Slávna Kázeň na vrchu

Ježiš celú noc strávil modlitbami a potom si spomedzi svojich učeníkov vybral 12 apoštolov. Teraz je už určite unavený. Napriek tomu má ešte silu aj túžbu pomáhať ľuďom. Je na úbočí jedného vrchu v Galilei, pravdepodobne neďaleko Kafarnaumu, strediska jeho činnosti.

Prichádzajú za ním ľudia z odľahlých oblastí. Niektorí až z juhu – z Jeruzalema a rôznych kútov Judey. Ďalší sú z pobrežných miest Týros a Sidón ležiacich na severozápade. Prečo za ním prišli? „Aby si ho vypočuli a aby ich uzdravil z chorôb.“ A Ježiš to naozaj robí. Každého, kto trpí nejakou chorobou, uzdraví! Pomáha tiež tým, „ktorých trápia zlí duchovia“, teda ľuďom, ktorých ovládajú Satanovi skazení anjeli. (Lukáš 6:17–19)

Ježiš potom vyhľadá rovné miesto na stráni, usadí sa a okolo neho sa zhromaždia ľudia. Najbližšie pri ňom sú zrejme jeho učeníci, najmä 12 apoštolov. Všetci dychtivo túžia počuť tohto učiteľa, ktorý koná mocné skutky. Ježiš začína kázeň, ktorá je pre poslucháčov veľmi poučná. V priebehu dejín z nej načerpá poučenie nespočetne veľa ľudí. Z tejto kázne, v ktorej sú jednoduchými a jasnými slovami vyjadrené hlboké duchovné myšlienky, môžeme mať úžitok aj my. Ježiš v nej uvádza príklady z každodenného života. Vďaka tomu je zrozumiteľná všetkým, ktorí túžia po lepšom živote a dobrom vzťahu k Bohu. Ktoré myšlienky robia Ježišovu kázeň takou výnimočnou?

Každý chce byť šťastný. Ježiš to vie, a preto hneď v úvode svojej kázne hovorí, kto je naozaj šťastný. Určite tým upúta pozornosť svojich poslucháčov. No niektoré veci ich zrejme prekvapia.

Hovorí: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby, lebo im patrí nebeské Kráľovstvo. Šťastní sú tí, ktorí smútia, lebo budú potešení... Šťastní sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení... Šťastní sú tí, ktorí sú prenasledovaní za to, že konajú, čo je správne, lebo im patrí nebeské Kráľovstvo. Šťastní ste, keď vás ľudia urážajú, prenasledujú... za to, že ste mojimi učeníkmi. Tešte sa a veľmi sa radujte.“ (Matúš 5:3–12)

Čo myslí Ježiš pod slovom „šťastní“? Nehovorí o bežných prejavoch radosti a veselosti. Pravé šťastie siaha hlbšie. Je to pocit hlbokého uspokojenia a naplnenia v živote.

Ježiš hovorí, že naozaj šťastní sú ľudia, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby, ktorí smútia nad svojím hriešnym stavom a ktorí spoznávajú Boha a slúžia mu. Aj keď ich druhí nenávidia a prenasledujú za konanie Božej vôle, sú šťastní, lebo vedia, že sa páčia Bohu a že ich odmení večným životom.

Mnohí ľudia si však myslia, že šťastní sú bohatí a tí, čo sú zameraní na pôžitky. No Ježiš tvrdí niečo úplne iné a mnohých poslucháčov to určite privádza k zamysleniu. Hovorí: „Beda vám, bohatí, lebo už máte svoje potešenie. Beda vám, ktorí ste teraz sýti, lebo budete hladovať. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete smútiť a plakať. Beda, keď o vás všetci ľudia dobre hovoria, lebo práve tak sa správali ich predkovia k falošným prorokom.“ (Lukáš 6:24–26)

Prečo beda tým, ktorí sú bohatí, ktorí sa veselo smejú a ktorí majú radi chválu od iných? Lebo keď niekto toto všetko má a zakladá si na tom, službu Bohu odsúva na bočnú koľaj, a tým sa pripravuje o pravé šťastie. Ježiš nechce povedať, že len chudobný alebo hladný človek môže byť šťastný. No často práve takí ľudia reagujú na Ježišovo učenie a vďaka tomu získavajú pravé šťastie.

