10. kapitola

Rast v presnom poznaní pravdy

JEHOVOVI SVEDKOVIA si nedali za cieľ zavádzať nové náuky, nový spôsob uctievania, nové náboženstvo. Ich novodobé dejiny naopak svedčia o svedomitom úsilí vyučovať to, čo je napísané v Biblii, Božom inšpirovanom Slove. Poukazujú naň ako na základ všetkých svojich náuk a svojho spôsobu života. Nechcú rozvíjať učenie, ktoré odzrkadľuje povoľné sklony dnešného sveta, ale snažia sa stále viac prispôsobovať biblickému učeniu a spôsobom konania kresťanov v prvom storočí.

Začiatkom 70. rokov 19. storočia sa Charles Taze Russell a jeho spoločníci pustili do hlbokého štúdia Biblie. Uvedomili si, že cirkvi kresťanstva sa veľmi odchýlili od učenia a spôsobu konania raného kresťanstva. Brat Russell netvrdil, že je prvý, kto to rozpoznal, a otvorene uznával, že je zaviazaný iným za pomoc, ktorú mu poskytli v prvých rokoch štúdia Písiem. S ocenením hovoril o dobrej práci, ktorú vykonali rôzne reformačné hnutia, čím prispeli k tomu, že svetlo pravdy zažiarilo jasnejšie. Menovite spomínal starších mužov, ako boli Jonas Wendell, George Stetson, George Storrs a Nelson Barbour, ktorí rôznymi spôsobmi osobne prispeli k jeho porozumeniu Božieho Slova.a

Vyhlásil tiež: „Rôzne náuky, ktoré uznávame a ktoré sa zdajú také nové a svieže a odlišné, boli v nejakej podobe uznávané už dávno: napríklad Vyvolenie, Veľkorysá milosť, Obnova, Ospravedlnenie, Posvätenie, Oslávenie, Vzkriesenie.“ Často to ale bolo tak, že jedna náboženská skupina mala jasnejšie porozumenie jednej biblickej pravdy a iná skupina zas druhej pravdy. Ďalšiemu pokroku často bránilo to, že boli pripútaní k náukám a vyznaniam, ktoré obsahovali názory prekvitajúce kedysi v starovekom Babylone a Egypte alebo ktoré boli prevzaté od gréckych filozofov.

Ktorá skupina sa však s pomocou Božieho ducha postupne ujme celého „vzoru zdravých slov“, ktoré tak starostlivo opatrovali kresťania v prvom storočí? (2. Tim. 1:13) Na koho sa budú môcť uplatniť slová, že ich chodník je „ako jasné svetlo, ktoré svieti stále viac, až do úplného dňa“? (Prísl. 4:18) Kto bude skutočne vykonávať dielo, ktoré prikázal Ježiš, keď povedal: „Budete mi svedkami... do najvzdialenejšej časti zeme“? Kto bude nielen robiť učeníkov, ale ich aj ‚učiť, aby zachovávali všetko‘, čo Ježiš prikázal? (Sk. 1:8; Mat. 28:19, 20) A skutočne sa blížil čas, keď Pán jasne rozlíši pravých kresťanov, ktorých prirovnal k pšenici, od falošných, o ktorých hovoril ako o burine (a to takého druhu, ktorý sa veľmi podobá pšenici, dokiaľ nedozreje)?b (Mat. 13:24–30, 36–43) Kto sa preukáže ako „verný a rozvážny otrok“, ktorému Pán, Ježiš Kristus, pri svojej prítomnosti v kráľovskej moci zverí ďalšie zodpovednosti v súvislosti s dielom predpovedaným na záver tohto systému vecí? — Mat. 24:3, 45–47.

Nechať svietiť svetlo

Ježiš svojim učeníkom prikázal, aby sa o svetlo božskej pravdy, ktoré od neho dostali, delili s druhými. „Ste svetlom sveta,“ povedal. „Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi.“ ​(Mat. 5:14–16; Sk. 13:47) Charles Taze Russell a jeho spoločníci si uvedomili, že je to ich povinnosť.

Domnievali sa azda, že majú na všetko odpoveď, že majú úplné svetlo pravdy? Na túto otázku brat Russell dôrazne odpovedal: „Rozhodne nie; a nebudeme ho mať až do ‚úplného dňa‘.“ ​(Prísl. 4:18) O svojich názoroch na Písma často hovorili ako o „súčasnej pravde“ — nie s myšlienkou, že sa mení samotná pravda, ale skôr s vedomím toho, že ich porozumenie pravdy postupne rastie.

Títo vážni bádatelia Biblie sa nevyhýbali myšlienke, že v náboženských otázkach existuje niečo také, ako je pravda. Uznávali Jehovu ako „Boha pravdy“ a Bibliu ako jeho Slovo pravdy. (Žalm 31:5; Joz. 21:45; Ján 17:17) Uvedomovali si, že ešte stále toho veľa nevedia, ale nezdráhali sa s presvedčením hovoriť o tom, čo sa z Biblie už dozvedeli. A keď tradičné náboženské náuky a zvyky odporovali tomu, čo našli jasne uvedené v Božom inšpirovanom Slove, potom napodobnili Ježiša Krista a otvorene odhalili lož, hoci si tým vyslúžili posmech a nenávisť duchovenstva. — Mat. 15:3–9.

Aby Ch. T. Russell mohol osloviť a duchovne sýtiť aj druhých, v júli 1879 začal vydávať časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti).

Biblia — skutočne Božie Slovo

Dôvera Charlesa Taze Russella v Bibliu nebola len vecou prijatia tradičného názoru, ktorý bol v tom čase populárny. Naopak, v tom čase bola u mnohých populárna vyššia kritika. Jej zástancovia spochybňovali spoľahlivosť biblickej správy.

V mladosti sa Russell pripojil ku kongregacionalistickej cirkvi a aktívne sa podieľal na jej činnosti, ale nerozumnosť tradičných dogiem z neho urobila skeptika. Zistil, že to, čo ho učili, sa nedá na základe Biblie uspokojivo obhájiť. Preto zavrhol cirkevné dogmy a s nimi aj Bibliu. Potom skúmal hlavné východné náboženstvá, no aj tie sa ukázali ako neuspokojivé. Začal si teda klásť otázku, či azda kresťanské vyznania nevysvetľujú Bibliu nesprávne. Povzbudený tým, čo jedného večera počul na zhromaždení adventistov, začal systematicky študovať Písma. To, čo sa mu pred očami otváralo, bolo skutočne inšpirované Božie Slovo.

Hlboko naňho zapôsobil vnútorný súlad Biblie a tiež jej súlad s osobnosťou Toho, kto bol označený za jej božského Autora. Aby úžitok z tohto poznania pomohol získať aj iným, neskôr napísal a v roku 1886 vydal knihu Božský plán vekov. Do knihy zahrnul významný rozbor námetu „Biblia ako božské zjavenie vo svetle rozumu“. Na konci tejto kapitoly jednoznačne vyhlásil: „Hĺbka a sila a múdrosť a rozsah svedectva Biblie nás presviedčajú, že autorom jej plánov a zjavení nie je človek, ale Všemohúci Boh.“

Dôvera v to, že celá Biblia je Božím Slovom, je aj dnes základným kameňom viery novodobých Jehovových svedkov. Na celom svete majú k dispozícii študijné pomôcky, ktoré im umožňujú osobne preskúmať doklady o jej inšpirovanosti. Túto tému z rôznych hľadísk často rozoberajú ich časopisy. V roku 1969 vydali knihu Je Biblia skutočne Božie slovo? O dvadsať rokov neskôr sa námetom vierohodnosti Biblie z nového pohľadu zaoberala kniha Biblia — Božie slovo, alebo ľudské? Kniha upozorňuje na ďalšie doklady a vedie k rovnakému záveru: Biblia je naozaj inšpirované Božie Slovo. Ďalšia z ich kníh, prvýkrát vydaná v roku 1963 a revidovaná v roku 1990, je kniha „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné“. Ďalšie podrobnosti sa nachádzajú v biblickej encyklopédii Hlbšie pochopenie Písma, ktorá bola v angličtine vydaná v roku 1988.

Osobným i zborovým štúdiom takejto látky dospeli k presvedčeniu, že to, čo je zaznamenané v 66 knihách Biblie, síce písalo asi 40 ľudí v priebehu 16 storočí, ale toto písanie aktívne viedol svojím duchom sám Boh. Apoštol Pavol napísal: „Celé Písmo je inšpirované Bohom.“ ​(2. Tim. 3:16; 2. Petra 1:20, 21) Toto presvedčenie je mocným činiteľom v živote Jehovových svedkov. Isté britské noviny to komentovali takto: „Za všetkým, čo nejaký svedok robí, je určitý biblický dôvod. Áno, základným článkom ich viery je uznávanie Biblie ako... pravdivej.“

Poznávanie pravého Boha

Keď brat Russell a jeho spoločníci študovali Písma, zakrátko spozorovali, že Boh opisovaný v Biblii nie je bohom takzvaného kresťanstva. To bolo dôležité, lebo ako povedal Ježiš Kristus, vyhliadky ľudí na večný život závisia od ich poznania jediného pravého Boha a toho, ktorého vyslal, jeho Hlavného Sprostredkovateľa záchrany. (Ján 17:3; Hebr. 2:10) Ch. T. Russell a členovia skupiny, ktorá sa s ním zúčastňovala na štúdiu Biblie, spoznali, že Božia spravodlivosť je v dokonalej rovnováhe s božskou múdrosťou, láskou a mocou a že tieto vlastnosti sa odrážajú vo všetkých Božích dielach. Na základe poznania, ktoré vtedy mali o Božom predsavzatí, pripravili rozbor námetu, prečo je pripustené zlo, a zahrnuli ho do jednej zo svojich prvých a najrozšírenejších publikácií, 162-stranovej knihy Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov), ktorá bola najprv vydaná ako zvláštne vydanie Zion’s Watch Tower v septembri 1881.

Štúdium Božieho Slova im pomohlo, aby si uvedomili, že Stvoriteľ má osobné meno a že svojim inteligentným tvorom sa necháva spoznať a umožňuje im tešiť sa z blízkeho vzťahu k nemu. (1. Par. 28:9; Iz. 55:6; Jak. 4:8) Zion’s Watch Tower z októbra–novembra 1881 zdôraznila: „JEHOVA je meno, ktoré nepatrí nikomu inému okrem Najvyššej Bytosti — nášmu Otcovi a tomu, ktorého Ježiš nazýval Otcom a Bohom.“ — Žalm 83:18; Ján 20:17.

Nasledujúci rok bola na otázku „Tvrdíte, že Biblia neučí, že sú tri osoby v jednom Bohu?“ daná takáto odpoveď: „Áno; Biblia naopak hovorí, že je jeden Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, z ktorého sú všetky veci (alebo ktorý stvoril všetky veci). Veríme teda v jedného Boha a Otca a tiež v jedného Pána Ježiša Krista... Ale sú to dve osoby, a nie jedna. Sú jedno len v tom zmysle, že sú v súlade. Veríme tiež v Božieho ducha... Ale ten nie je osobou o nič viac ako duch diablov a duch sveta a duch Antikristov.“ — Zion’s Watch Tower, jún 1882; Ján 17:20–22.

