„Ježišovi ich prišlo ľúto“

1. – 3. a) Ako Ježiš reaguje, keď ho dvaja slepí žobráci úpenlivo prosia o pomoc? b) Čo sa myslí vyjadrením, že Ježišovi „ich prišlo ľúto“? (Pozri poznámku pod čiarou.)

PRI ceste hneď za Jerichom sedia dvaja slepí muži. Chodia sem každý deň. Vždy si sadajú na miesto, kade chodieva veľa ľudí, a prosia o almužnu. Dnes však zažijú niečo, čo dramaticky zmení ich život.

² Zrazu počujú nejaký rozruch. Keďže nemôžu vidieť, o čo ide, jeden z nich sa pýta, čo ten rozruch znamená, a ľudia v jeho blízkosti mu odpovedajú: „Ježiš Nazaretský ide okolo!“ Ježiš poslednýkrát putuje do Jeruzalema. Nie je však sám – nasledujú ho veľké zástupy. Keď sa žobráci dozvedajú, kto ide okolo, začnú na seba upozorňovať tým, že kričia: „Pane, Syn Dávidov, zľutuj sa nad nami!“ Ľuďom v dave sa to nepáči a prikazujú žobrákom, aby boli ticho, ale títo muži sú zúfalí, a tak nemôžu mlčať.

³ Ježiš napriek hučaniu zástupu počuje ich krik. Čo urobí? Ťaží ho veľa vecí, ktoré zamestnávajú jeho myseľ. Má pred sebou posledný týždeň svojho pozemského života. Vie, že v Jeruzaleme ho čaká utrpenie a krutá smrť. Napriek tomu neprehliada vytrvalé volanie o pomoc. Zastavuje sa a žiada, aby k nemu tých mužov priviedli. Muži ho úpenlivo prosia: „Pane, nech sa nám otvoria oči.“ „Ježišovi ich prišlo ľúto“, dotýka sa ich očí a oni znovu vidia.a Bez otáľania Ježiša nasledujú. (Lukáš 18:35–43; Matúš 20:29–34)

 4. Ako Ježiš naplnil proroctvo, že bude „mať súcit so slabými“?

⁴ To nebol ojedinelý prípad. Mnohé situácie a mnohé okolnosti sa hlboko dotkli Ježišovho srdca a podnietili ho prejaviť súcit. Biblické proroctvo predpovedalo, že bude „mať súcit so slabými“. (Žalm 72:13) Presne ako to bolo predpovedané, Ježiš bol vnímavý na pocity druhých. Iniciatívne ľuďom pomáhal. Súcit ho tiež podnecoval zvestovať. Pozrime sa, ako evanjeliá odhaľujú nežný súcit, ktorý sa skrýval za Ježišovými slovami a skutkami, a zamyslime sa nad tým, ako môžeme Ježiša v prejavovaní súcitu napodobňovať.

5., 6. Aké príklady ukazujú, že Ježiš bol empatickým človekom?

⁵ Ježiš bol človekom hlbokej empatie. Vedel sa vžiť do pocitov trpiacich a súcitil s nimi. I keď nebol v rovnakej situácii ako oni, skutočne cítil ich bolesť vo svojom srdci. (Hebrejom 4:15) Keď uzdravil ženu, ktorá dvanásť rokov trpela krvácaním, opísal jej stav ako „vysiľujúcu chorobu“, a tak uznal, že táto choroba jej spôsobovala veľké fyzické i duševné utrpenie. (Marek 5:25–34) Keď videl Máriu a ľudí, ktorí s ňou oplakávali mŕtveho Lazara, ich žiaľ ho tak hlboko zasiahol, že vo svojom vnútri pocítil znepokojenie. Hoci vedel, že Lazara vzkriesi, tak ho to zarmútilo, že sa mu oči zaliali slzami. (Ján 11:33, 35)