Ježiš ďalej o svojich učeníkoch hovorí: „Vy ste soľ zeme.“ (Matúš 5:13) Samozrejme, nemyslí to doslova. Soľ je konzervačný prostriedok. Veľké množstvo soli bolo uskladnené blízko oltára v Božom chráme a používalo sa na solenie obetí. Soľ znázorňuje aj neskazenosť. (3. Mojžišova 2:13; Ezechiel 43:23, 24) Ježišovi učeníci sú „soľou zeme“ v tom zmysle, že majú na ľudí ochranný vplyv. Pomáhajú im, aby sa duchovne a mravne neskazili. Ich posolstvo môže zachrániť život všetkým, ktorí naň dobre reagujú.

Ježiš o učeníkoch tiež hovorí: „Vy ste svetlo sveta.“ Lampa sa nestavia pod kôš, ale na stojan, aby osvetlila celú miestnosť. Preto Ježiš nabáda: „Nech svieti vaše svetlo, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 5:14–16)

Podľa židovských náboženských vodcov Ježiš porušuje Boží Zákon, preto ho chcú zabiť. Ježiš im otvorene hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon a slová prorokov. Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5:17)

Ježiš si veľmi váži Boží Zákon a povzbudzuje k tomu aj iných. Hovorí: „Každý, kto porušuje jedno z prikázaní, hoci aj to najmenšie, a učí to aj druhých ľudí, bude považovaný za nevhodného pre nebeské Kráľovstvo.“ Myslí tým, že taký človek sa do Kráľovstva vôbec nedostane. Potom pokračuje: „Ale každý, kto ich dodržiava a vyučuje, bude považovaný za vhodného pre nebeské Kráľovstvo.“ (Matúš 5:19)

Ježiš neodsudzuje len samotné porušovanie Božieho Zákona, ale už postoj, ktorý k tomu vedie. Najprv cituje Zákon, keď hovorí: „Nezavraždíš.“ Potom dodáva: „Pred súdom sa bude zodpovedať aj ten, kto sa neprestáva hnevať na svojho brata.“ (Matúš 5:21, 22) Keď sa niekto na druhého stále hnevá, je to vážna vec, a môže to viesť dokonca k vražde. Ježiš ďalej vysvetľuje, aké úsilie by mal človek vynaložiť, aby sa s niekým zmieril: „Ak teda nesieš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom. Najprv sa choď zmieriť so svojím bratom a potom sa vráť a obetuj svoj dar.“ (Matúš 5:23, 24)

Ďalšie prikázanie v Zákone sa týka cudzoložstva. Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš.‘ Ale ja vám hovorím, že každý, kto sa pozerá na nejakú ženu tak, že po nej začne túžiť, už s ňou vo svojom srdci scudzoložil.“ (Matúš 5:27, 28) Podľa Ježišových slov tu nejde len o letmú nemravnú myšlienku. Ježiš hovorí o niečom závažnejšom – o situácii, keď sa človek na niekoho stále „pozerá“. Takéto pohľady v ňom môžu vyvolať vášnivú túžbu, a keď sa naskytne príležitosť, môže sa dopustiť cudzoložstva. Ako sa tomu dá zabrániť? Možno bude potrebné urobiť rázne opatrenia. Ježiš hovorí: „Ak ťa teda tvoje pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď... A ak ťa tvoja pravá ruka zvádza na hriech, odsekni ju a odhoď.“ (Matúš 5:29, 30)

Niektorí ľudia si dobrovoľne nechali amputovať chorú končatinu, len aby si zachránili život. Preto by nás nemali prekvapovať Ježišove slová, že je dôležité „odhodiť“ čokoľvek, aj niečo také cenné ako oko či ruka, len aby sme sa vyhli nemravným myšlienkam a nemravným skutkom. Podľa Ježiša „je pre teba lepšie, aby si prišiel o nejakú časť tela, než aby sa celé tvoje telo dostalo do gehenny“. Gehenna bola horiace smetisko za múrmi Jeruzalema a je symbolom večného zničenia.

Ježiš ďalej radí, čo robiť, keď nám niekto ubližuje alebo nás uráža: „Neodporujte zlému človeku. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Matúš 5:39) To neznamená, že nemôžeme brániť seba alebo svoju rodinu, keď nás niekto napadne. Ježiš hovorí o facke, ktorá nemá vážne ublížiť ani zabiť, ale skôr uraziť. Hovorí, že ak sa niekto snaží vyvolať bitku alebo hádku, či už fackou, alebo urážlivými slovami, nemáme sa odplácať.