Rastúce ocenenie pre Božie meno

Bádatelia Biblie si postupne stále viac uvedomovali, aké výsostné postavenie dávajú Písma Božiemu osobnému menu. Toto meno bolo v angličtine zastreté v rímskokatolíckom preklade Biblie Douay i v protestantskom preklade King James Version a neskôr aj vo väčšine prekladov v mnohých jazykoch 20. storočia. Avšak rôzne preklady i biblické príručky potvrdzovali, že meno Jehova sa v pôvodnom texte vyskytuje tisícekrát — dokonca oveľa častejšie než ktorékoľvek iné meno a častejšie než všetky tituly ako Boh a Pán dohromady. Ako „ľud pre [jeho] meno“ si toto božské meno stále viac cenili. (Sk. 15:14) V Strážnej veži z 1. januára 1926 (angl.) predložili spornú otázku, pred ktorou ako si uvedomovali, stál každý jednotlivec: „Kto bude ctiť Jehovu?“

Dôraz, ktorý kládli na Božie meno, nebol len vecou náboženského poznania. Kniha Proroctvo (v angl. 1929) vysvetlila, že najdôležitejšia sporná otázka, pred ktorou stojí celé inteligentné tvorstvo, sa týka mena a slova Jehovu Boha. Jehovovi svedkovia zdôrazňujú, že Biblia ukazuje, že každý musí poznať Božie meno a zaobchádzať s ním ako s niečím posvätným. (Mat. 6:9; Ezech. 39:7) Musí byť očistené od všetkej pohany, ktorú naň navŕšili nielen tí, čo Jehovovi otvorene odporovali, ale aj tí, ktorí ho svojimi náukami a skutkami zle reprezentovali. (Ezech. 38:23; Rim. 2:24) Na základe Písiem svedkovia vedia, že blaho celého vesmíru a jeho obyvateľov závisí od posvätenia Jehovovho mena.

Uvedomujú si, že skôr ako Jehova zasiahne a odstráni zlých, majú jeho svedkovia povinnosť a výsadu oznamovať pravdu o ňom iným. Jehovovi svedkovia to robia na celej zemi. Túto zodpovednosť si plnia tak horlivo, že každý, kto v ktoromkoľvek národe bežne používa meno Jehova, je ihneď stotožnený s Jehovovými svedkami.

Odhaľovanie Trojice

Ch. T. Russell a jeho spoločníci ako svedkovia Jehovu cítili silnú zodpovednosť za to, aby odhalili náuky, ktoré nesprávne predstavovali Boha, a tak pomohli milovníkom pravdy, aby pochopili, že nie sú založené na Biblii. Neboli prví, kto spoznal, že Trojica je nebiblická,c ale uvedomili si, že ak majú byť vernými služobníkmi Boha, majú zodpovednosť oznamovať túto pravdu druhým. Odvážne, na úžitok všetkých milovníkov pravdy, odhalili pohanské korene tejto ústrednej náuky takzvaného kresťanstva.

Zion’s Watch Tower z júna 1882 uviedla: „Mnohí pohanskí filozofi zistili, že by bolo taktické pripojiť sa k náboženstvu, ktoré je na vzostupe [akým bolo odpadlícke kresťanstvo, ktoré vo štvrtom storočí n. l. podporovali rímski cisári], a začali si na to pripravovať cestu tak, že sa pokúšali objaviť zhodné prvky medzi kresťanstvom a pohanstvom, a takto oboje zmiešať dohromady. Podarilo sa im to až príliš dobre... Keďže stará teológia mala určitý počet hlavných bohov s mnohými polobohmi oboch pohlaví, títo pohano-kresťania (ak môžeme vytvoriť takéto slovo) si dali za cieľ prerobiť tento panteón pre novú teológiu. V tom čase bola teda vynájdená náuka o troch bohoch — o Bohu Otcovi, Bohu Synovi a Bohu Svätom Duchu.“

Niektorí duchovní sa pokúšali dať svojmu učeniu biblickú príchuť citovaním takých textov, ako je 1. Jána 5:7, ale brat Russell predložil doklady o tom, že učenci dobre vedia, že časť tohto textu je interpoláciou, nepravou vsuvkou, ktorú doplnil niektorý odpisovač na podporu náuky, ktorá v Písmach nie je. Iní apologéti Trojice sa odvolávali na Jána 1:1, ale Zion’s Watch Tower tento text rozobrala na základe obsahu i kontextu a ukázala, že nijako nepodporuje vieru v Trojicu. V súlade s tým bolo v Zion’s Watch Tower z júla 1883 uvedené: „Viac Biblie a menej spevníkovej teológie by námet všetkým lepšie objasnilo. Náuka o Trojici je v úplnom rozpore s Písmom.“

Brat Russell otvorene odhalil, aké je to nerozumné, keď niekto vyznáva, že verí Biblii, a zároveň učí takú náuku, ako je Trojica, ktorá odporuje tomu, čo hovorí Biblia. Preto napísal: „V akej spleti rozporov a zmätkov sa ocitajú tí, čo hovoria, že Ježiš a Otec sú jeden Boh! To by znamenalo, že náš Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi správal ako pokrytec a len predstieral, že oslovuje Boha v modlitbe, keď On sám bol tým Bohom... A ďalej, Otec bol vždy nesmrteľný čiže nemohol zomrieť. Teda ako mohol Ježiš zomrieť? Ak nezomrel, všetci apoštoli sú falošnými svedkami, keď oznamujú Ježišovu smrť a vzkriesenie. Písma však vyhlasujú, že naozaj zomrel.“d

Teda Jehovovi svedkovia už na začiatku svojej novodobej histórie zavrhli dogmu o Trojici, ktorú prijalo takzvané kresťanstvo, a dali prednosť rozumnému, uspokojujúcemu učeniu samotnej Biblie.e Dielo, ktoré vykonali, aby tieto pravdy zverejnili, a tak všade na svete dali ľuďom príležitosť dozvedieť sa o nich, dosiahlo také rozmery, aké nikdy nedosiahol žiaden iný jednotlivec či skupina v minulosti ani v súčasnosti.

V akom stave sú mŕtvi?

Budúcnosť ľudí, ktorí neprijali Božie opatrenie na záchranu, Ch. T. Russella od mladosti veľmi znepokojovala. Ako chlapec veril tomu, čo duchovní hovorili o pekelnom ohni; myslel si, že kážu Božie Slovo. V noci vychádzal von a na nápadné miesta písal kriedou biblické texty, aby robotníci, ktorí pôjdu okolo, boli varovaní a zachránení pred hrozným údelom večných múk.

Neskôr, keď sa sám presvedčil, čo v skutočnosti učí Biblia, podľa jedného svojho spoločníka vyhlásil: „Ak Biblia učí, že večné muky sú osudom všetkých okrem svätých, malo by sa to kázať — áno, hrmieť zo striech každý týždeň, každý deň, každú hodinu; ak to však neučí, táto skutočnosť by mala byť oznámená a táto odporná škvrna zneuctievajúca Božie sväté meno by mala byť odstránená.“

Už v začiatkoch svojho štúdia Biblie Ch. T. Russell jasne pochopil, že peklo nie je miestom, kde by boli duše po smrti mučené. Je pravdepodobné, že mu v tom pomohol vydavateľ časopisu The Bible Examiner George Storrs, o ktorom sa brat Russell vo svojich spisoch zmieňoval s vrelým uznaním a ktorý sám veľa písal o tom, čo o stave mŕtvych pochopil z Biblie.

Ale čo duša? Podporovali Bádatelia Biblie vieru, že je to duchovná súčasť človeka, niečo, čo po smrti tela žije ďalej? Naopak, v roku 1903 Zion’s Watch Tower uviedla: „Musíme si pozorne všímať poučenie, ktoré nehovorí, že človek má dušu, ale že človek je duša alebo bytosť. Použime znázornenie z prírody — vzduch, ktorý dýchame; skladá sa z kyslíka a dusíka. Ani jeden z týchto prvkov nie je ovzduším, ale keď sa oba spoja v správnom chemickom pomere, vzniká ovzdušie. Rovnako je to s dušou. Boh k nám hovorí z tohto pohľadu, totiž že každý z nás je dušou. Neoslovuje naše telá ani náš dych života, ale oslovuje nás ako inteligentné bytosti čiže duše. Keď ohlásil trest za porušenie svojho zákona, neoslovil zvlášť Adamovo telo, ale človeka, dušu, inteligentnú bytosť: ‚V deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.‘ ,Duša, ktorá hreší — tá zomrie.‘ — 1. Mojž. 2:17; Ezech. 18:20.“ To bolo v súlade s tým, čo uviedla Zion’s Watch Tower už v apríli 1881.f

Ako teda vznikla viera vo vrodenú nesmrteľnosť ľudskej duše? Kto bol jej pôvodcom? Po pozornom skúmaní Biblie i dejín náboženstva napísal brat Russell v Zion’s Watch Tower z 15. apríla 1894 toto: „Z Biblie zjavne nepochádza... Biblia jasne vyhlasuje, že človek je smrteľný, že môže zomrieť... Keď skúmame stránky histórie, zisťujeme, že náuku o ľudskej nesmrteľnosti neučia Boží inšpirovaní svedkovia, ale že je podstatou všetkých pohanských náboženstiev... Preto nie je pravda, že Sokrates a Platón boli prví, kto túto náuku vyučoval: mala učiteľa ešte pred nimi oboma, a oveľa schopnejšieho... Prvý záznam o tejto falošnej náuke nájdeme v najstaršej histórii, ktorú človek pozná — v Biblii. Tým falošným učiteľom bol Satan.“g

Namieril na peklo „hadicu“

Brat Russell v súlade so svojou silnou túžbou očistiť Božie meno od odpornej poškvrny, ktorú spôsobilo učenie o večných mukách v pekelnom ohni, napísal traktát na tému „Učia Písma, že večné muky sú odplatou za hriech?“ ​(The Old Theology [Stará teológia], 1889) Napísal tam:

„Teória o večných mukách mala pohanský pôvod, hoci za čias pohanov to nebola taká nemilosrdná náuka, akou sa stala potom, keď sa postupne stávala súčasťou formálneho kresťanstva počas jeho splývania s pohanskými filozofiami v druhom storočí. Až v čase veľkého odpadnutia boli k pohanskej filozofii pripojené hrozné podrobnosti, ktorým sa teraz všeobecne verí, boli maľované na steny kostolov, ako to bolo v Európe, boli vpísané do vierovyznaní a náboženských piesní, a Božie Slovo bolo prekrútené tak, aby dodalo zdanlivo božskú podporu tomuto rúhaniu zneuctievajúcemu Boha. Preto ju novodobá ľahkovernosť prijíma ako odkaz nie od Pána ani od apoštolov, ani od prorokov, ale od kompromisného ducha, ktorý obetoval pravdu a rozum a hanebne prekrútil náuky kresťanstva, a to v nesvätej ctižiadosti a boji o moc a bohatstvo a o počty veriacich. Večné muky ako trest za hriech patriarchovia dávnych vekov nepoznali; nepoznali ich proroci židovských čias; a nepoznal ich Pán a apoštoli; bola to však ústredná náuka formálneho kresťanstva po veľkom odpadnutí — metla, ktorou boli ľahkoverní, nevedomí a poverčiví sveta šľahaní k otrockej poslušnosti tyranii. Na večné muky bol odsúdený každý, kto sa pokúšal klásť odpor autorite Ríma alebo ju zavrhoval, a začínali sa uplatňovať už aj v súčasnom živote, pokiaľ na to cirkev mala moc.“

Brat Russell si uvedomoval, že väčšina rozumných ľudí náuke o pekelnom ohni v skutočnosti neverí. Ako však v roku 1896 uviedol v brožúrke What Say the Scriptures About Hell? (Čo hovoria Písma o pekle?), „pretože si myslia, že to učí Biblia, každý krok, ktorým postúpia v skutočnej inteligencii a bratskej láskavosti... je vo väčšine prípadov ďalším krokom od Božieho Slova, ktoré falošne obviňujú z tohto učenia“.

