Mladí ľudia sa pýtajú...

Prečo ma rodičia privádzajú do rozpakov?

Cez hodinu biológie ti príde zle. Na tvoje veľké nešťastie zo školy volajú domov a matka je v momente tu — v papučiach, s ružovými natáčkami vo vlasoch a v tých nemožných červených teplákoch, ktoré nosí doma. V presvedčení, že si v hroznom nebezpečenstve, beží, aby bola pri tebe, a ani len nepomyslí na svoj vzhľad. Ale ty sa z jej záchranárskej horlivosti ani trochu netešíš. Myslíš len na to, ako nemožne a nedbalo vyzerá tvoja matka v tom svojom úbore. A keď začne pred tvojimi spolužiakmi skákať okolo teba, najradšej by si sa od hanby prepadol. Si vo veľkých rozpakoch.

TAKÉTO príhody možno rozosmejú divákov, ale tebe nie je do smiechu. Cítiš sa trápne a si v takej strašnej tiesni, že máš pocit, že by si najradšej zomrel. Veď sa aj hovorí: ‘zomierať od rozpakov‘. A nie si veru prvý, kto sa tak cíti. Napríklad aj starí Židia uznávali ničivú moc rozpakov. Hebrejský talmud prirovnával verejné zahanbenie človeka k preliatiu jeho krvi!

Všeličo môže byť zdrojom rozpakov, no mnoho mladých ľudí sa asi zhodne v tom, že najväčším z tých zdrojov sú vlastní rodičia. Zoznam toho, čím všetkým ťa rodičia môžu ponížiť, sa zdá byť nekonečný: začnú ti na verejnosti prejavovať svoje city, pýšiť sa tvojimi výkonmi, správať sa ako deti pred tvojimi priateľmi, alebo sa domáhajú, aby si sa „predviedol“ pred hosťami. Môžu ťa zahanbiť aj tým, ako vyzerajú. Preto sa nemožno diviť, že niektorí mladí ľudia sa desia myšlienky, že by ich niekto mohol uvidieť s rodičmi.

Ale prečo ťa rodičia privádzajú do rozpakov? ‘Čo nevedia nič lepšie?‘, možno si pomyslíš.

Prečo ťa privádzajú do rozpakov

Rozoberme si najprv tvoje vlastné pocity. Keďže si mladý, veľmi ľahko upadneš do rozpakov, pretože si stále viac uvedomuješ, že na svete je viac ľudí, nielen tvoja najbližšia rodina. Chceš, aby ťa ľudia — najmä vrstovníci — prijímali, a preto sa veľmi usiluješ konať „správne“. Isteže nechceš, aby tento stav narúšalo trápne správanie tvojich rodičov. Mladučká Linda hovorí: ‘Keď rodičia urobia niečo, čo ťa uvedie do rozpakov, naľakáš sa: „Čo si o mne pomyslia kamaráti?“‘ Teda prečo rodičia neberú väčší ohľad na tvoje pocity?

Psychologička Bernice Berková rozpráva, ako istá matka povedala svojmu mimoriadne citlivému dospievajúcemu synovi: „Ja som tu na to, aby som ťa privádzala do rozpakov. Moja matka privádzala do rozpakov mňa a ty budeš privádzať do rozpakov svoje deti.“ V tomto dosť drsnom výroku je viac než len zrnko pravdy. Vyvolávanie rozpakov pravdaže nie je dedičné, dedičná je nedokonalosť.

Rodičia sú nedokonalí. (Rimanom 3:23) Nemožno od nich očakávať, že budú vyzerať ako módne modely, a ani sa vždy neovládnu v reči alebo v skutkoch tak ako ty. Majú tiež právo dakedy sa uvoľniť a pobaviť. Keď sa občas správajú príliš mladistvo na svoj vek — ba až pochabo — je to možno spôsob, ako sa vyrovnávajú s pribúdajúcimi rokmi. Mamička si možno neuvedomuje, ako trápne na teba pôsobí, keď s tvojimi priateľmi skúša najnovšie tanečné kroky; otecko zasa bude chcieť dokázať, že v basketbale na ihrisku sa vyrovná mladým. Trápne? Možno. No istotne si rodičia ani nemysleli, že by sa ťa to mohlo tak dotknúť.

Rodičom ležia na srdci tvoje záujmy a pre nedokonalosť môžu reagovať prehnane, keď sa zdá, že je ohrozené tvoje blaho. Napríklad biblický pisateľ Lukáš rozpráva, ako sa dvanásťročný Ježiš s rodinou zúčastnil v Jeruzaleme na pesachu. Keď sa rodičia vracali domov, zbadali, že Ježiša niet. Starostlivo ho hľadali a “napokon o tri dni ho našli v chráme, ako sedí medzi učiteľmi, počúva a vypytuje sa ich“. Ježiš mal určite radosť z rozhovoru s oveľa staršími mužmi. Ale keď prišla matka, povedala pravdepodobne pred všetkými tými poprednými mužmi národa: „Dieťa, prečo si sa k nám takto zachovalo? Tu tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali.“ — Lukáš 2:41–48.

