„Nauč nás modliť sa“
„Jeden z jeho učeníkov mu povedal: ‚Pane, nauč nás modliť sa.‘“ — LUKÁŠ 11:1.
1.–3. a) Prečo učeníci túžili, aby ich Ježiš poučil o modlitbe? b) Aké otázky o modlitbe vznikajú?
NIEKTORÍ ľudia majú dar krásneho spevného hlasu. Iní majú prirodzené hudobné nadanie. Ale ak majú títo speváci a hudobníci dosiahnuť vynikajúce výkony, aj oni potrebujú poučenie. Podobne je to s modlitbou. Učeníci Ježiša Krista si uvedomili, že ak má Boh vypočuť ich modlitby, potrebujú poučenie.
2 Ježiš sa obyčajne modlil k svojmu Otcovi osamote, napríklad keď sa celú noc modlil predtým, ako si vybral dvanásť apoštolov. (Lukáš 6:12–16) Povzbudzoval aj svojich učeníkov, aby sa modlili osamote, ale oni počuli jeho verejné modlitby a videli, že nie je ako náboženskí pokrytci, ktorí sa modlia, aby ich ľudia videli. (Matúš 6:5, 6) Je preto logické, že Ježišovi nasledovníci túžili po ďalšom poučení o modlitbe. Preto čítame: „Raz bol na nejakom mieste a modlil sa a keď prestal, jeden z jeho učeníkov mu povedal: ‚Pane, nauč nás modliť sa, ako aj Ján učil svojich učeníkov.‘“ — Lukáš 11:1.
3 Čo potom urobil Ježiš? Čo sa môžeme naučiť z jeho príkladu? Aký úžitok môžeme mať z jeho poučenia o modlitbe?
Poučenie pre nás
4. Prečo by sme sa mali ‚ustavične modliť‘ a čo to znamená?
4 Pre Ježiša bola modlitba prirodzená, preto sa môžeme z jeho slov a príkladu veľmi poučiť. V prvom rade, ak dokonalý Boží Syn cítil nutnosť pravidelne sa modliť, o čo viac musia nedokonalí učeníci stále vzhliadať k Bohu a očakávať od neho vedenie, útechu a duchovnú podporu. Preto by sme ‚sa mali ustavične modliť‘. (1. Tesaloničanom 5:17) To neznamená, že by sme mali byť doslova stále na kolenách. Mali by sme byť stále pripravení modliť sa. Mali by sme od Boha očakávať vedenie v každej životnej situácii, aby sme vedeli konať s porozumením a vždy mali jeho schválenie. — Príslovia 15:24.
5. Čo by nás mohlo pripraviť o čas, ktorý by sme mohli venovať modlitbe, a čo by sme mali preto urobiť?
5 V terajších „posledných dňoch“ by nás mnoho vecí mohlo pripraviť o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe. (2. Timotejovi 3:1) Ak nám v pravidelnej modlitbe k nášmu nebeskému Otcovi prekážajú rodinné starosti, problémy v zamestnaní a podobne, tak nás príliš zaťažujú životné starosti. Takúto situáciu musíme bezodkladne napraviť, pretože ak sa nemodlíme, stratíme vieru. Buď by sme mali mať menej svetských povinností, alebo by sme mali vyrovnávať životné starosti hlbšou a častejšou modlitbou, v ktorej sa srdcom obraciame na Boha a prosíme ho o vedenie. Mali by sme byť „bdelí na modlitbách“. — 1. Petra 4:7.
6. Ktorú modlitbu budeme teraz študovať a aký cieľ by sme mali sledovať?
6 V modlitbe, ktorej sa hovorí vzorová, Ježiš neučil svojich učeníkov, čo presne majú hovoriť, ale učil ich, ako sa majú modliť. Lukášova a Matúšova správa sa trochu odlišujú, pretože každá hovorí o inej situácii. Budeme študovať túto modlitbu ako príklad, z ktorého sa dozvedáme, aké by mali byť naše modlitby, ak sme nasledovníci Ježiša a Jehovovi svedkovia.