Takýchto premýšľajúcich ľudí chcel priviesť naspäť k Božiemu Slovu, a preto v tejto brožúrke predložil každý text z prekladu King James Version, v ktorom sa vyskytovalo slovo peklo. Čitatelia tak sami mohli vidieť, čo sa tam hovorí. Potom vyhlásil: „Vďaka Bohu nenachádzame žiadne také miesto večných múk, ako mylne učia vyznania a spevníky a mnohé kazateľnice. No našli sme ‚peklo‘, šeol, hádes, do ktorého bolo celé naše pokolenie odsúdené pre Adamov hriech a z ktorého sme všetci vykúpení smrťou nášho Pána; a tým ‚peklom‘ je hrob — stav smrti. Nachádzame ešte iné ‚peklo‘ (gehennu — druhú smrť — úplné zničenie) ako konečný trest pre všetkých, ktorí po tom, čo sú vykúpení a privedení k úplnému poznaniu pravdy a k úplnej schopnosti poslúchať ju, si napriek tomu volia smrť tým, že dávajú prednosť ceste odporu voči Bohu a spravodlivosti. A naše srdce hovorí: Amen. Pravdivé a spravodlivé sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto ťa nebude ctiť, Pane, a oslavovať tvoje meno? Lebo ty si celkom svätý. A všetky národy prídu a budú ťa uctievať, pretože boli zjavené tvoje spravodlivé skutky.“ — Zjav. 15:3, 4.

To, čo učil, bolo pre duchovenstvo kresťanstva zdrojom podráždenia a rozpakov. V roku 1903 bol vyzvaný na verejnú diskusiu. Stav mŕtvych bol jednou zo sporných otázok v sérii diskusií medzi Ch. T. Russellom a Dr. E. L. Eatonom, ktorý slúžil ako hovorca neoficiálnej aliancie protestantských duchovných v západnej časti Pennsylvánie.

Počas týchto rozhovorov brat Russell pevne obhajoval názor, že „smrť je smrť a že naši drahí, ktorí nás opustia, sú skutočne mŕtvi, že nie sú nažive ani s anjelmi, ani s démonmi na nejakom mieste zúfalstva“. Na podporu toho sa odvolával na také texty, ako je Kazateľ 9:5, 10; Rimanom 5:12; 6:23 a 1. Mojžišova 2:17. Povedal tiež: „Tieto texty sú v úplnom súlade s tým, čo vy a ja a každý duševne zdravý, rozumný človek na svete uzná ako rozumnú a správnu povahu nášho Boha. Čo sa vyhlasuje o našom nebeskom Otcovi? Že je spravodlivý, že je múdry, že je láskyplný, že je mocný. Tieto vlastnosti božskej povahy uznajú všetci kresťania. Ak je to tak, môžeme vôbec nájsť nejaký význam slova, v ktorom by sme si mohli predstaviť Boha ako spravodlivého a zároveň takého, ktorý trestá stvorenie svojich vlastných rúk po celú večnosť, bez ohľadu na to, za aký hriech? Neospravedlňujem hriech; sám v hriechu nežijem a nikdy hriech nekážem... Ale hovorím vám, že všetci títo ľudia naokolo, o ktorých náš brat [Dr. Eaton] tvrdí, že sa nehorázne rúhajú Bohu a svätému menu Ježiša Krista, sú ľuďmi, ktorí boli vyučovaní tejto náuke o večných mukách. A všetci vrahovia, zlodeji a iní zločinci vo väzeniach, tí všetci boli vyučovaní tejto náuke... Sú to zlé náuky; už dlho škodia svetu; vôbec nie sú súčasťou Pánovho učenia, a náš drahý brat si ešte z očí nedal odstrániť dym temného stredoveku.“

Po tomto rozhovore vraj prišiel za Russellom jeden duchovný, ktorý tam bol prítomný, a povedal: „Som rád, že ste na peklo namierili hadicu a uhasili oheň.“

Brat Russell chcel pravdu o stave mŕtvych ešte viac zverejniť, a preto od roku 1905 do roku 1907 slúžil v dlhom rade jednodňových zjazdov s verejnou prednáškou „Do pekla a naspäť! Kto je tam? Nádej, že sa mnohí vrátia“. Názov vzbudzoval zvedavosť a upútal veľkú pozornosť. Obecenstvo zapĺňalo zjazdové sály vo veľkých i malých mestách v Spojených štátoch aj v Kanade, aby si vypočulo tento prejav.

Medzi tými, na ktorých hlboko zapôsobilo to, čo hovorí Biblia o stave mŕtvych, bol jeden univerzitný študent zo Cincinnati v Ohiu, ktorý sa chcel stať presbyteriánskym kňazom. V roku 1913 dostal od svojho telesného brata brožúrku Where Are the Dead? (Kde sú mŕtvi?) od Johna Edgara, Bádateľa Biblie, ktorý bol aj lekárom v Škótsku. Študent, ktorý dostal túto brožúrku, sa volal Frederick Franz. Keď si ju dôkladne prečítal, rázne vyhlásil: „Toto je pravda.“ Bez váhania zmenil svoje životné ciele a vstúpil do služby celým časom ako evanjelista kolportér. V roku 1920 sa stal pracovníkom ústredia spoločnosti Watch Tower. Po mnohých rokoch sa stal členom vedúceho zboru Jehovových svedkov a neskôr prezidentom spoločnosti Watch Tower.

Výkupná obeť Ježiša Krista

V roku 1872 získal brat Russell so svojimi spoločníkmi pri skúmaní Písiem nový pohľad na námet obnovy z hľadiska výkupného, ktoré dal Ježiš Kristus. (Sk. 3:21) Keď sa v Hebrejom 2:9 dočítal, že ‚Ježiš z milosti Božej zakúsil smrť za každého človeka‘, bol vzrušený. Neviedlo ho to k viere vo všeobecnú záchranu, pretože vedel, že podľa Písiem musí človek prejavovať vieru v Ježiša Krista, ak má byť zachránený. (Sk. 4:12; 16:31) Začal však chápať — aj keď nie ihneď —, akú obdivuhodnú príležitosť poskytuje ľuďom výkupná obeť Ježiša Krista. Otvorila im cestu k získaniu toho, čo Adam stratil, vyhliadku na večný život v ľudskej dokonalosti. Brat Russell v tejto veci nebol pasívny; uvedomil si hlboký význam výkupného a dôrazne ho obhajoval, dokonca aj keď jeho blízki spoločníci pripustili, aby ich zmýšľanie narušili filozofické názory.

V polovici roku 1878 bol brat Russell už asi rok a pol redaktorom časopisu Herald of the Morning (Posol rána), ktorého hlavným redaktorom bol N. H. Barbour. Keď však v auguste 1878 Barbour v tomto časopise znížil význam biblického učenia o výkupnom, Russell zareagoval dôraznou obhajobou tejto životne dôležitej biblickej pravdy.

Pod titulkom „Zmierenie“ Barbour znázornil, čo si myslí o tejto náuke: „Poviem chlapcovi alebo jednému zo svojich sluhov: Keď James uhryzne svoju sestričku, chytíš muchu, prepichneš ju špendlíkom a pribiješ na stenu, a ja Jamesovi odpustím. Toto znázorňuje náuku o náhradnej obeti.“ Hoci Barbour vyhlasoval, že verí vo výkupné, hovoril o myšlienke, že Kristus svojou smrťou zaplatil za Adamovo potomstvo pokutu za hriech, ako o „nebiblickej a urážlivej pre všetky naše predstavy o spravodlivosti“.h

Hneď v ďalšom čísle časopisu Herald of the Morning (zo septembra 1878) vyjadril brat Russell silné výhrady voči tomu, čo napísal Barbour. Rozobral, čo skutočne hovoria Písma, i to, že sú v súlade s „dokonalosťou [Božej] spravodlivosti, a napokon aj s jeho veľkým milosrdenstvom a láskou“, ktoré sa prejavili v opatrení výkupného. (1. Kor. 15:3; 2. Kor. 5:18, 19; 1. Petra 2:24; 3:18; 1. Jána 2:2) Nasledujúcu jar, po opakovaných pokusoch pomôcť Barbourovi, aby videl veci vo svetle Biblie, Russell prestal Herald podporovať; a od júnového čísla roku 1879 sa už jeho meno neobjavovalo na mieste redaktora tejto publikácie. Jeho smelý, nekompromisný postoj v súvislosti s touto ústrednou biblickou náukou mal ďalekosiahle dôsledky.

Jehovovi svedkovia v priebehu celej svojej novodobej histórie dôsledne obhajovali biblické učenie o výkupnom. Už prvé číslo Zion’s Watch Tower (z júla 1879) zdôraznilo, že „dobré postavenie pred Bohom spočíva... v Kristovej dokonalej obeti“. V roku 1919 na zjazde, ktorý zorganizovalo združenie International Bible Students Association v Cedar Point (Ohio), na tlačenom programe vynikali tieto slová: „Vitajte, všetci, ktorí veríte vo veľkolepú výkupnú obeť!“ Strážna veža na svojej druhej strane stále upozorňuje na výkupné, keď hovorí o účele časopisu: „Posilňuje vieru v Božieho Kráľa, Ježiša Krista, ktorý už vládne a ktorého preliata krv otvára ľudstvu cestu k večnému životu.“

Postupujú vpred, nespútaní vyznaniami

Jasné porozumenie Božieho Slova neprišlo odrazu. V mnohých prípadoch Bádatelia Biblie pochopili jednu podrobnosť vzoru pravdy, ale nevideli ešte celkový obraz. Boli však ochotní učiť sa. Neobmedzovali ich nejaké vyznania; postupovali vpred. To, čo sa dozvedeli, oznamovali druhým. Za to, čo vyučovali, nepripisovali zásluhu sebe; snažili sa byť „vyučovaní Jehovom“. (Ján 6:45) A pochopili, že Jehova dáva porozumieť podrobnostiam svojho predsavzatia vo svoj vlastný čas a svojím vlastným spôsobom. — Dan. 12:9; porovnaj Jána 16:12, 13.

Spoznávať nové veci znamená robiť zmeny vo svojich názoroch. Keď sa majú priznať chyby a urobiť užitočné zmeny, je potrebná pokora. Táto vlastnosť a jej ovocie sú pre Jehovu žiaduce a taká cesta silne priťahuje ľudí milujúcich pravdu. (Sof. 3:12) Vysmievajú sa jej však tí, čo sú pyšní na svoje kréda, ktoré zostávajú celé stáročia nemenné, hoci ich sformulovali nedokonalí ľudia.

Spôsob Pánovho návratu

V polovici 70. rokov 19. storočia brat Russell a tí, ktorí s ním usilovne skúmali Písma, rozpoznali, že keď sa Pán vráti, bude ľudským očiam neviditeľný. — Ján 14:3, 19.

Brat Russell neskôr povedal: „Cítili sme veľký zármutok nad omylom adventistov, ktorí očakávali Krista v tele a učili, že svet a všetko v ňom okrem adventistov bude spálené v roku 1873 alebo 1874, a ktorých určovanie dátumov a sklamania a vcelku nedomyslené predstavy o účele a spôsobe Kristovho príchodu viac-menej priviedli pohanu na nás a na všetkých, čo túžili po jeho prichádzajúcom Kráľovstve a hlásali ho. Tieto nesprávne názory na účel a spôsob Pánovho návratu, ktoré sú také rozšírené, ma priviedli k napísaniu brožúrky s názvom ‘The Object and Manner of Our Lord’s Return’ (‚Účel a spôsob návratu nášho Pána‘).“ Táto brožúrka bola vydaná v roku 1877. Brat Russell dal vytlačiť a rozšíriť asi 50 000 výtlačkov.