⁶ Pri inej príležitosti prišiel za Ježišom jeden malomocný a úpenlivo ho prosil: „Keby si chcel, môžeš ma uzdraviť.“ Ako na to zareagoval Ježiš – dokonalý človek, ktorý nikdy v živote nebol chorý? „Ježišovi ho prišlo ľúto.“ (Marek 1:40–42) Potom urobil niečo mimoriadne. Vedel, že malomocní sú podľa Zákona nečistí a nesmú sa stýkať s inými ľuďmi. (3. Mojžišova 13:45, 46) A určite bol schopný vyliečiť tohto muža bez akéhokoľvek fyzického kontaktu. (Matúš 8:5–13) Rozhodol sa však inak – vystrel k malomocnému ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď uzdravený!“ Malomocenstvo okamžite zmizlo. Aký nežný súcit Ježiš prejavil!

 7. Čo nám môže pomôcť rozvíjať si empatiu a ako možno túto vlastnosť prejaviť?

⁷ Ako od kresťanov sa od nás očakáva, že budeme Ježiša v prejavovaní empatie napodobňovať. Biblia nás nabáda, aby sme prejavovali „súcit“.b (1. Petra 3:8) Pochopiť pocity niekoho, kto trpí chronickou chorobou či depresiou, nemusí byť ľahké, najmä ak sme také ťažkosti nezažili na vlastnej koži. Pamätaj však, že empatia nezávisí od toho, či sme niečo podobné zažili, alebo nie. Ježiš prejavoval empatiu chorým, hoci sám nikdy nebol chorý. Teda ako si môžeme rozvíjať empatiu? Tak, že budeme trpezlivo počúvať, keď si človek, ktorý trpí, otvorí pred nami srdce a začne nám rozprávať o svojich pocitoch. Mohli by sme si položiť otázku: Ako by som sa asi cítil ja na jeho mieste? (1. Korinťanom 12:26) Keď sa naučíme byť vnímaví na pocity druhých, pomôže nám to utešovať skľúčených. (1. Tesaloničanom 5:14) Niekedy sa empatia neprejaví len slovami, ale aj slzami. „Plačte s tými, ktorí plačú,“ píše sa v Rimanom 12:15.

8., 9. Ako Ježiš dával najavo, že berie ohľad na pocity druhých?

⁸ Ježiš bol ohľaduplný voči iným a svojím konaním dával najavo, že berie ohľad na ich pocity. Spomeň si na situáciu, keď k Ježišovi priviedli muža, ktorý bol hluchý a nevedel dobre rozprávať. Ježiš zjavne vycítil, že ten človek je celý nesvoj, a tak urobil niečo, čo bežne nerobieval, keď uzdravoval ľudí: „Vzal ho nabok od zástupu.“ Potom ho uzdravil v pokoji, mimo upretých pohľadov ľudí. (Marek 7:31–35)

⁹ Podobnú ohľaduplnosť Ježiš prejavil v situácii, keď k nemu ľudia priviedli slepého muža a prosili ho, aby ho uzdravil. Ježiš „vzal slepého za ruku a vyviedol ho z dediny“. Potom tohto muža uzdravil, nie však naraz, ale postupne. To pravdepodobne umožnilo, aby si mozog a oči tohto muža pomaly privykli na silné svetlo a zložitý svet okolo neho. (Marek 8:22–26) Akú ohľaduplnosť Ježiš prejavil!

10. Akými spôsobmi môžeme dávať najavo, že berieme ohľad na pocity druhých?

¹⁰ Ako od Ježišových nasledovníkov sa od nás očakáva, že budeme brať ohľad na pocity druhých. Preto sa snažíme hovoriť uvážlivo a pamätať na to, že bezmyšlienkovitými slovami by sme mohli zraniť niečie city. (Príslovia 12:18; 18:21) Drsné slová, znevažujúce poznámky a uštipačný sarkazmus nepatria do úst kresťanov, ktorí sú vnímaví na pocity iných. (Efezanom 4:31) Starší, ako môžete dávať najavo, že beriete ohľad na pocity druhých? Keď niekomu dávate radu, zjemnite svoje slová láskavosťou. Tak svojmu poslucháčovi umožníte zachovať si dôstojnosť. (Galaťanom 6:1) Rodičia, ako môžete dať najavo, že beriete ohľad na pocity svojich detí? Keď svoje dieťa usmerňujete, snažte sa to robiť tak, aby sa necítilo zbytočne zahanbené. (Kolosanom 3:21)