Náš Otec a jeho meno
7. Kto má prednosť oslovovať Jehovu „náš Otče“?
7 „Náš Otče v nebesiach.“ (Matúš 6:9; Lukáš 11:2) Jehova je stvoriteľ ľudstva a býva v nebeskej ríši, preto je správne oslovovať ho: „Náš Otče v nebesiach.“ (1. Kráľov 8:49; Skutky 17:24, 28) Ak použijeme výraz „náš“, uznávame, že majú aj iní dôverný vzťah k Bohu. Ale kto má neobmedzenú prednosť oslovovať ho ako svojho Otca? Iba oddaní pokrstení jednotlivci v jeho rodine ctiteľov. Ak oslovujeme Jehovu ako svojho Otca, prejavujeme, že veríme v Boha a uvedomujeme si, že jediným základom zmierenia s ním je úplné prijatie Ježišovej výkupnej obete. — Hebrejom 4:14–16; 11:6.
8. Prečo by sme mali túžiť po tom, aby sme trávili čas v modlitbe k Jehovovi?
8 K svojmu nebeskému Otcovi by sme mali cítiť skutočne dôverný vzťah. Deti neúnavne chodia za svojím otcom, a rovnako by sme aj my mali túžiť po tom, aby sme trávili čas v modlitbe k Bohu. Hlboká vďačnosť za duchovné a hmotné požehnania by nás mala podnecovať, aby sme mu ďakovali za jeho dobrotu. Mali by sme túžiť prichádzať za ním so svojimi bremenami, ktoré nás ťažia, a to s dôverou, že nás podoprie. (Žalm 55:22; 55:23, RP) Môžeme si byť istí, že ak sme verní, všetko bude nakoniec dobré, pretože on sa o nás stará. — 1. Petra 5:6, 7.
9. O čo prosíme, keď sa modlíme o posvätenie Božieho mena?
9 „Nech sa posvätí tvoje meno.“ (Matúš 6:9; Lukáš 11:2) Slovo „meno“ niekedy označuje osobu a „posvätiť“ znamená „urobiť svätým, vyhradiť ako sväté, považovať za sväté“. (Porovnaj Zjavenie 3:4.) Modlitba o posvätenie Božieho mena je v podstate žiadosť, aby Jehova sám posvätil svoje meno. Ako? Odstránením všetkej potupy, ktorú navŕšili na jeho meno. (Žalm 135:13) Boh preto odstráni zlo, vyvýši sa a prinúti národy, aby spoznali, že on je Jehova. (Ezechiel 36:23; 38:23) Túžime byť svedkami toho obdobia a ak si vážime Jehovov majestát, budeme vždy k nemu prichádzať úctivo, čo zodpovedá slovám „nech sa posvätí tvoje meno“.
Božie kráľovstvo a jeho vôľa
10. Čo sa myslí tým, keď sa modlíme o príchod Božieho kráľovstva?
10 „Nech príde tvoje kráľovstvo.“ (Matúš 6:10; Lukáš 11:2) Kráľovstvo, o ktorom sa tu hovorí, je Jehovova zvrchovaná vláda, ktorej prejavom je nebeská mesiášska vláda v rukách Ježiša Krista a „svätých“, ktorí sú s ním. (Daniel 7:13, 14, 18, 27; Izaiáš 9:6, 7; 11:1–5) Čo znamená, že sa máme modliť, aby „prišlo“? Znamená to, že prosíme, aby Božie kráľovstvo prišlo napriek všetkým pozemským odporcom Božej vlády. Keď Božie kráľovstvo „rozdrví a ukončí“ všetky pozemské „kráľovstvá“, premení Zem na pozemský raj. — Daniel 2:44; Lukáš 23:43.
11. Čo budeme robiť, keď túžime byť svedkami konania Božej vôle v celom vesmíre?
11 „Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi.“ (Matúš 6:10) To je žiadosť o to, aby Boh vykonal svoje predsavzatie so Zemou, a k tomu patrí aj odstránenie jeho nepriateľov. (Žalm 83:9–18; 83:10–19, RP; 135:6–10) Vlastne to znamená, že túžime byť svedkami toho, ako sa deje Božia vôľa v celom vesmíre. Ak po tom z celého srdca túžime, budeme chcieť stále konať Božiu vôľu čo najlepšie. Nemôžeme poctivo o to prosiť, ak sa skutočne nesnažíme, aby sa v našom vlastnom živote diala Božia vôľa. Ak sa takto modlíme, musíme dávať pozor, aby sme nerobili to, čo odporuje jeho vôli, napríklad nemali by sme pestovať známosť s neveriacim alebo nemali by sme prijímať svetské spôsoby správania. (1. Korinťanom 7:39; 1. Jána 2:15–17) Skôr by sme sa mali pýtať: ‚Aká je v tomto Jehovova vôľa?‘ Ak milujeme Boha celým svojím srdcom, budeme vo všetkých životných otázkach hľadať jeho vedenie. — Matúš 22:37.