V tejto brožúrke napísal: „Veríme, že biblické texty učia, že Kristus pri svojom príchode a určitý čas potom zostane neviditeľný; potom sa prejaví alebo preukáže súdmi a rôznymi spôsobmi, takže ‚ho uvidí každé oko‘.“ Na podporu toho rozobral také texty, ako sú Skutky 1:11 (‚príde tým istým spôsobom, ako ste ho videli ísť do neba‘ — teda nepozorovaný svetom) a Ján 14:19 („ešte chvíľku a svet ma viac neuvidí“). Brat Russell sa tiež zmienil o skutočnosti, že preklad Gréckych Písiem The Emphatic Diaglott, ktorý bol prvýkrát vydaný ako úplný v roku 1864 s medziriadkovým doslovným anglickým prekladom, poskytoval doklady toho, že grécky výraz parousia znamená „prítomnosť“. Pri rozbore používania tohto výrazu v Biblii Russell v tejto brožúrke vysvetlil: „Grécke slovo všeobecne uplatňované na druhý advent — parousia, často prekladané ako príchod — vždy označuje osobnú prítomnosť, keď už niekto prišiel, dostavil sa, a nikdy neznamená byť na ceste, čo je význam, v akom používame slovo príchod.“

Keď Russell rozoberal účel Kristovej prítomnosti, vysvetlil, že to nie je niečo, čo sa uskutoční v jedinom okamihu, ktorý otrasie svetom. Napísal: „Druhý advent, podobne ako prvý, zahŕňa určité obdobie a nie je otázkou okamihu.“ Napísal, že v tom čase dostane „malé stádo“ svoju odmenu a budú s Pánom ako spoludedičia v jeho Kráľovstve; ďalší, možno miliardy, dostanú príležitosť na dokonalý život na zemi, ktorá znovu nadobudne edenskú krásu. — Luk. 12:32.

Už o niekoľko rokov si Russell na základe ďalšieho štúdia Písiem uvedomil, že Kristus sa nielenže neviditeľne vráti, ale že aj zostane neviditeľný, i keď svoju prítomnosť prejaví vykonaním rozsudku nad zlými.

Keď v roku 1876 Russell prvýkrát čítal Herald of the Morning, zistil, že existuje aj iná skupina, ktorá vtedy verila, že Kristov návrat bude neviditeľný, a ktorá tento návrat spájala s požehnaniami pre všetky rodiny zeme. Pán Barbour, vydavateľ tohto časopisu, Russella tiež presvedčil, že Kristova neviditeľná prítomnosť sa začala v roku 1874.i Neskôr na to upozorňoval podtitulok „Herald of Christ’s Presence“ ​(Hlásateľ Kristovej prítomnosti), ktorý bol na obálke Zion’s Watch Tower.

Uznanie, že Kristova prítomnosť má byť neviditeľná, sa stalo dôležitým základom, na ktorom malo byť postavené porozumenie mnohých biblických proroctiev. Títo raní Bádatelia Biblie si uvedomovali, že Pánova prítomnosť by mala byť pre všetkých pravých kresťanov vecou prvoradého záujmu. (Mar. 13:33–37) Živo sa zaujímali o návrat svojho Majstra a dobre si uvedomovali, že majú zodpovednosť oznamovať ho, ale ešte jasne nerozoznávali všetky podrobnosti. Jednako to, čo im v úplných začiatkoch umožnil Boží duch pochopiť, bolo naozaj pozoruhodné. Jedna z týchto právd sa týkala veľmi významného dátumu vyznačeného v biblických proroctvách.

Koniec časov pohanov

Otázka biblickej chronológie zaujímala bádateľov Biblie už dávno. Komentátori už predtým predkladali rôzne názory na Ježišovo proroctvo o „časoch pohanov“ a na Danielov záznam o Nabuchodonozorovom sne o pni stromu, ktorý bol spútaný na „sedem časov“. — Luk. 21:24; Dan. 4:10–17.

John A. Brown, ktorého dielo vyšlo v Londýne, už v roku 1823 vypočítal, že „sedem časov“ zo 4. kapitoly Daniela je 2520 rokov. Nebol však schopný jasne rozlíšiť dátum, ktorým sa toto prorocké obdobie začína, ani kedy sa skončí. Týchto „sedem časov“ však spojil s časmi pohanov z Lukáša 21:24. V roku 1844 upozornil britský duchovný E. B. Elliott na rok 1914 ako na možný dátum konca „siedmich časov“ z Daniela, ale predložil aj alternatívny názor, ktorý poukazoval na obdobie Francúzskej revolúcie. Podobne sa o tom v roku 1849 vyjadril Robert Seeley z Londýna. Najneskôr v roku 1870 uvádzala publikácia, ktorú vydal Joseph Seiss a jeho spoločníci a ktorá vyšla vo Philadelphii (Pennsylvánia), výpočty, ktoré poukazovali na rok 1914 ako na významný dátum, i keď dôvody, ktoré obsahovala, boli založené na chronológii, ktorú Ch. T. Russell neskôr zavrhol.

V roku 1875 potom N. H. Barbour v augustovom, septembrovom a októbrovom čísle časopisu Herald of the Morning pomohol zosúladiť podrobnosti, na ktoré poukazovali iní. Pomocou chronológie zostavenej anglickým duchovným Christopherom Bowenom a zverejnenej E. B. Elliottom stotožnil začiatok časov pohanov so zosadením kráľa Cedekijaha z kráľovského úradu, ako predpovedal Ezechiel 21:25, 26, a poukázal na rok 1914 ako na dátum označujúci koniec časov pohanov.

Začiatkom roku 1876 sa Ch. T. Russellovi dostal do rúk Herald of the Morning. Okamžite napísal Barbourovi a potom v lete ho navštívil vo Philadelphii. Okrem iného sa rozprávali o prorockých časových obdobiach. Zanedlho o tom uvažoval na základe Písiem aj Russell v článku „Časy pohanov: Kedy sa skončia?“ a vyhlásil, že doklady ukazujú, že „sedem časov sa skončí v roku 1914 po Kr.“. Tento článok vyšiel v októbrovom čísle časopisu Bible Examiner v roku 1876.j Kniha Three Worlds, and the Harvest of This World (Tri svety a žatva tohto sveta), ktorú N. H. Barbour napísal v spolupráci s Ch. T. Russellom v roku 1877, poukazovala na ten istý záver. Prvé čísla Zion’s Watch Tower — napríklad z decembra 1879 a z júla 1880 — upozorňovali na rok 1914 n. l. ako na veľmi významný rok z hľadiska biblických proroctiev. V roku 1889 bola celá štvrtá kapitola II. zväzku Úsvitu Milénia (neskôr nazvaného Štúdie Písiem) venovaná rozboru „časov pohanov“. Čo však bude koniec časov pohanov znamenať?

Bádatelia Biblie si neboli celkom istí, čo sa stane. Boli pevne presvedčení, že to nepovedie k spáleniu zeme a k vyhladeniu ľudského života. Uvedomovali si skôr, že to bude významný okamih vzhľadom na božskú vládu. Spočiatku si mysleli, že týmto dátumom získa Božie Kráľovstvo úplnú, univerzálnu vládu. Keď sa to nestalo, ich dôvera v biblické proroctvá, ktoré označovali tento dátum, nezakolísala. Namiesto toho dospeli k záveru, že tento dátum označoval len začiatok vlády Kráľovstva.

Spočiatku si tiež mysleli, že tento dátum budú predchádzať celosvetové nepokoje, ktoré vyvrcholia anarchiou (ktorá mala byť podľa ich predstáv spojená s vojnou „veľkého dňa Boha, Všemohúceho“). (Zjav. 16:14) Ale potom, desať rokov pred rokom 1914, Zion’s Watch Tower naznačila, že celosvetové nepokoje, ktoré povedú k vyhladeniu všetkých ľudských inštitúcií, nastanú hneď po skončení časov pohanov. Bádatelia Biblie očakávali, že rok 1914 bude znamenať významný obrat pre Jeruzalem, lebo proroctvo hovorilo, že ‚Jeruzalem bude šliapaný‘, kým sa nenaplnia časy pohanov. Keď potom videli, že rok 1914 sa končí a oni ako ľudia ešte nezomreli a neboli ‚uchvátení v oblakoch‘, aby sa stretli s Pánom — v súlade so skoršími predpokladmi —, úprimne dúfali, že ich premena azda nastane na konci časov pohanov. — 1. Tes. 4:17.

Ako plynuli roky a oni opätovne skúmali Písma, ich viera v proroctvá zostávala silná a nezdráhali sa hovoriť, čo sa podľa ich očakávania má stať. S rôznou mierou úspešnosti sa snažili nevyjadrovať dogmaticky o podrobnostiach, ktoré Písma priamo neuvádzajú.

Zvonil azda „budík“ príliš skoro?

V roku 1914 vo svete naozaj vypukli veľké nepokoje, keď sa začala prvá svetová vojna, ktorá sa mnoho rokov nazývala jednoducho Veľká vojna; neviedlo to však bezprostredne k zvrhnutiu všetkých existujúcich ľudských vlád. Udalosti v súvislosti s Palestínou sa po roku 1914 vyvíjali tak, že Bádatelia Biblie mali dojem, že vidia náznak významných zmien pre Izrael. Ale ubiehali mesiace a potom roky a Bádatelia Biblie ešte stále nedostali svoju nebeskú odmenu, ako očakávali. Ako na to reagovali?

Strážna veža z 1. februára 1916 zamerala pozornosť konkrétne na 1. október 1914 a potom uviedla: „Bol to posledný časový údaj, ktorý nám biblická chronológia naznačila vo vzťahu ku skúsenostiam Cirkvi. Povedal nám azda Pán, že vtedy budeme vzatí [do neba]? Nie. Čo teda povedal? Zdalo sa, že Jeho Slovo a spĺňanie proroctiev nepochybne ukazujú, že tento dátum znamená koniec časov pohanov. Z toho sme vyvodili, že ‚premena‘ Cirkvi nastane k tomuto dátumu alebo pred ním. Ale Boh nám nepovedal, že to tak bude. Pripustil, aby sme vyvodili tento záver; a my veríme, že sa to ukázalo ako potrebná skúška pre Božích drahých svätých na celom svete.“ Dokázal však tento vývoj udalostí, že ich slávna nádej bola márna? Nie. Znamenalo to len, že sa všetko neudeje tak skoro, ako očakávali.

Niekoľko rokov pred rokom 1914 Russell napísal: „Účelom chronológie (teda časových proroctiev všeobecne) zjavne nebolo to, aby poskytovala Božiemu ľudu presné chronologické informácie v priebehu všetkých storočí. Jej účelom je zjavne skôr to, že má slúžiť ako budík, ktorý má Pánov ľud v pravý čas prebudiť a podnietiť k činu... Ale predpokladajme napríklad, že október 1914 uplynie a k žiadnemu vážnemu pádu moci pohanov nedôjde. Čo sa tým dokáže alebo vyvráti? Nevyvrátila by sa tým žiadna črta Božského Plánu vekov. Výkupná cena predložená na Kalvárii bude naďalej zárukou konečného splnenia veľkého Božského Programu obnovy ľudstva. ‚Povolanie hore‘, ktoré Cirkev dostala, totiž trpieť s Vykupiteľom a byť s ním oslávení ako jeho údy alebo ako jeho Nevesta, bude stále to isté... Jediné, čo chronológia ovplyvní, bude čas, keď sa tieto skvelé nádeje vzhľadom na Cirkev a na svet splnia... A keď tento dátum pominie, preukáže sa tým iba to, že naša chronológia, náš ‚budík‘, zvonil trochu predčasne. Považovali by sme azda za veľké nešťastie, keby nás v niektorý významný deň plný radosti a potešenia zobudil budík ráno o čosi skôr? Určite nie!“

No tento „budík“ nezvonil príliš skoro. Skôr udalosti, do ktorých ich budík prebudil, neboli presne podľa ich očakávania.

O niekoľko rokov neskôr, keď svetlo začalo svietiť jasnejšie, uznali: „Mnohí z tých drahých svätých si mysleli, že celé dielo je už vykonané... Radovali sa z jasného dôkazu, že svet sa skončil, že nebeské kráľovstvo sa priblížilo a že deň ich oslobodenia sa blíži. Ale prehliadli niečo, čo ešte muselo byť vykonané. Dobré posolstvo, ktoré prijali, sa muselo oznamovať ďalším, lebo Ježiš prikázal: ‚Toto evanjelium kráľovstva sa bude kázať po celom svete na svedectvo všetkým národom: a potom príde koniec.‘ (Matúš 24:14)“ — Strážna veža z 1. mája 1925, angl.

