciatívy a pomáhajú svojim blížnym. (Galaťanom 6:10) Jedna žena z Lotyšska vo svojej knihe Women in Soviet Prisons (Ženy v sovietskych väzniciach) napísala, že keď v polovici 60. rokov pracovala v trestaneckom tábore Potma, veľmi ochorela. „Počas celej mojej choroby sa [svedkyne] o mňa usilovne starali. Nemohla som si priať lepšiu starostlivosť, zvlášť v podmienkach, aké boli v tábore.“ Dodala: „Jehovovi svedkovia považovali za svoju povinnosť pomôcť každému bez ohľadu na jeho náboženstvo či národnosť.“

Nedávno sa o tomto správaní svedkov v koncentračných táboroch objavila zmienka v českej tlači. V komentári k dokumentárnemu filmu brnenského štúdia „Domov stratený“ noviny Severočeský deník uviedli: „Je pozoruhodné, že i títo hodnoverní pamätníci [českí a slovenskí Židia, ktorí prežili vojnu] s výrazným obdivom svedčili v prospech spoluväzňov, ktorí boli Jehovovými svedkami. ‚Boli to veľmi statoční ľudia, ktorí nám permanentne pomáhali, ako mohli, i keď tým riskovali, že ich popravia,‘ vyjadrili sa protagonisti relácie. ‚Modlili sa za nás, akoby sme patrili do ich rodiny, a povzbudzovali nás, aby sme sa nevzdávali.‘“

Ako sa však dá milovať tých, ktorí vás v skutočnosti nenávidia? Je to vôbec možné?

Láska víťazí nad nenávisťou

Ježišovo učenie o láske k nepriateľom je v súlade s biblickým príslovím: „Ak ten, kto ťa nenávidí, je hladný, daj sa mu najesť chleba; a ak je smädný, daj sa mu napiť vody.“ (Príslovia 25:21; Matúš 5:44) Jednej černoške, ktorá sa nedávno stala Jehovovou svedkyňou, sa dostalo láskyplnej pozornosti od ľudí, ktorých predtým považovala za nepriateľov. O tom, aký pozitívny účinok to na ňu malo, napísala: „Občas som mala pri srdci taký hrejivý pocit, že sa mi chcelo neovládateľne plakať, pretože som cítila úprimnú lásku bielych svedkov, ľudí, ktorých by som krátko predtým bola bez váhania zabila, aby som podporila prevrat.“

Istá francúzska svedkyňa povedala, že jedna ich suseda počas druhej svetovej vojny udala jej matku gestapu. „V dôsledku toho strávila moja matka dva roky v nemeckých koncentračných táboroch, kde takmer zomrela,“ povedala dcéra. „Po vojne francúzska polícia chcela, aby matka podpísala papier s obvinením, že tá žena bola nemecká kolaborantka. Ale moja matka odmietla.“ Neskôr táto suseda smrteľne ochorela na rakovinu. Dcéra sa vyjadrila: „Matka s ňou strávila mnoho hodín, aby jej čo najviac uľahčila posledné chvíle života. Nikdy nezabudnem na toto víťazstvo lásky nad nenávisťou.“

Je nesporné, že ľudia sa môžu naučiť navzájom sa milovať. Bývalých nepriateľov — Tutsiov a Hutuov, Židov a Arabov, Arménov a Turkov, Japoncov a Američanov, Nemcov a Rusov, protestantov a katolíkov — všetkých zjednocuje biblická pravda!

Keďže milióny ľudí, ktorí predtým prechovávali nenávisť, majú teraz medzi sebou lásku, určite to môže dosiahnuť celý svet ľudstva. No okrem toho, ak majú mať všetci ľudia medzi sebou lásku, bude potrebná veľká celosvetová zmena. Ako k tejto zmene dôjde?

[Obrázky na strane 7]

Belosi a černosi v Južnej Afrike

Židia a Arabi

Hutuovia a Tutsiovia

Svedkovia obrazne prekuli meče na radlice