Náš každodenný chlieb
12. Prečo na nás dobre pôsobí, ak prosíme len o ‚denný chlieb‘?
12 „Daj nám dnes náš chlieb na tento deň.“ (Matúš 6:11) Lukášova správa hovorí: „Daj nám náš chlieb na deň podľa dennej potreby.“ (Lukáš 11:3) Ak prosíme Boha, aby nám zaobstaral nutný pokrm „na tento deň“, podporujeme tak svoju vieru, že sa môže deň čo deň starať o naše potreby. Izraelci zbierali mannu, každý „svoje množstvo“ „deň čo deň“, nie na týždeň alebo na dlhší čas. (2. Mojžišova 16:4) Nie je to modlitba o lahôdky alebo o veľké zásoby, ale o naše denné potreby. Ak prosíme len o každodenný chlieb, pomáha nám to, aby sme sa nestali chamtivými. — 1. Korinťanom 6:9, 10.
13. a) Čo sa v širšom zmysle myslí tým, že prosíme len o denný chlieb? b) Aký by sme mali mať postoj, aj keď máme ledva to najnutnejšie pre život, hoci ťažko pracujeme?
13 Ak prosíme o denný chlieb, v širšom zmysle to naznačuje, že sa necítime byť nezávislí, ale že neprestajne vzhliadame k Bohu a očakávame pokrm, nápoj, oblečenie a iné potreby od neho. Sme oddaní členovia jeho rodiny ctiteľov, dôverujeme nášmu Otcovi, ale nesedíme nečinne a nečakáme, že sa bude o nás zázračne starať. Pracujeme a používame všetky dostupné prostriedky na získanie potravy a iných nutných vecí. Ale právom v modlitbe ďakujeme Bohu, pretože za všetkým, čo máme, vidíme lásku, múdrosť a moc nášho nebeského Otca. (Skutky 14:15–17; porovnaj Lukáša 22:19.) Naša usilovnosť môže byť úspešná. Ale aj keď máme ledva to najnutnejšie, hoci ťažko pracujeme, buďme vďační a spokojní. (Filipanom 4:12; 1. Timotejovi 6:6–8) Zbožný človek, ktorý má obyčajnú stravu a obyčajný odev, môže byť oveľa šťastnejší ako ten, kto žije v hmotnom blahobyte. Aj keď máme málo následkom okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, nebuďme skľúčení. Napriek tomu môžeme byť duchovne bohatí. Naozaj nemusíme byť chudobní vo viere, nádeji a láske k Jehovovi, ktorému vzdávame vo vrúcnej modlitbe chválu a vďaku.
Naše dlhy sú odpustené
14. O odpustenie akých dlhov prosíme a na základe čoho ich Boh odpúšťa?
14 „A odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame našim dlžníkom.“ (Matúš 6:12) Z Lukášovej správy vidíme, že týmito dlhmi sú hriechy. (Lukáš 11:4) Zdedená hriešnosť nám bráni, aby sme robili všetko podľa dokonalej vôle nášho Otca. V istom zmysle sú teda tieto nedostatky naším dlhom čiže naším dlžobným úpisom Bohu od chvíle, keď sme začali ‚žiť a chodiť duchom‘. (Galaťanom 5:16–25; porovnaj Rimanom 7:21–25.) Máme tieto dlhy, pretože sme nedokonalí a nemôžeme úplne zodpovedať Božím meradlám. Máme výsadu, že sa môžeme modliť o odpustenie práve týchto hriechov. Sme šťastní, že Boh môže na tieto dlhy čiže hriechy použiť zásluhu Ježišovej výkupnej obete. — Rimanom 5:8; 6:23.