Keď sa začali odvíjať udalosti po roku 1914 a Bádatelia Biblie ich porovnávali s tým, čo predpovedal Pán, postupne si uvedomili, že žijú v posledných dňoch starého systému, ktoré plynú od roku 1914. Pochopili aj to, že Kristova neviditeľná prítomnosť sa začala v roku 1914 a že to neznamenalo jeho osobný návrat (i keď neviditeľný) do blízkosti zeme, ale to, že na zem obrátil svoju pozornosť ako panujúci Kráľ. Postrehli a prijali svoju životne dôležitú zodpovednosť hlásať „toto dobré posolstvo o kráľovstve“ na svedectvo všetkým národom v týchto kritických časoch ľudských dejín. — Mat. 24:3–14.

Čo vlastne bolo tým posolstvom o Kráľovstve, ktoré mali kázať? Líšilo sa nejako od posolstva, ktoré hlásali kresťania v prvom storočí?

Božie Kráľovstvo, jediná nádej ľudstva

Vďaka dôkladnému štúdiu Božieho Slova Bádatelia Biblie spojení s bratom Russellom pochopili, že Božie Kráľovstvo je vláda, ktorú Jehova sľúbil zriadiť prostredníctvom svojho Syna na požehnanie ľudstva. S Ježišom Kristom budú členovia „malého stáda“ spojení v nebi ako vládcovia, ktorých Boh vybral z ľudstva. Verili, že túto vládu budú zastupovať verní muži starých dôb, ktorí budú slúžiť ako kniežatá po celej zemi. Hovorili o nich ako o „ctihodných mužoch staroveku“. — Luk. 12:32; Dan. 7:27; Zjav. 20:6; Žalm 45:16.

Cirkvi kresťanstva už dlho učili o ‚božskom práve kráľov‘, a tak udržiavali ľud v poddajnosti. Ale títo Bádatelia Biblie z Písiem spoznali, že budúcnosť ľudských vlád nie je zaistená nejakou božskou zárukou. V súlade s tým, čo sa dozvedeli, bolo v Zion’s Watch Tower z decembra 1881 napísané: „Ustanovenie tohto kráľovstva bude, samozrejme, znamenať zvrhnutie všetkých pozemských kráľovstiev, pretože všetky — i tie najlepšie — sú založené na nespravodlivosti a rozdielnych právach, na útlaku mnohých a výsadách nemnohých — ako čítame: ‚Rozdrví a ukončí všetky tieto kráľovstvá a ono samo bude stáť až na neurčité časy.‘“ — Dan. 2:44.

O spôsobe, akým budú tieto utláčajúce kráľovstvá rozdrvené, sa mali Bádatelia Biblie ešte veľa dozvedieť. Ešte stále jasne nechápali, ako sa dobrodenia Božieho Kráľovstva rozšíria na celé ľudstvo. Nezamieňali však Božie Kráľovstvo s nejakým nejasným pocitom v srdci ani s vládou náboženskej hierarchie, ktorá používala svetský štát ako svoj nástroj.

V roku 1914 neboli Boží verní predkresťanskí služobníci vzkriesení na zem ako kniežací predstavitelia mesiášskeho Kráľa, ako sa predtým očakávalo, a ani zostávajúci členovia „malého stáda“ sa v tom roku nepripojili ku Kristovi v nebeskom Kráľovstve. Napriek tomu Strážna veža z 15. februára 1915 (angl.) s dôverou vyhlásila, že rok 1914 bol ustanoveným časom na to, „aby sa náš Pán ujal svojej veľkej moci a vlády“, a tak ukončil miléniá neprerušeného panstva pohanov. Tento názor opäť potvrdila Strážna veža z 1. júla 1920 (angl.) a spojila ho s dobrým posolstvom, o ktorom Ježiš predpovedal, že sa bude pred koncom hlásať po celej zemi. (Mat. 24:14) V roku 1922 na zjazde Bádateľov Biblie v Cedar Point (Ohio) bolo toto porozumenie opäť pripomenuté vo všeobecnej rezolúcii a brat Rutherford vyzval účastníkov zjazdu: „Zvestujte, zvestujte, zvestujte Kráľa a jeho kráľovstvo.“

Vtedy sa však Bádatelia Biblie domnievali, že zriadenie Kráľovstva, jeho úplné zriadenie v nebi, nenastane, kým nebudú oslávení poslední členovia Kristovej nevesty. Preto v roku 1925 bol dosiahnutý skutočný míľnik, keď Strážna veža z 1. marca (angl.) priniesla článok „Zrodenie národa“. Článok predkladal rozbor 12. kapitoly Zjavenia, ktorý všetkým otvoril oči. Predložil doklady o tom, že mesiášske Kráľovstvo sa zrodilo — bolo ustanovené — v roku 1914, že Kristus vtedy začal vládnuť na svojom nebeskom tróne a že Satan bol potom zvrhnutý z neba do blízkosti zeme. To bolo to dobré posolstvo, ktoré sa malo hlásať, zvesť, že Božie Kráľovstvo je už v činnosti. Toto osvietené porozumenie veľmi povzbudilo hlásateľov Kráľovstva, aby kázali až do najvzdialenejších končín zeme.

Jehovov ľud všetkými vhodnými prostriedkami vydával svedectvo o tom, že iba Božie Kráľovstvo môže priniesť trvalú úľavu a vyriešiť hlboko zakorenené problémy, ktoré trápia ľudstvo. V roku 1931 bolo toto posolstvo hlavným námetom prednášky J. F. Rutherforda vysielanej dovtedy najrozsiahlejšou medzinárodnou rozhlasovou sieťou. Text tohto rozhlasového programu bol v mnohých jazykoch uverejnený v brožúrke Kráľovstvo, nádej sveta, ktorá bola v priebehu niekoľkých mesiacov rozšírená v miliónoch výtlačkov. Okrem rozširovania medzi verejnosťou sa vynaložilo zvláštne úsilie, aby sa výtlačky dostali do rúk politikov, popredných podnikateľov a duchovenstva.

Brožúrka okrem iného uviedla: „Terajšie nespravodlivé vlády sveta nemôžu ľuďom poskytnúť žiadnu nádej. Boží rozsudok nad nimi je taký, že musia byť zničené. Preto jedinou nádejou sveta je spravodlivé kráľovstvo čiže vláda Boha s Kristom Ježišom ako jej neviditeľným panovníkom.“ Uvedomovali si, že toto Kráľovstvo prinesie ľudstvu pravý mier a bezpečie. Pod jeho vládou sa zem stane skutočným rajom a nebude už chorôb ani smrti. — Zjav. 21:4, 5.

Dobré posolstvo o Božom Kráľovstve je naďalej hlavnou súčasťou viery Jehovových svedkov. Ich hlavný časopis, teraz vydávaný vo viac ako 120 jazykoch, má počnúc číslom z 1. marca 1939 názov Strážna veža hlásajúca Jehovovo Kráľovstvo.

Ale skôr ako vláda Kráľovstva premení zem na raj, súčasný zlý systém bude musieť zaniknúť. Ako sa to stane?

Vojna veľkého dňa Boha Všemohúceho

Svetová vojna, ktorá sa začala v roku 1914, do základov otriasla existujúcim systémom vecí. Určitý čas sa zdalo, že udalosti sa budú vyvíjať podľa očakávania Bádateľov Biblie.

Už v auguste 1880 brat Russell napísal: „Rozumieme tomu tak, že skôr ako bude ľudská rodina obnovená alebo začne prijímať požehnania, budú zvrhnuté všetky terajšie kráľovstvá zeme, ktoré dnes zväzujú a utláčajú ľudstvo, a že Božie kráľovstvo prevezme vládu a že požehnanie a obnova prídu prostredníctvom tohto nového kráľovstva.“ Ako dôjde k tomuto ‚zvrhnutiu kráľovstiev‘? Russell na základe pomerov, ktoré videl vo svete, veril, že v armagedonskej vojne Boh použije súperiace skupiny ľudstva na zvrhnutie existujúcich inštitúcií. Povedal: „Dielo borenia ľudskej ríše sa začína. Moc, ktorá ich zvrhne, už teraz pôsobí. Ľudia už organizujú svoje sily pod označením komunisti, socialisti, nihilisti atď.“

V knihe The Day of Vengeance (Deň pomsty; neskôr nazvanej The Battle of Armageddon, Armagedonská bitka), vydanej v roku 1897, bolo podrobnejšie rozvedené vtedajšie porozumenie Bádateľov Biblie: „Pán vo svojej nadradenej prozreteľnosti prevezme hlavné velenie nad týmto veľkým vojskom nespokojencov — vlastencov, reformátorov, socialistov, moralistov, anarchistov, ignorantov a ľudí bez nádeje — a využije ich nádeje, obavy, pochabosť a sebectvo podľa svojej božskej múdrosti, aby uskutočnil svoje veľkolepé predsavzatia v súvislosti so zvrhnutím súčasných inštitúcií a s prípravou človeka na Kráľovstvo Spravodlivosti.“ Teda rozumeli tomu tak, že armagedonská vojna bude súvisieť s násilnou sociálnou revolúciou.

Ale mal byť Armagedon len bojom medzi súperiacimi skupinami ľudstva, sociálnou revolúciou, ktorú Boh použije na zvrhnutie existujúcich inštitúcií? Keď bola venovaná ďalšia pozornosť textom, ktoré s týmto námetom súviseli, Strážna veža z 15. júla 1925 (angl.) upozornila na Zechariáša 14:1–3 a uviedla: „Tým by sme rozumeli, že všetky národy zeme pod Satanovým vedením budú zhromaždené v bitke proti triede Jeruzalema, totiž proti tým, ktorí sa stavajú na Pánovu stranu... Zjavenie 16:14, 16.“

Nasledujúci rok kniha Vyslobodenie sústredila pozornosť na skutočný účel tejto vojny: „Teraz Jehova podľa svojho Slova prejaví svoju moc tak zreteľne a neporovnateľne, aby sa ľudia mohli presvedčiť o svojom bezbožnom spôsobe života a aby mohli porozumieť, že Jehova je Boh. To je tá príčina, prečo Boh priviedol veľkú potopu, zboril vežu v Bábeli, zničil vojsko Senacheriba, asýrskeho kráľa, a pohltil Egypťanov; a pre tú istú príčinu privedie na svet ďalšie veľké súženia. Predošlé pohromy boli len tieňom tej pohromy, ktorá teraz hrozí. Toto zhromažďovanie je k veľkému dňu Boha Všemohúceho. To je ten ,deň Hospodinov, veľký a hrozný‘ (Joel 2:31), keď si Boh urobí meno. V tomto veľkom a konečnom boji ľudia každého národa, príbuzenstva a jazyka sa dozvedia, že Jehova je všemohúcim, všemúdrym a spravodlivým Bohom.“ Jehovovi služobníci na zemi však boli varovaní: „V tomto veľkom boji nebude bojovať žiaden kresťan. Nebude bojovať preto, lebo Jehova povedal: ,Lebo boj nie je váš, ale Boží.‘“ Vojna, o ktorej sa tu hovorilo, rozhodne nebola vojnou medzi národmi, ktorá sa začala v roku 1914. Táto vojna mala ešte len prísť.

Boli tu aj iné otázky, ktoré si vyžadovali riešenie na základe Písiem. Jedna z nich sa týkala totožnosti Jeruzalema, ktorý mal byť podľa Lukáša 21:24 šliapaný do konca časov pohanov; s tým súviselo určenie totožnosti Izraela, o ktorom sa hovorilo v toľkých proroctvách o obnove.

Privedie Boh Židov späť do Palestíny?

