Najviac prehliadaný umelec našich čias

„Príroda je umenie Boha.“ — Sir Thomas Browne, lekár zo 17. storočia.

LEONARDO DA VINCI, Rembrandt, van Gogh — to sú mená, ktoré poznajú milióny ľudí. Hoci ste možno nikdy nevideli niektorú z ich originálnych malieb, poznáte týchto mužov ako veľkých umelcov. Ich umenie ich v určitom zmysle urobilo nesmrteľnými.

Zachytili na plátne záhadný úsmev, pôsobivý portrét i ukážku krás stvorenia, čo stále podnecuje predstavivosť diváka. Uchvacuje nás to, čo uchvátilo ich — hoci nás možno delia stáročia.

Nemusíme byť umelcami ani umeleckými kritikmi, aby sme si všimli umeleckú brilantnosť. Tak ako umelec, ktorého dielo obdivujeme, aj my máme zmysel pre krásu. Naša vnímavosť na farbu, tvar, vzor a svetlo je možno niečo, čo považujeme za samozrejmé, ale je to súčasť nášho života. Nepochybne si radi zdobíme svoj dom predmetmi či maľbami, ktoré sú potešením pre naše oči. Hoci vkus máme rôzny, táto vnímavosť na krásu je dar, ktorý má väčšina ľudstva. A je to dar, ktorý nás môže priblížiť k nášmu Stvoriteľovi.

Dar krásy

Zmysel pre krásu je jednou z mnohých daností, ktoré odlišujú ľudstvo od zvierat. Dielo Summa Artis—​Historia General del Arte (Obsiahla rozprava o umení — všeobecné dejiny umenia) uvádza, že „človek by sa dal definovať ako živočích, ktorý má estetické cítenie“. Pretože sa odlišujeme od zvierat, stvorenie vnímame inak. Uvedomuje si napríklad pes krásny západ slnka?

Kto nás tak vytvoril? Biblia vysvetľuje, že „Boh tvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho na Boží obraz“. (1. Mojžišova 1:27) To neznamená, že by naši prví rodičia vyzerali ako Boh. Ale Boh ich obdaril vlastnosťami, ktoré má on sám. Jednou z nich je schopnosť uvedomovať si krásu.

Ľudský mozog pomocou nejakého neprebádaného procesu vníma krásu. Najprv naše zmysly odovzdajú mozgu informácie o zvukoch, vôňach, farbách a tvaroch predmetov, ktoré priťahujú našu pozornosť. Ale krása je niečo oveľa viac ako len súhrn týchto elektrochemických impulzov, ktoré nám iba povedia, čo sa deje okolo nás. My nevidíme strom, kvet alebo vtáka rovnako, ako ich vidí zviera. Hoci z týchto predmetov možno nemáme okamžitý praktický úžitok, predsa nám poskytujú potešenie. Náš mozog nám umožňuje vnímať ich estetickú hodnotu.

Táto schopnosť pôsobí na naše emócie a obohacuje náš život. Mária, ktorá žije v Španielsku, si živo spomína na jeden novembrový večer pred niekoľkými rokmi, keď stála pri jednom odľahlom jazere a pozorovala západ slnka. „Smerom ku mne kŕdeľ za kŕdľom prilietali žeriavy, ozývajúc sa jeden druhému,“ hovorí Mária. „Naprieč karmínovočervenou oblohou sa tiahli šnúry tisícov vtákov, vytvárajúc vzory pavúčích sietí. Ich každoročné sťahovanie z Ruska a Škandinávie ich priviedlo na toto španielske odpočívadlo. Ten zážitok bol taký nádherný, že som sa rozplakala.“

Prečo ten dar krásy?

Mnohí ľudia považujú zmysel pre krásu za niečo, čo jasne poukazuje na existenciu milujúceho Stvoriteľa, ktorý chce, aby sa jeho inteligentné tvorstvo tešilo z jeho umenia. Aké logické a uspokojujúce je pripísať náš zmysel pre krásu milujúcemu Stvoriteľovi. Biblia vysvetľuje, že „Boh je láska“, a podstatou lásky je snaha deliť sa s druhými. (1. Jána 4:8; Skutky 20:35) Jehova nachádza potešenie v tom, že sa o svoje tvorivé umenie delí s nami. Keby dajaké hudobné dielo nikto nepočul alebo dajakú skvostnú maľbu nikto nevidel, ich krása by bola zbytočná. Umelecké diela vznikajú na to, aby sa dostali k iným ľuďom a aby sa z nich títo ľudia tešili — bez publika sú bezvýznamné.