11., 12. Ktoré správy z Biblie ukazujú, že Ježiša nemusel nikto žiadať, aby druhým prejavil súcit?

¹¹ Ježiš súcitne pomáhal ľuďom nielen vtedy, keď ho o to niekto žiadal. A je to aj logické, veď súcit nevedie človeka k pasivite, ale k aktivite. Preto neprekvapuje, že nežný súcit podnecoval Ježiša, aby iniciatívne pomáhal druhým. Napríklad keď s ním bol veľký zástup už tri dni a tí ľudia nemali čo jesť, nikto nemusel Ježišovi hovoriť, že sú hladní, ani mu naznačovať, že by s tým mal niečo urobiť. Zo správy sa dozvedáme: „Ježiš zavolal učeníkov a povedal: ‚Je mi týchto ľudí ľúto, lebo sú so mnou už tri dni a nemajú nič na jedenie. Nechcem ich poslať preč hladných, lebo by sa mohli cestou vyčerpať.‘“ Potom čisto z vlastnej iniciatívy zástup zázračne nasýtil. (Matúš 15:32–38)

¹² Zamysli sa aj nad ďalšou správou. Stalo sa to v roku 31 n. l. Ježiš sa blížil k mestu Nain, keď sa mu naskytol smutný pohľad. Z mesta vychádzal pohrebný sprievod, ktorý mieril pravdepodobne k neďalekým hrobkám na úbočí, aby pochoval „jediného syna ženy, ktorá bola vdova“. Dokážeš si predstaviť, aká bolesť napĺňala srdce tejto matky? Išla pochovať svojho jediného syna a nemala manžela, ktorý by jej pomohol niesť žiaľ. Medzi všetkými tými ľuďmi, ktorí kráčali v sprievode, Ježiš uvidel práve túto, teraz už bezdetnú vdovu. To, čo videl, ho hlboko zasiahlo – áno, „prišlo mu jej ľúto“. Nikto ho nemusel o nič prosiť. Súcit, ktorý cítil v srdci, ho podnietil ujať sa iniciatívy. A tak „pristúpil k máram a dotkol sa ich“ a priviedol mladého muža k životu. Čo urobil potom? Ježiš od tohto mladého muža nechcel, aby sa pripojil k veľkému zástupu, ktorý ho sprevádzal. „Ježiš ho vrátil matke“, aby opäť žili ako rodina, a tak zabezpečil, aby sa mal o túto vdovu kto postarať. (Lukáš 7:11–15)

13. Ako môžeme napodobňovať Ježiša v tom, ako prejavoval vhodnú iniciatívu a pomáhal ľuďom, ktorí to potrebovali?

¹³ Ako môžeme nasledovať Ježišov príklad? Samozrejme, nemôžeme sa niekomu zázračne postarať o jedlo a nemôžeme ani priviesť mŕtveho k životu. Môžeme však napodobňovať Ježiša tým, že budeme iniciatívne pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Niektorý zo spoluveriacich možno utrpel vážnu finančnú stratu alebo prišiel o prácu. (1. Jána 3:17) Nejaká vdova možno naliehavo potrebuje doma niečo opraviť. (Jakub 1:27) Možno vieme o rodine, v ktorej niekto zomrel, a pozostalí potrebujú útechu alebo nejakú praktickú pomoc. (1. Tesaloničanom 5:11) Ak niekto skutočne potrebuje pomoc, nemusíme čakať, kým o ňu budeme požiadaní, môžeme mu ju ponúknuť sami. (Príslovia 3:27) Súcit nás podnieti prejaviť vhodnú iniciatívu a pomôcť podľa toho, ako nám to naše okolnosti umožňujú. Nikdy nezabudni na to, že aj malá láskavosť či niekoľko utešujúcich slov vyslovených zo srdca môže byť mocným prejavom súcitu. (Kolosanom 3:12)