Bádatelia Biblie dobre vedeli o mnohých proroctvách obnovy, ktoré Boží proroci odovzdali starovekému Izraelu. (Jer. 30:18; 31:8–10; Ámos 9:14, 15; Rim. 11:25, 26) Až do roku 1932 sa domnievali, že tieto proroctvá sa vzťahujú výslovne na prirodzených Židov. Preto verili, že Boh opäť prejaví Izraelu priazeň, postupne privedie Židov späť do Palestíny, otvorí im oči, aby spoznali pravdu o Ježišovi ako Vykupiteľovi a mesiášskom Kráľovi, a použije ich ako prostriedok na požehnanie všetkých národov. V duchu tohto porozumenia brat Russell hovoril k veľkým skupinám židovských poslucháčov v New Yorku i v Európe na námet „Sionizmus v proroctvách“ a v roku 1925 brat Rutherford napísal knihu Comfort for the Jews (Útecha pre Židov).

Postupne však začínalo byť zrejmé, že to, čo sa v súvislosti so Židmi odohrávalo v Palestíne, nebolo splnením Jehovových vznešených proroctiev o obnove. Na Jeruzalem v prvom storočí prišlo spustošenie preto, lebo Židia zavrhli Božieho Syna, Mesiáša, vyslaného v Jehovovom mene. (Dan. 9:25–27; Mat. 23:38, 39) Stále viac bolo zrejmé, že ako národ svoj postoj nezmenili. Neprejavili žiadne pokánie nad zlým skutkom, ktorého sa dopustili ich predkovia. Návrat niektorých Židov do Palestíny nebol motivovaný láskou k Bohu ani túžbou, aby bolo jeho meno vyvýšené splnením jeho Slova. Túto skutočnosť jasne vysvetlil druhý zväzok knihy Vindication (Ospravedlnenie), ktorú Watch Tower Bible and Tract Society vydala v roku 1932.k Správnosť tohto názoru sa potvrdila v roku 1949, keď sa novovzniknutý štát Izrael ako národný štát a domovina Židov stal členom Organizácie Spojených národov, a tak ukázal, že nedôveruje Jehovovi, ale politickým národom sveta.

Dianie, ktorým sa spĺňali proroctvá o obnove, ukazovalo iným smerom. Jehovovi služobníci si začali uvedomovať, že ten, kto sa v súlade so splnením Božieho predsavzatia teší z pokoja s Bohom prostredníctvom Ježiša Krista, je duchovný Izrael, „Boží Izrael“, zložený z pomazaných kresťanov. (Gal. 6:16) Teraz sa im otvorili oči a oni podľa Božieho prístupu k týmto pravým kresťanom spoznávali nádherné duchovné splnenie sľubov o obnove. Časom si tiež uvedomili, že Jeruzalem, ktorý bol vyvýšený na konci časov pohanov, nie je len nejaké pozemské mesto, ba ani nejaký ľud na zemi, ktorý by predstavoval toto mesto, ale skôr „nebeský Jeruzalem“, kde Jehova v roku 1914 dosadil svojho Syna Ježiša Krista na trón a dal mu panovnícku autoritu. — Hebr. 12:22.

Keď boli tieto veci jasné, Jehovovi svedkovia si mohli lepšie spĺňať poverenie kázať dobré posolstvo o Kráľovstve „po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom“, a to bez akéhokoľvek uprednostňovania nejakej skupiny. — Mat. 24:14.

Komu patrí zásluha za všetky tieto vysvetlenia Biblie, ktoré sa objavili v publikáciách spoločnosti Watch Tower?

Prostriedky, ktorými sú Jehovovi služobníci vyučovaní

Ježiš Kristus predpovedal, že po svojom návrate do neba pošle svojim učeníkom svätého ducha. Ten bude slúžiť ako pomocník a uvedie ich „do celej pravdy“. (Ján 14:26; 16:7, 13) Ježiš tiež povedal, že ako Pán alebo Majster pravých kresťanov bude mať „verného a rozvážneho otroka“, „verného správcu“, ktorý bude dávať duchovný „pokrm v pravý čas“ domácim služobníkom, pracovníkom v domácnosti viery. (Mat. 24:45–47; Luk. 12:42) Kto je tento verný a rozvážny otrok?

Už celkom prvé číslo Zion’s Watch Tower sa dotklo Matúša 24:45–47, keď uviedlo, že cieľom vydavateľov tohto časopisu je všímať si udalosti spojené s Kristovou prítomnosťou a dávať „pokrm v pravý čas“ domácnosti viery. Vydavateľ časopisu však netvrdil, že on sám je verný a rozvážny otrok alebo „verný a múdry sluha“ ​(ako to prekladá King James Version).

A tak v Zion’s Watch Tower z októbra–novembra 1881 Ch. T. Russell uviedol: „Veríme, že každý úd tohto Kristovho tela je buď priamo, alebo nepriamo zapojený do požehnaného diela poskytovania pokrmu domácnosti viery v pravý čas. ‚Kto je teda ten verný a múdry sluha, ktorého ustanovil jeho Pán nad svojou čeľaďou‘, aby im dával pokrm v pravý čas? Nie je to azda to ‚malé stádo‘ zasvätených služobníkov, ktorí verne plnia svoj sľub zasvätenia — Kristovo telo —, a nedáva celé toto telo, individuálne i kolektívne, pokrm v pravý čas domácnosti viery, veľkej spoločnosti veriacich? Požehnaný je ten sluha (celé Kristovo telo), ktorého Pán pri svojom príchode (gr. elthón) nájde, že to tak koná. ‚Pravdivo vám hovorím, ustanoví ho nad celým svojím majetkom.‘“

Asi o desať rokov neskôr však manželka brata Russella verejne vyjadrila názor, že týmto verným a múdrym sluhom je sám Russell.l Tento názor na totožnosť ‚verného sluhu‘, ktorý vyslovila, Bádatelia Biblie všeobecne prijímali asi tridsať rokov. Brat Russell ich názor nezavrhol, ale osobne tento text takto neuplatňoval. Zdôrazňoval svoj odpor k predstave triedy duchovenstva poverenej vyučovaním Božieho Slova na jednej strane a triedy laikov, ktorá toto poverenie nemá, na strane druhej. Porozumenie vyjadrené bratom Russellom v roku 1881, že verný a múdry sluha je vlastne kolektívny sluha, ktorého tvoria všetci pozemskí členovia Kristovho tela pomazaného duchom, opäť potvrdila Strážna veža z 15. februára 1927 (angl.). — Porovnaj Izaiáša 43:10.

Ako sa brat Russell pozeral na svoju úlohu? Robil si nárok na nejaké zvláštne zjavenie od Boha? V Zion’s Watch Tower z 15. júla 1906 (strana 229) pokorne odpovedal: „Nie, drahí priatelia, nerobím si žiaden nárok na nadradenosť ani na nadprirodzenú moc, dôstojnosť či autoritu; ani sa neusilujem o to, aby som sa vyvýšil v očiach svojich bratov z domácnosti viery v inom zmysle, než v akom k tomu nabádal Pán: ‚Ktokoľvek chce byť medzi vami veľkým, musí byť vaším otrokom.‘ (Mat. 20:27)... Pravdy, ktoré ako Boží hovorca predkladám, neboli zjavené vo videniach alebo snoch, ani Božím počuteľným hlasom, ani nie všetky naraz, ale postupne... Toto jasné odhaľovanie pravdy tiež nevyplýva zo žiadnej ľudskej dômyselnosti alebo prenikavej vnímavosti, ale jednoducho z toho, že prišiel Boží ustanovený čas; a keby som nehovoril ja a nenašiel by sa iný prostriedok, kričali by kamene.“

Čitatelia Strážnej veže boli povzbudzovaní, aby považovali Jehovu za svojho Vznešeného Učiteľa, a k tomu istému sú povzbudzovaní všetci Jehovovi svedkovia aj dnes. (Iz. 30:20) Veľký dôraz na to kládla Strážna veža z 1. novembra 1931 (angl.) v článku „Vyučovaní Bohom“, kde bolo uvedené: „Strážna veža uznáva, že pravda patrí Jehovovi, a nie nejakému tvorovi. Strážna veža nie je nástrojom nejakého človeka alebo skupiny ľudí a nie je vydávaná ani podľa rozmarov ľudí... Jehova Boh je veľkým Učiteľom svojich detí. Iste, tieto pravdy sú zverejňované prostredníctvom nedokonalých ľudí, a preto nemajú absolútne dokonalú formu; sú však predkladané v takej forme, ktorá odzrkadľuje Božiu pravdu, ktorú Boh učí svoje deti.“

Keď v prvom storočí vznikli otázky v súvislosti s náukami alebo postupmi, boli predložené ústrednému vedúcemu zboru, ktorý tvorili duchovne starší muži. Rozhodnutia sa urobili až po zvážení toho, čo hovoria inšpirované Písma, a tiež podľa dokladov o činnosti, ktorá bola v súlade s týmito Písmami a ktorá bola úspešná vďaka pôsobeniu svätého ducha. Rozhodnutia sa písomne odovzdávali zborom. (Sk. 15:1–16:5) Rovnaký postup je dnes uplatňovaný medzi Jehovovými svedkami.

Duchovné poučenie je poskytované prostredníctvom časopisov, kníh, zjazdových programov a osnov zborových prednášok. Všetok tento materiál sa pripravuje pod vedením vedúceho zboru verného a rozvážneho otroka. Obsah tejto literatúry jasne ukazuje, že to, čo Ježiš predpovedal, je dnes skutočnosťou — že naozaj má triedu verného a rozvážneho otroka, ktorá lojálne vyučuje ‚všetko, čo prikázal‘; že tento prostriedok je „bdelý“, ostražitý vzhľadom na dianie, ktorým sa spĺňajú biblické proroctvá, a najmä vzhľadom na Kristovu prítomnosť; že pomáha bohabojným ľuďom porozumieť, čo znamená ‚zachovávať‘ to, čo Ježiš prikázal, a tak dokazuje, že jeho členovia sú skutočne Kristovými učeníkmi. — Mat. 24:42; 28:20; Ján 8:31, 32.

V priebehu rokov sa postupne odstránili postupy, ktoré by v súvislosti s prípravou duchovného pokrmu mohli upriamovať nevhodnú pozornosť na niektorých ľudí. Ch. T. Russell bol až do smrti uvádzaný ako hlavný redaktor takmer v každom čísle Strážnej veže. Na konci článkov sa často objavovali mená alebo iniciálky tých, ktorí prispeli. Od 1. decembra 1916 však Strážna veža už neuvádzala meno jedného človeka ako hlavného redaktora, ale mená členov redakčného výboru. V čísle z 15. októbra 1931 bol odstránený aj tento menný zoznam a bol nahradený textom z Izaiáša 54:13. Podľa prekladu American Standard Version znie: „A všetky tvoje deti budú vyučované Jehovom; a veľký bude pokoj tvojich detí.“ Od roku 1942 sa stalo všeobecným pravidlom, že literatúra vydávaná spoločnosťou Watch Tower nesústreďuje pozornosť na žiadneho jednotlivca ako pisateľa.a Na príprave látky, ktorá sa používa v zboroch Jehovových svedkov na celom svete, sa pod dohľadom vedúceho zboru podieľajú oddaní kresťania v Severnej a Južnej Amerike, v Európe, Afrike, Ázii i na morských ostrovoch. Ale všetka zásluha patrí Jehovovi Bohu.