Áno, Jehova stvoril krásne veci s určitým cieľom — aby ich vnímali aj ďalší a aby sa z nich tešili. Veď i domovom našich prvých rodičov bol rozľahlý rajský park nazvaný Eden — čo znamená „potešenie“. Boh nielenže naplnil zem svojím umením, ale dal ľudstvu aj schopnosť všimnúť si ho a oceniť. A koľko krásy možno uzrieť! Ako poznamenal Paul Davies, „niekedy sa zdá, akoby príroda ,vynaložila zvláštne úsilie‘ na to, aby vytvorila zaujímavý a bohatý vesmír“. Vesmír je však zaujímavý a bohatý práve preto, lebo Jehova ,vynaložil zvláštne úsilie‘, aby nás vytvoril so schopnosťou skúmať vesmír a tešiť sa z neho.

Preto neprekvapuje, že uznanie krásy prírody — a túžba napodobniť ju — je niečím bežným vo všetkých kultúrach, a to od jaskynných umelcov až po impresionistov. Pred tisícročiami obyvatelia severného Španielska kreslili živé zvieracie portréty v jaskyniach Altamiry (Cantabria). Pred viac ako storočím impresionistickí maliari vychádzali zo svojich ateliérov a snažili sa zachytiť žiarivé farby lúky plnej kvetov alebo menlivé vzory svetla na vode. Dokonca aj malé deti si intenzívne uvedomujú pekné veci. Keď dostanú pastelky a papier, väčšinou rady kreslia všetko, čo vidia a čo podnieti ich predstavivosť.

Mnohí dospelí si dnes radšej urobia fotografiu, aby si mohli znova pripomenúť nádherný pohľad, ktorý na nich zapôsobil. Ale aj bez fotoaparátu je naša myseľ schopná pripomenúť si krásne výjavy, ktoré sme možno videli pred desiatkami rokov. Je zrejmé, že Boh nás vytvoril so schopnosťou tešiť sa z nášho pozemského domova, ktorý tak skvostne vyzdobil. (Žalm 115:16) Je však aj iný dôvod, prečo nám Boh vštepil zmysel pre krásu.

,Jeho vlastnosti vidno zreteľne‘

Prehlbovanie nášho ocenenia pre umelecké majstrovstvo v prírode nám môže pomôcť spoznať nášho Stvoriteľa, ktorého diela nás obklopujú. Ježiš raz povedal svojim učeníkom, aby si pozorne pozreli poľné kvety rastúce v Galilei. Povedal: „Poučte sa od poľných ľalií, ako rastú; nelopotia sa ani nepradú; ale hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol odiaty ako jedna z nich.“ (Matúš 6:28, 29) Krása obyčajného poľného kvetu môže slúžiť na to, aby nám pripomenula, že Boh nie je ľahostajný k potrebám ľudskej rodiny.

Ježiš tiež povedal, že človeka možno posúdiť podľa jeho „ovocia“ čiže skutkov. (Matúš 7:16–20) Preto možno očakávať, že Božie umelecké diela nám umožnia hlbšie pochopiť jeho osobnosť. Aké sú niektoré ‚jeho vlastnosti, ktoré vidno zreteľne od stvorenia sveta‘? — Rimanom 1:20.

„Aké mnohé sú tvoje diela, ó, Jehova!“ vyhlásil žalmista. „Všetky si ich urobil v múdrosti.“ (Žalm 104:24) Božiu múdrosť možno rozoznať trebárs z farieb, ktoré Boh použil pri „maľovaní“ zemskej flóry a fauny. „Farba je veľkým potešením pre ducha i pre oči,“ hovoria Fabris a Germani v knihe Colore, Disegno ed estetica nell’arte grafica (Farba — dizajn a estetika v grafickom umení). Harmonické i kontrastné farby, ktoré tešia oko a povznášajú ducha, sú všade. Ale zrejme najpútavejšie sú tie farebné efekty, ktoré vznikajú lomom svetla — žiarivé dúhové farby — pozoruhodné svedectvo múdrej mysle.

Dúhové farby sa vyskytujú najmä u kolibríkov.a Prečo sa im perie tak trblieta? Vrchná tretina ich unikátnych pier láme slnečné svetlo na výrazné dúhové farby — podobne ako hranol. Ľudové názvy kolibríkov, napríklad rubínový, zafírový a smaragdový, vhodne svedčia o ligotavej červenej, modrej a zelenej, ktorá zdobí tieto vtáky podobné šperkom. „Čo je účelom úžasnej roztomilosti týchto nádherných tvorov?“ pýta sa Sara Godwinová v knihe Hummingbirds (Kolibríky). „Veda zatiaľ nezistila žiaden iný účel, ako očariť pozorovateľa,“ odpovedá. Iste, žiaden ľudský umelec ešte nepracoval s takou paletou farieb!