Táto rada je v súlade s Božím prikázaním milovať blížneho. Ježiš svojim poslucháčom radí: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ Potom uvádza vážny dôvod, prečo to robiť: „Tak dokážete, že ste synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo on necháva slnko vychádzať nad zlými i nad dobrými.“ (Matúš 5:44, 45)

Ježiš končí túto časť svojej kázne slovami: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Matúš 5:48) Očividne tým nechce povedať, že ľudia môžu byť absolútne dokonalí. Ale keď napodobňujeme Boha, môžeme sa naučiť milovať aj našich nepriateľov. Iná správa to uvádza takto: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“ (Lukáš 6:36)

Ježiš svojich poslucháčov ďalej nabáda: „Dávajte si pozor, aby ste nerobili dobré skutky len preto, aby to ľudia videli.“ Pokrytecké prejavy zbožnosti odsudzuje slovami: „Keď dávaš dary chudobným, neupozorňuj na seba, ako to robia pokrytci.“ (Matúš 6:1, 2) Je lepšie dávať dary chudobným tak, aby to nevzbudzovalo pozornosť.

Ježiš pokračuje: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch hlavných ulíc, aby ich ľudia videli.“ Potom dodáva: „Ty, keď sa modlíš, choď do svojej izby, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je ľudským očiam skrytý.“ (Matúš 6:5, 6) Ježiš tu nehovorí, že je nesprávne modliť sa na verejnosti, veď aj on to robil. Odsudzuje však modlitby, ktoré sú vyslovené s cieľom zapôsobiť na poslucháčov a vyslúžiť si pochvalu.

Radí: „Keď sa modlíte, nehovorte znovu a znovu to isté, ako to robia ľudia z národov.“ (Matúš 6:7) Ježiš tým nechce povedať, že je nesprávne modliť sa o nejakú vec opakovane. Skôr tu hovorí o prípade, keď niekto „znovu a znovu“ opakuje naučené frázy, teda modlí sa mechanicky. Ježiš teraz vyslovuje vzorovú modlitbu, ktorá obsahuje sedem prosieb. Prvé tri sa týkajú Božieho práva vládnuť a jeho predsavzatia. Sú to prosby, aby sa posvätilo Božie meno, aby prišlo Božie Kráľovstvo a aby sa diala Božia vôľa. Až potom by sme sa mali modliť o osobné veci: o jedlo na každý deň, o odpustenie našich hriechov, o to, aby sme neboli pokúšaní nad to, čo môžeme zniesť, a aby nás Boh oslobodil od toho zlého.

Nakoľko dôležitý by mal byť pre nás majetok? Ježiš poslucháčom radí: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich ničia mole a hrdza a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú.“ To je naozaj rozumná rada. O hmotný majetok môžeme ľahko prísť a nezaistí nám lepšie postavenie pred Bohom. Preto Ježiš ďalej hovorí: „Zhromažďujte si poklady v nebi.“ To robíme vtedy, keď je služba Bohu pre nás na prvom mieste v živote. O dobrý vzťah k Bohu ani o večný život nás nemôže nikto pripraviť. Aké pravdivé sú Ježišove slová: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Matúš 6:19–21)

Ježiš túto myšlienku vyzdvihuje znázornením: „Oko je lampou tela. Ak je teda tvoje oko zaostrené, celé tvoje telo bude jasné. Ale ak je tvoje oko závistlivé, celé tvoje telo bude tmavé.“ (Matúš 6:22, 23) Ak naše oko funguje správne, je pre nás ako rozsvietená lampa. No aby to tak bolo, musí byť zaostrené na jednu vec. Inak by sme mohli stratiť správny pohľad na to, čo je v živote dôležité. Ak sa zameriame na hmotný majetok, a nie na službu Bohu, „celé naše telo bude tmavé“, teda môžu nás priťahovať pochybné a zlé veci.

Ježiš potom uvádza pôsobivý príklad: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, pretože alebo bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo bude jednému oddaný a druhým bude pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj bohatstvu.“ (Matúš 6:24)

Niektorí Ježišovi poslucháči si teraz možno kladú otázku, či dokážu uspokojiť svoje základné potreby. A tak ich Ježiš uisťuje, že ak budú klásť službu Bohu na prvé miesto, nemusia sa ničoho obávať. „Pozorne sledujte vtáky na nebi: nesejú, nežnú ani nezhromažďujú do sýpok, ale váš nebeský Otec ich živí.“ (Matúš 6:26)

A čo poľné ľalie, ktoré rastú na úbočí vrchu? Ježiš hovorí, že „ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jedna z nich“. O čom to svedčí? „Keď Boh takto oblieka lúčne kvety, ktoré sú dnes tu a zajtra ich hodia do pece, nebude tým skôr obliekať vás?“ (Matúš 6:29, 30) Ježiš múdro radí: „Nikdy nebuďte úzkostliví a nehovorte: ‚Čo budeme jesť?‘ alebo ‚Čo budeme piť?‘ alebo ‚Čo si oblečieme?‘... Váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete. Preto dávajte na prvé miesto Kráľovstvo a to, čo Boh považuje za správne, a on vám dá všetko ostatné.“ (Matúš 6:31–33)