Svetlo svieti stále viac

Skúsenosť Jehovových svedkov, ktorá sa odzrkadľuje v ich novodobých dejinách, pripomína Príslovia 4:18: „Chodník spravodlivých je ako jasné svetlo, ktoré svieti stále viac, až do úplného dňa.“ Žiara tohto svetla silnela postupne, tak ako svetlo ranného úsvitu prechádza do východu slnka a potom do plného svetla nového dňa. Keďže svedkovia sa pozerali na veci vždy v takom svetle, aké mali k dispozícii, ich predstavy boli občas neúplné, dokonca nepresné. Niektorým proroctvám napriek akýmkoľvek snahám jednoducho nemohli porozumieť, kým sa nezačali spĺňať. S pribúdajúcim svetlom, ktoré Jehova vrhal na svoje Slovo prostredníctvom svojho ducha, jeho služobníci pokorne a ochotne robili potrebné úpravy.

Takéto postupné pribúdanie porozumenia sa neobmedzovalo len na rané obdobie ich novodobých dejín. Trvá až dodnes. Napríklad v roku 1962 museli svedkovia poopraviť svoje porozumenie toho, kto sú „nadriadené vrchnosti“ z listu Rimanom 13:1–7.

Bádatelia Biblie mnoho rokov učili, že tieto „vyššie moci“ ​(podľa King James Version) sú Jehova Boh a Ježiš Kristus. Prečo? Strážna veža z 1. a 15. júna 1929 (angl.) citovala rôzne svetské zákony a ukázala, že to, čo je v jednej krajine dovolené, je v inej zakázané. Upozornila tiež na svetské zákony, ktoré od ľudí vyžadujú to, čo Boh zakázal, alebo zakazujú to, čo Boh svojim služobníkom prikázal. Bádatelia Biblie mali silnú túžbu prejavovať úctu zvrchovanej autorite Boha, a preto sa nazdávali, že tými „vyššími mocami“ musia byť Jehova Boh a Ježiš Kristus. I keď stále poslúchali svetské zákony, hlavný dôraz kládli na poslušnosť voči Bohu. To bolo dôležité poučenie, ktoré ich posilňovalo v nasledujúcich rokoch svetového nepokoja. Avšak tomu, čo hovorí list Rimanom 13:1–7, jasne nerozumeli.

Po rokoch bol tento text znovu starostlivo preskúmaný, a to z hľadiska kontextu i z hľadiska jeho významu vo svetle celej Biblie. Na základe toho sa v roku 1962 dospelo k záveru, že „nadriadené vrchnosti“ sú svetskí vládcovia, ale pomocou Prekladu nového sveta bola jasne rozlíšená zásada relatívnej podriadenosti.b V postoji Jehovových svedkov voči svetským vládam to neznamenalo žiadnu väčšiu zmenu, ale poopravilo to ich porozumenie jednej dôležitej časti Písiem. Svedkovia pritom dostali príležitosť, aby všetci ako jednotlivci starostlivo zvážili, či skutočne žijú podľa svojich zodpovedností tak voči Bohu, ako i voči svetským autoritám. Toto jasné porozumenie, kto sú „nadriadené vrchnosti“, poslúžilo Jehovovým svedkom ako ochrana najmä v tých krajinách, kde vlna nacionalizmu a volanie po väčšej slobode viedli k výbuchom násilia a vzniku nových vlád.

O rok neskôr, v roku 1963, bolo predložené rozšírené vysvetlenie o „Veľkom Babylone“.c (Zjav. 17:5) Preskúmanie svetských a náboženských dejín viedlo k záveru, že vplyv starovekého Babylona neprenikol len do cirkví kresťanstva, ale do každej časti zeme. Ukázalo sa, že Veľký Babylon je celosvetová ríša falošného náboženstva. Tým, že si to Jehovovi svedkovia uvedomili, mohli pomáhať mnohým ďalším ľuďom pochádzajúcim z rôzneho prostredia, aby zareagovali na biblický príkaz: „Vyjdite z neho, ľud môj.“ — Zjav. 18:4.

Vývoj udalostí predpovedaný v celej knihe Zjavenie poskytol naozaj hojnosť duchovného osvietenia. V roku 1917 vyšiel rozbor Zjavenia v knihe The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo). Ale „Pánov deň“, o ktorom hovorí Zjavenie 1:10, sa vtedy ešte len začínal; mnohé z toho, čo bolo predpovedané, sa ešte nestalo a jasne sa tomu nerozumelo. Ale vývoj v nasledujúcich rokoch vrhol väčšie svetlo na význam tejto časti Biblie a tieto udalosti mali hlboký vplyv na veľmi osvecujúci rozbor Zjavenia, ktorý vyšiel v roku 1930 v dvoch zväzkoch pod názvom Light (Svetlo). V 60. rokoch sa objavili ďalšie aktualizované informácie v knihách “Babylon the Great Has Fallen!” God’s Kingdom Rules! („Veľký Babylon padol!“ Božie Kráľovstvo panuje!) a “Then Is Finished the Mystery of God” („Vtedy sa ukončí Božie tajomstvo“). O dve desaťročia neskôr bol urobený ďalší hĺbkový rozbor tejto časti Biblie. Obrazná reč Zjavenia bola starostlivo preskúmaná vo svetle podobných výrazov v iných častiach Biblie. (1. Kor. 2:10–13) Skúmané boli aj udalosti 20. storočia, ktorými sa proroctvá spĺňali. Výsledky boli v roku 1988 zverejnené v pútavej knihe Zjavenie — jeho veľkolepé vyvrcholenie je blízko!

V raných rokoch novodobých dejín Jehovových svedkov boli kladené základy. Bolo poskytnutého mnoho hodnotného duchovného pokrmu. V nedávnych rokoch sa objavil rozmanitejší biblický študijný materiál, ktorý mal uspokojiť potreby zrelých kresťanov i nových študujúcich z rôzneho prostredia. Neustále skúmanie Písiem spolu so spĺňaním božských proroctiev v mnohých prípadoch umožnilo vyjadriť biblické učenie jasnejšie. Keďže Jehovovi svedkovia v štúdiu Božieho Slova pokračujú, majú hojnosť duchovného pokrmu, práve tak ako to o Božích služobníkoch predpovedali Písma. (Iz. 65:13, 14) Zmeny v názoroch nikdy nerobia preto, aby boli prijateľnejší pre svet tým, že by prijímali jeho upadajúce mravné hodnoty. Naopak, dejiny Jehovových svedkov ukazujú, že zmeny robia preto, aby sa ešte tesnejšie držali Biblie, aby sa viac podobali verným kresťanom prvého storočia, a tak aby sa stali prijateľnejšími Bohu.

Preto sú ich skúsenosti v súlade s modlitbou apoštola Pavla, ktorý svojim spolukresťanom napísal: „Neprestali [sme sa] za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení presným poznaním jeho vôle v celej múdrosti a duchovnej rozlišovacej schopnosti, aby ste chodili hodní Jehovu; a tak sa mu plne páčili, keď budete ďalej prinášať ovocie v každom dobrom diele a budete rásť v presnom poznaní Boha.“ — Kol. 1:9, 10.

Tento rast v presnom poznaní Boha mal vplyv aj na ich meno — Jehovovi svedkovia.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 120]

Ch. T. Russell otvorene uznával pomoc, ktorú v prvých rokoch štúdia Biblie dostal od iných

[Zvýraznený text na strane 122]

Osobne preskúmali doklady, že Biblia je naozaj Božie Slovo

[Zvýraznený text na strane 123]

Bádatelia Biblie spoznali, že Božia spravodlivosť je v dokonalej rovnováhe s jeho múdrosťou, láskou a mocou

[Zvýraznený text na strane 127]

Russell jasne videl, že peklo nie je miestom posmrtných múk

[Zvýraznený text na strane 129]

Väčšina rozumných ľudí neverila náuke o pekelnom ohni

[Zvýraznený text na strane 132]

Russellov pevný postoj v otázke výkupného mal ďalekosiahle dôsledky

[Zvýraznený text na strane 134]

Videli, že rok 1914 je jasne vyznačený v biblických proroctvách

[Zvýraznený text na strane 136]

Všetko sa neudialo tak skoro, ako očakávali

[Zvýraznený text na strane 139]

Dobré posolstvo, ktoré sa má hlásať: Božie Kráľovstvo je už v činnosti!

[Zvýraznený text na strane 140]

Mal byť Armagedon iba sociálnou revolúciou?

[Zvýraznený text na strane 141]

V roku 1932 bola konečne určená totožnosť skutočného „Božieho Izraela“

[Zvýraznený text na strane 143]

„Verný a rozvážny otrok — osoba, alebo trieda?

[Zvýraznený text na strane 146]

Postupne boli odstránené postupy, ktoré mohli upriamovať nevhodnú pozornosť na niektorých ľudí

[Zvýraznený text na strane 148]

Zmeny robia preto, aby sa ešte tesnejšie držali Božieho Slova

[Rámček na strane 124]

Oznamovanie Božieho mena

◆ Od roku 1931 sa meno Jehovovi svedkovia používa na označenie tých, ktorí uctievajú Jehovu ako jediného pravého Boha a slúžia mu.

◆ Od 15. októbra 1931 sa Božie osobné meno Jehova objavuje na titulnej strane každého vydania časopisu „Strážna veža“.

◆ V čase, keď väčšina moderných prekladov Biblie Božie meno vynechávala, začali Jehovovi svedkovia roku 1950 vydávať „Preklad nového sveta“, ktorý vrátil božské meno na jeho správne miesto.

◆ Okrem Biblie vydala Watch Tower Bible and Tract Society množstvo ďalšej literatúry, ktorá zameriava mimoriadnu pozornosť na Božie meno — napríklad knihy „Jehovah“ ​(1934), „Buď posvätené tvoje meno“ ​(v angl. 1961) a „‘The Nations Shall Know That I Am Jehovah’ — How?“ ​(‚Národy spoznajú, že ja som Jehova‘ — ako?, 1971) a tiež brožúru „Božie meno, ktoré pretrvá navždy“ ​(v angl. 1984).

[Rámček na strane 126]

‚Budeme odporovať samému Kristovi?‘

Po otvorenom odhalení náuky o Trojici ako nebiblickej a nelogickej Ch. T. Russell vyjadril spravodlivé rozhorčenie, keď sa spýtal: „Budeme teda odporovať apoštolom a prorokom i samému Ježišovi a prehliadať myslenie a zdravý rozum, aby sme sa držali dogmy, ktorá nám bola odovzdaná z temnej, poverčivej minulosti skazenou odpadnutou Cirkvou? Nie! ‚Na Zákon a na svedectvo! Ak nehovoria podľa tohto Slova, je to preto, že v nich nie je žiadne svetlo.‘“ — „Strážna veža“ z 15. augusta 1915, angl.

[Rámček na strane 133]

Postupné odhaľovanie pravdy

V roku 1882 Ch. T. Russell napísal: „Biblia je naša jediná norma a jej učenie naše jediné krédo. A pretože uznávame, že k odhaľovaniu biblických právd dochádza postupne, sme ochotní a pripravení doplniť alebo upraviť svoje krédo (vierovyznanie — učenie) tak, ako budeme dostávať viac svetla z našej Normy.“ — „Zion’s Watch Tower“, apríl 1882, s. 7.

