Rané kresťanstvo a štát

NIEKOĽKO hodín pred svojou smrťou povedal Ježiš svojim nasledovníkom: „Nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ (Ján 15:19) Znamená to však, že kresťania by si mali osvojiť nepriateľský postoj k vrchnostiam tohto sveta?

Nie svetskí, avšak nie nepriateľskí

Apoštol Pavol napísal kresťanom žijúcim v Ríme: „Každá duša nech je podriadená nadriadeným vrchnostiam.“ (Rimanom 13:1) Podobne aj apoštol Peter napísal: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každému ľudskému stvoreniu: či kráľovi ako nadriadenému, či miestodržiteľom ako tým, ktorí sú od neho poslaní, aby uvalili trest na zločincov, ale chválili konajúcich dobro.“ (1. Petra 2:13, 14) Podriadenosť štátu a jeho riadne vymenovaným predstaviteľom bola medzi ranými kresťanmi jasne prijímanou zásadou. Usilovali sa byť občanmi dodržujúcimi zákony a žiť v pokoji so všetkými ľuďmi. — Rimanom 12:18.

The Encyclopedia of Religion (Encyklopédia náboženstva) pod námetom „Cirkev a štát“ hovorí: „V prvých troch storočiach A. D. bola kresťanská cirkev do značnej miery izolovaná od oficiálnej rímskej spoločnosti... Napriek tomu kresťanskí vodcovia... učili poslušnosti rímskym zákonom a lojálnosti voči cisárovi v rámci hraníc stanovených kresťanskou vierou.“

Úcta, nie uctievanie

Kresťania neboli nepriateľskí k rímskemu cisárovi. Rešpektovali jeho autoritu a preukazovali mu česť primeranú jeho postaveniu. Za vlády cisára Neróna apoštol Peter napísal kresťanom žijúcim v rôznych častiach Rímskej ríše: „Ctite ľudí každého druhu... ctite kráľa.“ (1. Petra 2:17) Slovo „kráľ“ sa vo svete hovoriacom po grécky používalo nielen na označenie miestnych kráľov, ale aj na označenie rímskeho cisára. Apoštol Pavol radil kresťanom žijúcim v hlavnom meste Rímskej ríše: „Dávajte každému, čo komu patrí... česť tomu, kto vyžaduje takú česť.“ (Rimanom 13:7) Rímsky cisár celkom určite vyžadoval česť. Časom dokonca vyžadoval uctievanie. Tu však raní kresťania urobili deliacu čiaru.

Polykarpos pri svojom procese pred rímskym prokonzulom v druhom storočí n. l. údajne vyhlásil: „Som kresťan... Sme učení vzdávať všetku patričnú česť... mociam a vrchnostiam, ktoré sú ustanovené Bohom.“ Polykarpos však radšej volil smrť ako uctievanie cisára. Teofil Antiochijský, apologéta z druhého storočia, napísal: „Cisára budem skôr ctiť, nie že by som ho uctieval, ale budem sa zaňho modliť. Ale Boha, živého a pravého Boha, uctievam.“

Vhodné modlitby za cisára rozhodne neboli spojené s uctievaním cisára či s nacionalizmom. Apoštol Pavol vysvetlil ich účel: „Predovšetkým vás nabádam, aby sa konali pokorné prosby, modlitby, príhovory, vďaky za ľudí každého druhu, za kráľov a za všetkých vo vysokom postavení; aby sme mohli ďalej žiť pokojným a tichým životom v plnej zbožnej oddanosti s vážnosťou.“ — 1. Timotejovi 2:1, 2.

„Na okraji spoločnosti“

Takéto úctivé správanie raným kresťanom neprinieslo priateľstvo sveta, v ktorom žili. Francúzsky historik A. Hamman rozpráva, že raní kresťania žili „na okraji spoločnosti“. V skutočnosti žili na okraji dvoch spoločností, židovskej i rímskej, a u oboch sa stretali s množstvom predsudkov a s veľkým nepochopením.

Napríklad keď bol apoštol Pavol falošne obvinený židovskými vodcami, vyhlásil pred rímskym miestodržiteľom na svoju obhajobu: „Nezhrešil som ani proti židovskému Zákonu, ani proti chrámu, ani proti cézarovi... Odvolávam sa na cézara!“ (Skutky 25:8, 11) Pavol sa s vedomím, že Židia sa sprisahali, že ho zabijú, odvolal na Neróna, a tak uznal autoritu rímskeho cisára. A zdá sa, že potom bol Pavol vo svojom prvom procese v Ríme oslobodený. Ale neskôr bol opäť uväznený a tradícia hovorí, že bol na Nerónov príkaz popravený.

Sociológ a teológ Ernst Troeltsch napísal o neľahkom položení raných kresťanov v rímskej spoločnosti: „Neprichádzali do úvahy nijaké úrady a povolania, ktoré mali akúkoľvek spojitosť s uctievaním modiel či s uctievaním cisára, alebo tie, ktoré mali čokoľvek spoločné s krviprelievaním či s hrdelným trestom, alebo tie, ktoré by privádzali kresťanov do kontaktu s pohanskou nemravnosťou.“ Vari tento postoj neponechával nijaký priestor pre pokojný a obojstranne úctivý vzťah medzi kresťanmi a štátom?

Splácať cézarovi, čo mu „patrí“

Keď Ježiš vyhlásil: „Splácajte... cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu,“ sformuloval pravidlo, ktoré malo určovať správanie kresťana k rímskemu štátu alebo vlastne k akejkoľvek inej vláde. (Matúš 22:21) Táto rada určená Ježišovým nasledovníkom bola v ostrom protiklade k postoju mnohých nacionalistických Židov, ktorí neznášali rímsku nadvládu a napádali legitímnosť platenia daní cudzej moci.