15. Aký postoj by sme mali mať k výchove, ktorú potrebujeme?
15 Ak očakávame, že nám Boh odpustí naše dlhy čiže hriechy, musíme robiť pokánie a ochotne prijímať výchovu. (Príslovia 28:13; Skutky 3:19) Jehova nás miluje, a preto nás vychováva podľa našej osobnej potreby, aby sme mohli naprávať svoje slabosti. (Príslovia 6:23; Hebrejom 12:4–6) Môžeme byť veľmi šťastní, ak rastieme vo viere a v poznaní a naše srdce tak zodpovedá Božím zákonom a zásadám, že nikdy nespáchame dajaký svojvoľný priestupok. Ale čo urobíme, ak zistíme, že sa v našom nesprávnom konaní prejavuje istá svojvôľa? Malo by nás to hlboko zarmútiť a vrúcne by sme sa mali modliť o odpustenie. (Hebrejom 10:26–31) Mali by sme hneď poslúchnuť radu, ktorú dostaneme, a hneď napraviť svoje správanie.
16. Prečo je užitočné stále prosiť Boha, aby nám odpúšťal naše hriechy?
16 Je užitočné pravidelne prosiť Boha, aby nám odpustil naše hriechy. Ak to robíme, máme stále pred očami vlastnú hriešnosť a malo by nás to viesť k pokore. (Žalm 51:3, 4, 7; 51:5, 6, 9, RP) Musíme prosiť nášho nebeského Otca, „aby nám odpustil naše hriechy a očistil nás od každej nespravodlivosti“. (1. Jána 1:8, 9) Ak v modlitbách hovoríme o svojich hriechoch, pomáha nám to, aby sme proti nim ostro bojovali. A stále si pripomíname, že potrebujeme výkupné a zásluhu Ježišovej preliatej krvi. — 1. Jána 2:1, 2; Zjavenie 7:9, 14.
17. Ako nám modlitba o odpustenie pomáha v našom vzťahu k iným?
17 Ak sa modlíme o odpustenie, pomáha nám to, aby sme boli milosrdní, súcitní a štedrí k tým, ktorí sú v malých alebo veľkých veciach našimi dlžníkmi. Lukášova správa hovorí: „Odpusť nám naše hriechy, lebo i my odpúšťame každému, kto je nám dlžen.“ (Lukáš 11:4) Odpustenie od Boha môžeme dosiahnuť len vtedy, ak sme už ‚odpustili našim dlžníkom‘, ľuďom, ktorí proti nám hrešili. (Matúš 6:12; Marek 11:25) Ježiš dodal: „Teda ak odpustíte ľuďom ich priestupky, aj váš nebeský Otec odpustí vám; ale ak neodpustíte ľuďom ich priestupky, ani váš Otec neodpustí vaše priestupky.“ (Matúš 6:14, 15) Ak sa modlíme o odpustenie našich hriechov, malo by nás to podnecovať k tomu, aby sme sa zmierili s inými a odpúšťali im. Apoštol Pavol napísal: „Podobne ako Jehova ochotne odpustil vám, tak robte aj vy.“ — Kolosanom 3:13; Efezanom 4:32.
Pokušenie a ten zlý
18. Prečo by sme nikdy nemali obviňovať Boha z pokušenia a skúšok, s ktorými sa stretávame?
18 „A nepriveď nás do pokušenia.“ (Matúš 6:13; Lukáš 11:4) Tieto slová nenaznačujú, že by nás Jehova pokúšal, aby sme spáchali hriech. Písmo niekedy hovorí, že Boh robí alebo spôsobuje to, čo len pripúšťa. (Rút 1:20, 21; porovnaj Kazateľa 11:5.) Ale učeník Jakob napísal, že „Boh nemôže byť pokúšaný zlými vecami ani sám nikoho nepokúša“. (Jakob 1:13) Ak nás pokúša a skúša zlé, nikdy z toho neobviňujme nášho nebeského Otca, pretože pokušiteľom je satan, ktorý sa snaží prefíkane nás doviesť k tomu, aby sme zhrešili proti Bohu. — Matúš 4:3; 1. Tesaloničanom 3:5.
19. Ako by sme sa mohli modliť o pomoc v pokušení?
19 Prosbou „nepriveď nás do pokušenia“ vlastne prosíme Jehovu, aby nedovolil, že by sme podľahli pokušeniu alebo nátlaku neposlúchať. Môžeme úpenlivo prosiť nášho Otca, aby viedol naše kroky tak, aby sme sa nestretli s pokušením, ktoré by bolo pre nás priťažké. Pavol o tom napísal: „Žiadne pokušenie vás nepostihlo, len to, ktoré je bežné u ľudí. Ale Boh je verný a nepripustí, aby ste boli pokúšaní nad to, čo môžete zniesť, ale spolu s pokušením zaobstará aj východisko, aby ste to mohli vydržať.“ (1. Korinťanom 10:13) Môžeme sa modliť o Jehovovo vedenie, aby sme neboli pokúšaní nad to, čo môžeme zniesť, a aby nám ukázal východisko, keď sme veľmi skľúčení. Pokušenie nám spôsobuje diabol, naše hriešne telo a aj slabosti iných, ale náš milujúci Otec nás môže viesť, aby nás pokušenie nepremohlo.