[Rámček na stranách 144, 145]

Čomu veria Jehovovi svedkovia

◆ Biblia je Božie inšpirované Slovo. (2. Tim. 3:16, 17)

To, čo obsahuje, nie je iba história alebo ľudský názor, ale Božie slovo zaznamenané na náš úžitok. (2. Petra 1:21; Rim. 15:4; 1. Kor. 10:11)

◆ Jehova je jediný pravý Boh. (Žalm 83:18; 5. Mojž. 4:39)

Jehova je Stvoriteľom všetkého, a preto on jediný si zaslúži uctievanie. (Zjav. 4:11; Luk. 4:8)

Jehova je Univerzálny Zvrchovaný Panovník; sme mu dlžní úplnú poslušnosť. (Sk. 4:24; Dan. 4:17; Sk. 5:29)

◆ Ježiš Kristus je jednosplodený Boží Syn, jediný, kto bol stvorený priamo samotným Bohom. (1. Jána 4:9; Kol. 1:13–16)

Ježiš bol prvým z Božích stvorení; a tak skôr ako bol počatý a narodil sa ako človek, žil v nebi. (Zjav. 3:14; Ján 8:23, 58)

Ježiš uctieva svojho Otca ako jediného pravého Boha; Ježiš nikdy netvrdil, že je rovný Bohu. (Ján 17:3; 20:17; 14:28)

Ježiš dal svoj dokonalý ľudský život ako výkupné za ľudstvo. Jeho obeť umožňuje večný život všetkým, ktorí v ňu naozaj prejavujú vieru. (Mar. 10:45; Ján 3:16, 36)

Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych ako nesmrteľná duchovná osoba. (1. Petra 3:18; Rim. 6:9)

Ježiš sa vrátil (ako Kráľ obrátil svoju pozornosť na zem) a teraz je prítomný ako oslávený duch. (Mat. 24:3, 23–27; Ján 14:19)

◆ Satan je neviditeľný „vládca tohto sveta“. (Ján 12:31; 1. Jána 5:19)

Pôvodne bol dokonalým Božím synom, ale pripustil, aby sa v jeho srdci vyvinul pocit vlastnej dôležitosti, zatúžil po uctievaní, ktoré patrilo len Jehovovi, a zlákal Adama a Evu, aby poslúchali jeho, a nie Boha. Tak sa sám urobil Satanom, čo znamená „Odporca“. (Ján 8:44; 1. Mojž. 3:1–5; porovnaj 5. Mojžišovu 32:4, 5; Jakuba 1:14, 15; Lukáša 4:5–7.)

Satan „zvádza celú obývanú zem“; on a jeho démoni sú zodpovední za vzrastajúcu tieseň na zemi v tomto čase konca. (Zjav. 12:7–9, 12)

V Božom ustanovenom čase bude Satan i so svojimi démonmi navždy zničený. (Zjav. 20:10; 21:8)

◆ Božie Kráľovstvo pod vládou Krista nahradí všetky ľudské vlády a stane sa jedinou vládou nad celým ľudstvom. (Dan. 7:13, 14)

Súčasný zlý systém vecí bude úplne zničený. (Dan. 2:44; Zjav. 16:14, 16; Iz. 34:2)

Božie Kráľovstvo bude panovať so spravodlivosťou a svojim poddaným prinesie skutočný pokoj. (Iz. 9:6, 7; 11:1–5; 32:17; Žalm 85:10–12)

Zlí budú navždy odrezaní a ctitelia Jehovu sa budú tešiť z trvalého bezpečia. (Prísl. 2:21, 22; Žalm 37:9–11; Mat. 25:41–46; 2. Tes. 1:6–9; Mich. 4:3–5)

◆ Od roku 1914d žijeme v „čase konca“ tohto zlého sveta. (Mat. 24:3–14; 2. Tim. 3:1–5; Dan. 12:4)

V tomto čase sa vydáva svedectvo všetkým národom; potom príde koniec, nie však zemegule, ale skazeného systému a bezbožných ľudí. (Mat. 24:3, 14; 2. Petra 3:7; Kaz. 1:4)

◆ Je len jedna cesta k životu; nie všetky náboženstvá alebo náboženské zvyky Boh schvaľuje. (Mat. 7:13, 14; Ján 4:23, 24; Ef. 4:4, 5)

Pravé uctievanie nekladie dôraz na obrady a vonkajšiu okázalosť, ale na úprimnú lásku k Bohu, ktorá sa prejavuje poslúchaním jeho prikázaní a láskou k blížnemu. (Mat. 15:8, 9; 1. Jána 5:3; 3:10–18; 4:21; Ján 13:34, 35)

Ľudia zo všetkých národov, rás a jazykových skupín môžu slúžiť Jehovovi a mať jeho schválenie. (Sk. 10:34, 35; Zjav. 7:9–17)

Modlitba by mala byť adresovaná len Jehovovi prostredníctvom Ježiša; obrazy a sochy sa nemajú používať ani ako predmety náboženskej úcty, ani ako pomôcky pri uctievaní. (Mat. 6:9; Ján 14:6, 13, 14; 1. Jána 5:21; 2. Kor. 5:7; 6:16; Iz. 42:8)

Musíme sa vyhýbať špiritistickým praktikám. (Gal. 5:19–21; 5. Mojž. 18:10–12; Zjav. 21:8)

Praví kresťania sa nedelia na triedu duchovenstva a laikov. (Mat. 20:25–27; 23:8–12)

Pravé kresťanstvo nevyžaduje zachovávanie týždenného sabatu ani dodržiavanie iných požiadaviek mojžišovského Zákona na získanie záchrany; robiť to by znamenalo zavrhnúť Krista, ktorý naplnil Zákon. (Gal. 5:4; Rim. 10:4; Kol. 2:13–17)

Tí, ktorí pestujú pravé uctievanie, sa nezapájajú do medzináboženských hnutí. (2. Kor. 6:14–17; Zjav. 18:4)

Všetci, ktorí sú naozaj Ježišovými učeníkmi, sa dávajú pokrstiť úplným ponorením do vody. (Mat. 28:19, 20; Mar. 1:9, 10; Sk. 8:36–38)

Všetci, ktorí nasledujú Ježišov príklad a poslúchajú jeho prikázania, vydávajú iným svedectvo o Božom Kráľovstve. (Luk. 4:43; 8:1; Mat. 10:7; 24:14)

◆ Smrť je následok hriechu zdedeného po Adamovi. (Rim. 5:12; 6:23)

Pri smrti zomiera samotná duša. (Ezech. 18:4)

Mŕtvi si nič neuvedomujú. (Žalm 146:4; Kaz. 9:5, 10)

Peklo (šeol, hádes) je všeobecný hrob ľudstva. (Jób 14:13; Zjav. 20:13, 14)

‚Ohnivé jazero‘, do ktorého sú vrhnutí nenapraviteľne zlí, znamená, ako hovorí sama Biblia, „druhú smrť“ čiže smrť navždy. (Zjav. 21:8)

Vzkriesenie je nádejou pre mŕtvych a pre tých, ktorí stratili smrťou svojich milovaných. (1. Kor. 15:20–22; Ján 5:28, 29; porovnaj Jána 11:25, 26, 38–44; Marka 5:35–42.)

Smrť, ktorá je následkom adamovského hriechu, už nebude existovať. (1. Kor. 15:26; Iz. 25:8; Zjav. 21:4)

◆ Do neba ide „malé stádo“, len 144 000. (Luk. 12:32; Zjav. 14:1, 3)

To sú tí, ktorí sa ,znovu narodili‘ ako duchovní Boží synovia. (Ján 3:3; 1. Petra 1:3, 4)

Boh ich vyberá z každého ľudu a národa, aby vládli ako králi s Kristom v Kráľovstve. (Zjav. 5:9, 10; 20:6)

◆ Iní, ktorí majú Božie schválenie, budú večne žiť na zemi. (Žalm 37:29; Mat. 5:5; 2. Petra 3:13)

Zem nikdy nebude zničená ani vyľudnená. (Žalm 104:5; Iz. 45:18)

V súlade s Božím pôvodným predsavzatím sa celá zem stane rajom. (1. Mojž. 1:27, 28; 2:8, 9; Luk. 23:42, 43)

Každý sa bude tešiť z vhodného bývania a pre každého bude hojnosť potravy. (Iz. 65:21–23; Žalm 72:16)

Choroby, všetky druhy telesného postihnutia i sama smrť sa stanú vecou minulosti. (Zjav. 21:3, 4; Iz. 35:5, 6)

◆ K svetským autoritám treba mať patričnú úctu. (Rim. 13:1–7; Tít. 3:1, 2)

Praví kresťania sa nezúčastňujú na vzbure proti vládnej autorite. (Prísl. 24:21, 22; Rim. 13:1)

Poslúchajú všetky zákony, ktoré nie sú v rozpore s Božím zákonom, ale prvoradá je poslušnosť voči Bohu. (Sk. 5:29)

Napodobňujú Ježiša v tom, že sú neutrálni v politických záležitostiach tohto sveta. (Mat. 22:15–21; Ján 6:15)

◆ Kresťania musia dodržiavať biblické normy, ktoré sa týkajú krvi i sexuálnej morálky. (Sk. 15:28, 29)

Prijímanie krvi do tela ústami alebo žilami je porušením Božieho zákona. (1. Mojž. 9:3–6; Sk. 15:19, 20)

Kresťania majú byť mravne čistí; smilstvo, cudzoložstvo a homosexualita nesmú mať v ich živote miesto, rovnako ako opilstvo alebo zneužívanie drog. (1. Kor. 6:9–11; 2. Kor. 7:1)

◆ Pre kresťanov je dôležitá osobná čestnosť a vernosť v spĺňaní manželských a rodinných zodpovedností. (1. Tim. 5:8; Kol. 3:18–21; Hebr. 13:4)

Nepoctivosť v reči alebo v podnikaní, ako ani pokrytectvo sa nezlučuje s kresťanstvom. (Prísl. 6:16–19; Ef. 4:25; Mat. 6:5; Žalm 26:4)

◆ Prijateľné uctievanie Jehovu si vyžaduje, aby sme ho nadovšetko milovali. (Luk. 10:27; 5. Mojž. 5:9)

Najdôležitejšou vecou v živote pravého kresťana je konať Jehovovu vôľu, a tak prinášať česť jeho menu. (Ján 4:34; Kol. 3:23; 1. Petra 2:12)

Kresťania podľa svojich možností robia dobro všetkým ľuďom, ale uvedomujú si zvláštny záväzok voči ostatným Božím služobníkom, a preto je v čase chorôb a katastrof ich pomoc zameraná najmä na nich. (Gal. 6:10; 1. Jána 3:16–18)

Láska k Bohu si od pravých kresťanov vyžaduje, aby nielen poslúchali jeho príkaz milovať svojho blížneho, ale tiež aby nemilovali nemravný a hmotársky spôsob života tohto sveta. Praví kresťania nie sú časťou sveta, a tak sa vyhýbajú činnostiam, ktoré by svedčili o tom, že majú svetského ducha. (Rim. 13:8, 9; 1. Jána 2:15–17; Ján 15:19; Jak. 4:4)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 121]

Ch. T. Russell začal vydávať „Zion’s Watch Tower“ v roku 1879, keď mal 27 rokov

[Obrázky na strane 125]

Sir Isaac Newton a Henry Grew patrili k tým, ktorí už skôr zavrhli Trojicu ako nebiblickú

[Obrázky na strane 128]

Russell vo verejnej diskusii dokazoval, že mŕtvi sú skutočne mŕtvi a nie sú nažive s anjelmi ani s démonmi na nejakom mieste zúfalstva

Carnegie Hall v Allegheny (Pennsylvánia), kde sa konala diskusia

[Obrázok na strane 130]

Russell cestoval do veľkých i malých miest, aby hovoril pravdu o pekle

[Obrázok na strane 131]

Keď sa univerzitný študent Frederick Franz dozvedel pravdu o stave mŕtvych, úplne zmenil svoje životné ciele

[Obrázok na strane 135]

Rok 1914 ako koniec časov pohanov Bádatelia Biblie oznamovali široko-ďaleko, napríklad týmto traktátom IBSA, ktorý rozširovali v priebehu roku 1914

[Obrázky na strane 137]

V roku 1931 J. F. Rutherford pomocou dovtedy najrozsiahlejšej siete rozhlasových staníc ukázal, že trvalú úľavu môže ľudstvu priniesť iba Božie Kráľovstvo

Prednášku „Kráľovstvo, nádej sveta“ vysielalo súčasne 163 rozhlasových staníc a neskôr ju opakovalo ďalších 340 staníc

[Obrázok na strane 142]

A. H. Macmillan bol v roku 1925 vyslaný na cestu loďou do Palestíny pre mimoriadny záujem o úlohu Židov v spojitosti s biblickými proroctvami