14. Prečo bolo zvestovanie dobrej správy pre Ježiša prvoradé?

¹⁴ Ako sme videli v druhej časti tejto knihy, Ježiš dal vynikajúci príklad vo zvestovaní dobrej správy. Povedal: „Musím oznamovať dobrú správu o Božom Kráľovstve... lebo na to som bol poslaný.“ (Lukáš 4:43) Prečo bola preňho táto práca prvoradá? Predovšetkým preto, lebo miloval Boha. Ale mal na to aj iný dôvod: Vrúcny súcit ho podnecoval reagovať na duchovné potreby iných. Uspokojovanie duchovného hladu iných bol ten najdôležitejší zo všetkých spôsobov, ako prejavoval súcit. Pouvažujme o dvoch príhodách, z ktorých je zjavné, ako sa Ježiš pozeral na ľudí, ktorým zvestoval. To nám pomôže preskúmať naše vlastné pohnútky, ktoré nás vedú k zvestovaniu.

15., 16. Opíš dve príhody, z ktorých je zjavné, ako sa Ježiš pozeral na ľudí, ktorým zvestoval.

¹⁵ V roku 31 n. l., keď sa Ježiš veľmi namáhal v službe už asi dva roky, rozšíril svoju službu tým, že sa „vydal na cestu po všetkých mestách a dedinách“ v Galilei. Z toho, čo videl, ho bolelo srdce. Apoštol Matúš o tom podáva správu: „Keď videl zástupy, bolo mu ich ľúto, lebo boli zúbožení a bezradní ako ovce bez pastiera.“ (Matúš 9:35, 36) Ježiš súcitil s obyčajnými ľuďmi. Jasne si uvedomoval ich úbohý duchovný stav. Vedel, že práve tí, ktorí by ich mali pásť – náboženskí vodcovia –, s nimi zle zaobchádzajú a úplne ich zanedbávajú. Ježiš, podnietený hlbokým súcitom, vynakladal veľké úsilie na to, aby sa k ľuďom dostal s posolstvom nádeje. Nič nepotrebovali viac než dobrú správu o Božom Kráľovstve.

¹⁶ Niečo podobné sa udialo o niekoľko mesiacov neskôr, v roku 32 n. l., keď sa blížil Pesach. Vtedy Ježiš s apoštolmi nastúpili do člna a plavili sa cez Galilejské more, aby našli pokojné miesto, kde by si mohli oddýchnuť. Ale zástup ľudí utekal po pobreží a prišiel na druhú stranu skôr ako čln. Ako Ježiš zareagoval? „Keď Ježiš vystupoval z člna, uvidel veľký zástup ľudí a prišlo mu ich ľúto, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohé veci.“ (Marek 6:31–34) Ježišovi ich opäť „prišlo ľúto“ pre ich biedny duchovný stav. Duchovne hladovali a boli ponechaní sami na seba tak ako „ovce bez pastiera“. Ježiša podnecoval zvestovať súcit, nielen pocit povinnosti.

17., 18. a) Čo nás podnecuje zvestovať? b) Ako si môžeme rozvíjať súcit k druhým?

¹⁷ Čo nás ako Ježišových nasledovníkov podnecuje zvestovať? Ako sme videli v deviatej kapitole tejto knihy, máme poverenie, zodpovednosť zvestovať a robiť učeníkov. (Matúš 28:19, 20; 1. Korinťanom 9:16) Ale našou pohnútkou k tejto práci nesmie byť len pocit povinnosti. Zvestovať dobrú správu o Kráľovstve by sme mali predovšetkým z lásky k Jehovovi. Okrem toho by našou pohnútkou mal byť aj súcit s tými, ktorí nemajú rovnaké presvedčenie ako my. (Marek 12:28–31) Ako si môžeme rozvíjať súcit?