Apoštoli a ďalší úprimní ľudia túžia žiť tak, aby sa páčili Bohu, ale v ich situácii to nie je ľahké. Napríklad mnohí farizeji sú veľmi kritickí a druhých prísne súdia. Preto Ježiš svojich poslucháčov napomína: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako súdite druhých, tak budete súdení.“ (Matúš 7:1, 2)

Potom znázorňuje, aké nebezpečné je napodobňovať kritických farizejov: „Môže slepý viesť slepého? Nespadnú obaja do jamy?“ Ako sa teda majú Ježišovi poslucháči pozerať na iných? Určite nie kriticky, to by bolo veľmi nesprávne. Ježiš sa pýta: „Ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ, nech ti vyberiem smietku, ktorú máš v oku,‘ keď trám vo svojom oku nevidíš? Pokrytec! Najprv vyber trám zo svojho oka a potom jasne uvidíš, ako vybrať smietku, ktorú má v oku tvoj brat.“ (Lukáš 6:39–42)

To neznamená, že si učeníci nemôžu o druhých vytvoriť vlastný úsudok. „Nedávajte psom, čo je sväté, ani svoje perly nehádžte sviniam,“ hovorí Ježiš. (Matúš 7:6) Pravdy z Božieho Slova sú vzácne ako perly. Ak niektorí ľudia konajú ako zvieratá, ktoré si vôbec necenia tieto drahocenné pravdy, učeníci by ich mali nechať tak a hľadať ľudí, ktorí ich chcú počúvať.

Potom sa Ježiš vracia k téme modlitby a zdôrazňuje, že je potrebné v nej vytrvávať. „Proste a dostanete.“ Boh je pripravený odpovedať na naše modlitby, čo vyplýva z ďalších Ježišových slov: „Ak niekoho z vás poprosí syn o chlieb, dáte mu kameň?... Teda keď vy, hoci ste hriešni, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá váš nebeský Otec dobré veci tým, ktorí ho prosia!“ (Matúš 7:7–11)

Teraz Ježiš vyslovuje zásadu, ktorá sa stane známou ako Zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ Nemali by sme si všetci osvojiť túto podnetnú radu a uplatňovať ju vo vzťahoch k iným? No nemusí to byť ľahké, ako ukazujú ďalšie Ježišove slová: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo je široká brána a priestranná cesta, ktorá vedie do záhuby, a mnoho ľudí ňou vchádza, ale je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo ľudí ju nachádza.“ (Matúš 7:12–14)

Sú aj takí, ktorí sa budú snažiť zviesť učeníkov z cesty vedúcej do života, preto Ježiš varuje: „Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú to draví vlci.“ (Matúš 7:15) Ježiš hovorí, že to, či je strom dobrý, alebo zlý, sa dá určiť podľa jeho ovocia. Podobne je to aj s ľuďmi. Falošných prorokov možno rozoznať podľa ich učenia a skutkov. Ježiš vysvetľuje, že z človeka nerobia učeníka len jeho slová, ale aj skutky. Niektorí ľudia tvrdia, že Ježiš je ich Pán, ale čo ak nekonajú Božiu vôľu? Ježiš hovorí: „Ja im odpoviem: ‚Nikdy som vás nepoznal. Odíďte odo mňa, vy, čo páchate zlo!‘“ (Matúš 7:23)

V závere svojej kázne Ježiš vyhlasuje: „Každý, kto počúva tieto moje slová a koná podľa nich, sa podobá múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa lejak, prišli záplavy a prihnal sa silný vietor. Opieral sa do domu, ale ten sa nezrútil, lebo mal základy na skale.“ (Matúš 7:24, 25) Vďaka čomu tento dom zostal stáť? Vďaka tomu, že muž „kopal do hĺbky a položil základy na skale“. (Lukáš 6:48) Teda nestačí len počúvať Ježišove slová. Musíme sa snažiť podľa nich konať.

Ale ako je to s tým, „kto počúva tieto [Ježišove] slová“, ale „nekoná podľa nich“? „Podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.“ (Matúš 7:26) Pod náporom lejaku, záplav a vetra sa takýto dom zrúti.

Zástupy žasnú nad tým, ako Ježiš vyučuje. Robí to ako ten, kto má autoritu, a nie ako náboženskí vodcovia. Mnohí, ktorí si vypočuli jeho kázeň, sa pravdepodobne stali jeho učeníkmi.