20. Prečo sa máme modliť o oslobodenie od „toho zlého“?
20 „Ale osloboď nás od toho zlého.“ (Matúš 6:13) Boh určite môže zabrániť satanovi, ‚tomu zlému‘, aby nás nepremohol. (2. Petra 2:9) Oslobodenie od diabla nebolo nikdy také nutné ako dnes, lebo má „veľký hnev, vediac, že má krátky čas“. (Zjavenie 12:12) Poznáme satanove zámery, ale aj on pozná naše slabosti. Musíme sa preto modliť, aby nás Jehova chránil pred pazúrmi tohto odporcu, ktorý je ako lev. (2. Korinťanom 2:11; 1. Petra 5:8, 9; porovnaj Žalm 141:8, 9.) Keby sme napríklad chceli uzavrieť manželstvo, azda budeme musieť prosiť Jehovu, aby nás oslobodil od satanových nečistých zámerov a od pokušenia rozvíjať svetské vzťahy, ktoré môžu zapríčiniť nemravnosť alebo neposlušnosť, keby sme uzavreli manželstvo s neveriacim. (5. Mojžišova 7:3, 4; 1. Korinťanom 7:39) Túžime po bohatstve? Azda sa budeme musieť modliť, aby sme dostali pomoc a odolávali pokušeniu hrať hazardné hry, uzatvárať stávky alebo podvádzať. Satan sa urputne snaží zničiť náš vzťah k Jehovovi, a preto použije akékoľvek zbrane zo svojho arzenálu pokušení. Stále sa modlime k nášmu nebeskému Otcovi, ktorý nikdy nevydá spravodlivých napospas pokušeniu a spôsobí oslobodenie od toho zlého.
Modlitba buduje vieru a nádej
21. Aký úžitok sme získali z toho, že sme sa modlili o kráľovstvo?
21 Náš nebeský Otec, ktorý nás oslobodzuje od toho zlého, nás s potešením hojne požehnáva. Ale prečo tak dlho pripúšťa, aby sa tí, ktorých má rád, tak dlho modlili: „Nech príde tvoje kráľovstvo“? Modlíme sa o to celé roky, tým rastie naša túžba po kráľovstve a tým viac si ho vážime. Takáto modlitba nám pripomína, že veľmi potrebujeme láskavú nebeskú vládu. Pomáha nám stále udržiavať nádej, že budeme žiť pod vládou kráľovstva. — Zjavenie 21:1–5.
22. Aký postoj by sme mali stále mať k modlitbe, v ktorej sa obraciame na nášho nebeského Otca Jehovu?
22 Modlitba nesporne buduje vieru v Jehovu. Naše puto k nemu silnie, keď vypočuje naše modlitby. Neúnavne sa teda denne na neho obracajme s chválou, vďakyvzdaním a úpenlivými prosbami. Buďme vďační za to, že Ježiš ochotne vyhovel prosbe svojich nasledovníkov: „Pane, nauč nás modliť sa.“
Spomínaš si?
◻ Aké poučenie nachádzame v Ježišových slovách a aký príklad nám ukázal človek Ježiš, pre ktorého modlitba bola prirodzená?
◻ Ako by sme sa mali modliť k nášmu nebeskému Otcovi o posvätenie jeho mena?
◻ O čo prosíme, keď sa modlíme, aby prišlo Božie kráľovstvo a aby sa diala na zemi Božia vôľa?
◻ O čo prosíme, keď sa modlíme o náš denný chlieb?
◻ Čo sa myslí modlitbou o odpustenie našich dlhov?
◻ Prečo je dôležité modliť sa o pomoc v pokušení a o oslobodenie od satana, od toho zlého?
[Obrázok na strane 16]
Ježišovi nasledovníci prosili, aby ich Ježiš naučil modliť sa. Vieš, aký úžitok môžeme mať my z jeho rád o modlitbe?