Božiu moc môžeme vnímať z burácajúcich vodopádov, zo striedania sa prílivu a odlivu, z búšiacich príbojov alebo z nebotyčných lesných stromov nakláňajúcich sa vo víchrici. Toto dynamické umenie môže byť rovnako pôsobivé ako nejaká pokojná scéna. Slávny americký prírodovedec John Muir raz opísal účinok búrky na skupinu duglasiek v Sierra Nevade v Kalifornii:

„Hoci boli ešte pomerne mladé, merali asi 30 metrov a ich ohybné, štetinaté vrcholce sa knísali a krúžili v divokej extáze... Štíhle vrcholce sa doslova trepotali a svišťali v prudkom lejaku, ohýbajúc sa dopredu a dozadu a krúžiac dookola, a vytvárali tak neopísateľné kombinácie vertikálnych a horizontálnych kriviek.“ Ako napísal žalmista pred tisícročiami, ,búrlivý vietor chváli Jehovu‘ — je ukážkou jeho mimoriadnej moci. — Žalm 148:7, 8.

Pre Japoncov je jeden vták už dlho symbolom lásky. Je to krásny žeriav čierno-biely, ktorého zložité pytačkové tance sú ladné ako nejaký balet. Títo vtáčí akrobati sú takí cenení, že v Japonsku boli označení za „zvláštny prírodný monument“. Keďže žeriavy majú partnera na celý život a môžu žiť 50 rokov alebo dlhšie, Japonci ich považujú za ideál manželskej vernosti.

A čo Božia láska? Je zaujímavé, že Biblia prirovnáva Jehovovu milujúcu ochranu jeho lojálnych služobníkov k tomu, ako vtáčí rodič krídlami chráni svoje mláďatá pred živlami. Piata Mojžišova 32:11 hovorí o orlovi, ktorý „natriasa svoje hniezdo, plachtí nad svojimi operenými mláďatami, rozprestiera krídla, berie ich, nosí ich na svojich perutiach“. Orlí rodič robí to všetko preto, aby povzbudil mláďatá opustiť hniezdo a lietať. Hoci sa to vidí zriedka, boli zaznamenané prípady, keď orly pomáhali svojim mladým tak, že ich niesli na svojich krídlach. — Žalm 17:8.

Keď sa lepšie pozrieme na svet prírody okolo nás, všimneme si, že v ňom platia určité princípy, ktoré taktiež odhaľujú isté stránky Božej osobnosti.

Pestrosť je korením života

Pestrosť v Božom diele je niečo, čo možno vidieť ihneď. Rozmanitosť rastlín, vtákov, zvierat a hmyzu je ohromujúca. Iba na jednom hektári tropického pralesa sa môže nachádzať 300 rozličných druhov stromov a 41 000 druhov hmyzu; na troch štvorcových kilometroch sa môže nachádzať 1500 druhov motýľov a jediný strom môže byť domovom 150 druhov chrobákov! A tak ako neexistujú dvaja ľudia, ktorí by boli presne rovnakí, to isté možno povedať i o duboch alebo o tigroch. Originalita, kvalita oceňovaná medzi ľudskými umelcami, je podstatnou súčasťou prírody.

Samozrejme, stručne sme sa dotkli len niekoľkých aspektov umenia v prírode. Keď ho budeme pozorovať dôkladnejšie, môžeme rozlíšiť mnoho ďalších stránok Božej osobnosti. Ale aby sme to mohli urobiť, musíme využívať svoj cit pre umenie, ktorý nám dal Boh. Ako sa môžeme naučiť lepšie vnímať umenie najväčšieho Umelca?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 7]

Potrebujeme vedieť, kto nás sem dal

Prekladateľ Biblie Ronald Knox mal raz teologickú diskusiu s vedcom Johnom Scottom Haldanem. Haldane uviedol: „Či nie je nevyhnutné, aby sa vo vesmíre, ktorý obsahuje milióny planét, objavil život aspoň na jednej z nich?“

„Pane,“ odpovedal Knox, „keby kriminálna polícia našla vo vašom lodnom kufri nejaké telo, povedali by ste im: ,Na svete sú milióny kufrov — jeden z nich predsa musel obsahovať nejaké telo‘? Myslím, že aj tak by chceli vedieť, kto ho tam dal.“ — The Little, Brown Book of Anecdotes (Malá hnedá kniha anekdot).

Okrem uspokojenia našej zvedavosti je aj iný dôvod, prečo by sme mali vedieť, kto nás sem dal — aby sme mu mohli pripísať česť, ktorá mu za to patrí. Ako by asi reagoval talentovaný umelec, keby nejaký arogantný kritik povedal o jeho diele, že vyzerá, akoby vzniklo nejakou nehodou v obchode s farbami? A čo by mohlo byť väčšou urážkou Stvoriteľa vesmíru než to, že by sme pripisovali jeho umenie slepej náhode?

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením ROE/​Anglo-Australian Observatory, foto: David Malin

[Obrázky na strane 8]

Letiace žeriavy

Jaskynné maľby v Altamire (Španielsko)

[Obrázky na strane 9]

Delfíny, kolibríky i vodopády odhaľujú črty osobnosti Veľkého Umelca

[Pramene ilustrácií]

Godo-Foto

G. C. Kelley, Tucson, AZ

Godo-Foto