¹⁸ Mali by sme sa na ľudí pozerať tak, ako sa na nich pozeral Ježiš – ako na takých, ktorí sú „zúbožení a bezradní ako ovce bez pastiera“. Predstav si, že nájdeš jahniatko, ktoré je beznádejne stratené. Pretože nemá pastiera, ktorý by ho viedol k zeleným pastvinám a k vode, toto úbohé stvorenie je vyhladované a smädné. Nepocítil by si k nemu v srdci súcit? Neurobil by si všetko, čo je v tvojich silách, aby si ho nakŕmil a napojil? Tomuto jahniatku sa podobajú mnohí ľudia, ktorí ešte neboli oboznámení s dobrou správou. Keďže ich falošní náboženskí pastieri ich zanedbávajú, sú duchovne hladní a smädní a nemajú skutočnú nádej do budúcnosti. My však máme presne to, čo potrebujú – výživný duchovný pokrm a občerstvujúce vody pravdy, ktoré sa nachádzajú v Božom Slove. (Izaiáš 55:1, 2) Keď uvažujeme o duchovných potrebách ľudí okolo nás, naše srdce na to reaguje. Ak podobne ako Ježiš cítime k ľuďom hlboký súcit, budeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme im priniesli nádej na Kráľovstvo.

19. Ako by sme mohli motivovať niekoho, kto študuje Bibliu a spĺňa požiadavky na to, aby sa začal zapájať do verejnej zvestovateľskej služby?

¹⁹ Ako môžeme pomáhať druhým, aby nasledovali Ježišov príklad? Dajme tomu, že chceme povzbudiť človeka, ktorý študuje Bibliu a spĺňa požiadavky na to, aby sa začal zapájať do verejnej zvestovateľskej služby. Alebo možno chceme pomôcť niekomu nečinnému, aby sa znovu naplno zapojil do služby. Ako môžeme pomôcť takýmto ľuďom? Musíme zapôsobiť na ich srdce. Spomeň si – Ježišovi tých ľudí najskôr „prišlo ľúto“ a potom ich vyučoval. (Marek 6:34) Teda ak sa nám podarí pomôcť človeku, ktorý študuje Bibliu, alebo niekomu nečinnému stať sa súcitnejším, jeho srdce ho pravdepodobne podnieti, aby napodobňoval Ježiša a delil sa o dobrú správu s druhými. Mohli by sme sa ho opýtať: „V čom sa tvoj život zmenil k lepšiemu po tom, čo si prijal posolstvo o Kráľovstve? A čo ľudia, ku ktorým sa táto dobrá správa ešte nedostala? Nepotrebujú ju aj oni? Ako im môžeš pomôcť?“ Samozrejme, tou najsilnejšou pohnútkou na zvestovanie je láska k Bohu a túžba slúžiť mu.

20. a) Čo zahŕňa nasledovanie Ježiša? b) O čom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole?

²⁰ Byť Ježišovým nasledovníkom zahŕňa viac než len opakovať jeho slová a napodobňovať jeho skutky. Je potrebné rozvíjať si také zmýšľanie, aké mal on. (Filipanom 2:5) Môžeme byť veľmi vďační, že Biblia nám odhaľuje myšlienky a pocity, ktoré podnecovali Ježiša k slovám a skutkom. Keď spoznáme, ako uvažuje Kristus, bude pre nás ľahšie rozvíjať si vnímavosť a úprimný súcit, a tak s druhými zaobchádzať tak ako Ježiš. (1. Korinťanom 2:16) V nasledujúcej kapitole budeme uvažovať o rôznych spôsoboch, akými Ježiš dával najavo lásku zvlášť k svojim nasledovníkom.