Neskôr apoštol Pavol napísal kresťanom žijúcim v Ríme: „Preto je naliehavý dôvod, prečo máte byť podriadení, nielen pre hnev, ale aj pre vlastné svedomie. Preto aj platíte dane; [vládne „nadriadené vrchnosti“] sú totiž Božími verejnými služobníkmi, ktorí stále slúžia práve tomuto účelu. Dávajte každému, čo komu patrí: daň tomu, kto vyžaduje daň; poplatok tomu, kto vyžaduje poplatok.“ (Rimanom 13:5–7) I keď kresťania neboli časťou sveta, museli byť poctivými občanmi, ktorí štátu platia dane za poskytované služby. — Ján 17:16.

No týkajú sa Ježišove slová iba platenia daní? Keďže Ježiš presne nedefinoval, čo je cézarovo a čo Božie, existujú medzné prípady, v ktorých je nutné rozhodnúť sa podľa okolností alebo podľa nášho porozumenia celej Biblie. Inými slovami, kresťan sa v otázke, čo môže splácať cézarovi, bude niekedy rozhodovať na základe svojho svedomia osvieteného biblickými zásadami.

Dôsledná vyrovnanosť medzi dvoma konkurenčnými nárokmi

Mnohí ľudia majú sklon zabúdať, že po tom, ako Ježiš povedal, že cézarove veci sa majú splácať cézarovi, dodal: „Ale Božie veci [splácajte] Bohu.“ Apoštol Peter ukázal, čo je pre kresťanov prvoradé. Hneď za radou podriaďovať sa „kráľovi“ čiže cisárovi a jeho ‚miestodržiteľom‘ Peter napísal: „Buďte ako slobodní a držte sa svojej slobody, avšak nie na zastretie zla, ale ako Boží otroci. Ctite ľudí každého druhu, milujte celé spoločenstvo bratov, majte bázeň pred Bohom, ctite kráľa.“ (1. Petra 2:16, 17) Apoštol ukázal, že kresťania sú otrokmi Boha, a nie dajakého ľudského vládcu. Zatiaľ čo by mali štátnym predstaviteľom preukazovať patričnú česť a rešpektovať ich, mali by to robiť v bázni pred Bohom, ktorého zákony sú najvyššie.

Roky predtým Peter nad každú pochybnosť ukázal nadradenosť Božích zákonov nad ľudskými. Židovský Sanhedrin bol administratívnym orgánom, ktorému Rimania udelili civilnú i náboženskú autoritu. Keď Sanhedrin nariadil Ježišovým nasledovníkom, aby prestali vyučovať v Kristovom mene, Peter a ostatní apoštoli odpovedali úctivo, ale pevne: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ (Skutky 5:29) Je zrejmé, že raní kresťania si museli zachovávať dôslednú vyrovnanosť medzi poslušnosťou Bohu a vhodnou podriadenosťou ľudským autoritám. Tertulián to začiatkom tretieho storočia n. l. vyjadril takto: „Ak je všetko cézarovo, čo zostane Bohu?“

Kompromis so štátom

Ako plynul čas, postoj, ktorý prijali kresťania prvého storočia vo vzťahu k štátu, postupne slabol. V druhom a treťom storočí n. l. bujnelo odpadlíctvo predpovedané Ježišom a jeho apoštolmi. (Matúš 13:37, 38; Skutky 20:29, 30; 2. Tesaloničanom 2:3–12; 2. Petra 2:1–3) Odpadlícke kresťanstvo robilo kompromisy s rímskym svetom, prevzalo jeho pohanské sviatky i jeho filozofiu a prijalo nielen účasť na štátnej správe, ale aj na vojenskej službe.

Profesor Troeltsch napísal: „Počnúc tretím storočím sa situácia stala oveľa ťažšou, lebo pribúdalo kresťanov vo vyšších vrstvách spoločnosti a vo významnejších profesiách, v armáde a v oficiálnych kruhoch. Niekoľko pasáží v kresťanských spisoch [ktoré nie sú časťou Biblie] obsahuje rozhorčené protesty proti účasti na týchto veciach; na druhej strane nachádzame aj pokusy o kompromisy — argumenty určené na utíšenie znepokojeného svedomia... Od čias Konštantína sa tieto ťažkosti strácajú; trenice medzi kresťanmi a pohanmi ustali a všetky úrady v štáte boli sprístupnené.“

Do konca štvrtého storočia n. l. sa táto sfalšovaná, kompromisná forma kresťanstva stala štátnym náboženstvom Rímskej ríše.

Falošné kresťanstvo — reprezentované katolíckou cirkvou, ako aj ortodoxnými a protestantskými cirkvami — po celú svoju históriu ďalej robilo kompromisy so štátom a stále viac sa zapájalo do politiky a podpory štátu vo vojnách. Mnohých úprimných členov cirkví, ktorí tým boli šokovaní, nepochybne poteší, keď sa dozvedia, že dnes sú tu kresťania, ktorí vo svojom vzťahu k štátu zastávajú postoj kresťanov prvého storočia. Nasledujúce dva články sa budú touto záležitosťou zaoberať podrobnejšie.

[Obrázok na strane 5]

Cézar Nero, v súvislosti s ktorým Peter napísal: „Ctite kráľa“

[Prameň ilustrácie]

Musei Capitolini, Roma

[Obrázok na strane 6]

Polykarpos radšej volil smrť ako uctievanie cisára

[Obrázok na strane 7]

Raní kresťania boli pokojamilovní, poctiví občania, ktorí platili dane