Ďalšie, čo máš vziať do úvahy, je skutočnosť, že rodičia majú svoje starosti; o niektorých možno ani nevieš. Ich konanie alebo správanie možno zavinili finančné ťažkosti, choroba alebo iné príčiny.

Napokon, väčšina rodičov je na svojich potomkov hrdá. Radi sa nimi pýšia. Pravda, to môže viesť k najrôznejším nepríjemným situáciám; požiadajú ťa napríklad, aby si zahral na klavíri pred matkinými priateľmi, alebo si musíš vypočuť, ako otec niekomu rozpráva, aký si „bystrý“.

Uč sa to prekonávať

Mladá Toňa hovorí, že keď ju rodičia privedú do rozpakov, „veľmi sa červená“. To je síce prirodzená reakcia, ale sú aj účinnejšie spôsoby, ako situáciu zvládnuť. Možno, že svoju počiatočnú mrzutosť zmierniš už tým, že si pripomenieš niektoré vyššie uvedené myšlienky. (Príslovia 19:11) No pouvažuj o týchto radách:

Prestaň sa tým trápiť: Keby si sa neviem ako trápil, sotva tým niečo zmeníš. (Porovnaj s Matúšom 6:27.) Nie si predsa zodpovedný za svojich rodičov, si samostatnou osobou. „Každý teda ponesie vlastný náklad,“ hovorí Galaťanom 6:5. Ani tvoja situácia nie je taká zlá, ako sa ti zdá. Dr. Joyce L. Vedral hovorí, že ‘každý rozpačitý dospievajúci si myslí, že ho všetci pozorujú‘. Ale väčšina ľudí nie je taká zvedavá. Dr. Vedral dodáva: „Vačšina ľudí sa viac znepokojuje pre pupenec na vlastnom nose, než pre tvoje rodinné problémy.“ A uvedom si, že i tvoji vrstovníci sa trápia pre dojem, akým pôsobia ich rodičia.

Nezhoršuj si situáciu ešte viac: Príslovie 27:12 hovorí: „Rozumný vidí nebezpečenstvo a skryje sa.“ (Ekumenický preklad) Keď na seba upozorníš tým, že zvoláš: ‘Ale, mami!‘, situáciu len zhoršíš. Asi bude múdrejšie ‘skryť sa‘ tak, že ponad to prejdeš mlčaním. — Kazateľ 3:7.

Prijímaj potrebné pokarhanie: Verejné pokarhanie ťa ľahko môže priviesť do rozpakov. Ale napomenutie je často zaslúžené a rozpaky jednoducho patria k nemu. (Hebrejom 12:11) A čo vtedy, keď sa zdá nezaslúžené? Pripomeň si, ako Ježiš vyriešil matkin zásah: Zostal pokojný a vysvetlil, o čo ide. Áno, Biblia hovorí, že „naďalej sa... podriaďoval“ svojim rodičom. (Lukáš 2:49, 51) Prečo to neskúsiť?

Zhováraj sa so svojimi rodičmi: Vľúdne a úctivo im povedz, čo ťa trápi. Pôsobí to. Rozália sama na sebe zistila, že „keď im [rodičom] povieš, ako ti je, a keď sa im to zdá rozumné, zvyčajne sa usilujú zmeniť sa“. Jedným zo spôsobov ako pomôcť rodičom, aby videli veci tak ako ty, je spýtať sa ich na trápne zážitky z mladosti. Možno sa potom zamyslia nad tvojou situáciou.

Prejav porozumenie: Len si spomeň, koľkokrát si priviedol rodičov do rozpakov ty! Urobil si to zo zlomyseľnosti? Pravdaže nie. Teda prečo by si si mal myslieť, že ťa rodičia naschvál chcú priviesť do rozpakov?

Nestrácaj zmysel pre humor: Istý dospievajúci pripustil: „Niektorým veciam sa musíš zasmiať. Pri spätnom pohľade bývajú i smiešne.“ Vskutku, prečo brať nehodu tak vážne? Spomeň si, že je „čas smiať sa“; a zmysel pre humor niekedy zlomí osteň poníženia. — Kazateľ 3:4.

Čo ako by si sa usiloval, rozpakom sa celkom nevyhneš. Ale keď uplatníš uvedené rady, možno sa ti podarí zmeniť názor na takzvané trápne situácie.

Spisovateľ Jami Bernard napríklad rozpráva: „Moja matka ma vždy nútila, aby som sa jej, keď prechádzame cez ulicu, držal za ruku, i keď som bol už väčší. Raz som ruku odtiahol a zavrčal: ‘Mami, ja to už nepotrebujem.‘ Obrátila sa ku mne a povedala: ‘Ja áno.‘ Neviem, či tým myslela to, že sa ona potrebuje o niekoho oprieť, alebo že sa jej cnie za časmi, keď som bol jej ‘maličký‘, alebo či sa ma len chcela dotýkať a nevedela ako. Ale teraz, keď držím jej ruku pri prechádzaní ulice, cítim horúci príval — no nie rozpakov, ale lásky.“ — Časopis Seventeen, december 1985.